Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. február 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/58/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914214074
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6914214074.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne L. B., nar. XX.
XX. XXXX, s trvalým pobytom S. XXX/X, XXX XX S. J., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 253,-
Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská
Sobota č.k. 14C/294/2014-86 zo dňa 20. 06. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobkyni sumu 253 Eur s presne špecifikovaným úrokom z omeškania (prvý výrok) a v závislých
výrokoch o náhrade trov konania medzi stranami sporu (tretí výrok) a o náhrade trov štátu (štvrtý výrok),
p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Rimavská Sobota ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event.
„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 20. 06. 2016 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu vo výške 253,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 253,- Eur

od 18. 10. 2014 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (prvý výrok).
V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne zamietol (druhý výrok). Žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobkyni trovy konania vo výške 71,09 Eur, ktoré je povinný zaplatiť zástupcovi žalobkyne, do troch dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku (tretí výrok). Zároveň uložil žalovanému i povinnosť zaplatiť štátu na
účet tamojšieho súdu súdny poplatok vo výške 16,50 Eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku
(štvrtý výrok).
1. 2. V odôvodnení rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou domáhala voči

žalovanémuzaplateniaistinyvovýške253,-Eur,spolusúrokomzomeškaniavovýške8,05%od18.10.
2014 do zaplatenia, a nároku na náhradu trov konania. V žalobe poukázala na to, že na základe Zmluvy
o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20. 05. 2011 jej žalovaný poskytol úver vo výške 200,- Eur, pričom pre
absenciu náležitostí úverovej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f), i) a j) Zákona o spotrebiteľských úveroch,
by sa mal predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko žalovanému uhradila z
titulu uvedeného úveru sumu vo výške 453,- Eur, došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu v
sume 253,- Eur. Žalovaného vyzvala e-mailom zo dňa 13. 10. 2014 na vrátenie sumy 253,- Eur v lehote

do 17. 10. 2014, na čo však nereagoval.
1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na vykonané dokazovanie
a konštatoval, že zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, uzavretej dňa 20. 05. 2011 medzi žalobkyňou
v postavení úverovej dlžníčky a žalovaným v postavení úverového veriteľa (ďalej len "zmluva" alebo"úverová zmluva"), zistil, že sa v nej nachádzajú nasledovné údaje: výška priznaného úveru 200,- Eur,
poplatok za poskytnutie úveru vo výške 196,- Eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť za úver
396,- Eur, počet splátok úveru 12, suma splátky 33,- Eur a deň splatnosti prvej splátky 18. 06. 2011.

Zároveň konštatoval, že úverová zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej
len "ZSÚ" alebo "Zákon o spotrebiteľských úveroch"), a že v rozpore s § 9 ods. 2 písm. f), i), j) a k)
ZSÚ neobsahuje: konečnú splatnosť úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu
mieru nákladov (ďalej len "RPMN") a výšku a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Pokiaľ

zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), i), j) a k) ZSÚ,
poskytnutý úver na základe takejto zmluvy sa považuje podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZSÚ za bezúročný a
bez poplatkov. V takomto prípade vzniká spotrebiteľovi povinnosť uhradiť v prospech veriteľa len sumu
skutočneposkytnutéhoúveru.Akužspotrebiteľzaplatilveriteľovisumuvyššiunežjeposkytnutýúver,má
sazato,žerozdielmedzisumouposkytnutéhoúveruasumouuhradenounadrámecposkytnutéhoúveru
predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré získal veriteľ na úkor spotrebiteľa, a preto veriteľovi vzniká

povinnosť tento rozdiel spotrebiteľovi vrátiť. Následne priamo k prejednávanému sporu prvoinštančný
súduviedol,žezprehľadusplátokaúhradzodňa17.09.2014(vyhotovenéhožalovaným)azošekového
ústrižku zo dňa 16. 09. 2014 zistil, že žalovaná v období od 18. 06. 2011 do 19. 06. 2013 uhradila
žalovanému spolu sumu 428,- Eur (9 krát po 33,- Eur, 1krát 32,- Eur, 2krát po 15,- Eur a 1krát 69,- Eur) a
dňa 16. 09. 2014 mu uhradila šekom sumu 25,- Eur, t.j. celkove uhradila v súvislosti s úverovou zmluvou

sumu 453,- Eur. Preplácať sumu poskytnutého úveru začala žalobkyňa pri úhrade sumy 33,- Eur dňa
21. 12. 2011. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel prvoinštančný súd k záveru, že predmetný úver
je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) ZSÚ. Súčasne dospel
k záveru, že žalobkyni vzniklo právo domáhať sa voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia
(podľa § 451 Občianskeho zákonníka) vo výške rozdielu medzi celkovou žalovanému uhradenou sumou

