Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. január 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoPr/6/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208246
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2214208246.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela

Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobkyne: ANDREA SHOP, s.r.o., IČO: 36 277
151, Dunajská Streda, Galantská cesta 5855/22, zast. splnomocnenkyňou: Ružička Csekes s. r. o.,
Bratislava, Vysoká 2/B, proti žalovanému: C. P., nar. XX. E. XXXX, F. XXX, zast. advokátom: Mgr. Ing.
Vladimír Haukvitz, Bratislava, Lachova 11, o 22.696,50 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12Cpr/2/2014-351 z 9. januára 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 12Cpr/1/2014-351 súd prvej inštancie (I) vyhovel žalobe a zaviazal

žalovaného zaplatiť žalobkyni 22.696,50 eur s 5,25 % ročným úrokom z omeškania od 22. apríla 2014
z titulu zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, (II) priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3.1 Žalovaný sa stal zamestnancom žalobcu na základe pracovnej zmluvy z 1. apríla 2011 a jeho

pracovné zaradenie bolo „vedúci logistiky“. Dohodou z 12. júla 2012 žalobca a žalovaný zmenili miesto
výkonu práce žalovaného na centrálny sklad zamestnávateľa v Malých Dvorníkoch. Súčasťou dohody
ako príloha bol aj opis náplne práce žalovaného ako zamestnanca. Zároveň strany 12. júla 2012 uzavreli
dohodu o hmotnej zodpovednosti, ktorá obsahovala okrem iného tieto ustanovenia:
„3.1 Na základe tejto dohody zamestnanec preberá dňom podpisu tejto dohody hmotnú zodpovednosť
za schodok na zverených hodnotách, ktoré je povinný vyúčtovať v zmysle ustanovenia § 182 a nasl.
Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z., a to zodpovednosť za

a. pokladničnú hotovosť a finančné prostriedky a ceniny, ktoré sa nachádzajú v elektronickej registračnej
pokladni umiestnenej na prevádzke.
b. zásoby tovaru v prevádzke do výšky : zodpovedá za tovar nachádzajúci sa na prevádzke ku dňu
12.07.2012.
c.akékoľvekhodnoty,ktorémubudúzverenéanavyúčtovanieaprevezmeichpočastrvaniapracovného
pomeru.“

3.2 Počas trvania pracovného pomeru žalovaný v dňoch 29. októbra, 6. a 8. novembra 2013
prevzal zo skladu tovar, ktorý rozvážal jednotlivým zákazníkom dodávkovým vozidlom, ktorého vodič
(takisto zamestnanec žalobkyne) bol v tom čase práceneschopný. Tento tovar mal rozviezť koncovým
zákazníkom žalobkyne, ktorí si ho u žalobkyne objednali. Žalovaný v tieto dni dodal prevzatý tovarjednotlivým koncovým zákazníkom, prevzal od nich peniaze (kúpnu cenu), ale tieto neodovzdal
žiadnemu zo zamestnancov žalobcu poverených na tento účel (svedkovi R. alebo p. N.).

3.3 K 18. novembru 2013 sa strany dohodli na skončení pracovného pomeru založeného pracovnou
zmluvou z 1. apríla 2011.

4. Právne súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa si uplatňuje nárok z titulu zodpovednosti za schodok
na zverených hodnotách podľa § 182 Zákonníka práce. Ide o osobitnú zodpovednosť zamestnanca

za škodu, ktorej osobitnosti spočívajú v existencii platnej dohody o hmotnej zodpovednosti, existencii
škody v podobe schodku na hodnotách, ktoré boli zverené zamestnancovi, a prezumpcii zavinenia
zamestnanca. Povinnosťou žalobkyne tak bolo dokázať, že vznikol schodok a bola uzavretá dohody o
hmotnej zodpovednosti. Zistenie schodku je možné nielen na základe inventarizácie, ale aj porovnaním
účtovného stavu vyplývajúceho z dokladov, ktorými zamestnanec prevzal určité hodnoty zverené k
vyúčtovaniu na jednej strane, a na strane druhej z dokladov, ktorými zamestnanec dokladá fyzický stav

