Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. apríl 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/549/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6108223545
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6108223545.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej
a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcov: 1/ K.. K.
G., narodený XX.XX.XXXX, bytom R. XXX, 2/ K.. R. U., narodený XX.XX.XXXX, bytom Q. Y. XX, 3/
H.. Y. G., narodený XX.XX.XXXX, bytom Y., A. A. X, všetci žalobcovia právne zastúpení KUBINEC
& PARTNERS, advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Banská Bystrica, Tajovského 3, IČO: 36 851

574, proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní
žalobcov 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Brezno číslo konania 4C/50/2009-863 zo dňa
26.09.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Brezno číslo konania 4C/50/2009-863 zo dňa 26.09.2016 vo výroku III. o
trovách konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a v tomto rozsahu na ďalšie konanie.

II. Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ úroky
z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1 393,60 Eur od 04.10.2008 do 30.04.2012, žalobcovi
2/ úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1 841,91 Eur od 04.10.2008 do 30.04.2012

a žalobcovi 3/ úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 7 285,09 Eur od 04.10.2008
do 30.04.2012, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti súd žalobu
zamietol. Súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobcovia sa domáhali voči žalovanému náhrady
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Konkrétne, žalobca 1/ sa domáhal
škody spôsobenej nezákonným odčerpaním finančných prostriedkov z účtu vedeného v M. F. vo výške

41 983,38 Sk, t.j. 1 393,60 Eur s úrokmi vo výške 9 % od 03.09.2004 do zaplatenia, škody spôsobenej
vynúteným zaplatením istiny z exekvovanej pohľadávky vo výške 300 000,- Sk t.j. 9 958,18 Eur s úrokmi
vo výške 9 % ročne od 21.09.2004 do zaplatenia, náhrady ušlého zisku v dôsledku obmedzeného
nakladania s nehnuteľnosťami v osobnom vlastníctve v podiele 1/3 z ušlého zisku vo výške 860 402,-
Sk, t.j. 286 800,- Sk v prepočte 9 520,02 Eur, náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 200 000,- Sk, t.j.
6 638,78 Eur, náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1/3 nákladov na zastupovanie R.. V. t.j. 11

025,- Sk, v prepočte 365,96 Eur, a náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1/3 na zastupovanie
R.. H. vo výške 1/3 nákladov, t.j. 116 286,80 Sk, v prepočte 3 860,01 Eur. Žalobca 2/ sa domáhal
náhrady škody spôsobnej nezákonným odčerpaním finančných prostriedkov z účtov vedených v M. F. a
U. vo výške 55 489,40 Sk, t.j. 1 841,91 Eur a ročných úrokov 9 % od 03.09.2004 do zaplatenia, škody
spôsobnej vynúteným zaplatením istiny z exekvovanej pohľadávky vo výške 255 100,- Sk, t.j. 8 467,77
Eur a ročných úrokov z omeškania vo výške 9 % od 21.09.2004 do zaplatenia, náhrady ušlého zisku

v dôsledku obmedzenia nakladania s nehnuteľnosťami v osobnom vlastníctve v podiele 1/3 z ušlého
zisku vo výške 860 402,- Sk, t.j. 280 801,- Sk, v prepočte 9 520,05 Eur, náhrady nemajetkovej ujmyvo výške 200 000,- Sk, t.j. 6 638,78 Eur, náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1/3 nákladov na
zastupovanie R.. V. t.j. 11 025,- Sk, v prepočte 365,96 Eur, a náhrady trov právneho zastúpenia vo
výške 1/3 na zastupovanie R.. H. vo výške 1/3 nákladov, t.j. 116 286,80 Sk, v prepočte 3 860,01 Eur.

Žalobca 3/ sa domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným odčerpaním finančných prostriedkov
z účtov vedených v M. F. a M. F. vo výške 219 470,56 Sk, t.j. 7 285,09 Eur a ročných úrokov 9 % od
03.09.2004 do zaplatenia, škody spôsobenej vynútením zaplatením istiny z exekvovanej pohľadávky vo
výške 200 000,- Sk, t.j. 6 638,78 Eur a ročných úrokov z omeškania 9 % od 21.09.2004 do zaplatenia,
náhrady ušlého zisku v dôsledku obmedzenia nakladania s nehnuteľnosťami v osobnom vlastníctve v

