Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. marec 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/59/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407202692
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4407202692.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, IČO:
35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej:
E. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XXX, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 543,72 eura,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 22. mája 2012, č. k.
15Er/178/2007-18 a o odvolaní oprávneného proti dopĺňaciemu uzneseniu zo dňa 17. decembra 2013,

č. k. 15Er/178/2007-55, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 22. mája 2012, č. k. 15Er/178/2007-18
p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nové Zámky (súd prvého stupňa, exekučný súd) uznesením zo dňa 22. 05. 2012, č. k.
15Er/178/2007-18 zastavil exekúciu. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na obsah ust. § 103,
§ 104 ods. 1, § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku, § 35, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázal na to, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 09. 02. 2007
domáhal voči povinnej vykonania exekúcie na vymoženie 1 051,58 eura s úrokom z omeškania vo výške

0,25 % denne z dlžnej sumy 1 043,62 eura od 20. 07. 2006 do zaplatenia, trov konania 261,73 eura a
trov exekúcie, na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.
zn. SR 4756/2006 zo dňa 26. 10. 2006, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., IČO:
35922761, Trnavská cesta 70, Bratislava, ktorý nadobudol vykonateľnosť dňa 16. 11. 2006. Vydaniu
rozhodcovského rozsudku predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi účastníkmi dňa 25. 01. 2006,
na základe ktorej sa oprávnený ako veriteľ zaviazal poskytnúť povinnej ako dlžníkovi úver a dlžník

sa zaviazal zaplatiť veriteľovi poskytnutý úver podľa dohodnutého splátkového kalendára. Súčasťou
zmluvy o úvere sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17 obsahujú rozhodcovskú
doložku. Podľa nej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
ojej zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., Karlovské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (rozhodcovský súd), ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa

vnútorných poriadkov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisovrozhodcovskéhosúdu;b)predpríslušnýmsúdomSR,akžalujúcazmluvnástranapodážalobu
na súde podľa príslušného právneho predpisu (Občianskeho súdneho poriadku). Zmluvné strany sa
dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý
vznikneztejtozmluvy,vrátenesporuojejplatnosť,výkladalebozrušenienavšeobecnomsúde,považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto veci sa

nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo
veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súduzaložená právomoc rozhodcovského súdu. Súdny exekútor JUDr. .Alena Szalayová požiadal exekučný
súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie EX 186/2007 a dňa 28. 02. 2007 exekútorovi bolo
udelené poverenia na vykonanie exekúcie. Súd podrobil súdnej kontrole rozhodcovskú doložku berúc do

úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda, či rozhodcovská
doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Ak ide o neprimeranú doložku, prislúcha súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ
nebude uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny poriadok nielenže umožňuje, ale priamo

ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského
rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a
že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Súd konštatoval, že nie každá
zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je
neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, nemali by byť

žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto
vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd
prihliadne aj bez návrhu a rovnako bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská
doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd

zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy Cieľom
rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom rozhodcom ako súkromnou
osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Častokrát sa takáto rozhodcovská
zmluvavyjadrílenvpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnýmipodmienkamivštandardnej

zmluve. Súd mal za preukázané, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná,
ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana
si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité
naplánovať, sú plne namieste. Súd poukázal aj na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci,
ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa

dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu,akhovyvolaldodávateľakoprvý.Rozhodcovskýsúdjepritompaušálnymspôsobomzakotvený

vzmluvnýchpodmienkacheštepredvznikomsamotnejštandardnejzmluvy.Vsubjektívnenearbitrabilnej
(spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu.
Ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr pre súd len indikátorom, do akých krajností
môže viesť dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného vzťahu. Taktiež
nie je zrejmé žiadne poučenie spotrebiteľa o rozdiele medzi štátnym a rozhodcovským súdnym

procesom. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na
začiatku zmluvného vzťahu. Súd poukázal na nekalosť rozhodcovskej doložky prikazujúcej podrobiť sa
spotrebiteľovi rozhodcovskému konaniu aj bez záveru o neprijateľnosti ďalších zmluvných podmienok,
pričom ich existencia umocňuje záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Rozhodnutie rozhodcu sa
taktiež výrazne javí ako zjavne formalistické, preberajúce argumenty žalujúceho dodávateľa. Rozhodca