v čase vyúčtovania. Súd prvej inštancie potom uzavrel, že medzi žalobcom a žalovaným platne vznikol
pracovný pomer a bola medzi nimi uzatvorená platná dohody o hmotnej zodpovednosti za hodnoty
zverené žalovanému ako zamestnancovi. Žalovaný tieto hodnoty (tovar) prevzal, ale po rozvoze tovaru
nevyúčtoval (neodovzdal peňažnú hotovosť získanú od zákazníkov za dodaný tovar z rozvozu). Výška
škody 22.696,50 € bola preukázaná znaleckým posudkom, ale rovnako bola vyčíslená aj v trestnom

konaní, ktoré sa voči žalovanému vedie. Preto súd žalovaného podľa cit. ustanovenia zaviazal na
náhradu uplatnenej škody spolu s úrokom z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.

5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný s návrhom zrušiť napadnutý rozsudok a vec

vrátiť na ďalšie konanie. Namietol, že na pojednávaní 11. januára 2016 ho súd nevyzval na vyjadrenie
názoru podľa § 174 ods. 2 C. s. p. Ďalší termín bol vytýčený na 1. februára 2016 o 14.00 hod., súd
však pojednával už o 13.00 hod. a o zmene termínu žalovaného neupovedomil. Tým mu znemožnil
vyjadriť sa k výpovedi žalobkyne a svedka R.. Ďalej súd prvej inštancie nepredložil odvolaciemu súdu
jeho odvolanie proti uzneseniu o zložení preddavku. Tým bol naplnený odvolací dôvod § 365 ods. 1

písm. h) C. s. p. Okrem toho namietal aj nesprávne zistený skutkový stav tým, že nebolo dokázané, že
by dohoda o hmotnej zodpovednosti s ním uzavretá bola dohodou o spoločnej hmotnej zodpovednosti
s podriadenými funkciami skladníka a vodiča. Namietol rozpor ods. 3.4 a 3.7 dohody o hmotnej
zodpovednosti. Žalobkyňa si nesplnila povinnosť vykonať pri zániku dohody o hmotnej zodpovednosti
inventarizáciu, preto chýba skutkový základ tvrdenému schodku. Nárok na náhradu škody nebol

prerokovaný so zástupcami zamestnancov. Výpovede z trestného konania takisto nepreukazujú, že by
žalovaný neodovzdal peňažné prostriedky 22.696,50 eur. Žalovaný tvrdí, že na základe pokynu peniaze
odovzdal svedkovi R., ktorý ich prevzatie potvrdil, a znalec v trestnom konaní nepreukázal, že by podpisy
svedka boli sfalšované. Záverom žalovaný vzniesol námietky proti znaleckému posudku na výšku škody,
ktorý neobsahuje zistenia účtovnej evidencie, jeho prílohou sú doklady, ktoré sa u žalobcu nepoužívali

a nemajú žiadnu náležitosť účtovného dokladu. Znalkyňa nemohla vysloviť závery o tom, že žalobca
zodpovedá za vznik škody, a posudok je vypracovaný v rozpore so zákonom č. 382/2004 Z. z. Žalovaný
navrhol súdu znalkyňu vypočuť, čo však súd neurobil, hoci tak urobiť mal.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení navrhla prvoinštančný rozsudok potvrdiť. Poukázala na to, že ustanovenie

§ 174 ods. 2 C. s. p. sa na vec vôbec nevzťahuje a námietka jeho porušenia je nezrozumiteľná,
toto ustanovenie navyše 11. januára 2016 ani nebolo účinné. Ďalší termín pojednávania bol určený
na 1. februára 2016 o 13.00 hod., len v zápisnici je omylom zapísané 14.00 hod. Súd však po
tomto pojednávaní nariadil opakovanie výsluchu svedka na ďalšom pojednávaní, na ktoré sa žalovaný
nedostavil. K porušeniu procesných práv žalovaného tak nedošlo. Skutkový stav zistený súdom prvej

