Uznesenie – Vojenské trestné činy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. január 2012

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 2Nt/12/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111010740
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Dutko
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2012:1111010740.1

Uznesenie

Okresný súd Bratislava I, na verejnom zasadnutí konanom v zmysle § 397 odsek 2, § 402 odsek 1 Tr.
por. dňa 17.01.2012 v Bratislave takto

r o z h o d o l :

Podľa § 397 ods. 2, § 402 ods. 1 Tr. por., s poukazom na ustanovenie § 394 odsek 1 Tr. por. súd

zamieta návrh na povolenie obnovy konania vo veci bývalého Divízneho súdu Bratislava, sp. zn. Dtr

4544/24

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Bývalého Divízneho súdu Bratislava sp. zn. Dtr 4544/24 zo dňa 2.4.1925 bol obžalovaný M.
K. uznaný vinným zo spáchania zločinu porušenia podriadenosti podľa § 145, § 146c, § 149 Vojenského
trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že:

1. Že od svojho zaradenia do čsl. vojska a pešieho pluku č. 39 v októbri 1924 dôsledne odopieral
uposlúchnutie rozkazov viacero predstavených cvičiť s puškou a čistiť zbraň;
2. Koncom októbra 1924 potom v Petržalke odoprel zložiť služobnú prísahu predpísanú pre čsl. vojaka.
čím úmyselne nevykonal dôležité služobné rozkazy,

čím sa dopustil

ad 1./2./ zločinu porušenia podriadenosti podľa §§ 145, 146:c, 149 v Tr. zák.

a odsúdil ho preto
podľa §§ 149, 92 v Tr. zák. vezeniu v trvania dvoch rokov, sprísnenou každého pol roka mesačnou
samoväzbou, každý štvrťrok jednu tmavú komoru a každý mesiac jednodňovým pôstom a tvrdým lôžkom
v deň pôstu. Odsúdenie je nepodmienečné.

Navrhovateľky K. C. rod. K., ktorá je dcérou zomretého M. K., a N. K., vnučka zomretého M. K.,
prostredníctvom obhajcu podali návrh na povolenie obnovy konania v horeuvedenej veci.

Obhajca vo svojom návrhu poukazuje na fakt, že:

Rozsudkom Divízneho súdu Bratislava zo dňa 2.4.1925, sp. zn. Dtr 4544/24 bol M. K. uznaný vinným
zločinom porušenia podriadenosti podľa § 145, § 146:c, § 149 vojenského trestného zákona č. 19/1855
r.z. a bol odsúdený k trestu sprísneného väzenia v trvaní dvoch rokov nepodmienečne. Uvedeného
zločinu sa mal dopustiť tým, že odoprel vykonávať vojenskú službu, a to kvôli svojmu náboženskému
presvedčeniu „člena medzinárodnej biblickej spoločnosti“ (neskôr známej ako Svedkovia Jehovovi).

Navrhovateľka má za to, že jej starý otec bol odsúdený nespravodlivo, a že za súčasnej právnej situácie
sa možno domáhať práva na spravodlivý proces cestou obnovy konania, nakoľko ustanovenie čl. 4 ods.2 Protokolu č. 7 k Zmluve o ochrane ľudských práv a základných slobôd uvádza, že občan má právo na
obnovu konania „podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novo odhalené
skutočnosti alebo podstatná chyba v predošlom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci“.

Súd v roku 1925 nevedel, že ústavou garantované právo na slobodu vyznania (§ 121 Ústavy č. 121/1920
Sb.) zahrňuje i právo na odopretie vojenskej služby z dôvodu svedomia a náboženského vyznania.

Súd v roku 1925 nevedel, že „pre ozbrojenú moc štátu“ a pre „štátnu existenciu“ nie je žiadnym

nebezpečenstvom, keď úprimne veriaci občania z náboženských dôvodov odmietajú cvičiť sa vo
vojenskom umení.

M. K. bol pre odopretie vojenskej služby už predtým potrestaný pokarhaním.
Ak bol z toho istého dôvodu potom trestaný ešte súdne, potom prišlo k porušeniu zásady „ne bis in idem“.

Porušenie zásady „ne bis in idem“ je výslovne dôvodom k povoleniu obnovy konania (Viď. Uznesenie
Krajského súdu Trenčín zo dňa 11.8.2011 č.k. 23Tos/47/2011-75 v podobnej veci ods. V. C..)

Na svojom návrhu právny zástupca zotrval aj na verejnom zasadnutí.