akceptoval aj neprimeraný poplatok za poskytnutý úver a 0,25 % denný úrok (91,25 % p. a.), ktorý súd
považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku - neprimeranú sankciu. Nevysporiadal sa s vylúčením
inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa, a tým porušil kogentné predpisy určené na ochranu
spotrebiteľa. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka
alebo tzv. úver ako absolútny obchod pritom nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných

ustanovení Občianskeho zákonníka. Záver súdu má oporu z hľadiska historického výkladu aj v
ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) OZ, podľa ktorého je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od
spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti súd zastavil exekúciu pre rozpor exekučného titulu so zákonom.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby na

napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo
alternatívne, aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru EÚ predložil
prejudiciálne otázky. Uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm.
b/ OSP), nepodal sa návrh na začatie konania hoci bol podľa zákona potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm.a/ OSP v spojení s ust. 221 ods. 1 písm. e/ OSP), odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom (ust. §
205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ OSP), nedostatočne zistil skutkový stav
a nevykonal náležité dokazovanie, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Uviedol, že mu exekučný súd neumožnil konať pred
súdom a viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohol uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj
právnym otázkam nastoleným samotným súdom súvisiacich s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky.
Uviedol, že nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s
cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Tvrdil, že ak exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej
Súdnym dvorom EÚ. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu
Českej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Bratislave. Všeobecný súd
založil svoju právomoc na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, avšak
všeobecný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia postavil do pozície

orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (ust. § 41 ods. 2 EP). Všeobecný
súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nebol legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný
titul zrušený. Pripomenul, že k uvedenému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný

súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. § 44
ods. 2 EP). Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav
ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán (všeobecný súd) dotvárať svoje rozhodovacie

oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka
tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a
to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia
zasahovať do právoplatných rozhodnutí opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré
zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom je v právnom

štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej
je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Podotkol, že všeobecným súdom
je daná právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v konaní o zrušení
rozhodcovskéhorozsudkuanebolpovinnýzaoberaťsaskúmaním,čipríslušnédeklaratórnerozhodnutie

rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Ak sa všeobecný súd nestotožní
s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie
uvedenej argumentácii, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil
konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta práv a
druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej

istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku. Ďalej prvostupňový
súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby
upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
(§ 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ZoRK). Uvedené ustanovenie explicitne upravuje konanie bez návrhu
v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd môže zastaviť konanie o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného
konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Tvrdil,
že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci
a ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou
(princíp legality, zásada rovnosti, kontradiktórnosti súdneho konania, právo na súdnu ochranu, právo

na spravodlivé súdne konanie, dvojinštančnosť súdneho konania). Súd v napadnutom uznesení
viackrát konštatoval skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie. Exekučný súd však žiadne
dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia
skutočného stavu. Úvahy v tomto smere nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie. V prípade, ak
by akceptovali názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, tak by nebola bez

obmedzení a poukázal na ust. § 35 a § 37 ZoRK. Súd v napadnutom uznesení konštatoval, že je
oprávnený ex offo preskúmať, a to s poukazom na ust. § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
V odôvodení odvolania poukázal na tvrdenie súdu, že rozhodcovská doložka rozhodcovského súdu
je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a aj jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi.Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade
s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si
povinnosť nesplnil spotrebiteľ, žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu

nie je spotrebiteľom. Na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi
rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie by
nemalo logický, právny ani faktický základ. Nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako
zmluvy o spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej poukazoval na nesprávne
posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, keďže tieto úroky majú len sankčný charakter a dlžníkovi

sa účtujú len v prípade, že by porušil zmluvné podmienky. Tvrdí, že súd sa zaoberal otázkou úrokov
z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať
sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o
úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či zmluvu uzatvorí a či je schopný svoj záväzok splácať.
Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť
exekúciezačatejnazákladerozsudkuakoexekučnéhotitulu.Oprávnenýsadomáhalprerušeniakonania

postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a žiadal o predloženie
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ v nasledujúcom znení:1. či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv
na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2. či v prípade zápornej

odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory
vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym
rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno

podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde,
považujesatátoskutočnosťzarozväzovaciupodmienkurozhodcovskejdoložky,čovšakneplatí,akpred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou

doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu; 3. či je v súlade s čl. 17 a č. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Ďalším uznesením zo dňa 17. 12. 2013, č. k. 15Er/178/2007-55 doplnil výrokovú časť uznesenia zo

dňa 22. 05. 2012, č. k. 15Er/178/2007-18 tak, že doplnil výrok v znení: Súd návrh oprávneného na
zmenu exekútora zamieta. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust § 44 ods. 8, 9 Exekučného
poriadku, § 166 ods. 1 a § 167 ods. 2 OSP. V odôvodnení uznesenia súd poukázal na to, že dňa
22. 05. 2012 vydal exekučný súd uznesenie, ktorým exekúciu zastavil a proti tomuto uzneseniu podal
odvolanie oprávnený. V písomnom vyhotovení uznesenia o zastavení exekúcie súd vo výrokovej časti

nedopatrením nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, v zmysle ktorého
oprávnený žiadal o zmenu súdneho exekútora JUDr. Aleny Szalayovej a žiadal poveriť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. súd uviedol, že by mal žiadosti oprávneného o zmenu exekútora
vyhovieť, avšak v predmetnej veci bolo už uznesením č. k. 15Er/178/2007-18 zo dňa 22. 05. 2012
rozhodnuté o zastavení exekúcie. Uznesenie však nenadobudlo právoplatnosť z dôvodu podaného

odvolania právneho zástupcu oprávneného. Ďalej súd poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre,
kde v obdobných veciach súd prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie z dôvodu neprijateľnej
rozhodcovskej doložky a odvolací súd tieto rozhodnutia potvrdil. S poukazom na uvedené mal súd za
preukázané, že v tomto štádiu konania už nie je účelné rozhodovať o zmene súdneho exekútora.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zdôraznil, že
predmetné exekučné konanie bolo začaté ešte v roku 2007 a dňa 28. 02. 2007 bol súdny exekútor
JUDr. Alena Szalayová poverením č. 5404*013089 poverený na vykonanie exekúcie v exekučnej veci
oprávneného.Oprávnenýdoručilexekučnémusúdunávrhnazmenuexekútoraanavrholpoveriťnového
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Súd však tento návrh zamietol z dôvodu, že zmena súdneho

exekútora je v tomto štádiu konania neúčelná. Takýto názor exekučného súdu je však nesprávny a tráv
na podanom návrhu na zmenu súdneho exekútora. Zároveň sa nestotožnil ani s výrokom, ktorým mu
súd nepriznal náhradu trov exekúcie.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k
záveru, že odvolanie oprávneného proti uzneseniu zo dňa 22. 05. 2012, č. k. 15Er/178/2007-18 nie je

dôvodné, preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Pokiaľ ide
o odvolanie proti dopĺňaciemu uzneseniu zo dňa 17. 12. 2013, č. k. 15Er/178/2007-55 odvolací súd sa
podaným odvolaním nezaoberal vzhľadom k tomu, že odvolanie proti rozhodnutiu o zmene súdneho
exekútora nie je prípustné.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez

návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 45 ods. 3 proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok v
znení účinnom do 31. 12. 2014.
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v

rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že oprávnený sa návrhom zo dňa 03. 02. 2007
domáhal vykonania exekúcie znejúcej na sumu 1 051,58 eura (31 680,- Sk) s príslušenstvom voči
povinnej. Exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., vedený pod sp. zn. SR 4756/06 zo dňa 26.
10. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. 11. 2006 a vykonateľnosť dňa 16. 11. 2006 vydaný
rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom. Exekučný súd poveril dňa 28. 02. 2007 súdneho exekútora JUDr.
Alenu Szalayovú vykonaním predmetnej exekúcie. Súdny exekútor doručil JUDr. Alena Szalayová
doručil súdu dňa 16. 03. 2010 podnet na povolenie odkladu exekúcie a zastavenie exekúcie v časti a

vyčíslil si trovy exekúcie. Dňa 31. 05. 2012 doručil oprávnený súdu návrh na zmenu súdneho exekútora,
ktorým žiadal poveriť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním predmetnej exekúcie.
Následne v dôsledku doručeného podnetu exekučný súd preskúmal exekučný titul a ostatné v spise
založené dokumenty a následne napadnutým uznesením exekučné konanie zastavil. Následne dňa
17. 12. 2013 exekučný súd dopĺňacím uznesením č. k. 15Er/178/2007-55 doplnil výrok uznesenia č. k.

