Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. apríl 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6CoPr/4/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115234858
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4115234858.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobkyne: C.. G. K., nar. XX. XX.
XXXX, bytom O., P. 3, zastúpenej JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom so sídlom Nitra, Farská 40, proti
žalovanej: Sociálna poisťovňa, so sídlom Bratislava, 29. augusta č. 8 a 10, IČO: 30 807 484, o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra z 23.
januára 2017, č. k. 12Cpr/5/2015-102, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne voči žalovanej, o neplatnosť dohody
o skončení pracovného pomeru, o neplatnosť výpovede a o náhradu mzdy zamietol a žalovanej
náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie právne oprel o ust. § 60 ods. 1, 2, § 61 ods. 1, 2,
4, § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práve, § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, ako aj o
zistený skutkový stav. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanou
bola dňa 29. 07. 1994 uzatvorená pracovná zmluva, na základe ktorej vznikol žalobkyni u žalovanej
dňom 01. 08. 1994 pracovný pomer. Dňa 23. 09. 2015 bola žalobkyni daná výpoveď z pracovného

pomeru podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti vzhľadom
na Rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne (ďalej aj „SP“) č. BA - 512653/2015 o
určení počtu zamestnancov v pobočkách SP zo dňa 18. 09. 2015, ktorým sa s účinnosťou od 01.
10. 2015 znížil záväzný limit evidenčného počtu zamestnancov a vzhľadom na Rozhodnutie riaditeľa
SP pobočky Nitra č. 1/2015 o určení počtu zamestnancov podľa organizačných útvarov zo dňa 21.
09. 2015. Výpoveď bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov v súlade s ustanovením
§ 74 ods. 1 ZP a doručovaná žalobkyni osobne na stretnutí dňa 23. 09. 2015 u zamestnávateľa,

ktorú si aj v tento deň osobne prevzala s tým, že do nej dopísala svoje vyjadrenie, že s výpoveďou
nesúhlasí. Následne dňa 30. 09. 2015 žalovaná odvolala výpoveď z pracovného pomeru a to po
dohode so žalobkyňou a s jej výslovným súhlasom, pretože žalobkyňa dňa 30. 09. 2015 prejavila
vôľu uzatvoriť so žalovanou dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorá bola zároveň v tento deň
aj uzavretá pod číslom 205-211/2015- NR. Z dohody o skončení pracovného pomeru bolo zrejmé,
že pracovný pomer sa skončil dňom 30. 09. 2015 pre nadbytočnosť vzhľadom na vyššie citované
rozhodnutia o organizačných zmenách. Žalobu o určenie neplatnosti výpovede zo dňa 23. 09. 2015,

ako aj žalobu o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 30. 09. 2015
považoval za nedôvodnú. Mal za to, že o neplatnosti výpovede nie je dôvod rozhodovať, a to s
poukazom na ustanovenie § 61 ods. 4 ZP, pretože medzi účastníkmi pracovno-právneho vzťahu došlo
k odvolaniu výpovede zo strany žalovanej ako zamestnávateľa za písomného súhlasu žalobkyne akozamestnankyne. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s odvolaním boli urobené v písomnej forme dňa
30. 09. 2015. Z uvedeného vyvodil záver, že k ukončeniu pracovného pomeru došlo dohodou a nie
výpoveďou. Poznamenal, že aj keby k odvolaniu výpovede nedošlo, výpoveď by bola platná, pretože

podmienkou použitia výpovedného dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b/ ZP je organizačná zmena
u zamestnávateľa, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a
nadbytočnosťou zamestnanca. V danej veci došlo k skončeniu pracovného pomeru dňom 30. 09. 2015
dohodou pre organizačné zmeny na strane žalovanej. Tvrdenia žalobkyne, že dohodu uzatvorila pod
nátlakom, z donútenia a že nereprezentuje jej vôľu, nepreukázala žiadnym dôkazným prostriedkom.

