Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. marec 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/69/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4608209048
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4608209048.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej
a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej v exekučnej veci
oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast.
Advocate s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: P. Z., nar.
XX. XX. XXXX, bytom Z., M. XXXX/XX, o vymoženie sumy 661,22 eura s príslušenstvom, o odvolaní

spoločnosti Fridrich Paľko, s. r. o. proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 14. februára 2017
č. k. 6Er/795/2008-18 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie spoločnosti Fridrich Paľko, s. r. o. o d m i e t a .

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu, ktorá začala pred súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod spis. zn.
EX 10102/2008, na základe návrhu oprávneného zo dňa 31. 10. 2008, poverenia Okresného súdu
Topoľčany č. 5406 023391 zo dňa 01. 12. 2008 vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Súdnemu
exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 62, Bratislava
priznal voči oprávnenému náhradu trov exekúcie. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán

nemá na náhradu trov konania právo. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2, § 58 ods.
1, 41 ods. 1, 2 písm. d), § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
účinnom do 31. 12. 2014, § 2, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného
v čase uzavretia zmluvy, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
účinného v čase uzavretia zmluvy, § 256 Civilného sporového poriadku, ako aj článkami smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a rozsudkom
Súdneho dvora (ES). Uviedol, že exekúciu zastavil z dôvodu rozporu rozhodcovského rozsudku so
zákonom.Rozhodcovskýrozsudokzaväzujepovinnéhonaplnenia,ktorésúvrozporesdobrýmimravmi,
pričom aj samotné rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, vychádza z neprijateľnej
podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Nároky, ktoré aj keď sú priznané exekučným titulom, ale vychádzajú
z neprijateľných podmienok obchádzajúcich právne normy spotrebiteľského práva, nemožno vymáhať v

rámciexekúcie,pretožetakýtovýkonprávabybolvrozporesdobrýmimravmi.Narozhodcovskúdoložku
ako neprijateľnú podmienku je potrebné aplikovať § 53 ods. 5 OZ, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská
doložka ako neprijateľná podmienka je neplatná, a preto na základe takejto rozhodcovskej doložky
rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať rozhodcovský
rozsudok. Súd exekúciu zastaví, ak nepochybne zistí, že je daný dôvod na zastavenie exekúcie. Súd
prvej inštancie zistil dôvody pre zastavenie exekúcie, preto ju zastavil, pričom tak postupoval aj v súlade

so záverom vyplývajúcim z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 322/2010-37 z 13.
04. 2011.2. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie v mene oprávneného spoločnosť Fridrich
Paľko, s. r. o., domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie, alternatívne, aby

konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku
267ZmluvyofungovaníEurópskejúniepredložilprejudiciálneotázkyvzneníšpecifikovanomvodvolaní.
Svoje odvolanie postavil na základných štyroch bodoch, v rámci ktorých vytýkal rozhodovanie súdu nad
rámec zverenej právomoci, odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom, inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a v neposlednom rade nesprávne právne posúdenie veci.

Bol toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3
ods. 1 smernice 93/13/EHS v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť
spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1, 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru
Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu
z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS musia byť úplne

zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov
komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie
sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Navyše, ak
z výkladu vyplývalo, že exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ,
potom čo je súdom upozornený, nemá zámer dovolávať sa takéhoto vylúčenia. Ak súd nehodlal

akceptovať uvedenú interpretáciu, navrhol konanie prerušiť a predložiť prejudiciálne otázky. Tvrdil, že
exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu
neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských

vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodal, že všeobecný
súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný
titul zrušený. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd

preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okrem toho
exekučný súd nepovažoval za súd v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, ako ani
nebol podľa neho súdom konajúcom o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani súdom
pokračujúcim v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Mal za to, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom

štáte,nemôžetenistýštátnyorgán-všeobecnýsúd-dotváraťsvojerozhodovacieoprávneniasmerujúce
k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde
neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde
ich platné právo zaraďuje. Konštatoval, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stratil vplyvom
nahradeniaopravnéhoprocesuindikovanéhoustanovením§40anasl.Zákonaorozhodcovskomkonaní

revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu
a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak,
ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na
súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom
ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Z pohľadu ochrany princípov právneho

štátu, ale aj ochrany základných práv, zvýraznil problém plynutia času, ktorý bližšie vo svojom odvolaní
rozobral, na základe čoho zastal názor, že aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase,
keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovským súdom, Slovenská republika bola právnym štátom
a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku

príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu
zvrátiť predmetné rozhodnutie v konaní pred exekučným súdom, pričom tomuto záveru zodpovedá i
platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý
je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o
zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Vzhľadom na to dodal, že exekučný súd musí

s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade,
ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskomkonaní. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom. Pre prípad nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadal, aby všeobecný

súd postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd
malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých

subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie. S poukazom na § 45 ods. 2
Zákona o rozhodcovskom konaní tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka konania. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom
namietal predovšetkým porušenie princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť

účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkal, že
aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred
exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Mal za to, že
exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie,
a preto nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť

takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe
ktorého bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných
strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o
jeho právnom postavení, ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného

súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup,
ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez
existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Zároveň vytkol
aj nevykonávanie dokazovania a prijatie záveru len na základe domnienok bez reálneho zistenia
skutočného stavu. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný

súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdil, že táto je platná a to z dôvodu, že
dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však neustanovuje, že
spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Dodal, že nejde pritom o fiktívnu
možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Okrem toho nesúhlasil
ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o

spotrebiteľských úveroch, pretože poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak
na základe zmluvy v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v takejto zmluve nemusela byť ako
podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal aj na nesprávne
posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania a tiež sa vyjadril k poplatku za poskytnutie úveru a
poplatku za zasielanie upomienok. Okrem toho zvýraznil skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol

vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom
rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V neposlednom rade
zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť
exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.

