Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. apríl 2018

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 72Ek/179/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117253565
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ing. Mgr. Zuzana Dinková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2018:6117253565.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpený:
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o. so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47
233516,protipovinnej:C..R.E.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomF.XXXX/XX,XXXXXV.V.,ovymoženie
X.XXX,XX eur s príslušenstvom, rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. 72Ek/179/2017 zo dňa 29. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 72Ek/179/2017
zo dňa 29. januára 2018 z a m i e t a.

II. Oprávnený n e m á n á r o k na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 72Ek/179/2017 zo dňa 29. januára 2018.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 24.11.2017 domáhal
od povinnej vymoženia sumy 2.041,20 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku vydaného dňa 19.10.2016 Slovenským arbitrážnym súdom, zriadeným
Asociáciou Slovenských arbitrážných súdov, z.z.p.o. pod sp. zn. 56/11/15.

2. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 72Ek/179/2017 zo dňa 29.1.2018 zamietol návrh oprávneného
na vykonanie exekúcie a oprávnenému nepriznal náhradu trov exekučného konania a to zmysle §
53 ods. 3 písm. f) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov v znení od 1.4.2017
(ďalej len „Exekučný poriadok“). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 70, §
73 ods. 3, ods. 5 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, § 12 ods.

6 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, § 39, § 52
ods. 1-4, § 53 ods. 1, 2, ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1-2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník účinný v čase uzavretia zmluvy a vecne tým, že po preskúmaní zmluvy o revolvingovom
úvere, uzatvorenej medzi oprávneným - dodávateľom a povinnou - spotrebiteľom dňa 13.12.2011, ako
i Rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania toho istého dňa (13.12.2011) dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka uvedená v bode 5. Rozhodcovskej zmluvy nenapĺňa záujem na

ochrane spotrebiteľa, nakoľko rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, rozhodcovská
zmluva nebola uzavretá vo forme individuálne dojednanej listiny a táto fakticky núti spotrebiteľa podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu, keďže zveruje voľbu rozhodcovského súdu príslušného na prejednanie
veci do rúk žalobcu. Oprávnený zapracoval rozhodcovskú doložku, na základe ktorej mal rozhodcovský
súdkonať,dorozhodcovskejzmluvy,ktorúužvopredpripravilatútoužlenhotovúpredložilspotrebiteľovi
ku zmluve na podpis. Takáto zmluva neprimerane znevýhodňuje spotrebiteľa, keďže je sformulovaná

tak, že vlastne vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne spôsobom, ktorý si
zvolí ten, čo žaluje a preto ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle Občianskeho zákonníka.Rozhodcovský súd si vybral sám oprávnený, nešlo o zhodný prejav oboch strán zmluvy, pretože
povinná sa na výbere súdu reálne nepodieľala. Tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na
záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko takto formulovaná doložka spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto je v zmysle §
53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť
právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, nie je spôsobilým exekučným titulom a preto
súd vyhodnotil rozhodcovský rozsudok ako nulitný právny akt a ako neúčinný exekučný titul. Chýbajúca
právomoc rozhodcovského súdu má za následok vadu materiálnej vykonateľnosti rozhodcovského

rozsudku. Z vyššie uvedených dôvodov súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol.

3. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote dňa
21.2.2018 sťažnosť, ktorú odôvodnil predovšetkým tým, že neboli zistené a preukázané žiadne dôvody
pre zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku,
exekučný súd dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy v rozpore so zákonom č. 244/2002

Z.z. a pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej zmluvy z pohľadu ochrany spotrebiteľa a aplikácie ust.
§ 53 a nasl. Občianskeho zákonníka dospel k záveru, ktorý je v rozpore so zákonom a rozhodovacou
činnosťou nadriadeného súdu. Oprávnený napádal nesprávnosť posúdenia rozhodcovskej zmluvy
ako neplatného právneho úkonu, rozhodcovskú zmluvu považoval za uzavretú individuálne vo forme
osobitnej samostatnej zmluvy s poukazom na to, že jej uzavretie a následné riešenie sporov v

rozhodcovskom konaní nebolo podmienkou uzavretia samotnej zmluvy o revolvingovom úvere, pričom
rozhodcovská zmluva umožňuje alternatívne riešenie sporov tým, že strana podávajúca žalobu
rozhodne, kde žalobu podá a súčasne rozhodcovská zmluva dávala povinnej možnosť od nej odstúpiť
bez uvedenia dôvodu. Podľa oprávneného dohoda, ktorá predstavuje dohodu strán spočívajúcu v
možnosti voľby medzi viacerými rozhodcovskými súdmi dohodnutými v rozhodcovskej zmluve je

prejavom vôle strán tejto zmluvy a neodporuje zákonu. Namietal tiež to, že začatie rozhodcovského
konania dodávateľom nemôže byť protiprávnou skutočnosťou, výber rozhodcu robí strana podávajúca
žalobu, pričom obe zmluvné strany majú rovnaké práva. Navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil
v celom rozsahu a aby vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.