15Er/1178/2007-18 zo dňa 22. 05.2012 tak, že doplnil výrok, ktorým zamietol návrh oprávneného na
zmenu súdneho exekútora.
Na základe vyššie uvedených a zistených skutočností mal súd prvého stupňa za preukázané, že došlo
k splneniu podmienok, za ktorých nie je možné ďalej v exekúcii pokračovať. V tomto smere odvolací
súd dodáva, že súd prvého stupňa postupoval v intenciách ust. § 58 ods. 1 EP, ako aj v súlade s

platnou judikatúrou. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že pokračovanie exekučného konania by nemalo
oporu v platnej legislatíve, pretože exekúcia nie je vykonateľná bez existencie relevantného exekučného
titulu (rozhodcovský rozsudok nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže
obsahujeneprijateľnépodmienkyvspotrebiteľskejzmluve).Vdôsledkuneplatnejrozhodcovskejdoložky
nebola založená právomoc rozhodcovského súdu prejednávať vzniknutý spor medzi oprávneným a

povinným, a teda rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za platný exekučný titul.
V predmetnej veci bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bolo udelené poverenie na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Alene Szalayovej. Exekučný poriadok v ustanovení § 57 ods. 2
uvádza, že súd môže exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo iného osobitnéhozákona. Exekučný súd po doručení požadovanej zmluvy o úvere ako aj všeobecných podmienok
poskytnutia úveru preskúmal exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok a zistil nedostatky, ktoré
sú prekážkou vykonateľnosti exekučného titulu, preto postupoval v zmysle vyššie uvedeného a exekúciu

ex offo zastavil. V dôsledku existencie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve
nie je možné vykonať exekúciu tak, ako je uvedené v návrhu na jej vykonanie. Súd prvého stupňa
správne aplikoval ustanovenie § 57 ods. 2 a využil možnosť zastaviť exekúciu aj bez návrhu, keďže zistil
skutočnosti, pre ktoré je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Odvolací súd ďalej uvádza, že ust. §
57 ods. 2 umožňuje súdu zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku

alebo osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade aj zákon o rozhodcovskom konaní. Po zastavení
exekúcie rozhodne súd o trovách exekúcie.
Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré
je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa
Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Zákonná úprava teda dáva
exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie

uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Dôvody,
na základe ktorých súd exekúciu zastaví sú uvedené v § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Exekučný
súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady
navedenietakéhokonania,pričomjednýmzpredpokladovjeajrelevantnýexekučnýtitul,keďžebezjeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd kedykoľvek v priebehu

konania môže exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania
pohľadávky.
Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. g/ Exekučného poriadku).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd

prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny
právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v odôvodnení
rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa §
219 ods. 2 OSP.

V danej právnej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení
spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu
sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať
rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí
preskúmať nekalú povahu tejto doložky, a to aj bez návrhu, v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/

EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu.
Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje

do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení
Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady

č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka, je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že
všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom
právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo
formu rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom
a spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva
v neprospech spotrebiteľa, a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo
platí aj pre daný prípad. Okrem iného odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi

odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka
mu bránila uplatniť a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu,
čím došlo k zneužitiu práv dodávateľom.Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C -

40/2008, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Z výroku uvedeného
rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí následne i bez návrhu
uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Súd je povinný ex offo skúmať
neprijateľnosť podmienok upravených v rozhodcovskej doložke v rámci vnútroštátnych procesných

pravidiel, môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Taktiež § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu
zastaviť.
Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, keďže zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú právom nedovolené a v rozpore s dobrými
mravmi, preto v ďalšom odkazuje na dôvody uvedené súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí

ako na svoje vlastné. Jedným z cieľov legislatívy európskej únie a členských štátov je zvýšenie
ochrany záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto
zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za spotrebiteľskú
zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov „obchodných“ -

spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“
subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje
do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná
kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany - nespotrebiteľa, a iná
kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému,

či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená
zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje,
že neprijateľnou podmienkou s dôsledkom neplatnosti je práve ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci
dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,
potom stanovenie konkrétneho rozhodcu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach.

