Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. apríl 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/134/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200574
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2014200574.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr.

Ľubomíra Bundzela a JUDr. Anity Filovej v právnej veci žalobcu: V. W. P., nar.XX.XX.XXXX, bytom N.
X., W. XX, XX-XXX Z., Poľská republika, právne zast.: V4 Legal s.r.o., so sídlom Tvrdého 783/4, 010
01 Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. Augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za
účasti: F. E. nar.XX.XX.XXXX, bytom E. XX, XXX XX H., Poľská republika, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovanej č. 7332-3/2013-BA zo dňa 19.08.2013 takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Súd žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva.

III. Ďalšiemu účastníkovi F. Z.U. súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobou došlou súdu dňa 25.10.2013 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia
rozhodnutia žalovanej č.7332-3/2013-BA zo dňa 19.8.2013, ktorým žalovaná zamietla jeho odvolanie
a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica č.23208-1/2011-SE zo dňa 22.08.2011,
ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobcovi ako zamestnancovi nevznikla účasť na
nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 1.9.2010.

2.Žalobca namietal, že žalovaná rozhodla v rozpore s požiadavkou na aplikáciu čl. 16 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len Nariadenie) , v zmysle ktorého sa na žalobcu
vzťahujú uplatniteľné predpisy Slovenskej republiky, s poukazom na čl. 13 ods. 3 Nariadenia, nakoľko
žalobca vykonával činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky. Za pochybenie považuje
to, že žalovaná vo svojom procesnom postupe neúplne zistila skutkový stav veci a aplikovala naň
nesprávny hmotnoprávny predpis, pričom svoje rozhodnutie prakticky neodôvodnila, keď iba poukázala

na ustanovenia právnych predpisov a dôsledne sa nevysporiadala s individuálnou situáciou žalobcu. V
odôvodnení rozhodnutia konštatovala iba to, že výsledkami vykonanej kontroly nebolo preukázané, že
by žalobca vykonával činnosť na území Slovenskej republiky, pričom však podkladom rozhodnutia neboli
relevantné zistenia kontroly jeho zamestnávateľa, počas ktorej bola správnemu orgánu predložená
všetka existujúca dokumentácia zamestnanca, čím bolo vyčerpané dôkazné bremeno v súvislosti s
reálnym výkonom činnosti žalobcu. Zdôraznil, že koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia je
okrem iného založená na princípe rovnakého zaobchádzania, v zmysle ktorého podliehajú migrujúce

osoby na území členských štátov rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni
občania dotknutého štátu. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia na základe štátneho občianstva, čo
žalovaný porušuje svojim diskriminačným postupom voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľska.
K porušeniu tohto princípu došlo tiež tým, že u iných zamestnancov toho istého zamestnávateľa zarovnakých pracovných podmienok Sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve
ako legislatíve uplatniteľnej. Uvádzané podľa žalobcu evokuje a smeruje k vydávaniu rozhodnutí
šablónového charakteru, bez spoľahlivo zisteného skutkového stavu.

3.Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 22.4.2014 navrhla žalobu zamietnuť. Poukázala na to, že
riešenie zamestnancov zamestnávateľa F. E. - B. B., prebiehalo pomerne dlhé obdobie a Sociálna
poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ZUS Varšava, na uzatvorenie
dohody v súlade s článkom 16 (4) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, v

zmysle ktorej je v prípade týchto zamestnancov určené poľské zákonodarstvo. Pri určovaní uplatniteľnej
legislatívy je rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za
účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými predpismi a ich zneužívaniu. Kontroly zamerané na
reálny výkon činnosti zamestnancov na území SR, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala
Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov ZUS Varšava odôvodnených vznikom firiem, cieľom
činnosti ktorých nebol výkon zamestnania mimo hraníc Poľska, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov

na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike
vykonávajú.Preurčenieuplatniteľnejlegislatívy vzmysleNariadeniač.883/2004vspojenís Nariadením
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 a vykonávacím Nariadením (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č.987/2009 je rozhodujúce preukázanie nadväznosti na reálny výkonu činnosti, ako
jeden zo základných faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho

zabezpečenia. Rovnako zásadný význam má aj preukázanie naplnenia kritéria registrovaného sídla
zamestnávateľa v zmysle čl. 14 vykonávacieho nariadenia.

