Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. marec 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/248/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5415203289
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5415203289.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v spore žalobcov:
1/ B. S., rod. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. S., X. XXXX/XX, 2/ Q. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.
S., X. XXXX/XX, obaja zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. ŠKERDA s.r.o., so sídlom Radlinského
1727/49, Dolný Kubín, IČO: 36 858 501, proti žalovanému: H. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. S.,
K. XXXX/XX, t.č. bytom Q., S. XXX, zastúpený: Pohanka & Partners, s.r.o. so sídlom Radlinského
1716, Dolný Kubín, IČO: 36 867 217, o zaplatenie 24.500,- eur s príslušenstvom a o zaplatenie
10.500,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k.

6C/173/2015-557 zo dňa 5. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

Žalobcom v 1/ a 2/ rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd ako súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobcov v 1/ a 2/ rade nasledovne:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 24.500,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 24.500,- eur od 28.11.2010 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 10.500,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 10.500,- eur od 05.04.2011 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Súd priznáva žalobcom 1/ a 2/ voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Okresný súd v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku konštatoval, že žalobcovia v 1/ a 2/ rade si
žalovanúsumuuplatňovaliztituluuzatvorenejdohodyodoplatenícenynehnuteľnostizodňa25.10.2010

podľa § 51 OZ (inominátna zmluva). Rozsudok súd prvej inštancie podrobne odôvodnil, popísal zistený
skutkový stav, obsah vykonaných dôkazov, citoval príslušné ustanovenia zákonov, ktoré použil pri
právnom posúdení veci a podrobne odôvodnil aj svoj právny záver, pričom vychádzal z ustálenej
judikatúry súdov. keďže rozsudok okresného súdu bol riadne doručený obom stranám sporu v súlade s
požiadavkou zákona (§ 223 a nasl. CSP), strany sporu poznajú doslovné znenie odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie, a tak odvolací súd nebude opätovne opakovať podrobný obsah odôvodnenia
rozhodnutia okresného súdu.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie
okresného súdu zmeniť tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a rozhodne o trovách konania. Vosvojom odvolaní poukazoval na to, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, na základe
čoho je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nezákonné.

Podľa názoru žalovaného žalobcovia neodstránili žiadnym spôsobom existujúce pochybnosti o kauze
dohody, pričom súd prvej inštancie sa namietanou kauzou v dôvodoch svojho rozhodnutia vôbec
nezaoberal a tento právny problém ponechal bez povšimnutia a to napriek tomu, že existencia kauzy
je pre súdený prípad zásadná. Žalobcovia v zmysle ust. § 495 OZ dôvod záväzku nepreukázali s
tým, že len vo všeobecnosti opísali obsah dohody a skutočnosti súvisiace s jej uzatvorením, pričom

však žiadnu konkrétnu kauzu dohody neuviedli, s tým, že v zmysle ust. § 495 OZ je to ich zákonnou
povinnosťou. Je zrejmé, že ak by mal byť dôvod existencie záväzku v zmysle tvrdení žalobcov v
doplateníkúpnejceny,resp.vichkompenzáciizaprevodnehnuteľnostivdražbealebovtom,žeumožnili
žalovanému a jeho manželke nadobudnúť dražené nehnuteľnosti, je takáto kauza v priamom rozpore
s účelom a zmyslom zákona o dobrovoľných dražbách. Bez akýchkoľvek pochybností je zrejmé, že
zákonný dôvod na kompenzáciu, doplatenie ceny nehnuteľnosti a už vôbec nie dôvod na umožnenie

nadobudnúť nehnuteľnosti v dražbe, nemohol právne existovať, nakoľko žalobcovia žalovanému žiadne
nehnuteľnosti nepredávali (naopak, ich povinnosťou bolo predať nehnuteľnosti, strpieť), a preto nemohol
existovať ani zákonný dôvod na zaplatenie kúpnej ceny a už vôbec nezákonný dôvod na jej doplatenie,
ako aj na akúkoľvek kompenzáciu alebo odplatu za ich nečinnosť v súvislosti so speňažovaním
nehnuteľností v dražbe. Podľa jeho názoru je znenie dohody neurčité a nezrozumiteľné a navyše je v

