Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. marec 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/296/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309220202
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2309220202.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov

senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča vo veci žalobkyne: AGRONET, s.r.o., 357, 925
08 Čierny Brod, IČO: 34098801, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Legerský, Nám. sv. Anny 25, 911
01 Trenčín, proti žalovanému: F. W., nar. XX. G. XXXX, trvalo bytom Y., S. XXXX/XX, zastúpenému
splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária BÁNOS s.r.o., Hlavná 979/23, 924 01 Galanta, IČO:
47551372, o 2.442,83 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Galanta z 18. februára 2016 č. k. 26C/44/2010-362, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zamietajúci žalobu v časti rozdielu cestovných

náhrad a mzdy žalovaného za mesiac august 2009 v sume 20,98 eur a v časti o peňažnej náhrade
354,60 eur p o t v r d z u j e .

II. V zostávajúcej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania vo výške 146,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
1570,87 eur do 3 dní k rukám právneho zástupcu žalovaného.

Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 15, § 60 ods. 1 a 2, § 179 ods. 1, § 186 ods. 1 a 2, § 191 ods.
1 až 3 ZP (zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších zmien a doplnení); § 106 ods. 1
a 2, § 112 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení).
Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 2442,83 eur z dôvodu zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnancom
zamestnávateľovi, žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Podľa tvrdení žalobkyne
žalovaný ako jej zamestnanec na základe pracovnej zmluvy uzavretej 18.6.2009 vykonával od

uvedeného dátumu prácu pre žalobkyňu na pozícii vodič - opravár nákladného automobilu. Podľa
pokynov žalobkyne mal 21.8.2009 naložiť tovar v Holandsku v meste Kesteren vo firme Van Soest
B.V. a previezť tovar do Maďarska spol. Zentis Hungaria Bt, Dregelipalank a tam tovar dňa 24.8.2009
vyložiť. Žalovaný s vozidlom aj vycestoval, tovar naložil ale ho neodviezol do Maďarska, ale naloženú
súpravu dopravil do sídla žalobkyne v Čiernom Brode. Súpravu s tovarom tu odstavil dňa 22.8.2009
o 3,05 hod a bez súhlasu žalobkyne areál opustil. V ten istý deň sa prihlásil konateľke žalobkyne a
oznámil jej, že jej príde doručiť výpoveď z pracovného pomeru. Návrh na skončenie pracovného pomeru

dohodou jej odovzdal o 15,30 hodine, ktorú konateľka prevzala a oznámila mu, že s ňou nesúhlasí, na
čo žalovaný miesto opustil. V záujme zabránenia vzniku väčšej škody žalobkyňa následne objednala v
spoločnosti Pannsped DS s.r.o. odvoz naloženého tovaru na určené miesto v Maďarsku, za čo zaplatila
sumu 1047,20 eur, čo predstavuje prvú zložku uplatnenej náhrady škody. Pred odchodom žalovanéhodo Holandska dňa 21.8.2009 prevzal žalovaný objednávku č. 1063232/01 z 21.8.2009, ktorou si tretia
osoba objednala odvoz tovaru, ktorý mal byť prevezený vozidlom zvereným žalovanému a tovar mal byť
naložený v spol. Seka s.r.o. Borohrádek, ČR, a dňa 24.8.2009 mal byť vyložený v Rumunsku, v spol.

Transsilvanian Srl, Odrhei Securiecs najneskôr dňa 27.8.2009. Žalovaný však nakládku nevykonal,
objednávka sa musela stornovať a žalobkyňa musela zaplatiť dohodnutú zmluvnú pokutu 650 eur,
čo tvorí druhú zložku uplatnenej náhrady škody. Ak by žalobkyňa vykonala vyššie opísanú prepravu,
vznikli by jej náklady 887,99 eur a dohodnutá cena prepravy bola v sume 1.300 eur, takže rozdiel
medzi uvedenými sumami (412,01 eur) predstavuje tretiu zložku uplatnenej náhrady škody , čo spolu

činí 2109,21 eur. Dňa 13.8.2009 mala žalobkyňa žalovanému na cestovných náhradách zaplatiť sumu
537,60 eur a v ten istý deň mu vyplatiť zálohu na služobnú cestu vo výške 770 eur. Za mesiac august
2009 vznikol žalovanému nárok na preplatenie cestovných náhrad vo výške 1109,09 eur. Navyše tak
mal vyplatené 198,58 eur. Vznikol mu však nárok, aby mu žalovaný zaplatil mzdu za mesiac august
2009 vo výške 219,56 eur. Rozdiel uvedených súm tak predstavuje 20,98 eur, o ktorú sumu žalobkyňa
uplatnený nárok znížila, na základe čoho celková výška náhrady škody predstavuje sumu 2088,23 eur.

Uvedený nárok si žalobkyňa uplatnila podľa § 179 ods. 1 a § 186 ods. 1 a 3 Z.p.. Svojej zodpovednosti si
mal byť žalovaný vedomý, lebo 11.9.2009 uzavrel so žalobkyňou Dohodu o náhrade spôsobenej škody v
celkovej výške 2109,21 eur. Žalobkyňa mala za to, že žalovaný škodu spôsobil úmyselne, nakoľko vedel,
že do Maďarska mal previezť jahody, a teda rýchlo sa kaziaci tovar, napriek tomu však v skorých ranných
hodinách vozidlo naložené jahodami odstavil, na základe čoho má žalobkyňa nárok aj na zaplatenie

ušléhoziskuvovýške412,01eur.Poslednouuplatnenoupoložkoujezaplateniesumy354,60eur,atona
základe Dodatku č. 1 pracovnej zmluvy, podpísaného žalovaným 18.6.2009, podľa ktorého ak žalovaný
u zamestnávateľa nezotrvá počas plynutia výpovednej lehoty, má žalobkyňa právo na náhradu vo výške
priemerného mesačného zárobku žalovaného podľa ust. § 62 ods. 3 ZP.
Žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú, tvrdil, že pracovný pomer medzi stranami skončil 22.8.2009

dohodou o skončení pracovného pomeru podľa ust. § 60 ZP, napriek označeniu návrhu dohody ako
výpoveď, keďže posudzujúc listinu podľa obsahu z nej bolo zrejmé, že ide o návrh dohody na skončenie
pracovného pomeru, ktorý obsahoval nielen podpis žalovaného, ale aj žalobkyne a z jeho obsahu
bolo dostatočne zrejmé, o aký právny úkon ide (§ 35 ods. 1 a 2, § 43 a nasl. O.z., § 1 ods. 4, §
17 ods. 2 a § 60 ZP). Dôvodom bolo, že žalovaný bol sklamaný prístupom žalobkyne pokiaľ išlo o

mzdové podmienky (prvý mesiac dostal dobrú výplatu 813 eur, za druhý mesiac už len 534 eur, za tretí
mesiac nič) a nedostatok zákonného odpočinku (mal na jej pokyn manipulovať tachograf), vzhľadom
na nízku výplatu bol rozhodnutý dať výpoveď už v čase cesty do Holandska, tovar tam naložil, ale pre
nízku výplatu s ním nešiel do Maďarska, ale auto odstavil v sídle žalobkyne, dohodol sa s konateľkou
žalobkyne, že prinesie návrh dohody, bol ochotný napriek všetkému 22.8.2009 uskutočniť odvoz jahôd

do Maďarska, ale v prípade, ak mu zabezpečí žalobkyňa dovoz domov z Maďarska lebo ďalej už nejde,
s čím nesúhlasila a mala sa mu vyhrážať. Okrem toho žalobkyňa mohla prepravu vykonať za oveľa
nižšie náklady, mohla jej vykonaním poveriť iného svojho zamestnanca, na základe dohody o dočasnom
pridelení podľa ust. § 58 ZP si mohla z inej spoločnosti požičať na tento účel zamestnanca, čo by
vyšlo výrazne lacnejšie ako pri objednaní prepravy tovaru inou spoločnosťou. Ďalšiu prepravu - do

