Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. apríl 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžo/47/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3014200876
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:3014200876.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a z členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej
veci žalobcu: Ing. Igor Smatlánek AUTOTRANSPORT, s miestom podnikania J. Zemana 2355/59,
Trenčín, IČO: 17 560 551, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom
Piaristická 46/276, Trenčín, IČO: 36 837 857, proti žalovanému: Okresný úrad Trenčín, odbor výstavby
a bytovej politiky, so sídlom Hviezdoslavova 3, Trenčín, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. OÚ-
TN-OVBP2-2014/018185-2/Ja z 25. augusta 2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Trenčíne č. k. 13S/257/2014-45 z 9. marca 2016, takto

r o z h o d o l :

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyrozsudokKrajskéhosúduvTrenčíneč.k.13S/257/2014-45z9.marca
2016 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.
Konanie na krajskom súde

Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom č. k. 13S/257/2014-45 z 9. marca 2016 (ďalej

aj „rozsudok krajského súdu“) podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č.
OÚ-TN-OVBP2-2014/018185-2/Ja z 25. augusta 2014. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa §
250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal.

Vodôvodnenírozsudkukrajskýsúduviedol,žepreskúmavanýmrozhodnutímžalovanéhobolozmenené
rpvostupňové správne rozhodnutie v časti pokuty uloženej žalobcovi, znížením zo sumy 10.000,- Eur na

sumu 5.000,- Eur, za porušenie § 76 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku (ďalej len „stavebný zákon“) a naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 106
ods. 3 písm. d/ stavebného zákona. Uvedeného správneho deliktu sa mal žalobca dopustiť tým, že dňa
25.06.2013 ako oprávnená osoba umožňoval inej osobe užívanie stavby „Servis nákladných vozidiel“
so súp. č. XXX, stojacej na pozemku parc. č. XXXX/X a XXXX/X v k. ú. B. pred vydaním kolaudačného
rozhodnutia.

Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že orgán štátneho stavebného dohľadu podľa § 99 písm.
b/ stavebného zákona vykonal dňa 25.06.2013 štátny stavebný dohľad na stavbe vo vlastníctve
žalobcu a pozemkoch parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X v k. ú. B. za účelom preverenia
skutočností podľa § 98 ods. 2 písm. e/ stavebného zákona. Pri výkone dohľadu bolo zistené, žena mieste je prevádzka AUTOTRANSPORT a na parkovisku sú zaparkované kamióny. Uvedené
bolo zdokumentované vypracovaním záznamu a vyhotovením fotodokumentácie. V súvislosti s týmito
zisteniami a nesplnením výzvy orgánu štátneho stavebného dohľadu na okamžité ukončenie užívania

stavby bez kolaudačného rozhodnutia začal prvostupňový správny orgán dňa 07.08.2013 správne
konanie vo veci spáchania správnych deliktov podľa § 106 ods. 1 písm. c/ a § 106 ods. 3 stavebného
zákona. Dňa 25.11.2013 vydal správny orgán prvého stupňa rozhodnutie
č. ÚP-PZ/2013/34780/99094, ktorým žalobcovi uložil pokutu 2.000,- Eur za naplnenie skutkovej podstaty
správneho deliktu podľa § 106 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona za porušenie § 102 ods. 1 stavebného

zákona, keď žalobca neuposlúchol výzvu stavebného úradu na okamžité ukončenie užívania dotknutej
stavby a pokutu 10.000,- Eur za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 106 ods. 3
písm. d/ stavebného zákona za porušenie § 76 ods. 1 stavebného zákona, keď žalobca užíval stavbu
bez kolaudačného rozhodnutia. Žalovaný na odvolanie žalobcu uvedené rozhodnutie správneho orgánu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že predmetom konania má byť len správny
delikt užívanie stavby „Servis nákladných vozidiel“ bez kolaudačného rozhodnutia, ktorého súčasťou

nebudú objekty pozemnej komunikácie. Súčasne žalovaný uložil správnemu orgánu prvého stupňa, aby
vypočul každého zo svedkov samostatne a vo veci nariadil ústne pojednávanie. Prvostupňový správny
orgán listom zo 04.03.2014 žalobcu upovedomil o pokračovaní správneho konania vo veci správneho
deliktu podľa § 106 ods. 3 písm. d/ stavebného zákona a vo veci nariadil ústne pojednávanie. Na základe
výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že bolo objektívne preukázané porušenie § 76

