Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. marec 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoPr/5/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115200540
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6115200540.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu,

PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu J.. J. U.,
nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom S. XX, XXX XX T. X., právne zastúpeného Mgr. Gabrielou
Novákovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Nám. A. H. Škultétyho 5, 990 01 Veľký Krtíš,
proti žalovanému ŠKODA LEGAL, s. r. o., so sídlom Dolná 6, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 244
259, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou AKMG, s.r.o., so sídlom Dolná 6A, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 36 800 589, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na
základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 20Cpr/1/2015-112 zo

dňa 07. 04. 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica vo výroku, ktorým žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok), p
o t v r d z u j e, a vo výroku o trovách konania (druhý výrok) z r u š u j e a v tomto rozsahu vec vracia
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event.
„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 07. 04. 2016 žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok). Žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 1.841,73 Eur, na presne špecifikovaný účet
jeho právneho zástupcu, v lehote troch dní po právoplatnosti rozhodnutia (druhý výrok).

1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal,
aby súd určil, že okamžité skončenie jeho pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa 31. 10.
2014 je neplatné. Zároveň si uplatnil i právo na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku odo dňa,
keď oznámil, že trvá na ďalšom zamestnaní a právo na náhradu trov konania.
1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd podrobne poukázal na vyjadrenia strán
sporu a po uvedení zákonných znení ustanovení § 68 ods. 1 písm. b/, § 70, § 77 a § 79 ods. 1 zák. č.
311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení zmien a doplnkov - ďalej len „Zákonník práce“) konštatoval, že

„v konaní nebolo sporné, že žalobca mal so žalovaným uzavretú pracovnú zmluvu zo dňa 12. 11. 2012
a dodatok k pracovnej zmluve č. 1 zo dňa 19. 12. 2012. Do konania bola predložená listina - okamžité
skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a nebolo sporné, že okamžité
skončenie pracovného pomeru obsahuje všetky formálne náležitosti, ktoré vyžaduje Zákonník práce a
nezakladá neplatnosť z dôvodu nedostatku formálnych náležitostí a nie je neplatné ani s poukazom na
ustanovenie § 74 Zákonníka práce. Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom
skončenia pracovného pomeru. Ide o jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorý smeruje ku

skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia
zamestnancovi. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí medzi základné povinnosti zamestnanca
a vyžaduje sa zavinené konanie zo strany zamestnanca aj z nedbanlivosti a musí dosahovať intenzitu
porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Za porušenie pracovnej disciplíny závažnýmspôsobom možno považovať napríklad opakovanú neospravedlnenú neprítomnosť v práci.“ Následne
prvoinštančnýsúdkonštatoval,že„boladodržanálehotadvochmesiacovvrámciktorejjezamestnávateľ
oprávnený okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom odo dňa, keď sa o dôvode dozvedel

najneskôr do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.“
1. 4. Ďalej prvoinštančný súd konštatoval, že „v konaní nebolo sporné, že žalobcovi bola doručená
písomnosť okamžité skončenie pracovného pomeru dňa 24. 11. 2014. Žalobca listom zo dňa 11.
12. 2014 oznámil žalovanému, že nesúhlasí so skončením pracovného pomeru a trvá na svojom
ďalšom zamestnávaní u žalovaného a prideľovaní práce podľa pracovnej zmluvy.“ V tejto súvislosti

následne uviedol, že „podľa § 70 Zákonníka práce boli splnené náležitosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, bolo vypracované v písomnej forme, je v ňom uvedený dôvod jeho skončenia
a bolo doručené žalobcovi. Súd mal za to, že dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru sú
uvedené takým spôsobom, že je z neho zrejmý skutočný dôvod, ktorý viedol žalovaného k spôsobu
skončenia pracovného pomeru a nie je zameniteľný s iným dôvodom, tak ako na to poukazoval žalobca.
Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru je závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to

