Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. marec 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/289/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513201045
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:8513201045.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MariannyHraboveckejačleniek

senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o maloletého
L. F. W. nar. XX.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Košice,Staničnénámestieč.9,KošicedieťaťarodičovT.W.nar.XX.XX.XXXXtrvalebývajúcejP.W.N.B.
P.Č..XXaP.L.nar.X.X.XXXXtrvalebývajúcehovX.B.R.Č..XXzastúpenéhoAdvokátskoukanceláriou
Advocatius,s.r.o.,Palackého12,P.O.BOX69vkonaníourčenievýživnéhopremaloletédieťaoodvolaní
rodičov proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 20.3.2017 č.k. 11P 106/2016-812 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 20.3.2017 č.k. 11P 106/2016-812 zaviazal otca prispievať na výživu

maloletého L. F. W. nar. XX.X.XXXX vo výške 340 Eur mesačne za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013.
Dlžné výživné 1.330,94 Eur za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013 zaviazal otca zaplatiť matke dieťaťa
do 30-tich dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá
nárok na ich náhradu.

2. Rozhodol tak na základe zistenia, že rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa z 2.4.2014 č.k.
4P 42/2013-488 bol maloletý L. F. nar. XX.X.XXXX zverený do osobnej starostlivosti matky, otec bol

zaviazaný prispievať na jeho výživu 240 Eur mesačne od 8.3.2013 do budúcna, dlžné výživné 86 Eur za
obdobie od 8.3.2013 do 30.4.2013 bol otec zaviazaný zaplatiť do 30.4.2014, v prevyšujúcej časti návrh
zamietol a v časti o zaplatenie 563,52 Eur konanie zastavil.

3. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 8.7.2014 č.k. 5CoP 15/2014-543 potvrdil rozsudok Okresného
súdu Stará Ľubovňa z 2.4.2014 č.k. 4P 42/2013-488 vo výroku o povinnosti otca prispievať na výživu
maloletého L. F. 240 Eur mesačne od 16.8.2013 do budúcna a vo výroku o zamietnutí návrhu v časti

o určenie výživného pred 28.12.2012. Zrušil rozsudok vo výroku o povinnosti otca prispievať na výživu
maloletého dieťaťa za obdobie od 8.3.2013 do 15.8.2013, vo výroku o zamietnutí návrhu v časti o
určení výživného za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013, vo výroku o dlžnom výživnom za obdobie
od 8.3.2013 do 30.4.2013 a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

4. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.11.2014 č.k. 3Cdo 439/2014-580 bolo

dovolanie proti potvrdzujúcim výrokom Krajského súdu v Prešove z 8.7.2014 sp. zn. 5CoP 15/2014,
ktoré podala matka dieťaťa, odmietnuté.5. Uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa z 20.5.2015 č.k. 4P 42/2013-661 bola prenesená miestna
príslušnosť vo veci na Okresný súd Košice I podľa § 177 ods. 2 O.s.p..

6. Súd prvej inštancie ustálil, že predmetom terajšieho konania je určenie výživného pre maloletého L.
F. za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013 a súvisiace rozhodnutie o dlžnom výživnom za obdobie od
28.12.2012 do 15.8.2013.

7. Rozhodnutie, ktorým určil počiatok vyživovacej povinnosti otca od 28.12.2012 odôvodnil právnym

záverom Krajského súdu v Prešove z 8.7.2014 č.k. 5CoP 15/2014-543, že dieťaťu patrí výživné za
čas od uznania otcovstva biologickým otcom dieťaťa VI. súhlasným vyhlásením rodičov 28.12.2012.
Rozhodnutie o výživnom pre maloleté dieťa do 15.8.2013 odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného
súdu Stará Ľubovňa z 2.4.2014 č.k. 4P 42/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z
8.7.2014 č.k. 5CoP 15/2014-543 bolo o vyživovacej povinnosti otca voči maloletému dieťaťu právoplatne
rozhodnuté za obdobie od 16.8.2013 do budúcna.