Odvolací súd konštatuje, že je potrebné rozhodcovskú doložku so svojimi dôsledkami ozrejmiť
spotrebiteľovi takým spôsobom a v takom čase, aby si aj priemerný spotrebiteľ uvedomil vážne dôsledky
založenia právomoci rozhodcovského orgánu, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť
vec prejednať v súdnom konaní. Možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie sa
musí javiť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.

Predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky
až po vydanie rozhodcovského rozsudku je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne
takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu, takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon
práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za
nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať

ustanovenie§45ods.1a2Zákonaorozhodcovskomkonaníužvštádiurozhodovaniaexekučnéhosúdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže súdny exekútor žiadal
vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku
ani nemal byť vydaný, pretože rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.
Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď exekúciu zastavil.

Oprávnený v odvolaní žiadal prerušiť konanie, preto odvolací súd preskúmal prípustnosť takéhoto
postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ OSP. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j.
súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť
SúdnemudvoruESnávrhnarozhodnutieoprejudiciálnejotázkeovýkladeprávnehoaktuEurópskejúnie
len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o

predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantné.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého
rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok, pričom výnimkou z povahy je návrh na obnovukonania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010).
Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu
zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ

ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
OSP má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania, keďže
okresný a krajský súd aplikovali a interpretovali v tomto konaní vnútroštátne práve predpisy (Občiansky
zákonník, Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.).
S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté

na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky
oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval
odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a
irelevantné, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109

ods. 1 písm. c/ OSP zamietol.
Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu,
aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v

tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.
Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v

rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,
čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm.
b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval.
Pokiaľideoodvolanieprotidopĺňaciemuuzneseniuzodňa17.12.2013,č.k.15Er/178/2007-55odvolací
súd uvádza, že preskúmavanie správnosti tohto uznesenia nebolo predmetom odvolacieho konania

s poukazom na to, že odvolanie proti rozhodnutiu exekučného súdu o zamietnutí návrhu na zmenu
súdneho exekútora nie je prípustné.
Z obsahu spisu vyplýva, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vydal vyšší súdny úradník, ktorý
rozhodol o zamietnutí návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, pričom tak doplnil už vydané
uznesenie o zastavení exekúcie zo dňa 22. 05. 2012, č. k. 15Er/178/2007-18.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený, domáhajúc sa zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Sudkyňa Okresného súdu Nové Zámky sa vyjadrila tak, že
odvolaniu oprávneného nemieni vyhovieť a vec predložila odvolaciemu súdu na rozhodnutie.
Odvolací súd v danej veci poukazuje na zákonné znenie ust. § 44 ods. 8 a ods. 9 Exekučného poriadku,
ktorým je upravený procesný postup pri zmene súdneho exekútora.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa § 44 ods. 9 Exekučného poriadku, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným

spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

S poukazom na to, že zákon nepripúšťa podať odvolanie, tak aj odvolanie podané pôvodne povereným

súdnym exekútorom je podľa odvolacieho súdu neprípustné.
Podľa § 202 ods. 2 OSP, odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa
osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o
vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.
Podľa § 374 ods. 4 OSP, proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy

prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný
čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu
prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak
odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníkaalebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
S poukazom na citované ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku proti

rozhodnutiu súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora nie je prípustné odvolanie. Odvolací súd
však uvádza, že keďže rozhodoval vyšší súdny úradník, v predmetnej veci je potrebné postupovať
procesným postupom v zmysle § 374 ods. 4 veta posledná OSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že proti
rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom, proti ktorému zákon odvolanie inak nepripúšťa, je
vždy odvolanie prípustné. Podaním odvolania sa toto rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zrušuje

a vo veci rozhodne s konečnou platnosťou sudca súdu prvého stupňa.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4
a ustanovenie § 142 ods. 1 OSP.
Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.