Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. marec 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/58/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210552
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3512210552.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a členiek

senátu Mgr. Martiny Trnavskej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: D. proti žalovanému: E.,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom zo dňa 8. decembra 2014, č.k. 7C/331/2012-134, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo

výške 330 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods.
1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. XXY. v exekučnej
veci oprávneného D. a povinnej K., súd prvej inštancie zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súdneho exekútora C. bola doručená na tamojší súd dňa 08.12.2010. Uznesením
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 14.04.2011, č.k. 11Er/2032/2010-9 súd žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, exekučné konanie zastavil a exekútorovi náhradu
trovkonanianepriznal.Uznesenienadobudloprávoplatnosťdňa18.06.2011.Vychádzajúczoskutkových
zistení v prejednávanej veci a ustanovení zákona, považoval súd prvej inštancie návrh žalobcu v
celom rozsahu za nedôvodný, a to z viacerých dôvodov. Žalobca sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom v exekučnom konaní. V zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody
spôsobenej aj nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe

písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobca v
prejednávanej veci v návrhoch poskytol súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku, na ktorú žalovaný nereagoval pozitívne. Nepravdivé bolo aj tvrdenie žalobcu o
tom, že priložil prílohu - potvrdenie G. o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody do konaní v žalobách týkajúcich sa exekučných konaní Ex XXXXX/XXXX, Ex XXX/XXXX, Ex
XXXXX/XXXX, Ex XXXX/XXXX, súd prvej inštancie si zadovážil všetky uvedené exekučné spisy,
pričom ani v jednom súdnom spise, ktorý sa týka uvedeného exekučného konania, sa takáto príloha

nenachádza. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu
a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právomchránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone

verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Žalobca ani v jednom uplatňovanom nároku nepreukázal splnenie ani
jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. V prvom rade súd prvej
inštancie uviedol, že žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu, práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s § 127
ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu.
I keď predmetom konania o nárokoch žalobcu je skúmanie nesprávneho úradného postupu súdu a s
tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd považoval za správne poukazovať i na

rozhodnutia ÚS SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom, kde sa posudzuje porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstate skúmajú a vyhodnocujú tie isté okolnosti,
ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony súdu, úkony účastníka konania,
zložitosť veci a podobne. Preto súd poukázal napríklad na rozhodnutie ÚS SR napr. vo veci I.ÚS
16/02. Je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v niektorých exekučných konaniach bola dĺžka konania

ovplyvnená aj správaním žalobcu a súdneho exekútora, ktorí na opakované výzvy súdu nereagovali,
dokonca súdny exekútor odmietol vyzvať oprávneného postupom podľa § 40 Exekučného poriadku na
predloženie súdom žiadaných písomností. Takýto postoj je prejavom nedostatočného záujmu účastníka
konania o odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa účastník mohol nachádzať a rozhodnutie
súdu bolo preto ovplyvnené aj procesnou pasivitou oprávneného, teda v tomto konaní žalobcu/viď

napr. Nález ÚS SR I.ÚS 41/02 z 25.06.2003/. V prvom rade preto súd prvej inštancie skúmal, či
žalobca podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní v
snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Ako vyplýva z pripojených spisov oddelenia Spr, žalobca
nepodal sťažnosť na prieťahy konaní predsedovi súdu. V niektorých veciach podal oprávnený žiadosť
o informáciu o stave konania namiesto toho, aby reagoval na výzvu súdu predložiť žiadané listiny.

Ďalej súd pre všetky prejednávané veci uviedol, že žalobca uplatňuje svoj nárok na náhradu škody s
poukazom na exekučné konania, v ktorých navrhol vykonať exekúciu alebo viedol exekúciu na svoj
návrh na podklade exekučného titulu, a to vo väčšine prípadov rozhodcovského rozsudku, ktorý tak ako
bol v mnohých súdnych rozhodnutiach prvoinštančných ako i odvolacích súdov a nakoniec i súdu NS SR
(napríklad uznesenie NS SR 3Cdo 146/2011 z 13.10.2011) vyhodnotený ako nezákonný exekučný titul,

tzv. nulitné rozhodnutie, ktoré nikdy účinky vykonateľného rozhodnutia nemalo, nikdy platne nepriznalo
žalobcovi žiadne plnenie práve z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú má žalobca
vo všetkých úverových zmluvách upravenú identicky. Z priebežne novelizovaného, vo vzťahu k návrhu
žalobcu rovnakého znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného

titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu;
ak však súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, pričom proti takému uzneseniu je na rozdiel od
vydania poverenia prípustné odvolanie. Z uvedeného je zrejmé, že zákonom stanovená lehota
15 dní sa vzťahovala len také rozhodnutie súdu, ktoré malo za následok vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie a nie na rozhodnutie, ktorým bolo exekučné konanie zastavené. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalobca sa návrhom proti žalovanému domáhal zaplatenia škody vo výške 125
Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 330 Eur tvrdiac, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v konaní
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, pričom o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až za 6 mesiacov, dňa 03.03.2011,

