Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. január 2017

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 9C/75/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407205005
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viera Betáková

ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2017:4407205005.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky, sudkyňou Mgr. Vierou Betákovu, v spore žalobcu: Rímskokatolícka cirkev

Biskupstvo Nitra, Námestie Jána Pavla II. č. 7, Nitra, IČO: 35 593 008, právne zast.: Advokátska
kancelária Petruška & partners s.r.o. so sídlom Kupecká 18, Nitra, IČO: 47 254 882, proti žalovanému:
LESY SR, š.p. Banská Bystrica, Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, právne zast. JUDr.
Eva Mihóková, advokátka so sídlom ul. 1. mája 22, Zlaté Moravce, o vydanie nehnuteľností, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam:
zapísaných na LV č. XXX pre kat. územie K., vedených Okresným úradom Nové Zámky, odborom
katastrálnym, ako parcely registra „C“, a to

- parc. č. XXXX, lesné pozemky o výmere 5596 m2,
- parc. č. XXXX, lesné pozemky o výmere 210177 m2,
- parc. č. XXXX/X, lesné pozemky o výmere 183224 m2,
- parc. č. XXXX, zastavané plochy o výmere 1744 m2,
vytvorených geometrickým plánom č. 34/2015 zo dňa 27.4.2015, ktorý tvorí súčasť rozsudku, pre
kat. územie K., vyhotovených Ing. Jánom Križanom, úradne overený Okresným úradom Nové Zámky,
odborom katastrálnym dňa 18.5.2015 pod č. 490/2015 ako parcely reg. „C“, a to

- parc. č. XXXX/X, lesné pozemky o výmere 25837 m2,
- parc. č. XXXX/XX, lesné pozemky o výmere 43240 m2,
- parc. č. XXXX/XX, lesné pozemky o výmere 3370 m2,
vytvorených geometrickým plánom č. 35/2015 zo dňa 27.4.2015, ktorý tvorí súčasť rozsudku, pre
kat. územie K., vyhotovených Ing. Jánom Križanom, úradne overený Okresným úradom Nové Zámky,
odborom katastrálnym dňa 18.5.2015 pod č. 491/2015 ako parcely reg. „C“, a to
- parc. č. XXXX/X, lesné pozemky o výmere 31785 m2,
spolu s nasledovnou dokumentáciou: plán starostlivosti o lesy, všeobecnú časť plánu starostlivosti

o lesy, opis porastov, plán hospodárskych opatrení, plochovú tabuľku, prehľadové tabuľky, obrysovú
a porastovú mapu, ťažbovú mapu, evidenčnú časť programu starostlivosti o lesy, prieskum a plán
lesnej dopravnej siete, prieskum a plán zahrádzania bystrín v lesoch, plán lesno-technických meliorácií,
ekonomický prieskum vrátane vyčíslenia dosahov osobitného spôsobu hospodárenia a ocenenie
lesného majetku, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobcovi súd p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 5.4.2007 domáhal podľa zák. č.
161/2005 Z.z. o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a
prechodevlastníctvakniektorýmnehnuteľnostiampodľa§2ods.2tohtozákonananavrátenieavydanie
vlastníctvaknehnuteľnostiamnachádzajúcimsavkat.úz.K.,zapísanýchvSprávekatastraNovéZámkyv katastri nehnuteľností C, vedených v PKV č. XXX, kat. úz. K., na LV č. XXX, ktorý návrh neskôr spresnili
podaním zo dňa 4.6.2007, podľa ktorého požadovali od žalovaného dokumentáciu, ktorá prislúcha k
predmetným nehnuteľnostiam, jednalo sa o číselnú, slovnú a grafickú evidenciu bližšie špecifikovanú

v tomto podaní na č. l. 122-123 spisu a ďalším podaním zo dňa 5.11.2007 žiadali pripustiť zmenu
petitu návrhu vzhľadom na vypracované a doložené GO-plány č. 38/2007, č. 65a/2007, č. 65b/2007 a
spresnenia výmer jednotlivých parciel tak, ako je to v tomto podaní na č. l. 344-345 spisu. Súd podľa §
95 ods. 1 O.S.P., v tom čase platnom procesnom zákone, túto zmenu aj pripustil dňa 5.11.2007.
Žalobca je právnickou osobou (zák. č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví

a náboženských spoločností), ktorá je registrovaná na Ministerstve kultúry SR (zák. č. 192/1992 Zb.
o registrácií cirkví a náboženských spoločností). Žalobca na preukázanie právnej subjektivity predložil
potvrdenie cirkevného odboru MK SR o tom, že má samostatnú právnu subjektivitu, ako aj potvrdenie
o pridelení IČO Štatistickým úradom SR.
Žalovaný je právnická osoba, ktorý ako štátny podnik vznikol na základe Rozhodnutia Ministerstva
pôdohospodárstva SR č. 2795/1999-420 zo dňa 20.4.1999 a Zakladacej listiny č. 5063/1999-420 zo dňa

23.6.1999 v súlade s ust. § 12 ods. 1, § 14 zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších
predpisov, na základe zlúčenia štátnych podnikov. Žalovaný má usporiadanú organizačnú štruktúru
formou trojstupňového riadenia. Prvý - základný stupeň riadenia tvoria lesné správy, iné správy alebo
strediská. Tieto sú základnými organizačným jednotkami odštepných závodov. Zabezpečujú priamo
lesnú a inú výrobu ako aj ďalšie činnosti v rámci jednotiek. Druhý stupeň riadenia tvoria odštepné závody,

vytvárané v rámci podniku. Tretí stupeň riadenia tvorí ústredie štátneho podniku - generálne riaditeľstvo.

2. Žalobca v žalobe ako aj na pojednávaní uviedol, že nehnuteľnosti boli vo výlučnom vlastníctve
Ostrihomského arcibiskupstva. Podľa článku I. veta prvá Modus vivendi medzi Československou
republikou a Svätou stolicou z 2.2.1928 a Pápežskej konštitúcie slovenskosti zo dňa 30.12.1977

bola na základe konštitúcií Praescriptionum sacrosancti a Qui Divino zriadená samostatná slovenská
provincia. Na základe konštitúcie boli zosúladené hranice cirkevnej jurisdikcie štátnym hraniciam a
potvrdená úprava právneho nástupníctva k cirkevnému majetku na území SR. V zmysle Modus vivendi
a uvedených konštitúcií je žalobca právnym nástupcom Ostrihomského arcibiskupstva na Slovensku.

3. Žalobca dňa 12.4.2006 vyzval žalovaného podľa zák. č. 161/2005 Z. z. na vydanie nehnuteľností
nachádzajúcich sa v kat. úz. K. , vedený v PKV č. XXX. O tejto výzve žalobca upovedomil aj Odštepný
závod X.. Žalovaný reagoval na túto výzvu listom zo dňa 27.6.2006, kde oznámil, že vzhľadom na
značné množstvo uplatnených výziev pristúpi k realizácii tohto zákona až po dôslednom posúdení týchto
podaní, pričom prejavil ochotu spolupracovať. Dňa 3.8.2006 sa uskutočnilo aj pracovné rokovanie medzi

účastníkmi konania, avšak k žiadnemu relevantnému zaujatiu stanoviska žalovaného nedošlo.

4. Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam vyššie citovaným bolo žalobcovi odňaté bez náhrady
úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem. O uvedenom svedčí zápis v
Pozemkovej knihe vo vl. č. XXX zo dňa 4.2.1925, 30.6.1948, 25.4.1948, 30.9.1954.

Vzhľadom k tomu, že reštitučný zákon bližšie neupravuje aké dokumenty sa vedú pri hospodárení s
lesnými pozemkami, je potrebné vychádzať z extenzívneho výkladu ust. § 3 ods. 3 reštitučného zákona,
podľa ktorého sa nehnuteľná vec vydá oprávnenej osobe s dokumentáciu, ktorá k nej prislúcha.

5.Žalobcaakoosobaoprávnenápodľa§2ods.2reštitučnéhozákonavyzvaldňa12.4.2006žalovaného,

ako osobu povinnú podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným
veciam a na ich vydanie. Predmetom žaloby sú nehnuteľné veci, ktoré tvoria lesný pôdny fond a
pozemok parc. č. XXXX je investičnou lesnou cestou, ktorá je podľa § 3 ods. 3 reštitučného zákona
spôsobilá byť predmetom vydania. O charaktere pozemkov svedčí aj skutočnosť, že tieto pozemky sú
v správe š.p. LESY SR, ktorý je ako jediný subjekt oprávnený spravovať lesný majetok vo vlastníctve

štátu. Predmetom žaloby je i dokumentácia, ktorá k nehnuteľnostiam prislúcha. K § 3 ods. 1, písm.
c reštitučného zákona uviedol, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam bolo žalobcovi odňaté
bez náhrady v rozhodnom období a to postupom podľa zákona o revízii prvej pozemkovej reformy. K
odňatiu vlastníckeho práva dňa 30.9.1954 na základe Prídelovej listiny vydanej Okresným národným
výborom, odbor pôdohospodárstva v V. zo dňa 25.9.1954 v prospech Československého štátu v správe

Štátnych majetkov - národným podnik v Z.. Reštitučný zákon vychádza z podmienky, že oprávnenej
osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu postupom podľa
zákona o revízii prvej pozemkovej reformy, ak oprávnenej osobe nebola vyplatená náhrada. Žalobca
nevedel preukázať dôkaz o tom, že bola vyplatená takáto náhrada, mal za to, že je na žalovanom, abypreukázal, že oprávnenej osobe bola náhrada vyplatená. Uviedol, že finančná náhrada nebola štátom
cirkvi vyplatená, pretože ak by tak bolo predstavovala by finančná náhrada vysokú čiastku, o čom by
existovali záznamy v Štátnych archívoch.

6. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne podaním zo dňa 17.5.2007, v ktorom uviedol, že nesúhlasí so
žalobou a s vydaním nehnuteľností v zmysle žaloby, nakoľko v prvom rade namieta preklúziu nároku
vychádzajúc z ust. § 5 ods. 1 reštitučného zákona, podľa ktorej žalobca vo svojej písomnej výzve zo dňa
10.4.2006 uvádza ako právny dôvod svojho nároku reštitučný titul podľa § 3 ods. 1, písm. c) reštitučného

zákona, pričom nepreukazuje uvádzaný titul inak ako odkazom na zápis na príslušnej PKV. Žalovaný
sa preto domnieva, že takéto preukázanie nároku nie je právne relevantné a v rozpore v doslovným
znením § 5 ods. 1 vyššie citovaného zákona. Žalobca ani neuvádza, ktorých nehnuteľností sa týka
jeho nárok v predmetnej výzve, odkazuje iba na nečitateľnú PKV. Čo sa týka postavenia žalobcu ako
oprávnenej osoby túto zdôvodňuje žalobca právnym nástupníctvom k cirkevnému majetku po Ostrihome
z jednotlivých dokumentov, s ktorými sa žalovaný nestotožňuje.

7. Žalobca sa ďalej domáha vydania nehnuteľností a navrátenia vlastníctva k nim z dôvodu, že mu toto
vlastníctvo bolo odňaté bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej
reformy (§ 3 ods. 1, písm. c reštitučného zákona) a to ako právnemu nástupcovi po bývalom vlastníkovi
predmetných nehnuteľností v H.. Žalovaný k tomu uvádza, že po vzniku Československého štátu v

r. 1918 Veľký pozemkový majetok, ktorý bol vedený v PKV záznamoch „ako majetok H.“ bol štátom
zabraný a to podľa zák. č. 215/1919 Sb. (Záborový zákon). Majetok, ktorý bol v rámci týchto zákonov
ako aj zák. č. 81/1920 Sb. a náhradového zákona č. 329/1920 Sb. prideľovaný do vlastníctva iných
subjektov bol PK vložiek odpísaný do iných vložiek, nepridelený majetok zostal aj naďalej zapísaný
na pôvodného vlastníka, Záborom mu však bolo odňaté dispozičné právo s majetkom nakladať.

Uvádzané majetky boli prevzaté do nútenej správy podľa Nariadenia ministra s plnou mocou pre
Slovensko v Bratislave č. 132/1919, 6525/1919 zo dňa 11.8.1919 a boli spravované Centrálnou komisiou
rímskokatolíckych majetkov pre Slovensko v Bratislave. Historický vývoj jednoznačne potvrdzuje
skutočnosť, že nehnuteľnosti od ich záboru v r. 1919 štátom boli zverené do správy rôznym inštitúciám,
nie do vlastníctva a to tak so súhlasom a vedomým štátu ako aj cirkvi. Samotný pozemkovo-knižní

vlastníci nikdy nerešpektovali žiadne dohody ohľadom spravovania ich majetku, svojho vlastníctva a
náhrad za zabratý majetok sa domáhali súdne a teda sa ho nikdy nevzdali a je zrejmé, že ani nedali
mandát Svätej stolici k nakladaniu s ich majetkom. Samotná prvá Československá republika počas
uvedeného obdobia od 1.1.1918 až do r. 1948 „Ostrihomských“, ako aj vlastníkov, po zabratí ich
majetkov, za vlastníkov týchto majetkov uznávala, o čom nepochybne svedčia viaceré skutočnosti a to

vyplatenie výnosov z hospodárenia na majetkoch v r. 1927 ministrom Hodžom a neustále uvádzanie v
úradných listinách a dokumentoch ako vlastníkoch. Všetky správcovské komisie alebo iný správcovia
uvádzaný majetok Ostrihomu iba spravovali t.j. právne ho mali v detencii, išlo k faktické ovládanie
veci, bez vôle nakladať s vecou ako vlastnou a nie o nakladanie s vecou s právami vlastníka. Preto
žalovaný mal za to, že žalobca nemôže odvodzovať vlastníctvo k nehnuteľnostiam po pozemkovo-

knižných vlastníkoch „H.“ ako jeho právny nástupca a to ani v rámci jednotného cirkevného vlastníctva.
Podľa žalovaného ani jeden z dokumentov, ktoré predkladá žalobca na potvrdenie svojho nároku nie
je dôkazom o právnom nástupníctve v majetkovej oblasti. Majetok H. bol štátom zabraný v rámci prvej
pozemkovejreformyvzmyslezák.č.215/1919Sb.anebolohopotrebnéopätovneodnímať.Vrámcizák.
č. 142/1947 Zb. podliehal ako dovtedy nerozdelený majetok revízii a bol prideľovaný novým vlastníkom.

V tomto období však žalovaný nebol vlastníkom majetku, ktorý podliehal revízii prvej pozemkovej
reformy, keď v pozemkovo-knižných záznamoch bol stále vedený vlastník „H.“ a tiež na neho neprešlo
právne nástupníctvo k majetku „Ostrihomu“ žiadnym právne relevantným spôsobom. K otázkam za
náhrad za zabratý majetok po H. žalovaný uviedol, že za zabraté majetky sa poskytovala náhrada a to
v oboch pozemkových reformách podľa § 329/1920 Sb. (náhradový zákon). Podľa tohto zákona § 59,

náhrada za prevzatý majetok (pokiaľ nebola vyčerpaná ťarchami) tvorila pohľadávku vlastníka voči štátu
a štát ju bol povinný úročiť. Z uvedeného vyplýva, že štát bol povinný zaplatiť náhradu za zabratý majetok
vlastníkovi zabratého majetku a nie správcovi. Žalovaný preto na základe vyššie uvedeného má za to, že
nárok žalobcu v zmysle tohto návrhu je neopodstatnený a to tvrdí, že žalobca nie je oprávnenou osobou
podľa § 2 reštitučného zákona, pretože nevlastnil v rozhodnom období v čase od 8.5.1945 do 1.1.1990

nehnuteľnosti, vydania ktorých sa týmto návrhom domáha ďalej, že nepreukázal právne relevantným
spôsobom právne nástupníctvo v majetkových veciach po pôvodnom vlastníkovi, vydania ktorých sa
domáha a napokon nepreukázal právne relevantným dôkazom existenciu reštitučného titulu podľa § 3
ods. 1, písm. c, reštitučného zákona v prekluzívnej lehote do 30.4.2006 tak, ako to uvádza § 5 ods. 1reštitučného zákona a teda právo zaniklo. Preto žalovaný navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť a
v prípade úspechu priznať náhradu trov konania.

8. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol rozsudkom dňa 10.12.2007 tak, že žalobu zamietol a
žalobcu zaviazal k povinnosti zaplatiť k rukám právnej zástupkyni žalovaného titulom náhrady trov
konania sumu 7.964,50 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

9. Predmetný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože v zákonnej lehote podal žalobca odvolanie,

domáhajúc sa jeho zmeny tak, že jeho žalobe bude v celom rozsahu vyhovené. V dôvodoch svojho
odvolania uviedol, že písomnou výzvou zo dňa 10.4.2006 žalovaného vyzval na navrátenie vlastníctva k
nehnuteľnýmveciam,pričomvreštitučnejvýzveoznačilreštitučnýzákon,nazákladektoréhosiuplatňuje
svoj reštitučný nárok, označil žalovaného ako povinnú osobu v zmysle § 4 ods. 1 reštitučného zákona,
preukázal,žežalobcajeoprávnenouosobouvzmysle§2ods.2reštitučnéhozákonaapoukázal,ktorých
nehnuteľností sa domáhal vydať, a ako prílohu k výzve doložil pzkn. vl. č. 212 kat. úz. K. a identifikáciu

parciel a určil dôvod, na základe ktorého prešli žalované nehnuteľností do vlastníctva štátu s odkazom
na § 3 ods. 1 písm. c/ reštitučného zákona s poukazom na zápis v pzkn. vl. č. XXX v kat. úz. K.. Z
predloženej výzvy jednoznačne vyplýva, že žalobca si uplatnil svoj reštitučný nárok riadne (písomnou
výzvou) a včas (v zákonom stanovenej lehote do 30.4.2006). Náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľných
vecí vymedzuje zákon len po formálnej stránke (písomná forma) a nie po stránke obsahovej. Žalobca

listom došlým žalovanému dňa 7.4.2006 doložil ďalšie doklady potrebné na preukázanie právneho
nástupníctva po Ostrihomskej kapitole, a nie je pravdou, že tieto doklady predložil až dňa 2.4.2007. Čo
sa týka označenia nehnuteľností, tieto špecifikoval pzkn. stavom a identifikáciou nehnuteľností, preto
námietka žalovaného, že si nedostatočným spôsobom uplatnil svoj nárok je účelová s úmyslom oddialiť
povinnosť vydať nehnuteľností. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal reštitučný

titul podľa § 3 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z. Pri uplatnení svojho reštitučného nároku vychádzal zo
zápisov pzkn. vl. a podľa zákonnej úpravy vyplýva, že na preukázanie reštitučného titulu postačoval
samotný výpis z pozemkovej knihy. Žalobca vychádzal zo zápisov pzkn. vl., kde prvý relevantný zápis bol
vykonanýdňa30.4.1948nazákladektoréhosapoznamenalo,žepredmetnénehnuteľnostísazamýšľajú
štátom prevziať a že podliehajú revízii v zmysle pozemkovej reformy. Týmto úkonom ešte neprešlo

vlastnícke právo od pôvodného vlastníka na štát, ale titulom nadobudnutia vlastníckeho práva mala
byť až prídelová listina, ktorá by určila, akým spôsobom sa naloží s majetkom, ktorý podlieha revízii
pozemkovejreformy.Ďalšízápisbolvykonanýdňa30.9.1954napodkladeprídelovejlistinyČd 605/1954
zo dňa 25.9.1954, na základe ktorej sa zavkladovalo vlastnícke právo v prospech Československého
štátu. Skutočnosťou, ktorou sa zaoberal súd prvej inštancie, či predmetné nehnuteľností podliehali pod

záborový zákon č. 215/1919 Zb. vyplýva zo zápisu pzkn. vl. pod Čd XXX zo dňa 4.2.1925, na základe
ktorého Štátny pozemkový úrad v Prahe dal vyznačiť poznámku zamýšľaného prevzatia. Nehnuteľnosti
neprešli na štát podľa záborového zákona. Podľa aplikačnej praxe sa to nehodnotí ako prechod na
štát alebo pozemkový úrad, ale iba blokácia dispozičného práva. Preto boli splnené všetky podmienky
na navrátenie vlastníctva podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zák. č. 142/1947 Zb., a táto skutočnosť vyplývala

aj zo zápisu v pzkn. vl. č. XXX pre kat. úz. K.. Ďalej namietal, že žalobca je oprávnenou osobou,
pretože je registrovanou cirkvou na území Slovenskej republiky s právnou subjektivitou, a žalovaný je
vecne pasívne legitimovaný, je povinnou osobou a nie je potrebné, aby bol uvádzaný SR-Lesy SR,
štátny podnik, pretože v tomto prípade práve zákon č. 161/205 Z. z. zakladá vecnú pasívnu legitimáciu
žalovaného. Ak by aj súd mal považovať za stranu sporu štát, v mene ktorého má konať žalovaný, nešlo

by o prípad nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného, ale o nedostatok žaloby, ktorý treba odstrániť
postupom podľa v tom čase platného § 43 O.S.P. Nie je tiež správne tvrdenie súdu prvej inštancie, že
žalobca v prípade úspechu má právo len na vydanie dokumentácie, ktorá je vymenovaná v § 40 zák. č.
326/2005 Z. z. o lesoch nakoľko tento zákon má povahu vo vzťahu k reštitučnému zákon lex specialis.
Namietal taktiež rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania, keď súd nesprávne určil

hodnotu sporu. V prípade, ak by odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, žiadal, aby pripustil
dovolanie, v ktorom by sa opätovne riešilo právne nástupníctvo žalobcu po Ostrihomskej kapitule ako
cirkevnej právnickej osobe, a či žalobca si svoje právo uplatnil u žalovaného riadne a včas.

10. Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril písomne a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

11. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
uznesením č. k. 6Co/87/2007-724 zo dňa 16.12.2008 z dôvodu, že súd prvého stupňa síce zistilskutkový stav, avšak vyvodil z neho nesprávny právny záver a odvolací súd nemal podmienky preto,
aby súd vo veci mohol rozhodnúť. Uviedol, že povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude
vyzvať žalobcu, aby presne špecifikoval petit žaloby, keďže tento sa v súčasnosti domáha vydania

nehnuteľností, ktoré boli pôvodne zapísané v pzkn. vl. číslo XXX a v súčasnosti sú zamerané už
geometrickými plánmi, ktoré v prípade vyhovenia žalobe musia tvoriť súčasť rozsudku a odvolací súd
zistil, že nie sú v spise založené originály geometrických plánov, preto nemal podmienky pre rozhodnutie
vo veci. Tiež bude povinnosťou súdu prvej inštancie predložiť opis pzkn. vl. č. XXX, pretože tak, ako
sa táto v spise doposiaľ nachádza, je nečitateľná. Úlohou sú prvej inštancie bude už len posúdiť, či

nehnuteľnosti, ktorých vydania sa žalobca domáha, boli predmetom výzvy a v súčasnosti sú totožné
s tými, ako sú zapísané a boli vytvorené novými geometrickými plánmi. Je nesporné, že tak, ako sa
domáha vydania nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, sa jedná o pozemok zastavaný, a preto bude
potrebné posúdiť, či možno vydať aj pozemok zastavaný v zmysle § 6 písmeno b) reštitučného zákona.

12. Súd uznesením zo dňa 21.1.2010 č. k. 9C/75/2007-786 pripustil zámenu účastníkov tak, že doterajší

navrhovateľ, Rímskokatolícka cirkev - trnavská arcidiecéza, Trnava so sídlom Hollého 10, IČO: 00 419
702 z konania vystupuje a na jeho miesto vstupuje Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, Nitra,
Námestie J. Pavla II. 7, IČO: 35 593 008. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.2.2010 a súd
prvej inštancie konal s novým žalobcom.

13. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa
17.6.2015 (číslo listu 1062) upresnil petit žaloby a zároveň v súlade s § 93 odsek 3 O.S.P. v tom čase
platnom vyzval prostredníctvom súdu na vstup do konania Slovenský pozemkový fond ako vedľajšieho
účastníka. Zároveň sa domáhal vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo nehnuteľností zapísaných na LV
č. XXX, kat. územia K., ďalej nehnuteľností vytvorených na základe GP č. 34/2015 zo dňa 27.4.2015 pre

kat. územie K. a nehnuteľností vytvorených na základe GP č. 35/2015 zo dňa 27.4.2015 pre kat. územie
K. spolu s dokumentáciou. V prípade úspechu sa domáhal priznania náhrady trov konania. Zároveň
predložil s týmto spresnením žaloby list vlastníctva č. XXX kat. územia K. zo dňa 15.6.2015, z ktorého
preukázal, že na tomto liste vlastníctva sú zapísané parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape
ako parcela č. XXXX o výmere 5596 m2 - lesné pozemky, parcela č. XXXX o výmere 210177 m2 - lesné

pozemky, parcela č. XXXX/X o výmere 183224 m2 - lesné pozemky, parcela č. XXXX o výmere 1774
m2 - zastavané plochy a nádvoria s tým, že výlučným vlastníkom týchto nehnuteľností v pomere 1/1 je
Slovenská republika a Lesy Slovenskej republiky, š. p. so sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica a v
časti listu vlastníctva pod Legendou, čo znamená spôsobom využívania pozemku, pod bodom 17 bolo
uvedené, že sa jedná o pozemok, na ktorom je postavená budova bez označenia súpisným číslom. Čo

sa týka vstupu Slovenského pozemkového fondu so sídlom Bratislava, ako vedľajšieho účastníka do
konania na strane žalovaného, rozhodol súd uznesením zo dňa 13.1.2016 č. k. 9C/75/2007-1075 tak,
že nepripustil vstup tohto subjektu ako vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného, a toto
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11.2.2016.
Právna zástupkyňa žalovaného sa písomne vyjadrila k spresneniu žaloby žalobcom tak, že nesúhlasila

s úpravou žalobného návrhu, keď podľa jej názoru žalobca žiada vydať a navrátiť vlastníctvo aj k
pozemku parcela č. XXXX, ktorá netvorí poľnohospodársky pôdny ani lesný fond. V ďalšej časti, čo
sa týka vydania a navrátenia nehnuteľností vytvorenými na základe GP č. 34/2015 a GP č. 35/2015
uviedla, že žalovaný k nim nemá pasívnu vecnú legitimáciu a ďalej navrhla, že čo sa týka LV č. XXX
kat. územia K., z údajov, ktoré vyplývajú z neho je evidentné, že pozemok je kódovaný pod číslom kódu

17, čo znamená, že ide o pozemok, na ktorom je postavená budova bez označenia súpisným číslom.
Vzhľadom na tento zápis bude potrebné preveriť v liste vlastníctva, či tento zodpovedá aj skutočnosti
a zistiť to priamo cez Okresný úrad Nové Zámky, odbor katastrálny. V tomto smere súd aj vykonal
dokazovanie a Okresný úrad Nové Zámky, katastrálny odbor oznámil svojím podaním zo dňa 22.9.2016
súdu, že v roku 1996 došlo v súvislosti s Vyhláškou Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č.