inštanciepovažujezadostatočný,zvýsluchusvedka,zápisnícztrestnéhokonania,knihyjázdasúradníc
GPS jednoznačne vyplynulo, že žalovaný 29. októbra, 6. a 8. novembra 2013 rozviezol tovar a finančnú
hotovosť 22.696,50 eur prevzatú od zákazníkov neodovzdal poverenej osobe. S odkazom na judikatúru
vyjadril názor, že nevykonanie inventarizácie neznamená, že zamestnávateľ nemá voči zamestnancovi
nároknaschodoknazverenýchhodnotách,pričomvýškaškodybolapotvrdenáajznaleckýmposudkom.

Pokiaľ ide o námietky proti nemu, žalobkyňa poukázala na sudcovskú koncentráciu konania (§ 153 C.
s. p.). Žalovanému bol znalecký posudok doručený 5. septembra 2016, svoje námietky však vzniesol až
na pojednávaní 9. januára 2017, preto na ne súd správne neprihliadal. Napadnutý rozsudok považuje
žalobkyňa aj za správne právne odôvodnený, vychádzajúci z § 182 Zákonníka práce.7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce
konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani

dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho
preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti
(§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

8. Ešte pred prieskumom skutkových a právnych záverov napadnutého rozsudku sa treba zaoberať

procesnými námietkami žalovaného v odvolaní. Žalovaný predovšetkým namieta, že súd prvej inštancie
11. januára 2016 nepostupoval podľa § 174 ods. 2 C. s. p. Ako však správne uviedla žalobkyňa,
citované ustanovenie (ako aj celý C. s. p.) však nadobudlo účinnosť až 1. júla 2016, v dôsledku čoho
súd vôbec nemohol podľa neho postupovať 11. januára 2016. Okrem toho toto ustanovenie upravuje
povinnosti osôb a oprávnenia súdu pri zabezpečení dôstojnosti pojednávania a žalovaný nevysvetľuje,
ako mohlo jeho porušenie viesť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Žalovaný je

kvalifikovane zastúpený advokátom a nie je úlohou odvolacieho súdu pátrať po tom, porušenie ktorého
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (účinného k 11. januáru 2016) chcel žalovaný namietať.
Okrem toho však táto námietka neobstojí ani obsahovo, pretože zo zápisnice o pojednávaní 11. januára
2016 jasne vyplýva, že zástupcovi žalovaného bol daný priestor na vyjadrenie, ktorý aj využil, žiadal
žalobu zamietnuť, namietal nevykonanie inventarizácie, navrhol vypočuť svedka R., dve účtovníčky a

nariadiť znalecké dokazovanie na výšku škody. Práve za účelom obstarania dokladov z trestného spisu
a výsluchu svedka bolo pritom toto pojednávanie odročené. Žalovanému teda bol na ňom poskytnutý
dostatočný priestor na uplatnenie jeho procesných práv.

9. Odvolací súd dáva za pravdu žalovanému, že v zápisnici o pojednávaní 11. januára 2016 je zapísané

uznesenie, podľa ktorého sa pojednávanie odročuje na termín: 1. februára 2016 o 14.00 hod. Zápisnica
o pojednávaní súdu je verejnou listinou v zmysle § 205 C. s. p., ktorá síce potvrdzuje pravdivosť toho, čo
je v nej uvedené, avšak len ak nie je dokázaný opak. Takýto dôkaz opaku môže okrem iného poskytnúť
zvukový záznam pojednávania, ktorého vyhotovovanie bolo v danom čase povinné podľa § 40aa O.
s. p. a ktorý je uchovaný vhodným spôsobom - v aplikácii „Elektronický súdny spis“. Z tohto záznamu

je zrejmé, že na pojednávaní 11. januára 2016 bolo vyhlásené uznesenie „Súd pojednávanie odročuje
na termín 1. februára 2016 o 13.00“. Podľa § 168 ods. 1 O. s. p. účinného v danom čase platilo, že
uznesenie (ústne) vyhlasoval samosudca prítomným účastníkom a podľa § 170 ods. 1 O. s. p. ním súd
bol viazaný, len čo ho vyhlásil. Pre znenie uznesenia je teda podstatné to, čo bolo vyhlásené, nie to, čo
bolo (podľa okolností mylne) zapísané v zápisnici. Žalovaný (jeho zástupca) bol prítomný pri vyhlásení