a sumou poskytnutého úveru, t.j. vo výške 253,- Eur (453 - 200 = 253), a to z dôvodu absolútnej
neplatnosti úverovej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže okrem údaja o výške priznaného
úveru, úverová zmluva nerešpektuje zákon konkrétne Zákon o spotrebiteľských úveroch pokiaľ ide o
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f), i), j) a k). S poukazom na uvedené skutočnosti potom žalobe žalobkyne
o zaplatenie uplatňovanej istiny vo výške 253,- Eur vyhovel. Zároveň jej priznal aj nárok na úrok z

omeškania, avšak len vo výške 5,05 % ročne zo sumy 253,- Eur za dobu omeškania od 18. 10. 2014 až
do zaplatenia a v prevyšujúcej časti uplatňovaného úroku z omeškania jej žalobu zamietol.
1. 4. Prvoinštančný súd sa v odôvodnení rozhodnutia vyporiadal i s námietkou žalovaného týkajúcu sa
prekážky právoplatne rozhodnutej veci a prebiehajúceho exekučného konania. Tejto súvislosti uviedol
argumentáciu, na základe ktorej dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 06995/13

vydaný Slovenskou rozhodcovskou a.s. so sídlom v Bratislave dňa 26. 11. 2013 (ďalej len "rozhodcovský
rozsudok"), v ktorom bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovanému sumu 40,- Eur, zmenkový úrok
vo výške 0,25 % denne z určených súm, zákonný úrok vo výške 6 % denne z určených súm a trovy
rozhodcovského konania vo výške 119,74 Eur, sa z dôvodu vád pri jeho doručovaní nestal právoplatným
a ani vykonateľným a preto ho nemožno považovať za prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

1. 5. Rozhodnutie o trovách konania medzi strany sporu (pôvodne - účastníkmi konania) odôvodnil
prvoinštančný súd aplikáciou v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 142 ods. 3 s použitím
ustanovenia § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a keďže žalobkyňa mala v spore úspech v
prevažnej časti, priznal jej náhradu trov konania spočívajúcu v náhrade trov jej právneho zastúpenia za
presne špecifikované úkony právnej služby.

1. 6. Keďže žalobkyňa bola v spore oslobodená od platenia súdnych poplatkov, prvoinštančný súd
uložil žalovanému podľa § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch povinnosť zaplatiť štátu na účet
prvoinštančného súdu súdny poplatok vo výške 16,50 Eur.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, ktorým napadol

výrok, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 253 Eur s presne špecifikovaným
úrokom z omeškania (prvý výrok) a závislé výroky o náhrade trov konania medzi stranami sporu (tretí
výrok) a o náhrade trov štátu (štvrtý výrok). Žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu
v uvedených výrokoch zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

2. 2. V odôvodnení odvolania namietal, že je sporné, či v súvislosti s predmetnou zmluvou o úvere možno
prisúdiť žalobkyni právny status spotrebiteľa, a teda či prvoinštančným súdom aplikované zákonné
ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú v tomto prípade vôbec aplikovateľné.2. 3. Ďalej uviedol, že je toho názoru, že žalobkyňa „na určení bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy
nemá naliehavý právny záujem“.
2. 4. Okrem toho namietal, že v tomto prípade existovala neodstrániteľná prekážka konania (res

iudicata), „ktorú predstavuje existencia veci rozhodnutej, na ktorú je súd povinný prihliadať počas
ktorejkoľvek časti konania.“ V tejto súvislosti poukázal na to, že „o platnosti jednotlivých častí zmluvy o
úvere ... už bolo rozhodnuté dňa 26. 11. 2013, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu v spoločnosti
Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava, ... sp. zn. SR 06995/13, ktorý nadobudol právoplatnosť a
vykonateľnosť“

3. 1. Žalobkyňa (prostredníctvom právneho zástupcu) písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného
uviedla, že v plnom rozsahu súhlasí s rozhodnutím prvoinštančného súdu a jeho odôvodnením, z čoho
možno vyvodiť, že žiadala, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutej
časti potvrdil. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktorých výšku presne
špecifikovala.

3. 2. V súvislosti s argumentáciou žalovaného uvedenou v odôvodnení odvolania, týkajúcou sa otázky, či
predmetnú úverovú zmluvu možno považovať za spotrebiteľskú zmluvu, vzhľadom na skutočnosť, že v
zmluve deklarovala ako účel použitia poskytnutého úveru - výkonu zamestnania, uviedla, že predmetná
zmluva má všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy, je nutné posudzovať ju podľa právnych predpisov na
ochranu práv spotrebiteľa, a pri posúdení je potrebné vychádzať z objektívneho posúdenia účelu na aký

si poskytnutý úver brala.
3. 3. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného, že rozhodnutiu v tomto spore bránila prekážka veci
rozhodnutej (res iudicata) vo forme existujúceho rozhodcovského rozsudku, žalobkyňa poukázala na
to, že rozhodcovská doložka v znení, ako bola formulovaná vo Všeobecných obchodných podmienkach
poskytnutia úveru (resp. samotná rozhodcovská zmluva) predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku

- absolútne neplatný právny úkon, čo spôsobuje, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe je akt
ničotný - paakt. Rozhodcovský rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke predstavuje
nulitný rozhodcovský rozsudok a nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
3. 4. V reakcii na námietku žalovaného uvedenú v odvolaní, že nemá naliehavý právny záujem uviedla,
že v tomto spore nejde o určovaciu žalobu, ale len o vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. o žalobu o

splnenie povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu.