4.Sociálna poisťovňa, pobočka Senica sa dňa 24.6.2011 pokúsila vykonať kontrolu v mieste sídla
zamestnávateľa žalobcu, pričom zistila, že adresou jeho podnikania je starý neobývaný dom. Kontrolou

bolo zistené, že v tomto dome sa nenachádza žiadna prevádzka a ani žiadni zamestnanci. Ku kontrole
neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom
prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne
vykonávali. Šetrením bolo zistené, že objekt na adrese M. XX bol zamestnávateľovi prenajatý a od
30.5.2011 bol vlastníkom tohto domu odvolaný súhlas so sídlom živnostníka F. E. - B. B. na tejto adrese.

Vzhľadom na námietku žalobcu žalovaná uviedla, že Sociálna poisťovňa pobočka Senica vykonávala
v dňoch 21.9.2011 - 22.9.2011 kontrolu, ktorá však nebola zameraná na preukázanie reálneho výkonu
činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území SR, ale na odvod poistného na sociálne poistenie za
obdobie od 1.8.2010-30.6.2011. Z Protokolu č. 700-0710013511-AG02/2011 o vykonaní kontroly odvodu
poistného na sociálne poistenie vyplýva, že prerokovania výsledkov uvedených v protokole sa zúčastnil

splnomocnený zástupca zamestnávateľa, čo potvrdil svojim podpisom. Zamestnávateľ dňom, kedy
Sociálna poisťovňa pobočka Senica začala vykonávať kontrolu poistného na sociálne poistenie ukončil
podnikateľskú činnosť. O prerokovaní predmetného protokolu bola vyhotovená zápisnica, ktorá bola tiež
podpísaná splnomocneným zástupcom zamestnávateľa dňa 4.10.2011. Kontrolné zistenia vyplývajúce z
kontrolyodvodupoistnéhonasociálnepoistenienemajúvšakvplyvnaposúdenieuplatniteľnejlegislatívy

v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením. Pracovné zmluvy a ďalšie doklady
potrebné ku kontrole odvodu poistného zamestnávateľ predložil až po vydaní rozhodnutí vo veci vzniku
sociálneho poistenia. Na základe týchto skutkových zistení Sociálna poisťovňa dospela k záveru,
že zamestnávateľ žalobcu nespĺňa kritéria stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta
podnikania, a z tejto skutočnosti je nutné vychádzať aj vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom.

5.Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplynulo, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v
správnom konaní, v ktorom bola u zamestnávateľa F. E. B. B. vykonaná na základe signalizácie ZUS
Varšava dňa 24.6.2011 kontrola, nakoľko sa jednalo o jedného zo zamestnávateľov, zamestnávajúcich
osoby s podozrivo nízkym príjmom a zanedbateľným pracovným úväzkom. Účelom kontroly bolo

preverenie reálneho výkonu činnosti ich zamestnancov na území Slovenskej republiky.

6.Na základe výsledkov kontroly vydala Sociálna poisťovňa pobočka Senica rozhodnutie č.
č.23208-1/2011-SE zo dňa 22.08.2011, podľa ktorého zamestnancovi zamestnávateľa F. E. - B. B.,
so sídlom M. XX, V. W. P. nar. XX.X.XXXX nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom

poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 1.9.2010.7.Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a namietal porušenie procesných
právvsúvislostisdokazovanímpredchádzajúcimvydaniurozhodnutiatakčosatýkajehoúčastivkonaní
ako aj nevysporiadanie sa s obsahom predložených dôkazov.

