Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. december 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/306/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4315201606
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4315201606.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr.

Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Vladimíra Novotného v právnej veci žalobcu: Wüstenrot stavebná
sporiteľňa, a. s. so sídlom Gr?sslingova 77, Bratislava, IČO: 31 351 026, proti žalovanému: Q. N.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, o zaplatenie 10.223,56 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Levice č. k. 9C/81/2015-79 zo dňa 03. februára 2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e s tým, že priznaná istina s
príslušenstvom a náhrada trov konania sú splatné v mesačných splátkach vo výške 300,-Eur vždy do
20-teho dňa v mesiaci, počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky

má za následok splatnosť celého plnenia.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu,
o výške ktorého nároku rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi sumu 10.223, 56 eur s úrokom vo výške 6, 99 % ročne od 23.12.2014 do
zaplatenia a s 5 % úrokom z omeškania ročne od 23.12.2014 do zaplatenia a nahradiť trovy konania
súdny poplatok 613 eur v splátkach po 300 eur mesačne pod stratou výhody splátok, vždy do 20. dňa

toho ktorého mesiaca, počnúc právoplatnosťou. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na
ustanovenia § 52 ods.1, § 54 ods.1, ods.2, § 658 ods.1, § 517 ods.2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len OZ), § 4 ods.1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch tým, že žaloba
žalobcu bola dôvodne podaná. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo
dňa 09.02.2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 10. 223, 56 eur s 6, 99
% úrokom ročne od 23.12.2014 do zaplatenia a s 5 % úrokom z omeškania ročne od 23.12.2014 do
zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Uviedol, že na základe zmluvy o stavebnom sporení číslo

31610426/7930 na cieľovú sumu 12. 000 eur uzatvoril so žalovaným úverovú zmluvu k číslu účtu
31610426/7930 a poskytol žalovanému medziúver v zmysle Všeobecných podmienok pre stavebné
sporenie v sume 9. 600 eur. Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver splácať v pravidelných mesačných
splátkach. S poukazom na čl. VII. úverovej zmluvy uviedol, že žalovaný poskytnutý úver nesplatil riadne
avčas,aninapriekpísomnejvýzvežalobcu,pretobolpísomneupozornenýnaokamžitésplateniecelého
zostatku úveru v žalovanej výške. Finančné prostriedky v celkovej výške 9.600 eur boli žalobcom
poukázané prevodom na bežný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený v Tatra banka a. s. a to na základe

písomnej požiadavky žalovaného na čerpanie finančných prostriedkov, ku ktorej boli pripojené doklady
preukazujúce účel použitia požadovaných finančných prostriedkov v zmysle Všeobecných obchodných
podmienok pre stavebné sporenie. Od poskytnutia finančných prostriedkov žalovaný uhradil len jednu
splátku. Žalovaný v podanom odpore voči platobnému rozkazu a na pojednávaní uznal, že so žalobcomuzavrel zmluvu číslo 31610426/7930, tvrdil, že tak urobil v omyle, do ktorého bol uvedený treťou osobou.
Majiteľom účtu, na ktorý boli finančné prostriedky žalobcom prevedené, bola spoločnosť RIOPEX s. r. o.,
ktorá mala z úveru majetkový prospech, nevykonala žiadnu prácu a ani nevrátila plnenie zo stavebného

úveru žalovanému. Podľa jeho tvrdenia mali ešte aj ďalšie subjekty z úveru prospech. Uviedol, že na
žiadosť dvoch svojich známych skutočne uzavrel túto zmluvu pod svojim menom, číslo účtu na ktorý sa
mali finančné prostriedky poukázať, mu dali tí jeho známi a on toto číslo účtu oznámil žalobcovi. Neskôr
zistil, že účet patril cudzej firme a nie firme tých známych. Vedel, že jeho známi potrebujú preukázať
solventnosť k tomu, aby im bol poskytnutý vysoký úver v inej banke. Žiadne peniaze z úveru tak, ako

mu sľubovali, mu nikdy nedali a preto nemohol opraviť strechu na dome a zaplatiť svoj dlh v Poštovej
banke. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na základe
úverovej zmluvy číslo 31610426/7930 uzatvorenej dňa 05.06.2014 s cieľovou sumou 12.000 eur,
poskytol žalobca žalovanému medziúver v zmysle Všeobecných podmienok pre stavebné sporenie vo
výške 9.600 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach minimálne vo výške po 120
eur mesačne. Do požiadavky na čerpanie finančných prostriedkov uviedol žalovaný účet, na ktorý žiada