ods. 1 stavebného zákona, čím bola naplnená skutková podstata správneho deliktu podľa § 106 ods.
3 písm. d/ stavebného zákona tým, že žalobca ako vlastník stavby so súp. č. XXX umožnil inej osobe
jej užívanie bez kolaudačného rozhodnutia. Rozhodnutím č. ÚP-PZ/2013/34780/99094 z 15.05.2014
(krajský súd uviedol nesprávne číslo rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, keď správne má
byť č. ÚP-PZ/2014/895/43933) správny orgán prvého stupňa za tento správny delikt uložil žalobcovi

pokutu v sume 10.000,- Eur. V odvolacom konaní iniciovanom žalobcom dospel žalovaný k záveru, že
rozhodnutieprvostupňovéhosprávnehoorgánuvychádzazospoľahlivozistenéhoskutočnéhostavuveci
a správneho právneho posúdenia protiprávneho konania žalobcu. S poukazom na § 3 ods. 3 správneho
poriadku však zmenil výšku uloženej pokuty žalobcovi na 5.000,- Eur.

Krajský súd poukázal na to, že správnym deliktom je protiprávne konanie, ktorého znaky sú stanovené
zákonom. Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty
fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy.
Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie
správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi

princípmi. Správne delikty sú súčasťou právnej kategórie „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorá zahŕňa v prvom
rade obvinenie z trestného činu a konanie o ňom. Rovnako pre trestnosť správnych deliktov musia
platiť obdobné pravidlá a princípy ako pre trestnosť trestných činov. V tomto smere možno odkázať na
Dohovor, ktorý podľa stabilnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva „trestným obvinením“ v

zmysle čl. 6 ods. 1 rozumie aj konanie o sankciách ukladaných správnymi orgánmi za priestupok alebo
iný správny delikt.

S poukazom na § 107 ods. 1 stavebného zákona krajský súd uviedol, že pokutu možno uložiť do dvoch
rokov odo dňa, keď sa orgán oprávnený na uloženie pokuty dozvedel o tom, že právnická osoba alebo

fyzická osoba oprávnená na podnikanie porušila alebo nesplnila povinnosť (§ 106), najneskoršie však
do 3 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti alebo keď povinnosť mala byť splnená.

V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že zákonodarca v predmetnom ustanovení stanovil subjektívnu
dvojročnú prekluzívnu lehotu, ktorá plynie v rámci objektívnej trojročnej prekluzívnej lehoty. Lehoty

(či doby) uvedené v citovanom ustanovení (dvojročná subjektívna a trojročná objektívna) na uloženie
sankcie za správny delikt sú prekluzívnymi (prepadnými) lehotami, na uplynutie ktorých je povinný
prihliadnuť správny orgán z úradnej povinnosti (ex offo), aj keď ich uplynutie nie je účastníkom konania
namietané. Prakticky všetky právne predpisy, ktoré zakotvujú postih za iný správny delikt stanovujú
prekluzívne lehoty na uloženie sankcie. Časové limitovanie právneho postihu za správny delikt má

dôvody materiálne (účel sankcie je možné dosiahnuť len jej včasným uložením, sankcia uložená po
uplynutí dlhej doby od protiprávneho konania stráca funkciu individuálnej i generálnej prevencie) a
dôvodyprocesné(uplynutímdlhšejdobyodspáchaniaprotiprávnehokonaniasaoslabujesiladôkazných
prostriedkov).V danej veci nie je podľa krajského súdu medzi účastníkmi sporné, že žalobca ako vlastník stavby so
súp. č. XXX, stojacej na pozemku parc. č. XXXX/X a XXXX/X v k. ú. B. nemal kolaudačné rozhodnutie

na túto stavbu a napriek tomu ju umožnil užívať inému. Do 28.01.2009 mohla byť stavba užívaná na
základe stavebného povolenia č. F 2002/02395/ZTZ z 27.11.2002 o povolení dočasnej stavby na dobu 5
rokov. Po uplynutí stanovenej doby užívania, t. j. po 28.01.2009, nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie,
naopak bolo začaté konanie o odstránenie stavby. Skutočnosť, že stavba je užívaná bez kolaudačného
rozhodnutia bola stavebným úradom zistená dňa 25.06.2013 pri štátnom stavebnom dohľade.

Tým, že žalobca umožnil inej osobe užívať stavbu, ktorej užívanie nebolo povolené kolaudačným
rozhodnutím, porušil § 76 ods. 1 stavebného zákona a dopustil sa správneho deliktu podľa § 106 ods.
3 písm. d/ stavebného zákona.