uznesenia, ktorým sa pojednávanie odročilo, a mali možnosť sa s ním oboznámiť a bolo ich povinnosťou
zaznamenaťsijehoobsah.Súdnebolpovinnývyhotoviťhopísomne,mallenjehovýrokuviesťvzápisnici
(§ 40 ods. 1 O. s. p.). Takto uvedené znenie výroku však nenahrádza jeho ústne vyhlásenie a nie je mu
ani nadradené; naopak, bolo úlohou samosudkyne zápisnicu podľa § 40 ods. 3 O. s. p. opraviť, keďže
tento výrok v ňom bol zachytený nesprávne. Ak sa teda žalovaný namiesto ústneho vyhlásenia spoliehal

na výrok uvedený v zápisnici, robil tak na vlastné riziko, a ak ho kvôli tomu zmeškal (a tým zmeškal aj
dokazovanie, ktoré sa na ňom vykonávalo), ide to na jeho vrub.

10. Okrem toho je však dôvodná pripomienka žalobkyne, že súd prvej inštancie nariadil opakovanie
dôkazov vykonaných 1. februára 2016 a na tento účel nariadil termín na 18. februára 2016. Zápisnica

s určením tohto termínu bola pritom zástupcovi žalovaného odovzdaná ihneď 1. februára 2016 (úradný
záznam č. l. 109), okrem toho bol na tento termín aj osobitne predvolaný s upozornením na to, že
bude opätovne vypočutý svedok R.. Žalovaný sa však na opakovaný termín nedostavil, v dôsledku čoho
sám zmaril možnosť zúčastniť sa vykonávania tohto dôkazu. Posledná procesná námietka žalovaného
je potom celkom neopodstatnená, keď súd prvej inštancie celkom v súlade s § 209 ods. 2 O. s. p.

účinného k 5. aprílu 2016 nepredložil odvolanie žalovaného proti uzneseniu č. k. 12Cpr/2/2014-209 o
povinnosti zložiť preddavok na trovy znalca odvolaciemu súdu. V konaní totiž bolo možné pokračovať aj
bez rozhodnutia o tomto odvolaní a súd prvej inštancie ani nenaviazal splnenie uloženej povinnosti na
právoplatnosť, takže uznesenie bolo vykonateľné doručením (§ 171 ods. 1 a 3 O. s. p.).

11. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav
reprodukovaný v odsekoch 3.1 až 3.3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie
aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti
v súlade s § 191 C. s. p. Súd prvej inštancie v odsekoch 5 až 18 svojho rozsudku zrozumiteľne opísal,z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil, ako vyhodnotil prípadné rozpory
medzi nimi. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, ani
obsahu výsluchov účastníkov a svedkov tak, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní. Samotné

hodnotenie dôkazov potom zodpovedá formálnej logike, ako aj všeobecným skúsenostiam.

12. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že z výpovedí svedka R. v tomto
konaní, ako aj z výpovedí ďalších zamestnancov žalobcu (G., L., F., H., X.) urobených v trestnom konaní,
ktoré boli súdom prvej inštancie oboznámené, vyplýva priebeh konania žalovaného tak, ako ho opísala