3. Zároveň v podanom odvolaní v mene oprávneného spoločnosť Fridrich Paľko, s. r. o. navrhla vo
vzťahu k ustanoveniu § 162 ods. 1 písm. c) CSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie
prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „Má sa
tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej
neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť,

vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii,
aleboajtak,žetakátopodmienkasaaplikujeajvtedy,akspotrebiteľneoznámilsúdu,žezamýšľauplatniť
jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Okrem
toho s poukazom na ustanovenie § 162 ods. 1 písm. b) CSP žiadal konanie prerušiť a podať návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1

veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či
je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnyporiadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
a to bez akejkoľvek časovej limitácie.

4. Sudkyňa súdu prvej inštancie predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu a uviedla, že odvolanie
v mene oprávneného podala neoprávnená osoba. Napriek výzve súdu oprávnený ani odvolateľ Fridrich
Paľko, s. r. o. plnú moc nepredložili.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie bez
nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie spoločnosti Fridrich Paľko, s. r.
o. podané v mene oprávneného je potrebné odmietnuť podľa § 386 písm. b) CSP z dôvodu, že bolo
podanéneoprávnenouosobou,vdôsledkučohoužodvolacísúdnemoholpreskúmavaťvecnúsprávnosť
napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie a rovnako sa nemohol zaoberať ani podanými návrhmi na
prerušenie konania z dôvodu ich bezpredmetnosti.

6. Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú
účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o
trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.

9. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

10. Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

11. V odvolacom konaní sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá znamená, že odvolacie konanie môže
byť začaté len na návrh. Podanie odvolania je procesným úkonom strany, resp. účastníka, v ktorého
neprospech bolo rozhodnutie vydané. Kto je účastníkom konania v exekučnom konaní vymedzuje
Exekučný poriadok v § 37. V danom prípade účastníkom konania sú oprávnený a povinný. Po podaní
odvolania inou ako oprávnenou osobou je povinnosťou odvolacieho súdu odmietnuť odvolanie v zmysle

§ 386 písm. b) CSP.

12. Podľa § 89 ods. 1 CSP strana sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Zvolený
zástupca sa nemôže dať zastúpiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

13. Právo strany dať sa v konaní zastupovať zástupcom upravuje ustanovenie § 89 CSP. Stranu
môžu zastupovať tieto subjekty: ktorákoľvek osoba spôsobilá na riadne zastupovanie (tzv. všeobecný
zástupca, napr. rodinný príslušník, priateľ a pod.), advokát, v spotrebiteľských sporoch právnická osoba
založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa (§ 291 CSP), v antidiskriminačných sporoch osoba
oprávnená na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou

(§ 308 CSP), v individuálnych pracovnoprávnych sporoch môže zamestnanca zastupovať odborová
organizácia (§ 317 CSP) a Centrum právnej pomoci (§ 5b ods. 3 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní
právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi). Z uvedeného vyplýva, že splnomocnencom strany v konaní
pred súdom môže byť fyzická osoba spôsobilá na právne úkony. Výnimku zo zastupovania účastníka
fyzickou osobou stanovujú ustanovenia § 291, § 308 a § 317 CSP, ako i § 5b ods. 3 zákona č. 327/2005

Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, v zmysle ktorých môžu byť procesným
zástupcom strany konania iba zákonom určené právnické osoby.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie a návrhy na prerušenie konania v mene oprávneného podala
spoločnosť Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, avšak v

súdnom spise sa nenachádza plnomocenstvo, z ktorého by mal odvolací súd preukázané, že oprávnený
splnomocnil uvedenú spoločnosť na zastupovanie v danom konaní.15. Súd prvej inštancie vyzval prípisom zo dňa 07. 03. 2017 oprávneného, aby predložil súdu plnú moc
udelenú advokátskej spoločnosti, ktorá v mene oprávneného podala odvolanie zo dňa 22. 02. 2017.
Oprávnený reagoval na výzvu súdu prvej inštancie a predložil súdu plnú moc udelenú advokátskej

kancelárii Advocate s. r. o. Následne súd prvej inštancie predložil vec Krajskému súdu v Nitre na
rozhodnutie o odvolaní spoločnosti Fridrich Paľko, s. r. o. Krajský súd v Nitre vrátil vec súdu prvej
inštancie s tým, aby opätovne vyzval oprávneného, resp. spoločnosť Fridrich Paľko, s. r. o. na
predloženie plnej moci na zastupovanie v tomto konaní, pretože v opačnom prípade sa jedná o podanie
urobené neoprávnenou osobou. Po vrátení veci, súd prvej inštancie vyzval oprávneného výzvou zo dňa

16. 08. 2017, 28. 09. 2017 a 18. 10. 2017 na predloženie plnej moci udelenej advokátskej kancelárii
Fridrich Paľko, s. r. o. Oprávnený na výzvy súdu do dnešného dňa nereagoval a súdu prvej inštancie
nepredložil plnú moc udelenú na zastupovanie advokátskej kancelárii Fridrich Paľko, s. r. o. Súd nemal
za preukázané, že spoločnosti Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, bolo udelené
plnomocenstvo v predmetnom konaní.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie spoločnosti Fridrich Paľko, s. r. o. ako podané
neoprávnenou osobou odmietol podľa § 386 písm. b) CSP a nemohol sa už zaoberať dôvodmi odvolania
a vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia a taktiež ani podanými návrhmi na prerušenie konania
z dôvodu ich bezpredmetnosti.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia §
262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o

výškenáhradytrovkonaniapoprávoplatnostirozhodnutiamuselrozhodovaťpodľa§262ods.2CSPsúd
prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá
v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).