Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. apríl 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/335/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713207019
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5713207019.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnej veci žalobkyne: K. S.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom S., J. M. 9, právne zastúpená: Mgr. Peter Baláž, advokát so sídlom v S., P.
S. XX, proti žalovanej: N. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, právne zastúpená: AK JUDr. Silvia
Tatarková, s.r.o., so sídlom v Martin, Škultétyho 472/10, IČO: 36 868 108, o zaplatenie sumy 9.500 Eur
s príslušenstvom a vzájomnej žaloby vo výške 9.500 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Martin, č.k. 5C/319/2013-559 zo dňa 16. augusta 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v aproti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni istinu 9.500 Eur s
úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 16.04.2013 do zaplatenia. Vyslovil, že žalobkyňa má
voči žalovanej nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %.

2. Pokiaľ ide o uplatňovaný nárok na vrátenie pôžičky žalobkyne voči žalovanej, poukázal na to, že
išlo o zmluvu o pôžičke, keď žalobkyňa dňa 24.08.2010 previedla zo svojho účtu na účet žalovanej

sumu 8.500 Eur a dňa 29.11.2010 na ten istý účet sumu 1.000 Eur. Táto skutočnosť zo strany žalovanej
spochybnená nebola. Na svoju obranu žalovaná uviedla, že z uvedenej čiastky zaplatila žalobkyni sumu
6.000 Eur v hotovosti bez akéhokoľvek listinného dokladu preukazujúce uvedenú skutočnosť. Tvrdila,
že finančné prostriedky získala na základe pôžičky, ktorú jej poskytol S. H. (poznámka odvolacieho
súdu správne malo byť H.), o čom predložila Zmluvu o pôžičke zo dňa 21.10.2011. Peniaze žalobkyni
vo výške 6.000 Eur mala vrátiť koncom októbra alebo začiatkom novembra 2011, teda keď získala
peniaze z pôžičky od H.. Nakoľko však žalovaná tvrdenie o vrátení sumy 6.000 Eur žiadnym relevantným

spôsobom nepreukázala, samotné požičanie peňazí od K. H. nie je dôkazom toho, že by z týchto
finančných prostriedkov vrátila žalobkyni sumu 6.000 Eur a žiadny iný dôkaz tomu nenasvedčoval. Teda
v konaní bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa žalovanej poskytla sumu 9.500 Eur, ktorá finančná
čiastka bola prevedená na účet žalovanej a v konaní nebolo preukázané vrátenie tejto žalovanej sumy
žiadnym relevantným dokladom. Zo strany žalovanej neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by mohli
preukázať vrátenie peňazí a pokiaľ bolo tvrdené, že je možné započítať zhodnotenie nehnuteľností
prevádzané medzi účastníkmi konania, toto zhodnotenie je predmetom samostatného konania. Preto

návrhu žalobkyne bolo v celom rozsahu vyhovené.

3. Žalovaná pôvodne vzájomnou žalobou žiadala zaplatiť sumu 12.000 Eur s príslušenstvom, ktorá
čiastka mala predstavovať sumu, ktorou bola zhodnotená nehnuteľnosť. Počas konania upravila tútovzájomnúžalobuažiadalazapočítanievovýškežalovanejsumyuplatnenejžalobkyňou.Napreukázanie
svojich tvrdení o zhodnotení nehnuteľnosti žalobkyne predložila znalecký posudok Ing. O. S. s tým,
že o túto sumu sa mala žalobkyňa bezdôvodne obohatiť. Hmotnoprávna námietka žalovanej bola vo

vzťahu k žalobkyni na bezdôvodné obohatenie za investície do rodinného domu v čase od 12.07.2010
do 05.02.2013, t.j. v období, kedy žalovaná vlastnila predmetný rodinný dom. Pokiaľ došlo k zhodnoteniu
nehnuteľnosti v období, kedy žalovaná vlastnila predmetný rodinný dom, bol súd toho názoru, že
investovala finančné prostriedky do nehnuteľnosti v jej vlastníctve, a teda zhodnotila nehnuteľnosť v
čase svojho vlastníctva. Vrátila dar bez nároku na náhradu investícií. Prejav vôle žalovanej bol spojený

