Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. apríl 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/47/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113011021
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8113011021.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy

Pirkovskej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 25.04.2018 v Prešove takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. poriadku na podklade odvolania obžalovanej V.. O. I. z r u š u j e
rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 2T/75/2013 zo dňa 11.04.2017 v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovanú V.. O. I. - nar. XX.XX.XXXX v V., bytom P. O. Z. XXX/X, B. B.,

u z n á v a v i n n o u , ž e

v období rokov 2009-2010 ako riaditeľka S. Q. v V. uzavrela v jeho mene dohody o vykonaní práce a
dohody o pracovnej činnosti s osobami W. J., B. J., X. S., Q. H., O. W., J. D. a V. V., na vykonávanie prác
na archeologických výskumoch realizovaných Krajským múzeom Prešov bez ich vedomia, na základe
ktorých mali byť týmto osobám za vykonané práce vyplatené odmeny, a to W. J. suma 621,68 Eur, B.

J. suma 266,49 Eur, X. S. suma 975,26 Eur, Q. H. suma 729,02 Eur, O. W. suma 263,26 Eur, J. D.
suma 1 583,57 Eur a V. V. suma 286,26 Eur, pričom tieto osoby dohody nepodpísali, práce nevykonali a
predmetné odmeny neprevzali, tieto prevzala V.. O. I. a použila na nezistený účel, pritom už pri podpise
dohôd vedela, že tak urobí, čím takýmto konaním spôsobila S. Q. v V., Z. č. XX, V., škodu vo výške
4.725,54 Eur,

t e d a

prisvojila si cudziu vec, ktorá jej bola zverená, a spôsobila tak na cudzom majetku väčšiu škodu

t ý m s p á c h a l a

prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zákona, a za to jej

u k l a d á

podľa § 213 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j/, § 56 ods. 1 Tr. zákona samostatný peňažný trest
vo výmere 500,- (päťsto) eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon uloženého peňažného mohol byť úmyselne
zmarený, ukladá náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) mesiacov.Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku obžalovanej u k l a d á povinnosť nahradiť poškodenému S. Q.
v V., IČO: XXXXXXXX, Z.. XX, V., škodu vo výške 4.725,54 eur (štyritisícsedemstodvadsaťpäť eur
päťdesiatštyri centov).

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 2T/75/2013 zo dňa 11.04.2017 bola obžalovaná V.. O. I.
uznaná vinnou z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

v období rokov 2009-2010 uzavrela v mene S. Q. v V. dohody o vykonaní práce a dohody o pracovnej
činnosti s osobami W. J., B. J., X. S., Q. H., O. W., J. D. a V. V., na vykonávanie prác na archeologických

výskumoch realizovaných S. Q. V. bez ich vedomia, na základe ktorých mali byť týmto osobám za
vykonané práce vyplatené odmeny, a to W. J. suma 621,68 Eur, B. J. suma 266,49 Eur, X. S. suma
975,26 Eur, Q. H. suma 729,02 Eur, O. W. suma 263,26 Eur, J. D. suma 1 583,57 Eur a V. V. suma
286,26 Eur, pričom tieto osoby dohody nepodpísali, práce nevykonali a predmetné odmeny neprevzali,
pričom tieto prevzala V.. O. I. a použila na nezistený účel, pričom už pri podpise dohôd vedela, že tak

urobí, čím takýmto konaním spôsobila S. Q. v V., Z. č. XX V. škodu vo výške 4.725,54 Eur,

za čo jej bol podľa § 221 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 56 ods. 1 Tr. zákona a s prihliadnutím na § 36
písm. a/ Tr. zákona uložený peňažný trest vo výmere 500,- eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu uložil náhradný
trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku uložil obžalovanej povinnosť nahradiť poškodenému S. Q. v V., škodu
vo výške 4.725,54 eur.

Proti tomuto rozsudku, ktorý bol vyhlásený v prítomnosti obžalovanej a prokurátora, podala odvolanie
obžalovaná prostredníctvom obhajcu proti všetkým výrokom rozsudku dňa 19.04.2017. V predložených
dôvodoch odvolania po rekapitulácii napadnutých výrokov obžalovaná osobne uviedla, že má za to,
že aj počas súdneho konania dokázala, že svedecké výpovede niektorých svedkov sú zavádzajúce

a nepravdivé. Na nezrovnalosti a rozpory v jednotlivých svedeckých výpovediach poukázala vo svojej
záverečnej reči, preto sa cíti rozhodnutím poškodená v tom, že súd konštatoval jej vinu bez akejkoľvek
pochybnosti. Dohodu o vykonaní práce na meno W. J. pripravila personalistka R. E. a rovnako
zabezpečila aj jej podpísanie, bola to jej pracovná náplň. Podľa neskôr ozrejmených okolností patrí
podpisnazmluvematkemenovanejatoQ.J.,ktorávmúzeupracovalanasekretariáteriaditeľaazmluvu

vraj podpísala za svoju dcéru. Osobne nevie, za akých okolností došlo k podpisu zmluvy. Práce boli
vykonávané, k čomu sa vyjadrili aj svedkovia F. X., M. H., či Dr. S., teda nešlo o žiadne fiktívne práce.
Ani jej brat Š. J. nevylúčil práce S. J. v krajskom múzeu v roku 2010, ostatne, matka menovanej M. J.
sa sama vyjadrila pri výpovedi dňa 06.02.2012, že niekedy prevzala aj výplatu za dcéru a syna. Neskôr
však túto výpoveď zmenila a nikto neriešil, že jedna z jej výpovedí je krivá výpoveď a prečo vlastne