podiele 1/3 z ušlého zisku vo výške 860 402,- Sk, t.j. 286 801,- Sk, t.j. v prepočte 9 520,05 Eur, náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 200 000,- Sk, t.j. 6 638,78 Eur, náhrady trov právneho zastúpenia vo výške
1/3 nákladov na právne zastupovanie JUDr. Kubincom, t.j. 11045,- Sk, v prepočte 365,96 Eur, náhrady
trov právneho zastúpenia vo výške 1/3 na zastupovanie R.. H. vo výške 1/3 nákladov, t.j. 116 286,80 Sk,
v prepočte 3 860,01 Eur, náhrady preukázaných hotových výdavkov vo výške 843,50 Sk, t.j. 28,- Eur,
náhrady trov právneho zastupovania R.. Y. M. vo výške 155,- Sk, v prepočte 5,15 Eur, a náhrady trov

právneho poradenstva vykonaného R.. E. V. vo výške 2 000,- Sk, t.j. 66,39 Eur. Po pripustení zmeny
žaloby v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy uznesením Okresného súdu Brezno č.k. 4C/50/2009-455
zo dňa 08.09.2010 došlo k zmene žaloby, a to u žalobcu 1/ zo sumy 6 638,78 Eur (200 000,- Sk) na sumu
10 000,- Eur, u žalobcu 2/ zo sumy 6 638,78 Eur (200 000,- Sk) na sumu 10 000,- Eur a u žalobcu 3/ zo
sumy 6 638,78 Eur (200000,- Sk) na sumu 15 000,- Eur. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozsudku

konštatoval predošlý priebeh sporu a uviedol, že rozsudkom č.k. 4C/50/2009-520 zo dňa 27.05.2011 súd
rozhodol o žalobe žalobcov nasledovne: „I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške 1
393,60 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti toho rozhodnutia. II. Žalobu žalobcu 1/ na zaplatenie úrokov
vo výške 9 % zo sumy 1 393,60 Eur od 03.09.2004 do zaplatenia z a m i e t a. III. Žalovaný je p o v i n n
ý zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 1 841,91 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. IV. Žalobu

žalobcu 2/ na zaplatenie úrokov vo výške 9 % zo sumy 1 841,91 Eur od 03.09.2004 do zaplatenia z a m i
e t a. V. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 7 285,09 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia. VI. Žalobu žalobcu 3/ na zaplatenie úrokov vo výške 9 % zo sumy 7 285,09 Eur od
03.09.2004 do zaplatenia zamieta. VII. Žalobu žalobcu 1/ na zaplatenie 9 958,18 Eur s úrokmi vo výške
9 % od 21.09.2004 do zaplatenia, návrh žalobcu 2/ na zaplatenie 8 467,77 Eur s ročnými úrokom z

omeškania vo výške 9 % od 21.09.2004 do zaplatenia a návrh žalobcu 3/ na zaplatenie 6.638,78 Eur
s ročnými úrokmi z omeškania 9 % od 21.09.2004 do zaplatenia z a m i e t a. VIII. Žalobu žalobcu 1/
na náhradu ušlého zisku vo výške 9 520,02 Eur, žalobcu 2/ na náhradu ušlého zisku vo výške 9 520,05
Eur a žalobcu 3/ na náhradu ušlého zisku vo výške 9
520,05 Eur z a m i e t a. IX. Žalovaný je p o v i n n ý uhradiť žalobcom 1/, 2/, 3/ nemajetkovú ujmu

vo výške 2 000,- Eur každému zvlášť do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. X. V prevyšujúcej
časti uplatnenej nemajetkovej ujmy súd žalobu žalobcov 1/, 2/, 3/ z a m i e t a. XI. Žalobu žalobcov
1/, 2/, 3/ na zaplatenie sumy vo výške 365,96 Eur každému zvlášť zamieta. XII. Žalobu žalobcov 1/,
2/, 3/ na zaplatenie 3 860,01 Eur každému zvlášť zamieta. XIII. Žalobu žalobcu 3/ na zaplatenie 66,39
Eur z a m i e t a. XIV. Žalobu žalobcu 3/ na zaplatenie 28,- Eur a 5,15 Eur z a m i e t a. XV. O

trovách konania súd r o z h o d n e až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“ Krajský súd
v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 14Co/232/2011-602 zo dňa 28.02.2012 rozhodol tak, že rozsudok
prvoinštančného súdu zrušil vo výroku II., IV. a VI. a vec mu vrátil v tejto časti na ďalšie konanie. Vo
zvyšných častiach napadnutý rozsudok potvrdil. Uznesením č.k. 4C/50/2009-722 zo dňa 21.03.2014
súd rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcami tak, že konanie v časti týkajúcej sa povinnosti