neúčasť na pracovisku od 01. 10. 2014 do 31. 10. 2014. Konštatuje sa, že žalobca nenastúpil do práce,
neoznámil zamestnávateľovi dôvod absencie ani existenciu prekážky v práci na strane zamestnanca.
Pokiaľ žalobca poukazoval na dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 27. 10. 2014, nie je v
nej uvedený žiadny dôvod pre skončenie pracovného pomeru a pokiaľ žalovaný uvádzal, že bola takáto
možnosťzdôvodu,abyžalobcanemalakodôvoduvedenúneospravedlnenúabsenciu,žalobcavkonaní

nepreukázal, že tomu tak nebolo. Žalobca nepredložil žiadnu listinu o upozornení, že si neplní riadne
svoje povinnosti a aké dôsledky z toho budú vyvodené, aby bolo možné skončiť pracovný pomer z
dôvodu neplnenia pracovných povinností a bol by preukázaný zameniteľný dôvod.“
1. 5. Následne prvoinštančný súd poukázal na to, že „v konaní bola sporná skutočnosť, či neprítomnosť
žalobcu v práci za obdobie mesiaca október 2014 bola neospravedlnená absencia.“ V tejto súvislosti

poukázalnato,že„žalobcavžalobetvrdil,žeabsenciuvzamestnaníoznamovalžalovanémutelefonicky,
žalovaný o absenciách vedel a súhlasil s dočasným upustením od pracovnej náplne v mesiaci október
2014 z dôvodu vzájomnej dohody so žalovaným a z toho dôvodu nemôže ísť o neospravedlnenú
absenciu, žalovaný o tom vedel a súhlasil s tým. V čase, keď po dohode nenastúpil do práce, mu boli
doručené potvrdenia o dočasnej PN vystavené dňa 27. 10. 2014 a 11. 11. 2014. Iný dôvod neprítomnosti

vprácivžalobcavžalobenetvrdilanepreukazoval.Ažnapojednávanídňa13.10.2015prostredníctvom
právnej zástupkyne uviedol, že mal čerpať dovolenku a preukazuje to výplatnými páskami. Dovolenku
nemal vypísanú, lebo vzťah fungoval na základe vzájomnej dôvery, preukazoval to výplatnou páskou za
september2014.V žalobe tietoskutočnostineuviedolaninetvrdilanenavrhovaldôkazynapreukázanie,
že sa malo jednať o dovolenku, ktorú mal riadne uplatnenú u žalovaného. Na pojednávaní žalobca tvrdil,

že dovolenku si vypísal v kancelárii, a to od pondelka prvého týždňa v októbri na 20 dní a odovzdal lístok
konateľke žalovaného v jej rodinnom dome. Zároveň uvádzal, že medzi ním a zamestnávateľom, keďže
tvorili pár to nefungovalo štandardným spôsobom, čoho príkladom je dovolenka v septembri 2014, čo sa
na jeho výplatnej páske neprejavilo. Žalovaný k uvedenému uviedol, že žalobca dovolenku nečerpal v
mesiaci október 2014. V rámci kancelárie existuje smernica, podpísaná zamestnancami, ktorá upravuje

čerpanie dovoleniek, polovicu, ktorú neurčuje zamestnávateľ musia zamestnanci nahlásiť do konca
januára na celý rok, ostatnú určí ona.“ Vzhľadom na rozdielne stanoviská strán sporu ohľadom tejto
spornej otázky prvoinštančný súd vypočul ako svedkov zamestnancov žalovaného, ktorí „potvrdili, že si
vypisovali dovolenkové lístky, ktoré podpisovala konateľka žalovaného a zároveň to bolo zaznamenané
do elektronického systému, kde sa ukladalo, kto je na pojednávaní, na dovolenke, PN. K systému mal

prístup aj žalobca a podľa neho vedeli, kto zo zamestnancov sa kde nachádza. V prípade, že nesedel
počet dní PN alebo dovolenky riešili to s pani X. a údaje sa opravovali na výplatnej páske. Svedkyňa J. X.
uviedla, že vykonáva pre žalovaného účtovnícke práce, a to od vzniku firmy, vo vzťahu k zamestnancom
spracúva mzdy na základe predložených podkladov, ktoré dostáva od žalovaného, evidenciu dochádzky,
dovolenkové lístky, doklady o PN, o prekážkach v práci. Dovolenkové lístky má jeden rok, po ich uplynutí