Rumunska - žalovaný vykonať nemohol a v tejto súvislosti ani porušiť povinnosť pri plnení pracovnej
úlohy už len preto, že o nej nevedel. Údajnú sms nikdy nedostal. Žalovaný od žalobkyne nikdy neprevzal
peniaze v hotovosti vo forme cestovných náhrad 537,60 eur a ani ako zálohu 770 eur, pri zahraničných
pracovných cestách platil kartou DKV za mýto a poplatky spojené s cestou. Výbery v hotovosti sa
kartou uskutočniť nedajú. Výdavkové doklady č. 094521 a č. 094522 z 13.8.2009 žalobkyňa v origináli

nepredložila, žalovaný ich nikdy nepodpísal, preto ani nemala zákonný dôvod na započítanie údajnej
pohľadávky resp. zrážku zo mzdy za mesiac august 2009, ani nemá nárok na peňažnú náhradu vo forme
mesačného zárobku vo výške 354,60 eur, nakoľko pracovný pomer bol skončený dohodou a zároveň
žalovaný predmetný dodatok č. 1 nikdy nepodpísal. Poprel aj pravosť svojho podpisu na Dohode o
náhrade škody z 11.9.2009. Žalovaný od 1.9.2009 pracuje u Y. N., IČO: 37234846, F. L., žalobkyňa ani

netrvala na tom, že by mal žalovaný u nej naďalej vykonávať pracovnú činnosť, ani nekonala podľa ust. §
63 ods. 1 písm. d/ bod 4 ZP. Žalobkyňa odhlásila žalovaného zo zdravotnej poisťovne ku dňu 22.8.2009
(zo sociálnej poisťovne až 30.11.2009).
Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa ako zamestnávateľ a
žalovaný ako zamestnanec uzatvorili dňa 18.6.2009 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, so skúšobnou

dobou 1 mesiac. V uvedený deň žalovaný pracoval u žalobkyne ako vodič - opravár. V konaní nebolo
sporným, že podľa pokynov žalobkyne dňa 21.8.2009 žalovaný naložil tovar v Holandsku v meste
Kesteren vo firme Van Soest B.V. a mal ho previezť do Maďarska spol. Zentis Hungaria Bt, Dregelipalank
a tam tovar dňa 24.8.2009 vyložiť. Žalovaný s vozidlom aj vycestoval, tovar naložil ale ho neodviezoldo Maďarska, ale naloženú súpravu dopravil do sídla žalobkyne v Čiernom Brode. Súpravu s tovarom
tu odstavil 22.8.2009 o 3,05 hod a areál opustil. V ten istý deň sa prihlásil konateľke žalobkyne a
oznámil jej, že jej príde doručiť výpoveď z pracovného pomeru. Návrh na skončenie pracovného pomeru

dohodou jej odovzdal o 15,30 hod., ktorú konateľka prevzala a oznámila mu, že s tým nesúhlasí, na čo
žalovanýmiestoopustil.Návrhdohodyorozviazanípracovnéhopomerukonateľkažalobkynepodpísala,
čo ošetrila slovom „prevzala“, na návrh dohody písomne nikdy nereagovala. Žalovaný mal za to, že jeho
pracovný pomer je skončený ak nie dohodou, tak výpoveďou zo strany zamestnanca, žalobkyňa mala za
to, že jeho pracovný pomer trvá, a to až do času výpovede zo strany zamestnávateľa, ktorá žalovanému

doručená nebola a neprevzatá zásielka sa žalobkyni vrátila dňa 1.10.2009. Súd prvej inštancie sa vo
vzťahu k ukončeniu predmetného pracovného pomeru priklonil k právnemu názoru žalovaného (aj keď
nie bez výhrad), a teda mal za to, že pracovný pomer bol skončený dňom 22.8.2009 formou dohody
podľa ust. § 60 ZP. K uvedenému záveru dospel z dôvodu, že pre posúdenie právneho úkonu skutočne
nie je dôležitá forma, ale obsah, pričom z listiny, ktorú žalovaný predložil žalobkyni dňa 22.8.2009 je
evidentné, že žalovaný má v úmysle skončiť pracovný pomer dňom 22.8.2009. Pre platnosť dohody o

skončení pracovného zákon vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok, a to existencia konsenzu
zamestnanca a zamestnávateľa ohľadne skončenia pracovného pomeru a deň skončenia pracovného
pomeru. I keď zákon ukladá pre tento právny úkon písomnú formu, nedodržanie písomnej formy nemá
za následok neplatnosť dohody, na základe čoho je teda možné, aby dohoda o skončení pracovného
pomeru bola medzi jej účastníkmi uzatvorená konkludentne. V tejto súvislosti mal súd za to (na rozdiel

od právneho názoru žalovaného), že podpis konateľky žalobkyne jednoznačne preukazuje, že ním malo
byť potvrdené len prevzatie predmetnej listiny, nie súhlas s návrhom dohody, na základe čoho mal súd
aj s prihliadnutím na nasledujúce skutkové okolnosti (nesúhlas žalobkyne vyjadrený ústnou formou), že
bezprostredne pri osobnej návšteve žalovaného v sídle žalobkyne o cca 15,30 hod ku konsenzu strán
ohľadne ukončenia pracovného pomeru formou dohody nedošlo, nakoľko podpis konateľky žalobkyne

nanávrhudohody(napriekjehooznačeniuako„výpoveď“,sprihliadnutímnanavrhnutýdátumukončenia
pracovného pomeru) bol (ako je výslovne a bez pochýb uvedené) len osvedčením o prevzatí návrhu
dohody. Následne však faktické konanie žalobkyne a žalovaného bezprostredne po tomto stretnutí
nepochybne preukazuje, že k uzatvoreniu dohody podľa § 60 ZP došlo konkludentne konaním strán
spočívajúcom v tom, že žalovaný už do výkonu pracovnej činnosti nenastúpil, ani sa o prípadné ďalšie

úlohy nezaujímal (pričom v prípade výpovede by pracovnú činnosť musel vykonávať počas trvania
výpovednej doby), a na druhej strane žalobkyňa, i keď tvrdiac, že mala za to, že neprijatím návrhu
dohodypracovnýpomeržalovanéhotrvá,tomutopracovnéúlohyviacneukladala,žiadnymspôsobomho
nekontaktovala (údajné písomné kontaktovanie žalovaného žalobkyňou v konaní preukázané nebolo),
stretli sa až v priebehu septembra 2009 jeden krát za účelom doriešenia vzájomných nárokov, avšak

čo bolo jednoznačne v konaní preukázané, je nesporná skutočnosť, že napriek údajnému nesúhlasu
žalobkyne s návrhom dohody, odhlásila žalovaného zo VZP práve ku dňu 22.8.2009 ako dňu skončenia
pracovného pomeru (Oznámenie zamestnávateľa o poistencoch z 27.5.2013). Súd považuje za nielen
logický, ale aj zákonný postup žalobkyne, majúcej za to, že pracovný pomer žalovaného trvá, aby tohto
minimálne telefonicky kontaktovala za účelom pridelenia pracovných úloh, žalobkyňa sa však práve

naopak plnením žiadnych ďalších úloh žalovaného poveriť nesnažila, nie je zrejmé z akého dôvodu ho
žalobkyňa odhlásila zo sociálneho poistenia až ku dňu 30.11.2009. Práve vyššie uvedené dva dôvody
(nepreukázanie kontaktovania žalovaného žalobkyňou za účelom pokračovania vo výkone pracovných
úloh po 22.8.2009 a obsah Oznámenia zamestnávateľa o poistencoch z 27.5.2013) jednoznačne
preukazujú dodatočný súhlas žalobkyne so skončením pracovného pomeru žalovaným formou dohody

k 22.8.2009. Vzhľadom na skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 22.8.2009 žalovaný nebol
ďalej povinný vykonávať pre žalobkyňu pracovnú činnosť, nemohol tak porušiť pracovné povinnosti
vyplývajúce mu z pracovnej zmluvy a v konečnom dôsledku teda ani žalobkyni spôsobiť uplatnenú
škodu podľa ust. § 179 ods. 1 Z.p. (zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh príp.
v súvislosti s plnením) a už vonkoncom nie žalobkyňou uplatnenú škodu podľa ust. § 186 ods. 1 a

