Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. marec 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/22/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115222107
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115222107.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka, v právnej veci žalobcu: T.. Ľ. P., B.. XX.X.XXXX, X.
T. XXXX/XX, XXX XX L., právne zastúpený advokátom JUDr. Igor Šafranko, so sídlom ul. Sov. hrdinov
163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanej: Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.
k. 20C/348/2015-308 zo dňa 13.1.2017, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I.

Z r u š u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a III. a v rozsahu zrušenia vracia mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že:
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1 991,64 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,25% ročne zo sumy 1 991,64 eura od 21.5.2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 59,08% o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku“.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca podanou žalobou na súde dňa 6.12.2013, uplatnil proti
žalovanej nárok na zaplatenie sumy 9.106,70 eura s príslušenstvom, a to z dôvodu zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní. Zodpovednosť štátu za škodu, ktorá

vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní je svojou povahou občianskoprávny
vzťah, pričom podľa § 27 ods. 2 zákona číslo 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami,
ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
Poukázal na ustanovenia § 1 ods. 1, § 2, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 20 zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jej nesprávnym úradným

postupom. Ďalej uviedol, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, je
objektívnouzodpovednosťou(bezohľadunazavinenie),ktorejsaniejemožnézbaviťaktorájezaložená
na súčasnom splnení troch podmienok, a to nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť
medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, pričom všetky tieto podmienky musia byťsplnené súčasne. Ďalej poukázal, že pokiaľ ide o nezákonné rozhodnutie, súd vychádzal z toho, že
Z. O. U. má rovnaké dôsledky, ako zrušenie C. pre nezákonnosť a poukázal na uznesenie B. U. Z.
XX.X.XXXX U.. Z.. X T. S. XX/XXXX, v zmysle ktorého: „Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím

a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., účinného od 1. júla 2004, a rovnako aj podľa
predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila,
že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma

spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená.
Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu O. U.,
alebo k C. U. C., treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan Č.
B., a že O. U. proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím O. U. sa
posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) O. U. je neskorší výsledok O. W.. Tieto závery prijaté

v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné“. Ďalej súd
prvej inštancie uviedol, že Ž. B. L. C., konanie voči nemu bolo zastavené, a preto treba vychádzať z
toho, že žalobca čin nespáchal, a že O. U. proti nemu nemalo byť začaté. Nemožno súhlasiť s názorom
žalovanej, že Ž. mohol trvať na prejednaní svojej O. P. a mohol dosiahnuť oslobodzujúci rozsudok. Za
stavu, že konanie prebiehalo XX G., nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby tento naďalej

trval na prejednaní veci, a to aj v prípade, ak by mu žiadny O. nehrozil. Škoda, ktorá vznikla žalobcovi,
spočíva vo vzniku trov obhajoby v O. W. po vznesení obvinenia. Žalobcovi by nevznikli náklady na trovy
obhajoby, pokiaľ by proti nemu nebolo vznesené obvinenie. Vzniknutá škoda je tak v príčinnej súvislosti
so vznesením obvinenia voči žalovanému. Pokiaľ ide o škodu prevyšujúcu 1.991,64 eur, tak zvyšné trovy
boli uhradené C. Z. L. U. G., a preto žalobcovi škoda nevznikla. Tento sám potvrdil, že C. Z. vyplatenú

sumu neuhradil. Pre úspešné uplatnenie nároku sa vyžaduje, aby žalobca škodu C. Z. uhradil. Preto,
ak tak nespravil, nárok na náhradu je nedôvodný, a preto súd žalobu prevyšujúcu sumu 1.991,64 eur
zamietol a žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 1.991,64 eur. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že
žalobca splnil zákonom požadovanú podmienku, a pred podaním žaloby požiadal žalovanú o predbežné
prerokovanie nároku žiadosťou, ktorú žalovaná do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, nárok

žalobcu neuspokojila, preto je od 21.5.2014 v omeškaní. Súd ju preto zaviazal na zaplatenie úrokov z
omeškania v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške 5,25 % ročne zo
sumy 1.991,64 eur od 21.5.2014 do zaplatenia. Žalobca si uplatnil aj trovy predbežného prerokovania
nároku vo výške 628,18 eur, ako príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
avšak súd uvedený nárok žalobcovi nepriznal, a to z dôvodu toho, že žalobca nepreukázal, aby uvedenú

sumu právnemu zástupcovi uhradil, a aj z dôvodu toho, že pri tomto úkone súd vychádzal z úspechu
vo veci samej. Keďže žalovaná bola v konaní vo veci samej úspešnejšia, bolo by nelogické, aby hradila
žalobcovi trovy za úkon predbežné prerokovanie nároku, a preto súd v tejto časti žalobu zamietol.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovení § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého,

ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca bol úspešný len v rozsahu
20,46, žalovaná bola úspešná v rozsahu 79,54 %, potom úspech žalovanej, ktorý prevyšuje úspech
žalobcu, je 59,08 %., preto súd prvej inštancie priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v tomto
rozsahu. O výške náhrady trov konania bude po právoplatnosti rozhodnutia rozhodnuté samostatným

uznesením.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Uviedol, že súd prvej inštancie uznal jeho
základ nároku, keď zistil, že mu vznikol proti žalovanej nárok na náhradu škody titulom nezákonného
rozhodnutia. Jediným dôvodom, pre ktorý bola jeho žaloba nad sumu 1.991,64 eur zamietnutá, bolo

zistenie súdu prvej inštancie, že odmena za obhajobu bola uhradená odbormi, a preto mu škoda
nevznikla. Uviedol, že odbory neboli a nie sú s jeho obhajcom v nijakom právnom vzťahu, nemali žiaden
právny dôvod platiť za seba, platili za neho a jeho obhajca nemohol tieto platby prijať a zúčtovať inak,
ako odmenu za obhajobu od svojho klienta, teda od neho. Ak chce C. vrátiť peniaze, tak to nie je možné
inak, ako týmto spôsobom, že mu na tak bude žalovaným nahradená škoda. Za nespravodlivé považuje

samostatne, bez ohľadu na výsledok, jeho odvolanie vo veci samej, aj výrok o náhrade trov konania, a
má za to, že sú tu dostatočné dôvody osobitného zreteľa, aby žalovanému nebola náhrada trov konania
priznaná vzhľadom na XX rokov prežívaných O. U., X C., keď ani v jednej veci nebol uznaný za vinného.Žiadal preto, aby odvolací súd v napadnutom rozsahu, a to vo výroku II. a III., zrušil rozsudok a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Vo veci podala odvolanie aj žalovaná strana sporu, a to v časti, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.991,64 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy
1.991,64 eur od 21.5.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a súčasne v časti
závislého výroku o trovách konania, ktorým súd uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanej trovy
konania v rozsahu 59,8 %. Má za to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná
považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za nepreskúmateľné už z toho dôvodu, že z neho
nie je zrejmé, či žalobca využil možnosť podať proti tvrdému nezákonnému rozhodnutiu opravný
prostriedok. Taktiež súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s otázkou, či v danej veci došlo ku

kumulatívnemu naplneniu všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu vo vzťahu
k vznesenému C. zo dňa X.XX.XXXX. Súd v odôvodnení rozsudku konštatoval splnenie podmienky
existencie nezákonného rozhodnutia s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. X T. S. XX/XXXX Z. J.H. XX.X.XXXX len na základe toho, že žalobca nebol v predmetnej
trestnej veci právoplatne odsúdený a trestné konanie voči nemu bolo zastavené, a preto vychádzal z

toho, že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Žalovaná si neosvojuje tieto závery súdu prvej
inštancie, a má za to, že zastavenie trestného stíhania nezakladá automaticky existenciu nezákonného
rozhodnutia.Mázato,žezáveryoexistenciinezákonnéhorozhodnutiavpodobeobvinenia,niejemožné
rozhodne prijímať paušálne automaticky takým výkladom, ako to prezentoval súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí, a je potrebné v každej veci prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu. V situácii, ak

boloO.U.Ž.zastavenézdôvodu,žezaniklaO.Č.povzneseníobvineniaapopodaníobžaloby,žalovaná
dôrazne odmieta akékoľvek extenzívne výklady, že orgány činné v trestnom konaní vydali voči Ž.H.
nezákonné rozhodnutie. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku existencie nezákonného
rozhodnutia, a to z dôvodu, že O. U. bolo voči Ž. zastavené z dôvodu, že došlo k zániku O. Č. a
tiež okolnosť, že Ž. netrval na vecnom prejednaní P. O. P., v ktorej by mohlo byť rozhodnuté o jeho

nevine. Žalovaná poukázala na nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku súdu
prvejinštancie,apredovšetkým nanedostatokjehoriadnehoavyčerpávajúcehoodôvodneniavovzťahu
ku skúmaniu naplnenia všetkých základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu v nadväznosti
na O. U. Ž. a vznesené obvinenia, o ktoré opieral svoj nárok v tomto konaní. Ďalej uviedla žalovaná
strana, že v tomto konaní súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym

skutkovým zisteniam, že žalobcovi vznikla škoda vo výške 1.991,64 eur. Poukázala na vyjadrenie C. Z.
L.Í. U. zo dňa XX.X.XXXX, v zmysle ktorého tento zväz na základe schválenej právnej ochrany, uhradil
žalobcovi náklady na právnu ochranu v celkovej výške XX.XXX,XX Q., a to v súvislosti so všetkými O.
U. vedenými voči Ž.H.. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o požičané peniaze žalobcom, ktoré je povinný
vrátiť, čo prezentoval aj na pojednávaní konanom dňa 7.11.2016, zistený skutkový stav vylučuje vznik