žalobkyňa v žalobe. Z ich výpovedí vyplýva, že žalovaný 29. októbra, 6. a 8. novembra 2013 naložil
tovar určený pre jednotlivých koncových zákazníkov (podrobne rozpísaný na žalobkyňou predložených
dodacích listoch) do auta, na ktorom inak jazdil vodič H., a odišiel na rozvoz. Svedok R. potom potvrdil,
že tovar bol zákazníkom dodaný a títo zaplatili vodičovi, čo vo svojej súvislosti postačuje pre záver,
že tovar odovzdal a peniaze od zákazníkov prevzal práve žalovaný. Napokon, sám žalovaný počas
konanianijakonespochybniltentopriebehskutku,obmedzilsalennanámietku,žepeniazevrajodovzdal

svedkovi R., čo tento vraj nepoprel. To však odporuje obsahu výpovede svedka, ako aj obsahu jeho
výpovede v trestnom konaní, kde výslovne poprel, že by od žalovaného v uvedené dni peniaze prevzal.
Žalovaný neuviedol jediný dôvod, prečo by výpoveď svedka mala byť nedôveryhodná, resp. prečo by jej
súd nemal uveriť. Pokiaľ sa žalovaný dovolával potvrdenia (podpisu) svedka v akomsi zápisníku, potom
treba uviesť, že pred súdom prvej inštancie sa vykonávalo dokazovanie len zápisníkom (diárom) za rok

2012. Predmetom sporu sú však dni v roku 2013, pričom zápisník z tohto roku žalovaný nepredložil, ani
neoznačil, ani zrejme nebol odovzdaný do trestného konania.

13. Neobstoja ani námietky proti znaleckému posudku č. 15/2016. Žalobkyňa sa síce mýli keď poukazuje
na sudcovskú koncentráciu konania v zmysle § 153 C. s. p. V prerokúvanej veci ide totiž o individuálny

pracovnoprávny spor v zmysle § 316 ods. 1 C. s. p. (spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom
vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu), v ktorom sa pre zamestnanca nepoužijú ustanovenia o
sudcovskej koncentrácii konania (§ 320 C. s. p.). Žalovaný, ktorý je žalovaný ako zamestnanec, by
tak v zmysle cit. ustanovenia mohol svoje námietky proti znaleckému posudku predniesť kedykoľvek
do vyhlásenia rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu však znalecký posudok v prerokúvanej

veci nie je podstatný pre posúdenie výšky škody a bol súdom prvej inštancie vykonaný v podstate
nadbytočne. Žalobkyňa totiž už v žalobe, ale aj na pojednávaní 1. februára 2016 výslovne predniesla, že
žalovaný tovar zo skladu na rozvoz riadne odobral, ale nevyúčtoval peniaze utŕžené zaň od koncových
zákazníkov. Schodok u žalobkyne teda vznikol na peniazoch, ktoré mu chýbali, hoci ich žalovaný
od zákazníkov vybral, nie na tovare. Škoda vzniknutá na (tuzemských) peniazoch sa vždy rovná

nominálnej hodnote týchto peňazí, preto vôbec nebolo dôvodné ustanovovať znalca na zisťovanie výšky
škody v podobe chýbajúceho tovaru. Vzhľadom na to odvolací súd nepovažuje vôbec za potrebné
zaoberať sa námietkami žalovaného proti tomuto znaleckému posudku, keďže výšku škody považuje
za dostatočne dokázanú inými dôkaznými prostriedkami. Takisto sú z tohto dôvodu nepodstatné aj
námietky žalovaného proti údajne chýbajúcej spoločnej hmotnej zodpovednosti, keď uplatňovaný nárok

sa nevzťahuje na schodok na tovare alebo hotovosti v sklade, ale na tovare a hotovosti, ktoré žalovaný
sám zo skladu odobral za účelom ich rozvozu.

14. Na základe takto zisteného skutkového stavu potom súd prvej inštancie správne právne uzavrel,
že sú splnené podmienky nároku žalobkyne ako zamestnávateľa na náhradu schodku na hodnotách,

ktoré bol žalovaný ako zamestnanec povinný vyúčtovať, v zmysle § 182 Zákonníka práce v znení
účinnom k 29. októbru, 6. a 8. novembru 2013 (porov. § 252i ods. 1 Zákonníka práce). Dohoda o
hmotnej zodpovednosti uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným 12. júla 2012 vyhovuje náležitostiam
cit. ustanovenia v znení účinnom k tomuto dňu (porov. § 252g ods. 1 Zákonníka práce). Neuniklo
síce pozornosti odvolacieho súdu, že táto dohoda (tak ako aj pracovná zmluva) nie je uzavretá so