vyplatiťfinančnéprostriedkyaakočísloúčtuudalčísloXXXXXXXXXX/XXXX.Žalobcalistom13.06.2014
oznámil žalovanému, že v prospech účtu číslo 0- XXXXXXXXXX/XXXX realizoval bezhotovostný prevod
sumy 9.600 eur. Podľa čl. IX. bod 4. zmluvy je RPMN medziúveru 7, 62 % a stavebného úveru 6,
73 %, čl. I. bod 1. fixná úroková sadzba 6, 99 % ročne. Podľa čl. VII. bod 1 úverovej zmluvy, ak je
klient v omeškaní ktorejkoľvek splátky, môže oprávnený požadovať okamžité splatenie úveru. Žalovaný

poskytnutý úver neplatil riadne a včas, ani napriek písomnej výzve žalobcu, preto ho žalobca požiadal o
okamžité splatenie celého zostatku úveru v celkovej výške 10.223, 56 eur listom z 22.12.2014. Súd prvej
inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že Zmluvou o úvere založili účastníci
občianskoprávny vzťah. Úverová zmluva, ktorú uzatvorili 05.06.2014 je svojim charakterom zmluvou
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskom úvere a podmienky

zmluvy sa nemôžu priečiť ani príslušným ustanoveniam Občianskeho zákonníka. Práva a povinnosti
účastníkov sú upravené v úverovej zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Nakoľko
jednoznačne úverovú zmluvu, ktorú účastníci uzavreli treba považovať za zmluvu spotrebiteľskú, v ktorej
sa zmluvné podmienky nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka s použitím zákona o
ochrane spotrebiteľa a Smernice Rady č. 93/13/EHS v neprospech spotrebiteľa. Podmienky zmluvy

o úvere žalovaný porušil, nakoľko nesplácal poskytnutý úver riadne a včas. Súd žalovaného zaviazal
na zaplatenie zostatku dlhu. Obrana žalovaného, že úverovú zmluvu uzavrel v omyle vôbec neobstojí.
Naopak, jeho konanie vyvoláva podozrenie na nekalú činnosť v snahe získať finančné prostriedky. Z
jeho výpovede zrejme vyplýva, že úverovú zmluvu uzatváral vo vedomí, že finančné prostriedky budú
poukázané na účet tretej osoby, ktorá ich údajne potrebovala na preukázanie svojej solventnosti a

disponibility. Od počiatku vedel, že účet, ktorý on sám oznámil žalobcovi, nie je jeho a že požičaná
suma bude poukázaná na účet a pre potreby niekoho iného. V zmluvnom vzťahu so žalobcom je
však žalovaný, ktorý uzavrel úverovú zmluvu a vzal na seba záväzok vrátiť finančné prostriedky za
dohodnutýchpodmienok. Jebezvýznamnézpohľadužalobcu,akožalovanýnaložilsjemuposkytnutými
finančnými prostriedkami, ale podstatné je, že z uzavretej úverovej zmluvy vyplývajú pre žalovaného

zmluvné povinnosti, ktoré si musí voči žalobcovi splniť. Žalobca sa zaviazal poskytnúť žalovanému úver
a žalovaný sa zaviazal úver splatiť v dohodnutých splátkach. Túto povinnosť žalovaný nesplnil, preto
ho súd zaviazal na zaplatenie žalovaného dlhu. Žalobca sa dôvodne domáhal zaplatenia zostatku dlhu
pre nedodržanie dohodnutých podmienok úverovej zmluvy, preto žalovaného zaviazal na zaplatenie
dlžnej čiastky. Celý úver sa stal splatný dňa 22.12.2014, kedy pre porušenie podmienok zmluvy zo

strany žalovaného ho žalobca požiadal o okamžité splatenie celého dlhu. V zmysle čl. I. bodu 1 úverovej
zmluvy fixná úroková sadzba zostatku úveru je 6,99 %, na zaplatenie ktorého zaviazal súd žalovaného
a to dňom nasledujúcim od splatnosti zostatku úveru. S plnením sa žalovaný dostal do omeškania, preto
žalobcovi patrí aj úrok z omeškania z dlžnej sumy a to dňom nasledujúcim od splatnosti úveru až do
zaplatenia, preto súd v zmysle § 517 ods. 2 OZ zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania.