pričom neuviedol, kedy konanie začalo. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. XXEr/
XXXX/XXXX, EX/XXXXX/XX v exekučnej veci oprávneného D. a povinnej K., súd prvej inštancie zistil,
že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora C. bola doručená na
tamojší súd dňa 08.12.2010. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 14.04.2011,
č.k. 11Er/2032/2010-9 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, exekučné

konanie zastavil a exekútorovi náhradu trov konania nepriznal. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 18.06.2011. Z uvedeného skutkového tvrdenia žalobca právne vyvodzoval, že išlo o nesprávny
úradný postup. S týmto jeho právnym posúdením nemožno súhlasiť, keďže jeho skutkové tvrdenie o
konaní, ktoré vyvolalo zodpovednosť štátu sa nevzťahovalo k postupu, ale k rozhodnutiu súdu, pričomz § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva že, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V danom prípade však

bolo zistené, že súd nevydal v predmetnej veci poverenie na vykonanie exekúcie, preto nebola v danom
prípade daná zodpovednosť štátu. Súd prvej inštancie konal tak, že medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia a jeho rozhodnutím ubehlo nie viac ako 6 mesiacov, ale 126 dní. Takéto konanie súdu nebolo
spôsobilé vyvolať u žalobcu vznik škody, pričom v ostatnom súd prvej inštancie odkázal na všeobecnú
časť odôvodnenia rozsudku, a preto súd prvej inštancie návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v
konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods.
2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil podľa

ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvej inštancie
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie

vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2
O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Žalobca uskutočnil podanie,
ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd
nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že

v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Uviedol, že názor odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných
odvolacích súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí.
Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude
zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,

zaktorýchjemožnéviesťkonanie,keďignorovalžiadosťžalobcuoodročenienariadenéhopojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa
tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie

svojhoprávanakontradiktórnekonanie,kedyžalobcaakostranakonanianeboloboznámenýsobsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo

možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či

tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny
založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním,
ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré
tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so

správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla
z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie
textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je
zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka

chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ
v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými
istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,tedapovinný.Pravýmprávnymtitulomjevdanejvecinesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal
v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na

skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na

tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.
Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. K návrhu
na prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súd SR, bol súd

povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne. Na podporu
tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacieho súdu na Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
9Co/174/2014). S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015
Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

5. Súd prvej inštancie neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvejinštancie
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR
sp.zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvej inštancie dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

6. Žalobca založil svoj nárok v danom spore na tom skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol o

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 03.03.2011, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom
omeškanie predstavuje viac ako 6 mesiacov.
7. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie žiadne z týchto tvrdení sa
nezakladá na pravde.

8. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, súdny exekútor podáva žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný
súd Nové Mesto nad Váhom dňa 08.12.2010 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 11Er/2032/2010-9 zo dňa

14.04.2011.

9. Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,

keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

10. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s

poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia
Zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o
spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľsképrávojednoznajdynamickejšiesarozvíjajúcichodvetvísúkromnéhopráva,ktorépriamoalebonepriamo
ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora
EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci

sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

11. Odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní
môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických

a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

12. Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

13. V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod

sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

14. Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie sa riadne zaoberal
vyhodnotením návrhu žalobcu na prerušenie konania a rozhodol osobitne uznesením, ktorým zamietol
návrhžalobcunaprerušeniekonania,riadnevodôvodneníuviedol,zakýchdôvodovtentonávrhžalobcu

zamietol.

15. Súd prvej inštancie neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany žalobcu v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvej inštancie o námietke žalobcu ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola

vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo
dňa 18.10.2012 č.k. 17NcC/325/2012-11, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom C.. E. G. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej
námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už
v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva

súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom v inej
právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona
514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti
žalobcu, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces
z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých sudcov súdov prvej inštancie, pričom svoj nárok odvodzuje

od postupu tohto súdu prvej inštancie.

16. Tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcu a
žalovaného a jeho právneho zástupcu bez nariadenia pojednávania, nie je pravdivé. Súd prvej inštancie
na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 08.12.2014, žalobca predvolanie

na pojednávanie prevzal dňa 29.10.2014, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie
možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné.
Na predmetnom pojednávaní sa žalobca zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia žalovaného k
návrhu na začatie konania. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniunezúčastnil, rovnako ako ani žalovaný, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti žalobcovi bola
súdom prvej inštancie odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného v konaní. Súd prvej inštancie
postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016, sa riadne zaoberal z akého dôvodu

pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili.

17. Žalobca v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na
konkrétny termín, žalobca bol riadne a včas predvolaný, bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým, že na

pojednávaní sa súd prvej inštancie oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu
súdu. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované žalobcom a poskytol
možnosť obom stranám sporu zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom,
resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvej inštancie
nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných
definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie preto v prejednávanej veci

dodržal zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho
súdneho konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže
táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich
občianskych práv a záväzkov. Postupom súdu prvej inštancie preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť
sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti

a ústnosti vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v

spojení s § 255 ods. 1 a § 251 CSP, kedy úspešnému žalovanému v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky nevyplývajú.

20. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).