3 Z.p. úmyselne (kedy by mohol požadovať uplatnenú náhradu ušlého zisku popri škode skutočnej).
Zároveň súd nemal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného (prípadne úmyselným
zavineným konaním žalovaného) a vznikom škody na strane žalobkyne vyčíslenej na sumu 2109,21
eur za prepravu do Maďarska vykonanou spol. Pannsped DS za cenu 1047,20 eur, ako aj za ušlý zisk
a zmluvnú pokutu v súvislosti s prepravou z Českej republiky do Rumunska, ktorá mala byť vykonaná

následne. Žalobkyňa mala nákladné vozidlo (predtým pridelené žalovanému) k dispozícii, len uviedla,
že v tom čase nemala iného vodiča, pričom relevantným dokazovaním uvedenú skutočnosť ako subjekt
nesúci dôkazné bremeno nepreukázala, navyše žalovaný uvedenú skutočnosť spochybnil tvrdením,
že on sám vozidlo preberal od staršieho muža, ktorý mal podľa vlastného vyjadrenia byť vodičom -striedačom. Zároveň za situácie, kedy mala žalobkyňa bezprostredne k dispozícii funkčné a tovarom
naložené vozidlo (pri preprave do Maďarska) sa javí ako nehospodárnou a v rozpore so všeobecnou
prevenčnou povinnosťou zamestnávateľa prechádzať vzniku škody ním zvolená možnosť zaplatenia

si inej prepravnej spoločnosti, ktorá mala vykonať prepravu vlastným vozidlom, za využitia vlastného
vodiča a teda za plnú obchodnú cenu. Žalobkyňa nepreukázala, že ňou zvolené riešenie situácie bolo
jediným schodným a najhospodárnejším. Vo vzťahu k ďalšej uplatnenej čiastkovej zložke náhrady škody
- nerealizovaná preprava z ČR do Rumunska - vo výške 412,01 eur ušlý zisk a 650 eur zmluvná
pokuta - mal žalovaný spôsobiť škodu tým, že napriek včasnej vedomosti o objednanej a odsúhlasenej

preprave, ktorá vedomosť mu mala byť daná buď pred odchodom na predošlú pracovnú cestu do
Holandska (ako je uvedené v písomnom vyhotovení žaloby) alebo formou sms zaslanej z nezisteného
telefónneho čísla Ing. Y. T. dňa 21.8.2009 počas pracovnej cesty žalovaného v Holandsku (ako bolo
uvedené na pojednávaní a vypovedané svedkami T.), žalobkyňa v priebehu konania nepreukázala,
že uvedenú vedomosť žalovaný v čase trvania pracovného pomeru skutočne mal. Vypočutí svedkovia
uvedenú skutočnosť síce zhodne tvrdili (pomerne podrobne vzhľadom na odstup času), avšak dôkaznú

hodnotu ich výpovedí spochybnil žalovaný s poukazom na skutočnosť, že ide o najbližších rodinných
príslušníkov, pričom traja z nich sú konateľmi žalobkyne a jeden je jej zamestnancom, a teda majú s
pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote na výsledku konania zhodný záujem, s ktorým názorom sa
súd stotožnil o to viac, že je pomerne prekvapivé, aby si všetci traja svedkovia pamätali (a videli) obsah
jednej (zrejme v ich praxi bežnej) sms aj s odstupom niekoľkých rokov, avšak si nevedeli spomenúť

(a ani následne došetriť) z akého telefónneho čísla sms zasielaná bola a na aké telefónne číslo mala
prísť s odôvodnením, že žalobkyňa mala 30 - 40 telefónnych čísel (a zrejme žiadneho náhradného
vodiča prípadne viac ako jedného zamestnaného vodiča v rovnakom čase), čím žalobkyňa v podstate
znemožnila vykonanie žalovaným navrhnutého dokazovania v tejto súvislosti - vyžiadanie si rozpisu
hovorov a správ, prípadne aj obsahu sms správ v rozhodnej dobe, ktorý dôkaz by bol v preukázaní danej

skutočnosti jednoznačným. Z uvedených dôvodov mal súd prvej inštancie za to, že ani ďalšia čiastková
náhrada škody žalobkyňou preukázaná nebola. Výdavkové pokladničné bloky č. 094521 a 094522 z
13.8.2009 mali preukázať vyplatenie žalovanému v hotovosti sumy 537,60 eur ako cestovné náhrady
a sumy 770 eur ako záloha, súdu boli predložené len v kópiách, pričom žalovaný spochybnil pravosť
svojho podpisu na nich a prevzatie uvedených súm poprel. Opätovne žalobkyňa je účastníkom konania

(t.č. stranou) nesúcou dôkazné bremeno, čo znamená, že z vykonaného dokazovania o dôvodnosti jej
nároku súd nemôže mať pochybnosti. Za účelom preukázania pravosti podpisu žalovaného bolo vo veci
nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectva, avšak nemohlo byť realizované,
nakoľko listiny, ktoré mali byť skúmané, žalobkyňou predložené v origináli neboli. Žalobkyňa mala
za to, že skutočnosť, že jej boli na skúmanie navrhnuté listiny odcudzené, nemôže ísť na jej úkor.

Rovnako však uvedená skutočnosť nemôže svedčiť v prospech žalobkyne tým, že by mal súd pravosť
listiny za preukázanú, na základe čoho žalobkyňa nemala zákonný dôvod na započítanie údajnej
pohľadávky resp. zrážku zo mzdy žalovaného za mesiac august 2009. Poslednou zložkou uplatneného
nároku bol nárok na zaplatenie sumy zodpovedajúcej mzde žalovaného za kalendárny mesiac v sume
354,60 eur na základe Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 18.6.2009 z dôvodu, že počas

plynutia výpovednej doby žalovaný u žalobkyne nezotrval a nevykonával pracovnú činnosť. Podobne
ako pri výdavkových dokladoch špecifikovaných vyššie, aj podpis na uvedenom dodatku čo do jeho
pravosti žalovaný spochybnil. A rovnako ako v prípade výdavkových dokladov a Dohody o náhrade
škody, aj táto listina bola žalobkyni odcudzená, čím bola znemožnená možnosť preukázať tvrdenie
žalovaného (ako aj podporiť hodnovernosť dôkazu predloženého žalobkyňou) ohľadne pravosti podpisu

na dodatku č. 1. Rovnako v súlade s názorom žalovaného je minimálne neštandardné, podpísať
v jeden deň zároveň pracovnú zmluvu (napísanú písacím strojom) a dodatok k nej (napísaný na
PC), kde predmetom dodatku je ustanovenie, ktoré mohlo byť začlenené do znenia samotnej zmluvy.
Uvedené vzbudzuje pochybnosť o autentickosti dodatku č. 1 a podporuje tvrdenie žalovaného o
dodatočnomvyhotovenídodatkuč.1aprípadnomsfalšovanípodpisužalovanéhonadodatku.Vzhľadom

na uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že ani tento čiastkový nárok v konaní preukázaný
čo do dôvodnosti nebol. Žalovaný mal podľa tvrdenia žalobkyne dňa 11.9.2009 v jej sídle podpísať
Dohodu o náhrade škody, súdu predloženej opätovne v kópii, podľa ktorej mal žalovaný v zmysle
ust. § 191 ZP uznať ním spôsobenú škodu v neprospech žalobkyne vo výške celkovo 2109,21 eur,
ktorá mala vzniknúť v priebehu konania zisťovaným tam opísaným konaním žalovaného. Žalovaný

spochybnil pravosť uvedenej listiny čo do pravosti jeho podpisu na nej. Skúmanie aj tejto listiny
malo byť predmetom znaleckého dokazovania písmoznalcom, avšak dokazovanie vykonané nebolo,
nakoľko žalobkyňa predmetný dôkazný prostriedok v origináli nepredložila. Uvedená situácia síce bez
ďalšieho nepotvrdzuje tvrdenie žalovaného o tom, že predmetnú listinu nepodpísal (a teda je neplatná),ale zároveň nemožno mať za preukázané, že listina preukazuje uznanie dlhu žalovaným. Súd prvej
inštancie dôvodil, že navrhnuté a vykonané dôkazy súd nehodnotí len jednotlivo (izolovane), ale aj
vo vzájomnej súvislosti, nakoľko len týmto spôsobom je možné dospieť ku komplexnému pohľadu na

vec a z toho dôvodu aj spravodlivému rozhodnutiu vo veci samej v súlade so základnými zásadami
občianskeho súdneho poriadku. Takmer všetky rozhodujúce dôkazné prostriedky, na ktorých nárok
žalobkyne uplatnený v tomto konaní bol postavený, a to Dohoda o náhrade škody z 11.9.2009, ako
aj výdavkové pokladničné doklady, na ktorých pravosť podpisu poprel žalovaný, neboli žalobkyňou
predložené z dôvodu odcudzenia, o ktorom bolo podané oznámenie polícii. Javí sa byť minimálne