s bezvýhradným vrátením daru. Okrem zmlúv a preberacích protokolov zo strany žalovanej neboli
predložené ani navrhované žiadne dôkazy, ktorými by preukázala skutočnosť, že si žalobkyňa bola
vedomá tej skutočnosti, že sa obohatila na úkor žalovanej s prebratím nehnuteľnosti po vrátení daru po
čiastočnej rekonštrukcii. Nestotožnil sa s tvrdením žalovanej, že žalobkyňa sa bezdôvodne obohatila a
s prihliadnutím na zistený skutkový a právny stav hmotnoprávnu námietku neakceptoval. Vzhľadom na
to nebolo dôvodné prihliadať ani na predložený znalecký posudok a vyhodnocovať námietky žalobkyne

voči tomuto znaleckému posudku.

4. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná. Poukázala na to,

že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, a to jednak nedostatočným odôvodnením
napadnutého rozsudku, ako aj porušením zákazu prekvapivých rozhodnutí. Za riadne a presvedčivé
odôvodnenie rozsudku nemožno považovať sumarizáciu celého obsahu súdneho spisu alebo všetkých
písomných podaní sporových strán tak, ako to učinil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa
nedôsledne a nedostatočne zaoberal otázkou bezdôvodného obohatenia žalobkyne na úkor žalovanej.

Žiadne ustanovenie právneho predpisu neukladá žalovanej povinnosť uplatniť si nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia ihneď pri vrátení daru. Preto konštatovanie súdu prvej inštancie je v
tejto skutočnosti zmätočné. Ďalej poukázala na ust. § 107 Občianskeho zákonníka o premlčaní
bezdôvodného obohatenia. Nesúhlasí so záverom, že dar vrátila bez nároku na vrátenie investícií, keď
žalobkyňa v preberacom protokole, kde bol popísaný stav odovzdávanej nehnuteľnosti, odsúhlasila túto

skutočnosť a svojím vlastnoručným podpisom uznala, že došlo k zhodnoteniu nehnuteľnosti žalovanou.
Skutočnosť, že investovala finančné prostriedky do nehnuteľnosti v čase, keď bola vlastníčkou,
je irelevantné pre vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko okamihom, kedy vrátila žalobkyni
zhodnotenú nehnuteľnosť, došlo k bezdôvodnému obohateniu žalobkyne na jej úkor. Nehnuteľnosť
vrátila v dobrej viere na základe dohody o vrátení daru s tým, že týmto právnym úkonom brala ich

vzájomné dlhy za započítané a vyrovnané, keďže jej vrátila nehnuteľnosť zhodnotenú o sumu 9.682,98
Eur v zmysle doplnku Znaleckého posudku č. 4/2017. Teda žalobkyňa v čase vrátenia daru vedela,
že prijíma do svojho výlučného vlastníctva nie nehnuteľnosť v hodnote, v akej túto darovala žalovanej,
ale v hodnote podstatne vyššej, nakoľko boli vykonané rozsiahle rekonštrukcie a investície. Poukázala
na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 689/2014-35, kde bolo vyslovené, že účelom civilného procesu

je totiž riešiť spory a prinášať spravodlivosť. Žalobkyňa si je vedomá, že prijala formou vrátenia daru
podstatne zhodnotenú nehnuteľnosť, čo je v rozpore so zásadou spravodlivosti. Podľa jej názoru sa súd
prvej inštancie nedostatočne vysporiadal so vznesenou kompenzačnou námietkou. Súčasne poukazuje
na zmätočnosť a nehospodárnosť procesného postupu súdu prvej inštancie, keď najskôr bola vyzvaná
súdom na predloženie a produkovanie dôkazov a napokon súd prvej inštancie na predložený znalecký

posudok neprihliadal a nevzal ho do úvahy. Zo znaleckého posudku jasne vyplynulo, že k zhodnoteniu
nehnuteľnostidošlo.Pretonamietaporušenieprávanaspravodlivýprocesspočívajúcivzákazeľubovôle
súdu a zákaze prekvapivých súdnych rozhodnutí. Ďalej poukázala na to, že v odôvodnení rozsudku sa
poukazuje, že mala uzavretú zmluvu o pôžičke s S. H. a správne malo byť S. H.. Navrhuje napadnutý
rozsudokzmeniťažalobuvcelomrozsahuzamietnuťažalovanejpriznaťnároknanáhradutrovkonania.

6. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa. Má za to, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
je dostatočne zrejmé, akými úvahami bol súd vedený. Vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami a
pokiaľ nejakú prehliadol, alebo ju neakceptoval, zdôvodnil v rozsudku, z akých zistení a dôkazov
vychádza. Nemožno súhlasiť s tvrdením, že sa súd nevysporiadal dostatočne s množstvom dôkazných

prostriedkov. V prípade znaleckého posudku súd jasne uviedol, prečo naň neprihliadal. Z konania
tiež vyplýva, že žalovaná jasne nepreukázala, na akom právnom základe si nárokuje bezdôvodné
obohatenie. Neprodukuje dôkazy, ktoré by vyvrátili fakt, že zhodnocovala vec vo svojom vlastníctve.
Pokiaľ žalovaná užívala dar pre seba a zhodnocovala si ho, nemohla žalobkyňa po splnení podmienokna vrátenie daru predsa prevziať dar späť do svojho vlastníctva v inom stave, než v akom jej ho
žalovaná odovzdala. Pokiaľ ide o označenie veriteľa v rozsudku S. H., pričom malo správne znieť H.,
túto skutočnosť považuje iba za zrejmú chybu v písaní. Navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť.

7. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd v zmysle ustanovenia § 34 Civilného sporového poriadku
(ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie podali včas sporové strany proti rozsudku, proti ktorému je
prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), na nariadenom pojednávaní odvolacieho
súdu zopakoval dokazovanie v zmysle ustanovenia § 384 ods. 1 CSP oboznámením listinných dôkazov,

a to: príkazu z banky, kúpnej zmluvy z 12.05.2010, darovacej zmluvy z 12.07.2010, dohody o vrátení
daru, preberacieho protokolu, zmluvy o poskytnutí úveru, súhlasu obdarovaného, Notárskej zápisnice N
460/2013, NZ 105514/2013, zmluvy o pôžičke s S. H., uznanie dlhu, dohody o splácaní úveru, cenové
ponuky, faktúry č. 31/2010 spolu s dodacím listom, Znalecký posudok č. 01/2009 z 12.02.2009, Znalecký
posudok č. 2/2010, fotodokumentáciu z prílohovej obálky, Znalecký posudok č. 2/2015, Znalecký
posudok č. 01/2017, Doplnok znaleckého posudku č. 4/2017 a oprava Doplnku znaleckého posudku č.

4/2017 a napadnutý rozsudok v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

8. Dôkazná povinnosť sporových strán v konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia,
predstavuje iniciatívu pri zhromažďovaní dôkazov. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na
preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude

vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú
aj tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov
súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon
určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je
určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie sporovej strany nie je

preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažoval za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov,
ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie.
Aby sporová strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniťsvojupovinnosťtvrdenia.Predpokladomdôkaznejpovinnostijetedatvrdenieskutočnostisporovou
stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná

väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej
normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda
neunesenia bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú sporová strana vôbec netvrdila
a ktorá nevyšla v konaní ani najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť
rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať

pre sporovú stranu väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon sporovým stranám
ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný
hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje
jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena.

9. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

10. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne, alebo konkludentným spôsobom.
Odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi je predpokladom uzavretia zmluvy o pôžičke.
Základnou povinnosťou dlžníka je vrátiť vec rovnakého druhu, v rovnakom množstve a rovnakej kvalite.