Vypočutí svedkovia popreli, že vyvíjali na žalobkyňu nátlak, aby dohodu podpísala. Svedkyňa K.
potvrdila, že asi raz alebo dvakrát sa spýtala žalobkyne, či si to nerozmyslela a či nepodpísala dohodu,
pričom zotrvala na tomto svojom tvrdení aj pri konfrontácii so žalobkyňou. F. V. odmietol tvrdenie,
že by denno-denne kontaktoval žalobkyňu ako sa rozhodla; keď ju stretol raz na chodbe, spýtal sa
jej, či sa už rozhodla, ani pri konfrontácii so žalobkyňou nezmenil svoje tvrdenia. Svedkyne V., L. sa
vyjadrili, že o skončení pracovného pomeru sa so žalobkyňou vôbec nerozprávali. Neplatnosť dohody o

skončení pracovného pomeru tak, ako to má na mysli ust. § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka,
nebola preukázaná. Taktiež nebola preukázaná ani tá okolnosť, že žalobkyňa dohodu podpísala pod
nátlakom žalovanej. V dohode bola prejavená vôľa žalobkyne. Obsah dohody bol vyjadrený jasne, určite
a zrozumiteľne, v písomnej forme a nebolo možné konštatovať, že právny úkon - dohoda o skončení
pracovného pomeru svojim obsahom alebo účelom odporovala zákonu, alebo ho obchádzala, alebo sa

priečila dobrým mravom tak ako to má na mysli ustanovenie § 39 OZ. Výrok o trovách konania odôvodnil
v zmysle ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a v konaní plne úspešnej
žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli, ani si ich neuplatnila.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalobkyňa, domáhajúc sa

jeho zmeny a vyhovenia žaloby. V dôvodoch svojho odvolania uviedla, že bolo porušené jej právo na
spravodlivý proces z dôvodu nevysporiadania sa s namietanou skutočnosťou, že Ing. V., ako osoba
podpisujúca spornú výpoveď a aj dohodu, nemal na uskutočnenie tohto právneho úkonu spôsobilosť.
Dodala, že Ing. V. svoje oprávnenie konať v mene žalovanej odvodzoval z Organizačného poriadku,
z ktorého ale nevyplývala jeho právomoc konať v konkrétnej veci, pretože nemal právnu subjektivitu.

Teda sa jedná o absolútnu neplatnosť dohody i výpovede. Právne svoje tvrdenie oprela o ust. § 127 zák.
č. 463/2003 Z. z. Organizačný poriadok žalovanej takéto ustanovenie neobsahuje a zároveň nebolo
preukázané, že na uvedené konanie mal individuálne splnomocnenie. Namietala, že nebola v konaní
preukázaná podstatná skutočnosť, kedy sa žalovaná dozvedela o tom, že má dôjsť k organizačnej
zmene, na základe ktorej došlo k skončeniu pracovného pomeru. Dokazovanie v tomto smere navrhla

z dôvodu, že žalovaná dňa 02. 09. 2015 uzatvorila pracovný pomer s M. M., čím si vytvorila nadstav a
pritom jej už musela byť známa vedomosť o organizačnej zmene. Namietala, že prerokovanie výpovede
so zástupcami zamestnancov nebolo riadne vykonané tak ako to má na mysli ust. § 74 Zákonníka
práce. V konaní bolo preukázané, že len jednej z dvoch zástupkýň zamestnancov niekto zaslal e-
mailom informáciu o tom, že majú prerokovať jej výpoveď, pričom žiadnej z týchto zamestnankýň jej

výpoveď doručená nebola. Na rokovanie sa nedostavila žalovaná, ako zamestnávateľ, ani žiadna ním
poverená, alebo určená osoba. Takýto postup žalovanej teda nezodpovedá požiadavkám kladeným na
splnenie si povinnosti riadneho prerokovania skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo zástupcami
zamestnancov. Účinky splnenia si povinnosti zamestnávateľa na prerokovanie nastanú len vtedy,
ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo predložený návrh

výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru v žiadosti o prerokovanie adresovanej
príslušnému odborového orgánu obsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením § 61 ods. 2
Zákonníka práce. Zotrvala na svojom tvrdení, že k podpísaniu dohody bola „dotlačená“ psychickým
nátlakom zo strany žalovanej, z ktorého dôvodu tiež namietala neplatnosť dohody o skončení
pracovného pomeru. Dodala, že v tomto smere súd nekriticky prevzal tvrdenia riaditeľa pobočky, že

nátlak nevyvíjal.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne vyjadrila písomným podaním, v ktorom uviedla, že kompetencia
riaditeľa pobočky Sociálnej poisťovne vyplýva z Kompetenčného poriadku Sociálnej poisťovne, ktorý
je jedným zo základných vnútorných predpisov. Konkrétne na strane 11 bod 6 upravuje okrem iného