odovzdáva ich k archivácii do firmy. Čo sa týka údaju zostatku dovolenky na výplatnej páske, nejedná
sa o povinný údaj, ktorá firma udáva podľa prevzatých vstupov. Uviedla, že od 11. 11. 2014 bol žalobca
PN a predtým sa nahlasovala absencia na základe podkladov od žalovaného. K 30. septembru mal
žalobca zostatok dovolenky 20 alebo 21 dní, ktorá mu bola krátená z dôvodu absencie za október
2014 v plnej výške, čiže celý jej zostatok a nepokrývalo to počet pracovných dní v mesiaci október,

ktorých bolo 23.“ Následne prvoinštančný súd konštatoval: „Na základe vykonaného dokazovania a
predložených dôkazov súd žalobu žalobcu zamietol a mal za to, že v mesiaci október 2014 závažne
porušil pracovnú disciplínu tým, že nechodil do zamestnania, neplnil si riadne svoje pracovné povinnosti
a bola mu vykázaná opakovaná neospravedlnená absencia. Žalobca v konaní nepreukázal, že by sanemalo jednať o neospravedlnenú absenciu, lebo čerpal riadne zákonnú dovolenku, ktorú si riadne
u zamestnávateľa uplatnil. Nepreukázal, že by zamestnávateľ mal vedomosť o čerpaní dovolenky a
že by predmetnú dovolenku riadnym spôsobom schválil. Súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v

žalobe netvrdil, že čerpal dovolenku, ale poukazoval, že sa nemohlo jednať o absenciu v zamestnaní,
pretože do práce nechodil na základe dohody so zamestnávateľom z dôvodu narušených intímnych
vzťahov medzi ním a konateľkou spoločnosti. Neuvádzal žiadne skutočnosti o tom, že by čerpal riadnu
dovolenku. Túto skutočnosť uviedol až na pojednávaní, kde tvrdil, že dovolenkový lístok riadne vypísal
a odovzdal ho zamestnávateľovi u neho v dome. Skutočnosť, že navrhovateľ čerpal dovolenku nebola

preukázaná ani svedeckými výpoveďami. Mzdová účtovníčka uviedla, že mu bola vykazovaná absencia
a nie čerpanie dovolenky. V prípade, že by aj žalobca mal dovolenku, tak ako uvádzal jej zostatok
podľa výplatnej pásky za mesiac september, žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal, že túto čerpal
riadnym spôsobom i v prípade, že by mu bola neoprávnene krátená alebo nemala byť krátená. Z
dôvodu, že neospravedlnená neprítomnosť v práci je závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa
predložených dokladov mal žalobca neospravedlnenú neprítomnosť v práci celý mesiac október, ide

o závažné porušenie pracovnej disciplíny a potom bol zo strany zamestnávateľa dôvod pre okamžité
skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.“
1. 6. Keďže prvoinštančný súd dospel k záveru že predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru
je platné a preto žalobcovi neprislúcha ani náhrada mzdy, jeho žalobu v celom rozsahu zamietol.
1. 7. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou v tej dobe platného a

účinného ustanovenia § 142 Občianskeho súdneho poriadku.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (prostredníctvom právnej zástupkyne) v zákonnej
lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zmenil a jeho žalobe
vyhovel,eventuálne,abynapadnutýrozsudokzrušilavecvrátilprvoinštančnémusúdunaďalšiekonanie

a nové rozhodnutie.
2. 2. V odôvodnení odvolania konštatoval, že počas pojednávania preukázal, že skutkové odôvodnenie
okamžitého skončenia pracovného pomeru, kde je konštatované, že od 01. 10. 2014 opakovane
a nepretržite dochádza k závažnému porušeniu jeho základných povinností zamestnanca, nakoľko
nenastúpil do práce na výkon pracovnej náplne a ani neoznámil dôvod absencie, prípadne existenciu