Súd povolil žalovanému zaplatenie dlžnej sumy v splátkach po 300 eur mesačne s tým, že ak neuhradí
čo len jednu splátku, stane sa celý zostatok dlhu splatný naraz, s prihliadnutím na výšku pohľadávky,
keďže dôvodne možno predpokladať, že žalovaný, zamestnaný ako operátor, nie je schopný celý dlh
uhradiť naraz. Súd bol názoru, že splácanie v splátkach, nijak závažne neohrozí obchodnú činnosť
žalobcu. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky

súdny poriadok, keďže žalobca mal v konaní úspech, preto mu patrí náhrada trov konania spočívajúca
v zaplatenom súdnom poplatku 613 eur.2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Uviedol, že odvolanie podáva z
dôvodov podľa ustanovenia § 205 písm. b), c), d), f) OSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvejinštancie sa absolútne nezaoberal podstatnými
okolnosťami vedúcimi k žalovaným považovanej neplatnosti úverovej zmluvy z dôvodu absencie
základných predpokladov platnosti právneho úkonu a to nedostatku v predpoklade vôle žalovaného
uzavrieť úverovú zmluvu. S poukazom na ustanovenie § 37 ods. 3 OZ uviedol, že právny úkon a to
uzavretá zmluva síce spĺňala všetky formalistické postupy, aké súd vymenoval v odôvodnení svojho

rozhodnutia, avšak prejav vôle nebol vykonaný slobodne a vážne, z toho dôvodu považuje právny
úkon za neplatný. V odôvodnení odporu, ako aj na pojednávaní podotkol, že skutočne poškodenou
osobou bol žalovaný ako fyzická osoba spotrebiteľ, ktorá bola zneužitá k vylákaniu úveru, ktorý nikdy
nemal v zámere uzavrieť. Bolo by nielen v príkrom rozpore s citovaným zákonným ustanovením, ale
aj s princípom spravodlivosti, aby mal za to, že došlo k spáchaniu podvodu treťou osobou voči jeho
osobe, znášať v plnom rozsahu za to následok. Z celého úveru nemal žiadny majetkový prospech,

jeho majetok sa o nič nenavýšil, plánovaná výstavba nikdy nenastala. Tretia strana, spoločnosť RIOPEX
s.r.o. a osoby konajúce v jej mene, pritom sama vedela, že je v situácii v akej je možné ľahko
zneužiť jej postavenie voči nemu a vylákala od neho uzavretie úveru bez toho, že by jeho vôľa k
uzavretiu úveru alebo vykonaniu samotnej rekonštrukcie bola skutočná. Uvedený postup bol vopred
premyslený a systematicky zrealizovaný, dokonca disponuje aj dôkazom - tvrdením, že by na uvedenom

podvode mal mať účasť aj samotný žalobca a majetkový prospech jeho zamestnanec priamo v úvere
vystupujúci. Uvedeným sa súd v rámci jeho rozhodovacej činnosti vôbec nezaoberal, zhrnul len splnenie
formalistických postupov, ktoré je nutné pri uzavretí spotrebiteľskej zmluvy splniť a konštatoval, že
zmluva je platná. Súd však neskúmal podstatné náležitosti právneho úkonu z hľadiska namietaného
nedostatku vôle a slobody. Súd mal k dispozícii dostatok dôkazov predložených ním o tom, že došlo k

spáchaniu podvodu voči jeho osobe, napriek tomu sa utiahol len k formalizmu a vydal rozhodnutie, v
ktorom absolútne chýba nielen skúmanie, ale aj vyriešenie ním predložených skutočností. Súd napriek
návrhu žalovaného vzhľadom na uvedené skutočnosti neprešetril všetky okolnosti týkajúce sa existencie
skutkovéhoomylužalovaného,naktorýmoholmaťvplyvajžalobcapriuzatváraníačerpaníistinyzúveru
a reálneho dôvodu neplatnosti predmetnej zmluvy od jej počiatku. Dokazovanie súdu bolo nedôsledné,

súd neprešetril dostatočne podvod na ňom spáchaný spoločnosťou RIOPEX a zároveň aj možný podiel
na podvode aj samotným žalobcom a jeho zamestnancami, minimálne v rozsahu jeho vedomostí o
podvode. Mal za to, že samotné znenie výroku súdneho rozhodnutia je nezrozumiteľné a nevykonateľné
v časti v splátkach po 300,-Eur mesačne pod stratou výhody splátok, vždy do 20-teho dňa toho ktorého
mesiaca počnúc právoplatnosťou. Mal za to, že sa v danom prípade nedostatočne definuje samotná

povinnosť, čo znamená strata výhody splátok, rovnako z rozhodnutia nevyplýva samotný fakt, že ak by
sa malo jednať o opakované splátkové plnenie, že posledná splátka sa nerovná sume 300,-Eur. Preto,
ak by výrok rozhodnutia bol správne uviedol, uviedol by aj počet splátok, vrátane výšky každej splátky,
zároveň aj presne definoval sankciu porušenia splátok.