žalovaného zaplatiť žalobcovi 1/ úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1 393,60 Eur od
03.09.2004 do 25.03.2008, úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1 393,60 Eur od 01.05.2012
do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 0,50% ročne zo sumy 1 393,60 Eur od 26.03.2008 do
30.04.2012, zastavil. Rovnako zastavil aj konanie v časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi 2/ úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1 841,91 Eur od 03.09.2004 do 25.03.2008,

úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1 841,91 Eur od 01.05.2012 do zaplatenia a úroky z
omeškania vo výške 0,50% ročne zo sumy 1841,91 Eur od 26.03.2008 do 30.04.2012. Súd zastavil aj
konanie v časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 3/ úroky z omeškania vo výške 9%
ročne zo sumy 7285,09 Eur od 03.09.2004 do 25.03.2008, úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo
sumy 7285,09 Eur od 01.05.2012 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 0,50% ročne zo sumy 7

285,09 Eur od 26.03.2008 do 30.04.2012. Predmetom konania v danom štádiu tak zostalo rozhodnutie
súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1/ úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy
1 393,60 Eur od 26.03.2008 do 30.04.2012, ďalej o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2/ úroky
z omeškania vo výške8,50 % ročne zo sumy 1 841,91 Eur od 26.03.2008 do 30.04.2012 a o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi 3/ úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 7 285,09 Eur od 26.03.2008 do
30.04.2012. Rozsudkom č.k. 4C/50/2009-763 zo dňa 31.07.2014 súd žalobu (v časti, v ktorej bola vec

odvolacím súdom zrušená a vrátená na nové konanie a rozhodnutie) zamietol a prenechal rozhodnutie
o náhrade trov konania na samostatné uznesenie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k.
14Co/1111/2014-798 zo dňa 29.01.2016 zrušil rozsudok č.k. 4C/50/2009-763 zo dňa 31.07.2014 a
vrátil vec súdu na ďalšie konanie. Na základe vykonaného dokazovania a v súlade so závermi
uvedenými v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 14Co/1111/2014-798 zo dňa 29.01.2016

súd prvej inštancie potom dospel k záveru, že námietka žalobcov, v ktorej namietajú, že v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. nie je potrebné osobitné prerokovanie príslušenstva z nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci príslušným orgánom, lebo zákon nevyžaduje osobitné
prerokovanie príslušenstva tohto nároku, osobitne jeho zákonného príslušenstva, t. j. nárokov, ktoré za
predpokladu priznania predmetného nároku vyplývajú priamo zo zákona, je dôvodná. Súd v odôvodnení
rozsudku poukázal na to, že podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom k 03.04.2008

(deň doručenia žiadosti žalobcov o predbežné prerokovanie nároku žalovanému), ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti,
môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z vyššie
uvedených skutočností, ako aj z ustanovení § 489, §563 Občianskeho zákonníka potom súd vyvodil,
že štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok

riadne uplatnil postupom podľa § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. podľa znenia účinného do 31.12.2012
(s prihliadnutím na dátum podania žiadosti žalobcov). Márnym uplynutím tejto lehoty sa štát ako dlžník
zo zodpovednostného právneho vzťahu (§ 489 Občianskeho zákonníka) dostáva do omeškania, a
tak najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí šesť mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť
poškodenému veriteľovi tiež úroky z omeškania. Žalovaný sa teda v súlade s vyššie uvedenými

skutočnosťami mohol dostať do omeškania až dňom uplynutia šiestich mesiacov odo dňa 03.04.2008
(deň doručenia žiadosti žalobcov o predbežné prerokovanie nároku žalovanému), t.j. dňa 04.10.2008.
Keďže žalovaný uhradil sumy priznané žalobcom rozsudkom č. k. 4C/50/2009-520 zo dňa 27.05.2011
až dňa 30.04.2012, čo vyplýva zo žalobcami predložených výpisov z účtov, vznikol žalobcovi 1/ nárok
na úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1 393,60 Eur od 04.10.2008 do 30.04.2012,