došlo k zmene jej výpovedi. Výplaty za rok 2010 za svoju dcéru vraj preberala jej matka, čo potvrdila aj
svojimi podpismi. Neexistuje žiadny relevantný dôkaz, že si predmetné výplaty W. J. nechala a použila
ich na vlastné obohatenie a osobne neexponovala pri príprave zmluvy, ktorá by bola iba fiktívna. Podpisy
na týchto zmluvách a výplatných páskach nie sú jej. Vo vzťahu k dohode o vykonaní práce na meno
B. J. je potrebné uviesť, že túto pripravila personalistka p. E. tak ako v roku 2009, tak aj v roku 2010,

keďže jeho sestra W. už nemohla po odpracovaní 350 hodín v krajskom múzeu ďalej pracovať. Svedok
Š. J. potvrdil, že poskytol sestre údaje, pretože vedel, že na jeho meno bude pracovať sestra W., teda
nešlo o žiadne fiktívne práce. Kto podpísal dohodu, ako riaditeľka neriešila, a peniaze vyplácala p. E.,
vylučuje, aby výplaty na meno Š. J. neboli vyplatené. Dohodu na meno X. S. ako riaditeľka akceptovala
z dôvodu postupného sťahovania depozitu národopisných zbierok z Prešova na Sigord a na túto dohodu

vzniesla požiadavku Dr. S., ktorá si rovnako vybrala brigádnika, ktorým bol jej synovec, čo potvrdila vo
výpovediachnapolíciiapredsúdom.Prácebolivykonané,neskúmala,ktopodpísalzmluvu,alesúhlasila
s ňou a nekontrolovala ani, kto prevzal výplaty na meno J. S. v roku 2009 a 2010. Tieto skutočnosti
potvrdila aj Dr. S., ktorá potvrdila prevzatie peňazí, na aké účely sa neskôr použili a či sa J. S. vzdal
vyplatených peňazí, bola iba ich dohoda a vec. Osobne nevedela, že J. S. je vojakom z povolania a

tu možno hľadať dôvod, prečo sa snažil J. S. poprieť prácu na dohodu, ktorú by vraj nemal vykonávať.Podľa nej sa J. S. bál, že príde o výsluhový dôchodok a preto zmenil na polícii a na súde rétoriku,
vo výpovediach však nevylúčil, že nejaké práce pre múzeum vykonal, avšak ako deklaroval, zadarmo.
Vyjadrenie O. E., že bola donútená podpísať dohodu a výplaty na meno J. S., vníma ako klamstvo a táto

skutočnosť ani nebola v priebehu konania preukázaná. Nevidí dôvod, aby Dr. S. vzala na seba niečo, čo
nikdy neurobila, keď tvrdila, že dohody za svojho synovca a výplaty podpísala ona. Takýto príkaz nikdy
nevydala, ostatne E. neskôr pred súdom vypovedala, že také niečo v múzeu nezaznamenala. Práve z
toho dôvodu žiadala o vykonanie grafologického posudku, aby bolo zjavné, že R. E. klame a nielen v
tomto prípade. Dohodu o vykonaní prác na meno Q. H. podpísala ako riaditeľka z dôvodu vykonania

prác týkajúcich sa vymaľovania priestorov múzea a objektov na detašovaných pracoviskách, ktoré práce
vykonal Q. H.. Dôvody ozrejmila a spočívali v tom, že v rozpočte múzea sa nenachádzali prostriedky,
ktoré by mohli na tento účel použiť, preto zvolila alternatívu vymaľovať za prostriedky mimorozpočtové,
ktorých mali dostatok. M. H. súhlasil s tým, že práce prevedie na dohodu svojej dcéry a pre tento účel
doniesol všetky potrebné údaje, čo aj v prípravnom konaní potvrdil. Nešlo preto o fiktívne práce a dohoda
neslúžila na jej obohatenie. Kto podpísal zmluvu na meno Q. H., nevie, pričom skutočnosť, že p. H.

nedostal peniaze za svoju prácu sa dozvedela až na polícii. Nie je jej známe ani to, kto podpísal výplatné
listiny, ona to určite nebola, preto žiadala grafologický posudok. Pritom peniaze na meno M. H. si nikdy
neponechala, nikdy nefalšovala výplatnú listinu, resp. podpisy na dohodách o vykonaní práce. Dohodu
o vykonaní práce na meno O. W. pripravila p. E. z dôvodu zabezpečenia chodu prevádzky krajského
múzea, určite nebola vyhotovená na fiktívne práce, pretože na túto dohodu pracovala A. S., ktorá si limit

350 hodín ročne na svoje meno vyčerpala. Menovaná si sama zabezpečila údaje od svojej kamarátky
p. B. W., ktorá s tým súhlasila a dokonca s p. E. aj podmienky uzavretia dohody aj konzultovala, teda o
tom vedela a dala súhlas. Jedinou podmienkou zo strany p. E. bol termín výkonu dohody v mesiacoch
júl a august, preto ostalo pre ňu prekvapením, keď E. S., ktorá podpísala dohodu a výplaty, ktoré
prevzala, tvrdila, že výplaty za mesiac júl a august neprevzala. Podpisy sú E. S. na výplatných listinách,

čo znamená, že pokiaľ jej vyplácala peniaze p. E., ona ju aj musela naviesť k falšovaniu podpisov na
výplatnej listine. O. E. však takúto skutočnosť nikdy nepotvrdila. Dohoda na vykonanie práce na meno J.
D. bola uzavretá a na túto pracoval jej syn Q. D., išlo o práce vykonávané nad rámec pracovného času,
v dni pracovného pokoja a víkendy. Jeho matka bola ním oslovená a požiadaná o súhlas s použitím jej
údajovnauzavretiedohôd,sčímsúhlasila,kčomusavyjadrilanapolícii.Tiežuviedla,žeodohodenarok