pracovno-právne úkony riaditeľa pobočky voči zamestnancom pobočky, bod 6c uvádza, že pracovno-
právne úkony súvisiace s pracovným pomerom ostatných zamestnancov pobočky schvaľuje a podpisuje
riaditeľ pobočky. K námietkam žalobkyne, že riaditeľ pobočky mal vedieť o organizačnej zmene
skôr, ako prijal do zamestnania ďalšieho, podľa žalobkyne nadbytočného zamestnanca, uviedlaže sa jedná len o dohady a jej subjektívne názory. Zvýraznila, že s účinnosťou od 01. 10. 2015
došlo k zmene organizačného poriadku Sociálnej poisťovne, pričom dňa 18. 09. 2015 bolo vydané
rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne o určení počtu zamestnancov, ktorým sa znížil

záväzný limit evidenčného počtu zamestnancov. Dňa 21. 09. 2015 bolo vydané rozhodnutie riaditeľa
Sociálnej poisťovne pobočky Nitra o určení počtu zamestnancov podľa organizačných útvarov a
zmena organizačného poriadku Sociálnej poisťovne, ktorá sa týkala primárne odboru nemocenského
poistenia, odboru lekárskej posudkovej činnosti a odboru úrazového poistenia, kde pracovala žalobkyňa.
Spomínané rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne vydané dňa 18. 09. 2015 bolo

následnedoručenériaditeľovipobočkyNitra.Tedavčaseprijatiaďalšejzamestnankynedňa02.09.2015
riaditeľ pobočky nedisponoval predmetnou informáciou. Zamestnankyňa bola prijatá aj pred samotným
oznámením o uvedenej zmene, teda pred 09. 09. 2015. Poprel, že by na žalobkyňu vytváral tlak.
Vyzdvihol, že dňa 23. 09. 2015 bola žalobkyni osobne doručená výpoveď z pracovného pomeru z
dôvodu nadbytočnosti, čomu predchádzalo prerokovanie dôsledkov organizačnej zmeny so žalobkyňou,
o ktorom prerokovaní bol vyhotovený zápis - Z prerokovania dôsledku organizačnej zmeny. Žalobkyňa

po prerokovaní dôsledkov organizačnej zmeny dostala možnosť podpísať dohodu, čo odmietla, a preto
jej bola na mieste doručená výpoveď, ktorá bola pred jej doručením vopred prerokovaná so zástupcami
zamestnancov v súlade s § 74 ods. 1 Zákonníka práce dňa 23. 09. 2015. Zároveň bol žalobkyni
predložený aj zápis z predmetného rokovania zo uvedeného dňa. Bola toho názoru, že si splnila
svoju zákonnú povinnosť a žiadosť o prerokovanie v písomnej forme doručila predsedníčke zástupcov

zamestnancov, ktorá toto podpisom potvrdila, čím zamestnávateľ vyzval zástupcov zamestnancov na
zahájenie rokovania. Navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť.

4. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa písomným podaním, v ktorom uviedla, že odvolací
súd nemôže prihliadať na doloženie ďalších dôkazov, konkrétne kompetenčného poriadku žalovanej v

odvolacom konaní a teda žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, že má kompetenciu na podpísanie
dohody a výpovede. Zvýraznila, že v pracovnoprávnych veciach podľa čl. 6 písm. d bod 14
Kompetenčného poriadku, vyjadrenia na súd v pracovnoprávnych veciach podpisuje riaditeľ odboru
právnej služby a zahraničných vzťahov, pričom podania v predmetnom konaní boli podpísané riaditeľom
jednej z pobočiek, ktorý ale riaditeľom odboru právnej služby a zahraničných vzťahov nie je. Zotrvala

na svojom tvrdení, že jej výpoveď nebola riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov a v tomto
prípade žalovaná tiež neuniesla dôkazné bremeno, pretože za prerokovanie výpovede nie je možné
považovať len predloženie menného zoznamu zamestnancov ktorým bude daná výpoveď. V zmysle §
63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce takéto konanie žalovanej je možné vyhodnotiť len ako oznámenie
odborovému orgánu úmysel rozviazať pracovný pomer s viacerými zamestnancami, vrátane žalobkyne.