79/1996 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť dňa 1.6.1996 k hromadnej zmene druhu pozemku v prípade
ciest z „Ostatnej plochy“ na „Zastavanú plochu“ a tiež príslušných kódov spôsobu využitia. Zmena bola
vybavená programovým vybavením s tým, že v prípade parcely č. XXXX bol druh pozemku zmenený
na „Zastavanú plochu“ a kód spôsobu vyžutia na „13600“, ktorému v súčasnosti zodpovedá kód „17“ -
„Pozemok, na ktorom je postavená budova bez označenia súpisným číslom“. V rámci hromadnej zmeny

druhov pozemkov a kódov spôsobu využitia pozemkov, realizovanej v roku 1996, došlo tak v prípade
parcely č. XXXX k nesprávnemu priradeniu kódu „17“, nakoľko parcela č. XXXX je podľa listiny z roku
1989, na základe ktorej bola do LV č. XXX zapísaná ako aj podľa mapy KN, cesta a nie pozemok,
na ktorom je postavená budova. Vzhľadom na uvedené bol zo strany Okresného úradu Nové Zámky,katastrálnehoodborunesprávnykódspôsobuvyužitiaparcelyč.XXXXopravenýnakód„22“-„Pozemok
na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná
cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti“. Zároveň zaslal tento úrad súdu aktuálny výpis z LV č.

XXX kat. územia K. zo dňa 20.9.2016, kde už bola vykonaná správna zmena kódu pozemku.
Súd uznesením zo dňa 28.9.2016 č. k. 9C/75/2007-1124 pripustil zmenu petitu žaloby podľa znenia
výroku rozsudku, preto to súd nebude opakovať a o nároku na náhradu trov konania rozhodol v tomto
uznesení pod bodom II. tak, že v prípade úspechu žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.10.2016 a súd konal o takto pripustenej zmene

petitu žaloby.

14. Súd vykonal dokazovanie prednesmi právnych zástupcov strán sporu, oboznámením sa s
nasledovnými listinnými dôkazmi, a to: potvrdením právnej subjektivity navrhovateľa, potvrdením o
pridelení IČO navrhovateľovi, výpisom z obchodného registra odporcu ohľadom jeho označenia, Modus
vivendi,Moduvivendi,rozsudkamiKrajskéhosúduvBratislave,Trenčíne,NSSR,potvrdenímoprávnom

nástupníctve navrhovateľa, výpismi z PKV č. XXX kat. úz. K., aktuálny výpis LV č. XXX kat. úz. K.
zapísané v Okresným úradom Nové Zámky, odborom katastrálnym, výpismi z katastra nehnuteľností
kat. úz. K., okres Z. I., ako parcely Registra C evidované na katastrálnej mape, parc. č. XXXX/2, XXXX/
XX, XXXX/XX, XXXX/X, výzvou na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam zo dňa 10.4.2006,
identifikáciami parciel, odpoveďou odporcu k reštitučným nárokom zo dňa 27.6.2006, Zmluvou Modus

vivendi z r. 1928, Trnavskou apoštolskou adminisratúrou, Apoštolskou konštitúciou, Povereníctvom
SNR ohľadom správy cirkevných majetkov z 23.5.1945, Obežníkom trnavského ordinariátu, spresnením
žalobného návrhu navrhovateľa zo dňa 4.7.2007, 5.11.2007, historickým vývojom cirkevného majetku,
výzvou na navrátenie nehnuteľností navrhovateľa adresované odporcovi z 8.7.2005, Prídelovou listinou
Čd 605/54 aj s prílohou, Pozemno-knižným poriadkom, zákonmi a nariadeniami pozemno-knižnými,

zákon z r. 1874, ktorým sa upravujú vonkajšie pomery cirkvi katolíckej, Cisársky patent z r. 1855,
zápisnicouoodovzdaníaprevzatípoľnohospodárskehorežijnéhomajetkuKamennéĎarmoty,Kódexom
kánonického práva o právnej povahe cirkevného mena cirkvi rímsko-katolíckej, Judikátmi NS SR k
danej problematike a dôvodovými správami v O.S.P., rozsudkami okresných, krajských súdov SR,
NajvyššiehosúduSRaÚstavnéhosúduSRvsúvislostisvýzvamižalobcu,postavenímRímskokatolíckej

cirkvi na území Slovenska, správnou subjektivitou cirkvi, s aktívnou legitimáciou žalobcu a s pasívnou
vecnou legitimáciou žalovaného, vzhľadom reštitučných predpisov k OZ, Geo plánom č. 34/2015 zo
dňa 27.4.2015 a Geo plánom č. 35/2015 zo dňa 27.4.2015, Geodetická dokumentácia č. 26/2015,
potvrdením o identite pozemno-knižných parciel geodetom, cirkev v českej a slovenskej histórii,
vyjadreniami účastníkov konania navzájom k jednotlivým podaniam, Orto mapou kat. úz. K., snímkami

parcely registra „C“ č. XXXX zapísaných na LV č. XXX kat. územia K., Základnou zmluvou medzi
Slovenskou republikou a Svätou stolicou, nariadením min. spravodlivosti z r. 1855, ktorým sa vydávajú
predpisy o uverejnení pozemno-knižných protokolov a vedených ich čo pozemno-knižných kníh, kópiou
z katastrálnej mapy, dohodou o výkupe pôdy, upovedomením o spôsobe vybavenia GP SR, rozsudkami
Okresných súdov v podobných veciach, Zmluvou o zabezpečení štátneho príspevku na vydržovanie

rímsko-katolíckeho biskupského reálneho Gymnázia v Trnave, uznesením Krajského súdu v Nitre č. k.
6Co/87/2008-724 zo dňa 16.12.2008, a zistil tento skutkový a právny stav:

15. Právny zástupca žalobcu po pripustenej zmene petitu žaloby uviedol, že žalobca je právnym
nástupcom pôvodného pozemno-knižného vlastníka, ktorým bola Ostrihomská kapitula a tiež, že

predmetné nehnuteľnosti boli pôvodnému vlastníkovi zabraté podľa § 3 odsek 3 písmeno c) zákona č.
161/2005 Z. z., o čom svedčí aj prídelová listina Čd 605/1954 a zápis pzkn. vl. č. XXX. Na základe
prídelovejlistinysavlastníctvozavkladovalovprospechČeskoslovenskejrepublikyakeďževsúčasnosti
jej nástupcom je Slovenská republika, ktorá je uvedená ako vlastník na listoch vlastníctva, námietka
uvádzaná žalovanou stranou neobstojí, pretože je jednoznačné, že predmetné nehnuteľnosti prešli do

vlastníctva štátu a na základe reštitučného zákona je povinný aktuálny správca, ktorého určuje zákon
tieto nehnuteľnosti podľa reštitučného zákona vydať oprávnenej osobe. Čo sa týka predchádzajúcich
geometrických plánov, ktoré boli doložené do spisu do rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to Geo
plány č. 38/2007, 65a/2007 a 65b/2007, nie sú v súčasnosti aktuálne, a preto ich aj neuvádzal v
spresnení žalobného petitu, lebo došlo k zmene vstupných údajov v príslušnom katastri nehnuteľností a

aktuálne sú iba tie, ktoré žiada v spresnení žaloby. Na geometrických plánoch uviedol, že prerušovanými
čiarkami sú označované pôvodné výmery a pôvodné pozemno-knižné výpisy a hranica pôvodnej
pozemno-knižnej parcely, ktorá teraz zodpovedá novovytvorenej parcele č. XXXX/XX je totožná s
novovytvorenou hranicou, ktorou bola oddelená parcela XXXX/XX, ktorá ostáva Lesom SR a ktorávýmera nepatrila k pôvodnej pozemno-knižnej parcele. Čo sa týka námietok zo strany žalovaného
ohľadom určitosti výzvy aktívnej legitimácie žalobcu a pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, uviedol,
že tieto boli riešené vo viacerých rozhodnutiach odvolacích súdov a Najvyššieho súdu SR, ako aj