Medzi účastníkmi zostalo podľa krajského súdu sporné, či v zmysle § 107 ods. 1 stavebného zákona

nedošlo k premlčaniu oprávnenia správneho orgánu uložiť pokutu za tento správny delikt, v zmysle
prekročenia objektívnej lehoty na uloženie pokuty.

Krajský súd skonštatoval, že podľa teórie trestného práva hmotného je trvácim trestným činom taký čin,
ktorým páchateľ vyvolá protiprávny stav a ten potom udržuje alebo páchateľ udržuje protiprávny stav

bez toho, aby zákon vyžadoval, aby ho aj vyvolal. Trváci trestný čin sa považuje za jediné konanie, ktoré
trvá tak dlho, dokedy je takýto protiprávny stav udržiavaný.

Užívanie resp. umožnenie užívania stavby inému bez kolaudačného rozhodnutia predstavuje podľa
krajského súdu svojou charakteristikou správny delikt obdobný trvácemu trestnému činu. Užívaním

stavby bez kolaudačného rozhodnutia je nastolený protiprávny stav, ktorý trvá po celú dobu, dokedy
eventuálne nie je vydané kolaudačné rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené sa krajský súd stotožnil s
právnym názorom žalovaného, že skutok žalobcu je potrebné posudzovať ako trváci správny delikt. V
prejednávanej veci žalobca vyvolal protiprávny stav, keď umožnil inému užívať stavbu bez kolaudačného
rozhodnutia a následne ho aj udržiaval. Ide teda o skutok, ktorý od vyvolania až doposiaľ stále trvá.

Podľa krajského súdu nie je v preskúmavanej veci pre posúdenie začatia plynutia objektívnej lehoty na
uloženie pokuty za trváci správny delikt podstatný deň 28.01.2009, kedy začal protiprávny stav, tak ako
to tvrdí žalobca, ale podstatné je ukončenie protiprávneho stavu. V čase vydania rozhodnutia správneho
orgánu protiprávny stav nebol ukončený a preto ani nemohlo podľa krajského súdu v tomto prípade dôjsť
k premlčaniu oprávnenia správneho orgánu uložiť pokutu.

2.
Odvolanie žalobcu

Proti rozsudku krajského súdu podal riadne a včas odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil a napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca
zároveň žiadal priznať mu náhradu trov konania.
V odvolaní žalobca uviedol, že rozsudok krajského súdu svedčí len o súdnom prieskume
druhostupňového rozhodnutia správneho orgánu. Podľa žalobcu krajský súd nevenoval preskúmaniu

prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu náležitú pozornosť a s dikciou žaloby, genézou konania
správnych orgánov a so správnym spisom sa pred rozhodnutím vo veci náležite neoboznámil.

Žalobca uviedol, že už v žalobe poukázal na to, že protiprávne konanie bolo v tomto prípade zapríčinené
zo strany prvostupňového správneho orgánu, nakoľko tento dotknutú stavbu povolil ako dočasnú na

5 rokov a nekonal so žalobcom ako stavebníkom o prekvalifikovanie tejto dočasnej stavby na stavbu
trvalú, a to na základe žiadosti žalobcu, podanej ešte v období dočasnosti stavby.

Pokiaľ sa krajský súd odvoláva v odôvodnení svojho rozsudku na použitie analógie trestného práva, mal
by podľa žalobcu primerane zanalyzovať aj všetky znaky skutkovej podstaty posudzovaného správneho

deliktu. Prvostupňový správny orgán a ani žalovaný vo svojom rozhodnutí nepreukázali podľa žalobcu
subjektívnu stránku správneho deliktu, t. j. úmysel žalobcu, že on vyvolal protiprávny stav a že ho
úmyselne udržiaval. Uvedené absentuje podľa žalobcu aj v rozsudku krajského súdu, z ktorého dôvodu
považuježalobcarozsudokkrajskéhosúduzanedostatočneodôvodnený,arbitrárnyanepreskúmateľný.V tejto súvislosti žalobca namietal, že nebolo v jeho záujme, aby vlastnil stavbu, svojou technológiou a
účelom určenú na dlhodobé využitie pre svoje podnikanie, ktorá by bola stavbou dočasnou s využitím