11. Z bremena tvrdenia potom pre žalobcu pri nároku uplatneného zo zmluvy o pôžičke vyplýva bremeno
dôkazné, len pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá a došlo k reálnemu prevzatiu
peňazí. Ak táto skutočnosť bude preukázaná, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné
bremeno. Naopak, žalovaný, ak sa chce úspešne brániť, musí tvrdiť, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke
nedošlo, nedošlo k reálnemu prevzatiu peňazí, prípadne, že dlh zaplatil a o svojom tvrdení ponúknuť

dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi sporovými stranami v spore
v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti sporových strán.12. V prejednávanej veci mala žalobkyňa bremeno tvrdenia, že so žalovanou uzavrela zmluvu o
peňažnej pôžičke a že žalovaná pôžičku nevrátila. Z tohto bremena mala povinnosť preukázať uzavretie
zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z pôžičky a reálne prevzatie peňazí žalovanou. Odvolací súd

má za to, že žalobkyňa svoju dôkaznú povinnosť v tomto smere uniesla, a to preukázaním výpisov z
účtu o tom, že na účet žalovanej poskytla dňa 24.08.2010 sumu 8.500 Eur a dňa 29.11.2010 sumu
1.000 Eur. Napokon uvedené skutočnosti ani neboli medzi stranami sporné.

13. Odvolací súd neuveril tvrdeniam žalovanej, že žalobkyni vrátila istinu 6.000 Eur z pôžičky, ktorá jej

bola poskytnutá K. H.. Žalovaná listinnými dôkazmi preukázala, že skutočne jej bola poskytnutá pôžička
K. H., avšak táto skutočnosť zároveň nepreukazuje, že z takto poskytnutých finančných prostriedkov si
zároveň splnila svoju povinnosť vrátiť pôžičku žalobkyni. Preto v tejto časti súd prvej inštancie správne
zistil skutkový stav a v dôsledku toho vec správne právne posúdil.

14. Pokiaľ ide zo strany žalobkyne o vznesenú hmotnoprávnu námietku, a to vydania bezdôvodného

obohatenia z dôvodu, že zhodnotila rodinný dom v čase od 12.07.2010 do 05.02.2013, keď vrátila
žalobkyni dar zhodnotený, odvolací súd je opačného právneho názoru ako súd prvej inštancie.

15. Občianske súdne sporové konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína na základe žaloby. Z
dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej

a právnej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom
vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a posúdiť viac, než čoho sa domáhajú. Napriek
tomu, že znenie zákona to neuvádza, bude nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom bude
vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa účastníci domáhali. Súd musí rešpektovať
predmet konania vymedzeným žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného

skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Naopak však nie je
porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom
konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia, preto ani právna
kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby.

16. Podľa § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok na náhradu
nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom
zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia. Obvyklé náklady súvisiace s údržbou a prevádzkou sa však
nenahrádzajú.

17. Medzi sporovými stranami došlo dňa 12.05.2010 k uzavretiu kúpnej zmluvy, na základe ktorej
žalovaná predala nehnuteľnosti žalobkyni za 54.645 Eur s tým, že žalobkyňa čerpala úver tak, aby
mohli byť uhradené dlhy žalovanej. Dňa 12.07.2010 došlo medzi nimi k uzavretiu darovacej zmluvy,
na základe ktorej žalobkyňa darovala predmetné nehnuteľnosti žalovanej a následne došlo k vráteniu
daru zmluvou zo dňa 05.02.2013. V čase, kedy došlo k vráteniu daru, bol spísaný preberací protokol,

v ktorom boli konštatované práce vykonávané žalovanou v predmetnej nehnuteľnosti a takýmto
spôsobom zhodnotenie nehnuteľnosti žalovaná uplatnila ako bezdôvodné obohatenie voči žalobkyni s
odôvodnením, že jej vrátila zhodnotený dar. Je nutné konštatovať, že žalovaná v čase od 12.07.2010 do
05.02.2013 bola oprávnenou držiteľkou sporných nehnuteľností, nakoľko bola dobromyseľná v tom, že
jej vec patrí. O oprávnenú držbu ide aj v prípade darovacej zmluvy do doby, pokiaľ na základe žiadosti

darcu nedôjde k vráteniu daru. Zákon výslovne ustanovuje, že ak oprávnený držiteľ vec zhodnotí, má
voči vlastníkovi nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov, ak tieto náklady účelne vynaložil
počas doby, keď mal vec v oprávnenej držbe, za predpokladu, že toto zhodnotenie trvá v dobe vrátenia
veci. Rozsah náhrady sa neurčuje vynaloženými prostriedkami, ale tým, o čo sa vec ku dňu vrátenia
zhodnotila.