3. Žalobca sa vyjadril k podanému odvolaniu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Uviedol, že súd prvej inštancie v predmetnom rozhodnutí
uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Súd sa jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné. Mal za to, že predmetné rozhodnutie

je riadne odôvodnené, nakoľko súd sa v ňom vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami,
tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
aj ako „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou v zákonom stanovenej

lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP,
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) za splnenie povinnosti
ustanovenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné,
preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Podľa § 470 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.6. Podľa § 470 ods.2 zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len CSP) právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon
použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať

ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

7. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP),
ktorý zákon zrušil OSP a ustanovil, že platí aj pre (dovtedy) začaté konania (princíp okamžitej

aplikovateľnosti), keď účinky úkonov dovtedy učinených podľa OSP zostávajú zachované.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Podľa § 387 ods.2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. V danej právnej veci odvolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení

vyplýva, že odvolací súd posudzuje prípustnosť odvolania v zmysle Občianskeho súdneho poriadku,
účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, avšak dôvodnosť odvolania už posudzuje podľa
Civilného sporového poriadku v zmysle citovaného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP.

11. Žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že podáva odvolanie voči rozhodnutie súdu prvej inštancie z

dôvodov uvedených v ustanovení § 205 písm. b), c), d), f) OSP).

12. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod
je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j.
úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto

príslušnej právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval,
alebo - správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

13. Podľa § 52 ods.1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

14. Za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. V súvislosti s implementáciou smernice č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách treba odlišovať problematiku a inštitút ochrany spotrebiteľa,
ktorý sa vzťahuje na akýkoľvek zmluvný vzťah (zmluvu), ktorý sa uzavrie medzi spotrebiteľom a

dodávateľom, od osobitného druhu spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa spravidla uzaviera tak, že obsahuje
zmluvné podmienky, ktoré spotrebiteľ nebol schopný ovplyvniť. Uvedená smernica za spotrebiteľskú
zmluvu považuje iba takú zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Ustanovenia
§ 52 a nasl. sa vzťahujú práve na tento druh zmlúv. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa.
Zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, pričom rozlišuje, či

boli individuálne dohodnuté, alebo nie. Pre spotrebiteľskú zmluvu vymedzenú v tomto ustanovení sú
dôležité tie podmienky, s ktorými sa síce spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
ale nemohol ich ovplyvniť. Za neprijateľné podmienky sa však považujú aj tie, s ktorými sa spotrebiteľ
nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy [§ 53 ods. 4 písm. a)]. Preto pojem spotrebiteľská
zmluva možno vymedziť v širšom a užšom zmysle. V širšom zmysle to bude každá zmluva uzavieraná

medzi spotrebiteľom a dodávateľom. V užšom zmysle pôjde o tie spotrebiteľské zmluvy, ktorým treba
venovať osobitnú pozornosť a ktorých podmienky na uzavieranie sú všeobecne zakotvené v § 52 a
nasl. Ide o osobitný spôsob ochrany spotrebiteľa pri uzavieraní tých zmlúv, pri ktorých sa zmluvné
podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť ich obsah. Praktická
aplikácia ustanovení § 52 a nasl. prichádza do úvahy práve pri týchto spotrebiteľských zmluvách.

Tieto závery potvrdzuje aj znenie § 53 ods. 1 posledná veta, podľa ktorého dojednanie neprijateľných
podmienok neplatí, ak ide o podstatný predmet plnenia, primeranú cenu plnenia, alebo (a to je dôležité),
ak neprijateľné podmienky boli dojednané individuálne. Za spotrebiteľské zmluvy sa nepokladajú iba
tie odplatné zmluvy, ktoré sa uzavierajú podľa ôsmej časti Občianskeho zákonníka, resp. ktoré sauzavierajú podľa § 55 a nasl. OZ. V každom prípade uzavierania zmlúv treba chrániť spotrebiteľa. Ide o
súkromnoprávne, ako aj o verejnoprávne prostriedky ochrany. Preto problematika ochrany spotrebiteľa
sa nemôže stotožňovať so spotrebiteľskou zmluvou upravenou v § 52 a nasl., ktorá je osobitným

druhom zmluvy. Teda ochranu spotrebiteľa zabezpečuje jednak úprava spotrebiteľskej zmluvy a jednak
aj ostatná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku a v ďalších zákonoch . Z hľadiska
ochrany spotrebiteľa má každá zmluva o predaji v obchode charakter spotrebiteľskej zmluvy (v širšom
zmysle). To sa však týka akejkoľvek zmluvy, ktorou sa spotrebiteľovi poskytuje určité plnenie (vec, výkon,
služba). V odseku 2 ustanovenia § 52 OZ je zakotvená absolútna neplatnosť takých dojednaní alebo

dohôd, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Podľa
§ 53 ods. 5 absolútnu neplatnosť spôsobujú aj neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách. Je potrebné pre zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy,
použiťustanoveniaObčianskehozákonníkaanieObchodnéhozákonníka.Znamenáto,žeaksizmluvné
strany písomne dohodli v zmysle § 262 OBZ, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre
spotrebiteľské zmluvy to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené

v § 261 ods. 6 OBZ. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v
Občianskom zákonníku upravená nie je, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných
náležitostí sa na všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník. Ak sa podľa § 262 OBZ dohodne
uzavretie spotrebiteľskej zmluvy takého typu, aký upravuje Občiansky zákonník, tak rovnako okrem
pojmového vymedzenia a podstatných náležitostí sa bude spravovať Občianskym zákonníkom. Podľa