8. Rozhodnutie o výživnom 340 Eur mesačne (za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013) založil na
tom základe, že otec dieťaťa je zamestnaný v spoločnosti J., s.r.o., K. 7, X. a v rozhodnom období
bol jeho čistý mesačný príjem 1.467,76 Eur a okrem maloletého L. F. mal vyživovaciu povinnosť
voči maloletému U. L. nar. X.X.XXXX z jeho terajšieho manželstva. Manželka otca X.. P.G. L., s

ktorou žil v spoločnej domácnosti, mala príjem 667 Eur a nárok na materské si uplatnila od 16.8.2013
na Sociálnej poisťovni, pobočka Bratislava. Matka dieťaťa bola vedená ako občan zabezpečujúci
starostlivosť o dieťa do šiestich rokov do 21.4.2012 a od 16.5.2012 je evidovaná na príslušnom úrade
práce ako uchádzačka o zamestnanie bez nároku na hmotné zabezpečenie, pretože nepreukázala
príslušnú dobu odpracovaných rokov. Má ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči maloletému synovi W. B..

XX.X.XXXX, na ktorého poberá sirotský dôchodok. Maloletý L. F. mal odloženú školskú dochádzku a
navštevujezákladnúškoluod1.9.2013.PorozsiahlychvyšetreniachmuboldiagnostikovanýAspergerov
syndróm, syndróm ADHD, maloabsorbčný syndróm a histamínová intolerancia. Rozhodnutím Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny z 1.7.2014 bol uznaný za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím.
Jeho stravovací režim je zameraný na bezlepkovú diétu a bezlaktózovú diétu v dôsledku histamínovej

intolerancie.

9. Súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 62 a § 75 Zákona o rodine dospel k záveru, že výživné
340 Eur mesačne za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013 je primerané zárobkovým schopnostiam
a možnostiam rodičov, ako aj rozsahu odôvodnených potrieb maloletého L. F. so zreteľom na jeho

zdravotný stav preukázaný v priebehu konania a za situácie, že otec v tomto čase mal vyživovaciu
povinnosť voči maloletému U. L.C. nar. X.X.XXXX.

10. Súd prvej inštancie rozhodol o dlžnom výživnom za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013 na základe
zistenia, že otec mal zaplatiť na výživu maloletého L. F. na toto obdobie 2.578 Eur a zaplatil 1.274,06 Eur,

preto dospel k záveru, že dlžné výživné je 1.330,94 Eur. S poukazom na § 232 ods. 2, 3 CSP zaviazal
otca zaplatiť dlžné výživné do 30-tich dní od právoplatnosti rozsudku matke dieťaťa s odôvodnením, že
určenie vyživovacej povinnosti mohol otec očakávať vzhľadom na doposiaľ prebiehajúce súdne konanie,
ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove a pripraviť sa na zaplatenie eventuálneho dlhu odkladaním
časti svojho príjmu. Prihliadol aj na to, že matka pri uspokojovaní potrieb maloletého dieťaťa nebola

zvýhodnená splátkami, ale musela ich uspokojovať postupne tak, ako vznikali, rovnako sa javí byť
účelné, aby dlžné výživné bolo zaplatené naraz, čo umožňuje jeho lepšie využitie v prospech dieťaťa.
O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich
náhradu.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletého s návrhom, aby odvolací
súdzmenilrozsudoksúduprvejinštancieazaviazalhoprispievaťnavýživumaloletého240Eurmesačne
od8.3.2014do15.8.2013avozvyškunávrhmatkyzamietolanároknanáhradutrovkonaniaúčastníkom
nepriznal. Vo vzťahu k určeniu výšky výživného za obdobie od 8.3.2013 do 15.8.2013 zdôraznil, že
súd prvej inštancie sa vôbec nevyjadril k skutočnosti, že jeho výdavky sú vyššie ako príjmy a určenie

výšky výživného nemôže predstavovať úplné spotrebovanie jeho mesačných financií, dokonca ich
prečerpanie. Vyjadril názor, že výživné 240 Eur mesačne pre sedemročné dieťa, ktoré v tomto čase ešte
nebolo školopovinné a nemalo diagnostikované neskôr preukázané ochorenia, ani nebolo ešte uznané
zaosobusťažkýmzdravotnýmpostihnutím,považujezaprimerané,keďžetotovýživnépredstavuje17%zjehopríjmu.Vytkolkonajúcemusúdu,žeurčilrovnakúvýškuvýživnéhonamaloletéhozačas,kedyešte
nebolškolopovinnýazačas,keďužchodildoškoly(1.9.2013),pretomuselibyťvtejtovýškezohľadnené
aj pomery na jeho strane, v opačnom prípade by súd musel za dané obdobie určiť výšku výživného