8.Žalovaná ako druhostupňový správny orgán vo veci rozhodla tak, že prvostupňové rozhodnutie
potvrdila s odôvodnením, že kontrolou vykonanou dňa 24.6.2011 bolo zistené, že žalobca reálne
nevykonával svoju činnosť na území Slovenskej republiky, pričom pre vznik a zánik povinného
nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti

je potrebné okrem prihlášky aj to, aby bol preukázaný zo strany zamestnávateľa reálny výkon práce
svojich zamestnancov na území Slovenskej republiky.

9.V odôvodnení uviedla, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby
ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti. Preto je dôležité
skúmať pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len

jedného členského štátu, nie len status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia
manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Napriek tomu, že pojem
reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich
uplatniteľnúlegislatívuustanovenýchvhlaveIIzákladnéhonariadeniajepojemreálnehovýkonučinnosti
jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

10.Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS
Varšava, že v posledných rokoch vznikli na území Slovenskej republiky firmy, ktoré sprostredkovávajú
pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých
prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej

republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti,
ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, ZUS
Varšava, bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej
legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej
legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať.

11.Sociálna poisťovňa, pobočka Senica, vykonala u zamestnávateľa F. E. - B. B., so sídlom M. XX,
dňa 24.6.2011 kontrolu zameranú na preukázanie skutočného výkonu činnosti na území Slovenskej
republiky každého zamestnanca s bydliskom v Poľskej republike. Pri vykonanej kontrole zistila, že na
adrese podnikania M. XX je starý neobývaný dom, v ktorom sa nenachádzala žiadna prevádzka v

ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný
zamestnávateľ a ani žiadny zamestnanec. Ku kontrole neboli predložené žiadne doklady ktoré by
preukazovali že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho
vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Taktiež bolo zistené, že uvedené
miesto nespĺňa podľa živnostenského registra štatút registrového sídla.

12.Na základe výsledkov kontroly vykonanej pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo
preukázané, že účastník konania vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a
preto nemôže byť poistený na území Slovenskej republiky ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov
základného nariadenia, t.j. článku 11 (3) (a), článku 13 (1) a článku 13 (3), čoho dôsledkom sa na neho

nevzťahujú slovenské právne predpisy sociálneho zabezpečenia.

13.KrajskýsúdvTrnavenapojednávaníkonanomdňa23.2.2016vecprejednalanapadnutérozhodnutie
zrušil rozsudkom sp.zn. 14S/134/2014 podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ OSP a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie.

14.Žalobca podal dňa 15.3.2016 prostredníctvom svojho právneho zástupcu voči vyššie uvedenému
rozsudku odvolanie.

15.Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 10Sžso/13/2016 zo dňa 4.5.2016 zrušil rozsudok prvostupňového

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom prikázal Krajskému súdu v Trnave, aby do konania pribral
ďalšieho účastníka a to zamestnávateľa žalobcu - F. E. - B. B., M. XX, XXX XX, IČO: 45681848.16.Krajský súd v Trnave uznesením číslo 14S/134/2014-143 zo dňa 22.8.2016 pribral do konania
zamestnávateľa žalobcu - F. E. nar.XX.X.XXXX, bytom E. XX, XXX XX H., Poľská republika.

17.Krajský súd v Trnave uznesením sp.zn.14S/134/14-159 zo dňa 3.7.2017 prerušil konanie až do
právoplatného skončenia konania vedeného na NS SR pod sp.zn.1Sžso/11/2015, v ktorom bola
predložená Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálna otázka týkajúca sa výkladu Nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č.883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.

18.V priebehu konania bol krajskému súdu doručený rozsudok Súdneho dvora číslo C-89/16 zo dňa
13.07.2017, ktorý zaujal stanovisko k výkladu článku 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu
a Rady číslo 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia zmeneného a
doplneného Nariadením (EÚ) Európskeho parlamentu a Rady číslo 465/2012 z 22.05.2012. Uvedený
rozsudok Súdneho dvora bol vydaný na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa
článku 267 ZFEÚ, ktorý bol podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.01.2016 a doručený

Súdnemudvoru15.02.2016,nakoľkonaNajvyššomsúdeSRbolopodanéviaceronávrhovvrámcisporu
medzi poľským štátnym príslušníkom, ktorý vykonával samostatne zárobkovú činnosť na území Poľskej
republiky a bol zamestnaný na území Slovenskej republiky vo veci jeho účasti na slovenskom systéme
nemocenského a dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti.