Ústavného súdu SR, na tieto námietky uviedol, že žiada, aby súd neprihliadal, lebo tieto boli už riešené
a všetky boli vyriešené v prospech žalobcu. Keďže sa jedná o lesné pozemky, podľa jeho názoru je
pasívne legitimovaným subjektom žalovaný, lebo boli splnené všetky podmienky podľa reštitučného
zákona na vydanie nehnuteľností. Čo sa týka nehnuteľností, ktorých vydanie a navrátenie žiada
žalobca, uviedol, že všetky nehnuteľnosti, ktoré sú uvedené v geometrických plánoch č. 34/2015 a

35/2015 sú nehnuteľnosti zapísané v registri „E“, preto muselo dôjsť k vypracovaniu geometrických
plánov, keďže už v týchto sú nehnuteľnosti evidované v stave „C“ a všetky sú vedené ako lesné
pozemky. Vlastníkom týchto nehnuteľností je Slovenská republika a s poukazom na ustanovenia,
ktoré ustanovujú správcovstvo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve štátu, je zákonným správcom lesných
pozemkov subjekt Lesy SR, ktorá skutočnosť bola potvrdená aj vyjadrením SPF, ktorý jednoznačne
uviedol, že k predmetným nehnuteľnostiam nevykonáva správu a v správe má len poľnohospodársku

pôdu. Čo sa týka nehnuteľností, ktoré žiadal žalobca vydať a navrátiť v rámci reštitučného zákona
uviedol, že čo sa týka geodetickej dokumentácie č. 26/2015, táto v podstate zakresľuje nehnuteľnosti,
ktoré sú evidované na LV č. XXX kat. územia K. a k týmto nebolo potrebné vyhotoviť geometrický plán z
dôvodu, že sú identické a priamo sú identifikovateľné s pôvodnými pozemno-knižnými parcelami. Čo sa
týka nehnuteľností, ktoré boli zamerané Geo plánmi č. 34/2015 a 35/2015, tieto bolo potrebné zamerať z

dôvodu, že boli evidované v stave „E“, pričom pri ich zameraní geo plánom, tieto boli zamerané do stavu
„C“ s tým, že im bol pridelený presný druh pozemku a boli identifikované priamo v teréne a zodpovedajú
pôvodným pozemno-knižným parcelám, ktorých vlastníkom bol právny predchodca žalobcu. Predmetné
nehnuteľnosti sú lesnými pozemkami, ktoré zákon priamo zveruje do správy Lesov SR a nie je možné,
aby správcom lesných pozemkov na území SR bol iný subjekt, ako v tomto prípade žalovaný, teda Lesy

SR. Z týchto dôvodov žiadal žalobe v plnom rozsahu vyhovieť a v prípade úspechu priznať nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

16. Právna zástupkyňa žalovaného so žalobou nesúhlasila, navrhovala ju zamietnuť v celom rozsahu
a v prípade úspechu priznať nárok na náhradu trov konania, ani predtým ako súd pripustil zmenu

petitu žaloby, ako ani v štádiu po predložení spresnenia žaloby právnym zástupcom žalobcu. Namietala
skutočnosť, že pozemok parcely č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1744 m2 netvorí
poľnohospodárskypôdnyanilesnýfondakostatnýmnehnuteľnostiam,ktoréžiadažalobcavydaťaktoré
sú vytvorené podľa geometrických plánov 34/2015 a 35/2015 nemá pasívnu vecnú legitimáciu, lebo tieto
sú v súčasnosti vedené v záznamoch KN v registri parciel „E“ vo vlastníctve Slovenskej republiky na

LV č. XXX v zákonnej správe SPF. Okrem toho namietala písomnú výzvu žalobcu zo dňa 10.4.2006,
ktorú považuje za neurčitú a nezrozumiteľnú, lebo neidentifikuje pozemky v súlade s aktuálnymi údajmi
katastra a z dôvodu, že táto výzva odkazovala iba na údaje v PKV a priloženú identifikáciu. Ďalej
namietala, že v zákonom stanovenej lehote nebol preukázaný reštitučný titul v súlade s ustanovením §
5 odsek 1 zákona č. 161/2005 Z. z. a že došlo k preklúzii práva. Poukázala na rozhodnutie Ústavného

súdu SR III. ÚS 382/2009 zo dňa 9.12.2009, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť žalobcu smerujúcu
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/279/2008 v spojení s rozsudkom Okresného
súdu Galanta o zamietnutí žaloby cirkvi z dôvodu neurčitej a nezrozumiteľnej reštitučnej výzvy. Podľa
jej názoru právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba
písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.4.2006 a ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa §

3, a neuplatnením práva v tejto lehote, právo zaniká. Naďalej namietala skutočnosť, že žalobca nebol
vlastníkomnehnuteľností,ktorésúpredmetomtohtosporuanivčaseichzabratiaštátompodľazákonač.
215/1919 Sb. a ani v rozhodnom období podľa reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. Právnu subjektivitu
ako samostatná cirkevná právnická osoba nadobudol právny predchodca súčasného žalobcu dňom
31.12.1976,t.j.vznikolažvčase,keďpredmetsporuužštátvlastnilapodľatohtoniejemožné,abysplnil

podmienku statusu oprávnenej osoby, a to, že jemu bolo odňaté vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.
Ďalej namietala, že vlastnícke právo k predmetu sporu prešlo na právneho predchodcu súčasného
vlastníka, a to ČSR podľa záborového zákona a nestotožňuje sa ani s tvrdením žalobcu, že ako bolo
v pozemkových knihách poznamenané iba zamýšľané prevzatie pozemkov štátom, jednalo sa u nich o
evidenčný charakter a nemalo to samé o sebe žiadny vplyv na trvanie vlastníckeho práva pôvodného

vlastníka. Namietala vo výpise z LV č. XXX kat. územia K. údaje, že pozemok je kódovaný pod číslom
kódu 17, čo znamená, že je to pozemok, na ktorom je postavená budova bez označenia súpisným číslom
a že takúto nehnuteľnosť nie je možné vydať podľa § 6 písmeno b) zákona č. 161/2005 Z. z., nakoľko
pozemok, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný sa nevydáva. Podľa jejnázoru, čo sa týka nehnuteľností, ktoré sú evidované na LV č. XXX kat. územia K., patria SPF a teda
žalovaný s tým nemá nič spoločné.

17. Z PKV č. XXX kat. úz. K. mal súd preukázané pod poradovým číslom 33, že dňa 30.9.1954 pod č.
Čd 605/1954 bolo uvedené, že sa vkladá vlastnícke právo Československému štátu v správe Štátnych
majetkov, národný podnik v Náne. Pod poradovým číslom 32 bolo uvedené, že dňa 25.7.1948 podľa
rozhodnutia PPPR č. 1767/48-I/D poznamenáva sa uvalenie úradnej správy. Pod poradovým číslom 31
bolo uvedené, že 30.6.1948 podľa návrhu a oznámenia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej

reformy zo dňa 25.6.1948 č. B-1767/48-I/D poznamenáva sa, že Povereníctvo pôdohospodárstva tieto
nemovitosti zamýšľa prevziať.

18. Z identifikácie parciel k pozemno-knižnej vložke č. XXX kat. úz. K., je evidentná v Geodetickej
dokumentácii č. 26/2015 zo dňa 18.5.2015, ktorú vyhotovil Ing. Ján Križan a autorizoval Ing. Norbert
Czikhardt je preukázané, že je jasne čitateľná a že zakresľuje nehnuteľnosti, ktoré sú evidované na LV č.

XXX a k týmto nebolo potrebné vyhotoviť geometrický plán, že sú identické a priamo sú identifikovateľné
s pôvodnými pozemno-knižnými parcelami. Ide o parcely č. XXXX - lesné pozemky o výmere 5596 m2,
parcela č. XXXX - lesné pozemky o výmere 210177 m2, parcela č. XXXX/X - lesné pozemky o výmere
183224 m2 a parcela č. XXXX - zastavané plochy o výmere 1744 m2. Čo sa týka tejto parcely, ide o
pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná

cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti.

19. Geo plánom č. 34/2015 zo dňa 27.4.2015, ktorý vyhotovil Ing. Ján Križan a autorizoval Ing. Norbert
Czikhardt boli zamerané nehnuteľnosti, ktoré predtým boli evidované v katastri nehnuteľností v stave
„E“ a týmto geometrickým plánom boli zamerané do stavu „C“ s tým, že im bol pridelený presný druh

pozemku a boli identifikované priamo v teréne a zodpovedajú pôvodným pozemno-knižným parcelám,
ktorých vlastníkom bol právny predchodca žalobcu. Ide o pozemky parcely č. XXXX/X - lesné pozemky
o výmere 25837 m2, parc. č. XXXX/XX - lesné pozemky o výmere 43240 m2, parc. č. XXXX/XX - lesné
pozemky o výmere 3370 m2.