Mala za to, že k prerokovaniu nedošlo, pretože prerokovanie je taká forma spolupráce medzi príslušnými
zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom, pri ktorej sa prejednajú všetky podstatné okruhy otázok
skôr, než sa vo veci rozhodne. Zotrvala na zmene napadnutého rozhodnutia a vyhovení jej žalobe.

5. K duplike žalobkyne sa vyjadrila žalovaná písomným podaním, v ktorom uviedla, že na predloženie

kompetenčného poriadku Sociálnej poisťovne nemala objektívnu možnosť skôr, ako v odvolaní, keďže
žalobkyňa právomoc riaditeľa pobočky konať vo veci skončenia pracovného pomeru spochybnila až
na poslednom pojednávaní. Tvrdenia žalobkyne nepreukázali objektívne a relevantným spôsobom, že
by riaditeľ pobočky nebol kompetentnou osobou na ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou.
Zvýraznila, že výpoveď daná žalobkyni bola na jej podnet platne a účinne odvolaná a žalobkyňa

podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru. Týmto úkonom bol skončený pracovný pomer
žalobkyne. Opäť uviedla, že žalobkyňa nepreukázala údajný nátlak, ktorý by bol na ňu robený. Dodala,
že na skončenie pracovného pomeru dohodou nebol potrebný súhlas ani prerokovanie so zástupcami
zamestnancov.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP), a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení
si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

7.Vprejednávanejvecisažalobkyňapodanoužaloboudomáhalaurčenianeplatnostidohodyoskončení
pracovnéhopomeru,akoajurčenianeplatnostivýpovededanejžalovanou žalobkynizodňa23.09.2015a určenia, že pracovný pomer medzi nimi trvá. Zároveň sa domáhala náhrady mzdy v zodpovedajúcej
výške. Žalobu odôvodnila skutočnosťami, že so žalovanou uzatvorila pracovnú zmluvu dňa 29. 07. 1994
a pracovný pomer vznikol odo dňa 01. 08. 1994. Dňa 23. 09. 2015 jej bola daná výpoveď z pracovného

pomeru pre nadbytočnosť z dôvodov organizačných zmien u žalovanej a s výpoveďou nesúhlasila.
Neskôr, dňa 30. 09. 2015, došlo k odvolaniu výpovede a so žalovanou dňa 30. 09. 2015 uzavrela
dohodu o skončení pracovného pomeru, tvrdiac, že túto dohodu podpísala pod nátlakom a z donútenia.
Zvýraznila, že žalovaná prijala do zamestnania dňa 02. 09. 2015 novú zamestnankyňu, pričom v tomto
čase musela mať vedomosť o pripravovaných organizačných zmenách, pričom jej pozíciu by mohla

zastávať aj ona sama. Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol ako nedôvodnú.

8. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do

úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

10. Odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k odvolacím námietkam žalovanej, konkrétne k ust. §
365ods.1písm.b)CSP,žesúdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,abyuskutočňovala
jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento

odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov
strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá
aúčinnátak,abybolnaplnenýprincípprávnejistoty.Právnaistotajestav,vktoromkaždýmôželegitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych

autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a
právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto
odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Žalobkyňa namietala rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, kedy sa jedná o iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia; ďalej žalobkyňa uplatnila
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e), že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tomto prípade ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla
dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz
nevykonal. Namietala aj vadu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď

vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani
inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd
založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP. K žalobkyňou
uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistenýskutkový stav, čo znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany
sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov

ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale
nesprávneho vyložil.

11. Odvolací súd pri prejednávaní veci dospel k záveru, že žalobkyňou namietané odvolacie dôvody
nie sú naplnené. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku odvolací súd konštatuje,

že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Ako už bolo uvedené, prvoinštančný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Učinené
zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové

a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom
zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany
ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Napadnutému rozhodnutiu
nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP, alebo že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia
nesprávne vyložil. Nebola zistená ani jedna vada namietaná žalobkyňou v odvolaní.