19.Uvedený Článok 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 zo dňa
29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia zmeneného a doplneného Nariadením
(EÚ) Európskeho parlamentu a Rady číslo 465/2012 zo dňa 29.05.2012 znie, že „Osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako

zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1.“

20.Európsky Súdny dvor (tretia komora) rozhodol tak, že uvedený Článok 13 ods. 3 Nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho

zabezpečenia zmeneného a doplneného Nariadením (EÚ) Európskeho parlamentu a Rady číslo
465/2012 zo dňa 22.05.2012 sa má vykladať v tom zmysle, že cieľom určiť vnútroštátnu právnu úpravu
uplatňujúcu sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo veci samej, ktorý je zvyčajne
zamestnancov v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou osobou v druhom členskom
štátejepotrebnézohľadniťpožiadavkyuvedenévČlánku14ods.5baČlánku16NariadeniaEurópskeho

parlamentu a Rady (ES) číslo 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania
Nariadenia (ES) číslo 883/2004 zmeneného a doplneného Nariadením číslo 465/2015.
21.Podľa Článku 14 ods. 5b na účely určenia uplatnených právnych predpisov podľa článku 13
základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16 vykonávacieho nariadenia
sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku.

22.Článok 16 Nariadenia v odseku 1 uvádza : „dva alebo viac členských štátov príslušné týchto štátov
alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 - 15 v
záujme určitých osôb alebo určených kategórii osôb.“ Odsek 2 Článku 16 Nariadenia : „poberateľ
dôchodku splatného podľa právnych predpisov členského štátu alebo dôchodkov splatných podľa

platných predpisov viacerých členských štátov, ktorý mal bydlisko na území iného členského štátu
môžu byť na základe vlastnej žiadosti vyňatý z pôsobnosti právnych predpisov tohto iného členského
štátu za predpokladu, že nepodlieha týmto právnym predpisom na základe vykonávania činnosti ako
zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.“

23.Krajský súd v Trnave prejednal vec na pojednávaní konanom dňa 16.4.2018 v neprítomnosti
účastníkov, ktorí sa pojednávania napriek tomu, že boli riadne predvolaní a predvolanie prevzali,
nezúčastnili. Žalobca a jeho právny zástupca svoju neúčasť ospravedlnili listom zo dňa 10.4.2018.
Žalovaná svoju neúčasť ospravedlnila listom zaslaným elektronicky dňa 11.4.2018 a súhlasila s
prejednaním veci v jej neprítomnosti. Pribratý účastník si predvolanie neprevzal v odbernej lehote.

24.Krajský súd dospel k záveru, že zásadnou námietkou žalobcu, ktorou napáda zákonnosť
napadnutého rozhodnutia prvého stupňa ako aj žalovaného, je námietka, že žalovaná vo vecipostupovala, rozhodla v rozpore s právnou úpravou ustanovenou v článku 13 ods. 3 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.

25.Európsky parlament a Rada prijali Nariadenie 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia so zreteľom na zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a
308 konajúc postupom v článku 251 Zmluvy sledujúc ciele uvedené v preambule Zmluvy, v ktorých
súd upriamuje pozornosť najmä na to, že pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho
zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej

úrovne a podmienok zamestnania; Zmluva neustanovuje právomoci iné, ako tie, ktoré sú uvedené v
Článku 308 na prijatie primeraných opatrení v rámci oblasti sociálneho zabezpečenia osôb iných ako
zamestnancov; Nariadenie Rady (EHS) 1408/71 zo dňa 14.06.1971 o uplatnení systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a na ich rodinných príslušníkov,
ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva bolo zmenené a doplnené a aktualizované viackrát, aby
sa zohľadnil nielen vývoj na úrovni spoločenstva vrátane rozsudkov Súdneho dvora, ale tiež aby

sa zohľadnili zmeny právnych predpisov na vnútroštátnej úrovni. Tieto faktory zohrali svoju úlohu v
čase, keď sa koordinovali pravidlá spoločenstva, stávali sa zložitými a príliš rozsiahlymi. Nariadenie a
súčasne zmodernizovanie a zjednodušenie týchto pravidiel je dôležité, aby sa dosiahol cieľ voľného
pohybu osôb; je potrebné rešpektovať osobitné vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti
sociálneho zabezpečenia a vypracovať iba systém koordinácie; je potrebné v rámci takejto koordinácie

zaručiť v rámci rovnosti spoločenstva prístup pre dané osoby podľa rozličných vnútroštátnych právnych
predpisov; prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte nemôžu
v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy
uplatniteľnými; vzhľadom na proporcionalitu by sa mala venovať pozornosť tomu, aby sa zabezpečilo,
že zásada prispôsobenia faktov alebo udalostí nevedie k objektívne neopodstatneným výsledkom alebo

k prekrývaniu dávok rovnakého druhu za tú istú dobu; je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v
rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa
tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,
ktoré by z toho mohli vzniknúť.

26.Podľa Článku 1 uvedeného Nariadenia (ES) písmeno a/ činnosť ako zamestnanec znamená každú
činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti
sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje;
písmeno c/ poistenec vo vzťahu k odvetviam sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa vzťahuje Hlava III.
kapitola 1 a 3 znamená každú osobu, ktorá spĺňa podmienky požadované podľa právnych predpisov

členského štátu príslušného podľa Hlavy II. nároku na dávky pri zohľadnení ustanovení tohto nariadenia.

27.Podľa Článku 1 bod 1 uvedeného Nariadenia (ES) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych
príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom
štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov ako

aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
28.Podľa Článku 11 bod 1 uvedeného Nariadenia (ES) osoby, na ktoré sa toto Nariadenie vzťahuje,
podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu a tieto právne predpisy sa určia v súlade
s touto Hlavou.

29.Podľa Článku 13 bod 3 uvedeného Nariadenia (ES) osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s odsekom 1.

30.Podľa Článku 16 Nariadenia (ES) číslo 987/2009, ktorým sa upravuje postup uplatňovania Článku
13 základného Nariadenia :
1.Osoba,ktorávykonávačinnosťvdvochaleboviacerýchčlenskýchštátochinformujeotejtoskutočnosti
inštitúciu, určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

2.Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré
sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na Článok 13 základného Nariadenia a Článok 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnomurčeníuplatniteľnýchprávnychpredpisovurčenejinštitúciekaždéhočlenskéhoštátu,vktoromsačinnosť
vykonáva.
5.Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené

za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
6.Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1 uplatnia sa ustanovenia tohto článku na
podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska len čo je o situácii tejto osoby
informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

31.Krajský súd námietku žalobcu, ktorou namietal porušenie Článku 13 ods. 3 základného Nariadenia
vyhodnotil ako nedôvodnú. K uvedenej námietke konštatuje, že pre aplikáciu tohto Článku musia
byť splnené zákonné hmotnoprávne podmienky v tejto právnej úprave základného Nariadenia
stanovenie a to predovšetkým preukázanie výkonu činnosti zamestnanca na území členského štátu
v danom prípade žalobcu na území Slovenskej republiky podľa názoru súdu zhodne s názorom
správneho orgánu, formálne uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom

ešte nezakladá žalobcovi právo na aplikáciu Článku 13 ods. 3 základného Nariadenia, pretože
uzatvorením pracovnej zmluvy pracovník nenadobúda automaticky status zamestnanca. Vychádzajúc z
judikatúry Súdneho dvora EÚ za zamestnanca je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočne
konkrétne činnosti, teda ten kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Napokon aj v Článku 13
ods.3 základného Nariadenia vyplýva, že výkon práce musí byť reálny. Vzhľadom k uvedenému