Po preskúmaní spisového materiálu a príslušných právnych predpisov súd dospel k nasledujúcim
záverom:

Podľa § 394 odsek 1 Tr. por. obnova konania, ktoré skončilo právoplatným rozsudkom alebo
právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti, alebo dôkazy súdu skôr

neznáme, ktoré by mohli samé osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré, by pôvodne uložený trest bolo v zrejmom
nepomere závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania, alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by

bolo v zrejmom nepomere s účelom trestu.

Okresný súd Bratislava 1 vykonal na verejnom zasadnutí dokazovanie oboznámením tak podaných
návrhov, ako aj pôvodného rozhodnutia súdu datovaného do roku 1925. Oboznámil sa v tejto súvislosti
aj s príslušným ustanoveniami zákona 121/1920 Sb. /§ 121/, na ktoré vo svojom návrhu poukázal právny

zástupca zomrelého odsúdeného.
Je potrebné ustáliť, že agenda obnovy konania v prípade svedkov Jehovových nie je pre súdy agendou
novou a doterajšie rozhodnutia sa takmer bez výnimky zaoberajú situáciou, ktorá nastala po roku 1948,
resp. na základe ústavy z roku 1950, prípad, keď by súd pri rozhodovaní išiel pred rok 1945 tomuto
súdu známy nie je.

Pri rozhodovaní si súd vyriešil ako základný problém samotný zmysel a účel zákonov, ktoré sa týkajú
rehabilitácie i ustanovení týkajúcich sa obnovy konania.
M. K. bol odsúdený v dobe keď súdy nemali k dispozícii žiadne medzinárodné štandardy ľudských práv.
Všeobecná deklarácia ľudských práv na území bývalého Československa mohla byť rešpektovaná až
po jej vstupe do platnosti v roku 1948.

V zmysle vtedy platnej Ústavy z roku 1920, táto síce zaručovala základné ľudské práva a slobody,
vrátane slobody svedomia a náboženského vyznania alebo viery, táto však nesmela byť v rozpore s
verejným poriadkom. Konanie proti vojenskej brannej povinnosti v tejto súvislosti bolo považované za
konanie proti verejnému poriadku a „Řádu“.
V dobe rozhodovania súdu náboženská spoločnosť Svedkovia Jehovovi nebola registrovanou

náboženskou spoločnosťou, k registrácii došlo až na základe zákona č. 308/1991 Zbierky.
Súd v pôvodnom konaní odsúdil M. K. na základe vtedy platného trestného zákona, v dobe po
odsúdení M. K. nasledoval ešte veľmi vážny dejinný predel, ktorý podľa súdu mohol a má význam pre
posudzovanie tejto trestnej veci.
Druhá svetová vojna so všeobecnou brannou povinnosťou bola tým predelom, ktorý z hľadiska

odmietnutia vojenskej brannej služby za vojnového stavu mal rozhodujúce následky pre posudzovanie
trestnosti tohto úkonu.
Súd si v tejto súvislosti nevie predstaviť, že by M. K. mohol v dobe II. svetovej vojny vyhlásiť, že odmieta
vykonávať vojenskú službu alebo prevziať zbraň z dôvodu náboženského presvedčenia, pretože takétoodmietnutie by bezpochyby znamenalo pre fatálne následky pre hocakú osobu podliehajúcu brannej
povinnosti ktorou M. K. bezpochyby bol.
Súd ďalej dospel k záveru, že pri rozhodovaní o obnove konania je nevyhnutné stanoviť určitú hranicu

ktorá pri trestných činoch súvisiacich s odmietaním výkonu vojenskej služby bude tou hranicou za ktorú
by súd už ísť nemal, pretože obnova konania aj keď nepochybne prichádza do úvahy aj vo veciach
podstatnestaršíchakojepráveposudzovanávec,pritomtodruhuskutkovbymalabyťstanovenáurčitou
hraničnou dobou práve s ohľadom na dejinné súvislosti.
Podľa názoru súdu touto hranicou je doba skončenia II. svetovej vojny, teda rok 1945, s tým, že

rozhodovanie o obnove konania v skorších veciach by malo byť posudzované s ohľadom na dejinné
súvislosti.

Z týchto dôvodov, ako aj s poukazom na fakt, že v roku 1924-1925 mohla osoba povinná brannou
povinnosťou odmietnuť prevzatie zbrane alebo vojenskú činnú službu len vtedy ak toto odmietnutie
nebolo v rozpore s verejným poriadkom a „Řádom“ súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto

uznesenie a návrh na obnovu konania odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možno podať sťažnosť do 3 dní odo dňa
jeho vyhlásenia na podpísaný súd.