Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. marec 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2CdoGp/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7209216276
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:7209216276.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ N. F. a 2/ Z. F., bývajúcich v E., zastúpených JUDr.
Andreou Balážovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Moyzesova 46, proti žalovanej K. U., bývajúcej
v E., zastúpenej JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, za účasti
intervenientov na strane žalovanej 1/ A. L. a 2/ G. L., bývajúcich v E., zastúpených JUDr. Mariannou
Lechmanovou, advokátkou so sídlom Košiciach, Štúrova 20, o vrátenie daru, vedenom na Okresnom

súde Košice II pod sp. zn. 39 C 92/2009, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
uzneseniu Okresného súdu Košice II zo 14. decembra 2016 č. k. 39 C 92/2009-332, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie Okresného súdu Košice II zo 14. decembra 2016 č. k. 39 C
92/2009-332 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením z 18. októbra 2016 č. k. 39 C

92/2009-322 doplnil uznesenie súdu prvej inštancie zo 7. apríla 2015 č. k. 39 C 92/2009-301 vo výroku,
v časti náhrady trov konania vo vzťahu žalobcov 1/ a 2/ k intervenientom vystupujúcim na strane
žalovanej tak, že žalobcom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť intervenientom trovy
právneho zastúpenia vo výške 67,88 € v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Proti
tomuto uzneseniu vydanému vyššou súdnou úradníčkou podali intervenienti sťažnosť.
2. Okresný súd Košice II uznesením zo 14. decembra 2016 č. k. 39 C 92/2009-332 zmenil uznesenie

súdu prvej inštancie z 18. októbra 2016 č. k. 39 C 92/2009-322 tak, že žalobcom uložil povinnosť
spoločne a nerozdielne nahradiť intervenientom trovy právneho zastúpenia vo výške 407,28 € v lehote
10 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

3. Na podnet žalobcov podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny
prokurátor“) v zmysle § 458 Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“) dovolanie generálneho

prokurátora(ďalejajlen„dovolanieGP“),vktoromuviedol,žeuznesenímokresnéhosúduboloporušené
právo žalobcov na spravodlivý súdny proces, pričom potreba zrušiť toto rozhodnutie prevyšuje nad
záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty. Generálny prokurátor uviedol,
že súd prvej inštancie tým, že žalobcom nedoručil sťažnosť intervenientov proti uzneseniu súdu prvej
inštancie z 18. októbra 2016 č. k. 39 C 92/2009-322, odňal žalobcom právo na spravodlivý proces.
Poznamenal, že nakoľko žalobcovia nemali vedomosť o sťažnosti intervenientov, považovali prvé

uznesenie súdu prvej inštancie o povinnosti nahradiť intervenientom trovy konania vo výške 67,88 € za
konečné,sktorýmsastotožnili.Ažpodoručeníposlednéhozmeňujúcehouzneseniasúduprvejinštancie
sa dozvedeli o niekoľkonásobnom navýšení trov konania intervenientom, proti ktorému sa už nemohli
odvolať, nakoľko proti tomuto uzneseniu už súd nepripustil opravný prostriedok. Generálny prokurátor
zároveň poukázal na to, že súd prvej inštancie nepostupoval v zmysle § 262 CSP a nevydal uznesenie
o nároku na náhradu trov konania, proti ktorému je prípustné odvolanie v zmysle § 357 písm. m/ CSP,

ale bolo vydané vyšším súdnym úradníkom priamo uznesenie o výške náhrady trov konania.3.1 S odôvodnením, že právna úprava dovolania GP je nová, považoval generálny prokurátor za
potrebné bližšie zdôvodniť prípustnosť dovolania GP v predmetnej veci, a to otázku subsidiarity (viď
2.2.) a proporcionality (viď 2.3.).

3.2. K otázke subsidiarity generálny prokurátor uviedol, že „tak ako mimoriadne dovolanie podľa
Občianskeho súdneho poriadku, aj dovolanie generálneho prokurátora podľa Civilného sporového
poriadku je subsidiárnym mimoriadnym opravným prostriedkom. Je prípustné iba za predpokladu,
že strana nemôže dosiahnuť ochranu práv inými právnymi prostriedkami, najmä inými prípustnými
opravnými prostriedkami. Podmienka subsidiarity je splnená, nakoľko žalobcovia nemajú k dispozícii iný