len na 5 rokov. V správnom a súdnom konaní žalobca predložil doklady, že požiadal stavebný úrad o
prekvalifikovanie stavby dočasnej na stavbu trvalú, a to ešte v čase dočasnosti stavby. To znamená, že
žalobca nemal úmysel porušiť zákon a vyvolať protiprávny stav. Stavebný úrad žalobcovi odpovedal,
že berie jeho žiadosť na vedomie a rozhodne v čase, keď bude schválený nový územný plán mesta
Trenčín. Žalobca nepretržite spolupracoval so stavebným úradom a opätovne mu v roku 2014 predložil

všetky relevantné dokumenty k vydaniu dodatočného stavebného povolenia. Už aj z tejto skutočnosti je
podľa žalobcu zrejmé, že nie žalobca udržiava protiprávny stav, kedy stavba nemá vydané dodatočné
stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie, ale stavebný úrad nekoná a de facto protiprávny stav
nielenže vyvolal, ale ho aj udržiava. Žalobca sa obáva, že mu budú uložené ďalšie pokuty, vzhľadom na
to, že správny delikt bol vyhodnotený ako trváci. Nie je v možnostiach žalobcu ukončiť tento protiprávny
stav, môže ho ukončiť len správny orgán vydaním dodatočného stavebného povolenia, ku ktorému má

od žalobcu komplexné podklady aj so zaplateným správnym poplatkom.

Podľa žalobcu krajský súd uvedené námietky nijakým spôsobom v napadnutom rozsudku nevyhodnotil.

Žalobca ďalej namietal, že bol na pojednávaní krajského súdu osobne prítomný, avšak krajský súd mu

nedal príležitosť vystúpiť, čo žalobca vyhodnotil ako nemožnosť domôcť sa svojho práva cestou súdu
a odmietnutie spravodlivosti.

V závere žalobca naďalej trval na svojom názore, že u právnických osôb a fyzických osôb podnikajúcich
podľa osobitných predpisov je na prejednanie správneho deliktu a uloženie pokuty zákonom stanovená

trojročná lehota (objektívna lehota), ktorá začína plynúť od spáchania deliktu, a v rámci tejto lehoty
je ustanovená dvojročná lehota (tzv. subjektívna lehota), ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa orgán
príslušný vo veci rozhodnúť, dozvedel o porušení stavebného zákona. Správny orgán musí o uložení
sankcie rozhodnúť len v rámci týchto dvoch lehôt súčasne. Ich zmeškanie má za následok, že konanie
o správnom delikte sa zastaví.

3.
Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu

Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu vyjadril písomným podaním z 09.05.2016, v ktorom žiadal,

aby odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Vo vyjadrení žalovaný uviedol, že krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku jednoznačne uviedol, že
predmetom súdneho prieskumu boli obe rozhodnutia, t. j. rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,
ako aj rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že príčinou vzniku protiprávneho stavu je nečinnosť
prvostupňového správneho orgánu. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca už v stavebnom konaní,
v ktorom bola stavba dočasne povoľovaná, disponoval informáciou, že stavbu je možné povoliť iba
ako dočasnú na dobu 5 rokov, do doby zmeny územného plánu sídelného útvaru Trenčín. Uvedené

bolo jednoznačne zrejmé aj z obsahu rozhodnutia, ktorým bola povolená dočasná stavba. Žalobca
podľa svojho tvrdenia žiadosťou z 13.01.2003, doručenou v bližšie neuvedený deň roku 2003 odboru
architektúry Mestského úradu Trenčín, žiadal o zmenu charakteru stavby z dočasnej na stavbu trvalú.
Išlo o úsek vykonávajúci prípravu územného plánu. Dňa 14.01.2003 bola uzavretá Zmluva o zriadení
Spoločného obecného úradu v Trenčíne, ktorý zabezpečoval aj pre mesto Trenčín činnosti na úseku

územného rozhodovania a stavebného poriadku v rozsahu stavebného zákona. Z uvedeného je podľa
žalovaného zrejmé, že žalobca nedoručil žiadosť príslušnému organizačnému útvaru mesta Trenčín, t. j.
žiadosť nebola doručená stavebnému úradu (prvostupňovému orgánu). Žalovaný zároveň poukázal na
to, že stavebný zákon neupravuje konanie o prekvalifikovaní dočasnej stavby na stavbu trvalú. Pokiaľ
platilo stavebné povolenie, resp. kolaudačné rozhodnutie, mohla byť podaná žiadosť o zmenu v užívaní

stavby (§ 85 ods. 1 stavebného zákona).