v sume nižšej. Vo vzťahu k rozhodnutiu v časti určenia výživného spätne od 28.12.2012 do podania
návrhumatky8.3.2013poukázalnato,žedôvodyhodnéosobitnéhozreteľamajúzdôrazniťvýnimočnosť
priznaniavýživnéhospätneazamedziťtakmožnostišpekuláciámazneužívaniutejtomožnosti.Odvolací
súd (Krajský súd Prešov) uviedol, že uznanie otcovstva je dôvodom hodným osobitného zreteľa, lebo
týmto dňom mu vznikla povinnosť uhrádzať výživné. Keďže výživné hradil od roku 2006, nemôže ísť

o dôvod hodný osobitného zreteľa tak, ako ho uviedol odvolací súd v Prešove. Uznanie otcovstva by
bolo možné za takýto dôvod považovať vtedy, ak by sa jednalo o novú skutočnosť a od toho času do
podania návrhu by výživné neplatil. Na strane maloletého nenastal dôvod hodný osobitného zreteľa a ani
na strane matky v porovnaní s obdobím po 15.8.2013. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
(Krajský súd Prešov) sa vôbec nezaoberal otázkou, prečo matka nepodala návrh bezprostredne po
uznaní otcovstva, ale až tri mesiace potom. V takomto prípade nemôže ísť o dôvod hodný osobitného

zreteľa, keďže počnúc dňom uznania otcovstva dňa 28.12.2012 na strane matky nebola žiadna prekážka
k podaniu návrhu. Vyjadril názor, že odvolací súd v Prešove nedôvodne prelamuje zásadu výnimočnosti
využitia ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine. Na základe svojich dôvodov uvedených v odvolaní má za to,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie matka dieťaťa z dôvodov, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil
skutočný stav veci. Vytkla konajúcemu súdu, že nijako nezdôvodnil, prečo maloletému priznal výživné

iba za obdobie od 28.12.2012 a v tejto otázke sa uspokojil s poukazom na rozsudok Krajského súdu v
Prešovez8.7.2014sp.zn.5CoP15/2014,ktorývyslovil,žedieťaťupatrívýživnéažoduznaniaotcovstva
biologickým otcom, teda od 28.2.2012. Vyjadrila názor, že Krajský súd v Prešove nielen nepochopiteľne
„rozkúskoval“ jej návrh o priznanie spätného výživného od 1.3.2011, ale hlavne dospel k nelogickému a
protiústavnému názoru, že dieťa má nárok na výživné až od momentu, kedy jeho biologický otec svoje

otcovstvo uznal. Súd prvej inštancie tento protiústavný názor krajského súdu nijako nekonfrontoval a
nesplnil si svoju primárnu úlohu - chrániť najlepší záujem dieťaťa. Všeobecné súdy v otázke jej návrhu
na spätné výživné od 1.3.2011 spustili pre ňu zmätočný a neprehľadný sled rozhodnutí, žiadne však
jasne a najmä v súlade s najlepším záujmom dieťaťa nevysvetlilo, prečo by maloletý nemal mať nárok na
výživné od otca pred dátumom uznania otcovstva, čo je skutočnosť irelevantná z pohľadu práva dieťaťa

na výživné od svojho biologického rodiča od narodenia. Súd sa dodnes riadne nezaoberal jej návrhom
na priznanie spätného výživného v celosti, teda od 1.3.2011. Maloletý je nepochopiteľne ukrátený o
výživné a otcovi je na druhú stranu zo strany štátu poskytnutá alarmujúca výhoda. Navrhla, aby odvolací
súd poskytol jej dieťaťu práva a ochranu, ktorá mu právom patrí a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
nemajúce oporu v zákone zrušil a zaviazal otca prispievať na výživu maloletého 340 Eur mesačne od

1.3.2011 do 15.8.2013.

13. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca (č.l. 851-853 spisu) považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie o
výživnom 340 Eur mesačne za správne, ktoré zodpovedá možnostiam otca a potrebám ich maloletého
syna. Otec v tomto ohľade neuvádza jediný rozumný argument, kým ona detailne preukázala potreby ich

maloletého syna. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní sa oboznámil s výdavkami a príjmami otca
a v plnej miere ich zohľadnil pri výpočte výživného za obdobie do 15.8.2013 vo výške 340 Eur mesačne,
s ktorým súhlasí. Ak by súdom určené výživné od 16.8.2013 postačovalo, nebola by vzápätí podala na
súd návrh na zvýšenie výživného už 5.8.2014 (konanie vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.
18P 124/2014), v ktorom žiada o výživné 650 Eur mesačne vzhľadom na výdavky maloletého, ktoré túto