pozoruhodným, že ostatné doklady súvisiace s pracovným pomerom žalovaného u žalobkyne, ako
prezenčná listina z 11.9.2009, pracovná zmluva a pod., teda všetky ostatné listiny, na ktorých žalovaný
pravosť svojho podpisu nespochybnil, sa nestali predmetom odcudzenia a predložené v origináli boli.
Rovnako bola ako jediná zo spochybnených listín predložená v origináli listina označená ako Dodatok
č. 1 k pracovnej zmluve z 18.6.2009, pričom podpis bol žalovaným spochybnený aj na nej, avšak
vzhľadom na absenciu originálov ostatného skúmaného materiálu bolo znalecké dokazovanie v tejto

súvislosti znemožnené. Obsahom predmetného dodatku bol záväzok žalovaného v prípade nezotrvania
v pracovnom výkone u žalobkyne v čase plynutia výpovednej doby zaplatiť jej sumu rovnajúcu sa jeho
mesačnejmzde,ktorúsumusižalobkyňavtomtokonanírovnakouplatnila.Vzhľadomnavyššieuvedený
výklad o skončení pracovného pomeru žalovaného u žalobkyne dohodou dňom 22.8.2009, teda bez
dohody o prípadnej výpovednej dobe, súd prvej inštancie žalobu aj v tejto časti považoval za nedôvodnú

a ako takú ju zamietol.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p., vecne plným
úspechom žalovaného v konaní, z ktorého dôvodu má žalovaný právo na náhradu trov konania
voči žalobkyni, pričom trovy konania predstavujú sumu 146,50 eur za súdny poplatok za odpor proti
platobnému rozkazu a trovy právneho zastúpenia žalovaného vyčíslené podľa Vyhl. č. 655/2004 Z.z. o

odmenách a náhradách advokátov na sumu 1570,87 eur.

2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobkyňa i žalovaný.

3. Žalobkyňa rozsudok súdu prvej inštancie napadla v celom jeho rozsahu s návrhom na jeho zrušenie

a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodila, že v konaní došlo k vade uvedenej v §
221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, čím sú dané dôvody odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ v spojení s § 221 ods.
1 písm. h/ O.s.p.. Žalobkyňa sa nestotožnila so záverom súdu prvej inštancie o spôsobe skončenia

pracovného pomeru strán konkludentnou dohodou k 22.8.2009, pretože takýto záver nemá oporu vo
výsledkoch vykonaného dokazovania a je v rozpore so skutočnosťami, ktoré z vykonaného dokazovanie
vyplynuli, bola názoru, že bolo potrebné sa zaoberať jednak listinnými dôkazmi, týkajúcimi sa skončenia
pracovného pomeru a jednak vyjadreniami samotných strán. Rozhodujúcimi listinnými dôkazmi boli
listina vyhotovená žalovaným z 22.8.2009 označená ako „Výpoveď“ a listina vyhotovená žalobkyňou

z 8.9.2009 označená ako „Výpoveď daná zamestnávateľom podľa § 63 ZP“. Z listiny vyhotovenej
žalovaným je zrejmé, že tento výslovne uviedol, že dáva výpoveď z pracovného pomeru k 22.8.2009
a rovnako je z nej zrejmé, že túto prevzala konateľka žalobkyne v sídle žalobkyne 22.8.2009 o 15.30
hod., čo potvrdila pečiatkou žalobkyne a svojím podpisom. Nič viac z listiny nevyplýva. Z obsahu listiny
vyhotovenej žalobkyňou je zrejmé, že žalobkyňa z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny

dala žalovanému výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce
a že za závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňa označila konanie žalovaného spočívajúce
v tom, že tento v rozpore s prepravným príkazom a právnymi predpismi a medzinárodnými dohodami
prerušil a ukončil prepravu, ktorá mu bola zverená a viac na výkon práce u zamestnávateľa nenastúpil,
čím mu vznikli ďalšie neospravedlnené absencie, hoci mu bolo oznámené, že žalobkyňa s jeho návrhom

na skončenie pracovného pomeru ku dňu 22.8.2009 nesúhlasí a preto týmto spôsobom ku skončeniu
pracovného pomeru dôjsť nemohlo. Nebol preukázaný žiaden výslovný prejav žalobkyne, ktorým by
so skončením pracovného pomeru so žalovaným dohodou k 22.8.2009 súhlasila. Žalobkyňa uviedla,
že žalovaného vyzývala na plnenie pracovných povinností, na čo žalovaný nereagoval a z dôvodu
porušenia pracovných povinností nerealizovaním pracovných príkazov na vykonanie prepravy jednak

z Holandska do Maďarska a jednak následne z Českej republiky do Rumunska a tiež z dôvodu dlhšie
trvajúcej neospravedlnenej absencie mu dala žalobkyňa napokon výpoveď z pracovného pomeru listom
z 8.9.2009. Žalovaný považoval za platnú a účinnú jeho výpoveď, ktorú mal v úmysle pôvodne urobiť ako
dohodu o skončení pracovného pomeru, ale nakoľko ju žalobkyňa neprijala, považoval to za výpoveďdanú zo strany zamestnanca a tiež uviedol, že výpoveď zo strany zamestnávateľa neprevzal, nakoľko
bola zrejme doručovaná jeho menovcovi, ktorý býva na rovnakej ulici oproti žalovanému. Podľa názoru
žalobkyne z takejto dôkaznej situácie rozhodne nebolo možné vyvodiť záver o skončení pracovného

pomeru konkludentnou dohodou ku 22.8.2009, pretože tomu nesvedčia ani skutočnosti vyplývajúce
z listinných dôkazov, ani skutočnosti vyplývajúce z vyjadrení strán k tejto veci. Žalovaný listinou z
22.8.2009 sledoval skončiť pracovný pomer u žalobkyne k 22.8.2009 a pre prípad nesúhlasu žalobkyne,
až uplynutím výpovednej doby pri výpovedi danej zamestnancom, čo by bolo u žalovaného až ku dňu
30.9.2009 s poukazom na § 62 ods. 2 a 7 ZP. Žalobkyňa považovala za nepochybne preukázané, že

so skončením pracovného pomeru k 22.8.2009 výslovne nesúhlasila a prevzatie listiny od žalovaného
takýto súhlas neobsahovalo, preto je celkom zrejmé, že žalovaný si musel byť vedomý toho, že jeho
pracovný pomer až do uplynutia výpovednej doby trval a trvali tým aj jeho povinnosti z pracovného
pomeru vyplývajúce a rovnako žalobkyňa si bola vedomá toho, že pracovný pomer žalovaného naďalej
trvá a postupovala zákonným spôsobom, keď mu dala, ako už bolo vyššie uvedené, výpoveď. Preto niet
priestoru pre úvahu o skončení pracovného pomeru konkludentnou dohodou k 22.8.2009 a pokiaľ súd

dospel k takémuto záveru, tak je založený na celkom nesprávnych skutkových zisteniach, ku ktorým
dospel na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré sú však s takýmto záverom v úplnom
rozpore. Za bezvýznamné považovala žalobkyňa to, že sa snažila kontaktovať žalovaného za účelom
vyzvania jeho nástupu na plnenie pracovných úloh, pretože na strane žalobkyne niet zákonnej
povinnosti vyzývať žalovaného ako zamestnanca, aby chodil do práce a plnil pracovné úlohy a naopak

povinnosť takto konať, teda chodiť do práce a plniť pracovné úlohy, bola práve na strane žalovaného ako
zamestnanca. Práve následkom neplnenia takejto právnej povinnosti žalovaného ako zamestnanca voči
žalobkyni bolo rozviazanie pracovného pomeru so žalovaným výpoveďou zo strany zamestnávateľa.
Súd tak na údajnom neplnení inak neexistujúcej povinnosti zo strany žalobkyne založil svoj záver o
súhlase žalobkyne prejavenom konkludentne so skončením pracovného pomeru so žalovaným, zároveň

vo vzťahu k žalovanému tento záver založil na zjavne existujúcom porušovaní právnej povinnosti
žalovaného vyplývajúcej z pracovného pomeru - plniť pracovné úlohy a chodiť do práce, ktorý postup
súdu je zjavne neopodstatnený, nesprávny a pracovný pomer žalovaného u žalobkyne k 22.8.2009
rozhodne skončiť nemohol, pretože pre takýto záver niet vo výsledkoch vykonaného dokazovania
žiadnej opory. K súdom prvej inštancie tvrdenému rozdielnemu času odhlásenia žalovaného ako

zamestnanca žalobkyňou z poistenia vo VZP, kde podľa nesprávneho zistenia súdu malo k tomuto
dôjsť už ku dňu 22.8.2009 a v Sociálnej poisťovni, kde podľa správneho zistenia súdu k tomuto
došlo až ku dňu 30.11.2009, uviedol, že nie je zrejmé, prečo súd nevychádzal z listinných dôkazov
predložených žalobkyňou, z ktorých potvrdení VZP z 24.1.2014 a Sociálnej poisťovne z rovnakého
dňa jednoznačne vyplýva, že VZP, pobočka Galanta potvrdila, že žalovaný bol evidovaný v registri