Občianskeho zákonníka (§ 101) je všeobecná premlčacia doba trojročná, podľa Obchodného zákonníka
štvorročná (§ 397 OBZ). Na uplatnenie práv zo spotrebiteľských zmlúv bude potrebné aplikovať úpravu
v Občianskom zákonníku, teda trojročnú premlčaciu dobu. V zmysle novely zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od l. mája 2014 v zmysle § 5b
orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia

práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho
voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Toto
ustanovenie ukladá povinnosť najmä súdom z úradnej povinnosti (ex offo) skúmať, či v súvislosti so
spotrebiteľskými zmluvami nedošlo k premlčaniu. Táto úprava je odlišná od úpravy v § 100 ods. 1

OZ, podľa ktorého súd prihliadne na premlčanie len na námietku dlžníka. Vzhľadom na skutočnosť,
že k tejto novej úprave v zákone o ochrane spotrebiteľa niet prechodného ustanovenia, musia túto
otázku súdy skúmať aj pri návrhoch, ktoré došli pred l. májom 2014, teda pri všetkých sporoch v
čase rozhodovania. Dodávateľ je subjekt, ktorý pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Právna úprava spotrebiteľských

zmlúv sa týka každého dodávateľa, ktorý je podnikateľským subjektom (bez ohľadu na to, či ide o
súkromných dodávateľov, alebo o štátne podniky). Vzhľadom na rozsah uzavierania zmlúv, vždy pôjde
o podnikateľské subjekty oprávnené na túto podnikateľskú činnosť (napr. na základe živnostenského
oprávnenia). Za spotrebiteľa sa považuje iba fyzická osoba. Pojem spotrebiteľská zmluva je potrebné
vnímať v užšom a širšom zmysle, a to najmä pokiaľ ide o uplatňovanie právnej úpravy neprijateľných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Má to význam aj z hľadiska práv právnických osôb ako
spotrebiteľov, okrem práva na ochranu pred neprijateľnými podmienkami. Právnické osoby nemožno
totiž vo všeobecnosti vylúčiť z ochrany spotrebiteľa. Aj právnická osoba môže uzavierať zmluvy podľa
Občianskeho zákonníka a napríklad uplatňovať zodpovednosť za vady podľa občianskoprávnej úpravy.
V súvislosti s problematikou ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv treba teda rozlišovať -

spotrebiteľské zmluvy v užšom zmysle ako osobitný druh zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemá možnosť
ovplyvňovať ich obsah, bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela, a na ktoré
treba aplikovať predovšetkým úpravu o neprijateľných podmienkach, ako aj príslušnú osobitnú úpravu
podľa toho, o aký typ zmluvy ide. Pri týchto zmluvách teda platí aj všeobecná zásada uvedená v § 53
ods. 4 písm. a) OZ, a to že za neprijateľné podmienky treba považovať tie, s ktorými sa spotrebiteľ nemal

možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, -spotrebiteľské zmluvy v širšom zmysle, za ktoré možno
považovať akékoľvek zmluvy uzavierané medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pri ktorých spotrebiteľ má
možnosť ovplyvniť obsah zmlúv, na ktoré treba aplikovať príslušnú osobitnú úpravu podľa toho, o aký
typ zmluvy ide.

15. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia veci vychádzajúc z
rozsahu vykonaného dokazovania zaujal názor, že Zmluvou o úvere uzavretej dňa 05.06.2014 účastníci
úverovej zmluvy založili občianskoprávny vzťah. Úverová zmluva je svojim charakterom zmluvou o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskom úvere, je zmluvouspotrebiteľskou, v ktorej sa zmluvné podmienky nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka
s použitím zákona o ochrane spotrebiteľa a Smernice Rady č. 93/13/EHS v neprospech spotrebiteľa.
Podmienky predmetnej zmluvy o úvere žalovaný porušil, nakoľko nesplácal poskytnutý úver riadne

a včas, preto súd žalovaného zaviazal na zaplatenie zostatku dlhu. Obrana žalovaného, že úverovú
zmluvu uzavrel v omyle neobstojí, konanie žalovaného vyvoláva podozrenie na nekalú činnosť v snahe
získať finančné prostriedky. Z výpovede žalovaného vyplýva, že úverovú zmluvu uzatváral vo vedomí, že
finančné prostriedky budú poukázané na účet tretej osoby, ktorá ich údajne potrebovala na preukázanie
svojej solventnosti a disponibility. Žalovaný od počiatku vedel, že účet, ktorý on sám oznámil žalobcovi,