20. Geo plánom č. 35/2015 zo dňa 27.4.2015, ktorý vyhotovil Ing. Ján Križan a autorizoval Ing. Norbert
Czikhardt boli zamerané nehnuteľnosti, ktoré predtým boli evidované v katastri nehnuteľností v stave
„E“ a týmto geometrickým plánom boli zamerané do stavu „C“ s tým, že im bol pridelený presný druh
pozemku a boli identifikované priamo v teréne a zodpovedajú pôvodným pozemno-knižným parcelám,
ktorých vlastníkom bol právny predchodca žalobcu. Ide o pozemok parcely č. XXXX/X - lesné pozemky

o výmere 31785 m2.

21. Výpisom z LV č. XXX - čiastočný, kat. úz. K., Okresného úradu Nové Zámky, odboru katastrálneho
zo dňa 20.9.2016, mal súd preukázané, že parcely, ktorých sa vydania a navrátenia vlastníctva domáha
žalobca, sú vo vlastníctve žalovaného a že došlo aj k zmene kódu z nesprávne označeného „17“ na

správne označený kód „22“.

22. Orto mapami, ktoré predložil právny zástupca žalobcu týkajúce sa parcely č. XXXX, zapísanej na LV
č. XXX pre kat. územie K. je evidentné modrou a červenou čiarou vyznačené, že sa jedná o zastavanú
plochu, na ktorej nie je žiadna stavba a jedná sa o lesnú cestu, komunikáciu, ktorá sa v súčasnosti javí

ako nepoužívaná.

23. Výzvou na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam zo dňa 10.4.2006 mal súd preukázané,
že túto adresoval žalobca žalovanému, a ktorú žalovaný prevzal dňa 12.4.2006 a ďalšiu výzvu tiež z
dátumu10.4.2006,ktorúžalovanýprevzaldňa24.6.2006,vktorejhovyzvalpodľa§5ods.1reštitučného

zákona, ako povinnú osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa v kat.
úz. K., ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, ako aj na
vydanie investičných lesných ciest a ich častí, ktoré boli vybudované z prostriedkov štátu. V danej výzve
je uvedená PKV vložka č. XXX, identifikácia parciel z roku 2004 a ďalej je uvedené, že tieto nehnuteľnosti
prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3 odsek 1 písmeno c) zákona 161/2005 Z. z. odňatím

bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje zápis
v pripojenej X. č. XXX.24. Prídelovou listinou pod č. Čd 605/54 mal súd preukázané, že takúto vydal bývalý Okresný národný
výbor v V. pre prídel v kat. úz. A. F. nad O. - K. s označením bývalý vlastník: H. hlavná kapitula podľa zák.
č. 142/1947 Zb. sa vydáva tento majetok pre československý štát - Štátny majetok národný podnik v Z..

25. Podľa ustanovenia § 1 zák. č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám
a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len reštitučný
zákon) tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa
osobitného predpisu a prechod vlastníctva k niektorým hnuteľným veciam.

26. Podľa ustanovenia § 2 odsek 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným
veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam
(ďalej len reštitučný zákon),
ods. 1, vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria
a) poľnohospodársku pôdu

b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti,
c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním,
d) podiely spoločnej nehnuteľnosti
ods. 2, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená
osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území SR vrátane ich

útvarov,ktorémajúprávnusubjektivitu,ktorýmnehnuteľnávecprešladovlastníctvaštátu,obce,vobdobí
od 8.5.1945, židovským náboženským obciam od 2.11.1938 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3.

27. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písmeno c), odsek 2 a 3 zák. č. 161/2005 Z. z., oprávnenej osobe sa
navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe

c) odňatia bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo
podľa zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej
a lesnej pôde).
odsek 2, nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe v stave, v akom je ku dňu účinnosti tohto zákona.
odsek 3, s lesnými pozemkami sa vydajú aj investičné lesné cesty alebo ich časti podľa osobitného

predpisu vybudované z prostriedkov štátu. Nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe s dokumentáciou ,
ktorá k tejto prislúcha.

28. Podľa ustanovenia § 4 odsek 1 zákona č. 161/2005 Z. z., povinnou osobou je právnická osoba, ktorá
ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo

nehnuteľnú vec drží.

29.Podľaustanovenia§5ods.1,2zák.č.161/2005Z.z.,právonanavrátenievlastníctvaknehnuteľným
veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.4.2006, ak v tejto
lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

ods. 2, povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobu do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu
o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať úkony podľa osobitného
predpisu začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov.

30. Predmetom konania je nárok žalobcu na vydanie špecifikovaných nehnuteľností vo výroku tohto

rozsudku uplatnený na základe zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam,
cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len
reštitučný zákon).
Podľa reštitučného zákona oprávnenou osobou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so
sídlom na území Slovenskej republiky, vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých

nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8.5.1945, židovským náboženským obciam
od 2.11.1938 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3. Žalobca je právnickou osobou zriadenou podľa
zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností.
Účelom tohto reštitučného zákona je zmierniť následky majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo
v rozhodnom období vyššie citovanom. Týmto zákonom štát umožnil oprávneným osobám znovu

nadobudnutie majetku, ktorým bol v rozhodnom období odňatý na základe rozhodnutí orgánu štátu
urobenývrozporesozásadamidemokratickejspoločnosti.Právomuselaoprávnenáosobavočipovinnej
osobe uplatniť písomnou výzvou do 30.4.2006 a v tejto lehote mala preukázať skutočnosti podľa § 3,
inak právo zaniklo. Podmienkou uplatnenia nároku oprávnenej osoby na súde je to, že povinná osobado 60 dní od doručenia písomnej výzvy neuzavrie s oprávnenou osobou dohodu o vydaní veci. V tomto
prípade k uzavretiu takejto dohody nedošlo, preto žalobca dôvodne podal žalobu na tunajší súd.
Vzťah cirkvi a štátu podlieha pomerne dynamickému historickému vývoju, jednou z jeho základných

čŕt bolo to, že štát zväčša akceptoval vnútorné usporiadanie cirkvi podľa noriem kanonického práva
tak, ako to aj bolo vyjadrené v základných dohodách upravujúcich vzťah štátu a cirkvi Modus vivendi,
ktorá bola uzavretá dňa 17.12.1927 a ktorá nadobudla platnosť 2.2.1928 a v súlade s touto zmluvou
Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou zo dňa 2.9.1937 určila obvody diecéz na území Československej
republikytak,abysakrylisoštátnymihranicamiavtedybolorozhodnutéajododčleneníodOstrihomskej

arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré zasahovali na územie Slovenskej republiky a
Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ opätovne oddeľuje územie Trnavskej apoštolskej
administratúry konštituovanej na arcidiecézu od Ostrihomskej arcidiecézy. Svätá trojica oboma týmito
Apoštolskými konštitúciami potvrdila krytie hraníc slovenských diecéz s československými štátnymi
hranicami. Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ a Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ sú
v plnom súlade aj so základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24.11.2000

(článok 3 odsek 2 a článok 19) Ústavou Slovenskej republiky (článok 20 a článok 24), ako aj so zákonom
č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností (§ 6 odsek
1 písmeno g)) tak, že sa z nich musí aj v súčasnosti vychádzať. Na takomto princípe stojí aj súčasná
právna úprava, keď podľa článku I. odsek 2 oznámenia MZV SR č. 326/2001 Z. z. Základnej zmluvy
medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou zmluvné strany vzájomne uznávajú právnu subjektivitu

druhej strany, ako aj všetkých právnických a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku SR
alebopodľakanonickéhopráva.Narovnakomprincípestojíajustálenájudikatúra,ktorávždypovažovala
cirkev za právnickú osobu sui generis (por. napr. rozsudok NS SR, sp. zn. 3Cdo/119/2002 zo dňa
28.2.2003).
Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že Ostrihomskú kapitulu,

ktorá pôvodne podliehala pod jurisdikciu Ostrihomskej arcidiecézy, je potrebné považovať za útvar
rímskokatolíckej cirkvi, ktorého status je upravený normami kanonického práva. V súčasnosti tento
pôvodný subjekt už neexistuje, a teda sa jedná o právneho predchodcu žalobcu, čím je daná
aktívna legitimácia žalobcu. Žalobca je štátom registrovanou cirkvou so sídlom v Slovenskej republike
podľa § 22 odsek 1 zákona č. 308/1990 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a

náboženských spoločností. Rímskokatolícka cirkev bola vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli v čase
odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomské arcibiskupstvo, alebo iný zahraničný
právny subjekt rímskokatolíckej cirkvi. Vzhľadom na vyššie uvedené právne normy a historické
relevantné dokumenty, je nepochybné, že v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových
krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom

na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých
nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty,
teda aj na Ostrihomskú kapitulu na Slovensku. Cirkevným majetkom Rímskokatolíckej cirkvi podľa
Nálezu Najvyššieho správneho súdu zo dňa 25.6.1925 č. 9720/26 atď. platilo sa rozumel súbor vecí a
práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patrili cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a

slúžili účelom cirkvi.
Ako jednoznačne vyplýva z vyššie uvedeného, pomerne rozsiahla rozhodovacia prax všeobecných
súdov ako aj Ústavného súdu SR sa zjednotila v závere, že v žalobách o navrátenie vlastníctva k
nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam v zmysle citovaného reštitučného zákona
jezaoprávnenúosobu,tedazaaktívnevecnelegitimovanýsubjektpotrebnépovažovaťRímskokatolícku

cirkev, pričom je jej vnútornou záležitosťou, ktorý jej konkrétny útvar (napr. ktorá diecéza) si reštitučný
nárok uplatní. Preto neobstojí námietka žalovaného, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s
otázkou aktívnej vecnej legitimácie. Nie je na mieste námietka, že súd nemohol vychádzať z potvrdení
resp. vyjadrení Konferencie biskupov Slovenska, či Ministerstva kultúry SR, keď súd v rámci hodnotenia
dôkazov tieto zhodnotil v kontexte všetkých ďalších dôkazov. Ako už bolo viackrát konštatované, vzťah

cirkvi a štátu je založený na rešpektovaní určitej vnútornej autonómie cirkvi, v rámci ktorej je vecou cirkvi,
aby rozhodovala o svojom vnútornom usporiadaní. Z týchto dôvodov mal za to, že aktívna legitimácia
žalobcu bola jednoznačne v tomto konaní preukázaná. Z Kongregácie pre Biskupov zo dňa 12.6.2009 je
jednoznačne uvedené, že čo sa týka žalobcu, boli stanovené Dekrétom Slovachiae Sacrorum Antistites
zo dňa 14.2.2008 cirkevné útvary latinského obradu na slovenskom území: 2 metropolitné arcidiecézy,

6 diecéz: Trnava, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Spiš a Rožňava. Právnym nástupcom Bratislavsko-
trnavskej arcidiecézy je Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra so sídlom v Nitre v zmysle uvedeného
vyhlásenia prechádza právo spravovať majetok po Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze, vrátane vedenia
prebiehajúcich reštitučných sporov na tú diecézu, na území ktorej sa majetok nachádza. Keďže majetok,ktorý je predmetom tohto konania sa nachádza na území, ktorá patrí do Nitrianskej diecézy, je žalobca
správne označený a je aktívne legitimovaný v tomto konaní. Potvrdením riaditeľa Biskupského úradu
Mons. ThDr. Štefana Valla, PhD. žalobca preukázal, že zmocnil Mons. Viliama Judáka, nitrianskeho

biskupa dňom 18.7.2005, aby za Rímskokatolícku cirkev Biskupstvo Nitra podpisoval dohody o vydaní
nehnuteľností, všetky písomnosti a návrhy v súdnych a správnych konaniach, ako aj zmluvy týkajúce sa
nehnuteľností, kúpne, darovacie, zámenné, nájomné a iné zmluvné vzťahy s tým súvisiace.

31. Z potvrdenia o právnej subjektivite a zmene adresy zo dňa 16.3.2009 žalobca preukázal, že

Ministerstvo kultúry SR potvrdzuje, že Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je registrovanou
cirkvou v zmysle zákona č. 308/1991 Zb. Na základe skutočností Ministerstvo kultúry SR v súlade
s prípisom Konferencie biskupov Slovenska predloženého v zmysle § 13 a 22 zákona č. 308/1991
Zb. o slobode náboženskej viery a postavením cirkvi a náboženských spoločností, cirkevný odbor
MK SR potvrdil, že Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra má samostatnú právnu subjektivitu. Jeho
štatutárnym zástupcom je diecézny (sídelný) biskup Mons. prof. Viliam Judák, PhD. a osoby ním

poverené.

32. Čo sa týka vecne pasívnej legitimácie žalovaného v tomto konaní, k nej sa vyjadril odvolací súd
vo svojom uznesení zo dňa 16.12.2008, kde jednoznačne uviedol, že sa nestotožňuje s námietkou
žalovaného, pretože v súlade s ustanovením § 4 odsek 1 reštitučného zákona, je právnickou osobou

žalovaný, pretože ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej
republiky podľa listu vlastníctva č. Y. pre kat. územie K., čo bolo jednoznačne preukázané žalobcom, a
teda žalovaný je povinnou osobou podľa § 4 odsek 1 reštitučného zákona.

33. Čo sa týka výzvy žalobcu v zmysle § 5 reštitučného zákona, súd vychádzal z toho, že zákon bližšie

nevymedzuje obsah pojmu výzva, preto za písomnú výzvu treba považovať jednostranný právny úkon
spĺňajúci náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon, najmä náležitosti v § 34
a nasl. Občianskeho zákonníka a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej navrátila
vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce z dôvodu uvedeného
v ustanovení § 3 zákona. Nesplnenie požiadavky písomnej formy, jej nedoručenie povinnej osobe do

30.4.2006 ako i nepreukázanie skutočnosti podľa § 3, v tejto lehote vyvoláva účinky neuplatnenia práva,
ktorého dôsledkom je zánik práva. Za použitia širšieho výkladu zákona na splnenie požiadavky určitosti
výzvypostačujesamotnýodkaznakatastrálneúzemieapozemno-knižnúvložkuprípadneibeztakéhoto
označenia len pripojenie listinných dôkazov. V danom prípade však žalobca všetky tieto podmienky
splnil a zároveň aj preukázal, že ich splnil, jednak tým, že výzvu žalobcu zo dňa 7.4.2006 doručoval

žalovanému včas, teda jeho nárok nemožno považovať za prekludovaný a táto výzva obsahovala
predmet nároku na vydanie nehnuteľnosti, keď tieto nehnuteľnosti žalobca označil, že sa nachádzajú
v PKV č. XXX kat. územia K., v súčasnosti tieto nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX a vytvorené
podľa geometrických plánov č. 34/2015 a 35/2015, ktoré žalobca preukázal a doložil a bol preukázaný
aj dôvod vydania nehnuteľností, aj keď žalovaný nesúhlasil s týmto dôvodom a namietal ho. Žalobca

vo výzve uviedol dôvod, akým spôsobom prešli nehnuteľnosti z PKV č. XXX do vlastníctva štátu, a to
podľa ustanovenia § 3 odsek 1 písmeno c) reštitučného zákona odňatím bez náhrady v zmysle zákona
č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje samotný zápis v pripojenej pozemno-
knižnej vložke a tento dôvod je možné zistiť aj z PZV XXX, ktorá bola pripojená k výzve, z ktorej vyplýva,
že ako vlastník týchto nehnuteľností bolo Ostrihomské arcibiskupstvo. Súd prvej inštancie preto dospel

k záveru, že žalobca výzvou doručenou žalovanému 12.4.2006 uplatnil svoje právo včas a v zákonom
stanovenej lehote do 30.4.2006, preto jeho nárok nie je možné považovať za prekludovaný a s týmto
názorom sa stotožnil aj odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 16.12.2008. V tejto súvislosti súd
poukazuje na Nálezy Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 12/2010-47, I. ÚS 206/2010-42, na rozsudok
Najvyššieho súdu SR 2Cdo/208/2009-740, č. k. 2Cdo/201/2009.

34. Čo sa týka ďalšej námietky zo strany žalovaného, že žalobca nepreukázal reštitučný titul, s týmto
právnym posúdením sa súd prvej inštancie nestotožnil a rovnako ani odvolací súd.
Predmetom tohto konania bol nárok žalobcu na vydanie nehnuteľných vecí opierajúc sa o ustanovenie §
3 odsek 1 písmeno c) reštitučného zákona, podľa ktorého povinnosť vydať vec sa vzťahuje na prípady,

keď v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady
postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v rozhodnom období od
8.5.1945 do 1.1.1990 alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Podstatným
preto bolo posúdenie, či prechod žiadaných nehnuteľností nastal v rozhodnom období postupom podľazákona č. 142/1947 Zb., ešte v roku 1919, podľa zákona č. 215/1919 Zb. a či sa tak stalo za náhradu
alebo bez nej.
Zákon č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, ako vyplýva z jeho názvu, podrobil revíziu