prekážky, nie je pravdivý. Zopakoval svoje tvrdenia prezentované v rámci prvoinštančného konania, že s
X.spoločnostižalovanéhotvorilipár,žilivspoločnejdomácnostiamajúspolumaloletédieťa.Vseptembri
2014, na upokojenie vzniknutej napätej situácie sa dohodli, že bude čerpať dovolenku, pričom bude
môcť tráviť čas starostlivosťou o spoločného syna. Keďže mal 01. 10. 2014 ešte 21 dní dovolenky, ktoré
postačovali na mesiac október 2014, vypísal dovolenkový lístok a odovzdal ho konateľke žalovaného. Po

tom, ako odmietol podpísať Dohodu o skončení pracovného pomeru, sa konateľka žalovaného rozhodla
situáciu riešiť okamžitým skončením jeho pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Tento právny
úkon zdôvodnila jeho absenciou v práci od 01. 10. 2014 do 31. 10. 2014, pričom on bol vedomý, že platia
medzinimidohodnutépravidlá,t.j.,žečerpáriadnudovolenku.Keďžedovtedymedziniminikdynevznikli
problémy pracovnoprávneho charakteru, nemal dôvod vyhotoviť fotokópiu dovolenkového lístka z jej

podpisom, ako potvrdením o jeho existencii. Ďalším dôkazom účelovosti konania konateľky žalovaného
je aj zmena počtu dní dovolenky z 21 na 1 deň. K septembru 2014 bol oprávnený čerpať 21 dní
dovolenky. Zároveň poukázal na to, že od 27. 10. 2014 bol práceneschopný (PN) a teda na pokrytie
pracovných dní od 1. 10. 2014 do 26. 10. 2014 mu postačilo 18 dní dovolenky, ktoré mal k dispozícii.
2. 3. V odvolaní do výroku o trovách konania namietal, že v tomto prípade pri náhrade trov právneho

zastúpenia je potrebné vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a
nie z ustanovenia § 10 ods. 1 uvedenej vyhlášky. Zároveň namietal, že nie je zrejmé, z akej sumy
prvoinštančný súd vychádzal pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny, t. j. akým spôsobom dospel
k sume 210,81 Eur za 1 úkon právnej služby.

3. 1. Žalovaný (prostredníctvom právneho zástupcu) v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal,
abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokprvoinštančnéhosúduvcelomrozsahuakovecnesprávnypotvrdil
a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3. 2. Uviedol, že tvrdenia žalobcu v rámci prvoinštančného konania i v odvolaní sa nezakladajú na
pravde, sú účelové a zavádzajúce. Poukázal na to, že žalobca pôvodne v žalobe uviedol, že sa s ním

(žalovaným) dohodol na dočasnom upustení od plnenia pracovných povinností v mesiaci október 2014.
Tvrdenie, že nemohlo dôjsť k jeho neospravedlniteľnej absencii v zamestnaní počas tohto obdobia
z dôvodu čerpania dovolenky, prezentoval až po podaní žaloby, na pojednávaní dňa 13. 10. 2015.
Skutočnosť že žalobca v mesiaci 2014 čerpal dovolenku, nebola v konaní preukázaná.3. 3. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že medzi ním a žalobcom existovala dohoda o dočasnom
upustení od pracovných povinností počas mesiaca október 2014, žalovaný uviedol, že pokiaľ by
skutočne existovala takáto dohoda, nevidí racionálny dôvod, pre ktorý by žalobca v takom prípade

doručoval zamestnávateľovi akejkoľvek potvrdenie ošetrujúceho lekára o jeho PN za toto obdobie.
Navyše potvrdenie o dočasnej PN žalobcu č. N XXXXXX, na ktoré poukázal v žalobe, bolo vystavené
až dňa 24. 11. 2014, a nie 27. 10. 2014 ako uvádza žalobca. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na
to, že žalobca mu doručil (ako zamestnávateľovi) dve potvrdenia o dočasnej PN, a to: potvrdenie č. N
XXXXXX zo dňa 11. 11. 2014, podľa ktorého bol žalobca práceneschopný od 10. 11. 2014, a potvrdenie