Podľa žalovaného je nepochybne preukázané, že v čase rozhodovania o uložení sankcie za správny
delikt protiprávny stav trval. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia, ako aj z odôvodnenia rozsudkukrajského súdu podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že pre určenie začiatku plynutia premlčacej
doby je podstatné ukončenie protiprávneho stavu. Žalovaný uviedol, že nemohlo byť úmyslom
zákonodarcu odmeniť právnickú osobu alebo fyzickú osobu oprávnenú na podnikanie za vytrvalosť v

porušovaní zákona a po uplynutí troch rokov od vzniku protiprávneho stavu ich nemôcť za toto porušenie
sankcionovať.

V závere žalovaný skonštatoval, že predmetom súdneho prieskumu nebolo konanie o dodatočnom
povolení predmetnej stavby. V odvolacom konaní žalovaný významne znížil výšku pokuty aj s ohľadom

na to, že žalobca spolupracoval s prvostupňovým správnym orgánom a mal snahu zosúladiť skutkový
stav so zákonom, ale v čase rozhodovania o správnom delikte nedoložil všetky potrebné podklady, na
základe ktorých by bolo možné predmetnú stavbu dodatočne povoliť.

4.
Konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky

Podľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) odvolacie konania
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta

prvá OSP a § 492 ods. 2 SSP preskúmal rozhodnutie krajského súdu a postup, ktorý popredchádzal jeho
vydaniu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v žalobcom podanom odvolaní podľa § 212 OSP v spojení s
§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 492 ods. 2 SSP a postupom podľa § 250ja ods. 2 OSP v spojení s §
492 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle odvolacieho súdu (www.nsud.sk), dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutíapostupovorgánovverejnejsprávy,orgánovúzemnejsamosprávy,akoajorgánovzáujmovej
samosprávy a ďalších právnických osôb a fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o

právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami
správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia,
ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb.

Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že súd v procese súdneho prieskumu nie je súdom

skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa
druhej hlavy piatej časti OSP (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti
s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi

a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané
v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými
žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím
správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo

procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou
postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).

Ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z

občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1/ alebo rozhodol o uložení
sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym
orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy užvykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy (§ 250i ods.
2 OSP).

V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v
žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

Odvolací súd sa oboznámil s rozsudkom krajského súdu, ktorý preskúmal z hľadiska a rozsahu

odvolacích námietok žalobcu, za týmto účelom konfrontoval zistenia krajského súdu uvedené v
odôvodnení jeho rozsudku s obsahom administratívneho spisu a podaní žalobcu v konaní pred súdom.
Dospel k záveru, že krajský súd vec skutkovo a právne posúdil správne, jeho závery zodpovedajú
logike a vychádzajú z obsahov spisov. Majúc rozhodnutie krajského súdu vo výroku za vecne správne
a stotožniac sa s jeho odôvodnením, ho odvolací súd potvrdil (§ 219 ods. 1, ods. 2 OSP, § 250ja ods.
3 OSP a § 492 ods. 2 SSP), pričom však považuje za potrebné spresniť a doplniť niektoré zo záverov

krajského súdu, tiež s ohľadom na obsah podaného odvolania žalobcu.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku krajského súdu, ktorý postupom podľa
druhej hlavy piatej časti OSP preskúmal rozhodnutie č. OÚ-TN-OVBP2-2014/018185-2/Ja z 25. augusta
2014, ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie Mesta Trenčín č. ÚP-PZ/2014/895/43933 z 15. mája 2014

(v rozhodnutí žalovaného zrejme chybou v písaní nesprávne uvedené č. ÚP-PZ/2013/34780/99094) v
časti pokuty uloženej žalobcovi, znížením zo sumy 10.000,- Eur na sumu 5.000,- Eur, za porušenie § 76
ods. 1 stavebného zákona a naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 106 ods. 3 písm. d/
stavebného zákona. Uvedeného správneho deliktu sa mal žalobca dopustiť tým, že dňa 25.06.2013 ako
oprávnená osoba umožňoval inej osobe užívanie stavby „Servis nákladných vozidiel“ so súp. č. XXX,

stojacej na pozemku parc. č. XXXX/X a XXXX/X v k. ú. B. pred vydaním kolaudačného rozhodnutia.

Podľa § 76 ods. 1 stavebného zákona, v znení účinnom k 25.06.2013, dokončenú stavbu, prípadne
jej časť spôsobilú na samostatné užívanie alebo tú časť stavby, na ktorej sa vykonala zmena alebo
udržiavacie práce, pokiaľ tieto stavby vyžadovali stavebné povolenie, možno užívať len na základe

kolaudačného rozhodnutia.