rozpore s prejavenou vôľou žalovaného a jeho manželky.
Pokiaľ ide o plnomocenstvo, na základe ktorého žalobca v 1/ rade mal uzavrieť predmetnú dohodu
aj v mene žalobcu v 2/ rade, tak súd prvej inštancie rozporuplne a zmätočne z ust. § 33 ods. 1,2
OZ vyvodil, že na uzavretú dohodu prekročenie oprávnenia zastupovať, resp. konanie bez oprávnenia
od splnomocniteľa nemá žiadny vplyv. Pri zdôvodňovaní tohto názoru súd prvej inštancie dôsledne

nerozlišovalmedzizákonnouúpravouuvedenouvust.§33ods.1avust.§33ods.2OZ.Trvalnatom,že
žalobca v 1/ rade ako splnomocnenec, ktorý prekročil svoje oprávnenia konať za splnomocniteľa, resp.
konal bez plnomocenstva, nemohol nadobudnúť z takéhoto konania akékoľvek práva voči žalovanému.
Je nepochybné, že dohoda, ktorá bola uzavretá písomne a podľa ktorej sú jej priamymi účastníkmi
obidvaja manželia (žalobcovia), musí byť logicky podpísaná obidvoma manželmi. Tvrdenie, že dohodu

mohol podpísať so všetkými právnymi dôsledkami, len žalobca v 1/ rade ako jeden s manželov je v tejto
súvislosti len ničím neodôvodnený, pokus revidovať vôľu účastníkov dohody pri jej uzatváraní, čo nemá
akúkoľvek oporu v zákone a je ústavne nekonformné.
Žalovaný dáva do pozornosti súdu aj to, že súd prvej inštancie rozsudkom žalovaného zaplatiť aj
druhú časť žalovanej sumy vo výške 10.500,- eur s príslušenstvom aj napriek tomu, že žalobcovia

nikdy predmetné nehnuteľnosti neodovzdali žalovanému tak, ako sa v dohode zaviazali, s tým, že ak
aj nehnuteľnosti žalobcovia odovzdali neskorším vlastníkom, podľa názoru žalovaného svoj záväzok
uvedený v čl. 3 ods. 2 písm. b) dohody vo vzťahu k žalovanému nikdy nesplnili, preto podľa názoru
žalovaného im nemôže vzniknúť nárok na plnenie, ku ktorému súd žalovaného v II. výroku rozsudku
zaviazal, pričom žalovaný sa s takýmto záväzkom nemohol dostať ani do omeškania. Žalovaný spolu s

manželkou opakovane tvrdia, že dohoda je neurčitá, nezrozumiteľná, keď ani za použitia výkladových
pravidiel uvedených v ust. § 35 OZ nie je možné jednoznačne určiť, akú sumu a kedy má žalovaný
doplatiť žalobcom. Rozhodnutie súdu je jednoznačne v rozpore so slovným prejavom uvedeným v
dohode. Súd sa s výkladom uvedeného sporného a neurčitého ustanovenia zaoberal len okrajovo,
pričom bagatelizoval uvedenú do oči bijúcu neurčitosť a nezrozumiteľnosť dohody.

Rozpor dohody so zákonom a jeho účelom je podľa právneho názoru žalovaného od samého počiatku
v tom, že dohoda vo svojom neurčitom a nezrozumiteľnom ust. čl. III. ods. 1 nezákonne obmedzuje
žalovaného pri účasti na dražbe tak, že ho zaväzuje dvíhať podanie do sumy 110.000,- eur, pričom
neexistuje zákonný dôvod, prečo by žalovaný ako účastník dražby nemohol kúpiť nehnuteľnosti v
dražbe za vyššiu alebo aj nižšiu cenu s tým, že nie je jasné, či žalovaný porušil citované neurčité a

nezrozumiteľné ustanovenie dohody tým, že nehnuteľnosti v dražbe kúpil len za 80.000,- eur a to aj
napriek tomu, že sa v dohode zaviazal dvíhať podanie až do sumy 110.000,- eur. Ďalší rozpor dohody
so zákonom je v tom, že dohoda, aj keď neurčito, kreuje spôsob výpočtu nejakého doplatku k cene
vydražených vecí, ktorá cena sa mala v zmysle zákona o dobrovoľných dražbách určiť výlučne len
na základe výsledku dražby, a to súťažou účastníkov dražby. Z dohody vyplývajú len záväzky pre