č. N XXXXXX zo dňa 24. 11. 2014, podľa, ktorého bol práceneschopný od 24. 11. 2014.
3. 3. Žalovaný ďalej uviedol, že nerozporuje skutočnosť, že ku koncu mesiaca september 2014 mal
žalobca na výplatnej páske 21 dní dovolenky, avšak, ako uviedol už vo vyjadrení pred prvoinštančný
súdom, nevyčerpanú časť dovolenky žalobcovi krátil v zmysle ustanovenia § 109 ods. 3 Zákonníka práce
z dôvodu opakovanej neospravedlniteľnej absencie na pracovisku počas mesiaca október 2014.
3. 4. Predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru spĺňa formálne i obsahové náležitosti

vyplývajúce z ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru bol vyjadrený jednoznačne takým spôsobom, že ho nie je možné zameniť s iným
dôvodom. Tento dôvod nikdy nemodifikoval. Pokiaľ v rámci vyjadrení poukázal na nekompetentnosť
žalobcu ako zamestnanca na pracovnej pozícii advokátskeho koncipienta, nešlo o modifikáciu dôvodu
okamžitého skončenia pracovného pomeru.

3. 5. Žalovaný v závere vyjadrenia k odvolaniu uviedol, že nepopiera skutočnosť, že jeho konateľka v
čase, keď tvorila so žalobcom pár a žila s ním v spoločnej domácnosti, zabezpečovala pre neho s jeho
vedomím oznámenie o čerpaní dovolenky u žalovaného. V mesiaci október 2014 však už konateľka
žalovaného nežila so žalobcom v spoločnej domácnosti a netvorili pár (cca 6 mesiacov) a v tomto čase
preto nezabezpečovala pre žalobcu akékoľvek záležitosti súkromného charakteru, teda ani vypísanie

dovolenkových lístkov, respektíve oznámenie termínu dovolenky vo vzťahu k mzdovému účtovníkovi.
Toto bolo výlučne v kompetencii žalobcu a nebol dôvod, aby konateľka žalovaného pripomínala
žalobcovia akékoľvek jeho povinností, ktoré mu vyplývali z pracovnej zmluvy, t. j. ani jeho povinnosť
vypísať si dovolenkový lístok.

4. 1. Žalobca (prostredníctvom právnej zástupkyne) v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného
k jeho odvolaniu zopakoval nesúhlas s tvrdením žalovaného, že medzi ním (žalobcom) a žalovaným
neexistovala dohoda o dočasnom upustení od plnenia pracovných úloh v mesiaci október 2014.
Poukázal na výpoveď konateľky žalovaného zo dňa 13. 10. 2015, z ktorej podľa jeho názoru vyplýva, aká
prax bola medzi nimi zaužívaná. Uviedol, že konateľka žalovaného mala v pláne ukončiť s ním pracovný

pomer dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 27. 10. 2014, čo považovala za jediné možné
riešenie. On s takouto dohodou nesúhlasil a žiadal, aby k ukončeniu jeho pracovného pomeru došlo
výpoveďou. Preto mu bolo zo strany žalovaného doručené predmetné okamžité skončenie pracovného
pomeru, z dôvodu neospravedlnenej absencie v období od 01. 10. 2014 do 31. 10. 2014.
4. 2. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, že mu v zmysle § 109 ods. 3 Zákonníka práce ako

zamestnávateľ krátil dovolenku, namietal, že nevie v akom pomere mu dovolenka bola krátená. Taktiež
namietal, že nie je možné kumulovať krátenie dovolenky s ďalšou sankciou, a to okamžitým skončením
pracovného pomeru.
4. 3. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k jeho odvolaniu uviedol, že z jeho strany (žalovaného) nikdy
nedochádzalo k modifikácii dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, tak v tejto súvislosti

uviedol, že žalovaný od počiatku modifikuje všetky okolnosti snažiac sa ich využiť vo svoj prospech.
Skutočným dôvodom, kvôli ktorému bol s ním ukončený pracovný pomer týmto spôsobom je nenávisť
X. žalovaného - jeho bývalej partnerky voči jeho osobe.