Podľa § 106 ods. 3 písm. d/ stavebného zákona, v znení účinnom k 25.06.2013 a aj v čase rozhodovania
správnych orgánov, stavebný úrad alebo inšpekcia uloží pokutu do 5 miliónov Sk právnickej osobe alebo
fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie, ktorá užíva stavbu bez kolaudačného rozhodnutia alebo v

rozpore s ním, alebo ako vlastník stavby či iný oprávnený na jej užívanie umožní inej osobe užívanie
stavby pred vydaním kolaudačného rozhodnutia alebo v rozpore s ním.

Podľa § 107 ods. 1 stavebného zákona pokutu možno uložiť iba do dvoch rokov odo dňa, keď sa orgán
oprávnený na uloženie pokuty dozvedel o tom, že právnická osoba alebo fyzická osoba oprávnená na

podnikanie porušila alebo nesplnila povinnosť (§ 106), najneskoršie však do 3 rokov odo dňa, keď došlo
k porušeniu povinnosti alebo keď povinnosť mala byť splnená.

K otázke zodpovednosti za správny delikt kladený žalobcovi za vinu odvolací súd uvádza nasledovné:

Pojem správny delikt nie je v slovenskom práve zadefinovaný. Ide o početnú skupinu činov, ktoré majú
spoločné to, že ide o protiprávne konanie, ktorého znaky sú uvedené v zákone, za ktoré orgán verejnej
správy, resp. správny orgán ukladá sankcie ustanovené administratívno-právnou formou. Všeobecnými
pojmovými znakmi správneho deliktu sú: a) konanie, b) protiprávnosť, c) sankcionovateľnosť, d)
zodpovedná osoba, e) zavinenie - okrem prípadov konštrukcie zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie,

f) ustanovenie znakov deliktu priamo zákonom.

Z hľadiska právnej teórie, ale aj praxe môžeme správne delikty deliť na: 1. priestupky, 2. iné správne
deliktyfyzickýchosôbpostihovanénazákladezavinenia,3.správnedeliktyprávnickýchosôbafyzických
osôb postihované bez ohľadu na zavinenie, 4. správne disciplinárne delikty, 5. správne poriadkové

delikty.

Z jednotlivých znakov deliktu kladenému žalobcovi za vinu namietal žalobca otázku zavinenia, ktoré mu
podľa jeho názoru nemožno pripísať.Zavinenie je vnútorný psychický vzťah páchateľa k protiprávnemu konaniu a k jeho následkom, môže
byť úmyselné alebo nedbanlivostné. Zákon spravidla rozlišuje priestupky a iné správne delikty, ktorých

páchateľom je fyzická osoba a pri ktorých sa vyžaduje existencia zavinenia, a iné správne delikty
fyzických osôb (zvyčajne podnikateľov) a právnických osôb, pri ktorých je deliktuálna zodpovednosť
vyvodzovaná bez ohľadu na zavinenie. Postačuje, že takáto osoba sa dopustila, resp. opomenula
konanie,ktoréosebe,alebo(aj)jehonásledokjevrozporesozákonom(protiprávnosťkonania)anapĺňa
znaky skutkovej podstaty iného správneho deliktu v zmysle zákona (sankcionovateľnosť, zákonná

definícia daného správania ako deliktu).

V prejednávanej veci je protiprávnym konaním, že žalobca ako vlastník stavby so súp. č. XXX, stojacej
na pozemku parc. č. XXXX/X a XXXX/X v k. ú. B. umožnil jej užívanie inej osobe pred vydaním
kolaudačného rozhodnutia. Žalobca sa opakovane bráni poukazom na to, že protiprávny stav vyvolal a
udržiava ho stavebný úrad, nakoľko tento dotknutú stavbu povolil ako dočasnú na 5 rokov a nekonal so

žalobcom ako stavebníkom o jej „prekvalifikovanie“ na stavbu trvalú na základe žiadosti žalobcu podanej
ešte v období dočasnosti stavby.

Námietka absencie zavinenia na strane žalobcu je podľa odvolacieho súdu v prejednávanej
veci právne irelevantná, nakoľko sankcie za protiprávne konanie podľa § 106 stavebného zákona sa
ukladajú na princípe objektívnej zodpovednosti, t. j. netreba dokazovať zavinenie.