2009 vedela a na rok 2010 nie, a aj napriek tomuto tvrdeniu menovanej svedkyne jej syn M. D. to popiera.
Všetky finančné prostriedky dostával jej syn M. D., pritom svedkami niektorých vyplácaní boli F. X., resp.
M. E., ktorí si v rovnaký čas prišli pre svoje výplaty. Práce neboli fiktívne, všetky boli ním odpracované, on
sám uviedol, že pracoval aj nadčasy i počas víkendov. Z predložených cestovných príkazov je zrejmé,
že nikdy M. D. nebola vyplácaná práca nad rámec pracovnej doby. Niektoré z výplat podpísala sama,

keď mu niesla výplatu na výskumy do Bardejova, resp. do Sabinova. K dohode o vykonaní práce na
meno P. V. uvádza, že požiadavku na ňu vzniesol p. D., dohodu vypracovala p. E. a údaje jej musel
poskytnúť samotný V., pritom E. uňho zisťovala, či na jeho meno môže vyplatiť aj iných brigádnikov, jeho
kamarátov, ktorí na výskume reálne pracovali, ako A. O., M. V. a J. B.. Každú z dohôd, ktorú podpísala
ako riaditeľka, podpísala s vedomím, že práce budú vykonané. S poukazom na uvedené má preto za to,

že okresný súd rozhodol predčasne, pretože jeho skutkové zistenia sú nejasné, neúplné, nevyrovnal sa
so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a preto sú tu pochybnosti o správnosti skutkových
zistení. Predovšetkým namieta, že nebolo vykonané znalecké dokazovanie z grafológie, pričom tento
dôkaz by potvrdil jej tvrdenia a objektívne by spochybnil časť svedeckých výpovedí svedkov, ktorými
mala byť usvedčovaná zo spáchania skutku. Je toho názoru, že v tomto prípade bolo porušené jej

právo na rovnosť zbraní, pretože sama takýto dôkaz nemôže zabezpečiť a predložiť ho v rámci svojej
obhajoby. Okrem toho sa okresný súd nevysporiadal s rozpormi vo výpovediach svedkov svedčiacich v
jej neprospech, pritom niektorí ani nemôžu byť objektívnymi svedkami, keďže sa jedná o zamestnancov
poškodeného. Okresný súd sa ani nevysporiadal s okolnosťou, či jej konaním bola spôsobená škoda
vo výške 4.725,54 eur, keďže S. Q. v V. je príspevkovou organizáciou, ktorého zakladateľom je PSK, a

všetky tieto finančné prostriedky boli účelovo viazané v jednotlivých kapitolách a o ich reálnom použití
bolo vedené detailné účtovníctvo, nie ňou. S poukázaním na vyššie uvedené navrhla, aby krajský súd
zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby vec znovu prejednal a rozhodol v
potrebnom rozsahu.

Dôvody odvolania predložil aj obhajca obžalovanej, v rámci nich prezentoval časti výpovedí obžalovanej,
svedkov O. E., M. J., E. S. a P. V., a závery konajúceho súdu preukázané dokazovaním, s ktorými sa
nestotožnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž nie je zrejmé, z akého dôvodu a prečo mal za
preukázané a nesporné iba skutočnosti uvádzané svedkyňami O. E. a M. J., keďže ich výpovede boliv priebehu trestného stíhania menené a sú v nich vnútorné rozpory. Má za to, že tieto výpovede boli
motivované aj snahou vyhnúť sa prípadnému trestnému stíhaniu v predmetnej veci v pozícii možných
spolupáchateľov, pretože ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, je zrejmé, že tieto svedkyne sa

dobrovoľne a vedome podieľali na spáchaní skutku kladeného obžalovanej za vinu a v prípade M. J.
bolo zjavné, že z toho mala majetkový prospech jej blízka rodina. Poukázal tiež na to, že v čase výpovedí
svedkov Q.. D., S., E., H., H., S. J., M. J. existovali relevantné dôvody, resp. situácia, ktorá podľa názoru
obhajoby ovplyvnila obsah ich svedeckých výpovedí. Buď sa jednalo o zamestnancov múzea alebo to
bolo profitovanie zo situácie, ktorá nastala potom, ako bolo vznesené obvinenie obžalovanej. V prípade

svedeckých výpovedí detí zamestnancov múzea je pochopiteľná ich snaha nepoškodiť svojim rodičom.
Tiežniejezrejmáúvahasúdu,ktorousariadilprihodnotenídôkazovsvedčiacichvprospechobžalovanej
(svedkovia M. E., M V., F. X., V.. S.) a prečo na tieto dôkazy neprihliadol. Podľa názoru obhajoby dôkazy
spolu s výpoveďou obžalovanej preukazujú to, že práce, ktoré mali byť fiktívne, fiktívnymi neboli a boli
riadnevykonanékonkrétnymiľuďmiatítozapráceprevzaliajdohodnutéfinančnéodmeny,tedanemohlo
dôjsť ku konaniu, ktoré je kladené obžalovanej za vinu. Vo vzťahu k vykonaniu dokazovania považuje za

porušenie práva na obhajobu postup súdu spočívajúci v tom, že na návrh obžalovanej nebolo vykonané
znalecké dokazovanie z odboru grafológie, ktorým obžalovaná chcela dokázať svoje tvrdenia ohľadne
parafovania dohôd, príjmových pokladničných dokladov, keďže obžalovaná takýto dôkaz nie je schopná
zabezpečiť. Podľa názoru obžaloby v priebehu celého konania nebol produkovaný ani jeden relevantný
dôkaz, ktorý by jednoznačne a nespochybniteľne preukázal, že v čase spáchania skutku obžalovaná

vedela, že svojím konaním uvádza iného v omyl a spôsobí inému škodu. Prvostupňový súd sa vo svojom
rozhodnutí nedostatočne vysporiadal aj so samotnou škodou, keď sa v odôvodnení iba zmienil, že súd
zároveň uložil obžalovanej povinnosť nahradiť škodu spôsobenú trestným činom vo výške 4725,54 eur.
S. Q. v V. je príspevkovou organizáciou, ktorej zakladateľom je PSK, preto všetky prostriedky v rokoch
2009-2010 boli účelovo viazané v jednotlivých kapitolách a o ich použití bolo vedené účtovníctvo, nie