žalovaného, pričom žalobcov dohoda v ničom neobmedzuje a k ničomu nezaväzuje, tým, že žalobcovia
mohli nehnuteľnosti pokojne predať pred dražbou akémukoľvek záujemcovi a to aj napriek existencii
dohody, čo sa však nestalo, lebo žiadny reálny záujem sa o kúpu nehnuteľnosti neexistoval. Rozpordohody so zákonom je podľa právneho názoru žalovaného a jeho manželky aj v tom, že dohoda je v
rozpore s kogentnou zákonnou úpravou uvedenou v ust. § 29 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách.
Podľa právneho názoru žalovaného a jeho manželky sa súd nezaoberal tvrdenou neplatnosťou dohody

z dôvodu konania žalovaného v omyle a to v tom zmysle, ako to uviedli žalovaní s manželkou už v
predchádzajúcich podaniach. Je zrejmé, že žalovaný konal pri uzatváraní dohody v omyle, že žalobcovia
ako vlastníci dražených nehnuteľností majú trojmesačnú lehotu na ich vypratanie, čo priamo vyplýva z
vykonaného dokazovania. Zotrváva na svojom tvrdení, že uvádzaný omyl vyvolal žalobca v rade 1/ za
aktívneho pričinenia pracovníkov realitných kancelárii, ktorí boli v rôznom čase prítomné pri rokovaní o

dohode. To sa žalovaným v zmysle ust. § 40a OZ dovoláva neplatnosti predmetnej dohody.
Absolútne nesúhlasí s prezentovaným záverom súdu, že jeho manželka od samého počiatku vedela o
uzatváranej dohode a jej obsahu, pričom výslednú zmenu považovala za nepodstatnú. Keby bol takýto
záver súdu pravdivý, je potom otázne a nanajvýš nelogické, prečo sa žalovaný spolu s manželkou snažili
neustálepodpísanúdohoduzmeniť aupraviťjutak,akobolopôvodneústnedohodnuté.Tátoskutočnosť
bola v konaní preukázaná a nebola ani medzi stranami sporná. Dohoda obsahovala ustanovenia, na

ktorých neboli účastníci dohody dojednaní s tým, že vyhotoviteľ dohody za pričinenia žalobcu 1/ ústne
dojednania svojvoľne pozmenil. Žalovaný sa spolu s manželkou následne snažili dohodu zmeniť, verili v
dobromyseľnosťžalobcovazabezpečenieplneniazichstranynovoudohodounepovažovalizaproblém,
nakoľko nová dohoda by žalobcov v ničom neobmedzovala.
Zmenu dohody žalobcovia nepochopiteľne bezdôvodne odmietli a po dražbe začal robiť obštrukcie s

vysťahovaním nehnuteľnosti s tým, že nehnuteľnosti nielenže zadarmo užívali, ale ich začali aj úmyselne
poškodzovať, tým došlo k ich znehodnoteniu. Ani takéto konanie žalobcov súd nepovažoval za konanie
v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa právneho názoru žalobcov žalovaný nepotreboval na platné uzavretie dohody súhlas svojho
manžela v zmysle ust. § 145 ods. 1 OZ, nakoľko podľa prevládajúceho právneho názoru sa takýto

súhlas vyžaduje len pri nakladaní so spoločnou vecou patriacou do BSM, pričom predmetná dohoda
sa netýkala spoločných vecí. Uvedeným názorom sa okresný súd v celom rozsahu stotožnil s tým,
že súhlas manželky s dohodou je irelevantný, nakoľko dohodou sa nenakladalo so žiadnymi vecami
v právnom slova zmysle. Nález Ústavného súdu uvádzaný v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu
sa súdenej veci netýka. Manželka žalovaného vrátane predvolaných svedkov súdu prvej inštancie

dostatočne ozrejmili okolnosti predchádzajúce v dohode, aj úmysly žalovaného a jeho manželky v tom
zmysle, že si plánovali spolu zobrať úver na kúpu nehnuteľnosti žalobcov a že žalobcovi v 1/ rade
manželka žalovaného sľúbila dať peniaze z predaja jej bytu, ktorý nebol súčasťou BSM za to, že jej
nebude robiť problémy s odovzdaním vydražených nehnuteľností. Manželka žalovaného vypovedala,
že toto svoje konanie chápala ako dar a očakávala za to, že žalobcovia nehnuteľnosť odovzdajú hladko