súd dospel k záveru, že Sociálna poisťovňa napadnutými rozhodnutiami nepostupovala v rozpore s
právnou úpravou obsiahnutou v základnom Nariadení o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
a jeho vykonávacieho Nariadenia. Nemožno vytknúť žalovanému správnemu orgánu, že vo veci
nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a že nezistil dostatočne skutkový stav, pretože formálne
doklady predložené zamestnávateľom žalobcu len formálne deklarovali vznik pracovného pomeru

medzi žalobcom a účastníkom konania bez akejkoľvek výpovednej hodnoty o tom, že žalobca ako
zamestnanec na území Slovenskej republiky skutočne uskutočňoval činnosť podľa pracovnej zmluvy.
Taktiež nie je možné vytknúť žalovanému, že na žalobcu resp. jeho zamestnávateľa preniesol nad
rozsah zákona dôkaznú povinnosť, pretože vykonávacie Nariadenie Článok 16 ods. 1 a 6 stanoví
osoby vykonávajúce činnosť vo viacerých členských štátoch povinnosť poskytnúť príslušnej inštitúcii

sociálneho zabezpečenia informácie, teda samotná práva úprava vykonávacieho Nariadenia ustanovuje
dôkaznú povinnosť osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch výkon svojej činnosť
preukázať. Pre správnu aplikáciu hmotnoprávnej úpravy Článok 13 ods. 3 základného Nariadenia v
danom prípade bolo vyriešenie základnej otázky, či žalobca na území Slovenskej republiky používal
status zamestnanca, vzhľadom k uvedenému preto bolo aj jeho povinnosťou v preskúmavacom konaní

predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že na území
Slovenska skutočne aj vykonával prácu dojednanú v predloženej pracovnej zmluve. Nepredložením
takýchto dôkazov malo za následok neunesenie dôkaznej povinnosti na preukázanie pravdivosti jeho
tvrdení o výkone zamestnania na Slovensku.

32.Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich za administratívneho spisu, súd sa stotožnil
so záverom správneho orgánu, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného
Nariadenia článok 13 ods. 3, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na
území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonával
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských

štátoch tak, ako to predpokladá článok 13 ods. 3 základného Nariadenia. Uvedené ustanovenie
základného Nariadenia predpokladá skutočný existujúci súbeh dvoch činností (zamestnania a SZČO
vykonanej v odlišných členských štátoch) len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného
Nariadenia Článku 13 ods. 3 a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu
(HlavaII.Článok16vykonávaciehoNariadenia).(rozsudokNSSRč.7Sžso/70/2015zodňa16.05.2017).

33.S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd vyhodnotil námietku žalobcu za nedôvodnú a pokiaľ
ide o použitie Článku 14 ods. 5b ako stanovuje pri výklade Článku 13 ods. 3 základného Nariadenia
rozsudok Európskeho súdneho dvora číslo C-89/2016 zo dňa 13.07.2017 krajský súd v tejto súvislosti
poznamenáva, že v danom prípade je toto rozhodnutie neaplikovateľné pre daný prípad, keďže Sociálna

poisťovňa vyslovila právny záver, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkového poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy na základe
skutkových zistení, že žalobca nepreukázal výkon činnosti zamestnanca na území Slovenska a nie zdôvodu, že výkon práce žalobcu na území Slovenska bol zanedbateľný ako to stanovuje Článok 14 ods.
5b vykonávacieho Nariadenia.

34.Krajskýsúddospelkzáveru,ževdanomprípadežalobcovinevzniklopovinnénemocensképoistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.09.2010 podľa slovenskej
legislatívy, pretože samotná prihláška do systému sociálneho zabezpečenia podaná zamestnávateľom
žalobcu nezakladá právo na vznik uvedeného poistenia na území SR z dôvodov uvedených vyššie, t.j.
že nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca - žalobcu na území SR.