poistencov VZP ako zamestnanec v pracovnom pomere u žalobkyne od 18.6.2009 do 30.11.2009
a teda vôbec nie do 22.8.2009 ako to nesprávne ustálil súd, ktorý tak urobil zrejme na základe
nesprávneho vyhodnotenia iných listinných dôkazov, a to oznámenia zamestnávateľa o poistencoch
z 27.5.2013, kde dátum 22.8.2009 súvisel len s neospravedlnenou absenciou žalovaného v práci
a nie so skončením jeho pracovného pomeru, čo mohol súd pri podrobnejšom skúmaní listinných

dôkazov zistiť. Teda záver súdu o podstatnej skutočnosti pre posúdenie uplatneného nároku, ktorou
je ustálenie doby skončenia pracovného pomeru žalovaného u žalobkyne, je celkom nesprávny a
od tohto záveru sa potom odvíja následne nesprávne posúdenie jednotlivých zložiek uplatneného
nároku žalobkyne na náhradu škody spôsobenej žalobkyni žalovaným zavineným porušením povinností
vyplývajúcich z pracovného pomeru. Vo svetle uvedených skutočností potom nemôže obstáť ani záver

súdu, že žalovaný nebol ďalej povinný vykonávať pre žalobkyňu pracovnú činnosť a nemohol tak porušiť
pracovné povinnosti vyplývajúce mu z pracovnej zmluvy a teda ani spôsobiť žalobkyni uplatnenú škodu.
Súd nepostupoval správne, keď neprihliadol na to, čo bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný
svojvoľným prerušením pracovnej cesty pri preprave tovaru z Holandska do Maďarska, ktorá sa začala
21.8.2009 a mala sa skončiť 24.8.2009, sa už pred doručením akéhokoľvek oznámenia o tom, že

chce skončiť pracovný pomer u žalobkyne, a teda nepochybne v čase trvania pracovného pomeru,
dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny tým, že vybočil z trasy pracovnej cesty a vozidlo
naložené tovarom odstavil v sídle žalobkyne a od tohto odišiel. Ak by aj čisto teoreticky malo platiť, že
pracovný pomer žalovaného u žalobkyne by sa skončil v čase ustálenom nesprávnym postupom súdu,
tak k porušeniu pracovných povinností takýmto spôsobom by nepochybne došlo ešte pred momentom

takéhoto skončenia pracovného pomeru a nepochybne by išlo o úmyselne zavinené protiprávne
konanie žalovaného, ktoré okrem jeho vlastného subjektívneho rozhodnutia žiadna objektívna okolnosť
k takémuto postupu neprinútila, čo jednoznačne už sám žalovaný popisom dôvodov, pre ktoré sa
rozhodol takto konať (cesty do Rumunska a Bulharska, nízka výplata), potvrdil. Preto vo vzťahu knároku na náhradu škody, ktorá vznikla žalobkyni vynaložením nákladov na zabezpečenie náhradnej
dopravy daného tovaru do miesta vykládky v Maďarsku bolo jednoznačne preukázané splnenie všetkých
zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle § 179 ods. 1, ako aj § 186

ods. 1 a 3 ZP a zároveň aj výška tohto nároku a opačný záver súdu prvej inštancie o tejto skutočnosti
nemá opodstatnenie. Ďalej dôvodila, že dodatok č. 1 k Pracovnej zmluve z 18.6.2009 mal súd k
dispozícii v originále a práve v kontexte toho, že žalovaný popieral pravosť svojho podpisu na všetkých
uvedených dokladoch, vrátane tohto dokladu, bolo vykonanie už nariadeného znaleckého dokazovania
veľmi dôležité, pretože ak by sa týmto znaleckým posudkom pravosť podpisu žalovaného na tomto

doklade potvrdila, malo by to zásadný dopad na hodnotenie všetkých jeho tvrdení, teda aj tvrdení vo
vzťahu k pravosti jeho podpisu na tých dokladoch, ktorých originály neboli súdu predložené a celkovo
na vierohodnosť tvrdení žalovaného na jednej strane a tvrdení žalobkyne ako aj svedkov vypočutých v
tejto veci, ktorých výpoveď súd vzhľadom na príbuzenský vzťah ku konateľom žalobkyne nepovažoval
za vierohodné. Zároveň je zrejmé, že v rámci takéhoto znaleckého dokazovania by bolo možné
aspoň v rovine pravdepodobnosti zaujať stanovisko aj k pravosti podpisu žalovaného na dokladoch

nachádzajúcich sa v súdnom spise len vo fotokópiách. Ak súd za takéhoto dôkazného stavu upustil
od vykonania už nariadeného znaleckého dokazovania a teda vykonania dôkazu, ktorý bol riadne
navrhnutý, tak jeho postup bol nesprávny a mal za následok, že súd napokon založil svoje rozhodnutie
na neúplnom zistení skutkového stavu veci, keď nevykonal či nedokončil vykonanie dokazovania, ktoré
mohlo významnou a rozhodnou mierou prispieť k celkovému posúdeniu veci. Preto práve za účelom

doplnenia dokazovania či dokončenia dokazovania, ktoré je jednoznačne vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti možné, je podľa žalobkyne potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

4.Žalovanýnapadolrozsudokibavčastitrovkonania,snávrhomnadoplneniedovýrokuajodôvodnenia

absentujúceho úkonu právnej služby - účasti na súdnom pojednávaní 17.3.2015 v hodnote 101,25 eur
+ 8,39 eur režijný paušál = 109,64 eur + 20% DPH, zároveň navrhoval vykonať nápravu rozhodnutím
o vrátení nespotrebovaného preddavku na trovy znaleckého dokazovania vo výške 500 eur, o ktorého
vrátenísúdprvejinštancievosvojomrozhodnutínerozhodol.Dôvodil,ževosvojomvyčísleníz21.2.2016
uviedol, že si uplatňuje náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok za podaný odpor vo výške

146,50 eur, za zaplatený preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 500 eur a trovy konania
spočívajúcevtrováchprávnehozastúpeniavcelkovejsume1.570,87eur,pričompodbodom9uviedolaj
na účasť na súdnom pojednávaní 17.3.2015 a celkovo tak uplatnil náhradu trov konania v sume 2.217,37
eur. Vytkol súdu, že opomenul rozhodnúť o ďalších trovách konania a to o zaplatenom preddavku na
trovy znaleckého dokazovania vo výške 500 eur, pričom absenciu tejto podstatnej položky nijakým

spôsobom neodôvodnil, teda možno konštatovať, že o tejto podstatnej časti v rozsudku v rozpore
so zákonom nerozhodol, napriek tomu, že predmetný preddavok nebol počas konania spotrebovaný
a teda žalovaný mal nárok na jeho vrátenie. Poukázal v tejto súvislosti na § 137, § 151 ods. 1, 5,
7, 8, § 157 ods. 2, § 164, § 166 ods. 1 a 2 O.s.p.. Bol názoru, že o zaplatenom preddavku na
trovy znaleckého dokazovania vo výške 500 eur, ktorý spadá pod trovy konania a ktorý si žalovaný

v zákonnej lehote uplatnil, mal súd rozhodnúť samostatným výrokom o jeho vrátení. Preddavok na
trovy znaleckého dokazovania vo výške 500 eur uhradil žalovaný 26.2.2014 na základe uznesenia súdu
prvej inštancie č. k. 26C/44/2010-228 z 21.1.2014, nakoľko však vykonaniu dôkazného prostriedku
znaleckého dokazovania napokon vzhľadom na okolnosti daného prípadu dôjsť nemohlo, konajúci
súd vydal 1.10.2014 uznesenie pod č. k. 26C/44/2010-258, ktorým zrušil uznesenie z 21.1.2014 a

teda i ním nariadené znalecké dokazovanie, avšak v tom čase už žalovaným uhradený preddavok na
trovy znaleckého dokazovania v sume 500 eur, ktorý nebol spotrebovaný však doposiaľ žalovanému
nebol vrátený a ani o ňom nebolo rozhodnuté v napádanom rozsudku. Vzhľadom na uvedené mal
za to, že súd prvej inštancie vychádzal v časti výroku o trovách konania z nesprávneho právneho
posúdenia veci a v rozhodnutí súdu prvej inštancie sa nachádzajú procesné nedostatky spôsobené jeho