prostriedok nápravy.
3.3. V časti dovolania GP, ktorá sa týka princípu proporcionality, generálny prokurátor uviedol, že
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) „pripúšťa zásah do konečného súdneho rozhodnutia
ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res iudicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou
nápravy fundamentálnej chyby súdneho rozhodnutia. Inými slovami, zásah (teda zrušenie alebo zmena
konečného súdneho rozhodnutia) musí byť legálny (spôsobom ustanoveným zákonom), musí byť

legitímny (legitimita je daná potrebou nápravy fundamentálnej chyby) a musí byť proporcionálny.
Proporcionalita musí existovať medzi záujmom na nezmeniteľnosti konečného súdneho rozhodnutia (na
jednej strane) a legitímnym cieľom zásahu (na strane druhej)“.
3.4 Vadu, ku ktorej v danom prípade došlo, označil generálny prokurátor za fundamentálnu, z dôvodu,
že rozhodnutím okresného súdu došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces (porušenie

práva na prístup k súdu). Uznesenie napadnuté dovolaním generálneho prokurátora nie je meritórnym
rozhodnutím. Nezakladá ani nedeklaruje záväzný právny stav medzi žalobcom a žalovanou. Nie je
rozhodnutím o právach žalovanej. Zrušením predmetného uznesenia preto nedôjde podľa generálneho
prokurátora k zásahu do princípu res judicata. Uznesenie o zmene povinnosti nahradiť trovy konania
nie je rozhodnutím o civilnom spore v zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Generálny prokurátor konštatoval, že potreba nápravy fundamentálnej vady prevyšuje nad
záujmom zachovania nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia a nad princípom právnej istoty.
3.5. Z týchto dôvodov generálny prokurátor navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému
súdu na ďalšie konanie.
4. Žalobcovia, žalovaná a intervenienti sa k dovolaniu generálneho prokurátora písomne nevyjadrili.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie GP podal oprávnený subjekt v zákonom stanovenej lehote (§ 461 CSP), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 464 CSP v spojení s § 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie GP je
dôvodné a uznesenie okresného súdu je potrebné zrušiť.
6. Proti právoplatnému rozhodnutiu súdu je prípustné dovolanie generálneho prokurátora, ak to vyžaduje

ochrana práv a túto ochranu nemožno v čase podania dovolania generálneho prokurátora dosiahnuť
inými právnymi prostriedkami (§ 458 ods. 1 CSP).
7. Dovolanie generálneho prokurátora je prípustné iba za predpokladu, že právoplatné rozhodnutie súdu
porušuje právo na spravodlivý proces alebo trpí vadami, ktoré majú za následok závažné porušenie
práva spočívajúce v právnych záveroch, ktoré sú svojvoľné alebo neudržateľné a ak potreba zrušiť

rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty
(§ 458 ods. 2 CSP).
8. Dovolanie GP je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý bol do právnej úpravy civilného konania
zaradený s účinnosťou od 1. júla 2016. Predchádzajúca právna úprava tento opravný prostriedok
nepoznala.NormatívnenastaveniedovolaniaGPjeoprotiprávnejúpravemimoriadnehodovolaniaúplne

odlišné, a to jednak z dôvodu judikatúry najvyššieho súdu a ústavného súdu, jednak z dôvodu novej
právnej úpravy dovolania v CSP. Dovolanie GP nemožno stotožňovať s mimoriadnym dovolaním. Ide
o dva samostatné mimoriadne opravné prostriedky, pričom každý z nich individuálne plnil (plní) účel
vyjadrený právnou úpravou v čase jej účinnosti. „Zatiaľ čo mimoriadne dovolanie z dôvodu relatívne
úzkej prípustnosti dovolania podľa §§ 236 - 239 O.s.p. bolo skoro univerzálnym mimoriadnym opravným

prostriedkom, čím jednoznačne stratilo svoj punc 'mimoriadnosti', dovolanie generálneho prokurátora je
postavené na dvoch zásadách, a to subsidiarity k iným prostriedkom nápravy a prísnej proporcionality
medzipotrebouzrušiťrozhodnutiesúdusprincípomprávnejistoty“[pozriŠtevčekM.,FicováS.,Baricová
J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C.
H. Beck, str. 458 (ďalej len „Komentár“)].