v súlade s dohodou a zákonom. Riadila sa tým, čo si povedali pred dražbou a súdu potvrdil, že aj po
dražbe sa stretla so žalobkyňou, kde jej potvrdila, že zotrvávala na svojom úmysle dať dar žalobcom, a
to však za obojstranne prijateľných podmienok, nakoľko zmena podmienky pri výplate percentuálnych
splátok peňazí bola pre nich nesplniteľná, a preto aj neprijateľná. Podľa názoru žalovaného a jeho
manželky bol súhlas manželky žalovaného v danom prípade spoločensky žiaduci, v opačnom prípade

došlo k narušeniu dobrých mravov vo vzťahu medzi všetkými osobami zúčastnenými na dohode a k
neprimeranej ujme na strane žalovaného a jeho manželky.
Žalovaný upriamil pozornosť súdu druhej inštancie na spôsob, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal
s postavením manželky žalovaného ako subjektu konania s tým, že podľa právneho názoru žalovaného
a jeho manželky súd prvej inštancie nepostupoval v súlade so zákonom a ústavne konformne. Manželka

žalovaného podaním zo dňa 21.02.2012 v súlade s vtedy platným ust. § 93 ods. 3 O.s.p. oznámila svoj
vstup do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu (žalovaného) s tým, že manželka žalovaného
svoj vstup do predmetného konania v súlade s príslušnými ustanoveniami O.s.p. riadne odôvodnila. Súd
prvej inštancie potom, ako mu bola vec opätovne vrátená na ďalšie konanie bez ďalšieho, prestal konať
s manželkou žalovaného ako s účastníkom konania, pričom dôvodom, aby zmena procesného predpisu

- zrušenie inštitútu vedľajšieho účastníka, ktorý inštitút podľa názoru súdu prvej inštancie nie je zhodný s
inštitútom intervenienta. S týmto názorom súdu žalovaný ani jeho manželka nemôže súhlasiť. Žalovaný
a jeho manželka sa domnievajú, že súd nepostupoval správne, keď po zmene procesného predpisu
nezval do úvahy prechodné ustanovenia CSP, konkrétne ust. § 470 ods. 2 CSP. Podľa právneho názoru
žalovaného a jeho manželky, nová právna úprava obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku zachovala

ako jediné kritérium intervencie v spore kritérium právneho záujmu na výsledku konania. Navyše strany
sporu voči vstupu manželky žalovaného do konania nenamietali, preto účinky jej vstupu do konania
zostali zachované. Nebolo preto podľa názoru žalovaného a jeho manželky potrebné, aby manželkažalovaného opätovne uskutočňovala úkon smerujúci k jej vstupu do konania a súd prvej inštancie mal
s manželku žalovaného konať ako so subjektom sporu.
Žalovaný tvrdí, že akákoľvek dohoda pred uskutočnením dražby medzi vlastníkom dražených vecí a

záujemcom o nadobudnutie vlastníctva k týmto veciam, v ktorej dohode sa akokoľvek kreuje alebo
moderuje cena dražených vecí, ako aj ich odovzdanie, je neplatná a to bez ohľadu na to, či najvyššie
podanie pokrýva uspokojovanie všetkých záložných práv na vydražených veciach alebo nie, nakoľko
sa to prieči zmyslu a účelu zákona o dobrovoľných dražbách, ako aj dobrým mravom. Žalovaný spolu
s manželkou považujú toto tvrdenie za otázku zásadného právneho významu aj pre ďalšie obdobné

prípady, a preto navrhujú, aby súd druhej inštancie v prípade, že napadnuté rozhodnutie potvrdí v zmysle
ust. § 421 CSP, vyslovil vo výroku svojho rozhodnutia prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu.

3. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podala písomné vyjadrenie žalobkyňa
v 1/ rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovala odvolaciemu súdu napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť v zmysle ust. § 387 CSP a žalovaného
zaviazať k náhrade trov odvolacieho konania v plnej výške 100 %. Vo svojom vyjadrení uviedla, že
odvolanie žalovaného nepovažuje za dôvodné. Okresný súd rozhodol na základe dostatočne zisteného
skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a ku
správnemu posúdeniu veci, svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.