škody na strane žalobcu, a preto súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že žalobca, na ktorom ako
poškodenom ležalo dôkazné bremeno, toto neuniesol, keď ma za preukázané, že uhradil zo svojich
finančných prostriedkov trovy obhajoby vo výške 1.991,64 eur. Taktiež uviedol, že podľa jeho názoru,
dlžník - štát, sa môže dostať do omeškania až v prípade uloženia povinnosti nahradiť istinu, a má
za to, že nie je možné priznať nárok na úroky z omeškania, keď omeškanie v prípade náhrady škody

nastáva až okamihom neplnenia na základe judikovanej povinnosti, čo súd prvej inštancie nesprávne
právne posúdil. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Prešov zmenil a žalobu v
napadnutom rozsahu zamietol, alternatívne rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v napadnutom rozsahu
a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, prípadne sám vo veci rozhodol. Napriek skutočnosti, že
žalovaná považuje podané odvolanie za dôvodné, z dôvodu opatrnosti žalovaná v súlade s § 232 ods.

3 CSP opätovne žiada, aby odvolací súd v teoretickom prípade potvrdenie napadnutého rozsudku v
meritevecizmenilnapadnutýrozsudoktak,abyúčelnaplneniepodľarozsudku30-dňovúparičnúlehotu,
odôvodňujúc túto požiadavku, administratívne a časovou náročnosťou úhrady danou oneskorením, pri
zisťovaní a vyznačovaní právoplatností súdnych rozhodnutí i potrebou schvaľovacieho procesu.

6. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná strana nevyjadrila.

7. K odvolaniu žalovanej sa žalobca taktiež nevyjadril.8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP
(Civilný sporový poriadok, zákon číslo 160/2015 Z. z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúce

CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správne, pokiaľ sa týka výroku číslo I. napadnutého rozsudku.

9. Preto krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil v zmysle ustanovení
§ 387 ods. 1 CSP.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a pre zdôraznenie
správnosti dodáva nasledovné:

11. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

13. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú intertemporálnym ustanovením prijatým
v súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP, treba aplikovať ako uvedenú normu aktuálne aj na
konania, ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky

realizovanýchúkonovpredodňomúčinnostitohtozákona, posudzovaťajvsúvislostisprávnouúpravou,
ktorá platila v čase ich realizácie. Uvedené má význam aj z pohľadu aplikácie tých ustanovení O.s.p.
(Občiansky súdny poriadok, zákon platný do 30.6.2016), ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti
s realizáciou dokazovania, i prijatými skutkovými závermi.

14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností, a na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym
skutkovým zisteniam, a návrh žalobcu aj správne právne posúdil.

15. Odvolací súd konštatuje v zmysle ustanovení § 370 ods. 1, 2 CSP správnosť týchto dôvodov a v
podstatných bodoch na ne odkazuje.

16. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky vyjadrené v odvolaní žalobcom v tejto časti rozhodnutia,
a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné, pretože v konečnom dôsledku nemôžu

privodiť zmenu zisteného skutkového, i právneho stavu.

17. Žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona
číslo 514/2003 Z. z., účinného od 1.7.2004, a rovnako aj predtým platného zákona číslo 58/1969 Zb.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu, štátu, alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (zákon číslo 58/1969 Zb.), účinného do 30.6.2014. Súdna judikatúra dostatočne dôvodila,
že v zmysle právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi ako fyzickej osobe, bola
odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dostatočne dospel aj k záveru, že ak

došlo k zastaveniu O. U., alebo k C. U. C., treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že O. U. proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím O. U.Í., sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, pričom toto odôvodnenie vychádza z rozsudkov Najvyššieho súdu Českej republiky,
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia

(vedenia) O. U.Í. je neskorší výsledok trestného zákona.

18. Odvolací súd sa s touto konštatáciou súdu prvej inštancie v celom rozsahu absolútne stotožňuje,
pretože vychádza zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v tomto prípade ochrana základnéhopráva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom
v zmysle článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Za ústavne komformný treba preto považovať
výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím

o začatí O. U. a vznesenia C., zastavení O. U., ak takémuto rozhodnutiu došlo, pretože sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní O. Č. obvineným, má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí O. U. a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení O. U.V. U. O. U. končí,
to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí O. U. a vznesení C.. Zastavenie O. U. znamená (a
to z akéhokoľvek dôvodu), že všetky O. W. ukazujú, že neide o O. Č., zároveň znamená, že podozrenie

