Uznesenie – Vojenské trestné činy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. máj 2012

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23Tos/38/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111010740
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:1111010740.1

Uznesenie

Krajský súd Trenčín v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr.
Františka Kováča a JUDr. Ondreja Gáboríka na neverejnom zasadnutí konanom dňa 03. mája 2012
prejednal sťažnosť navrhovateľov v trestnej veci odsúdeného

M. K.,

nar. XX.XX.XXXX v C., okr. M., býv. príslušníka čsl. vojska, pešieho pluku č. XX, nebohého,

ktorú podali proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, sp.zn. 2Nt/12/2011 zo dňa 17.01.2012 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr.por. sa sťažnosť navrhovateľov z a m i e t a , pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Divízneho súdu v Bratislave, sp.zn. Dtr 4544/24 zo dňa 02.04.1925 bol obžalovaný M. K.
uznaný vinným v bode 1) a 2) zo zločinu porušenia podriadenosti podľa §§ 145, 146 písm. c/ a 149
Vojenského trestného zákonníka č. 19/1855. Bol za to odsúdený podľa §§ 149, 92 vojenského Tr.zák.
nepodmienečne v trvaní dvoch rokov, zostreného každého pol roka mesačnou samoväzbou, každého

štvrťroka jednou temnou komorou a každého mesiaca jednodenným pôstom a tvrdým lôžkom v deň
pôstu.

Uznesením súdu prvého stupňa bol podľa §§ 397 ods. 2, 402 ods. 1, 394 ods. 1 Tr.por. zamietnutý návrh
dcéry a ďalších potomkov odsúdeného zastúpených obhajcom, na povolenie obnovy konania vo veci
odsúdenia vyššie uvedeným vojenským súdom.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť obhajca navrhovateľov, ktorú zahlásil do
zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po vyhlásení uznesenia a následne písomne zdôvodnil. Z
podrobného písomného zdôvodnenia sťažnosti vyberá krajský súd najmä nasledovné. Podľa názoru
obhajcu Ústava z roku 1920 zaisťovala štandardy ľudských práv, pričom novozistená skutočnosť je
to, že súd si v roku 1925 neuvedomil, že tieto štandardy má uplatniť. Osobné, ústavou garantované

právo na slobodu svedomia a náboženského vyznania nie je závislé na registrácii nejakej náboženskej
spoločnosti. Za historicky „predel“ v odopieračských kauzách, považuje obhajca skôr 1. svetovú vojnu,
ktorá zbytočne zmarila milióny ľudských životov a viedla k tomu, že množstvo osôb začalo vojenskú
službu odopierať. Z hľadiska zákona je však podstatné, či k podaniu návrhu existujú oprávnené osoby
a nie, kedy došlo k nezákonnému rozsudku, odsúdenie ktorým je v rozpore s ústavne garantovanými
právami. Ďalej obhajca v sťažnosti poukázal na 5 konkrétnych rozhodnutí Európskeho súdu pre

ľudské práva, podľa ktorých je perzekúcia kvôli odopretiu vojenskej služby z dôvodu svedomia, či
náboženského vyznania porušením čl. 9 Dohovoru. Tieto rozsudky pritom zakladajú podľa § 394 ods.1, 4 Tr.por. per analógiám, dôvod pre povolenie obnovy konania bez ohľadu na to, kedy bol vadný
rozsudok vydaný. Obhajca ďalej uviedol, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s „duševnou úchylkou“
konštatovanou v pôvodnom rozsudku, pričom dovolávanie sa základných občianskych práv, nie je

„duševná úchylka.“ Taktiež svedkovia Jehovovi neboli „pre ozbrojenú moc štátu“ a pre „štátnu existenciu“
žiadnym nebezpečím. Súd prvého stupňa sa nezaoberal ani zásadou „ne bis in idem“, pričom táto
zásada stojí nad všetkými zákonmi. Obhajca v súvislosti s porušením tejto zásady poukázal už v návrhu
na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín, sp.zn. 23Tos/47/2011 zo dňa 11.08.2011. V závere sťažnosti
obhajca poukázal aj na rozhodnutia Okresného súdu v Českej republike, ktorými v obdobnou prípade

bola povolená obnova konania. Navrhovatelia navrhli, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a
návrhu vyhovel.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr.por. preskúmal správnosť výroku
napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo a dospel k záveru, že
sťažnosť nie je dôvodná.

V úvode samotných dôvodov rozhodnutia nadriadeného súdu, senát krajského súdu prisvedčuje názoru
obhajcu v tom, že pre konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, ktoré je súčasťou trestného
konania, sú rozhodujúce podmienky uvedené v Trestnom poriadku. Tieto podmienky neobsahujú žiadne
ustanovenia o lehotách a už vôbec nie o „historických predeloch“, ktoré by nejaké lehoty určovali. Len v

prípade obnovy konania v neprospech obvineného sú v zákone stanovené dôvody, pre ktoré je obnova
konania vylúčená (pozri § 395 Tr.por.). Preto, ak súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení svojho
rozhodnutia poukazuje na „veľmi vážny dejinný predel“, v tomto smere nepovažuje nadriadený súd
takéto odôvodnenie za právne významné a podstatné.