žalobkyňouakozamestnávateľom,alesfyzickouosobou„FrantišekVangel-ANDREASHOP“.Žalovaný
aj žalobkyňa však počas celého konania zhodne vychádzali z toho, že tieto právne úkony upravujú
pracovný pomer žalovaného práve k žalobkyni, a ani v odvolaní žalovaný proti tomuto záveru súdu
prvej inštancie nič nenamietol. V dôsledku toho musí aj odvolací súd vychádzať z toho, že tieto úkony
(vrátane dohody o hmotnej zodpovednosti) platia a sú účinné medzi žalobkyňou a žalovaným. Z ods.

3.1 tejto dohody jasne vyplýva, že žalovaný zodpovedá za hotovosť, finančné prostriedky v elektronickej
registračnej pokladni, zásoby tovaru v prevádzke, ako aj akékoľvek hodnoty, ktoré mu budú počas
trvania pracovného pomeru zverené. Podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá tejto dohode záver
súdu prvej inštancie, že prevzatím tovaru na rozvoz žalovaný ako zamestnávateľ prevzal tento tovarna vyúčtovanie, keďže aj samotnému žalovanému bolo zrejmé, že po skončení rozvozov má buď vrátiť
tovar, ktorý sa mu rozviezť nepodarilo, alebo odovzdať peniaze utŕžené od zákazníkov, ktorým tovar
odovzdal. Pojem hodnoty (tovar) prevzaté na vyúčtovanie neznamená len zodpovednosť za to, že po

skončení činnosti bude množstvo zverených hodnôt (tovaru) rovnaké. Naopak, z § 182 ods. 1 Zák.
práce zreteľne vyplýva, že ide o hodnoty „určené na obeh alebo obrat“. Toto ustanovenie pokrýva teda
aj situáciu, že zamestnanec má zverený tovar predávať, zamieňať ho za peniaze (práve zavedenie
zodpovednosti v maloobchode bolo zmyslom právnej úpravy zodpovednosti za schodok na hodnotách).
Schodok tu potom vzniká vtedy, ak predaj tovaru nie je riadne vydokladovaný, teda chýba aj tovar, o

ktorého predaji nie je v dokladoch zmienka, alebo naopak chýbajú peniaze, ktoré podľa dokladov mali
byť za tovar utŕžené. Zo skutkového stavu opísaného vyššie je zrejmé, že práve takýto stav nastal tým,
že žalovaný utŕžené peniaze nevyúčtoval (neodovzdal zamestnávateľovi), čím vznikol zamestnávateľovi
(žalobcovi) schodok na hodnote, ktorú za tovar utŕžiť mal, a hodnote, ktorú za tovar utŕžil.

15. Námietky žalovaného proti spôsobu zistenia schodku a nevykonaniu inventúry neobstoja. Judikatúra

už skoro (porov. R 12/1976) vyšla z toho, že nevykonanie inventúry nemá vplyv na platnosť dohody o
hmotnej zodpovednosti, zamestnávateľ však musí dokázať stav hodnôt inak. Za samostatnú kategóriu
boli pritom už v cit. judikáte považovaní vodiči a závozníci, ktorých zúčtovacie obdobie je časovo
obmedzené prevzatím tovaru v sklade a jeho odovzdaním do predajne. V týchto prípadoch sa inventúra
nevykonáva, ale pre posúdenie správnosti vyúčtovania sa vychádza z dokladu o prevzatí a odovzdaní

konkrétneho tovaru. Novšia judikatúra tieto závery potvrdzuje (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo
244/2007). Tieto závery platia rovnako aj na činnosti, ktoré v dňoch 29. októbra, 6. a 8. novembra
2013 vykonal žalovaný s tým, že jeho zúčtovacie obdobie bolo ohraničené prevzatím tovaru v sklade
a návratom po rozvozoch, kedy mal vyúčtovať (vrátiť) nedodaný tovar alebo utŕženú hotovosť. Ako
vyplýva z citovanej judikatúry, v týchto prípadoch nie je potrebné (a ani účelné) vykonávať inventúru

