Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. máj 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/515/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7815207084
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7815207084.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobcu: Palivá a stavebniny, a.s., so sídlom
Floriánska 16, Košice, IČO: 36 187 224, zastúpený JUDr. Monikou Meňhertovou, advokátkou, so sídlom
Floriánska 16, Košice, proti žalovanému: Slovenská správa ciest, so sídlom Miletičova 19, Bratislava,
IČO:003328,ozaplatenie5.640,64Eurspríslušenstvom,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresného
súdu Rožňava zo 7. júla 2016, č. k. 5C/193/2015-117

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom v celom rozsahu zamietol žalobu (I) a rozhodol tiež o trovách konania vyslovením, že žiaden
z účastníkov nemá právo na ich náhradu (II).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca, po pripustení jej zmeny uznesením zo dňa 18.4.2016,
domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 7.131,93 Eur s úrokmi z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 5.460,64 Eur od 15.6.2015 do zaplatenia a zo sumy 1.491,29 Eur od 11.12.2015

do zaplatenia. Pohľadávka v istine predstavovala podľa skutkového vymedzenia žaloby náhradu za
užívanie bez právneho dôvodu časti pozemku vo vlastníctve žalobcu - parcely registra „E“ parc. č. XXXX/
XXX - T. plochy o výmere XXXX m2, evidovaného v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre kat. úz. Q.
(ďalej tiež len „pozemok“), na ktorej je situovaná cesta I. triedy I/XX (ďalej tiež len „cesta“) vo vlastníctve
štátu za obdobie od X.X.XXXX do 31.5.2015 (5.460,64 Eur) a od 1.6.2015 do 10.12.2015 (1.491,29 Eur).

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel z nespornosti takto žalobcom

vymedzeného skutkového deja, aplikoval naň ust. § 451, § 452 ods. 1 a 2 a § 135c Občianskeho
zákonníka a právne uzavrel, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatil jednak preto, že
je správcom cesty nachádzajúcej sa na pozemku žalobcu a nie jej vlastníkom (bod. 14 odôvodnenia),
a tiež i preto, že usporiadanie vzťahu strán podlieha úprave ust. § 135c Občianskeho zákonníka a
právny dôvod ochrany, ktorého sa môže žalobca domáhať podľa tejto normy, vylučuje podľa úvahy
prvoinštančného súdu možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutie o trovách
konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. plným procesným

úspechom žalovaného a skutočnosťou, že žalovaný si nárok náhradu trov konania neuplatnil.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací
súd zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, eventuálne aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvejinštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca vytkol súdu prvej inštancie predovšetkým nesprávnosť
právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s názorom prvoinštančného súdu, že možnosť usporiadania
vzťahu strán podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka vylučuje nárok žalobcu zo zodpovednosti za

bezdôvodné obohatenie a argumentoval, že takéto pravidlo z právnej úpravy nevyplýva. Akcentoval,
že až do usporiadania pomerov podľa uvedeného ustanovenia zákona, je ako vlastník pozemku
stavbou cesty na ňom proti svojej vôli obmedzený vo výkone svojich práv a vlastník cesty jeho
pozemok užíva bez právneho dôvodu, za čo mu podľa jeho presvedčenia patrí protihodnota. Za
nesprávny žalobca považoval tiež i záver súdu prvej inštancie, že bezdôvodné obohatenie nevzniklo

žalovanému, ku ktorému dospel úvahou, že nie je vlastníkom cesty, ale jej správcom a odkázal
pritom na ust. 2 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, ktoré podľa jeho argumentácie
splnomocňuje žalovaného tiež konať v mene štátu a zastupovať ho v konaní pred súdom vo veciach,
ktoré spravuje. Žalobca v odvolaní vytkol nesprávnosť tiež postupu súdu prvej inštancie, ktorej sa
mal dopustiť tým, že v rozpore s ust. § 102 C.s.p (pozn. odvolacieho súdu: správne § 182 C.s.p.)
neumožnil stranám sporu pred vyhlásením rozhodnutia zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu

a k právnej stránke veci, teda predniesť záverečnú reč. Žalobca týmito výhradami k napadnutému
rozsudku uplatnil podľa posúdenia odvolacieho súdu odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
b) a h) C.s.p. V odvolaní žalobcom formálne označené a citované odvolacie dôvody podľa ust. § 365
ods. 1 písm. a) C.s.p. (nesplnenie procesných podmienok konania) a podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f)
C.s.p. (vyvodenie nesprávnych skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov) neboli podopreté

konkrétnymiodvolacíminámietkamiavýhradamikpostupualebokrozhodnutiuprvoinštančnéhosúdu,a
tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody žalobcom účinne uplatnené.

5. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej
inštancie a na podporu jeho správnosti argumentoval, že žalobca má pred nárokom zo zodpovednosti

za bezdôvodné obohatenie právo domáhať sa usporiadania pomerov strán postupom podľa ust. § 135c
Občianskeho zákonníka. Žalovaný tiež akcentoval, že komunikácia na pozemku žalobcu je ako súčasť
cesty I. triedy využívaná širokou verejnosťou v zmysle oprávnenia vyplývajúceho z ust. § 6 ods. 1 zák.
č. 135/1961 Zb., a že on ako správca cestu neužíva ani nepoberá požitky z jej užívania.

6. Žalobca vo svojej odvolacej replike poukázal na to, že s ohľadom na argumentáciu žalovaného,
založenú na vylúčení vzniku zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie pokiaľ usporiadanie pomerov
strán podlieha úprave ust. § 135c Občianskeho zákonníka, s ktorou sa pri právnom posúdení veci
stotožnil aj prvoinštančný súd, obrátil sa na žalovaného s návrhom na uzavretie dohody o zriadení
vecného bremena na pozemku. Žalovaný v reakcii na tento návrh vyjadril podľa tvrdenia žalobcu záujem

na usporiadaní pomerov, avšak len odkúpením pozemku, a i to až v čase, kedy bude mať na tento
účel vyčlenené finančné prostriedky. Na podklade toho žalobca spochybnil skutočný záujem žalovaného
usporiadať pomery strán v dohľadnom čase.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané

včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.
1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených
odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú
procesnýchpodmienokkonaniavzmysleust.§380ods.2C.s.padospelkzáveru,žesúdprvejinštancie

svojim postupom neporušil právo žalobcu na spravodlivý proces, a že vec i správne právne posúdil, a
preto odvolanie žalobcu proti napadnutému rozsudku, z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov,
nemožno považovať za opodstatnené. Z tohto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom
súde v Košiciach dňa 16.5.2018 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu

na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods.
3 C.s.p.

8.Žalobcavymedzenímodvolacíchdôvodovprotinapadnutémurozsudkuučinilpredmetomodvolacieho
prieskumu tiež správnosť spôsobu právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1

písm. h) C.s.p.). Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej
právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú
subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť
omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciuprávnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než
ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak
právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej

normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán. K nesprávnym skutkovým zisteniam
z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

9. Odvolací súd sa stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, pokiaľ

tento dospel k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vo vzťahu k uplatnenému
nároku na podklade úvahy, že je (len) správcom cesty vo vlastníctve štátu. Odvolací súd na tomto
mieste poznamenáva, že absencia vecnej legitimácie niektorej zo strán sporu o vydanie bezdôvodného
obohatenia sama o sebe i bez ďalšieho vylučuje dôvodnosť žaloby, a preto činí dokazovanie, hodnotenie
dôkazov i právne posudzovanie veci tiež z pohľadu splnenia ostatných predpokladov pre vznik
zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie nadbytočným.

10. Vo všeobecnosti sa pojem vecná legitimácia v civilnom konaní používa pre označenie stavu
vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej
procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca),

nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti
(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.

11. Podľa ust. § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi

vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

12. Podľa ust. § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako
aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

13. Podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

14. Podľa ust. § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu,
na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

15. Podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

16. Z citovaných ustanovení zákona vyplýva, že povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie postihuje
subjekt, ktorý ho získal. V prípadoch, keď k vzniku bezdôvodného obohatenia dochádza neoprávneným
užívaním, bude týmto subjektom užívateľ príslušnej hodnoty. Jeho identifikácia je v praxi problematická
vtedy, keď k cudzej hodnote má právny či faktický vzťah hneď niekoľko osôb. O takúto situáciu pôjde
aj tam, kde neoprávnené užívanie pozemku spočíva v umiestnení neoprávnenej stavby na ňom, pokiaľ

užívateľ stavby nie je osoba totožná s jej vlastníkom. Právna teória (por. napr. ELIÁŠ, J., BRIM, L.,
ADAMOVÁ, H. Bezdůvodné obohacení, Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s., 2016, 252s) i súdna prax (por.
napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 1405/2005 z 25. 10. 2006) v tejto otázke dospeli
k záveru, že povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, spočíva na
vlastníkovi stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke právo využíva. V spore o vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo vlastníkovi stavby na úkor vlastníka stavbou zaťaženého
pozemku, je preto pasívne vecne legitimovaný vždy vlastník stavby, a nie jej užívateľ (por. tiež uznesenie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 672/2012 z 3.4.2012).