4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len
„Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému
je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

6. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov

(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

7. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

8. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

9. Po preskúmaní veci sa súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia exekučného súdu.

Súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo
strany oprávneného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd nemal v tejto veci dôvod (a to
napriek presne opačnému názoru oprávneného), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej v napádanom rozhodnutí na podporu ním zvoleného postupu a týmto pojatej aj do odôvodnenia
napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť (objektívnu

z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem
na inom výsledku konania) takto súdom predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len
konštatovanie správnosti dôvodov pre zamietnutie návrhu na začatie exekúcie s odvolaním sa na ne.
Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 8 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazomna podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávneného prezentovaný v sťažnosti, sa súd nad rámec
zákona vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.

10. Súd súhlasí s názorom prezentovaným v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého dojednaná
rozhodcovská doložka uvedená v rozhodcovskej zmluve predstavuje neprijateľnú a neplatnú zmluvnú
podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Keďže rozhodcovská zmluva
bola uzatvorená ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní účinného od 1.1.2015, súd pri svojom rozhodovaní správne posudzoval platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31.
decembra 2014. Zmluvná podmienka, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá
vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na
základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom a tým
aj podkladom pre vykonávanie exekúcie. Súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom
konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v

zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu vopred veriteľom vo formulári predtlačenej zmluvy určeného
rozhodcovského súdu (resp. v tomto prípade súdov), nemožno hovoriť o individuálne dojednanej
podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Oprávnený nemohol uspieť s obhajobou ním zvoleného postupu
založenou na samostatnosti rozhodcovskej zmluvy (ktorá by takto mala mať charakter individuálneho
dojednania, nespadajúceho pod súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách).

Individuálnosť vyjednania totiž nie je závislou od fyzického oddelenia časti dojednaní od iných, ale v
preukázanejmožnostispotrebiteľaovplyvniťznenieformulárovejzmluvy,predkladanejmudodávateľom.
V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16.
januára 2013, rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná
ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom

slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom,
čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa
pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany
dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za

individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Predpokladom pre záver, že nejde
o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je teda stav, ak zmluvné podmienky v rozhodcovskej
zmluve boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad. Súd v napádanom
rozhodnutí správne predmetnú rozhodcovskú zmluvu vyhodnotil ako zmluvu formulárovú nachádzajúcu
sa na vopred pripravenej samostatnej listine a podpísanú oboma zmluvnými stranami. Z týchto

skutočností jednoznačne nevyplýva, že ide o samostatnú zmluvu. Je nesporné, že predmetnú zmluvu
podpísala povinná spolu so zmluvou o úvere v ten istý deň ako viacero spolu súvisiacich dokumentov,
pričom uvedenie rozhodcovskej zmluvy na samostatný papier malo za účel obchádzanie zákonnej
úpravy ochrany spotrebiteľa a nie individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky. Napriek tomu, že
rozhodcovská doložka je uvedená na samostatnom tlačive ako rozhodcovská zmluva, ide len o zmluvné

dojednanie tvoriace súčasť úverovej zmluvy, ktorá má formulárový charakter, a ktorej obsah spotrebiteľ
nemohol ovplyvniť, preto ju v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za
individuálne dojednanú. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že rozhodcovská zmluva bola medzi
účastníkmi dojednaná individuálne spočívalo na strane dodávateľa, pričom oprávnený súdu nepredložil
žiadne dôkazy na preukázanie opaku, súd preto v napádanom rozhodnutí správne posúdil, že zmluva

nebola dojednaná individuálne. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, na ktorú poukázal oprávnený
v sťažnosti, a to že vo formulári rozhodcovskej zmluvy je uvedené, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy
nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere, nakoľko uvedené nie je dostatočným dôkazom, že tomu
tak aj reálne bolo.

11. Za správnu nemožno považovať ani tú interpretáciu ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka predostieranú oprávneným, ktorej účelom bolo presvedčiť, že neodstúpením od
rozhodcovskej zmluvy zo strany povinnej sa rozhodcovská zmluva považuje za individuálne dojednanú.
Zmluvná podmienka sa nestáva individuálne dohodnutou podmienkou len tým, že s ňou spotrebiteľ
nevyjadrí nesúhlas a dodatočne neodstúpi. V zmysle uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa

29.11.2012, sp. zn. 6CoE 256/2012, s ktorého závermi sa súd stotožnil, nevyužitie odstúpenia od
neprijateľnej rozhodcovskej doložky nerobí doložku individuálne vyjednanou, odstúpenie od zmluvnej
podmienky prichádza do úvahy za predpokladu, že je platná. Odstúpiť od zmluvy tak bolo možné iba vprípade, že by bola zmluva platná. Od počiatku absolútne neplatnej zmluvy sa účinne odstúpiť nedá. Ak
je zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na jej dodatočné zrušenie.

12. Ústavný súd SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za

použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za
svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa
nedošlo.

