Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. máj 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/276/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112230258
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4112230258.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a JUDr. Denisy Šaligovej, v právnej veci žalobcu: W. F.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom I., A. XX, zast. JUDr. Elenou Klamárovou, advokátkou, so sídlom Bratislava,
Družstevná 5, pracovisko v Senci, Lichnerova 6 proti žalovanému: K. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom R.-
P., T. O. H. XXX/XX, zast. Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s. r. o., so sídlom Nitra, Štefánikova 7,
o zaplatenie 15.590 eur istiny s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Nitra zo dňa 13. apríla 2017 č. k. 19C/283/2013-171 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi
sumu 15.590 eur spolu s 9,5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 20.590 eur od 26. 09. 2011 do 14.
06. 2012 vo výške 1.404,07 eura a s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 15.590 eur odo dňa 15.
06. 2012 do zaplatenia a to troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. O trovách konania rozhodol tak, že
žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami §
657, § 517 ods. 1, 2, § 558 Občianskeho zákonníka a na základe vykonaného dokazovania zistil, že na

základe ústnej zmluvy o pôžičke zo dňa 25. 08. 2011 žalobca požičal žalovanému ako fyzickej osobe
sumu 20.590 eur, ktorú mu mal žalovaný vrátiť do 25. 09. 2011. Dňa 14. 06. 2012 bolo spísané Uznanie
dlhu a dohoda o splátkach, v ktorom je dlh uznaný, čo do dôvodu aj výšky a je z neho zrejmé, že žalovaný
ako fyzická osoba - dlžník uznal, že žalobcovi ako fyzickej osobe - veriteľovi dlhuje sumu 20.590 eur
titulom pôžičky zo dňa 25. 08. 2011, ktorá bola splatná dňa 25. 09. 2011. Žalovaný vyhlásil, že je schopný
pohľadávku veriteľa uhradiť, resp. že má vo vlastníctve dostatok hnuteľných a nehnuteľných vecí, ktoré
môžu slúžiť k uspokojeniu pohľadávky. Dlh sa žalovaný zaviazal splatiť žalobcovi v 6 splátkach, pričom

prvá splátka vo výške 5.000 eur bola splatná pri podpise uznania dlhu a jej prevzatie žalobca ako veriteľ
potvrdil svojim podpisom. Splátky 2, 3, 4, 5 a 6 boli dojednané vo výške 3.118 eur, ktoré sa žalovaný
zaviazal uhradiť žalobcovi prevodom na účet žalobcu ku dňu 15. 07. 2012, 15. 08. 2012, 15. 09. 2012,
15. 10. 2012 a 15. 11. 2012. V bode 2. bolo dojednané, že pokiaľ dlžník neuhradí ktorékoľvek 2 splátky,
stane sa zročným celý dlh. V bode 3. bolo dojednané, že pokiaľ sa pre omeškanie dlžníka stane zročným
celý dlh, veriteľ bude môcť od dlžníka žiadať aj zákonné úroky z omeškania vo výške 9,5% ročne z celej
pohľadávky od 25. 09. 2011. Žalovaný okrem prvej splátky žiadnu ďalšiu splátku neuhradil aj napriek

písomnej výzve zo dňa 28. 08. 2012. Vychádzajúc z § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj
dlh určený čo do dôvodu aj do výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Vyplýva preto, že
uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom, ktorú zabezpečovaciu funkciu plní tým, že
zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v dobe trvania. Zmyslom uznania dlhu je to, žeposkytuje veriteľovi nesporný právny základ pri vymáhaní jeho pohľadávky v prípadnom súdnom spore,
pričom dôkazné bremeno sa prenáša na dlžníka. Uznanie dlhu zákon vymedzuje ako jednostranný
právnyúkondlžníkaadresovanýveriteľovi,ktorýmdlžníkdávaveriteľovinajavo,žesvojzáväzokuznáva.

Okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony na platnosť uznania dlhu je potrebná písomná forma,
vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Veriteľ v prípade súdneho sporu
nemusí dokazovať, že dlh v čase uznania existoval. Ak by dlžník namietal, že dlh v čase uznania
neexistoval alebo, že napríklad zanikol splnením dlhu, musel by to preukázať. Všeobecné popretie
záväzku dlžníkom však nie je dôvodom na preskúmanie uznania nároku súdom. Uznanie dlhu nie je

novým právnym dôvodom záväzku, ale len uľahčuje žalobcovi (veriteľovi) procesnú situáciu, pretože
žalobca (veriteľ) nemusí preukazovať vznik dlhu ani jeho výšku v dobe uznania, ale dôkazné bremeno
prechádza na žalovaného ako dlžníka, ale len ohľadne dlhu v tej výške ako bol uznaný. Aj po doplnení
dokazovania a to vypočutím žalovaného, ktorý na pojednávaní prehlásil, že uznanie dlhu si prečítal,
rozumel uznaniu dlhu po prečítaní, nemal pripomienky, súd mal za to, že v konaní nebolo preukázané,
že išlo o dlh firmy MIRO PLUS a túto skutočnosť vôbec nepotvrdil ani vypočutý svedok S.. V konaní

nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že žalobca ako veriteľ požičal finančné prostriedky vo výške
20.590 eur firme MIRO PLUS s. r. o., ktorá podľa tvrdenia žalovaného mala mať neuhradené faktúry voči
spoločnosti žalobcu, od ktorej odoberala stavebný materiál. Súd poukázal na písomné uznanie dlhu,
ktorým bol žalovaným dlh uznaný, čo do dôvodu a výšky, teda sa predpokladá, že dlh v čase uznania
trval. Z uznania dlhu a dohody o splátkach jednoznačne vyplýva, že žalovaný ako fyzická osoba uznal

dlh, čo do dôvodu a výšky a tento dlh bol z titulu pôžičky, ktorú mu žalobca poskytol dňa 25. 08. 2011
vo výške 20.590 eur a ktorá bola splatná dňa 25. 09. 2011. Žalovaný ako fyzická osoba podpisom na
tomto uznávacom prejave potvrdil existenciu dlhu vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke a pri uznávacom
prejave ani v najmenšom nespochybnil prevzatie predmetu pôžičky. Z dôvodu jej nesplatenia zo strany
žalovaného v dojednanej lehote došlo k podpísaniu Uznania dlhu a dohody o splátkach dňa 14. 06.

2012 a v zmysle dohody o splátkach uhradil žalobcovi len prvú splátku pri podpise Uznania dlhu a
dohody o splátkach a to dňa 14. 06. 2012 (príjmový pokladničný doklad zo dňa 14. 06. 2012, suma 5000
eur, splátka dlhu prijatá od žalovaného). Žalovaný ako dlžník v konaní relevantným spôsobom uznanie
dlhu nevyvrátil, jeho negatívne tvrdenie o neexistencii záväzku nepostačovalo, aby preukázal, že dlh
neexistoval. Z týchto dôvodov súd vyhovel žalobe a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 15.590

eur žalobcovi titulom zvyšnej časti nevrátenej pôžičky. Súd žalobcovi priznal aj úroky z omeškania v
zákonnej výške s poukazom na § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 vl. nar. č. 87/95 Zb., ktoré
zo sumy 20.590 eur za obdobie od 26. 09. 2011 (teda odo dňa nasledujúceho po splatnosti pôžičky)
do 14. 06. 2012 (do dňa, kedy žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 5.000 eur) predstavujú sumu 1.404,07
eura a priznal žalobcovi aj úroky z omeškania v zákonnej výške 9% ročne zo sumy 15.590 eur od 15.

06. 2012 do zaplatenia. Vzhľadom k úspechu žalobcu v konaní, súd o náhrade trov konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške trov konania
bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný odvolanie,
odôvodniac ho tým, že od začiatku tvrdil, že u žalobcu nemá žiadny dlh a vo veci ide o dlh spoločnosti
MIRO PLUS s. r. o., ktorej bol spoločníkom a konateľom, za odobratý a neuhradený stavebný
materiál. Písomné uznanie dlhu podpísal na nátlak žalobcu a po dohode s už nebohým spoločníkom
a druhým konateľom spoločnosti MIRO PLUS s. r. o. Vladimírom Urbanom. Neskôr došlo medzi nimi k

nedorozumeniam a on zo spoločnosti odišiel. V konaní bol vypočutý svedok S. C., ktorý potvrdil výpoveď
žalovaného,žespoločnosťMIROPLUSs.r.o.odoberalatovarodžalobcu.Tentotovarsaneplatilohneď,
ale zapisoval do zošita, a keď mu žalobca povedal, že treba zaplatiť, oznámil to nadriadenému. Žalobca
odôvodňujesvojnárokústnouzmluvouopôžičkeuzavretoudňa25.08.2011medzinímažalovaným,na
základektorejmalžalovanémupožičaťsumu20.590eurapôžičkamalabyťsplatná25.09.2011.Právny

dôvod vzniku dlhu musí spočívať na platnom právnom úkone alebo zákonom aprobovanej právnej
skutočnosti, inak by bola následne uzatvorená zmluva o uznaní dlhu neplatná. Na pojednávaní konanom
dňa 16. 11. 2016 žalobca na otázku, že na čo si požičal žalovaný, uviedol, že v decembri, nevie, ktorého
roku si žalovaný požičal sumu 3.000 eur, potreboval to na darčeky. Peniaze minul pre seba na prerábku
chaty. Uviedol, že sa nevie vyjadriť, ako dospel k sume 20.590 eur a tvrdil, že toľko si žalovaný požičal