nie je jeho a že požičaná suma bude poukázaná na účet a pre potreby niekoho iného. V zmluvnom
vzťahu so žalobcom je však žalovaný, ktorý uzavrel úverovú zmluvu a vzal na seba záväzok vrátiť
finančné prostriedky za dohodnutých podmienok. Je bezvýznamné z pohľadu žalobcu, ako žalovaný
naložil s jemu poskytnutými finančnými prostriedkami, ale podstatné je, že z uzavretej úverovej zmluvy
vyplývajú pre žalovaného zmluvné povinnosti, ktoré si musí voči žalobcovi splniť.

16. Podľa § 37 ods.1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný.

17. V ustanovení § 37 ods.1 OZ sú obsiahnuté niektoré náležitosti právneho úkonu, ktoré determinujú
platnosť prejavu vôle smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku (zrušeniu) práv alebo povinností, ktoré

právne predpisy s takým prejavom spájajú. Platný právny úkon podľa § 37 OZ predpokladá, že k prejavu
vôle došlo: -slobodne a vážne, - určite a zrozumiteľne, - s možným predmetom plnenia. Inak je právny
úkon neplatný. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok
utváranie vôle konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus
vzniku vôle, neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno

konštatovať, že vôľa je slobodná. Treba však zdôrazniť, že pri analýze slobody vôle sa v podstate skúma
sloboda prejavu vôle. Vôľa bez jej prejavu nie je totiž poznateľná a ak bol prejav urobený neslobodne,
možnousúdiťajnanesloboduvôle.Tentozákladnýrámecslobodyvôlesavšaknedáabsolutizovať.Jeho
zúžením na nedovolený nátlak zo strany protistojaceho účastníka právneho úkonu (najčastejšie zmluvy),
prípadne tretej osoby by sa mohlo dospieť k záveru o neslobode vôle aj v prípade, keď by išlo napríklad

len o konanie v tiesni, ale nie za nápadne nevýhodných podmienok, prípadne konajúci by sa dovolával
neslobody, hoci právny úkon, ktorý urobil, bol jeho povinnosťou a pritom druhý účastník by tvrdil, že
sa nemohol slobodne rozhodnúť, či právny úkon, ktorý bol povinný urobiť, urobí, alebo ho neurobí.
Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením alebo psychickým donútením. Vychádzajúc zo
súdnej praxe možno konštatovať, že fyzické donútenie, t.j. použitie fyzického násilia na vykonanie

právneho úkonu (napr. násilím urobený pohyb rukou pri podpisovaní), sa prakticky nevyskytuje. Súvisí
to zjavne s tým, že fyzickým násilím sa rozumie skôr priame fyzické násilie manifestované útokom
voči konajúcemu, než hrozba (bezprostredná) fyzickým násilím. Psychické donútenie sa stotožňuje s
bezprávnou vyhrážkou a vyvoláva neplatnosť právneho úkonu len v prípade, keď: - je protiprávne, t.j.
vynucuje sa niečo, čo takto nemožno vynucovať. Možno teda usúdiť, že nejde o bezprávnu vyhrážku,

ak veriteľ hrozí dlžníkovi, u ktorého zistil zvýhodnenie iného veriteľa, trestným oznámením pre uvedený
trestný čin alebo mu pohrozí exekúciou predajom domu a pod. Inak však treba posudzovať hrozbou
trestným stíhaním, v podstate oprávneným, ak by sa takouto hrozbou chcelo dosiahnuť uzavretie
napríklad darovacej zmluvy. V takom prípade by išlo o bezprávnu vyhrážku a darovacia zmluva by
bola neplatná;- vzbudzuje dôvodnú obavu z úkonu toho, kto hrozí. Dôvodná obava vyžaduje intenzívne

pôsobenie okolností použitých ako bezprávne vyhrážanie sa. Pri posudzovaní dôvodnosti obavy preto
nemožno v celom rozsahu zohľadniť subjektívny postoj, povahu adresáta bezprávnej vyhrážky, ale treba
optimalizovať vzťah medzi okolnosťami vyvolávajúcimi dôvodnú obavu a subjektom, ktorý je pod ich
tlakom, -je adresná, to znamená, že smeruje voči tomu, na kom sa právny úkon vynucuje. Predmetom
vyhrážky nemusí byť v každom prípade konajúci, stačí, ak sa týka blízkej osoby.