nedostatočným odôvodnením, keď absentuje zmienka o preddavku na trovy znaleckého dokazovania a
v časti odôvodňujúcej trovy právneho zastúpenia sa výpočet konečnej sumy nezhoduje s tam uvedenou
konečnou cifrou. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2009 z 5.8.2010 a
3MCdo 21/2008 a nález Ústavného súdu SR z 24.7.2014 sp. zn. II. ÚS 576/2013-30.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej
správnosti potvrdiť. Uviedol, že dohoda o skončení pracovného pomeru žalovaného dňom 22.8.2009
bola akceptovaná oboma strana, netrpí nedostatkom slobody vôle a žalobkyňa nikdy nepreukázala, že
by mala voči predmetnej dohode výhrady, ktoré by preukazovali nesúhlas žalobkyne s touto dohodou.I napriek tomu, že žalovaný ako prejav dobrej vôle navrhol konateľom žalobkyne, že náklad jahôd,
ktorý mal byť 24.8.2009 vyložený v Maďarsku odvezie, aby tak žalobkyni nevznikla škoda, ak mu
zabezpečí následnú prepravu na Slovensko, konatelia žalobkyne k návrhu žalovaného nepristúpili a

po prevzatí dohody o skončení pracovného pomeru boli na tohto hrubí, vyhrážali sa mu a napokon
ho vyhnali so slovami „vypadni z nášho pozemku“, čím ho utvrdili v domnení, že pracovný pomer
medzi ním a žalobkyňou skončil, nakoľko je zrejmé, že ak by návrh dohody o skončení pracovného
pomeru neakceptovali, pracovnoprávny pomer medzi žalovaným a žalobkyňou by naďalej trval, a
teda by i títo naďalej trvali na tom, aby si žalovaný splnil svoju povinnosť a previezol náklad jahôd

do Maďarska. Títo však na uvedenom netrvali, ani žalovaného za tým účelom nijako nekontaktovali,
žalobkyňa netrvala na tom, aby žalovaný naďalej pre ňu vykonával prácu, o čom svedčí i skutočnosť,
že ho ani raz nepožiadala, resp. nevyzvala písomne ani telefonicky na to, aby sa vrátil do práce a
pokračoval v plnení svojich pracovných úloh podľa pracovnej zmluvy, ako je v prípadoch nepovolenej
absencie zamestnanca štandardom. Žalovanému nie je zrejmé, čím konkrétne malo byť preukázané, že
žalobkyňasoskončenímpracovnéhopomerunesúhlasila,keďjejnáslednékonanieuvedenémutvrdeniu

absolútne nenasvedčovalo. Nie je pravdou, že nebolo povinnosťou žalobkyne ako zamestnávateľa
vyzývať žalovaného na plnenie pracovných povinností, nakoľko predmetnú povinnosť možno vyvodiť i z
ust. § 47 ods. 1 písm. a/ ZP. Ak ani jedna zo strán nevykonala kroky smerujúce k plneniu si pracovných
povinností, nemožno naďalej tvrdiť, že niektorá z nich mala za to, že pracovný pomer naďalej trvá.
Podporuje to i judikatúra, poukázal v tejto otázke na rozhodnutie Vrchního soudu v Prahe sp. zn.

6Cdo/5/1994. Žalobkyňa nepreukázala žiadnym dôkazom, že pokiaľ nedošlo k skončeniu pracovného
pomeru, že prejavila ochotu žalovanému ako zamestnancovi opäť prideľovať prácu (napr. zaslaním
SMS správy o tom, aby žalovaný vykonal pracovnú cestu, ako to bolo u žalobkyne zvykom). Ak by
žalobkyňa predpokladala existenciu pracovného pomeru a jeho ďalšie trvanie, ako uvádza v odvolaní,
jej nečinnosť pri udeľovaní práce žalovanému by bolo možné kvalifikovať ako prekážky v práci na strane

zamestnávateľa a v takom prípade by však pochopiteľne nebolo možné platne ukončiť so žalovaným
pracovný pomer z dôvodu neospravedlneného zameškania v práci, resp. z dôvodu porušenia pracovnej
disciplíny, na ktoré žalobkyňa poukazuje v súvislosti so skončením pracovného pomeru, nakoľko po
dobu trvania prekážky na strane zamestnávateľa žalovaný nebol povinný sa na pracovisku u žalobkyne
zdržiavať. Žalobkyňa žalovaného nevyzývala ani z dôvodu absencie v práci a povinného nastúpenia

do práce, ani z dôvodu porušovania pracovnej disciplíny (§ 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 ZP), svoje
opakované tvrdenia, že žalovanému zasielala výzvy k pokračovaniu pracovnej činnosti žalobkyňa v
konaní nijako nepreukázala.Žalovaný sa obáva, že žalobkyňa účelovo modifikovala dátumy v Oznámení
zamestnávateľa o poistencoch, keď potom, ako sa žalovaný informoval vo VZP ohľadom svojich
údajov ako údajov poistenca a zamestnanca, dozvedel sa, že žalobkyňa 13.11.2009 zaznamenala

jeho skončenie pracovného pomeru ku dňu 22.8.2009 (kedy zodpovedný zamestnanec VZP potvrdil,
že s ohľadom na tam zaznamenané údaje a skratky v danom prípade nešlo o poznačenie absencie,
ale o skončenie pracovného pomeru), následne však dňa 24.1.2014 z nezistených príčin predmetný
údaj o skončení pracovného pomeru ku dňu 22.8.2009 stornoval, a tento prepísal na 30.11.2009, čo o
pravdivosti tvrdení žalobkyne vzbudzuje ďalšie pochybnosti, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že k

predmetnej modifikácii došlo už v priebehu súdneho konania bezodkladne po pojednávaní konanom dňa
21.1.2014. Na preukázanie tvrdenia predložil súdu Oznámenie zamestnávateľa o poistencoch v sumári,
teda vo vyššie uvedených časových sledoch, z ktorého je zrejmé, že dané údaje boli modifikované,
a to s výrazným odstupom času (táto príloha nebola súdom prvej inštancie zažurnalizovaná za týmto
vyjadrením žalovaného k odvolaniu, ale bola odvolacím súdom nájdená nezažurnalizovaná v spise

medzi rovnopismi rozhodnutí, odvolací súd ju zažurnalizoval na č. l. 420a - 420c). Predmetné oznámenia
sú založené v súdnom spise. Teda napriek údajnému nesúhlasu žalobkyne s návrhom dohody o
skončení pracovného pomeru, bolo jednoznačne preukázané, že táto žalovaného odhlásila zo VZP
ku dňu 22.8.2009 ako dňu skončenia pracovného pomeru, čím teda súhlas žalobkyne so skončením
pracovného pomeru formou dohody k 22.8.2009, možno mať za preukázaný. Žalovaný 22.8.2009

navrhol žalobkyni, že pre ňu dokončí cestu s nákladom do spoločnosti ZENTIS v Maďarsku, aby
jej nevznikli žiadne problémy, čo žalobkyňa odmietla a namiesto toho si objednala prepravu u iného
prepravcu, žalovaný preto už nebol povinný ďalej vykonávať prácu pre žalobkyňu a nemohol tak porušiť
povinnosti, ktoré mu vyplývajú z pracovnej zmluvy uvádzané žalobkyňou. Nie je zodpovedný ani za
údajnú škodu, ktorá mala vzniknúť žalobkyni vo výške 1.047,20 eur. Okrem toho žalobkyňa mohla

prepravu vykonať za oveľa nižšie náklady, nakoľko disponovala vlastnými zamestnancami - vodičmi,
ktorí mohli prepravu vykonať, príp. si mohla napr. na základe dohody o dočasnom pridelení zamestnanca
zapožičať vodiča z inej dopravnej spoločnosti, príp. vykonať prepravu prostredníctvom iného vodiča
na základe dohody o vykonaní práce, čo by vyšlo výrazne lacnejšie, keď napr. pri vyčíslení údajnéhoušlého zisku z titulu nevykonania prepravy žalovaným z Českej republiky do Rumunska, náklady na
vodiča vyčíslila žalobkyňa vo výške 61,64 eur a diéty vo výške 108,88 eur, čo je podstatne viac ako
za cestu, ktorú by vykonal vodič len z Čierneho Brodu do Maďarska a späť a výrazne menej ako pri

objednaní prepravy tovaru inou prepravnou spoločnosťou. Znalecké dokazovanie bolo dvakrát zmarené
práve zo strany žalobkyne, a to tým, že táto napriek výzvam konajúceho súdu nepredložila originály
podkladov nevyhnutné na vykonanie znaleckého dokazovania za účelom preukázania pravosti podpisov
na sporných výdavkových dokladoch, pričom mala vedomosť o tom, že znalecké dokazovanie je možné
vykonať len predložením viacerých originálnych podkladov. Toto znalecké dokazovanie bolo následným