9. Najvyšší súd už pri svojom rozhodovaní poukázal na znaky odlišujúce mimoriadne dovolanie a
dovolania GP, a to v súvislosti s úpravou lehoty na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku
(pozri 3 CdoGp 1/2016); stotožnil sa s názorom prezentovaným aj v odbornej právnickej literatúre,
v zmysle ktorého „aj keď je medzi mimoriadnym dovolaním a dovolaním generálneho prokurátoranesporná historicko-právna nadväznosť, ide o dva samostatné mimoriadne opravné prostriedky s
odlišným účelom i normatívnym vymedzením“ (Komentár, str. 1481).
10. Mimoriadne dovolanie (ako inštitút právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016) a dovolanie GP (ako

inštitút súčasnej právnej úpravy) majú však aj niektoré spoločné znaky, ktoré aj po zmene právnej úpravy
zostali zachované. Jedným z nich je, že oprávnenie podať tento mimoriadny opravný prostriedok má
(mal) subjekt odlišný od účastníka konania. Ďalším významným spoločným znakom, na ktorý poukazuje
aj generálny prokurátor, je to, že ide (išlo) o subsidiárny mimoriadny opravný prostriedok prípustný iba
za predpokladu, že strana (predtým účastník konania) nemá (nemala) možnosť dosiahnuť ochranu práv

inými právnymi prostriedkami. Dovolací súd pripomína v ďalších bodoch tohto uznesenia niektoré závery
súdov, ku ktorým dospeli (síce) vo väzbe na subsidiaritu mimoriadneho dovolania, sú ale - práve z
hľadiska tohto spoločného znaku - aktuálne aj vo vzťahu k právnej úprave prípustnosti dovolania GP.
11. ESĽP vo svojich rozsudkoch vychádza zo záverov Európskej komisie pre demokraciu
prostredníctvom práva (Benátskej komisie), ktorá v správe o nezávislosti súdneho systému ako reakciu
na právomoc prokuratúry v post-sovietskych štátoch podať mimoriadny opravný prostriedok akcentuje

zásadu, že súdne rozhodnutie by nemalo podliehať žiadnej revízii mimo odvolacieho konania, najmä
nie prostredníctvom protestu prokurátora alebo iného štátneho orgánu (štátneho úradníka) a zároveň
mimo odvolacieho konania po právoplatnosti. Ako uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavný súd“) „z početnej judikatúry ESĽP možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu

takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým
sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie“ (pozri rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 357/2013,
I. ÚS 216/2016, I. ÚS 277/2016). V náleze zo 14. februára 2017 sp. zn. II. ÚS 793/2016 ústavný súd
uviedol, že „signály o medzinárodnoprávnej zodpovednosti za systémový problém v civilnom práve
majú byť vyvážené Národnou radou Slovenskej republiky, exekutívou a v tomto špecifickom prípade

aj generálnym prokurátorom v koncepcii (ne)podávania mimoriadneho dovolania“. I keď judikatúra
ESĽP v prípade zásadnej (fundamentálnej) vady konania alebo závažnému excesu pripúšťa zásah do
právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu, zotrváva zároveň na tom, že
subjekt, ktorý je takouto vadou alebo excesom negatívne dotknutý, je povinný vyčerpať všetky dostupné
procesné prostriedky nápravy (Van Oosterwijck proti Belgicku).

12. Rovnako ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach o sťažnostiach proti rozhodnutiam všeobecných
súdov vydaným do 30. júna 2016 vyjadril záver, podľa ktorého ochrana poskytovaná mimoriadnym
opravným prostriedkom subjektu odlišného od účastníka konania je prípustná len subsidiárne, t. j. len
vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, „neúspešne
využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom

chránených záujmov (najmä podaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych
opravných prostriedkov) alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, prípadne boli tu objektívne
prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie“ (III. ÚS 331/2006). Na povinnosť dotknutej osoby vyčerpať
všetky dostupné prostriedky ochrany práv poukázal ústavný súd aj v ďalších prípadoch (viď napríklad
IV. ÚS 265/2014 a IV. ÚS 129/2013). Rozhodovanie ústavného súdu vo vzťahu k mimoriadnemu

opravného prostriedku subjektu odlišného od účastníka konania bolo zjednotené stanoviskom pléna
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/2015 v znení: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní

akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych
opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu
svojich práv a oprávnených záujmov”.
13. Z obdobných názorov vychádzal aj najvyšší súd pri prijímaní stanoviska R 94/2015, právna veta
ktorého znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v

občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť
podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne
spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne
dovolanie treba odmietnuť”.
14. V danom prípade dovolací súd rozhoduje už za účinnosti novej právnej úpravy. Zastáva