18. Podľa § 49a OZ právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo
skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento
omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala
úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

19. Podľa § 37 ods. 1 právny úkon sa musí urobiť, okrem iného, aj slobodne. Náležitosťou vôle je však
aj absencia omylu, o ktorej zákon osobitne ustanovuje, že je špeciálnou vadou vôle, ktorá má určené
právnedôsledky.Vustanovení§49aOZjeupravenýomylvovôli,t.j.tzv.vnútornýomyl.Právnapodstatatohto omylu spočíva v tom, že konajúca osoba nemá správnu alebo dostatočnú predstavu o dôsledkoch
právneho úkonu. Základným predpokladom použitia normatívnych dôsledkov tohto ustanovenia je to,
že omyl sa týka takej okolnosti, bez ktorej by konajúca osoba právny úkon vôbec neurobila. Inak

povedané, ak by nebolo omylu, nedošlo by k urobeniu právneho úkonu. Takýto omyl sa kvalifikuje
ako podstatný omyl. Kumulatívnym predpokladom je však aj subjektívna stránka druhého účastníka
právneho úkonu (spravidla zmluvy). Druhý účastník musel omyl vyvolať alebo aspoň o ňom musel -
objektívne posudzované - vedieť. Omyl možno vyvolať aj z nedbanlivosti, z neopatrnosti, z dôvodu
nerešpektovania § 43, ale aj úmyselne. Ak bol omyl vyvolaný úmyselne, právny úkon je neplatný bez

ohľadu na to, či ide o omyl podstatný alebo nepodstatný. V takomto prípade ide o omyl vyvolaný
ľsťou. Omyl sa môže týkať predmetu plnenia, kvality predmetu plnenia, osoby druhého účastníka
právneho úkonu (zmluvy) alebo iných náležitostí právneho úkonu, ktoré účastník konajúci v omyle
mienil považovať za podstatné, avšak mýlil sa pri ich posudzovaní. Omyl sa môže vzťahovať aj na
viaceré takéto okolnosti, avšak stačí, ak došlo k omylu pri posudzovaní ktorejkoľvek nich. Právnym
dôsledkom právneho úkonu urobeného v omyle je relatívna neplatnosť právneho úkonu. Ak pohnútka

nie je súčasťou vôle smerujúcej k urobeniu právneho úkonu, nemožno ju stotožniť s omylom podľa
tohto ustanovenia. Omyl v motíve (v cieli, v zameraní) urobenia právneho úkonu preto zásadne nemožno
považovať za dôvod neplatnosti právneho úkonu.

20. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonanýchdôkazovksprávnymskutkovýmzisteniama vecsprávneprávneposúdil,keď zvykonaného
dokazovania v danej právnej veci bolo nesporne preukázané, že medzi účastníkmi konania bola
uzatvorená predmetná spotrebiteľská zmluva, keďže žalobca pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy (zmluvy o úvere) konal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný
vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zo spotrebiteľskej

zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Je
pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá
je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení,
pričom všeobecné obchodné podmienky sú priamo prílohou takto uzatváranej zmluvy. Spotrebiteľskou
zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi, a to bez ohľadu na to, či

je upravená v Občianskom zákonníku, Obchodnom zákonníku alebo v inom osobitnom zákone. S
poukazom na vyššie uvedené je predmetnú zmluvu o úvere potrebné považovať svojou povahou za
zmluvu spotrebiteľskú. Pokiaľ žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie namietal, že predmetná
zmluva je neplatná, keďže bola uzavretá v omyle, prípadne podvodom, o ktorom je možné, že vedel
aj žalobca a to na skutkovom základe uvedenom žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie,

pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal nedostatok jeho vôle uzatvoriť predmetnú zmluvu s
poukazom na neplatnosť právneho úkonu podľa § 37 OZ, keď tvrdil, že tretia strana mala zneužiť jeho
situáciu a vylákala od neho uzavretie úveru a uviedol, že disponuje „aj dôkazom -tvrdením, že by na
uvedenom podvode mal mať účasť aj samotný žalobca a majetkový prospech jeho zamestnanec priamo
v úvere vystupujúci“ a pokiaľ žalovaný namietal, že súd sa uvedeným nezaoberal, neskúmal náležitosti

predmetnéhoprávnehoúkonuajzhľadiskanamietanéhonedostatkuvôleaslobody,odvolacísúddospel
k záveru, že súd prvej inštancie sa s obranou žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie úplne a
riadne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na vykonané dokazovanie vo veci, z
ktorého úplne zistil skutkový stav veci potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností a vyvodil správne
skutkové a právne závery s prihliadnutím na bremeno tvrdenia a preukazovania v zmysle ustanovenia