a peniaze minul, tak ako uviedol. Z uvedeného prednesu žalobcu sú zrejmé najmenej dve skutočnosti
a to, že mal poskytnúť finančnú hotovosť žalovanému najmenej v dvoch čiastkach v rôznych časových
obdobiach,hocito,žesanevedelvyjadriťakodospelksume20.590eur,byodôvodňovalozáver,žemalo
ísť o viac plnení ako dve a v dlhšom časovom období. Druhou skutočnosťou vyplývajúcou z výpovede jeto, že dňa 25. 08. 2011, keď mala byť uzavretá zmluva o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným, nemohlo
prísť k odovzdaniu sumy vo výške 20.590 eur žalovanému žalobcom, lebo minimálne suma 3.000 mala
byť podľa jeho tvrdenia odovzdaná v inom časovom období. Nie je jasné, či pred týmto dátumom

alebo po ňom. Preto nemohlo prísť k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke, nakoľko uvedený druh
zmluvy má reálnu povahu a na vznik záväzkového vzťahu sa vyžaduje reálne odovzdanie veci dlžníkovi.
Uvedené skutočnosti sú v plnom súlade s tvrdením žalovaného, ktorý od samého začiatku tvrdí, že od
žalobcu neobdržal žiadnu peňažnú pôžičku, išlo len o neuhradené platby za odobratý materiál, ktoré
boli vo viacerých menších čiastkach. Žalovaný preukázal, že nepotreboval v danom v období pôžičku

od žalobcu, lebo podľa výpisov z účtu v roku 2011 disponoval značnými finančnými čiastkami, ktoré v
jednotlivých mesiacoch presahovali sumu 60.000 eur. Uvedeným bolo dostatočne preukázané, že dňa
25. 08. 2011 nedošlo medzi žalobcom a žalovaným k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke na sumu 20.590
eur, a preto neexistoval platný záväzok žalovaného v čase uznania dlhu, ktorý by bol podkladom pre jeho
platné uznanie. Neobstojí preto konštatovanie súdu v odôvodnení rozhodnutia, že žalovaný ako dlžník
v konaní relevantným spôsobom uznanie dlhu nevyvrátil a že jeho negatívne tvrdenie o neexistencii

záväzku nepostačovalo, aby preukázal, že dlh existoval. Žalovaný dostatočne preukázal neexistenciu
dlhu, veď čo môže byť preukázateľnejšie ako výpoveď žalobcu o tom, že skutočnosti uvedené v uznaní
dlhu sa nezakladajú na pravde. Uznanie dlhu má veľký dosah na dlžníka tým, že zakladá vyvrátiteľnú
domnienku existencie dlhu a skutočnosť, že dlh existuje môže veriteľ preukázať jedinou listinou, čo v
podstate obmedzuje možnosť neúspechu veriteľa v súdnom spore. O to dôležitejšia je úloha súdu v

prípade, že sú dôkazy o neexistencii dlhu, aby tieto správne vyhodnotil a na základe nich rozhodol.
V predmetnom súdnom rozhodnutí sa v jeho odôvodnení súd nimi vôbec nezaoberal, a preto sa jeho
rozhodnutie javí ako nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Pri určovaní doby, za ktorú priznal úroky z
omeškania súd podľa ich názoru nezohľadnil tú skutočnosť, že uznaním dlhu sa ukončilo omeškanie
na strane žalovaného, v prípade, že by bolo platné a do omeškania sa mohol žalovaný dostať najskôr

nezaplatením dvoch splátok, kedy nastala zročnosť celého dlhu. V danom prípade to mohlo byť najskôr
15. 08. 2012 po márnom uplynutí splatnosti druhej splátky. Dojednanie v uznaní dlhu, podľa ktorého
pri zročnosti celého dlhu môže žalobca požadovať úrok z omeškania od pôvodnej splatnosti dlhu je
neplatné, lebo pokiaľ žalovaný nebol v omeškaní, nemôže sa vznikom právnej skutočnosti dostať spätne
do omeškania za už uplynulé obdobie. Dlžník buď je, alebo nie je v omeškaní, nejaké podmienečné

omeškanie naše hmotné práva nepozná. Pokiaľ žalobca chcel mať hrozbu sankcie voči žalovanému,
mal použiť niektorý prostriedok na zabezpečenie záväzkov.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania,
ktoré mu predchádzalo bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že

odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej inštancie správne a v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

4. Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 15.900 eur s 9,5% ročným

úrokom z omeškania zo sumy 20.590 eur odo dňa 26. 09. 2011 do 14. 06. 2012 vo výške 1.404,07 eura
a zo sumy 15.590 eur odo dňa 15. 06. 2012 až do úplného zaplatenia a trov konania. Žalobu odôvodnil
tým, že dňa 25. 08. 2011 požičal žalovanému peňažnú hotovosť vo výške 20.590 eur, čo dokazuje
uznanie dlhu a dohoda o splátkach zo dňa 14. 06. 2012, v ktorom žalovaný ako dlžník uznal svoj dlh voči
žalobcovi ako veriteľovi. Žalovaný si svoj záväzok vrátiť dlh žalobcovi splnil iba čiastočne, uhradením

sumy 5.000 eur v čase uzavretia tohto právneho úkonu.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celo rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedených v § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastníkmôže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

8. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní dospel
k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, pričom
na dôvody uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej

veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v podanom odvolaní. S ohľadom na obsah
podaného odvolania žalovaného odvolací súd udáva, že v podanom odvolaní žalovaný neuviedol žiadne
také dôvody, ktoré by boli opodstatnené z hľadiska preskúmania napadnutého rozhodnutia. Žalovaný v
konaní pred súdom prvej inštancie, ako ani v podanom odvolaní nespochybnil skutočnosť, že podpísal
Uznanie dlhu a dohodu o splátkach zo dňa 14. 06. 2012, pričom jeho tvrdenie, že išlo o dlh spoločnosti
MIRO PLUS s. r. o. a podpisoval ju ako spoločník a konateľ tejto spoločnosti nebola ničím preukázaná.

Toto jeho tvrdenie je aj v rozpore s tým, že dohoda o uznaní dlhu a dohoda o splátkach mala byť
podpísaná dňa 14. 06. 2012, pričom žalovaný bol konateľom tejto spoločnosti do 05. 04. 2012, teda v
čase podpisu tohto uznania už konateľom nebol. V konaní nebolo preukázané ani tvrdenie žalovaného,
že toto písomné uznanie dlhu podpísal na nátlak žalobcu a po dohode s už nebohým spoločníkom
a druhým konateľom spoločnosti MIRO PLUS s. r. o. Vladimírom Urbanom. Výpoveď svedka S. C.

preukázala tvrdenie žalovaného, akým spôsobom spoločnosť MIRO PLUS s. r. o. odoberala a platila
materiál u žalobcu, čo však nepreukazuje skutočnosť, že dlh žalovaného nevznikol. Vzhľadom k podpisu
žalovaného na písomnom uznaní dlhu a správnom závere súdu prvej inštancie o právnych následkoch
takéhoto uznania dlhu je dôkazné bremeno o tom, že dlh v čase uznania neexistoval na žalovanom,
pričom tento v priebehu konania túto skutočnosť nepreukázal. Nedokazujú to ani vyjadrenia žalobcu

na pojednávaní, keď uviedol, že nevie, ako dospel k sume 20.590 eur, ale uviedol, že tieto peniaze si
požičal žalovaný. Uviedol tiež, že v decembri, nevie, ktorého roku si žalovaný požičal sumu 3.000 eur
na darčeky a na základe týchto tvrdení spochybňoval odovzdanie sumy 20.590 eur a platnosť vzniku
pôžičky. Pôžička v sume 3.000 eur nie je predmetom tohto konania a ohľadne nej ani riadny výsluch
strán sporu uskutočnený nebol. Obrana žalovaného, použitá v konaní však bezpochyby nepreukázala

a žalovaný nevyvrátil, že by dlh žalovaného nevznikol. Len skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vyznelo v neprospech žalovaného, neznamená, že nie je vecne správne. Čo sa týka námietky
žalovaného týkajúcej sa dátumu, od ktorého boli žalobcovi priznané úroky z omeškania, odvolací súd
dodáva, že strany si v uznaní dlhu a dohode o splátkach v bode IV.1. dohodli splátky, avšak zároveň
sa v bode IV.2. dohodli, že v prípade, ak dlžník neuhradí ktorékoľvek 2 splátky špecifikované v odseku

1 tohto článku zmluvy včas, stane sa zročným celý dlh špecifikovaný v článku III. tejto zmluvy. V bode
IV.3. si tiež dohodli, že v prípade, ak sa stane zročným celý dlh pre omeškanie dlžníka v zmysle odseku 2
tohto článku zmluvy, veriteľ bude môcť od dlžníka žiadať tiež zaplatenie zákonných úrokov z omeškania
vo výške 9,5% ročne z celej pohľadávky v zmysle článku III. tejto zmluvy odo dňa jej pôvodnej splatnosti,
t.j. od 25. 09. 2011. Keďže žalovaný dohodu o splátkach nedodržal a bol v omeškaní s dvomi splátkami,

stal sa zročným podľa článku IV.2. tejto dohody celý dlh a v zmysle článku IV.3. vzniklo žalobcovi
právo požadovať zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,5% ročne z celej pohľadávky odo dňa jeho
pôvodnej splatnosti, teda od 25. 09. 2011. Z uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu prvej inštancie aj
v tejto časti správne. S ohľadom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

9. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods.
1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).