v účtovnom zmysle slova. Na dokázanie schodku postačí porovnanie toho, aký tovar zamestnanec
prevzal na rozvoz zákazníkom, a toho, aký tovar vrátil a akú hotovosť vyúčtoval zamestnávateľovi. Z
vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný vrátil po rozvoze len časť tovaru (ktorý sa nepodarilo
dodať), peniaze nevrátil žiadne, čím zamestnávateľovi vznikol schodok. Aj tieto hodnoty boli pritom
žalovanémuakozamestnávateľovizverenépočastrvaniapracovnéhopomerupodľaods.3.1cit.dohody

ohmotnejzodpovednostiz12.júla2012.Napokon,sámžalovanýpočaskonaniatvrdil,žetakétorozvozy
vykonával pravidelne.

16. Odvolacie námietky žalovaného teda neobstoja a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zaväzujúci žalovaného nahradiť žalobkyni schodok na zverených hodnotách v ustálenej výške je vecne

správny. Odvolací súd už len na záver dodáva, že v prerokúvanej veci by zodpovednosť žalovaného
vyplývala už zo všeobecných ustanovení Zákonníka práce o zodpovednosti za škodu (§ 179 ods. 1
resp. 2). K základným povinnostiam zamestnanca totiž podľa § 81 písm. e) Zák. práce patrí riadne
hospodáriť so zverenými prostriedkami a chrániť majetok zamestnávateľa pred zničením, stratou alebo
zneužitím. Podľa názoru odvolacieho súdu zamestnanec, ktorý si prisvojí peňažné prostriedky, ktoré mu

ako zástupcovi zamestnávateľa odovzdajú tretie osoby ako cenu za tovar kúpený od zamestnávateľa,
porušuje už túto všeobecnú povinnosť zamestnanca, a to zásadne zavinene (úmyselne). Je totiž
nepredstaviteľné, aby si priemerný zamestnanec (nehovoriac už o zamestnancovi pracujúcom na
vedúcej pozícii) mohol myslieť, že na tieto prostriedky má právo a že má právo si ich ponechať a použiť
ich na svoje účely. Ak si ich prisvojuje, musí takýto zamestnanec konať s vedomím, že nie sú jeho a

že si ich chce nechať, teda úmyselne. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu už prima
facie vyplýva, že žalovaný si ponechal jemu odovzdanú peňažné prostriedky (hotovosť), ktorá patrila
zamestnávateľovi(bolacenouzanímdodanýtovar).Týmporušilsvojuzákladnúpovinnosťzamestnanca
a zodpovedá zamestnávateľovi za takto vzniknutú škodu (prisvojené peniaze) v plnej výške (§ 186 ods.
1 a 3 Zák. práce).

17. Neobstojí ani námietky žalovaného o tom, že nárok na náhradu škody nebol prerokovaný so
zástupcami zamestnancov v zmysle § 191 ods. 4 Zák. práce. Vzhľadom na už cit. § 320 C. s. p.
síce žalovaný mohol túto námietku uplatniť až v odvolaní, nijako však netvrdí ani nepreukazuje, že
u žalobkyne pôsobia zástupcovia zamestnancov, s ktorými by bolo možné tento nárok prerokovať.

Okrem toho však podľa judikatúry (porov. V 2/1967) takéto prerokovanie nie je procesnoprávnou, ale
ani hmotnoprávnou podmienkou uplatnenia nároku. Nedodržanie tohto postupu môže mať vplyv len na
prípadnú splatnosť nároku. Súd prvej inštancie však v prerokúvanej veci správne uzavrel, že žalovanýbol na náhradu škody vyzvaný, no nezaplatil ju, čím sa nárok žalobkyne stal splatný a žalovaný sa dostal
do omeškania už pred podaním žaloby.

18. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd podľa § 387 C. s. p. vecne správny rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (výrok I).

19. V odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods.
1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania (výrok II).

20. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 419 a § 420 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.