údajným odcudzením originálnych podkladov znemožnené i do budúcnosti, a to nie vinou žalovaného,
ani súdu. O tom, že bude v konaní potrebné vykonať znalecké dokazovanie žalobkyňa vedela od
21.10.2010, kedy boli strany o tejto skutočnosti informované na pojednávaní, napriek tejto vedomosti
muselabyťžalobkyňaopakovanevyzvaná,abysúdupredložilaoriginálypodkladov,žalobkyňasimusela
byť vedomá, že svojím zavineným úmyselným konaním, resp. nekonaním (nakoľko nebola schopná
predložiť originály dokladov od 21.10.2010 do 14.3.2012), spôsobuje neodôvodnené prieťahy v konaní a

v konečnom dôsledku bráni v zákonnom prešetrení veci, tým že marí navrhované znalecké dokazovanie
a následne 19.3.2012 súdu zaslala oznámenie k požiadavke predložiť originál dohody o náhrade škody,
ktorá bola uzatvorená 11.9.2009, v ktorom súd oboznámila so skutočnosťou, že požadovaný originál jej
bol ako jedna z vecí 14.3.2012 odcudzený neznámym páchateľom z motorového vozidla. Nebolo a nie
je možné overiť ani pravosť podpisu na Dodatku č. 1 k Pracovnej zmluve, nakoľko i v tomto prípade

bol žalobkyni originál odcudzený. Sama žalobkyňa túto skutočnosť na strane 8 odvolania uvádza,
žalovanému preto nie je zrejmé, na základe čoho malo byť predmetné znalecké dokazovanie vykonané
a v čom presne vidí žalobkyňa pochybenie súdu prvej inštancie. Žalobkyňa v predmetnej veci neuniesla
dôkazné bremeno v rovine ňou uplatneného nároku a ani v budúcnosti nebude vedieť uniesť, nakoľko
originály dokumentov, ktoré by v rámci znaleckého dokazovania mohli potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia

stránkonaniaužneexistujú,pričomichneexistenciusizpohľadužalovanéhožalobkyňaspôsobilasama,
keď ich mala k dispozícii viac ako 5 mesiacov odkedy sa dozvedela o znaleckom dokazovaní a tieto
napriek tomu nepredložila. S poukazom na uznesenie NS SR z 3.10.2012 pod sp. zn. 3 To 2/2012 a
závery Krajského súdu Košice v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Co/309/2011, dôvodil, že listina je pravá, ak
pochádza od vystaviteľa a je ním tiež podpísaná. Popretie pravosti listiny nie je iba obyčajným popretím,

alezahŕňavsebeimplicitnetvrdenie,žeúdajnývystaviteľlistinunepodpísal,aninevystavil.Taképopretie
je dostatočne relevantné na to, aby pravosť listiny musela byť dokazovaná. Bremeno tvrdenia i bremeno
dôkazné ohľadom pravosti listiny je na tom, kto z pravosti listiny pre seba vyvodzuje právne dôsledky.
Tento účastník teda nesie procesné následky toho, že sa v konaní nepodarí preukázať pravosť, či
správnosť súkromnej listiny. V predmetnej veci tak dôkazné bremeno ohľadom pravosti a pravdivosti

súkromných listín zaťažuje žalobkyňu. Žalobkyňa v konaní nepreukázala skutočnosť významnú podľa
hmotného práva, lebo v konaní nebola preukázaná pravosť súkromnej listiny, ktorou by preukázala
relevanciu svojho nároku, a preto výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o
pravdivostitejtoskutočnosti,aniotom,žebytátoskutočnosťbolanepravdivá.Spoukazomnauznesenie
NS SR z 24.2.2010 sp. n. 4 Cdo 13/2009 dôvodil, že neexistencia určitej právnej skutočnosti, majúca

trvajúci charakter, sa zásadne nepreukazuje. S poukazom na § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p. dôvodil,
že neobjasnené skutkové okolnosti sa považujú za nedokázané. Na záver konštatoval, že obsahom
princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204
ods. 1 O.s.p., účinného v čase ich podania, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi - stranami (§
201 O.s.p., akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa
(§ 201 a § 202 ods. 1 O.s.p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú

zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O.s.p., akt. § 365 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O.s.p., akt. § 379 CSP) a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p., akt. § 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúcesa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) a dospel k záveru, že odvolania sú čiastočne dôvodné.

7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie (a jeho odôvodnením)
zamietajúcim žalobu v časti týkajúcej sa rozdielu cestovných náhrad a mzdy žalovaného za mesiac
august 2009 v sume 20,98 eur a v časti o peňažnej náhrade 354,60 eur.
Rovnako ako súd prvej inštancie bol odvolací súd názoru, že nie je možné prihliadať na listinný dôkaz

- Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve z 18.6.2009, ktorý mal byť medzi stranami uzavretý a z ktorého
žalobkyňa vyvodzovala nárok na zaplatenie sumy zodpovedajúcej mzde žalovaného za kalendárny
mesiac v sume 354,60 eur s odôvodnením, že počas plynutia výpovednej doby žalovaný u žalobkyne
nezotrval a nevykonával pracovnú činnosť, keďže žalovaný poprel uzavretie aj podpísanie takéhoto
dodatku k pracovnej zmluve a odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie je názoru, že žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno preukázať jeho uzavretie, keď overenie pravosti podpisu žalovaného na

takomto dodatku napriek predloženiu jeho originálu (v predposlednom odseku na str. 8 odôvodnenia
rozsudkusúdprvejinštancienesprávneuviedol,žeajorigináltejtolistinybolžalobkyniodcudzený,avšak
opravil sa v druhom odseku na str. 9) nebolo možné (podľa vyjadrenia súdom ustanovenej znalkyne)
pre nedostatok porovnávacieho materiálu. Tiež sa možno stotožniť s tvrdením žalovaného a záverom
súdu prvej inštancie, že je neštandardné podpísať v jeden deň zároveň pracovnú zmluvu (napísanú

písacím strojom) a dodatok k nej (napísaný na PC) obsahujúci ustanovenie, ktoré mohlo byť začlenené
aj do znenia samotnej zmluvy, čo dôvodne vzbudzuje pochybnosť o autentickosti dodatku a podporuje
tvrdenie žalovaného o jeho dodatočnom vyhotovení a absencii podpisu žalovaného na dodatku.
Výdavkové pokladničné doklady č. 094521 a 094522 z 13.8.2009 majúce preukázať vyplatenie
žalovanému v hotovosti sumy 537,60 eur (cestovné náhrady) a sumy 770 eur (záloha), boli súdu prvej

inštancie predložené len v kópiách (č.l. 118-119), žalovaný poprel prevzatie uvedených súm aj pravosť
svojho podpisu na týchto dokladoch, za účelom preukázania pravosti podpisu žalovaného aj na týchto
dokladoch bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru písmoznalectva, ktoré
však podľa vyjadrenia znalkyne nemohlo byť realizované, nakoľko listiny, ktoré mali byť skúmané,
žalobkyňou predložené v origináli neboli, žalobkyňa uviedla, že jej boli odcudzené, odvolací súd sa

stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázať
podpísanie výdavkových dokladov žalovaným a tým ani prevzatie uvedených súm a preto nemožno
považovať za dôvodné započítanie žalobkyňou tvrdenej pohľadávky - 198,58 eur so mzdou žalovaného
za mesiac august 2009 v sume 219,56 eur, z ktorého dôvodu znížila uplatnený nárok na náhradu škody
o sumu 20,98 eur, keď takto uplatneným nárokom sa nedomáhala zaplatenia sumy 20,98 eur ale len

jej zohľadnenia pri výpočte požadovanej náhrady škody a súd prvej inštancie správne aj v takejto časti
žalobu zamietol.
Neboli dôvodné námietky žalobkyne o upustení resp. nedokončení znaleckého dokazovania a
v dôsledku toho nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, keďže dôvodom nerealizovania
znaleckého dokazovania bolo čiastočne nepredloženie originálnych listín žalobkyňou a vo vzťahu

k jednému listinnému dôkazu nedostatok tzv. porovnávacieho materiálu, konštatovaný súdom
ustanovenou znalkyňou Mgr. Forgácsovou (viď podania znalkyne z 10.4.2014 a zo 4.9.2013 na č.l. 240 a
256), a tiež je potrebné zdôrazniť najmä to, že strany po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. na ostatnom
pojednávaní uviedli, že nemajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.
Odvolacísúdpretozdôvoduneuneseniadôkaznéhobremenažalobkyňourozsudoksúduprvejinštancie

zamietajúci žalobu v časti týkajúcej sa rozdielu cestovných náhrad a mzdy žalovaného za mesiac august
2009 v sume 20,98 eur a v časti o peňažnej náhrade 354,60 eur podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

