Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. január 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/361/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815203493
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5815203493.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov

senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Ladislava Mejstríka, vo veci navrhovateľky: W. Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. XXX/XX, T., zastúpenej JUDr. Petrom Vevurkom, advokátom so sídlom I. XXX, T. a osoby, ktorá
je povinná platiť príspevok na výživu: I. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, zastúpenej spoločnosťou
STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom Fraňa Kráľa 2080, Čadca, kancelária: Žilina, Dolný val 574/7,
IČO: 47 246 863, v konaní o uloženie povinnosti prispievať na výživu rozvedenej manželky, na odvolanie
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č. k. 7C/167/2015-73 zo dňa 3. mája 2017,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, v ktorom návrh vo zvyšku zamietol a vo výroku o trovách
konania, potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti, odvolaním nenapadnutej, ponechal rozsudok nedotknutý.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom súd konanie v časti o zaplatenie 120 EUR mesačne od 01.10.2015 do
budúcna zastavil, vo zvyšnej časti súd návrh zamietol a rozhodol, že žiaden účastník nemá právo na

náhradu trov konania.
2) Vykonaným dokazovaním súd zistil, že navrhovateľka po čiastočnom späťvzatí návrhu žiadala, aby
súd uložil druhému účastníkovi ako jej bývalému manželovi, aby prispieval na jej výživu sumou 120
Eur mesačne od 05. 06. 2015 do 30. 09. 2015. Tvrdila, že v tomto období bol jej jediným príjmom
rodičovský príspevok 203 Eur mesačne a okrem toho poberala prídavok na dieťa 23,52 Eur mesačne
a výživné na dieťa 130 Eur mesačne. Súd považuje obranu osoby, ktorá je povinná platiť príspevok
na výživu, za dôvodnú. Navrhovateľka v rozhodnom období bola schopná sama sa živiť, keď mala

pravidelný mesačný príjem - rodičovský príspevok, z ktorého mala možnosť zabezpečiť svoje živobytie.
V rámci svojho výsluchu uviedla, že rodičom prispievala na elektrinu a stravu spolu 100 Eur, platila si
telefón 45 Eur a lieky 20 Eur mesačne. Súd konštatuje, že z rodičovského príspevku navrhovateľka
aj v rozhodnom období bola schopná si z vlastného príjmu zabezpečiť svoje životné potreby. Navyše
navrhovateľka vynakladala výdavok, ktorý nebol nevyhnutný - výdavok na mobilný telefón 45 Eur
mesačne. Navrhovateľka v rámci svojho výsluchu zdôrazňovala najmä výdavky na výživu mal. I. Y.,
ktorý pochádza z manželstva s druhým účastníkom, súd však podotýka, že výdavky na výživu tohto

dieťaťa možno zohľadniť len v rámci určenia výživného na mal. dieťa, nie v rámci rozhodovania o
príspevku na výživu rozvedenej manželky. Dospel k záveru, že skutočne navrhovateľka v rámci konania
o vyporiadanie BSM (skončilo schválením zmieru účastníkov) nenahradila druhému účastníkovi polovicu
splátok úverov, ktoré spoločne zobrali a ktoré osoba, ktorá je povinná platiť príspevok na výživu, porozvode - I. Y. splácal sám, čím bola voči nemu výraznou mierou zvýhodnená. Súdu sa potom javí ako
rozporné s dobrými mravmi, aby druhý účastník navrhovateľke ešte platil príspevok na jej výživu. Súd
preto návrh zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP tak, že náhradu trov konania

nepriznal žiadnemu z účastníkov.

3) Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka. Poukázala na to, že
po rozvode opustila spoločnú domácnosť a maloleté dieťa bolo zverené do jej osobnej starostlivosti,
nemala preto možnosť zabezpečiť si príjem v dôsledku starostlivosti o dieťa. Poukázala na ust. § 72

ods. 2 Zákona o rodine a uviedla príčiny rozvratu manželstva. Jej príjem nepostačoval na úhradu jej
osobných výdavkov. V rozhodnom období sa ocitla na pokraji finančných možností s príjmom mesačne
len 206,20 Eur. Ďalej poukázala na svoje zdravotné problémy, ktoré súd nebral do úvahy. Súd vychádzal
z rozhodnutia Okresného súdu Námestovo č.k. 5C/152/2015 o zrušenie a vyporiadanie BSM, zo dňa 08.
06. 2016, no mal skúmať iba obdobie roku 2015. Ďalej poukázala na vyporiadanie BSM a skutočnosť,
že bola nútená požičať si sumu 500 Eur. Rozsudok považovala za nesprávny a bola názoru, že súd

rozhodol v rozpore s dobrými mravmi v neprospech navrhovateľky. Navrhla rozhodnutie zmeniť a jej
návrhu vyhovieť.