5. 1. Žalovaný (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu

žalobcu zo dňa 10. 07. 2017 a k jeho podaniu zo dňa 30. 01. 2017 označenému ako „Predloženie
dôkaznéhomateriálu...“uviedol,žepokiaľžalobcavpodanízodňa30.01.2017predkladánovýdôkazný
materiál, konkrétne čestné prehlásenie J.. R.X. zo dňa 23. 11. 2014 a čestné prehlásenie J.. R. F. zo
dňa 24. 11. 2014, tak tieto vyhlásenia nemajú žiadnu právnu relevanciu, pretože uvedené osoby ani
neboli v trestnom konaní vypočuté ako svedkovia, a navyše, tieto prostriedky procesného útoku nie je

možné podľa ustanovenia § 366 CSP akceptovať, pretože by to bolo v rozpore so zásadou koncentrácie
konania, nakoľko ich bolo možno uplatniť už v rámci prvoinštančného konania.
5. 2. V súvislosti s vyjadrením žalobcu týkajúcim sa jeho (žalobcovej) dovolenky žalovaný uviedol, že
medzi výpoveďami jeho konateľky a ekonómky nie je žiadna odlišnosť. Ekonómka zhodne s konateľkouvypovedali, že dovolenka žalobcu bola krátená na základe aplikácie § 109 ods. 3 Zákonníka práce.
Pokiaľ žalobca namietal, že nemožno kumulovať dve sankcie a to krátenie dovolenky s okamžitým
skončením pracovného pomeru, tak v tejto súvislosti žalovaný uviedol, že takýto postup sa priamo

predpokladá a neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by to vylučoval. V závere vyjadrenia žalovaný
v zhrnul svoje predchádzajúce tvrdenia a to, že: 1/ žalobcovi ponúkol možnosť uzatvoriť Dohodu o
skončení pracovného pomeru, ako gesto dobrej vôle, aby si tak ľahšie našiel prácu, hoci vzhľadom
na závažnosť jeho konania mal právo využiť inštitút okamžitého skončenia pracovného pomeru,
ktorý napokon aj využil; 2/ dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu bola jeho

neospravedlniteľná absencia v práci; 3/ dovolenka, na ktorú mal žalobca v čase ukončenia pracovného
pomeru nárok (21 dní) mu bola cela krátená podľa § 109 ods. 3 Zákonníka práce. V tejto súvislosti
poukázal na to, že keďže žalobca mal 21 dní dovolenky a predmetný mesiac mal 23 pracovných dní,
čerpaním dovolenky by nepokryl celú absenciu.

6. Žalobca (prostredníctvom právnej zástupkyne) vo vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu

žalovaného, ktoré mu bolo doručené odvolacím súdom na vedomie, uviedol, že tvrdenia žalovaného sú
účelové, čo je napokon po preštudovaní celého spisu zjavné. Žalovaný sa počas celého konania snaží
meniť prostriedky procesnej obrany podľa toho, aké dôkazy on predkladá.

7. Odvolanie žalobcu bolo podané dňa 16. 05. 2016, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb.

Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha

už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP, s
poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, z ktorého vyplýva, že „právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.“

8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §

380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok), podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil, a vo výroku o trovách konania (druhý výrok) podľa §
389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v tomto rozsahu vec podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil prvoinštančnému
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
9. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného
súdu odvolací súd konštatuje, že toto rozhodnutie vo výroku vo veci samej je vecne správne. Odvolací

súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s
odôvodnením tejto časti jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné,
presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi
otázkamiaaspektmi,atedaspĺňazákonnékritériaodôvodneniauvedenévustanovení§220ods.2CSP.

11. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní týkajúcom sa rozhodnutia prvoinštančného súdu
vo veci samej neuviedol žiadne také relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli
predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd pri rozhodnutí a pri
jeho odôvodnení náležite nevysporiadal.

12. Odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej
vykonal náležité dokazovanie, z neho získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 132 O.s.p.,
aktuálne § 191 ods. 1 CSP) a na základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal.
Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany prvoinštančného súdu nezistil žiadny rozpor s princípmiformálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené
dokazovanie opakovať, alebo doplniť.

13. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia vo veci samej (v súlade s
citovaným § 387 ods. 2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty prejednávaného
sporu.

14. Ako správne konštatoval prvoinštančný súd, v spore nebolo sporné, že žalobcovi bolo zo strany

žalovaného (jeho zamestnávateľa) doručené dňa 24. 11. 2014 písomné okamžité skončenie pracovného
pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zo dňa 31. 10. 2014. Ako dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalobcu, teda ako závažné porušenie pracovnej disciplíny v zmysle
uvedeného ustanovenia žalovaný uviedol opakovanú neospravedlnenú absenciu žalobcu v zamestnaní
v trvaní od 01. 10. 2014 do 31. 10. 2014. Keďže žalobca s týmto spôsobom skončenia jeho pracovného
pomeru u žalovaného nesúhlasil, podal v zákonnej lehote predmetnú žalobu o neplatnosť uvedeného

okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy. V žalobe i v priebehu prvoinštančného
konania tvrdil, že neboli splnené hmotnoprávnej podmienky na to, aby mu zo strany žalovaného bolo z
vyššieuvedenéhodôvodudanéokamžitéskončeniepracovnéhopomeru.Vžalobeuvádzal,ževprípade
jeho neprítomnosti v zamestnaní v uvedenom období, t. j. od 01. 10. 2014 do 31. 10. 2014 nešlo z jeho
strany o neospravedlnenú absenciu, pretože s konateľkou žalovaného došlo k vzájomnej dohode, že v

uvedenom období nebude chodiť do zamestnania. Na pojednávaní na prvoinštančnom súde dňa 13. 10.
2015 došlo k zmene uvedeného tvrdenia zo žaloby v tom smere, že medzi ním a konateľkou žalovaného
došlo k dohode, že v uvedenom období bude čerpať dovolenku, pričom jeho právna zástupkyňa uviedla,
že žalobca si nevypísal na uvedené obdobie dovolenkový lístok, pretože vzťah medzi ním a konateľkou
žalovaného fungoval na základe vzájomnej dôvery, a žalobca naopak uviedol, že vypísal dovolenkový

lístok v kancelárii zamestnávateľa, resp. tvrdil, že dovolenkový lístok si osobne vypísal a odovzdal ho
konateľke žalovaného v jej rodinnom dome. Žalovaný (resp. jediný štatutárny zástupca žalovaného -
konateľka) uvedené tvrdenia žalobcu kategoricky poprel. Za tejto situácie bolo preto na žalobcovi, aby
pre úspech v spore jednoznačne preukázal, že jeho neprítomnosť v zamestnaní v uvedenom období, t.
j. od 01. 10. 2014 do 31. 10. 2014 nepredstavovala neospravedlnenú absenciu. Odvolací súd zhodne

s prvoinštančným súdom konštatuje, že žalobca túto skutočnosť hodnoverným spôsobom nepreukázal,
teda jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal ani svoje pôvodné tvrdenie uvádzané
v žalobe, že medzi ním a konateľkou žalovaného došlo k dohode, že v uvedenom období nebude
chodiť do zamestnania, a nepreukázal ani svoje neskôr prezentované (pozmenené) tvrdenie, že v
uvedenom období po vzájomnej dohode s konateľkou žalovaného čerpal dovolenku. Odhliadnuc od

toho, že vyššie uvedená „variabilita“ jeho tvrdení ohľadom jeho absencie v zamestnaní v uvedenom
období sama o sebe pôsobí nevieryhodne, je nelogické, aby ako osoba znala práva, teda i pracovného
práva neriešil svoju neprítomnosť v zamestnaní takým spôsobom, aby mohol preukázať, že nejde o
neospravedlnenú absenciu, najmä za situácie, keď jeho vzťah s konateľkou žalovaného bol už v tom
období problematický. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že aj keby bolo medzi žalobcom a konateľkou