obžalovanou. Ak by mala byť spôsobená škoda tak, ako je kladené obžalovanej za vinu, S. Q. v V. by
to muselo byť zrejmé priamo z účtovných dokladov. Odmeny, resp. mzdy nepochádzali zo zdrojov PSK
a realizácia dohôd nepodliehala finančnému režimu PSK, pretože financie pochádzali zo zdrojov, ktoré
získalo múzeum z titulu mandátnych dohôd, v zmysle ktorých boli vykonané archeologické výskumy pre
jednotlivých investorov, ktoré si objednali u krajského múzea. Práve táto skutočnosť preukazuje to, že sa

nemohlo jednať o fiktívne práce, pretože ak by tieto práce neboli vykonané a archeologické výskumy by
neprebehli, dotknutí investori by odmenu za vykonaný archeologický výskum neuhradili. S poukazom
na uvedené preto navrhol, aby krajský súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, d/ Tr. poriadku
zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v
potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania obžalovanou ako osobou na to oprávnenou krajský
súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle §
317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti
ktorým odvolateľka podala odvolanie, ako aj správnosť postupu konania predchádzajúci týmto výrokom

napadnutého rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, pričom zistil, že odvolanie nie je opodstatnené z dôvodov
uvádzaných odvolateľkou, ale rozsudok trpí chybou vo výroku o vine.

V prvom rade odvolací súd posudzoval, či postup predchádzajúci výrokom napadnutého rozsudku netrpí

takými podstatnými chybami, v dôsledku ktorých by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť. Po jeho
preskúmaní konštatuje, že obžalovaná mala možnosť vyjadriť sa ku skutku kladenému mu obžalobou za
vinu, mala možnosť vyjadriť sa aj k vykonaným dôkazom, ktoré právo využila, čo je zistiteľné z obsahu
zápisníc o hlavnom pojednávaní, a tiež mala možnosť vyjadriť sa aj v rámci záverečnej reči a posledného
slova k svojej nevine, pričom v konaní bola zastúpená obhajcom, ktorý obhajoval jej práva.

S námietkou obžalovanej, že bola porušená zásada rovností zbraní v jej neprospech zamietnutím jej
návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania z odboru grafológie, sa odvolací súd nestotožnil. Zo
zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 05.04.2017 je zrejmé, že konajúci súd o tomto návrhu
obžalovanej rozhodol. Je síce faktom, že z vyhláseného uznesenia a ani z napadnutého rozsudku nie

je zrejmý dôvod takéhoto postupu konajúceho súdu, avšak odvolací súd ho tento nedostatok dopĺňa
v tom smere, že okolnosti podpísania jednotlivých sporných dohôd a výplatných listín boli objasnené
výsluchmi svedkov, preto posúdenie znalcom týchto podpisov je nadbytočné. Za daných zistení odvolací
súd konštatuje, že k porušeniu práva na obhajobu nedošlo.Pri vykonávaní dôkazov postupoval konajúci súd v zmysle pravidiel stanovených procesným predpisom,
preto o obsah vykonaných dôkazov mohol opierať svoje skutkové zistenia. Z nich ustálil rozhodné

skutočnosti, ktoré sú obsiahnuté v skutkovej vete vo výroku o vine napadnutého rozsudku, s ktorými sa
v podstate stotožnil aj odvolací súd, výhrady mal len k nepresným výškam vyplatenej odmeny u S. J.,
M. H. a L. D., ktorých ustálenie nie je zrejmé ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku, a tiež k absencii
postavenia obžalovanej.

Skutočnosti, že obžalovaná v rokoch 2009 a 2010 uzavrela v mene S. Q. v V. dohody o vykonaní
pracovnej činnosti s osobami S. J., Š. J., J. S., M. H., B. W., L. D. a P. V. bez ich vedomia, pričom
vedela aj to, že odmeny priznané na základe týchto dohôd im vyplatené nebudú a peniaze použije na iný
účel, boli podľa názoru konajúceho súdu dokázané výsluchom nielen menovaných osôb, ale i ďalšími
svedkami a tiež aj listinnými dôkazmi, s ktorým záverom sa stotožnil aj odvolací súd. Z odôvodnenia
napadnutéhorozsudkujesícezrejmýobsahjednotlivýchdôkazov,avšakvňomabsentujeichhodnotenie

v súlade s ustan. § 168 ods. 1 Tr. poriadku, keďže dôkazná situácia je vyhodnotená iba čiastočne, na
čo poukázala aj odvolateľka. So zreteľom však na dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku a po ktorú
sa vedie trestné stíhanie, ako aj na to, že skutkové závery odvolací súd považuje za správne s vyššie
spomenutou výhradou v prospech obžalovanej, bol vyvodený záver, že vo veci je potrebné rozhodnúť a
preto sa zaoberal napadnutým skutkovým stavom a uplatňovanými odvolacími námietkami.

Niet sporu o tom, že obžalovaná V.. B. I. ako riaditeľka S. Q. v V. na základe jej ustanovenia do
funkcie riaditeľky z 30.09.2002 (číslo listu 663) bola oprávnená podpisovať dohody o vykonaní práce
za účelom zabezpečenia práv súvisiacich s archeologickým výskumom a tieto dohody, čo je aj zrejmé
z listín predložených poškodenou stranou, podpísala. Sporné nie je ani to, že tieto dohody obžalovaná

nevyhotovovala, ale ich vyhotovenie zabezpečila zamestnankyňa S. Q. v V. svedkyňa O. E., ktorá
skutočnosť plynie nielen z výpovede tejto menovanej svedkyne ale aj z výpovede obžalovanej a ďalších
zamestnancov poškodenej strany. Sporným však bolo, čo je aj podstatou odvolacích námietok, či
obžalovaná pri podpise jednotlivých zmlúv vedela, že k podpisu zmlúv obsiahnutých v skutkových
tvrdeniach obžaloby dochádza bez vedomia osôb uzatvárajúcich dohody, že sa práce nevykonajú

a dohodnutá odmena za vykonané práce na archeologických výskumoch týmto osobám vyplatená
nebude.