4) K podanému odvolaniu sa vyjadril I. Y., ktorý navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Poukázal na to, že príspevok na výživu rozvedeného manžela treba rozlišovať od výživného medzi

manželmi, keďže nie je nárok na rovnakú životnú úroveň. Nesúhlasil s názorom vyjadreným v odvolaní,
že nepriznanie príspevku na rozvedenú manželku je v rozpore s dobrými mravmi v neprospech
navrhovateľky.

5) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia §

65 CMP a § 66 CMP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý rozsudok vo
výroku, v ktorom návrh vo zvyšku zamietol a vo výroku o trovách konania, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil. Vo zvyšnej časti (vo výroku, ktorým bolo konanie zastavené), odvolaním
nenapadnutej, ponechal rozsudok nedotknutý.

6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci,
v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré
v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľky
- navrhovateľky neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa
nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

7) Argumenty, ktoré uviedla navrhovateľka v odvolaní a dôvody, na ktoré poukázala v danom prípade
nemôžu znamenať zmenu rozhodnutia tak, ako požadovala. V danom prípade nebol naplnený základný
predpoklad,ktorývyžadujeust.§72ods.1Zákonaorodine.Podľatohtoustanoveniarozvedenýmanžel,
ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú

výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
8) Základným predpokladom, ktorý z tohto ustanovenia vyplýva je, že rozvedený manžel, t. j. v
danom prípade navrhovateľka, by nebola schopná sa sama živiť. Schopnosť bývalého manžela živiť
sa sám sa však neodvodzuje len od jeho skutočných a potenciálnych zárobkových možností, ale aj
od jeho majetkových pomerov. Jedinou relevantnou skutočnosťou môže byť fakt, že bývalý manžel

nie je schopný sám sa primerane živiť. Neschopnosť sám sa živiť znamená, že podľa konkrétnych
okolnostíprípadurozvedenýmanželzdôvodunepriaznivéhozdravotnéhostavu,nedostatkupracovných
príležitostí, veku, kvalifikácie, straty kvalifikácie (napr. pri dlhšie trvajúcich manželstvách stratou
pracovnej kvalifikácie, a tým spôsobenou neschopnosťou uplatniť sa na trhu práce z dôvodu dlhodobého
výkonu starostlivosti o domácnosť...), starostlivosti o invalidné dieťa, neschopnosti vykonávať prácu na

základe lekárskeho posudku dosahuje príjmy (z príslušných dávok, ako aj zo zamestnania, výnosy z
majetku), ktoré mu neumožňujú pokryť základné životné potreby, pokiaľ iný záver neodôvodňujú ani jeho
celkové majetkové pomery.
9) V danom prípade odvolateľka poukázala na to, že sa musela starať o maloletého I. a má zdravotné
problémy, ktoré jej spôsobujú obmedzenia v pracovnom živote. Tieto skutočnosti ani odvolací súd

nevyhodnotil ako skutočnosti, ktoré by znamenali, že navrhovateľka nie je schopná sama sa živiť.
10) Životná úroveň bývalých manželov sa neskúma ani neporovnáva. Nemožno skúmať a porovnávať
ani životnú úroveň navrhovateľky počas manželstva a po jeho rozvode. Dokazovanie súdu na strane
navrhovateľky sa obmedzuje len na porovnanie jej možností, schopností, majetkových pomerova primeraných potrieb (koľko finančných prostriedkov mesačne potrebuje na zabezpečenie svojej
primeranej výživy a či je v jej schopnostiach, resp. možnostiach si samostatne takéto množstvo
finančných prostriedkov zabezpečiť). Ak súd zistí, že nie je objektívne alebo subjektívne v možnostiach

rozvedeného manžela, t. j. navrhovateľky živiť sa primeraným spôsobom samostatne, potom posúdi,
či druhý rozvedený manžel má možnosti prispievať mu na výživu určitou sumou tak, aby boli potreby
oprávneného zabezpečené v primeranej miere.

11) Pokiaľ odvolateľka poukázala na ust. § 72 ods. 2 Zákona o rodine, kedy súd má prihliadať aj

na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi, mal odvolací súd za to, že keďže nebola
naplnená základná podmienka v ust. § 72 ods. 1 Zákona o rodine, predmetné ustanovenie nie je možné
následne v danom vzťahu aplikovať.

12) Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie
je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko,
rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarskoz 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49).

13) Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

14) O trovách rozhodol v zmysle ust. § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak (v spojení s ust. § 58 CMP, podľa ktorého o
nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.).

15) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).