12. K námietke žalobkyni spochybňujúcej právomoc riaditeľa pobočky konať v pracovnoprávnych
veciach, a teda k odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, a k tomu súvisiacej
námietke o nemožnosti vykonania žalovanou predloženého dôkazu v odvolacom konaní (Kompetenčný
poriadok) odvolací súd uvádza, že v uvedenom smere tak súd prvej inštancie, ako ani odvolací súd

nemali pochybnosti. Právomoc riaditeľa pobočky sociálnej poisťovne konať v pracovnoprávnych veciach
bola súdom známa z ich rozhodovacej činnosti, ako aj z verejne prístupných vnútorných predpisov
žalovanej, ktorú skutočnosť ako všeobecné platnú nebolo potrebné v konaní dokazovať.

13. Pokiaľ ide o vec samu, je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v

potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
správny právny záver. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu
a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto skutkových a právnych
zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa
preto stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a s osvojením náležitého a presvedčivého

odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Odvolací súd,
majúc za to, že súd prvej inštancie sa v dôvodoch rozsudku v podstate vyporiadal aj s odvolacími
námietkami žalobkyne, preto len na zdôraznenie správnosti rozsudku odvolací súd dodáva nasledovné.

14. Podľa § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne inak

je neplatný.

15. V tomto ustanovení sú obsiahnuté niektoré náležitosti právneho úkonu, ktoré determinujú platnosť
prejavu vôle smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku (zrušeniu) práv alebo povinností, ktoré právne
predpisy s takým prejavom spájajú. Platný právny úkon podľa § 37 predpokladá, že k prejavu vôle

došlo: - slobodne a vážne, - určite a zrozumiteľne, - s možným predmetom plnenia. Inak je právny
úkon neplatný. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok
utváranie vôle konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus
vzniku vôle, neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno
konštatovať, že vôľa je slobodná. Treba však zdôrazniť, že pri analýze slobody vôle sa v podstate

skúma sloboda prejavu vôle. Vôľa bez jej prejavu nie je totiž poznateľná a ak bol prejav urobený
neslobodne, možno usúdiť aj na neslobodu vôle. Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením
alebo psychickým donútením. Vychádzajúc zo súdnej praxe možno konštatovať, že fyzické donútenie,
t.j. použitie fyzického násilia na vykonanie právneho úkonu (napr. násilím urobený pohyb rukou pripodpisovaní), sa prakticky nevyskytuje. Súvisí to zjavne s tým, že fyzickým násilím sa rozumie skôr
priame fyzické násilie manifestované útokom voči konajúcemu, než hrozba (bezprostredná) fyzickým
násilím. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp.

síceexistuje,avšakvinejkvalite,nežtoukazujejejprejav.Ktakýmtoprejavomvôlepatriaúkonyurobené
s vnútornou výhradou, simulované právne úkony, úkony urobené pri vyučovaní, pri hre, úkony spojené
s recesiou a pod. Aj keď posudzovanie vážnosti vôle nespôsobuje v praxi osobitné ťažkosti, treba
zdôrazniť, že adresát nevážneho právneho úkonu sa musí - ak nemohol ani predpokladať nedostatok
vážnosti právneho úkonu - chrániť pred dôsledkami toho, že takému prejavu vôle pripisoval dôsledky,

ktorésainakspájajúsplatnýmprávnymúkonom.Vovzťahuknemujetedaprávnyúkonvcelomrozsahu
platný. V takomto hraničnom prípade dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť vôle, zaťažuje toho,
kto konal bez atribútu vážnosti. Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti
vzťahujúcej sa na to, že adresát nevážneho úkonu aspoň mohol pochopiť (aj keď nepochopil), že chýba
vážnosť ako základná náležitosť vôle. Právny úkon sa musí urobiť zrozumiteľne a vážne. Tieto náležitosti
prejavu sa musia skúmať so zreteľom na právny význam, ktorý sa prikladá zrozumiteľnosti a určitosti,

s prihliadnutím na to, že zrozumiteľnosť a určitosť súvisí so schopnosťou zrozumiteľne najmä písať a
určitým spôsobom používať vyjadrovacie prostriedky. Zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho
adresát (adresáti) je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho
úkonu, prípadne aj pomocou prekladu (poručiteľ urobí závet v maďarskom jazyku) alebo prevodu
do spisovného (prirodzeného) jazyka. Na ujmu zrozumiteľnosti teda nie je to, že adresát nerozumie

