Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. február 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/67/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8215205027
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8215205027.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.

Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Kohúta v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31
575 951, so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, proti žalovanej: V. D., N..: XX.XX.XXXX, A. W. XXXX/
XX, XXX XX A., o zaplatenie 1.787,71 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bardejov zo dňa 03.10.2016, č. k. 2C/335/2015-63 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej prevyšujúcej časti, v ktorej bola žaloba
zamietnutá.

M e n í rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania tak, že žalobcovi proti žalovanému
p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50,42 %.

Sporovým stranám n e p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.344,84 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy
1.344,84 Eur od 01.06.2015 do zaplatenia v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči

žalovanému v rozsahu 48 %.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/ § 9 ods. 1, 2, písm. j/ a k/,
§ 11 ods. 1 písm. b/, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“); § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“).

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca ako banka a žalovaná ako dlžník, dňa 04.04.2013 uzatvorili
zmluvu o úvere č. XXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 2.000,- Eur
a žalovaná sa zaviazala úver splatiť 120-anuitnými splátkami po 31,77 Eur mesačne (výška anuitnej
splátky 29,78 Eur + poplatok za správu úverového účtu 1,99 Eur). Termín splatnosti prvej splátky bol
16.04.2013 a poslednej 16.03.2023. Dohodnutá výška úrokovej sadzby bola 12,90 % p.a.. Výška RPMN
bola15,82%,priemernáhodnotaRPMNbola18,86%. Celkovosažalovanázaviazalažalobcovizaplatiť
sumu 3.812,40 Eur. Listom označeným ako výzva na predčasné splatenie úveru zo dňa 21.05.2015

žalobca vyzval žalovanú na predčasné splatenie poskytnutého úveru v lehote do 31.05.2015. Podľa
prehľadu o úhradách, žalovaná uhradila poslednú splátku dňa 16.01.2015 vo výške 29,78 Eur. Následne
už neuhradila žiadnu sumu. Celkove zaplatila žalobcovi z tohto úverového vzťahu sumu 655,16 Eur.
Súd prvej inštancie mal za to, že právny vzťah medzi stranami je potrebné posúdiť podľa zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval, že už vo viacerých rozhodnutiach bol vyslovený
názor, že v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ nepostačuje, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je
uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Ako potrebné zdôraznil,

že Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom
tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkového právneho vzťahu
zo spotrebiteľského úveru. Uvedený právny záver o nutnosti rozlíšenia spomínaných splátok vyplýva
aj z uvedenej judikatúry krajských súdov. Podľa súdu neobstojí úvaha žalobcu, že v danom prípade
postačuje odkaz na obchodné podmienky, keďže úmysel zákonodarca zreteľne vyjadril v ustanovení

§ 9 ods. 2 písm. k/, kde vyjadril, že za imanentnú súčasť zmluvy nutne musí byť považovaná aj táto
náležitosť. Vyjadrenie tohto údaja v obchodných podmienkach jednostranne vydaných žalobcom, naviac
bez jeho reálneho číselného uvedenia, podľa záveru súdu prvej inštancie nepostačuje. Podľa názoru
súduvšakvpredmetnejzmluvechýbaajďalšiapovinnánáležitosťvzmysle§9ods.2písm.j/citovaného
zákona, nakoľko nie sú uvedené v zmluve všetky predpoklady použité na výpočet RPMN. Podľa názoru
súdu nepostačuje, ak je v zmluve uvedená len hodnota RPMN, keď zákon výslovne uvádza, že v zmluve

o spotrebiteľskom úvere je potrebné uviesť aj všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, ktorý
údaj je potrebné považovať za najdôležitejší pre spotrebiteľa, nakoľko zahŕňa v sebe všetky náklady,
ktoré spotrebiteľ s poskytnutím úveru musí veriteľovi zaplatiť. V dôsledku chýbajúcich vyššie citovaných
obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je teda potrebné poskytnutý úver považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie na podporu svojej argumentácie poukázal na