názor, že pokiaľ vyššie uvedené náhľady ESĽP, ústavného súdu i samotného najvyššieho súdu na
mimoriadny opravný prostriedok podaný tým, kto nebol účastníkom civilného konania, zodpovedali
predchádzajúcemu „ultraaktívnemu“ procesnému kódexu (porovnaj II. ÚS 793/2016 a II. ÚS 454/2016),
o to viac sú namieste za účinnosti nového civilného sporového predpisu, ktorý už takým nie je. Podľaprávneho názoru dovolacieho súdu nie je žiadny dôvod, aby sa predmetné právne závery týkajúce
sa zásady subsidiarity, ku ktorým do 30. júna 2016 dospela judikatúra súdov (ESĽP, ústavného a
najvyššieho súdu) vo vzťahu k mimoriadnemu dovolaniu (§ 243e až § 243j O.s.p.), neuplatňovali po

tomto dni vo vzťahu k dovolaniu GP (§ 458 až § 465 CSP).
15. Aj za účinnosti novej právnej úpravy civilného sporového konania sa bezpochyby uplatňuje zásada,
že právo patrí bdelým („vigilantibus iura scripta sunt”), ktorá zdôrazňuje procesnú povinnosť strany
sporu vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sama svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a
s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledovala ochranu svojich subjektívnych práv. Tejto

zásade rozhodne nezodpovedá postup strany sporu, ktorá mala v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutie súdu dovolaním, túto možnosť ale nevyužila, i keď ním mohla dosiahnuť zrušenie (zmenu)
rozhodnutia. Pokiaľ strana sporu túto možnosť nevyužila (to znamená nerealizovala svoje procesné
dispozičné oprávnenie), nemôže byť právna istota druhej strany sporu, ktorá sa spolieha na záväzné
a nezmeniteľné rozhodnutie súdu, narušená dovolaním GP. V prípade, že strana sporu zostane v
naznačenom smere pasívna, je (neskoršia) aktivita subjektu odlišného od strany sporu vyústiaca

do podania mimoriadneho opravného prostriedku neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky
umožňujúce uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu.
16. Komentujúc ustanovenia novej právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 dospela aj odborná právnická
literatúra k záveru, podľa ktorého „povinnosť strany vyčerpať, na účely posúdenia prípustnosti dovolania
generálneho prokurátora, najskôr všetky dostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sú

jej k dispozícii, resp. iné prostriedky nápravy, nie je bez právneho významu. Takto nastavený režim má
predovšetkým zabezpečiť, že prostredníctvom dovolania generálneho prokurátora nebudú obchádzané
iné opravné prostriedky. Inak povedané, nezrušiteľnosť právoplatných a záväzných súdnych rozhodnutí
v prípade pasivity strany sporu nemá byť narušovaná jej dodatočnou procesnou aktivitou prejavenou v
iniciácii podania dovolania generálneho prokurátora“ (Komentár, str. 1485).

17. I keď je od 1. júla 2016 účinný nový civilný kódex, ktorý neprevzal inštitút mimoriadneho dovolania a
nahradil ho novým inštitútom - dovolaním GP, najvyšší súd nevidí žiadny dôvod pre odklon od podstaty
záverov vyjadrených pred uvedeným dňom ústavným súdom v stanovisku pléna PLz. ÚS 3/2015 a
najvyšším súdom v stanovisku R 94/2015. Podstata záverov vyjadrených v týchto stanoviskách zostala
zachovaná aj po uvedenom dni. Vychádzala totiž z už spomenutej judikatúry ESĽP, ktorá 1. júlom 2016

nestratila svoje opodstatnenie.
18.SprihliadnutímnadoterajšiujudikatúruESĽPzastávadovolacísúdnázor,podľaktoréhoustanovenie
§ 458 ods. 1 CSP pripúšťa interpretáciu, v zmysle ktorej by generálny prokurátor (ak dospeje k záveru
o existencii fundamentálnej procesnej vady) bol oprávnený podať dovolanie GP vtedy, keď strana
sporu nemohla predtým sama svojou procesnou aktivitou - v tomto prípade podaním odvolania -

dosiahnuť nápravu procesnej vady alebo nesprávnosti a domôcť sa ochrany svojich práv. Dovolací
súd poukazuje na vyššie citovaný nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/2006, kde ústavný
súd vyjadril záver, podľa ktorého ochrana poskytovaná mimoriadnym opravným prostriedkom subjektu
odlišného od účastníka konania je prípustná vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania takéhoto
mimoriadneho opravného prostriedku, nemala k dispozícii zákonom dovolené a efektívne prostriedky

na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov (najmä podaním niektorého z opravných
prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov). V predmetnom prípade žalobcovia nemali
možnosť podať odvolanie voči uzneseniu okresného súdu o zmene povinnosti nahradiť trovy konania
intervenientom,ataknemohlivyužiťopravnéprostriedkynaochranusvojichprávazákonomchránených
záujmov.