niektorým výrazom použitým pri prejave (napríklad z toho dôvodu, že nemá potrebné vzdelanie).
Stačí, že takýto prejav je vo všeobecnosti zrozumiteľný a adresátovi je význam použitých výrazových
prostriedkov objasnený (objasniteľný) alebo vysvetlený (vysvetliteľný) primerane povahe právneho
úkonu(relatívnapovahazrozumiteľnosti).Inýprístupkzrozumiteľnostiprávnehoúkonubymoholvyvolať
značnú právnu neistotu, ak by konajúci musel vždy dbať na to, aby adresát v úplnosti pochopil všetky

slová uvedené v prejave. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah
alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom (výklad však nemôže dopĺňať právny úkon)
alebopoužitímdispozitívnychustanovenízákonanamiestoneurčitýchčastíprejavuvôle.Zrozumiteľnosť
prejavu však sama osebe neznamená aj určitosť právneho úkonu. Ak právny úkon nie je urobený
slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne a s možným predmetom plnenia, je absolútne neplatný.

16. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že pôsobí ex tunc, t.j. od začiatku,
nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, nie
je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím orgánu právnej
ochrany, určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu v súdnom konaní predpokladá naliehavý

právny záujem na takomto určení, inak súd takejto žalobe nemôže vyhovieť, sa na ňu prihliada aj
bez námietky, t.j. z úradnej povinnosti (ex offo), ju nemožno žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia
alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje, a nadväzne na to, z
rovnakéhodôvodu-nemožnoodtakéhoprávnehoúkonu(zmluvy)odstúpiť,nieječasovoobmedzená,aj
keď určitou výnimkou je, ak sú splnené ostatné zákonné predpoklady, inštitút vydržania, kde aj absolútne

neplatný právny úkon môže byť iusta causa possesionis, zakladá nároky z bezdôvodného obohatenia
(§ 451 a nasl.).

17. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom,
alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Absolútne neplatný
právny úkon, je právny úkon, ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť a teda absolútnu neplatnosť
právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza.

Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny
úkon neodporuje síce výslovnému zneniu ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby
zákon dodržaný nebol.

19. Podľa § 60 ods. 1 ZP, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného

pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.

20. Podľa § 60 ods. 2 ZP, dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec
uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak tozamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods.
1 písm. a) až c).

21. Dohoda o skončení pracovného pomeru je najjednoduchší spôsob skončenia pracovného pomeru,
keď sa pracovný pomer skončí v deň, ktorý si účastníci pracovného pomeru dohodli v dohode o skončení
pracovného pomeru. Keďže so skončením pracovného pomeru súhlasia obaja účastníci pracovného
pomeru, nie je potrebné, aby zákon príliš rigorózne upravoval podmienky uzatvorenia dohody o skončení
pracovného pomeru. Vzhľadom na to judikatúra radí medzi podstatné obsahové náležitosti dohody o

skončení pracovného pomeru minimálne vzájomný súhlasný prejav vôle účastníkov skončiť pracovný
pomer a určenie dňa, kedy pracovný pomer zaniká (R 27/1960). V prípade absencie týchto podstatných
obsahových náležitostí by účastníci právneho úkonu nedohodli skončenie pracovného pomeru. Deň
skončenia pracovného pomeru môže byť v dohode o skončení pracovného pomeru vyjadrený rôznym
spôsobom nevyvolávajúcim pochybnosti, najčastejšie kalendárnym dňom, ale aj určením určitej právnej
udalosti, ktorá má nastať, napríklad dobou skončenia práceneschopnosti zamestnanca (R 5/1974).

Okrem spomínaných podstatných obsahových náležitostí môže dohoda o skončení pracovného pomeru
obsahovať čokoľvek, na čom sa účastníci pracovného pomeru dohodnú a čo je pre nich dôležité (napr.
výšku odchodného, preplatenie nevyčerpanej dovolenky a pod.). Zákonník práce nevyžaduje žiadne
konkrétne dôvody pre skončenie pracovného pomeru dohodou, preto účastníci nemusia dôvody svojho
konania v dohode konkretizovať tak, ako vo výpovedi pracovného pomeru podľa § 61 Zákonníka práce.