17. V spore nebola medzi stranami spornou skutočnosť a celkom správne z nej vyšiel vo svojich úvahách

aj súd prvej inštancie, že cesta na pozemku žalobcu má z pohľadu zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách (cestný zákon), v znení neskorších zmien a doplnkov status cesty I. triedy, vlastníkom
ktorej je v zmysle ust. § 3d ods. 1 uvedeného zákona nad akúkoľvek pochybnosť Slovenská republika. V
tomto spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo situovaním stavby cestnej komunikáciena pozemku žalobcu bez práva stavby, bol preto pasívne vecne legitimovaným subjektom štát, bez
ohľadu na spôsob využívania svojho vlastníckeho práva k pozemnej komunikácii, nevynímajúc pritom,
vzhľadom na už zmienené východiská, ani fakt, že slúži na všeobecné užívanie, a ani že jeho správou

na základe zákonného zmocnenia štát poveril žalovaného.

18. Otázku svojej pasívnej vecnej legitimácie žalovaný v spore nastolil už vo vyjadrení k žalobe, v ktorom
výstižne poukázal i na ust. § 2 ods. 2 posledná veta zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, v znení
neskorších zmien a doplnkov, v zmysle ktorého správca koná v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi

vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje, alebo sporného majetku, ktorého správcom by
mal byť podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov. Z tohto ustanovenia zákona je zrejmé,
že vo veciach spravovaného majetku, v danom prípade cesty I. triedy, správca, teda žalovaný, koná
pred súdom v „mene štátu“, z čoho výslovne vyplýva, že v súdnom konaní, predmet ktorého súvisí s ním
spravovanýmmajetkom,nevystupujevovlastnommene.Jepotrebnévtejtosúvislostipreúplnosťdodať,
že jedinú výnimku v tomto smere predstavuje len zákonom výslovne ustanovená zodpovednosť správcu

za škody, ktoré vznikli užívateľom komunikácií, pokiaľ príčinou boli závady v ich zjazdnosti (§ 9a ods. 2
zák. č. 135/1961 Zb.). Žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie na námietku nedostatku
vecnej legitimácie žalovaného procesnými nástrojmi nereagoval a i v odvolaní napriek objektívne
vzaté silnej pochybnosti o vecnej legitimácii žalovaného, na svojom názore, že práve on je nositeľom
povinnosti, plnenia ktorej sa žalobou domáhal, zotrval. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že

úvahy o vecnej legitimácii sú imanentnou súčasťou hmotnoprávneho posúdenia veci, a preto súdu
zásadne neprináleží v rámci plnenia povinnosti dávať poučenie o procesných právach a povinnostiach (§
160 C.s.p.) a viesť žalobcu k odlišnému vymedzeniu žalovaného subjektu. Odvolací súd na tomto mieste
považuje za potrebné upozorniť na to, že vo svojich úvahách mal na zreteli i právny názor vyslovený
Ústavným súdom SR v jeho náleze sp. zn. II. ÚS 675/2016 z 12. januára 2017, vychádzajúci z povinnosti

konajúceho súdu vyzvať žalobcu na odstránenie vady žaloby spočívajúcej v jej nezrozumiteľnosti z
dôvodu neurčitosti v prípade, ak v nej žalobca označí ako žalovaného len štátny orgán oprávnený konať
za štát a nie štát samotný, pokiaľ z opisu rozhodujúcich skutočností inak vyplýva, že nárok sa uplatňuje
zo zodpovednosti za škodu štátu. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na rozdiel od právnej
situácieriešenejvzmienenomrozhodnutí,kedyhoclenodkazomnazák.č.514/2003Z.z.zožalobybolo