Skutková okolnosť, že dohody o vykonaní práce a dohody o pracovnej činnosti uzavreté s osobami W.
J., B. J., X. S., Q. H., O. W., J. D. a V. V. uzavreté neboli a na podklade nich neboli týmito osobami ani

vykonané práce, bola dokázaná jednak výpoveďami týchto menovaných svedkov ako aj zabezpečenými
dohodami a výplatnými páskami, ktoré menovaní svedkovia nepodpísali.

Uzavretie dohody o vykonaní prác v roku 2010 svedkyňa W. J. poprela, pretože od 01.09.2009 bola
študentkou Jesseniovej lekárskej fakulty v Martine, čo je objektivizované aj správou študijného odboru

UK v Bratislave, Jesseniova lekárska fakulta v Martine. Svedkyňa tiež poprela, aby vykonávala práce
uvedené v dohode a to nielen na svoje meno ale aj meno jej brata B. J., aby prevzala finančné odmeny
na takto podpísané dohody v roku 2010, čo mala svojím podpisom potvrdiť. Skutočnosť, že B. J. nikdy
nepracoval v prospech S. Q. v V. je osvedčená jeho výpoveďou, v ktorej zrozumiteľne prezentoval, že
nevykonával žiadne práce v prospech múzea, avšak mal vedomosť o tom, že jeho sestra W. J. mala

pracovať na dohodu uzavretú na jeho meno v roku 2009. Už len z týchto výpovedí možno uzavrieť, že
obaja menovaní neuzavreli dohody o vykonaní práce a neprevzali finančné prostriedky. Ostatne aj matka
menovaných svedkov Q. J. potvrdila, že dcéra v roku 2010 nepracovala pre múzeum z dôvodu štúdia v
Martine, syn nikdy pre múzeum nepracoval a dohody v roku 2010 a výplatné pásky podpísala osobne
na nátlak obžalovanej, ktorá sa jej vyhrážala, že ak tak neurobí, tak ju vyhodí z práce. V čase, keď bola

práceneschopná ju obžalovaná vyhľadala prostredníctvom p. E., aby potvrdila pred kontrolórmi PSK, že
jej deti pracovali v múzeu, čo pripustila aj svedkyňa E. pri konfrontácii vykonanej dňa 12.04.2016 pred
konajúcim súdom.

Svedok J. S., ako to je už vyššie spomenuté, poprel, aby dohodu o vykonaní prác podpísal, k čomu

vypovedal tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní rovnako. Vzhľadom k tomu, že
aj jeho teta V.. T. S. potvrdila ním uvádzané skutočnosti o nepodpísaní dohôd a výplatnej pásky, či
neprevzatí finančnej odmeny, jeho výpoveď je potrebné hodnotiť ako hodnovernú. Na tomto závere
nemení nič ani vyjadrenie svedka J. S. pred kontrolórom PSK, že dohodu podpísal, keďže toto svojetvrdenie logicky objasnil tým, že si domyslel, že tak urobila jeho teta V.. S., čo napokon aj osobne u
nej zistil. Námietku obžalovanej týkajúcu sa hodnotenia výpovede tohto svedka ako účelovej z dôvodu,
že svedok S. sa bál, aby neprišiel o výsluhový dôchodok, preto vypovedal v jej neprospech, odvolací

súd neakceptoval so zreteľom na jeho jednoznačnú výpoveď v trestnom konaní svedka berúc do úvahy
aj tvrdenie svedkyne V.. T. S., ktorá podporila výpoveď svedka J. S., pretože vypovedala, že dohody
a výplatné pásky podpísala a peniaze svedkovi neodovzdala. Samotná skutočnosť, že svedok J. S.
bol často v múzeu a občas vypomohol svojej tete, ešte nezakladá dôvodnosť podpísania dohody o
vykonaní práce a vyplatení finančnej odmeny. Ako to plynie z výpovede svedka J. S. z prípravného

konania, jeho častá prítomnosť v múzeu súvisela s členstvom šermiarskej skupiny, ktorá mala priestory v
múzeu. Ako nehodnovernú vyhodnotil súd tú časť výpovede svedkyne V.. S., v ktorej tvrdí, že synovcovi
J. S. povedala o podpísaní dohody pri prvej výplate. Ak by sa tak stalo a svedok by odmietol nielen
odmenu, ale aj vykonávať akékoľvek práce v múzeu na dohodu vzhľadom na jeho pracovné zaradenie,
k čomu vypovedal nielen menovaný svedok, ale aj svedkyňa V.. S., potom je logické, že ďalšia odmena
mu nemala byť vyplatená, pretože žiadne práce nevykonal. Na meno svedka J. S. však odmena bola

vyplácaná za práce ním vykonávané od 12.01.2009 do 30.06.2009 a od 15.10.2010 do 31.12.2010, čo
je v rozpore s tvrdeniami svedkyne V.. S. o postoji jej synovca k uzatvorenej dohode o vykonaní prác.