Výnimkoujesituácia,keďsapracovnýpomerkončídohodouzdôvodovuvedenýchv§63ods.1písm.a)
ažc)Zákonníkapráce.Tátopožiadavkajeodôvodnenáaplikačnoupraxou,kdesavyskytujúnajčastejšie
spory o neplatné skončenie pracovného pomeru dohodou v prípadoch tzv. organizačných zmien. Novela
Zákonníka práce účinná od 1. januára 2013 priniesla presnejšie určenie prípadov tzv. organizačných
zmien, keď nahradila formuláciu "z dôvodu organizačných zmien" presnejšou a jednoznačnejšou

špecifikáciou cez odkaz na dôvody podľa § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce. Neuvedenie
dôvodu skončenia pracovného pomeru nemá vplyv na platnosť dohody o skončení pracovného pomeru.
Zákonník práce konštatuje, že dohoda o skončení pracovného pomeru sa uzatvára písomne, avšak
absenciu písomnej formy nesankcionuje neplatnosťou. Aj v prípade písomného uzatvorenia dohody o
skončenípracovnéhopomerunemusiabyťprejavyvôlezamestnancaazamestnávateľanajednejlistine.

Dohodu o skončení pracovného pomeru možno platne uzavrieť aj ústne alebo konkludentne. Zákonník
práce nevyžaduje pre platnosť dohody o skončení pracovného pomeru súhlas príslušného orgánu
štátnej správy, hoci sa takýto súhlas vyžaduje pre platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou
zamestnávateľa podanou zamestnancovi so zdravotným postihnutím.

22. Podľa § 61 ods. 1 ZP, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec.
Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

23. Podľa § 61 ods. 2 ZP, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených
v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné

zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

24. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa
zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného
orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom

zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

25. Podľa § 61 ods. 4 ZP, výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno odvolať len s jeho
súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne.

26. Podľa § 74 ZP, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo
okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať
výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti
zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa

doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,
že k prerokovaniu došlo.27. Z obsahu spisu vyplýva, že stranami sporu bola dňa 29. 07. 1994 uzatvorená pracovná zmluva,
na základe ktorej vznikol žalobkyni u žalovanej dňom 01. 08. 1994 pracovný pomer. U žalovanej
došlo k organizačnej zmene, čo vyplýva z príkazu generálneho riaditeľa SP č. 14/2015 zo dňa 08. 09.

2015 o zmene organizačného poriadku SP s účinnosťou od 01. 10. 2015, následného Rozhodnutia
generálneho riaditeľa SP č. BA - 512653/2015 o určení počtu zamestnancov v pobočkách SP zo dňa 18.
09. 2015, ktorým sa s účinnosťou od 01. 10. 2015 znížil záväzný limit evidenčného počtu zamestnancov
a Rozhodnutia riaditeľa SP pobočky Nitra č. 1/2015 o určení počtu zamestnancov podľa organizačných
útvarov zo dňa 21. 09. 2015. S poukazom na uvedené rozhodnutia dňa 23. 09. 2015 bola žalobkyni

daná žalovanou výpoveď z pracovného pomeru podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce
z dôvodu nadbytočnosti. Obsahom spisu je i zápis z prerokovania dôsledkov organizačnej zmeny zo
dňa 23. 09. 2015, že v súvislosti s celkovým znížením počtu zamestnancov nemá žalovaná možnosť
žalobkyňu ako zamestnanca ďalej zamestnávať a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo
dohodnuté ako miesto výkonu práce. Žalobkyni bolo oznámené, že žalovaná s ňou chce skončiť
pracovný pomer výpoveďou a bola upozornená, že v prípade súhlasu so skončením pracovného pomeru

dohodou pred uplynutím výpovednej doby jej prislúcha odstupné vo výške 7 - násobku priemerného
mesačného zárobku. Žalobkyňa nesúhlasila s rozviazaním pracovného pomeru. Výpoveď bola pred jej
doručením žalobkyni vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov v súlade s ustanovením § 74
ods. 1 ZP. Výpoveď bola žalobkyni doručovaná osobne dňa 23. 09. 2015 u zamestnávateľa, s tým,
že do nej dopísala svoje vyjadrenie, že s výpoveďou nesúhlasí. Následne dňa 30. 09. 2015 žalovaná

odvolala výpoveď z pracovného pomeru a to po dohode so žalobkyňou a s jej výslovným súhlasom,
pretožežalobkyňadňa30.09.2015prejavilavôľuuzatvoriťsožalovanoudohoduoskončenípracovného
pomeru, ktorá bola zároveň dňa 30. 09. 2015 uzatvorená pod číslom 205-211/2015- NR. Teda pracovný
pomer žalobkyne sa skončil dohodou dňa 30. 09. 2015 a dôvodom skončenia pracovného pomeru bola
nadbytočnosť.