19.DovolacísúdpovažujedovolanieGPzaprocesneprípustnéatakpristúpil kskúmaniu,čigenerálnym
prokurátorom napadnuté právoplatné rozhodnutie súdu porušuje právo na spravodlivý proces alebo
trpí vadami, ktoré majú za následok závažné porušenie práva, prípadne či potreba zrušiť napadnuté
rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty.
20. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.
21. Podľa § 239 ods. 1 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré
treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

22. V danom prípade súd prvej inštancie po právoplatnosti vo veci samej uznesením zo 7. apríla 2015 č.
k. 39 C 92/2009-301 rozhodol o povinnosti žalobcov nahradiť trovy konania žalovanej vo výške 396,92
€. Uvedené uznesenie napadli odvolaním žalobcovia. Odvolací súd po predložení veci na rozhodnutie o
odvolaní zistil, že súd prvej inštancie nerozhodol o trovách konania intervenientov na strane žalovanej,pretovecvrátilsúduprvejinštancie na doplnenie uznesenia o výrok o trovách konania intervenientov.
Súd prvej inštancie následne uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom uznesením z 18. októbra
2016 č. k. 39 C 92/2009-322 doplnil svoje uznesenie zo 7. apríla 2015 č. k. 39 C 92/2009-301 tak,

že žalobcom uložil povinnosť nahradiť intervenientom trovy právneho zastúpenia vo výške 67,88 €.
Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie podali sťažnosť intervenienti. Súd prvej inštancie považoval
sťažnosť intervenientov za dôvodnú a preto ďalším uznesením vydaným sudcom zo 14. decembra
2016 č. k. 39 C 92/2009-332 zmenil svoje uznesenie a to tak, že žalobcom uložil povinnosť nahradiť
intervenientom trovy právneho zastúpenia vo výške 407,28 €, s poučením, že proti tomuto uzneseniu

nie je prípustné odvolanie.
23. Generálny prokurátor namietal, že žalobcovia sa o sťažnosti podanej intervenientmi nedozvedeli,
pretože im sťažnosť nebola predložená na vedomie a o niekoľkonásobnom prevýšení trov konania
intervenientom sa tak dozvedeli až po doručení predmetného uznesenia.
24. Preskúmaním veci dovolací súd zistil, že intervenienti proti uzneseniu súdu prvej inštancie z 18.
októbra 2016 č. k. 39 C 92/2009-322 podali osobne na súde prvej inštancie 4. novembra 2016 sťažnosť

(č. l. 328 spisu), ktorú súd prvej inštancie nedoručoval žalobcom a ani žalovanej na vyjadrenie.
25. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že právo strán sporu na doručenie procesných podaní
ostatných strán sporu alebo v danom prípade intervenientov treba považovať za súčasť práva na
spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia strany sporu druhej strane sporu vytvára stav nerovnosti
strán pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako

súčastí práva na spravodlivý proces [mutatis mutandis I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06; rovnako
tak rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Trančíková proti Slovenskej republike z 13.
januára 2015 (sťažnosť č. 17127/12)].
26. Postup súdu prvej inštancie po podaní sťažnosti zákon výslovne neustanovuje. Zo základných
princípov Civilného sporového poriadku, a to z článku 6 a z článku 9, vyplýva procedurálna rovnosť,

teda tzv. rovnosť zbraní spočívajúca v rovnakej miere možnosti oboch strán v kontradiktórnom spore
uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany a rovnako tak právo
oboznámiť sa, okrem iného s návrhmi svojho procesného proťajšku a vyjadriť k nim svoje stanovisko.
Z uvedeného tak vyplýva, že sudca (poverený vyšší súdny úradník, ktorý rozhodnutie vydal) musí doručiť
sťažnosť na vyjadrenie protistrane a v súlade s článkom 10 CSP určiť lehotu na vyjadrenie sa k sťažnosti

(Komentár, str. 879).
27. V zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou zo
všeobecných záruk spravodlivého prejednania vecí pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Tento
princíp je jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania a vyžaduje, aby každej
procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť jej protistrane. Súd prvej

inštancie teda tým, že nedoručil sťažnosť intervenientov podanú proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie
ostatným stranám, porušil právo na spravodlivý súdny proces.
28. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd zrušil uznesenie okresného súdu podľa ustanovení § 464
CSP a § 449 ods. 1 CSP.
29. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
464 CSP v spojení s § 453 ods. 3 CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.