Podpísanie dohody o vykonaní práce bolo vyvrátené aj svedkyňou Q. H., ktorá sa jednoznačne
vyjadrila, že v múzeu nikdy žiadne práce nevykonala. To potvrdil aj svedok M. H., ktorý bol v tom čase

zamestnancom múzea a vykonal v jeho prospech aj iné práce nad rámec pracovnej zmluvy, za čo
mu však bola vyplatená odmena, čo je zrejmé z výplatných pások a z návrhov obžalovanej o priznaní
odmien. Išlo o čiastočné vymaľovanie dvoch objektov, ktoré práce nemôžu odôvodňovať trvanie dohody
po dobu 6 mesiacov v roku 2009. Z návrhov na udelenie mimoriadnej odmeny je zrejmé, že obžalovaná
dňa 30.10.2009 navrhla svedkovi M. H. udeliť mimoriadnu odmenu vo výške 150,- eur a dňa 28.02.2009

vo výške 67,- eur, ktoré mu aj boli vyplatené podľa predložených výplatných pások, čo potvrdzuje
výpoveď svedka M. H., že bol odmenený za prácu nad rámec pracovných povinností.

Nepodpísanie dohody o vykonaní práce svedkyňou Bc. O. W. je preukázané jej výpoveďou, z ktorej
plynie, že práce pre múzeum v roku 2009 nevykonávala, avšak na jej meno ich mala vykonať A. S., ktorá

ju požiadala o možnosť zabezpečiť si pracovnú činnosť prostredníctvom dohody o vykonaní prác na
jej meno, s čím napokon súhlasila. Svedkyňa A. S. však poprela, aby takýmto postupom bola v múzeu
zamestnaná od 01.07.2009 do 31.08.2009, pretože v tej dobe mala s krajským múzeom uzavretú riadnu
pracovnú zmluvu, čo vyplýva aj zo správy S. Q. v V.. Na dohodu vykonala práce v mesiacoch máj a
jún 2009.

Ani podpísanie dohody o vykonaní prác svedkyňou L. D. nebolo dokázané. Svedkyňa L. D. poprela,
aby podpisovala akúkoľvek dohodu v krajskom múzeu a aby preberala peniaze, pretože v rokoch 2009
až 2010 pracovala na škole v Poprade, preto dohodnuté práce v Prešove nemohla vykonať. Priznala
však, že jej syn M. D. jej volal, či môžu v múzeu použiť jej údaje, na čo dala súhlas. Svedok Mgr. M. D.

poprel, aby pracoval na dohodu o vykonaní práce na meno svojej matky v múzeu a súčasne potvrdil,
že jeho matka v múzeu nikdy nepracovala. Pokiaľ obžalovaná spochybňuje tvrdenie svedka M. D. o
nevyplatení mu finančných prostriedkov poukazujúc na výpoveď svedkyne M. E., ktorá potvrdila spôsob
vyplácania vykonaných prác na mená príbuzných osôb, tak z výpovede menovanej svedkyne plynie, že
táto v rozhodnom období v múzeu nepracovala a preto sa nemohla vyjadrovať ani k vyplácaniu odmien.

Tvrdenie svedka F. X., že za archeologické práce mimo pracovné dni dostávali aj odmeny a takto bol
vyplácaný aj Mgr. D., nie je verifikované svedkom D., ktorý sa na archeologických prácach zúčastňoval,
čo je logické už len z jeho pracovného zaradenia.

Napokon k podpísaniu dohody o vykonaní práce na meno V. V., na ktorú podľa obžalovanej mali byť

vyplácané aj ďalšie osoby a to A. O., M. V. a J. B., je potrebné uviesť, že menovaní svedkovia zhodne
vypovedali k rozsahu prác, ktoré trvali len cca 2 dni v mesiaci marec 2009, čo je v rozpore s dohodou,
ktorá bola podpísaná na vykonanie prác v mesiaci marec až jún 2009, teda na 4 mesiace. Všetci
menovaní svedkovia pracovali na aktivačných prácach v Krajskom múzeu v Prešove, bolo to však v
inom období, ako rozhodnom pre tento prípad, do konca novembra 2008.

Vychádzajúc z vyššie uvedených zistení aj podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné uzavrieť, že vina
obžalovanej bola dokázaná a existujú dôkazy o tom, že skutok spáchala.Výpoveďaminajmämenovanýchsvedkovbolopreukázané,ževrozhodnomobdobíuvedenomvdohode
o vykonaní práce u W. J. od 13.01.2010 do 30.06.2010, u B. J. od 15.10.2010 do 31.12.2010, u X. S. od
12.01.2009 do 30.06.2009 a od 15.10.2010 do 31.12.2010, u Q. H. od 12.01.2009 do 30.06.2009 a od

13.01.2010 do 10.02.2010, u O. W. od 01.07.2009 do 31.08.2009, u J. D. od 12.01.2009 do 30.06.2009
a od 13.01.2010 do 30.06.2010 a u V. V. od 24.03.2009 do 30.06.2009 títo nevykonali žiadny druh práce
na predmetné dohody v Krajskom múzeu v Prešove a neprevzali finančnú odmenu za dohodnuté práce.
Okrem toho dokazovaním neboli identifikované žiadne iné osoby, ktoré by práce uvedené v dohodách
mali vykonávať a prevziať odmenu za ňu, teda je nutné uzavrieť, že došlo k uzavretiu fiktívnych dohôd,

na základe ktorých boli neoprávnene vyplatené peniaze.

Vedomosť obžalovanej o tom, že dohody o vykonaní práce na mená vyššie uvedených osôb sú fiktívne
uzavreté za účelom nevyplatenia dohodnutých odmien možno vyvodiť aj z konania obžalovanej, t. j.
z vyplácania odmien osobám pracujúcich na archeologických a iných prácach v múzeu v hotovosti,
ktoré jej boli svedkyňou p. E. dané k dispozícii v obálkach. Ak totiž aj obžalovaná vyplácala finančné

prostriedky osobne, čo potvrdili svedkovia napr. F. X., či O. E., mohla si tak ponechať tie odmeny,
ktoré mali byť vyplatené na základe fiktívnych dohôd, pričom pokyn k príprave týchto dohôd dávala
taktiež osobne. Výpoveďou svedkyne M. J. bolo dokázané, že dohody na rok 2010 ako aj výplatné
listiny za svoje deti W. a B. podpísala pod nátlakom obžalovanej, hoci žiadne peniaze neprevzala
a jej deti v roku 2010 pre múzeum nepracovali. Nemožno tiež opomenúť výpoveď svedkov J. S. a