žalobcovi 2/ nárok na úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1 841,91 Eur od 04.10.2008
do 30.04.2012 a žalobcovi 3/ nárok na úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 7.285,09
Eur od 04.10.2008 do 30.04.2012, na ktorých úhradu súd zaviazal žalovaného výrokom I. rozsudku.
V prevyšujúcej časti súd nárok žalobcov zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenie
§ 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku. Pre účely určenia pomery úspechu medzi účastníkmi

súd vyčíslil uplatňovanú pohľadávku žalobcov 1/, 2/, 3/ ku dňu podania žaloby dňa 02.12.2008 v znení
uznesenia č.k. 4C/50/2009-455 zo dňa 08.09.2010, ktorým súd pripustil zmenu žaloby spočívajúcu
v rozšírení uplatnených nárokov žalobcov. Súd potom zhrnul, že žalobca 1/ sa domáhal škody
spôsobenej nezákonným odčerpaním finančných prostriedkov z účtu vedeného v M. F. vo výške 1393,60
Eur s úrokmi vo výške 9 % ročne zo sumy 1393,60 Eur od 03.09.2004 do 30.04.2012 (ktoré po

vyčíslení predstavujú sumu 961,12 Eur), škody spôsobenej vynúteným zaplatením istiny z exekvovanej
pohľadávky vo výške 9958,18 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 9958,18 Eur od
21.09.2004 do zaplatenia (ktoré po vyčíslení ku dňu podania žaloby predstavujú sumu 3766,64 Eur),
náhrady ušlého zisku v dôsledku obmedzeného nakladania s nehnuteľnosťami v osobnom vlastníctve
v podiele 1/3 z ušlého zisku v prepočte 9520,02 Eur, náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10000,- Eur,

náhradytrovprávnehozastúpeniavovýške1/3nákladovnazastupovanieR..V.vprepočte365,96Eur,a
náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1/3 na zastupovanie R.. H. vo výške 1/3 nákladov v prepočte
3860,01 Eur. Spolu sa teda žalobca 1/ domáhal ku dňu podania žaloby od žalovaného zaplatenia sumy
39825,53 Eur. Žalobca 2/ sa domáhal náhrady škody spôsobnej nezákonným odčerpaním finančných
prostriedkov z účtov vedených v M. F. a U. vo výške 1841,91 Eur s úrokmi vo výške 9 % ročne zo sumy

1841,91 Eur od 03.09.2004 do 30.04.2012 (ktoré po vyčíslení predstavujú sumu 1270,31 Eur), škody
spôsobnej vynúteným zaplatením istiny z exekvovanej pohľadávky vo výške 8467,77 Eur s úrokmi z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8467,77 Eur od 21.09.2004 do zaplatenia (ktoré po vyčíslení
ku dňu podania žaloby predstavujú sumu 3202,90 Eur), náhrady ušlého zisku v dôsledku obmedzenia
nakladania s nehnuteľnosťami v osobnom vlastníctve v podiele 1/3 z ušlého zisku v prepočte 9520,05

Eur, náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10000,- Eur, náhrady trov právneho zastúpenia vo výške
1/3 nákladov na zastupovanie R.. V. v prepočte 365,96 Eur, a náhrady trov právneho zastúpenia vo
výške 1/3 na zastupovanie R.. H. vo výške 1/3 nákladov, v prepočte 3 860,01 Eur. Spolu sa teda
žalobca 2/ domáhal ku dňu podania žaloby od žalovaného zaplatenia sumy 38519,91 Eur. Žalobca3/ sa domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným odčerpaním finančných prostriedkov z účtov
vedených v M. F. a M. F. vo výške 7285,09 Eur s úrokmi vo výške 9 % ročne zo sumy 7285,09 Eur
od 03.09.2004 do 30.04.2012 (ktoré po vyčíslení predstavujú sumu 5024,31 Eur), škody spôsobenej

vynútením zaplatením istiny z exekvovanej pohľadávky vo výške 6 638,78 Eur s úrokmi z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 6638,78 Eur od 21.09.2004 do zaplatenia (ktoré po vyčíslení ku dňu podania
žaloby predstavujú sumu 2511,09 Eur), náhrady ušlého zisku v dôsledku obmedzenia nakladania s
nehnuteľnosťami v osobnom vlastníctve v podiele 1/3 z ušlého zisku vo výške v prepočte 9520,05
Eur, náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10000,- Eur, náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1/3