možné jednoznačne vyvodiť, že smeruje voči štátu, keďže uplatnený nárok má nezameniteľný pôvod
v jeho zodpovednosti za škodu, upravenej v tomto zákone, v posudzovanom prípade takéhoto vodítka
niet, keďže zo žaloby nad akúkoľvek pochybnosť nevyplýva, že spôsobom vymedzenia uplatneného
nároku smeruje voči štátu. Inak povedané, v zmienenom prípade bola zodpovednosť štátu podľa žaloby
daná zákonom a označenie štátneho orgánu v tomto kontexte bolo možné považovať za vadu žaloby;

naproti tomu v tomto spore záver, že nositeľom povinnosti je štát, zo žaloby nemožno vyvodiť, v priebehu
konania pred súdom prevej inštancie mali strany na otázku pasívnej vecnej legitimácie odlišný názor
a žalobca sa plnenia peňažnej povinnosti voči žalovanému domáha aj v odvolacom konaní, z čoho
vyplýva, že medzi opisom rozhodujúcich skutočností, zodpovedajúcou právnou argumentáciou žalobcu
a spôsobom označenia žalovaného v prejednávanom prípade zjavného rozporu nebolo.

19. Žalobca v odvolaní vytkol nesprávnosť tiež postupu súdu prvej inštancie, ktorej sa mal dopustiť tým,
že v rozpore s ust. § 182 C.s.p. neumožnil stranám predniesť záverečnú reč. Tým podľa názoru žalobcu
bol znemožnený výkon jeho procesných oprávnení v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na
spravodlivý proces, a tým k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.

20. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu
postupom súdu je pochybením. O naplnenia odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)
C.s.p. však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany
sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver, že celé konanie sa javí byť nespravodlivé.

Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania, okrem iného tiež
i z hľadiska následkov nesprávneho postupu a možností jeho zvrátenia. Zároveň platí, že dôvodom
na zrušenie rozhodnutia je len taký zásah do práva na spravodlivý proces, ktorý vzhľadom na jeho
povahualebointenzituniejemožnévodvolacomkonanínapraviť(por.Števček,M.,Ficová,S.,Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:

C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 1239 a 1302).21. Podľa ust. § 182 C.s.p., ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby
zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd
nepovažuje za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

22. Obsahom záverečnej reči podľa citovaného ustanovenia zákona, je stručné a vecné zhrnutie
skutkových tvrdení, vyjadrení k priebehu konania a k výsledkom dokazovania a k právnej stránke
veci. Záverečná reč svojou povahou nemôže nahrádzať úkony, ktoré bola strana povinná urobiť v
predchádzajúcich štádiách konania a v nej prezentované právne názory strán by sa mali obmedziť na

podstatu už skôr vyjadrenej argumentácie.

23. Upretie práva predniesť záverečnú reč nesporne predstavuje vážny zásah do výkonu procesných
oprávnení strany sporu. Pri posudzovaní tohto procesného pochybenia však nemožno postupovať
paušálne ani prehnane formalisticky. Treba mať na zreteli, že miera vplyvu tejto procesnej nesprávnosti
na spravodlivosť procesu nie je v každom prípade rovnaká a bude závislá od konkrétnych okolností a

špecifík toho-ktorého prípadu. Rozumne totiž možno predpokladať, že neumožnenie strane vyjadriť sa
na záver konania k skutkovej stránke prípadu za situácie, keď žalobcom tvrdený skutkový dej nebude
sporný a vo veci fakticky ide len o posúdenie právnej otázky, objektívne neuberie spravodlivosti toľko
ako v rovnakej procesnej situácii upretie prezentácie náhľadu na spôsob jej právneho posúdenia. I v
takomto prípade prirodzene nemožno úplne rovnako hodnotiť dopad na spravodlivosť konania, napríklad

tiež neumožnenie vyjadriť sa k právnej stránke veci v spore, v ktorom ide o posúdenie jednoduchej
právnej otázky oproti konaniu, v ktorom sa riešia viaceré, náročné alebo v právnej praxi neustálené
právne problémy. Pri posudzovaní tejto nesprávnosti treba vziať do úvahy i to, že súd naplní procesné
právo strany na záverečnú reč nie len formálnou výzvou na jej prednesenie, ale i vytvorením priestoru
a materiálnej procesnej možnosti strany pred ukončením dokazovania zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa

k dokazovaniu a k právnej stránke veci (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 118/2009 z
2.12.2009). Pre úplnosť sa žiada odvolaciemu súdu dodať, že obvykle, a tak je tomu aj v danom prípade,
pochybenie súdu prvej inštancie nespočíva v tom, že nie je pripustené vyjadrenie, ktorého by sa aktívne
strana na pojednávaní domáhala, ale že nebol súdom vytvorený formálny priestor, v rámci ktorého by v
tomto smere inak pasívna strana mohla zhrnúť zo svojho pohľadu výsledky dokazovania a vyjadriť sa

k spôsobu právneho posúdenia veci.

24. Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 7.7.2016 podľa zistenia
odvolacieho súdu vyplýva, že prvoinštančný súd skutočne, tak ako to žalobkyňa namietala v odvolaní,
formálne nevyzval strany sporu na prednesenie záverečných rečí. Z jej obsahu je však zároveň

zrejmé, že priebeh pojednávania celkom zrejme smeroval k ukončeniu dokazovania, pričom ešte pred
vyhlásením dokazovania za skončené, po poučení strán o povinnosti tvrdiť skutočnosti a označovať
dôkazy najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, súd prvej inštancie umožnil stranám vyjadriť
sa k úplnosti nimi uplatnených prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Zo zápisnice o
pojednávaní v tejto súvislosti vyplýva, že obe procesné strany už ďalšie skutočnosti neuviedli a návrhy

na doplnenie dokazovania nemali. Tým podľa názoru odvolacieho súdu v tomto štádiu pojednávania súd
prvej inštancie pred ukončením dokazovania predsa len poskytol stranám, aj keď formálne obmedzený,
procesnýpriestornazáverkonaniasakrozhodujúcimskutočnostiam,minimálneskutkovéhocharakteru,
vyjadriť. Odvolací súd v tejto súvislosti akcentuje, že rozhodujúce skutkové otázky neboli medzi stranami
vôbec sporné, pričom napadnuté rozhodnutie spočívalo výlučne na vyriešení právnych otázok. Svoju

právnu argumentáciu k obom z nich - k vzťahu nároku z bezdôvodného obohatenia k možnosti
usporiadania pomerov podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka a k pasívnej vecnej legitimácii
žalovaného, prezentovali strany vo svojich písomných podaniach. Zvlášť k námietke nedostatku vecnej
legitimácie žalovaného sa žalobca krátko pred pojednávaním vyjadril vo svojom podaní zo dňa
15.6.2016, v ktorom v tejto súvislosti už len odkázal na skoršie podanie zo dňa 10.3.2016. V tomto

podaní podľa zistenia odvolacieho súdu žalobca k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného uviedol takmer
identické skutočnosti ako v odvolaní proti napadnutému rozsudku (bližšie v bode 4). V tejto právnej
otázke preto argumentáciu žalobcu možno z pohľadu odvolacieho súdu považovať za úplnú. Nakoľko
sa s otázkou vecnej legitimácie žalovaného vysporiadal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku a jeho úvahy v tomto smere i v nadväznosti na obsah odvolacej námietky žalobcu odvolací

súd doplnil, v kontexte celého priebehu (por. napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09
z 8.10.2009) sa konanie voči žalobcovi len z dôvodu zrejmej nedôslednosti prvoinštančného súdu pri
realizácii povinnosti umožniť stranám na záver konania sa vyjadriť, nejaví byť nespravodlivé. Nemožno
totiž, napriek konštatovaniu pochybenia súdom prvej inštancie, pri hodnotení jeho dopadu na právožalobcu na spravodlivé konanie, nezohľadniť, že vyjadrenia k skutkovým okolnostiam prípadu vzhľadom
na nespornosť rozhodujúcich skutočností boli i tak procesne bezvýznamné a právna argumentácia
žalobcu jednak bola už pred súdom prvej inštancie prezentovaná a vychádzajúc z obsahu odvolania bola

kvantitatívne i kvalitatívne vyčerpaná, a jednak bola založená na nesprávnej interpretácii zákona (bližšie
v bode 17), a preto objektívne i tak nebola spôsobilá privodiť žalobcovi v spore priaznivejší výsledok.

25. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok v jeho zamietavom
výroku a i výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovaného

v spore.

26. Podľa ust. § 396 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie. (2) Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.(3)Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

27. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

28. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech a preto v súlade s citovaným ust. § 255

ods. 1 C.s.p. mu vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní
neúspešný. Nakoľko však podľa obsahu súdneho spisu žalovanému v odvolacom konaní trovy nevznikli
a ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd žiadnej zo strán nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia

len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané napríslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ

domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)