Žalobkyňa zotrváva na svojich vyjadreniach v spore s tým, že v konaní žalobcovia dostatočne preukázali
kauzu v zmysle § 495 Občianskeho zákonníka. Na príprave a formulovaní dohody sa podieľali obidve
strany a dohoda bola výsledkom ich slobodnej a vážnej vôle. K uzavretiu takejto dohody došlo na
podnet žalovaného a jeho manželky, pretože títo mali veľký záujem nadobudnúť nehnuteľnosti, ktoré boli
predmetom dohody. Žalovaný a jeho manželka mohli od žalobcov nadobudnúť nehnuteľnosti kúpnou

zmluvou za 115.000,- eur. Vzhľadom na zaťaženie nehnuteľnosti exekúciami bolo pre nich výhodnejšie
nadobudnúť vlastnícke právo nie prostredníctvom kúpno-predajnej zmluvy, ale práve prostredníctvom
dražby, ktorá sa mala v najbližších dňoch uskutočniť. Žalovaný a jeho manželka sa aj na odporučenie
svojho právnika rozhodli nadobudnúť nehnuteľnosti prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pretože to
bolo bezpečnejšie a chceli sa vyhnúť riziku, že nehnuteľnosti budú zaťažené ďalšími exekúciami. V

tom čase pritom žalobkyňa rokovala s ďalším záujemcom o kúpu nehnuteľností Mgr. O., ktorý chcel
exekúcie vyplatiť a nehnuteľnosti odkúpiť. Potvrdil to vo svojej výpovedi samotný Mgr. O., ktorý súdu
zároveň predložil aj pripravený návrh zmluvy. Pre žalovaného a jeho manželku tu existovalo riziko, že
nehnuteľnosti nepôjdu do dražby, čím by sa zmarilo úsilie žalovaného a jeho manželky o nadobudnutie
nehnuteľností. V dražbe by však nehnuteľnosti mohli byť vydražené za nižšiu sumu, za akú by ich

mohli žalobcovia predať pred vykonaním dražby, čím by došlo k poškodeniu žalobcov. Dražbou by však
nehnuteľnosti mohli byť vydražené za nižšiu sumu, za akú by mohli žalobcovia predať pred vykonaním
dražby, čím by došlo k poškodeniu žalobcov. Bolo nepochybné, že žalovaný a jeho manželka boli
ochotní zaplatiť za nehnuteľnosti sumu 115.000,- eur a zároveň nepodstúpiť riziko exekúcii, čo im
dražba zaručovala. V tejto situácii vhodným riešením pre obe strany bolo podpísanie dohody. Dohoda

žalovanému a jeho manželka zaručovala možnosť zúčastniť sa dražby s tým, že žalobcovia neodpredajú
nehnuteľnosti ešte pred konaním dražby a zároveň im dala možnosť nadobudnúť vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam nezaťaženým žiadnou exekúciou. Žalobcom zároveň dohoda zaručovala získanie
finančných prostriedkov v celkovej výške 115.000,- eur, ako bola odhadovaná cena týchto nehnuteľnosti.
Dohoda uzavretá medzi stranami sporu je nepomenovanou zmluvou v zmysle § 51 OZ. Nepomenovaná

zmluva má rovnakú záväznosť, ako zmluva pomenovaná a záväzky z nej vyplývajúce sú súdne
vynútiteľné. Je všeobecným dôvodom vzniku záväzkového právneho vzťahu. Občiansky zákonník
vychádza zo zásady zmluvnej autonómie, čo znamená, že sa ponecháva na uváženie samotných
subjektov, či vôbec a s kým uzavrú zmluvy, aký bude jej obsah, aká bude jej forma a aký typ zmluvy si
v konkrétnom prípade zvolia. Pre právne vzťahy vyplývajúce z nepomenovaných zmlúv je rozhodujúci

obsah zmluvy, teda to, ako súd definované vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán. Takto
stanovené povinnosti sú potom pre ne záväzné. Predmetom konania je zaplatenie sumy vyplývajúcej
z dohody, pričom predmetom konania nebolo upraviť vzťah medzi žalobcami a žalovaným a jeho
manželkou, ktoré im vyplývajú z dohody. Pre posúdenie nároku žalobcov stačí, aby súd posúdil, či
predmetná dohoda je platná, či táto dohoda svojim obsahom, účelom, neodporuje zákonu, či táto zákon