4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu nevyjadril.

5. Rozhodnutie prvoinštančného súdu bolo vydané ešte za účinnosti pôvodného procesnoprávneho

predpisu - zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p“), ktorý bol ku dňu
01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol
účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý v prechodných
ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na

skutočnosť, že odvolanie žalovaného bolo podané už v dobe účinnosti CSP, pri rozhodovaní o odvolaní
bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie
§ 470 ods. 2 veta prvá CSP, z ktorého vyplýva, že „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.“

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379,
§ 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219
ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 253 Eur s presne špecifikovaným úrokom z omeškania
(prvývýrok)avzávislýchvýrokochonáhradetrovkonaniamedzistranamisporu(tretívýrok)aonáhrade

trov štátu (štvrtý výrok) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. 1 Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
7. 2 Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.8. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným
ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne

podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými
relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia
uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

9. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti

alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa
prvoinštančný súd nevysporiadal.

10. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387
ods. 2 CSP) uvádza, že z obsahu predmetnej úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX, ale i z vyjadreniamal
samotnej žalobkyne jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa v tomto záväzkovoprávnom vzťahu vystupovala

ako spotrebiteľka. Na tomto konštatovaní nič nemení skutočnosť, že v predmetnej úverovej zmluve,
ktorá má charakter typového formulára, je ako účel poskytnutého úveru zaškrtnuté - „výkonu povolania“.
Žalobkyňa jednoznačne uviedla, že poskytnutý úver použila na osobné potreby. Žalovaný žiadnym
relevantným spôsobom toto jej jednoznačné stanovisko nespochybnil a ani žiadnymi relevantnými
dôkazmi nevyvrátil, resp. nespochybniteľným spôsobom nepreukázal iný účel poskytnutého úveru. Len

pre úplnosť odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že z rozhodovacej činnosti mu je známe, že žalovaný
pri uzatváraní obdobných (typových formulárových) úverových zmlúv účelovo akceptuje deklarovanie
takéhoto účelu poskytnutia úveru (prípadne účelu úveru - „zamestnanie“, alebo dokonca „podnikanie“),
pričom žiadnym spôsobom neskúma skutočný účel poskytnutého úveru. Preto súd prvej inštancie
postupoval správne, keď túto úverovú zmluvu posudzoval podľa príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka o ochrane spotrebiteľa a ustanovení § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení platnom v čase
uzavretiaúverovejzmluvy.Keďžezmluvaneobsahovalanáležitostivyplývajúcezuvedenéhoosobitného
zákona, prvoinštančný súd dospel k správnemu právnemu záveru, keď ju vyhodnotil ako zmluvu, na
základe ktorej sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Preto plnenie, ktoré poskytla

žalobkyňa žalovanému nad rozsah reálne poskytnutého úveru (ktorým bol vo výške 200 Eur), t. j. vo
výške uplatňovanej istiny 253 Eur predstavovalo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného na úkor
žalobkyne a teda prvoinštančný súd nemal inú možnosť, ako žalobe žalobkyne vyhovieť.

11. Len pre úplnosť odvolací súd záverom uvádza, že argumentácia žalovaného uvedená v odvolaní, že

žalobkyňa„naurčeníbezúročnostiabezpoplatnosti zmluvynemánaliehavýprávnyzáujem“jaabsolútne
nedôvodná a neopodstatnená, pretože žalobkyňa sa v tomto spore nedomáhala určenia bezúročnosti a
bezpoplatnosti predmetnej úverovej zmluvy, ale domáhala sa peňažného plnenia z titulu bezdôvodného
obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Otázku, či predmetná úverová zmluva je bezúročná a
bez poplatkov riešil prvoinštančný súd ako zásadnú prejudiciálnu otázku.

12. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej
v časti, t.j. vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 253 Eur s presne
špecifikovaným úrokom z omeškania (prvý výrok) a v závislých výrokoch o náhrade trov konania medzi
stranami sporu (tretí výrok) a o náhrade trov štátu (štvrtý výrok) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne

správny potvrdil.

13. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobkyne v
prevyšujúcej časti (týkajúcej sa výšky uplatňovaného úroku z omeškania) zamietol (druhý výrok) zostal
nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).

14. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).