V.. B. S., z ktorých plynie motív konania obžalovanej a tým bolo zabezpečiť finančné prostriedky v
prospech múzea na reprezentačné účely pri vernisážach a výstavách, keďže tieto náklady nemohli byť
hradené z príspevku PSK a ani z výnosov z archeologickej činnosti, pretože múzeum hospodárilo podľa
rozpočtových pravidiel verejnej správy. Svedok J. S. pred súdom vypovedal, že o účele takto získaných
prostriedkov na pohostenie na vernisážach mu povedala obžalovaná a jeho teta PhDr. S. po tom, čo

bol vypočutý kontrolórom na Prešovskom samosprávnom kraji, čo napokon potvrdila aj svedkyňa V.. S.
svojím vyjadrením, že peniaze synovca J. S. použila pre muzeálnu činnosť.

K hodnoteniu dôkaznej situácie obžalovanou, v rámci ktorého namietala hodnovernosť výpovedí detí
zamestnancov pre ich snahu nepoškodiť svojim rodičom a tiež hodnovernosť výpovedí svedkýň M.

J. a O. E. zmotivované i snahou vyhnúť sa prípadnému trestnému stíhaniu, si odvolací súd dovoľuje
poznamenať, že z dokazovania neplynú žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali prezentovanej
zainteresovanosti vypočutých svedkoch. X. S., O. W., J. D. a V. V. nie sú deťmi zamestnancov krajského
múzea, pričom tvrdenia svedkyne S. J. o jej štúdiu sú objektivizované správou z lekárskej fakulty,
ktorú v rozhodnej dobe navštevovala. Aj výpovede svedkýň O. E. a M. J. sú objektivizované výsluchmi

svedkov, zamestnancov krajského múzea, ohľadne uzatvárania dohôd a vyplácaní odmeny za vykonané
práce v múzeu na dohodu, a pokiaľ v ich výpovediach došlo aj k nejakým odlišnostiam, je potrebné si
uvedomiť, že svedkyne vypovedali vo veci s dlhším časovým odstupom nielen od spáchania skutku v
mesiaci február 2012, čo je doba nad dva roky, ale aj medzi ich výpoveďami z prípravného konania a
na hlavnom pojednávaní uplynul dlhší čas, takmer 3 roky, čo ovplyvnilo detailnosť ich výpovedí. Podľa

názoru odvolacieho súdu však základnú dejovú líniu popisovali obidve svedkyne v podstate rovnako, čo
malo význam pre posúdenie ich výpovedí ako hodnoverných.

Obhajobná námietka spočívajúca v tom, že práce nemohli byť hodnotené ako fiktívne, pretože boli
riadne vykonané v prospech investorov, ktorí archeologické práce uhradili, nemá vplyv na ustálenie

skutkových záverov. Podstata protiprávnej činnosti, ktorá sa kládla obžalovanej za vinu, je totiž založená
na vyplatení odmien pre osoby, ktoré zmluvy o vykonaní práce nepodpísali a dohodnuté práce ani
nevykonali. Vzhľadom na väčšie množstvo uzavretých dohôd o vykonaní práce archeologické výskumy
mohli byť zrealizované aj bez prác menovaných svedkov. V tejto súvislosti je potrebné dať do pozornosti i
to, že práce dohodnuté na meno S. J., Š. J., M. H., J. S. a B. W. mali byť vykonané v prospech muzeálnej

činnosti, nie archeologického výskumu, čo napokon obžalovaná ani vo svojej výpovedi nenamietala.
Ani skutočnosť, že zabezpečené finančné prostriedky zo zdroja múzea nepodliehali finančnému režimu
samosprávneho kraja, nemá vplyv na ustálenie skutkových zistení a ich hodnotenie, pretože obžalovaná
ako štatutár zodpovedala za hospodárenie príspevkovej organizácie S. Q. v V., ktorého zriaďovateľom
bol práve Prešovský samosprávny kraj.

K ustáleným skutkovým zisteniam považuje ešte odvolací za nevyhnutné uviesť, že konajúci súd skutok
prevzal z obžalobného návrhu bez akejkoľvek úpravy aj napriek tomu, že v ňom nebolo spresnené
postavenie obžalovanej vo vzťahu ku Krajskému múzeu v Prešove, ktorá skutková okolnosť je dôležitoupre posúdenie skutku, a tiež v ňom boli nesprávne uvedené výšky vyplatených odmien u S. J., M. H. a
L. D.. V prípade S. J. došlo podľa predložených listín k vyplateniu odmeny za rok 2010 v celkovej výške
702,68 eur, na meno M. H. bola vyplatená odmena za roky 2009 a 2010 v celkovej výške 826,22 eur

a v prípade L. D. vyplatili za roky 2009 a 2010 odmeny v celkovej sume 1.673,12 eur. Z uvedeného
je zrejmé, že odmeny v týchto prípadoch boli vyplatené vo vyššej sume ako bola ustálená konajúcim
súdom. Toto pochybenie odvolací súd nemohol napraviť, pretože by zhoršil postavenie obžalovanej
na podklade podaného odvolania v jej prospech, čomu bránila zásada ustanovená v § 322 ods. 3 Tr.
poriadku, t. j. zákaz zmeny postavenia obžalovaného k horšiemu.