Z ustanovenia § 106 ods. 3 písm. d/ stavebného zákona vyplýva, že ide o správny delikt právnickej
osoby alebo fyzickej osoby oprávnenej na podnikanie postihovaný bez ohľadu na zavinenie, a teda tu

platí princíp objektívnej zodpovednosti. Pri tomto správnom delikte sa preukazuje len porušenie právnej
povinnosti (v tomto prípade povinnosti uloženej stavebným zákonom). Postačuje teda, aby boli naplnené
požiadavky protiprávnosti konania a znaky skutkovej podstaty vymedzenej v zákone, čo v prejednávanej
veci bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu naplnené.

Naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 106 ods. 3 písm. d/ stavebného zákona
predpokladá, že právnická osoba alebo fyzická osoba oprávnená na podnikanie užíva stavbu bez
kolaudačného rozhodnutia alebo v rozpore s ním, alebo ako vlastník stavby či iný oprávnený na jej
užívanie umožní inej osobe užívanie stavby pred vydaním kolaudačného rozhodnutia alebo v rozpore
s ním.

V konaní nebolo sporné, že žalobca ako vlastník stavby so súp. č. XXX, stojacej na pozemku parc. č.
XXXX/X a XXXX/X v k. ú. B. umožnil jej užívanie inému pred vydaním kolaudačného rozhodnutia. Do
28.01.2009mohlabyťpredmetnástavbaužívanánazákladestavebnéhopovoleniavydanéhoOkresným
úradom v Trenčíne, odbor životného prostredia pod č. F 2002/02395/ZTZ z 27.11.2002 o povolení

dočasnej stavby na dobu 5 rokov. Skutočnosť, že stavba je užívaná bez kolaudačného rozhodnutia bola
stavebným úradom zistená dňa 25.06.2013 pri štátnom stavebnom dohľade.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca ako vlastník dotknutej stavby, majúci vedomosť o jej dočasnosti,
umožnil, po uplynutí určeného času jej trvania, inému jej užívanie bez kolaudačného rozhodnutia, čím

porušil povinnosť podľa § 76 ods. 1 stavebného zákona a naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu
podľa § 106 ods. 3 písm. d/ stavebného zákona.

Vzhľadom na uvedené, žalobcom tvrdené skutočnosti ohľadom nekonania stavebného úradu o žiadosti
žalobcuo„prekvalifikovaniedotknutejstavbynastavbutrvalú“nemajúvplyvnaposudzovaniezákonnosti

napadnutého rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa.

Odvolací súd sa stotožnil aj s názormi správnych orgánov a krajského súdu, že v prejednávanej veci
ide o trváci správny delikt (žalobca vyvolal protiprávny stav, keď umožnil inému užívať stavbu v jeho
vlastníctve bez kolaudačného rozhodnutia a následne tento protiprávny stav aj udržiaval), a že v konaní

o administratívnom delikte a uložení sankcie zaň je pre nedostatok špeciálnej úpravy administratívneho
trestania povinnosťou správneho orgánu postupovať „analogiae legis“ podľa ustanovení obsahujúcich
trestnoprávnu úpravu.Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva kladie dôraz na to, že vzhľadom na nedostatok
špeciálnej právnej úpravy pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o ňom, ako aj pri ukladaní
sankcie zaň je potrebné postupovať „analogiae legis“ podľa ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu

úpravu, čo vyplýva zo znenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kde sa uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach (napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/31/2011 z 25. apríla 2012) viackrát poukázal na skutočnosť, že
administratívne trestanie má podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter, a preto treba pri

„mlčaní zákona“ analogicky vychádzať z ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu úpravu (Trestný zákon,
Trestný poriadok).

Z tohto dôvodu, keďže administratívne predpisy neobsahujú výklad pojmu trváci správny delikt, je
potrebnévychádzaťzvýkladupojmutrvácitrestnýčinvTrestnomzákone(§122ods.12),akoajspôsobu
jeho trestania v trestnom práve.

Podľa § 122 ods. 12 Trestného zákona sa za trváci trestný čin považuje vyvolanie a udržiavanie alebo
len udržiavanie protiprávneho stavu.

Trváci trestný čin je podľa teórie trestného práva hmotného taký čin, ktorým páchateľ vyvolá protiprávny

stav a ten potom udržuje, alebo udržuje protiprávny stav bez toho, aby zákon vyžadoval, aby ho tiež
vyvolal. Trváci trestný čin sa posudzuje ako jediné konanie, ktoré trvá tak dlho, pokiaľ je protiprávny stav
udržiavaný. Jeho podstatným znakom je, že sa postihuje práve ono udržiavanie protiprávneho stavu
(rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 8 As 29/2007-121 z 31. mája 2007).