sumu presahujú a výdavky, ktoré jednoznačne uvádza, súd podporené aj dôkazmi a účtenkami. Súd
prvej inštancie bol oboznámený so zdravotnými problémami maloletého , ako to vyplýva aj zo zápisne
z 12.3.2014, kde detailne opisuje synove zdravotné problémy a uvádza, že diagnostika ešte nebola
ukončená. Hoci diagnostika ukončená nebola, syn užíval doporučené lieky a od decembra 2012 prešiel
na bezlepkovú a antihistamínovú stravu, čo v spise aj podporuje dôkazmi. Synove diagnózy sú len

potvrdením dlhodobého zdravotného neprospievania, Aspergerov syndróm je medicínsky definovaný
ako vývinová pervazívna porucha, t.j. s vývojom od ranného detstva postupne a neobjavuje sa náhle ako
zlomenina. Súd pri určení výživného 240 Eur mesačne od 15.8.2013 do budúcna jednoznačne nebral do
úvahy zdravotný stav maloletého, pretože ten vo svojom odôvodnení ani nikde nekonštatuje, kým súdprvej inštancie pri terajšom rozhodovaní mal k dispozícii ukončenú diagnostiku, z čoho je zrejmé, že súd
správne uzavrel, že dieťa zdravotné problémy malo aj počas trvania konania a že ukončenie diagnostiky
je len potvrdením stavu, ktorý nastal predtým. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je aj v tomto ohľade

správne a plne v záujme dieťaťa. Navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.
Jediným dôvodom, ktorý jej bránil podať návrh na súd už dňa 28.12.2012 bolo to, že pri zápise do matriky
dňa 28.12.2012 sa s otcom dieťaťa dohodli, že ďalšie veci ohľadom dieťaťa budú riešiť rodičovskou
dohodou, t.j. mimosúdne, ale otec podpísanie rodičovskej dohody oddiaľoval, preto dňa 8.3.2013 podala
návrh na súd. Tri mesiace, ktoré uplynuli od uznania otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov na matrike

do podania návrhu, môže jej zaťažko ktokoľvek vyčítať za daných okolností. V celom rozsahu zotrvala
na svojom odvolacom návrhu.

14. Otec maloletého vo vyjadrení k odvolaniu matky (č.l. 864-865 spisu) zotrval na všetkých dôvodoch,
ktoré uviedol vo svojom odvolaní a zdôraznil, že matka v odvolaní neposkytla súdu takú argumentáciu,
ktorou by dokázala, že výnimočné dôvody pre priznanie spätného výživného od 28.12.2012 boli

preukázané. Má za to, že dôvody hodné osobitného zreteľa pre spätné priznanie výživného v tomto
prípade neboli od hociktorého dátumu pred podaním návrhu matkou, t.j. ani od 28.12.2012 a takisto ani
od 1.3.2011, ako to požaduje matka, preto jej odvolanie považuje za nedôvodné.

15. Otec maloletého vo vyjadrení k vyjadreniu matky (č.l. 865-867 spisu), zotrval na všetkých svojich

dôvodov uvedených už v odvolaní vo vzťahu k určeniu výšky výživného od 28.12.2012 do 15.8.2013 a
tiež vo vzťahu k spätnému určeniu výživného. Zotrval na svojom odvolacom návrhu v celom rozsahu.

16. Kolízny opatrovník maloletého sa k odvolaniu rodičov nevyjadril.

17. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

18. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo

podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom v § 66
CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný
stav veci, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil
dôkazy, prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto
je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje,

preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil a v odôvodnení
svojho rozhodnutia sa obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP.

20. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby

sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov a teda za porušenie
tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový
stav, a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu,

ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé

súdne konanie. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné
uvažovať len vtedy, ak by svoj názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel.21. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil
skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie
súsvojvoľné,neudržateľnéaanineboliprijatévzrejmomomylekonajúcehosúdu,ktorýbypoprelzmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP a len odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu
uvedené v odôvodnení rozsudku nečiní rozhodnutie nezákonným a nepreskúmateľným. Odvolací súd
teda uzatvára, že postupom konajúceho súdu nebola rodičom odňatá možnosť konať pred súdom a
nebolo porušené ich právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

22. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s hodnotením schopností a možností otca prispievať
na výživu maloletého L. F. 340 Eur mesačne za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013. Odvolací súd
sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že príjem otca od 28.12.2012 do
15.8.2013 bol totožný s jeho príjmom od 16.8.2013 do budúcna a jediným podstatným rozdielom bol

počet vyživovacích povinností otca, keďže v období od 28.12.2012 do 15.8.2013 mal okrem maloletého
L. F. vyživovaciu povinnosť iba k jednému ďalšiemu maloletému dieťaťu, a to k U. L. nar. X.X.XXXX,
kým v čase rozhodovania o výživnom za obdobie od 16.8.2013 do budúcna mal vyživovaciu povinnosť
aj k maloletému T. L. nar. XX.X.XXXX a z manželstva sa mu narodilo tretie dieťa 16.9.2014. Zmena
pomerovspočívajúcavpočtevyživovacíchpovinnostíotcaodôvodňujediferencovanéurčenievýživného

pre maloletého L. F. za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013, kedy otec mal spolu dve vyživovacie
povinnosti voči maloletým deťom a za obdobie od 16.8.2013 do budúcna, kedy mal vyživovaciu
povinnosť voči štyrom maloletým deťom a čiastočne aj voči manželke, pretože bola na rodičovskej
dovolenke. Vychádzajúc z takto zisteného skutočného stavu je rozhodnutie súdu prvej inštancie o
výživnom pre maloletého L. 340 Eur mesačne za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013 správne a

zákonné, keď podstatný rozdiel v počte vyživovacích povinností otca premietol do svojho rozhodnutia
určením vyššieho výživného za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013.

23. Odvolací súd sa rovnako stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o primeranosti výšky výživného
340 Eur mesačne pre maloletého L. F. za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013. Odvolací súd je toho

názoru, že matkou opísané zdravotné ťažkosti maloletého na pojednávaní 20.3.2017, podložené aj
lekárskymi správami, preukázali mimoriadnu náročnosť v starostlivosti o dieťa, čo do výkonu osobnej
starostlivosti, ako aj rozsahu odôvodnených potrieb maloletého a na tom nič nemení fakt, že výsledné
diagnózy boli prijaté a dieťa bolo uznané za ťažko zdravotne postihnutú osobu až po 15.8.2013.
Výsledné diagnózy, ako Aspergerov syndróm, syndróm ADHD, maloabsorbčný syndróm a histamínová

intolerancia a ich sprievodné symptómy, ktoré sa prejavili u maloletého a boli aktuálne prítomné už
v tomto období, odôvodňujú určenie výživného 340 Eur mesačne v súlade so všetkými relevantnými
ustanoveniami Zákona o rodine o výživnom pre maloleté dieťa odkázané svojou výživou na rodičov.
Odvolací súd tiež dodáva, že v prípade určenia výživného od rodiča pre maloleté dieťa musí byť
zachovaný princíp ochrany záujmu maloletého dieťaťa, kedy je súd povinný vychádzať z čl. 27 Dohovoru

o právach dieťaťa zverejnený v Zbierke zákonov ako oznámenie FMZV pod č. 104/1991, z ktorého
vyplýva, že sa má prihliadať na právo každého dieťaťa na životnú úroveň potrebnú pre jeho telesný,
duševný a duchovný vývoj a pri skúmaní potrieb oprávneného dieťaťa je potrebné vziať do úvahy nielen
potreby obvyklé a pravidelne sa vyskytujúce, ale i potreby nepravidelné alebo náhodné. Dieťa má právo
podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, preto v prípade, ak to ich životná úroveň umožňuje, má

dieťa právo, aby boli jeho odôvodnené potreby uspokojované v plnej miere, resp. na vyššej úrovni
zodpovedajúcej úrovni uspokojovania vlastných potrieb jeho rodičov (kvalitnejšia strava, oblečenie,
lepšie vzdelávanie, komfortnejšie bývanie a pod.). Rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške výživného
je správne, pretože zohľadňuje prvoradú premisu, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni
každého svojho rodiča a jednoznačne tak životnú úroveň dieťaťa pozitívne ovplyvňuje majetkovo lepšie

zabezpečený rodič. Odvolací súd tiež dodáva, že argumentácia otca rozsahom vlastných nevyhnutných
výdavkov pôsobí vo faktickej a právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti voči maloletému L.
F. nevyvážene a dovoľuje skôr záver, že subjektívne vnímanie vlastnej životnej situácie otcovi bráni
objektívne posúdiť rozsah odôvodnených potrieb maloletého preukázaných v priebehu konania na súde
prvej inštancie. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že maloletý je žiakom prvého ročníka základnej