zo spáchania O. Č. sa nepotvrdilo, a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí O. U. a vznesení
C.. Ústavnoprávny základ nároku jedinca na náhradu škody v prípade O. U., ktoré bolo zastavené, treba
hľadať nielen v ustanovení článku 46 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine, a
to v článku 1 ods. 1 základného zákona, teda princípov materiálneho právneho štátu. Ak má štát byť
skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich
orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno prehliadnuť, že štát nemá

slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo jeho ideálnej interpretácie. Na jednej strane je
povinnosťou orgánov činných v O. W. vyšetrovať, stíhať O. Č., na druhej strane sa štát nemôže zbaviť
zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných
práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v O. W. vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to,
či sa ich podozrenie v O. W. potvrdilo. Nárok na náhradu škody v tomto prípade je špecifickým prípadom

zodpovednosti štátu podľa zákona číslo 514/2003 Z. z., a rovnako aj podľa predtým platného zákona
číslo 58/1969. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi, bola odčinená. V preskúmavanej
veci preto odvolací súd poukazuje, že súd prvej inštancie správne aplikoval na daný príklad uvedené
zákonné ustanovenia, správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím, a to v napadnutej časti.

19. Súčasne odvolací súd poukazuje, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR aj Ústavného
súdu Slovenskej republiky vyplýva, že odvolací súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasňuje skutkový a právny
základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany
sporu na spravodlivý proces. Aj podľa rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn.
N..Ú. XX/XX Z. XX.X.XXXX, odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku,

alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie, zostali sporné, alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia.

20. Súd prvej inštancie správne aplikoval platnú právnu normu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi
zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd konštatuje, že

odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia v bode I. rozsudku je dostatočné, logické, presvedčivé a
právne správne, a obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené, a bolo
vykonané aj podrobné dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami formulovanými v O.s.p. (a
CSP), čím súd prvej inštancie dospel k zisteniu pravdivého obrazu skutkového stavu, a na tomto základe
dospel k správnym záverom.

21. V časti II. a III. výroku rozsudku, ktorá bola napadnutá odvolaním žalobcu, odvolací súd je toho
názoru, že v tejto časti je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť.

22. Podľa § 389 ods. písm. c) CSP, súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia

veci, nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. V
predmetnej veci súd prvej inštancie pochybil v tom, že nevykonal navrhované dôkazy, ale jeho
rozhodnutie o nevykonaní dôkazov bolo dôsledkom takého právneho posúdenia, ktoré odvolací súd
posúdil ako nesprávne. Nesprávne právne posúdenie môže spočívať v tom, že súd neaplikoval právnu
normu, aplikoval nesprávnu normu.

23.Podľanázoruodvolaciehosúdu,žalobcamánárokajnaďalšiu náhradu,ktoráspočívavnáhradetrov
konania, ktoré mu ako poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Má
za to, že náhrada škody zahŕňa aj odmenu za obhajobu, ktorá bola uhradená C.. Vychádzal pritom aj zoznámenia C. Z. L. U. G. Z. J. XX.X.XXXX, podľa ktorého C. Z. L. U. G. poskytuje finančné prostriedky na
právne služby v rámci právnej ochrany svojim členom, a predpokladá, že budú v jednotlivých prípadoch
úspešní a súdom oslobodení, a v takých prípadoch majú členovia povinnosť finančné prostriedky, ktoré

sú im priznané ako odškodnenie za nezákonný postup štátneho orgánu, vrátiť na účet fondu právnej
ochrany. Z uvedeného potom vyplýva, že ak tieto finančné prostriedky budú Ž. uhradené, bude jeho
povinnosťoutietofinančnéprostriedkyC.Z.L.U.G.vrátiť.Námietkaomožnosti premlčaniatohtonároku
vznesená žalovaným, je v tomto štádiu konania nedôvodná a predčasná.

24. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

26. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

27. Úlohou súdu prvej inštancie bude doplniť dokazovanie v naznačenom smere a presne zistiť a ustáliť

aké sumy boli C. Z. L. P. U. G. žalobcovi v súvislosti s jeho O. U. vyplatené, ako boli použité, akým
spôsobom, prípadne komu inému boli uhrádzané, či žalobcovi, či priamo jeho advokátovi, ďalej, či v
tomto prípade išlo o obhajobu iba jeho osoby, či o obhajobu aj iných osôb, bude taktiež potrebné,
aby tieto úkony obhajoby žalobca, na ktorom dôkazné bremeno zostáva, aj podrobne špecifikoval.
Taktiež bude potrebné posúdiť účelnosť týchto trov obhajoby žalobcu. Až následne bude môcť súd prvej

inštancie rozhodnúť aj o výške požadovanej náhrady. Podľa názoru odvolacieho súdu, je tak základ
nároku žalobcu daný.

28. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, a ak vec vráti súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).