viaceré právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov týkajúce sa obdobných vecí žalobcu z obdobného
právneho vzťahu. Uzavrel, že žalovaná by preto mala žalobcovi zaplatiť len sumu poskytnutého úveru, t.
j.2.000,-Eur,akeďžedoposiaľmuzaplatila655,16Eur,jejdlhpredstavujesumu1.344,84Eur.Súdpreto
zaviazal žalovanú len k zaplateniu tejto istiny a žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. Z
prisúdenej istiny súd prvej inštancie priznal aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 OZ. Žalovaná

sa dostala do omeškania po zosplatnení úveru listom zo dňa 21.05.2015, ktorým bola vyzvaná na jeho
úhradu do dňa 31.05.2015. Od nasledujúceho dňa je teda v omeškaní, a to s poukazom na § 565 OZ a
dohodnutými zmluvnými podmienkami. Súd prvej inštancie teda priznal úroky z omeškania v uplatnenej
výške od 01.06.2015 do zaplatenia.

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 2, v spojení s § 262
ods. 1 C.s.p. a žalobcovi priznal len pomernú časť náhrady trov konania, nakoľko bol úspešný v podiele
74 % a neúspešný v podiele 26 %, preto podľa súdu prvej inštancie žalobcovi prináleží náhrad trov
konania v rozsahu 48 %.

5. Proti rozsudku v rozsahu zamietnutej časti žaloby a v časti rozhodnutia o trovách konania, podal v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žalobca považuje napadnutý rozsudok za nesprávny a
poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uviedol, že z ustanovenia 1.1 úverovej zmluvy vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj
obchodné podmienky banky, a teda niektoré z náležitosti, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva

o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú vo
VOP. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy nasledovne:
výška anuitnej splátky - 29,78 Eur, termín splatnosti prvej anuitnej splátky - 16.04.2013, počet anuitných
splátok 120, periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky mesačne v 16. deň kalendárneho mesiaca.
Z uvedeného teda vyplýva, že počet a termíny splátok istiny, aj úrokov, sú rovnaké a sú určené

termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a
kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z
účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich
úhrady, vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe
úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Výška počet a termíny splátok poplatkov, u ktorých tieto údaje

a povinnosť ich úhrady zrejmá už v čase uzatvorenia zmluvy, sú uvedené v samotnom texte zmluvy.
Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v Sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou VOP, a tým aj
súčasťou zmluvy. V prospech jeho argumentácie svedčí aj rozsudok Európskeho súdneho dvora zo
dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Klára Biróová, podľa ktorého článok
10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernice“), v spojení s
článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne
vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice musia
byť vyhotovené písomne, alebo na inom trvalom nosiči. Článok 10 ods. 2 písm. h) a písm. i) smernicesa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú, stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1

tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave. Podľa žalobcu povinnou náležitosťou úverovej zmluvy teda nie je podrobný rozpis výšky, počtu
a termínov každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky, a zároveň, štát ani
nemôžezákonomupraviťpovinnosťpreveriteľovtakýtopresnýrozpisvzmluveuvádzať.Vzmyslevyššie
uvedeného rozsudku Európskeho súdneho dvora, článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice č. 2008/48 treba

vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa
s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotouidentifikovaťdátumytýchtosplátok.Knázorusúduprvejinštancie,žeúverovázmluvaneobsahuje
náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
úverovej zmluvy, žalobca poukázal na to, že súd uviedol, že v zmluve nie sú uvedené všetky predpoklady
použité pre výpočet RPMN, avšak neuviedol, ktoré konkrétne predpoklady chýbajú, a na základe akých

úvah teda dospel k záveru, že v zmluve nie sú uvedené všetky. Žalobca má jednoznačne za to, že v tejto
časti rozsudok nie je správny, náležite a úplne odôvodnený. Vzhľadom k tomu poukázal na konštantnú
judikatúru vo vzťahu k náležitému a správnemu odôvodňovaniu súdnych rozhodnutí, napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/201/2010 zo dňa 09.11.2010. Žalobca má za to, že
nie je možné považovať súdne rozhodnutie za dostatočne odôvodnené, jasné a určité, ak súd len uvedie,

že v zmluve chýba určitý údaj, avšak neuvedie, ktorý konkrétne to má byť. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu
prvej inštancie o trovách konania má žalobca za to, že súd pri výpočte náhrady trov konania postupoval
nesprávne. Pri výpočte, keď žalovanou sumou bola suma 1.787,71 Eur a priznanou sumou 1.344,84
Eur, mal dospieť k záveru, že v konaní bol v rozsahu 75,21 % úspešný žalobca, žalovaný bol úspešný v
rozsahu 24,79 %, teda čistý úspech žalobcu je vo výške 50,42 %. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie

súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Žalobca si uplatnil
trovy prvoinštančného, aj odvolacieho konania.

6. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaná k podanému odvolaniu žalobcu
nevyjadrila.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.),
oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti,
ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p. bez toho,

aby nariadil pojednávanie a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom
prvej inštancie a právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 385 C.s.p. a contrario), s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu, aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je dôvodné a odvolanie je dôvodné len v časti týkajúcej

sa výroku o nároku na náhradu trov konania.

8. Vo veci samej sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančnýmsúdom,naktorévplnomrozsahuodkazuje,alennazdôrazneniesprávnostirozhodnutia
súdu prvej inštancie uvádza:

9. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere je
zmluvou spotrebiteľskou, vychádzajúc z postavenia žalovaného ako dlžníka z úverovej zmluvy s tým,

že je namieste aplikovať zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“). Konal
pretosprávne,keďpreskúmal,čizmluvaospotrebiteľskomúvereobsahujevšetkyobligatórnenáležitosti
podľa § 9 odsek 2 tohto zákona.

10. V zmysle ustanovenia § 9 odsek 2 písm. k/ ZoSÚ, účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere,

zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka, musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.11. Podľa ustanovenia § 11 odsek 1 písm. b/ ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1

a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

12. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje údaj požadovaný
zákonom o spotrebiteľských úveroch v čase jej uzavretia a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov. Takéto údaje musia byť v zmluve výslovne uvedené, nemožno ich vyvodzovať z ďalších

zmluvných náležitostí.

13. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí zmluvy v zmysle ustanovenia § 9
odsek 2 v spojení s § 11 odsek 1 ZoSÚ, bol správny.

14. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 odsek 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 odsek 2 písm.
k/ uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí, obsahuje najmä výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru

na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami sporu, bolo aj suma, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej
z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom.
Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných

poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva o úvere, ktorá bola uzatvorená
medzi stranami sporu (č. l. 5 spisu), obsahovala len výšku, počet a termíny anuitnej splátky, a to v sume
29,78 Eur mesačne (+ poplatok za správu úverového účtu 1,99 Eur) v počte 120 splátok, s dátumom
splatnosti v 16. deň kalendárneho mesiaca.

15. Čo sa však týka výšky, počtu a termínu splátok úrokov, tento údaj v úverovej zmluve absentuje.
Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany
spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca
ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov
a poplatkov, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené

(§ 11 odsek 1 ZoSÚ). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu,
že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný
ako spotrebiteľ však túto možnosť nemal, keďže výška úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o
spotrebiteľskom úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo
245/2010).

16. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že rozsudok súdu prvej inštancie
nie je správne, náležite a úplne odôvodnený v časti, že úverová zmluva neobsahuje náležitosti podľa
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z.. Súdu prvej inštancie nemožno nič vytknúť,
pokiaľ ako ďalší dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti, ktorý predpokladá ust. § 11 ods. 1 písm.

b) Zákona o spotrebiteľských úveroch, videl aj v absencii predpokladov použitých na výpočet RPMN
(§ 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch). K údaju o RPMN (ročnej percentuálnej
miere nákladov) odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa,
pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším
indikátorom posúdenia výhodnosti, či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky

predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Zákonodarca jasne stanovil,
že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady,
ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Odvolací súd preto zastáva názor a pre doplnenie uvádza,
že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie
výšky úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve

tento údaj chýba, nie je uvedené, aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto správne
skonštatoval súd prvej inštancie, že aj z tohto dôvodu je potrebné považovať úver za bezúročný a
bez poplatkov (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co 124/2016 z 03.11.2016). Pokiaľ
žalobca namieta nesprávne odôvodnenie súdu, tak odvolací súd dáva do pozornosti, že obligatórnounáležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj
podľa transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008, a to v článku
10 ods. 2 písm. g/ cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru

nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere;
uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery;“