úprave pozemkového vlastníctva vykonanú podľa záborového zákona č. 215/1919 Sb. n. z., a to pokiaľ
išlo o majetok uvedený v ust. § 1 stráca podrobnejšiu úpravu postupov pri zábrane nehnuteľností
podrobených revízii a preto v tomto smere odkazuje ust. § 17 pre konanie pre tohto zákona na primerané
použitie záborového zákona, ako i zákonov ho doplňujúcich. To znamená , že tam, kde zákon č.
142/1947 Zb. nestanovil niečo odlišné alebo nestanovil vôbec nič, použije za vyššie uvedených zákonov

upravujúcichprvúpozemkovúreformuakvšakstanovilinak,použijúsaustanoveniatohtozákona.Pokiaľ
išlo o prídely a prídelové konanie, chýbalo zák. č. 142/1947 Zb. ustanovenie, ktoré by sa dotýkalo
princípu intabulácie, lebo v ust. § 8 ods. 8 len stanovil, že pre úpravu právnych pomerov vzťahujúcich
sa na pridelenú pôdu, platili primerane ustanovenia 4 časti zák. č. 90/1947 Zb. o vykonaní knižného
poriadku strán skonfiškovaného nepriateľského majetku a o úprave niektorých právnych pomerov
vzťahujúcich sa na pridelený majetok. Vzhľadom na ust. § 17 zák. č. 142/1947 Zb. podľa ktorého

pre konanie podľa tohto zákona vrátane vyvlastnenia pôdy podľa § 1 ods. 3 platili - a s výhradou
ust. § 8 - primerane príslušné predpisy záborového zákona a zákonov ho doplňujúcich; to znamená,
že požiadavka intabulácie ako podmienky nadobudnutia vlastníctva k prideleným nehnuteľnostiam
zakotvená v ust. § 28 náhradového zákona platila aj po nadobudnutí účinnosti citovaného zák. č.
142/1947 Zb. Tomuto záveru nasvedčuje nakoniec i dikcia ust. § 1 ods. 9 zák. č. 46/1948 Zb. o novej

pozemkovej reforme výslovne podmieňujúceho dovŕšenia prevodu vlastníctva pzkn. zápisom. Odlišná
situácia nastala len od účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. umožňujúceho v ust. § 111
ods. 1 nadobudnutie vlastníctva k veciam jednotlivo určeným , teda aj k nehnuteľnostiam už samotnou
zmluvou. Podobne tu ust. § 114 stratil zápis v pozemkovej knihe konštitutívnu povahu i v prípade
prechodu vlastníctva výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy; dňom 1.1.1951 bol navyše 40

rokov výslovne opustený intabulačný princíp.
Vychádzajúc z uvedených zásad možno konštatovať, že z hľadiska prechodu sporného majetku zo
žalobcu na štát, resp. jeho orgán bol rozhodujúci dátum súpisu majetku podliehajúceho režimu zák. č.
142/1947 Zb. vykonaný aj v pzkn. vl. č. XXX v konaní vedenom na Okresnom súde pod Čd 605/1954
zápis zo dňa 30.9.1954, resp. dátum účinnosti Stredného občianskeho zákonníka z roku 1950 t. j. deň

1.1.1951, a to bez ohľadu na nezachované rozhodnutie o odňatí žiadaného majetku žalobcovi, pretože
tento majetok držal a užíval ho odvtedy (nepretržite a bez akýchkoľvek pochybnosti) štát, (resp. jeho
orgány a organizácie) až do účinnosti reštitučného zákona. Z uvedeného vyplýva, že žalobca v danom
prípade preukázal reštitučný titul v rozhodnom období a s týmto názorom vyjadril súhlas aj odvolací súd
vo svojom uznesení zo dňa 16.12.2008.

35. Súd prvej inštancie v súlade s uznesením odvolacieho súdu odstránil vady, ktoré mu odvolací súd
vytkol, a to že pripojil aktuálne geometrické plány č. 34/2015 a 35/2015 k rozsudku, pretože tvoria jeho
súčasť, a tieto jednoznačne korešpondujú s nehnuteľnosťami, o ktorých vydaní súd rozhodol, pretože
tietonehnuteľnostibolopotrebnézameraťzdôvodu,žepredtýmbolievidovanévstave„E“,pričompriich

priamom zameraní geometrickým plánom boli zamerané do stavu „C“ s tým, že im bol pridelený presný
druh pozemku a boli identifikované priamo v teréne geodetom, ktorý vypracoval tieto geometrické plány
a tieto zodpovedajú pôvodným pozemno-knižným parcelám, ktorého vlastníkom bol právny predchodca
žalobcu. Čo sa týka nehnuteľností parciel č. XXXX/X a XXXX/XX, ktoré sú súčasťou geometrického
plánu č. 34/2015, žalobca preukázal, že tieto neboli súčasťou pôvodných nehnuteľností zapísaných

v PKV vložke č. XXX, a preto bolo potrebné vypracovať geometrický plán, lebo počas času došlo k
pribratiu nejakej inej výmery alebo k zlúčeniu viacerých nehnuteľností oproti pôvodnému pozemno-
knižnému stavu. Tieto nehnuteľnosti sú lesnými pozemkami, ktoré priamo zákon zveruje do správy
Lesov SR, a preto nie je možné, aby správcom lesných pozemkov na území SR bol iný subjekt ako
v tomto prípade žalovaný. Keďže nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX majú evidovaný nesprávny

druh pozemku, boli zapísané do správy SPF, ale tento ich nespravuje z dôvodu, že druh pozemku v
skutočnosti je iný ako je nesprávne uvedený na liste vlastníctva a presný druh pozemku je určený práve
predloženými geometrickými plánmi, keď okresný úrad, odbor katastrálny pri zápise geometrického
plánu automaticky zmení druh pozemku, pretože tento v registri „E“ nie je záväzným údajom. Čo sa
týka správy lesných pozemkov, súd poukazuje v tejto súvislosti na rozsudok NS SR č. 2Cdo/208/2009,

ktorý sa okrem iných skutočností zaoberal aj tým, kto má byť uvedený ako žalovaný subjekt pri druhu
pozemku - lesný pozemok, aj keď z listu vlastníctva nesprávne vyplýva iný správca. Najvyšší súd SR
jednoznačne stanovil v tomto svojom rozhodnutí na strane 11, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom
konaniavčasepodaniavýzvy,včasepodaniažaloby,popodanížalobyužívalabralznejúžitkyžalovanýjenepochybné,naopaksamotnýSPF,ktorýbolvevidenciinehnuteľnostízapísanýakosprávcasporných
nehnuteľností, tieto nikdy nespravoval, ani nedržal, pretože tieto podľa zákona ako lesné pozemky mohli
spravovať iba štátne lesy. Zistenie práva správy k sporným pozemkom, a to bez ohľadu na stav zápisu

v evidencii nehnuteľností, ovplyvňujú postavenie strán sporu v konaní. Na základe týchto skutočností,
keď zo zákona vyplýva povinnosť a právo spravovať lesné pozemky podniku Lesy SR, š. p. tak je
táto skutočnosť určujúca pri postavení daného subjektu ako žalovaného, teda pasívne legitimovaného
subjektu pri reštitučnej žalobe. Bola odstránená aj ďalšia námietka zo strany žalovaného týkajúca sa
parcely č. XXXX, konkrétne kódu 17, ktorý bol nesprávne označený na predmetnom liste vlastníctva,

k čomu sa oznámením vyjadril Okresný úrad, odbor katastrálny v Z. I., že tento nesprávne označený
kód bol zmenený na správny kód „22“ - „Pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná,
miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasť“.
Tento záver vyplýva aj z predloženej grafickej identifikácie č. 26/2015, ktorú žalobca predložil ako dôkaz.

36. Všetky ďalšie námietky zo strany žalovanej nemajú žiadny základ, pretože jednak sa k nim podrobne

vyjadril odvolací súd, jednak sú riešené v množstve rozhodnutí všeobecných súdov a Ústavného
súdu SR ako aj Najvyššieho súdu SR, preto nie je dôvod sa k nim bližšie vyjadrovať a vôbec tieto
námietky nie sú opodstatnené, pretože aktuálne existujú rozhodnutia, ktoré nekorešpondujú s právnym
názorom žalovanej strany. Tieto nemajú právny základ v tom, že by bol dôvod na zamietnutie žaloby,
práve s poukazom na samotný účel reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. Žalovaná strana napriek

skutočnostiam, ktoré odvolací súd v odôvodnení svojho uznesenia uznal za správne a stotožnil sa s
názorom súdu prvej inštancie, že vykonal dokazovanie správne a že žalobca predložil opodstatnené
dôkazy, na základe ktorých je potrebné im prisvedčiť, že sú správne ich stále namietala, a preto súd
nevzhliadol dôvod na ne prihliadať a zaoberať sa s nimi.

37. Na základe všetkých týchto skutočností a rozsiahleho dokazovania, ktoré boli vo veci vykonané mal
súd za to, že bolo potrebné žalobe vyhovieť a rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokoch tohto rozsudku.

38. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 C.S.P. a priznal ich žalobcovi v rozsahu 100 %
podľa § 262 odsek 1 C.S.P. a o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením

podľa ustanovenia § 262 odsek 2 C.S.P.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti

odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.