§ 120 ods.1 veta prvá OSP, podľa ktorého sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, keď skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, avšak okolnosti vylučujúce
toto právo sú záležitosťou žalovaného. Keďže žalovaný na svoju obranu neoznačil dôkazy potrebné
na preukázanie svojich tvrdení, nesie potom nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia, ktoré
vychádza zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. V konaní bolo nesporne na

základe vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaný predmetnú úverovú zmluvu podpísal, potom
čo bol s jej obsahom oboznámený, teda zmluvy si prečítal a s jej obsahom súhlasil. V konaní nebolo
preukázané, že podmienky za ktorých žalovaný uzavrel predmetnú úverovú obmedzovali žalovaného vo
výbere primeraných možností na prejavenie vôle, preto možno prijať záver, že jeho prejavená vôľa bola
slobodná. Žalovaný predmetnú úverovú zmluvu podpísal slobodne, preto bola splnená aj podmienka

slobody prejavu vôle podľa § 37 OZ. Z vykonaného dokazovania vyplýva i ten právny záver, že žalovaný
mal správnu a dostatočnú predstavu o dôsledkoch predmetného právneho úkonu (úverovej zmluvy) a
v konaní nebolo preukázané, že by žalobca nejaký omyl vyvolal alebo o ňom vedel. Teda nemožno
s poukazom na obranu žalovaného v danej právnej veci uvažovať o neplatnosti právneho úkonu spoukazom na ustanovenia § 37 ods.1 a § 49a OZ. Predmetná úverová zmluva je jasná a zrozumiteľná
po obsahovej stránke. V danom prípade nebolo medzi stranami sporné, že predmetná zmluva bola
vyhotovená v predpísanej písomnej forme, jednalo sa o určitý a zrozumiteľný právny úkon, ktorý mal

všetky náležitosti úverovej zmluvy. Pri posudzovaní platnosti tohto právneho úkonu z hľadiska § 37
ods. 1 OZ, teda z hľadiska, či vôľa žalovaného v tomto právnom úkone vyjadrená bola slobodná a
vážna odvolací súd ďalej uvádza, že existenciu slobodnej a vážnej vôle žalovaného nebolo možné
posudzovať len podľa tvrdení žalovaného, určujúce boli všetky okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu
úverovej zmluvy. Žalovaný mal možnosť predmetnú zmluvu v jej písomnom vyhotovení prečítať, pričom

už z označenia tohto právneho úkonu mu muselo byť zrejmé, aké následky sú s ním spojené. V
priebehu celého konania v tejto veci nebola preukázaná žiadna skutočnosť, ktorá by čo i len spochybnila
jeho spôsobilosť pochopiť obsah predmetnej zmluvy a nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by
nasvedčovala tomu, že žalovaným prejavená vôľa nie je vážna alebo slobodná. Odvolací súd poukazuje,
že pre právny záver, že v danej právnej veci ide o právny úkon neplatný v zmysle § 37 ods. 1 a § 47a
OZ, nedávali výsledky vykonaného dokazovania žiadny podklad. Ľahkomyselné konanie žalovaného

nemožno považovať za konanie nie vážne, neslobodné, či konanie v omyle s následkom neplatnosti
právneho úkonu. Žalovaný pre úspešnosť svojej obrany mal tvrdiť rozhodujúce skutočnosti na svoju
obranu a označiť dôkazy na ich preukázanie, keďže bolo procesnou dôkaznou povinnosťou žalovaného
uviesť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (žalovaný však neuviedol dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení) a následne by bolo na rozhodnutí súdu, ktoré z označených dôkazov by vykonal.

21. Odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou
stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami
sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na
každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd v danej
právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej právnej veci riadil vyššie

uvedenými zásadami právneho štátu. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu boli
zdôvodnené a presvedčivé. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozsudku v zmysle §
220 CSP a preto ho možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného za preskúmateľné v takej miere, že
nedošlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie dal odpoveď na tie

otázky nastolené sporovými stranami, ktoré mali pre vec podstatný význam, ktorá odpoveď dostatočne
objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby súd zachádzal do všetkých detailov
sporu uvádzaných stranami sporu, teda obsahuje stručné a jasné objasnenie skutkového a právneho
základu súdneho rozhodnutia, teda odôvodnenie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

22. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody odvolateľa v podanom odvolaní ďalej dospel k
záveru, že súd prvej inštancie vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej
súvislosti, prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo v súlade s ustanoveniami § 191 CSP.

23. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako
vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP.

24. Odvolací súd v súlade ustanovením § 232 ods. 4 CSP upresnil mechanizmus vykonateľnosti splátok
a doložku cross default vo výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie tak, ako je uvedené vo

výroku tohto rozsudku.

25. O trovách odvolacieho konania strán sporu odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP a §
255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).