nákladov na právne zastupovanie R.. V., v prepočte 365,96 Eur, náhrady trov právneho zastúpenia vo
výške 1/3 na zastupovanie R.. H. vo výške 1/3 nákladov, v prepočte 3860,01 Eur, náhrady preukázaných
hotových výdavkov vo výške 28,- Eur, náhrady trov právneho zastupovania R.. Y. M. vo výške v prepočte
5,15 Eur, a náhrady trov právneho poradenstva vykonaného R.. E. V. vo výške 66,39 Eur. Spolu sa teda
žalobca 3/ domáhal ku dňu podania žaloby od žalovaného zaplatenia sumy 45371,22 Eur. Žalobcovia
1/, 2/, 3/ si teda spolu uplatnili od žalovaného ku dňu podania žaloby celkovo sumu 123716,66 Eur

(39825,53 Eur + 38519,91 Eur + 45371,22 Eur), z čoho im bolo jednak predmetným rozsudkom, tak
aj predchádzajúcim rozsudkom č.k. 4C/50/2009-520 zo dňa 27.05.2011 priznaných žalobcovi 1/ voči
žalovanému nárok spočívajúci sume vo výške 1393,60 Eur, úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne
zo sumy 1393,60 Eur od 04.10.2008 do 30.04.2012 (ktoré po vyčíslení predstavujú sumu 448,43 Eur),
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2000,- Eur, žalobcovi 2/ voči žalovanému nárok spočívajúci sume

vo výške 1841,91 Eur, úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1841,91 Eur od 04.10.2008
do 30.04.2012 (ktoré po vyčíslení predstavujú sumu 592,69 Eur), náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
2000,- Eur, žalobcovi 3/ voči žalovanému nárok spočívajúci sume vo výške 7285,09 Eur, úroky z
omeškaniavovýške8,50%ročnezosumy7285,09Eurod04.10.2008do30.04.2012(ktorépovyčíslení
predstavujú sumu 2344,20 Eur), náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2000,- Eur. Súd prvej inštancie

potom zhrnul, že z celkovo uplatnených nárokov voči žalovanému vo výške 123716,66 Eur (do podania
žaloby) bolo žalobcom priznaných 19905,92 Eur (vyčíslené do podania žaloby). Úspech žalobcov tak
predstavoval v percentuálnom vyčíslení 16,09 % a neúspech 83,91 %, žalovaný bol teda v predmetnej
veci úspešnejším účastníkom konania. Súd potom vyslovil, že po odrátaní úspechu žalovaného v konaní
od jeho neúspechu (83,91 % - 16,09 %), tento účastník má právo na náhradu 67,82 % trov konania. S

ohľadom na úspech žalovaného v rozsahu 83,91%, súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,2
C.s.p., keď v spore úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 67,82 %, o výške
ktorých rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku.

2. Proti rozsudku okresného súdu vo výroku III., ktorým súd rozhodol o trovách konania podali žalobcovia

v 1., 2. a 3. rade v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Konštatovali predošlú genézou konania a
uviedli, že zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) sa uplatní pri rozhodovaní o náhrade
trov sporového konania, teda len v týchto konaniach sa dá hovoriť o úspechu alebo neúspechu účastníka
konania. Žalobcovia poukázali a citovali z uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 4. 2014,
sp. zn. 24Co 446/2013, v zmysle ktorého pri uplatnení viacerých samostatných nárokov sa musí ich

samostatnosť prejaviť aj pri rozhodovaní o trovách konania ( R 28/1970, taktiež rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 39/2011). To znamená, že otázku úspechu a neúspechu v
konaní toho - ktorého účastníka treba hodnotiť vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku samostatne.
Pri číselnom vyjadrení náhrady trov konania (teda peňažnou sumou) treba celkový náklad týkajúci
sa celého nároku, ktorý tomu ktorému účastníkovi vznikol, rozdeliť v pomere k výške uplatňovaných

dielčich nárokov a v rámci týchto dielčich nárokov posúdiť mieru úspechu a podľa nej priznať náhradu
úspešnému účastníkovi. Žalobcovia uviedli, že si uplatňovali nároky na náhradu škody, ktoré bolo
potrebné vyhodnotiť samostatne, keďže tieto uplatnené nároky nie je možné pri rozhodovaní o trovách
konania a aplikovaní zásad procesné úspechu, respektíve neúspechu posudzovať ako jeden komplexný
nárok, najmä za situácie, ak v niektorých z nárokov boli žalobcovia procesne úspešný v celom rozsahu