Napriek tomu je rozhodnutie súdu prvého stupňa správne a zákonné, pretože ako vo výroku rozhodnutia,
tak aj v jeho odôvodnení je správne odkaz na použitie § 394 ods. 1 Tr.por. Podmienky uvedené v tomto
ustanovení pre povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom súdu, splnené
neboli.

Podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podstatná
chyba predchádzajúceho konania, na ktorú je poukazované v návrhu, síce zakladá relevantný dôvod
pre povolenie obnovy konania. Na tomto mieste však senát krajského súdu vyslovuje nasledovný právny
názor (vyslovený už aj v iných obdobných veciach) o vzťahu a použití tých ustanovení Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Trestného poriadku, týkajúcich sa mimoriadnych

opravných prostriedkov proti právoplatným rozhodnutiam súdu. Ustanovenie čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7
vyššie citovaného Dohovoru vyjadruje možnosť obnovy konania, ako výnimky z ods. 1 vyššie citovaného
ustanovenia a neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté.
Predmetné ustanovenie Dohovoru pod pojmom obnova konania, nemá na mysli len obnovu konania v
zmysle nášho Trestného poriadku (vrátane Trestných poriadkov účinných do 31.12.2005), ale obnovu

konania všeobecne, z dôvodov jednak skutkových alebo procesných. Takto formulovanej možnosti
„otvorenia“ právoplatne skončenej veci bol potom daný výraz aj v Ústave Slovenskej republiky, kde v čl.
50 ods. 5 sa používa pojem „mimoriadne opravné prostriedky“.

Súčasne je potrebné zdôrazniť, že citované ustanovenie Dohovoru výslovne odkazuje na zákon a

Trestný poriadok príslušného štátu, pričom v Trestnom poriadku je daný tomuto výraz v ustanoveniach
o mimoriadnych opravných prostriedkoch - 8. hlava III. časti Tr.por., kde najmä procesné vady a
hmotnoprávne vady, vrátane vád týkajúcich sa trestu, môžu byť dôvodom na dovolanie (predtým
sťažnosť pre porušenie zákona) a až skutkové vady v prípade nových skutočností, alebo dôkazov
týkajúce sa ako výroku o vine tak, aj výroku o treste, môžu byť podmienky pre obnovu konania.

Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní nemožno mať na mysli použitie nesprávnej
právnej kvalifikácie na základe nesprávneho právneho názoru, hoci by to medzinárodných dohôd. Iný
výklad by bol v rozpore s podmienkami obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr.por. Tu je potrebné
súčasne poukázať na ustanovenie § 394 ods. 4 Tr.por., podľa ktorého skutočnosťou skôr neznámou je

aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu
Slovenskej republiky, alebo v konaní ktoré mu prechádzalo boli porušené základné ľudské práva alebo
slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto ustanovenia nemožno inak napraviť.Použitie ustanovenia § 394 ods. 4 Tr.por. však prichádza do úvahy len vtedy, ak ide o vec, kde
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva sa týka rozhodnutia prokurátora, alebo súdu práve v
tejto veci.

K ďalším vytýkaným chybám uvádza senát krajského súdu nasledovné. Pokiaľ ide o namietanie zistenia
„duševnej úchylky“ k tomu je potrebné uviesť, že z citovaného rozsudku Divízneho súdu v Bratislave
výslovne vyplýva, že bol preskúmaný duševný stav obžalovaného a tento netrpel žiadnou duševnou
poruchou, ktorá by ho zbavovala trestnej zodpovednosti. Lipnutie na náboženskom presvedčení bolo

chápané v rozsudku ako zvláštnosť jeho duševného založenia. Najpodstatnejšie je však to, že táto
duševná úchylka bola chápaná ako poľahčujúca okolnosť.

Pokiaľ ide o obhajcom namietanú neexistenciu nebezpečia zo strany svedkov Jehovových pre
„ozbrojenú moc a existenciu štátu“ k tomu senát krajského súdu uvádza, že pôvodne súd rozhodoval
o trestnom čine uvedenou jednak v zákone, pričom už tým bola vyjadrená potreba ochrany ako

ozbrojenej moci, tak aj štátu. Naviac nemožno, z hľadiska rovnosti pred zákonom, rozlišovať páchateľov,
ktorí naplnia znaky skutkovej podstaty trestného činu, ak túto nerovnosť, napr. z hľadiska pohnútky,
nestanovuje priamo zákon.

K obhajcom uvádzanej zásade „ne bis in idem“ - „nie dvakrát o tom istom“ s odvolaním sa na

predchádzajúce konkrétne rozhodnutie Krajského súdu Trenčín, je potrebné uviesť, že v tomto
rozhodnutí bola použitá predmetná zásada na prípad, kedy po predchádzajúcom právoplatnom
odsúdení, bola osoba znovu povolaná na službu v ozbrojených silách a znovu do služby nenastúpila, čím
formálne znovu naplnila znaky trestného činu. Nešlo teda o prípad súbehu disciplinárneho a súdneho
potrestania.

Z takto rozvedených dôvodov krajský súd sťažnosť navrhovateľov, ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.