8. V zostávajúcej časti žalobou uplatnených nárokov však bolo potrebné prisvedčiť žalobkyni ako
odvolateľke, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 17 ods. 2 ZP v znení účinnom do 31.12.2012: Právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas
zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov,
alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne
ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
Podľa § 60 ods. 1 až 3 ZP v znení účinnom do 31.12.2012: (1) Ak sa zamestnávateľ a zamestnanec

dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. (2) Dohodu
o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia
byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovnýpomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien. (3) Jedno vyhotovenie dohody o skončení
pracovného pomeru vydá zamestnávateľ zamestnancovi.
Podľa R 27/1990: Podmienkou dohody o skončení pracovného pomeru je jednak prejav vôle oboch

účastníkovpracovnéhopomerusmerujúcikuskončeniupracovnéhopomeru,jednakstanovenieurčitého
dňa, ku ktorému sa má pracovný pomer skončiť.
Dohodaoskončenípracovnéhopomerujedvojstrannýmprávnymúkonom,ktorýmnazákladezhodného
prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k určitému
dňu. Proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru treba posudzovať podľa ustanovení O. z.

o právnych úkonoch. Návrh na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru má smerovať ku
skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Obsah dohody o skončení pracovného pomeru nemusí
byť na tej istej listine. Môže ísť o písomný návrh a jeho prijatie. Návrh na skončenie pracovného pomeru
je jednostranným adresovaným právnym úkonom, ktorý z hľadiska požiadaviek zákona musí spĺňať
všetky právne náležitosti platného právneho úkonu. Akceptácia návrhu, obdobne ako sám návrh na
uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru, je jednostranným adresovaným právnym úkonom,

ktorý musí zodpovedať všetkým náležitostiam platného právneho úkonu. Návrh na uzavretie dohody
o skončení pracovného pomeru, aj keď je neodvolateľný, zaniká a) uplynutím lehoty, ktorá bola v
ňom určená na prijatie, b) uplynutím primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej zmluvy
a na rýchlosť prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil na zaslanie návrhu, alebo c) dôjdením prejavu o
odmietnutínávrhunavrhovateľovi.Akvnávrhunaskončeniepracovnéhopomerudohodouzamestnanec

neuvedie lehotu, do ktorej očakáva akcept druhej strany, podľa O. z. je potrebné, aby akceptant
reagoval do uplynutia primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej dohody a na rýchlosť
prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil na zaslanie návrhu (§ 43b ods. 1 písm. b/ O. z.). Účastníci
pracovného pomeru môžu v zmysle Zákonníka práce, ako aj Občianskeho zákonníka konať aj priamo,
čiže osobne, nie prostredníctvom pošty, aj keď konanie prostredníctvom pošty je skôr obvyklé, pretože

ide o právny úkon, ktorý má zásadný význam pre postavenie zmluvných strán. Konať priamo môžu
účastníci tak, že navrhovateľ odovzdá písomný návrh na skončenie pracovného pomeru osobne. Ak
vo svojom návrhu neuvedie lehotu a koná priamo, je potrebné, aby návrh druhý účastník prijal ihneď.
Dohoda o skončení pracovného pomeru musí vykazovať všetky náležitosti platného právneho úkonu,
absencia ktorých má za následok neplatnosť dohody. Zákonník práce vyžaduje síce písomnú formu

dohody o skončení pracovného pomeru, jej nedodržanie v nadväznosti na § 17 ZP však nespája s
právnym následkom neplatnosti právneho úkonu. Aj ústna dohoda o skončení pracovného pomeru je
platná. Zamestnávateľ nedodržaním písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru porušuje
pracovnoprávnepredpisyamôžebyťzostranyinšpekcieprácepostihnutýpokutou.Dohodouoskončení
pracovného pomeru možno skončiť pracovný pomer na neurčitý čas aj pracovný pomer na určitú dobu.

V praxi sa často stáva, že zamestnanec hodlá síce dať výpoveď, ale svoj právny úkon nazve návrhom
na skončenie pracovného pomeru. V týchto prípadoch je potrebné právny úkon posudzovať vždy podľa
obsahu, nielen podľa názvu. (viď Komentár Zákonník práce, Helena Barancová, vyd. SPRINT)
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie proces tvrdeného vzniku
dohody o skončení pracovného pomeru neposudzoval podľa ustanovení O.z. o právnych úkonoch (prvá

časť, štvrtá hlava, § 34 a nasl. O.z.), tieto ustanovenia vôbec v predmetnej veci neaplikoval a pokiaľ
prišiel k záveru o konkludentnom uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru medzi stranami bez
takéhoto posúdenia, potom je tento jeho záver predčasný a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, spočívajúceho v neaplikovaní príslušnej právnej normy.
Súd prvej inštancie neodstránil rozpor medzi dôkazmi predloženými stranami týkajúcimi sa dátumu

odhlásenia žalovaného žalobkyňou vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni (VZP), keď netrval na riadnom
zdôvodnení resp. vysvetlení zo strany VZP rozporov v ňou vystavených potvrdeniach, keď na dopyt súdu
(na návrh žalovaného na pojednávaní 19.5.2015) z 26.5.2015 (č.l. 283) VZP listom z 27.5.2015 (č.l. 290)
iba konštatovala, že žalovaný bol prihlásený ako zamestnanec žalobkyne v období od 18.6.2009 do
30.11.2009. Bez akéhokoľvek odôvodnenia vychádzal súd prvej inštancie iba z dôkazu predloženého

žalovaným (Priebeh poistiek poistenca a Oznámenia zamestnávateľa o poistencoch VZP z 27.5.2013,
č.l. 218-221) a argumentačne sa vôbec nevysporiadal s dôkazom predloženým žalobkyňou (Potvrdenie
VZP z 24.1.2014) ani stanoviskom VZP z 27.5.2015 (č.l. 290), čím porušil ust. § 132 O.s.p. účinného
v čase rozhodovania súdom prvej inštancie.
Na základe uvedeného preto odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie v zostávajúcej časti veci samej a v časti trov prvoinštančného konania zrušil a
podľa § 391 ods. 1 CSP vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.9. Súd prvej inštancie je v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
V prvom rade sa bude zaoberať otázkou tvrdeného vzniku dohody o skončení pracovného pomeru,
ktorý tentokrát posúdi podľa ustanovení O.z. o právnych úkonoch (prvá časť, štvrtá hlava, § 34 a nasl.

O.z.), teda či vôbec a ak presne kedy došlo ku skončeniu pracovného pomeru dohodou, resp. či
prišlo k skončeniu pracovného pomeru strán iným spôsobom a v závislosti od toho potom súd posúdi
žalobou uplatnené nároky v zostávajúcej časti. Medzi stranami nie je sporná skutočnosť, že prišlo ku
skončeniu pracovného pomeru, je však medzi nimi sporné ku ktorému dňu a akým spôsobom skončenia
pracovného pomeru. Odvolací súd poukazuje na judikát R 31/1998, podľa ktorého skončenie toho istého

pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi (urobenými súčasne alebo postupne) ZP ani iné právne
predpisy nevylučujú (nezakazujú). Jednotlivé právne úkony sa posudzujú samostatne a samostatne
nastávajú ich právne účinky.
Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného
právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným
spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Náležité

odôvodnenierozhodnutiasúdujeodrazomprávastranysporunadostatočnéapresvedčivéodôvodnenie
spôsobu rozhodnutia, ktoré sa vysporiada aj so všetkými relevantnými špecifickými námietkami strany.

10. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Pri novom rozhodnutí o trovách konania sa súd prvej inštancie vysporiada aj s námietkami vznesenými
žalovaným v jeho odvolaní, týkajúcimi sa trov konania.

11. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)