28. S poukazom na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie správne uviedol, že v predmetnej veci
nebol dôvod rozhodovať o neplatnosti výpovede, pretože preukázateľne došlo k jej odvolaniu v zmysle
ust. § 61 ods. 4 ZP a k ukončeniu pracovného pomeru žalobkyne došlo dohodou zo dňa 30. 09. 2015.
Súd prvej inštancie sa v bode 19 odôvodnenia napadnutého rozsudku zaoberal i platnosťou výpovede,

ktoré právne závery považuje odvolací súd za správne a v plnom rozsahu na ne poukazuje.

29. S poukazom na právny výklad citovaných zákonných ustanovení odvolací súd uzatvára, že dohoda
o skončení pracovného pomeru medzi stranami sporu bola uzatvorená platne, bol v nej dojednaný
deň skončenia pracovného pomeru - 30. 09. 2015, ako aj dôvody skončenia pracovného pomeru -

organizačné zmeny.

30. V konaní neboli preukázané tvrdenia žalobkyne že dohodu uzatvorila pod psychickým nátlakom,
že bola k jej uzavretiu donútená a že dohoda nereprezentuje jej vôľu. V tomto smere boli právne
významné výpovede svedkov (K., V.), ktorí popreli nátlak na žalobkyňu vedúci k podpísaniu dohody,

pričom konkrétne otázky smerujúce k podpísaniu dohody nepopreli. Zároveň je nutné konštatovať, že
vzhľadom na vzniknutú situáciu, ktorej predchádzali rozhodnutia o organizačných zmenách s následkom
zníženia počtu zamestnancov a výpoveď daná žalobkyni z dôvodu organizačných zmien, boli prípadné
otázky smerujúce k uzavretiu dohody, ako, z praktického hľadiska, pre žalobkyňu schodnejšej možnosti
v celej pre ňu nekomfortnej situácii, prirodzenou a logickou reakciou zo strany žalovanej, ktoré konanie

nemožno vyhodnotiť ako psychický nátlak. Navyše v konaní ďalšie vypočuté svedkyne (V., L.) sa
vyjadrili, že o skončení pracovného pomeru so žalobkyňou sa vôbec nebavili. Súd prvej inštancie
správnevyhodnotil,žežalobkyňanepreukázalažiadnymdôkaznýmprostriedkom,konaniepodnátlakom
žalovanej a podpísanie dohody tak bolo jej vôľou a jej prejavom.

31. Pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia v závere odvolací súd poznamenáva, že v konaní nebola
zistená ani vada nevykonania žalobkyňou navrhnutého dôkazu, ktorá by preukazovala údajnú vedomosť
žalovanej o pripravovaných organizačných zmenách v skoršom termíne, ako boli prijaté. Dokazovanie
malo preukázať, že žalovaná dňa 02. 09. 2015 uzatvorila pracovný pomer s M. M., čím si vytvorila
nadstav a pritom jej už musela byť známa vedomosť o organizačnej zmene. Ohľadom týchto tvrdení

žalobkyne bolo v konaní riadne vykonané dokazovanie, resp. zo žiadneho dôkazu predloženého
stranami sporu nevyplynulo, že by sa žalovaná mala dopustiť konania tvrdeného žalobkyňou. V konaní
bolo jednoznačne preukázane, že prijatie zamestnankyne dňa 02. 09. 2015 nemalo žiaden súvis spripravovanými organizačnými zmenami a nebola ani preukázaná vedomosť žalovanej o organizačných
zmenách v uvedenom období.

32. Z uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP.

33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, i keď s ohľadom na výsledok odvolacieho konania principiálne by bolo

namiestepriznanienáhradytrovodvolaciehokonaniažalovanejpodľa§396ods.1vspojenís§255ods.
1 CSP. V danej veci však možnosť priznania náhrady trov konania vylučovala skutočnosť, že žalovanej
v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, čím bol daný dôvod pre aplikáciu čl. 4 CSP.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).