17. Odvolací súd rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého
článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m)
tejto smernice, sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia
byť vyhotovené písomne, alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti
musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Žalobca tvrdí, že niektoré
náležitosti (poplatky), nie sú uvedené v zmluve, ale VOP, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy,

odkazujú na ďalší dokument, a to Sadzobník poplatkov (čl. F bod 1, 2, 3) a tieto je banka, ako je
uvedené vo VOP v čl. F bod 4, oprávnená zmeniť z dôvodov tam uvedených. V tomto smere odvolací
súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba
zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv
mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického

a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě
formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele
nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí
doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním
vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“

18. Zároveň k rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré žalobca poukazuje v odvolaní,
odvolací súd uvádza, že zo spomínaného rozhodnutia Súdneho dvoru EÚ skutočne vyplýva, že nie
je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na
konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou

identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50). V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny
dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie, a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať
výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol
výlučne výklad Smernice, a v žiadnom prípade sa nemohol, a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č.
129/2010 Z. z.. Súd prvej inštancie náležitosti úverovej zmluvy posúdil podľa zákona platného v čase

uzatvorenia zmluvy. Predmetný zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je platný aj v čase
rozhodovania odvolacieho súdu. Aj z hľadiska právnej istoty by nebolo správne, aby sa nezmenil zákon,
no iba výklad jeho ustanovenia, a to úplne opačným spôsobom. Nedostatky o transpozícií smernice
môžu byť odstránené zmenou zákona, nie však zásahom do horizontálnych súkromnoprávnych vzťahov.

19. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti.

20. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalobcu voči výroku o zamietnutí žaloby v

prevyšujúcej časti za nedôvodné, a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom
vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o
zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti ako vecne správny, potvrdil.

21. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o priznaní nároku na náhradu trov prvoinštančného

konania žalobcovi v rozsahu 48 % sa odvolací súd stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu o nesprávne
určenom pomere úspechu žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie.

22. K samotnému vyčísleniu pomeru úspechu žalobcu v konaní súdom prvej inštancie odvolací súd
pre doplnenie uvádza, že súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania podľa zásad o náhrade

trov konania a uplatnením týchto zásad určí pomer vyjadrený percentom alebo zlomkom. V sporových
konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo
veciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovprotineúspešnejstrane.Úspechvovecisazisťujeporovnaním
žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspechvo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe
vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých
účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Ak strana nemá plný úspech vo veci,

vždy má čiastočný úspech vo veci, t. j. každá strana (žalobca aj žalovaný), je sčasti úspešná a sčasti
neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí. Nárok na čiastočnú náhradu trov konania sa vypočíta tak, že úspech strany
konania, ktorej vznikla povinnosť na náhradu trov, sa odpočíta od úspechu strany, ktorej vzniklo právo na
náhradu trov, a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie

alebo bránenie práva. Úspech strany v konaní môže predstavovať vždy maximálne 100 %.

23. Po preštudovaní obsahu spisu reagujúc na odvolanie žalobcu odvolací súd uzatvára, že pri
rozhodovaní o náhrade trov konania súd prvej inštancie postupoval v zmysle citovaných ustanovení
Civilného sporového poriadku, nesprávne však výpočtom určil pomer úspechu žalobcu a žalovanej vo
veci, z ktorého následne odvodil rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradu trov konania. Ako v odvolaní

uvádza žalobca premetom konania bolo zaplatenie sumy 1.787,71 Eur a žalobca bol úspešný v časti o
zaplatenie sumy 1.344,84 Eur, preto bol úspech žalobcu v pomere 75,21 % a neúspech v pomere 24,79
%. Žalobcovi tak vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 50,42 %.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo

výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania postupom podľa § 388 C.s.p. tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.
1 C.s.p., v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia

bola skutočnosť, že žalobca mal v odvolacom konaní úspech len čiastočný, a to v odvolaní proti výroku
týkajúceho sa nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, v odvolaní proti výroku o zamietnutí
zvyšnej časti žaloby úspech nemal, a žalovanej ako čiastočne úspešnej v priebehu odvolacieho konania
žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov odvolacieho konania právo, a nárok na ich náhradu sporovým stranám nepriznal.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).