13. Predmetná rozhodcovská doložka je síce tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, teda dáva na
výber žalujúcej strane medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak v konečnom dôsledku bol

výber súdu na žalobcovi, pretože v prípade, že sa žalobca rozhodne podať žalobu na rozhodcovský
súd, vyberie niektorý z uvedených rozhodcovských súdov a možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa je
len iluzórna a reálne mu tento výber neumožňuje. Z podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou
založenéhototižvyplýva,žesubjektom,napodnetktoréhozačnekonanieozaplateniedlžnejsumy,bude
dodávateľ a teda na ňom bude aj voľba medzi všeobecným alebo rozhodcovským súdom. Súčasťou

konštantnej a relevantnej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) je i záver, podľa ktorého možnosť
iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr teoretickú (keďže
tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je
zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu

rozhodcom). Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to,
ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku
výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto
silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie,

ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho
samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo
od svojho zmluvného partnera požadovať). Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil
výber predpokladaný v dojednanej zmluve. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že
spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom

veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Po tomto výbere už povinná nemala faktickú možnosť
podaťnávrhnazačatiekonania,resp.brániťsapredvšeobecnýmsúdom,čímdošlokporušeniuÚstavou
SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred nezávislým a nestranným súdom.

14. Logickým dôsledkom vyššie uvedených dôvodov bola predmetná rozhodcovská doložka správne

posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. S poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky nemal
rozhodcovský súd vôbec právomoc rozhodovať danú vec, preto predmetný rozhodcovský rozsudok
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

15. Obdobne NS SR v rozsudku sp. zn. 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je
povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri
postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom, na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

16. Čo sa týka absolútne arbitrárneho argumentu oprávneného o tom, že súd v napádanom rozhodnutí
dospel k záveru, ktorý je v rozpore s rozhodovacou činnosťou nadriadeného súdu s poukazom
na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4CoE/37/2017 zo dňa 7.6.2017, sp. zn.
17Co/919/2015, sp. zn. 43 CoE/372/2013 zo dňa 21.11.2013 a na rozhodnutie Krajského súdu vBratislave sp. zn. 21CoE/211/2016 zo dňa 28.6.2016, k tomuto súd poznamenáva, že ide o rozhodnutia
záväzné len v tých konkrétnych konaniach, v ktorých sa rozhodovalo, pričom judikatúra Krajských súdov
nie je v Slovenskej republike záväzným prameňom práva. Žiaden právny predpis explicitne neukladá

všeobecnému súdu povinnosť byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vydaným
v inej veci a tobôž nie rozhodnutím Krajského súdu. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri
výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré je
povinný sudca rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní

o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov
práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej
republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe
návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu. Žiaden právny predpis teda explicitne
neukladá všeobecnému súdu povinnosť byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu SR
vydaným v inej veci (teda nad rámec viazanosti právnym názorom v rámci opravného konania), dokonca

ani povinnosť byť viazaný stanoviskom Najvyššieho súdu, uverejneným v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súdne rozhodnutie (judikát) nie je prameňom práva, je
len zdrojom argumentačnej sily pre zabezpečenie ústavne súladnej aplikácie a interpretácie právnych
noriem. Navyše sa nejedná o konštantnú judikatúru predkladanú oprávneným, keď napr. Krajský súd v
Trnave v novšom rozhodnutí č.k. 6CoE/159/2017-58 zo dňa 28. septembra 2017 vyslovil opačný názor,

než bol prezentovaný v rozhodnutiach uvádzaných oprávneným. Obdobne opačný názor než prezentuje
oprávnený má aj Krajský súd v Trenčíne v rozhodnutí sp. zn. 6CoE/128/2015 zo dňa 27.10.2015, ale aj
Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutiach sp. zn. 13CoE/8/2015, 15CoE/64/2015, 14CoE/88/2015,
2CoE/141/2015, 17CoE/2/2015, 1CoE/183/2015, 16CoE/71/2015, 43CoE/496/2015, 16CoE/12/2015,
13CoE/88/2015, 13CoE/48/2015, 2CoE/55/2014, 2CoE/47/2014, 12CoE/13/2014.

17. Na záver súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05
zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd rozhodol tak ako vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a
sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 72Ek/179/2017 zo dňa
29.1.2018 ako nedôvodnú zamietol.

19. Podľa § 199e druhá veta Exekučného poriadku do začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu
trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony právnej služby; a ak ide o exekúciu
na vymoženie práva na peňažné plnenie, patrí mu náhrada týchto trov právneho zastúpenia najviac vo
výške vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie.

20. Podľa § 57 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku doručením poverenia na vykonanie exekúcie
exekútorovi sa začína exekúcia.

21. O trovách sťažnostného konania rozhodol súd tak, že oprávnený na ich náhradu nemá nárok z

dôvodu, že oprávnený nebol v sťažnostnom konaní úspešný a navyše Exekučný poriadok v zmysle
citovaných zákonných ustanovení nepriznáva možnosť do vydania poverenia priznať oprávnenému
nárok na viac ako dva úkony právnej služby a to za prevzatie a prípravu právneho zastúpenia a podanie
návrhu na súd. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie o podanej sťažnosti sa skončilo zamietnutím
sťažnosti oprávneného, oprávnený nebol v tejto časti konania úspešný. V konaní „úspešnej“ povinnej

v tejto časti konania žiadne trovy nevznikli, pretože sa o konaní ani nedozvedela a nemusela vynaložiť
žiadne trovy na svoju obranu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.