Na prejednanie správneho deliktu podľa § 106 stavebného zákona a uloženie pokuty zaň je zákonom (§
107 ods. 1 stavebného zákona) ustanovená trojročná lehota (objektívna lehota), ktorá začína plynúť od
spáchaniadeliktu,avrámcitejtolehotyjeustanovenádvojročnálehota(subjektívnalehota),ktorázačína
plynúť odo dňa, keď sa orgán príslušný vo veci rozhodnúť dozvedel o porušení stavebného zákona.
To znamená, že správny orgán musí o uložení pokuty právoplatne rozhodnúť len v rámci týchto dvoch

lehôt súčasne. Za uloženie sankcie za správny delikt možno považovať len také rozhodnutie, ktoré je
už v zásade konečné a ktorým bola právoplatne uložená povinnosť plniť. Až právoplatnosťou takéhoto
rozhodnutia bola priamo dotknutá právna sféra povinného subjektu (pozri rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/21/2001 z 25. septembra 2001).

Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil s názorom krajského súdu, že pre posúdenie začatia
plynutia objektívnej trojročnej lehoty podľa § 107 ods. 1 stavebného zákona na prejednanie a uloženie
pokuty za zistený trváci správny delikt nie je podstatný deň 28.01.2009, kedy žalobca vyvolal protiprávny
stav, ale podstatný je deň ukončenia protiprávneho stavu. Zo skutkových okolností prejednávanej veci
vyplýva a medzi účastníkmi konania ani nebolo sporné, že v čase vydania rozhodnutí správnych

orgánov (prvostupňové rozhodnutie je z 15.05.2014 a rozhodnutie žalovaného je z 25.08.2014) bol
zistený protiprávny stav udržiavaný. Odvolací súd tak dospel k záveru, že správne orgány v tomto
prípade rozhodli o uložení pokuty žalobcovi v rámci lehôt podľa § 107 ods. 1 stavebného zákona,
tak dvojročnej subjektívnej (v konaní nebolo sporné, že správny orgán sa o porušení stavebného
zákona dozvedel dňa 25.06.2013), ako aj trojročnej objektívnej (v čase vydania rozhodnutí správnych

orgánov bol zistený protiprávny stav udržiavaný) súčasne, keď preskúmavané rozhodnutie žalovaného
nadobudlo právoplatnosť dňa 03.09.2014.

Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu, že postupom krajského súdu na
pojednávaní dňa 09.03.2016 sa žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 96/2010 z 20. mája 2010).

Zo zápisnice krajského súdu o pojednávaní dňa 09.03.2016 odvolací súd zistil, že na tomto pojednávaní
bol prítomný žalobca, ako aj jeho advokát. Advokát žalobcu na pojednávaní zotrval na písomnej žalobe
žalobcu vo veci, vyjadril sa ku skutkovej a právnej stránke veci a predniesol záverečný návrh. Zozápisnice nevyplýva, že by sa aj samotný žalobca domáhal prednesu na pojednávaní a že by mu to
zo strany krajského súdu umožnené nebolo. Za daného stavu, keď bol žalobca na pojednávaní osobne
prítomný a svoje procesné práva zrealizoval prostredníctvom svojho advokáta, odvolací súd dospel k

záveru, že v tomto prípade k namietanému odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom nedošlo.
Rovnako odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobcu, že krajský súd nevenoval
preskúmaniu prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu náležitú pozornosť a s dikciou žaloby,
genézou konania správnych orgánov a so správnym spisom sa pred rozhodnutím vo veci náležite
neoboznámil. Ako už bolo vyššie uvedené, odvolací súd konfrontoval zistenia krajského súdu uvedené v

odôvodnení jeho rozsudku s obsahom administratívneho spisu a podaní žalobcu v konaní pred súdom a
dospel k záveru, že krajský súd vec skutkovo a právne posúdil správne, jeho závery zodpovedajú logike
a vychádzajú z obsahov spisov.

Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 250ja ods. 3 druhá veta OSP v
spojení s § 219 ods. 1 OSP a § 492 ods. 2 SSP rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v
spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 492 ods. 2 SSP tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Žalovaný nemá v správnom súdnictve nárok na náhradu trov konania.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.