neobchádza alebo sa neprieči dobrým mravom. Žalobkyňa v 1/ rade považuje tvrdenie žalovaného a
jeho manželky o neurčitosti a nezrozumiteľnosti dohody za účelové. Z textu dohody a jeho výkladu je
možné jednoznačne určiť, akú sumu a kedy má žalovaný doplatiť žalobcom. Dodatočné konštrukcie ateoretické úvahy žalovaného neobstoja, pretože v predmetnom konaní je posúdenie nároku žalobcov
na zaplatenie konkrétnej sumy, výška ktorej nebola medzi účastníkmi dohody sporná.
Pokiaľ žalovaný poukazuje na rozpor dohody so zákonom o dobrovoľných dražbách, žalovaný porušenie

konkrétneho ustanovenia tohto zákona nepreukázal pokiaľ ide o tú časť dohody, ktorá sa týka
doplatenia ceny nehnuteľnosti. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že v
konaní žalobcov nenašiel rozpor so žiadnym zákonom, či už zákonom o dobrovoľných dražbách alebo
Občianskym zákonníkom. Pokiaľ ide o dohodu, súd prvej inštancie správne vychádzal z názoru, že vo
vzťahu k žalovanému a jeho manželke nešlo o právny úkon týkajúci sa spoločných vecí, nakoľko za

predmet vlastníctva, a teda ani BSM sa nepovažujú pohľadávky a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným
právnym režimom záväzkových vzťahov. V danom prípade teda nie je možné aplikovať na tento
konkrétne prípad ustanovenie § 145 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka. Preto v danom prípade
sú bezpredmetné úvahy o tom, či bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela, v danom prípade
manželky žalovaného, resp. či ide alebo nejde o bežnú vec. Preto úvahy o tom, či bol alebo nebol
potrebnýsúhlasdruhéhomanžela,vdanomprípademanželkyžalovaného,súbezpredmetné.Neobstoja

ani námietky žalovaného v podanom odvolaní, pokiaľ ide o právny názor súdu prvej inštancie týkajúci
sa plnomocenstva, na základe ktorého má len žalobkyňa v 1/ rade uzavrieť dohodu o doplatení
nehnuteľností aj v mene žalobcu v 2/ rade. Súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 33 ods. 1,2
OZ, ktoré podrobne zdôvodnil. S týmto právnym názorom sa žalobkyňa v 1/ rade v celom rozsahu
stotožňuje, pričom zdôrazňuje, že prípadné nedostatky v plnej moci neprináleží namietať žalovanému,

ale iba žalobcovi v 2/ rade. Žalobca v 2/ rade však nikdy žiadne nedostatky plnej moci nenamietal,
naopak s konaním žalobkyne vždy súhlasil a o konaní žalobkyne bol dostatočne informovaný a to tak,
že sa so žalobkyňou vopred dohodli na spoločnom postupe. Tento postup priebežne konzultovali, resp.
konanie žalobkyne žalobca v 2/ rade vždy bez zbytočného odkladu schválil.
Pokiaľ ide o námietku žalovaného a jeho manželky, že žalobcovia nikdy neodovzdali žalovanému

uvedené nehnuteľnosti, k tomu žalobkyňa v 1/ rade uvádza, že podľa dohody mali žalobcovia odovzdať
nehnuteľnosti žalovanému do 15 dní od zaplatenia prvej splátky dohodnutej sumy žalobcom. Vzhľadom
k tomu, že žalovaný a jeho manželka neuhradili žalobcom ani časť dohodnutej sumy, žalobcovia nemali
povinnosť v uvedenej lehote nehnuteľností odovzdať. Vzhľadom k tomu, že žalovaný a jeho manželka
previedli nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom dohody na tretiu osobu, žalobcovia napriek nezaplateniu

ani časti dohodnutej sumy nehnuteľnosti vypratali dňa 03.04.2001 (zrejmá nesprávnosť 03.04.2011) a
kľúče od rodinného domu odovzdali žalovanému dňa 04.04.2011.
Žalovaný a jeho manželka poukazujú aj na neplatnosť dohody z dôvodu konania žalovaného a jeho
manželky v omyle, že žalobcovia ako vlastníci dražených nehnuteľností majú 3 mesačnú lehotu na
ich vypratanie. Uvádzaný omyl mala vyvolať žalobkyňa v 1/ rade za aktívneho pričinenia pracovníkov