35.Skutočnosť, že nebol preukázaný reálny výkon zamestnanca - žalobcu na území SR konštatoval vo
svojom rozhodnutí aj žalovaný, ktorý poukázal, že pri kontrole, ktorá bola zameraná na preukázanie
skutočného výkonu činnosti na území SR zistil, že sídlo zamestnávateľa je v rodinnom dome, v ktorom
sa nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol
v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ a ani žiadny zamestnanec. Ku kontrole neboli predložené
žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania

pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Evidencia
dochádzky zo strany zamestnávateľa nebola vedená, z pracovnej zmluvy žalobcu, ktorý má bydlisko
v Poľskej republike vyplýva, že zamestnávateľom stanovený čas bol 40 hodín týždenne a dohodnutá
dĺžka pracovného času bola 1/8 z pracovného času, hrubá mzda tohto zamestnanca bola 40 eur
mesačne.Vpriebehukontrolybolzamestnávateľžalobcuvyzvanýnapredloženierelevantnýchdokladov

preukazujúcich výkon reálnej práce žalobcu na území SR, zamestnávateľ síce predložil štvrťročne
správy o vykonaní práce, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácii, ale iné doklady, ktoré
žiadalaodzamestnávateľaSociálnapoisťovňanepredložilaniponáslednejvýzvehocimátátopovinnosť
vyplýva priamo zo zákona.

36.Podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na postavenie žalobcu ako SZČO na území Poľskej
republiky a súčasne zamestnanca na území Slovenskej republiky, podstatou preskúmavanej veci
bolo v zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia posúdenie vykonávania marginálneho charakteru
zamestnania žalobcu v Slovenskej republike vo vzťahu k podnikateľskej činnosti, ktorú vykonával
žalobca ako SZČO v Poľskej republike.

V tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že pre posúdenie veci nie je podstatné v akom rozsahu
zamestnanie na území Slovenskej republiky u zamestnávateľa žalobca vykonával, a teda nie je ani
podstatné, či skutočne sa jedná o marginálny charakter vykonávania práce zamestnanca v porovnaní s
rozsahom činnosti žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky.
37. Krajský súd, nakoľko zo začlenení čl. 14 ods. 5 a 5b vykonávacieho nariadenia vyplýva, že tieto

spresňujú čl. 12 a 13 základného nariadenia, tak vyslovuje právny názor, že citované ustanovenie čl. 14
ods. 5b vo väzbe na čl. 5 vykonávacieho nariadenia sa viaže k aplikácii čl. 13 základného nariadenia
iba vo vzťahu k tým ustanoveniam čl. 13, v ktorých je potrebné vyhodnocovať, či sa jedná o podstatnú
(nie zanedbateľnú) časť činnosti vykonávanú v tom ktorom členskom štáte.
38. Podľa názoru krajského súdu, ustanovenie čl. 14 bod 5b vykonávacieho nariadenia vzhľadom aj na

systematizáciu čl. 14 a znenie ods. 5a a predchádzajúcich odsekov čl. 14 vykonávacieho nariadenia, sa
neviaže k čl. 13 ods. 3 prvá časť vety pred „alebo", ale iba k čl. 13 ods. 1 a 2 základného nariadenia,
ktoré však nie je možné na status žalobcu aplikovať.
Posudzovanie podstatnej činnosti, teda či činnosť má marginálny charakter z hľadiska aplikácie čl. 14
vykonávacieho nariadenia, nie je možné, ak žalobca vykonáva činnosť SZČO v jednom členskom štáte

a súčasne vykonáva zamestnanie na území iného členského štátu u zamestnávateľa so sídlom v inom
členkom štáte, čo je aj prípad žalobcu.
39.Podstatou žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je skutková
otázka, či na základe podkladov získaných žalovanou počas vykonaných kontrol zamestnávania
zahraničných pracovníkov na území Slovenskej republiky boli dostatočne preukázané skutočnosti

opodstatnene nasvedčujúce záveru, že žalobcovi príslušné poistenia v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z.
a predpisov Európskej únie nevzniklo, t.j. otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a
dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie
hmotného práva.
Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