školy, nie je správne, pretože maloletý mal povolený odklad školskej dochádzky zo zdravotných dôvodov
a školu začal navštevovať 1.9.2013, ale v kontexte zisteného skutočného stavu a vyššie uvedenej úvahy
odvolacieho súdu táto nesprávnosť nemala za následok nesprávne rozhodnutie o výživnom.24. Odvolací súd sa stotožnil aj s určením vyživovacej povinnosti otca voči maloletému L. F. od
28.12.2012 a dodáva, že podanie návrhu 8.3.2013 považuje za včasný prístup matky k riešeniu tejto
otázky, t.j. návrh podala bez zbytočného odkladu v jej konaní nemožno vidieť snahu o zneužívanie

ust. § 77 ods. 1 vety tretej Zákona o rodine. Možno sa stotožniť s odvolacou argumentáciou otca, že
právny názor Krajského súdu v Prešove uvedený v odôvodnení jeho rozhodnutia z 8.7.2014 č.k. 5CoP
15/2014-543 navádza k nesprávnemu výkladu ust. § 77 ods. 1 vety tretej Zákona o rodine, že dôvodom
hodným osobitného zreteľa pre priznanie výživného pre maloleté dieťa je moment uznania otcovstva,
avšak v kontexte s ostatnými skutkovými okolnosťami popiera zmysel a podstatu obmedzujúcej klauzuly

ust. § 77 ods. 1 vety tretej Zákona o rodine, a to, čo matke bránilo podať návrh na úpravu výkonu
rodičovských práv a povinností hneď potom, ako bolo otcovstvo k dieťaťu určená súhlasným vyhlásením
rodičov 28.12.2012. Právny názor odvolacieho Krajského súdu v Prešove vyslovený jeho rozhodnutím z
8.7.2014 č.k. 5CoP 15/2014-543, že maloletému dieťaťu patrí výživné od uznania otcovstva, je správny,
avšak tento názor odvolacieho súdu zjavne výrazne zostručnený vychádzal nepochybne zo skutkových
zistení vyplývajúcich z obsahu preskúmavaného spisu, kedy matka návrh na úpravu rodičovských práv

a povinností podaný na súde až 8.3.2013 odôvodňovala poukazom na snahu rodičov dohodnúť sa o
tejto otázke mimosúdne, čo konečne potvrdil aj sám otec vo vyjadrení k návrhu matky (č.l. 188 spisu),
dovolanie prebiehalo medzi rodičmi od uznania otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov na príslušnej
matrike 28.12.2012 až do podania návrhu matky 8.3.2013, preto možno súhlasiť so záverom Krajského
súduvPrešove(rozhodnutiez8.7.2014č.k.5CoP15/2014-543),ženiejeďalejpotrebnéskúmaťdôvody

hodné osobitného zreteľa pre priznanie výživného pre maloleté dieťa pred podaním návrhu matky, t.j. za
obdobie od 28.12.2012 do 8.3.2013 a napokon ide o krátke obdobie (dva mesiace a 19 dní), nota bene
dobu, ktorá uplynula od uznania otcovstva do podania návrhu možno prijať ako dobu reálne potrebnú
pre eventuálne dosiahnutie dohody rodičov o výkone ich rodičovských práv a povinností a priznanie
výživného aj za toto obdobie považovať za obchádzanie obmedzujúcej klauzuly § 77 ods. 1 vety tretej

by nebolo v súlade s výkladom tohto zákonného ustanovenia. Vychádzajúc z tejto úvahy odvolací súd
nemal pochybnosti , že priznanie výživného od 28.12.2012 je správne a zákonné.

25. Odvolací súd k odvolacej argumentácii matky vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o
počiatku vyživovacej povinnosti otca od 28.12.2012 a nepriznaniu výživného od 1.3.2011 do 28.12.2012

zdôrazňuje, že rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa z 2.4.2014 sp. zn. 4P 42/2013 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu Prešov z 8.7.2014 sp. zn. 5CoP 15/2014 bolo právoplatne rozhodnuté
tak, že návrh matky na určenie výživného od 1.3.2011 do 28.12.2012 bol zamietnutý. Odvolací súd
rovnako zdôrazňuje, že negatívna stránka materiálnej právoplatnosti sa prejavuje ako nezmeniteľnosť
rozhodnutia a spôsobuje tzv. prekážku právoplatne rozhodnutej veci (§ 230 CSP), to znamená, že o tej

istej veci, o ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať opäť. Odvolacia argumentácia
matky vo vzťahu k výživnému za obdobie od 1.3.2011 do 28.12.2012 je teda irelevantná a odvolací súd
sa ňou nezaoberal.

26. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).