realitných kancelárii, ktorí boli v rôznom čase prítomní pri rokovaní o dohode. Uvádzaný omyl však
žalovaný a jeho manželka nepreukázali, naopak ich tvrdenie o omyle bolo vypočutými svedkami
vyvrátené.
Pokiaľ ide o poukazovaný rozpor dohody s dobrými mravmi, tým, že žalobcovia po dražbe začali robiť
obštrukcie s vysťahovaním a že žalobcovia mali de facto za nič dostať obrovskú sumu peňazí, na ktorú

nemali žiadny zákonný nárok, tak tieto tvrdenia neobstoja. Bol to naopak žalovaný, jeho manželka, ktorí
napriek uzavretej dohode odmietli zaplatiť dohodnú sumu, pričom podľa dohody sa žalobcovia mali z
domu vysťahovať až po zaplatení časti dohodnutej sumy. Nedodržaním dohody vystavili žalobcu do
situácie, keď po vysťahovaní sa z rodinného domu nemali žalobcovia zabezpečené bývanie, pretože od
žalovaného a manželky nedostali ani časť dohodnutej sumy.

4. K vyjadreniu žalobkyne v 1/ rade k odvolaniu žalovaného proti rozhodnutiu okresného súdu podal
písomné vyjadrenie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom vyjadrení odkazuje
na všetky svoje podania a prednesy, ktorými reagoval na tvrdenia a právne názory žalobcov s tým, že
na svojich podaniach a tvrdeniach zotrváva v celom rozsahu.

5. K vyjadreniu žalovaného a jeho manželky podala písomné vyjadrenie žalobkyňa v 1/ rade
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom vyjadrení opätovne zopakovala skutočnosti
uvádzané v predchádzajúcich podaniach a v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Na záver
zdôraznila, že to boli naopak žalovaný a jeho manželka, ktorí konali v rozpore s dobrými mravmi, keď

napriek uzavretej dohode odmietli zaplatiť dohodnutú sumu.

6. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v

odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany

konania prehodnotil svoj právny názor prezentovaný v predchádzajúcich rozhodnutiach a konštatuje.
že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal
dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym
záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust.
§ 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil.

11. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci
samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli

spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval
žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

12. K skutkovým a právnym tvrdeniam uvádzaným žalovaným v podanom odvolací, odvolací súd

uvádza, že súd prvej inštancie sa všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami podrobne zaoberal
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorými sa odvolací súd tak ako uvádza vyššie, v plnom
rozsahu stotožnil. Pokiaľ ide o namietané procesné pochybenie, postupom okresného súdu týkajúce
sa vedľajšieho účastníctva manželky žalovaného v predmetnom konaní tak odvolací súd, tak ako aj
súd prvej inštancie, konštatuje, že Civilný sporový poriadok inštitút vedľajšieho účastníctva už nepozná,

pričom tento inštitút nie je možné stotožniť s novým subjektom procesného konania, t.j. intervenientom.
Intervencia podľa Civilného sporového poriadku vzniká doručením podania tretej osoby, ktorým táto
oznamuje súdu svoj vstup do konania. Vzhľadom k týmto okolnostiam už okresný súd s manželkou
žalovaného ako vedľajším účastníkom konania nemohol v ďalšom priebehu konania konať. Odvolací
súd s manželkou žalovaného ako vedľajšou účastníčkou v predmetnom konaní v predchádzajúcom

rozhodnutí konal, keďže rozhodoval v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.

13. Pokiaľ ide o návrh žalovaného, aby súd druhej inštancie v prípade, že napadnuté rozhodnutie potvrdí
v zmysle ust. § 421 CSP vyslovil vo výroku svojho rozhodnutia prípustnosť dovolania, pretože ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, tak uvedenému návrhu odvolací súd nemohol

vyhovieť s poukazom na to, že takúto možnosť Civilný sporový poriadok nepripúšťa. Ustanovenie § 421
CSP takýto návrh nepozná na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy zakotvenej v ust. § 238 ods.
3 O.s.p.14. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii
odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil ako vecne správny.

15. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcov v 1/ a
2/ rade, preto odvolací súd priznal žalobcom v 1/ a 2/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v plnom rozsahu. o výške náhrady trov rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.

16. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)