18. Vychádzajúc z vyššie konštatovaného odvolací súd sa zaoberal otázkou, či žalovaná uniesla
dôkazne bremeno na preukázanie v akej výške mala zhodnotiť nehnuteľnosti, ktoré na žiadosť
žalobkyne (darkyne) jej vrátila dohodou. Predloženým znaleckým posudkom znalkyne Ing. Dagmar
Mikovínyovou č. 1/2017 v zmysle Doplnkov 4/2017 preukazovala vnesené náklady do spornej

nehnuteľnosti. Z tohto znaleckého posudku však nevyplýva ako malo dôjsť k zhodnoteniu nehnuteľnosti
žalovanou ku dňu 05.02.2013 (vrátenie daru) od 12.07.2010 (kedy nadobudla nehnuteľnosť darovacou
zmluvou) tým, že týmito vnesenými investíciami došlo napr. k predĺženiu životnosti stavby alebo
zväčšeniu jej plochy či obostavaného priestoru, a na základe toho malo dôjsť k zvýšeniu hodnotynehnuteľnosti. Teda nepreukázala rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti v čase, keď ju získala
darovacou zmluvou a hodnotou nehnuteľnosti v čase, keď došlo k vráteniu daru. Znalkyňa v znaleckom
posudku síce porovnávala hodnotu rodinného domu s hodnotou stanovenou znaleckými posudkami

2/2010, ako aj 2/2015 (+ 5061,36 Eur), avšak z tohto znaleckého posudku nevyplýva, či k rozdielu tejto
všeobecnej hodnoty rodinného domu došlo z dôvodu vykonávania stavebných úprav a rekonštrukcie
rodinného domu, alebo z dôvodu zmeny na trhu nehnuteľností v danom čase a v danom mieste. Ďalej
znalkyňa vychádzala iba z predložených faktúr žalovanou a dodacími listami, ktoré mali preukázať, aké
vniesla investície do tejto nehnuteľnosti, avšak zo záveru znaleckého posudku nevyplýva, ako tieto

vnesené investície sa mali odzrkadliť na všeobecnej hodnote nehnuteľnosti (na zvýšení alebo znížení
hodnoty nehnuteľnosti oproti času, keď žalovaná získala nehnuteľnosť darom dňa 12.07.2010).

19. Zmyslom vyššie citovanej zákonnej úpravy je poskytnúť ochranu (podľa zákonom stanovených
podmienok) tomu, kto stratil určitú majetkovú hodnotu. Zákon však nepočíta s tým, že by ju mal dostať
späť v plnom rozsahu, ale iba v takej výške, o ktorú sa ňou obohatil iný subjekt. Nie je teda rozhodujúce,

akú hodnotu stratil oprávnený držiteľ veci, ale o koľko sa tým zvýšil majetok vlastníka veci. V danom
prípade preto žalovaná kompenzačnou námietkou nemôže požadovať to, čo do domu žalobkyne vložila,
teda hodnotu investícií. Môže chcieť iba to, o čo sa týmito investíciami zvýšila hodnota nehnuteľnosti
žalobkyne. Iba túto zvýšenú hodnotu žalobkyňa získala a do danej výšky je povinná refundovať vložené
náklady žalovanej.

20. Vzhľadom na to, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že mala zhodnotiť
nehnuteľnosťžalobkyniavakejvýške,odvolacísúdikeďnazákladeinéhoprávnehonázoru,akovyslovil
súd prvej inštancie po zopakovaní dokazovania, rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Potvrdil
rozhodnutie i v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania, keď súd prvej inštancie správne

aplikoval zásadu úspechu/neúspechu sporovej strany v konaní.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na ust. § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V
predmetnom konaní mala plný úspech žalobkyňa, preto jej súd priznal proti žalovanej nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

22. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)