40. V tejto súvislosti s poukazom na odôvodnenie základného nariadenia Súdny dvor konštatoval,
že cieľom základného nariadenia, je zabezpečiť koordináciu vnútroštátnych systémov sociálneho
zabezpečenia v členských štátoch, aby sa zaručil účinný výkon práva na voľný pohyb osôb, a aby sa tak
prispelo k zlepšeniu životnej úrovne a podmienok zamestnávania osôb pohybujúcich sa v rámci Únie.41. Za skutkového stavu zisteného v preskúmavanej veci sa žalobca podľa Súdneho dvora musí fakticky
považovať za osobu, ktorá podlieha právnej úprave členského štátu, kde je zamestnancom (Slovenská
republika).

Avšak s poukazom na čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia Súdny dvor uviedol, že na určenie
rozhodnej právnej úpravy podľa článku 13 základného nariadenia sa neberú do úvahy zanedbateľné
činnosti, ktorej rozsah mal poľský úrad ZUS zistiť u žalobcu v inej veci, t.j. aj u žalobcu v preskúmavanej
veci. Preto pri určení rozhodnej právnej úpravy, ktorej podlieha žalobca, mala žalovaná vychádzať
z článku 13 ods. 3 základného nariadenia zohľadňujúc čl. 14 ods. 5b ako aj čl. 16 vykonávacieho

nariadenia.
Pritom, hoci sa na základné nariadenie a vykonávacie nariadenie nazerá ako na rovnocenné akty práva
Únie, je nutné vykonávacie nariadenie v prípade existencie rozporov vykladať vo svetle základného
nariadenia (napríklad rozsudok Súdneho dvora 24. októbra 1996 sp.zn. C-335/95 vo veci Picard).
42.Krajskýsúduvádza,žeustanoveniazakotvenévčl.14ods.5bprvejakoajdruhejvetyvykonávacieho
nariadenia do právnej úpravy vykonávacieho nariadenia explicitne zaviedli pravidlo o neposudzovaní

zanedbateľných činností na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov naprieč celým čl. 13
základného nariadenia, teda bez ohľadu na to, či ide o SZČO alebo ide o zamestnanca. Z uvedeného
dôvodu potom poľský úrad ZUS pristúpil k aplikácii čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia na
situáciu žalobcu.
Potom, ak sa žalobca domnieval, že jeho sociálne zabezpečenie spadá pod slovenský právny poriadok,

mal sa domáhať nápravy svojho nežiaduceho stavu na konajúcom vnútroštátnom orgáne, t.j. na
poľských úradoch (Rozsudok NS SR sp.zn.1Sžo/11/2015 zo dňa 22.8.2017).
43. Na margo rozsudkov NS SR č.9Sžso 90/2015 a 9Sžso 160/2015 ktoré predložil právny zástupca
žalobcu spolu s ospravedlnením svojej neúčasti na pojednávaní, krajský súd konštatuje, že tieto
rozsudky sú pre uvedený prípad neaplikovateľné z dôvodu, že boli vydané ešte pred rozhodnutím

Súdneho dvora číslo C-89/16 zo dňa 13.7.2017, ktorý v prípadoch, ktorý sa týka aj žalobcu, vyslovil
právny názor a ktorý bol prevzatý aj do dôvodov tohto rozsudku.

44.Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

45.O trovách konania rozhodol súd tak, že procesne úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal v
súladesustanovenímčlánku168SSP,nakoľkožalovanýjeorgánomštátnejsprávyatakémutoorgánuje
možné priznať trovy len výnimočne, pričom podľa názoru krajského súdu takéto dôvody v konaní neboli.

46.Pribratému účastníkovi krajský súd nepriznal trovy konania z dôvodu, že tento si trovy neuplatnil a
navyše tomuto účastníkovi v konaní žiadne trovy nevznikli.

47.Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v
Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie

rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d);
je žalovaným Centrum právnej pomoci.