a naopak v niektorých prípadoch boli neúspešní. Žalobcovia samostatne uplatnené nároky špecifikovali
ako nárok na náhradu skutočnej škody spolu so zákonnými úrokmi z omeškania, nárok na náhradu
skutočnej škody spočívajúcej v nútenom vyplatení istiny z exekvovanej pohľadávky spolu s úrokmi
z omeškania, ušlý zisk, nemajetkovú ujmu a trovy konania a trovy právneho zastúpenia vynaložené
žalobcami za účelom bránenia práva. Následne potom žalobcovia uviedli, vo vzťahu ku ktorým nárokom

boli procesne úspešní v plnom rozsahu (o nároku na náhradu skutočnej škody spočívajúcej v čerpaní
finančných prostriedkov z účtu), vo vzťahu k úrokom z omeškania boli žalobcovia neúspešní len vo veľmi
nepatrnej časti, ktorá sa dotýkala obdobia, od ktorého si úroky z omeškania uplatňovali. Žalobcovia
sa nestotožnil ani s postupom súdu prvej inštancie, ktorý pri určovaní pomeru úspechu a neúspechuvychádzal aj z vyčíslenej sumy úrokov z omeškania ku dňu podania žaloby, napriek tomu, že žalobcovia
úrokzomeškanianevyčísľovaliažiadalioúrokyzomeškaniaodurčitéhodátumuaždozaplatenia.Ažpo
vydaní rozsudku Okresného súdu Brezno sp. zn. 4C/50/2009 - 520 zo dňa 27.05.2011, ktorý bol v časti

potvrdený rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 14Co/232/2011 - 602 zo dňa 2 spolu s
motor je 2012 a po uhradení priznaného nároku zo strany žalovaného dňa 30. 4. 2012, bolo možné určiť
konkrétne obdobie omeškania žalovaného s úhradou plnenia a vyčísliť tak aj výšku zákonných úrokov
z omeškania. Súd prvej inštancie mal tak pri posudzovaní úspechu alebo neúspechu vychádzať len z
hodnoty istiny. Svojim postupom súd žiadnym spôsobom nezohľadnil stopercentnú procesnú úspešnosť

žalobcov v časti konania ohľadom nároku na náhradu skutočnej škody spočívajúcej v odčerpaní
finančných prostriedkov z účtov žalobcov. Pri uplatňovaní nároku na náhradu škody spočívajúcej vo
vynútenom zaplatení istiny z exekvovanej pohľadávky a vo vyčíslenom ušlom zisku žalobcovia úspešní
neboli len v dôsledku neuneseniu dôkazného bremená. V tejto časti bol plne úspešný žalovaný. Pokiaľ
si žalobcovia v 1., 2. a 3. rade uplatnili aj zákonný nárok na priznanie nemajetkovej ujmy, rozhodnutie o
výške plnenia záviselo od úvahy súdu, preto aj pokiaľ si žalobcovia v konaní uplatnili vyšší nárok, než

im bol konečným rozhodnutím priznaný, nemožno podľa ich názoru v tejto časti hovoriť o neúspechu
žalobcov. Pokiaľ teda súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania a určení pomeru úspechu
a neúspechu postupoval tak, že porovnával pri nemajetkovej ujme sumu uplatnenú v konaní žalobcami
so sumou, ktorá im v konaní bola priznaná a vyhodnotil tak pomer úspechu a neúspechu žalobcov,
nepostupoval správne, pretože výška nemajetkovej ujmy v tomto konaní závisela výlučne na posúdení

súdu,pretožalobcovianemohlimaťvtejtočastineúspech,akbolipovinníuviesťvžalobejejpožadovanú
výšku. Pokiaľ si žalobcovia uplatnili aj trovy konania a trovy právneho zastúpenia, ktoré im vznikli
v exekučnom konaní, žalobcovia neboli v tejto časti úspešní z dôvodu prijatia právneho záveru zo
strany súdu prvej inštancie, že povinnosť nahradiť tieto trovy má iný subjekt ako štát, teda oprávnený.
Žalobcovia však argumentujú, že oprávnený subjekt je nemajetný. Vzhľadom na vyššie uvedené

skutočnosti sú tak žalobcovia v 1., 2. a 3. rade toho názoru, že súd pri určovaní výšky pomeru úspechu
a neúspechu nepostupoval správne, nesprávne vyhodnotil mieru úspešnosti žalobcov pri priznanej
náhrade škody a nemajetkovej ujmy a teda jeho záver o tom, že žalobcovia sú povinní spoločne a
nerozdielnenahradiťtrovykonaniavrozsahu67,82%jenesprávnyavychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci. Súd mal taktiež možnosť pri určovaní pomeru úspechu alebo neúspechu nepriznať