žalovaného došlo k dohode, že žalobca si bude v mesiaci október čerpať dovolenku (čo v spore nebolo
preukázané), k dispozícii mal len 21 dní dovolenky (žiadna zo sporových strán to nespochybňovala),
avšak v mesiaci október 2014 bolo 23 pracovných dní, teda i v tomto prípade by došlo na strane
žalobcu k neospravedlnenej absencii v zamestnaní v rozsahu 2 pracovných dní. Potvrdenia o dočasnej
práceneschopnosti žalobcu sa netýkali mesiaca október 2014.

15. Pokiaľ žalobca v odvolacom konaní, konkrétne v podaní zo dňa 30. 01. 2017 predložil ako nový
„dôkazný materiál“ čestné prehlásenie J.. R.X. zo dňa 23. 11. 2014 a čestné prehlásenie J.. R. F. zo dňa
24. 11. 2014, tak odvolací súd (odhliadnuc od spornosti akceptácie tohto prostriedku procesného útoku
vzhľadom na ustanovenie § 366 CSP) uvádza, že ani z týchto listín jednoznačne nevyplýva, že by medzi

žalobcom a konateľkou žalovaného došlo k vzájomnej dohode, že v uvedenom období nebude chodiť
do zamestnania, resp., že v uvedenom období bude čerpať dovolenku. Vyplýva z nich len to, že došlo
k dohode, že konateľka žalobcu ho „nechá zamestnaného“ do konca októbra 2014.

16. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej,

t. j. vo výroku, ktorým žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok) je vecne správny a preto ho v tejto časti
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.17. Ako už bolo uvedené, žalobca napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda i vo
výroku o trovách konania. V odvolaní voči tomuto výroku namietal, že v tomto prípade pri náhrade trov
právneho zastúpenia je potrebné vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004

Z.z. a nie z ustanovenia § 10 ods. 1 uvedenej vyhlášky. Zároveň namietol, že nie je zrejmé, z akej sumy
prvoinštančný súd vychádzal pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny, t. j. akým spôsobom dospel
k sume 210,81 Eur za 1 úkon právnej služby.

18.Odvolacísúdkonštatuje,žeprvoinštančnýsúdvodôvodnenítejtočastirozsudkuskutočneneuviedol,

z akej tarifnej hodnoty vychádzal pri tom, keď ustálil, že tarifná odmena za 1 úkon právnej služby
predstavuje sumu 210,81 Eur. Jeho rozhodnutie je preto v tejto časti nepreskúmateľné. Odvolaciemu
súdu z tohto dôvodu neostávala iná možnosť, ako rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku o trovách
konania (druhý výrok) podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a v tomto rozsahu vec podľa § 391
ods. 1 CSP vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V novom rozhodnutí o
trovách konania prvoinštančný súd zdôvodní použitie ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z.z., ktoré bude

aplikovať pri rozhodovaní o náhrade trov konania, resp. trov právneho zastúpenia (pričom sa vysporiada
i s argumentáciou žalobcu uvedenou v odvolaní) a ak dospeje k záveru, že v prejednávanom prípade
je potrebné aplikovať § 10 ods. 1 a nie § 11 ods. 1 písm. a) uvedenej vyhlášky (ako tvrdí žalobca v
odvolaní), musí uviesť z akej tarifnej hodnoty vychádzal pri určení tarifnej odmeny za 1 úkon právnej
služby a musí zdôvodniť ako a prečo ustálil konkrétnu tarifnú hodnotu z ktorej vychádzal.

19. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (391 ods. 2 CSP).

20. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o

náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).