trovy konania žiadnemu z účastníkov. V tomto smere poukázali žalobcovia na znenie ustanovenia § 257
Civilného sporového poriadku, ktoré dáva súdu možnosť voľby vo výnimočných prípadoch nepriznať
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vzhľadom na predmet sporu, dôvod
podania žaloby, ako aj s ohľadom na vek žalobcov sa preto domnievajú, že v tomto prípade existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa, kedy by súd nemusel priznať náhradu trov konania žalovanému.

Poukázali na to, že žalobcovia, ktorí na vzniku škody nemali žiaden podiel, museli po dobu 7 rokov
trvajúcom spore brániť si svoje právo na zákonné úroky z omeškania a v tejto súvislosti im vznikli ďalšie
náklady.Poukázalitaktiežnato,ženebyťnezákonnéhorozhodnutia,ktorévýraznýmspôsobomzasiahlo
do osobného života žalobcov a narušilo ich ekonomickú a finančnú, ako aj rodinnú stabilitu, nevznikol
by ani podnet na toto konanie. Žalovaný ani počas sporového konania nechcel uznať nárok žalobcov na

náhradu škody, hoci bolo evidentné, že škoda vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.
Exekúcia začala v roku 2004 a snaha žalobcov o nápravu trvá až dodnes. Žalobcovia okrem zvýšených
finančných nákladov v súvislosti s bránením a uplatňovaním si svojho práva voči žalovanému sú navyše
postihnutí z toho plynúcim dlhodobým stresom a tlakom, ktorý nemá priaznivý vplyv na ich zdravotný
stav. Žalobcovia sú dôchodcovia, ktorí boli postihnuté nezákonným rozhodnutím štátu a museli vynaložiť

značné finančné prostriedky na bránenie svojho práva. Na druhej strane však nepriznanie nároku na
náhradu trov konania žalovanému nebude mať pre žalovaného žiadne negatívne dopady a nezasiahne
výrazným spôsobom do jeho práv. Záver súdu a rozhodovanie v časti o náhradu trov konania je nielenže
vo vzťahu k žalobcom
nespravodlivé, ale výrazným spôsobom opätovne zasiahne do ekonomickej a finančnej oblasti žalobcov.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti potom odvolatelia záver súdu, ktorým bol žalovanému
priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 67,82 % považujú za neudržateľný, ktorý vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd nezohľadnil mieru úspechu či neúspechu dielčich
nárokov, ako aj iné podstatné skutkové okolnosti prípadu, majetkové pomery účastníkov a spravodlivé
usporiadanie vzťahov medzi žalobcami a žalovaným. Vzhľadom na uvedené potom žalobcovia navrhujú,

aby odvolací súd zrušil výrok III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátil v tejto časti vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov v 1., 2. a 3. rade nevyjadril.4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez

nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu v odvolaním napadnutom výroku podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec mu v
tomto rozsahu podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov

konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

6. Podľa ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len
čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo.

7. Podľa ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku, výnimočne súd neprizná náhradu trov
konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

8. Odvolací súd, v súvislosti s citovanou právnou úpravou náhrady trov konania konštatuje, že právna
úprava Civilného sporového poriadku upravuje pomerne striktné kritériá pri rozhodovaní súdu o náhrade

trov konania. V zmysle dikcie obsiahnutej v novej procesnej úprave, súd pri rozhodovaní o náhrade
trov konania v zásade vychádza z procesného úspechu strán v spore a priznáva či nepriznáva náhradu
trov konania v závislosti od meritórneho rozhodnutia a z neho vyplývajúceho úspechu či neúspechu tej-
ktorej strany sporu. Osobitne je upravená pri náhrade trov konania v zmysle novej procesnej úpravy
len situácia pri zastavení konania, kedy súd meritórne nerozhoduje a teda ani otázku procesného

úspechu či neúspechu strán sporu nie je za tejto procesnej situácie možné vyvodiť. Určitú možnú
modifikáciu pomerne striktného aplikovania pomeru úspechu či neúspechu strán sporu umožňuje súdu
len ustanovenie § 257 CSP, umožňujúce súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania inak úspešnej
strane sporu, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

9. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania nepostupoval správne, pokiaľ
matematickým spôsobom vyjadril celkovú hodnotu predmetu konania (súčtom hodnôt jednotlivých
dielčich nárokov) a to vo vzťahu ku každému zo žalobcov osobitne, pričom navyše aj kapitalizoval
úroky z omeškania a príslušenstvo uplatnených nárokov, ktoré následne vyčíslil, sumy uplatňovaných
nárokov žalobcu 1/, žalobcu 2/ a žalobcu 3/ potom sčítal a následne matematickým vyjadrením

pomeru procesného úspechu žalovaného ku pocesnému neúspechu žalovaných následne určil mieru
procesného úspechu žalovaného a priznal mu v tomto rozsahu právo na náhradu trov konania. Takýto
postup súdu prvej inštancie však nezodpovedá zásadám náhrady trov konania pri prejednávaní
viacerých vecí (viacerých samostatných dielčích nárokov) v spoločnom konaní.

10. V danej veci je zásadné, že tak, ako to aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku detailne
a precízne uviedol, že si žalobcovia v 1., 2. a 3. rade uplatnili viaceré samostatné nároky, konkrétne
nárok na náhradu skutočnej škody spolu so zákonnými úrokmi z omeškania, nárok na náhradu skutočnej
škody spočívajúcej v nútenom vyplatení istiny zexekvovanej pohľadávky spolu s úrokmi z omeškania,
ušlý zisk, nemajetkovú ujmu a trovy konania a trovy právneho zastúpenia vynaložené žalobcami za

účelom bránenia práva. Správny je názor odvolateľov, že úspech účastníka/strany v konaní, v ktorom sa
rozhoduje o viacerých samostatných nárokoch, musí súd hodnotiť samostatne vo vzťahu ku každému
nároku jednotlivo a nie celkovo vo vzťahu ku všetkým dielčím nárokom zároveň (a to matematickým
súhrnom tak, ako to urobil súd prvej inštancii). Aj v prípade, ak súd prejednáva nárok na náhradu škody,
ktorá je vymedzená jednotlivými zložkami práva na náhradu škody, tieto jednotlivé zložky na náhradu

škody sa prejavujú ako samostatné dielčie nároky vyplývajúce z určitého zodpovednostného vzťahu.
Existencia týchto dielčích a samostatne uplatniteľných nárokov je od seba nezávislá; jednotlivých dielčie
nároky môžu vzniknúť bez toho, aby súčasne vznikli aj ďalšie nároky. Jednotlivé dievčie nároky na
náhradu škody sú podľa hmotného práva úplne samostatné, nakoľko predpoklady ich vzniku sú odlišné
a tiež vznikajú v rôznom čase a niekedy aj v rôznych súvislostiach. So samostatnosťou dielčich nárokov

na náhradu škody je nutné počítať aj pri rozhodovaní o trovách konania (porovnaj R 10/1976, R 28/1970,
obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 11/2011).11. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že pre účely rozhodovania o náhrade trov konania v prípade, ak
súd prejednáva nárok na náhradu škody, ktorý je vymedzený jednotlivými zložkami práva na náhradu
škody, je treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu strán sporu vo vzťahu ku každému

dielčiemunárokusamostatne,ďalejzvážiť,čineúspechnebollenvnepatrnejčastialebočirozhodovanie
o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu a to samostatne vo vzťahu ku
každému nároku osobitne. Konania o čiastkových nárokov na náhradu škody majú totiž spoločné iba to,
že sa o nich rozhoduje v jednom konaní. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania týkajúcej sa dielčich
nárokov na náhradu škody z určitého zodpovednostného vzťahu, aj pri čiastočnom neúspechu alebo pri

stanovení nižšej náhrady ako bola v žalobe požadované, treba aplikovať ustanovenie § 255 ods. 2 CSP
(predtým ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p.), tak, ako to vyplýva okrem iných aj z rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 McDo/25/2012 zo dňa 4. 4. 2013.

12. Pokiaľ tak súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade prvoinštančného konania takto
nepostupoval, odvolací súd, vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, po preskúmaní veci potom

rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku o trovách konania z uvedených dôvodov
podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec mu v tomto rozsahu podľa ustanovenia § 391
ods. 1 a 3 vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

13. Vo zvyšnej, odvolaním nenapadnutej časti, zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý (§ 367

ods. 3 CSP).

14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).