Konajúci súd posúdil konanie obžalovanej ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona, s
ktorou právnou kvalifikáciou skutku sa odvolací súd nestotožnil. Predovšetkým tomu bránilo postavenie
obžalovanej v príspevkovej organizácii S. Q. v V., pretože ako jeho riaditeľka vystupujúca navonok v
jeho mene nemohla uviesť do omylu práve túto príspevkovú organizáciu. Podstatou prečinu podvodu v
zmysle jeho objektívnej stránky je podvodné konanie spočívajúce v tom, že páchateľ uvedie inú osobu

do omylu, využije niečí omyl, resp. zamlčí podstatné skutočnosti, v dôsledku ktorého konania dôjde ku
škode na cudzom majetku a páchateľ obohatí sám seba alebo inú osobu. V prípade uvedenia do omylu
právnickej osoby musí byť za ňu uvedená do omylu fyzická osoba, ktorá je oprávnená konať v mene tejto
právnickej osoby, teda je oprávnená vykonať príslušný právny úkon spojený s majetkovou dispozíciou
v mene právnickej osoby. Z toho možno usudzovať na to, že fyzická osoba konajúca v mene právnickej

osoby nemôže uviesť do omylu právnickú osobu, v ktorej mene koná. Za danej situácie potom odvolací
súd uzavrel, že právna kvalifikácia skutku nezodpovedá zákonu.

Konanieobžalovanejpodľanázoruodvolaciehosúdubolopotrebnéposúdiťakoprečinspreneverypodľa
§ 213 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zákona, keďže obžalovaná ako štatutár zodpovedajúca za hospodárenie

príspevkovej organizácie S. Q. v V. si prisvojila finančné prostriedky, ktoré jej boli zverené, aby s nimi
nakladala ako správca majetku samosprávneho kraja. Obžalovaná totiž bola oprávnená nakladať s
finančnými prostriedkami príspevkovej organizácie a to nielen s príspevkom od samosprávneho kraja
ale aj s výnosmi za činnosť súvisiacu s archeologickými výskumami a zodpovedala za ne, preto ak
prevzala odmeny vyplácané na základe fiktívnych dohôd o vykonaní práce a tieto si ponechala, naplnila

tak objektívnu stránku skutkovej podstaty prečinu sprenevery. Pritom nie je rozhodujúce, či obžalovaná
si ponechala finančné prostriedky v celom rozsahu alebo ich čiastočne alebo v celom rozsahu použila
pre reprezentačné účely múzea pri realizovaných výstavách.

Uvedené porušenie Trestného zákona pri právnom posúdení skutku viedol odvolací súd k zrušeniu

napadnutého rozsudku v celom rozsahu a keďže vykonané dokazovanie konajúcim súdom po jeho
doplnení v odvolacom konaní na verejnom zasadnutí postačovalo na rozhodnutie vo veci samej,
odvolací súd rozhodol vo veci s konečnou platnosťou. Po úprave skutku v minimálnom rozsahu
doplnením postavenia obžalovanej ako riaditeľky pri páchaní trestnej činnosti odvolací súd konanie
obžalovanej právne kvalifikoval ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zákona, pretože

svojím konaním spôsobila väčšiu škodu, čo je kvalifikačným momentom uvedeným pod písm. a/ v ods. 2.

Pri ukladaní trestu odvolací súd v zhode s konajúcim súdom prihliadal na existenciu poľahčujúcich
okolností, na spôsob spáchania činu, motív jeho spáchania, zavinenie, spôsobený následok ako aj
na osobu obžalovanej berúc do úvahy aj zabezpečenie účelu trestu vymedzeného v § 34 ods. 1 Tr.

zákona. Po zhodnotení do úvahy prichádzajúcich kritérií a s prihliadnutím aj na zásadu stanovenú v
§ 322 ods. 3 Tr. poriadku, že na podnet odvolania v prospech obžalovaného nemôže dôjsť k zhoršeniu
jeho postavenia, odvolací súd uložil obžalovanej samostatný peňažný trest vo výmere 500,- eur so
stanovením náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov pre prípad jeho úmyselného
zmarenia. Prečin sprenevery podľa § 213 ods. 2 Tr. zákona je rovnako trestným ako prečin podvodu

podľa
§ 221 ods. 2 Tr. zákona, z ktorého bola obžalovaná uznaná vinnou konajúcim súdom. Konajúci súd
priznal obžalovanej poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona, t. j. že obžalovaná viedla
riadny život pred spáchaním žalovaného prečinu, čo zodpovedá zisteniam plynúcim tak z odpisu registra
trestov ako aj z evidencie priestupkov a z hodnotenia obžalovaného v mieste jej trvalého bydliska a od

zamestnávateľa. Obžalovaná doposiaľ súdne trestaná nebola a nespáchala žiadny priestupok, pritom
v mieste bydliska nemajú o nej negatívne poznatky a zamestnávateľ ju hodnotí pozitívne. Uloženie
peňažného trestu predovšetkým so zreteľom na dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku (takmer 8
rokov),možnopovažovaťzadostatočný,ktorýzabezpečíúčeltrestuvymedzenýv§34ods.1Tr.zákona.Napokon odvolací súd uložil obžalovanej, aby škodu uplatnenú S. Q. v V. vo výške 4.725,54 eur uhradila,
pretože škoda čo do základu a jej výšky bola v tomto trestnom konaní dokázaná. Príčinná súvislosť

medzi protiprávnym konaním obžalovanej a vznikom škody je daná. Ak by totiž obžalovaná neprevzala
peňažné prostriedky vyplatené na základe fiktívnych dohôd a neponechala si ich, nevznikla by škoda
príspevkovej organizácii. Okrem toho je potrebné uviesť i to, že uloženie povinnosti obžalovanej nahradiť
škodu poškodenej strane S. Q. v V. je v súlade s právnou úpravou, pretože aj podľa § 6 ods. 1 Zásad
hospodárenia a nakladania s majetkom Prešovského samosprávneho kraja je správca okrem iného

oprávnený a povinný so zvereným majetkom podľa § 6 ods. 2 týchto zásad nakladať v súlade so
zákonom o majetku a so zásadami hospodárenia s majetkom vyššieho územného celku. S. Q. v V. má
právnu subjektivitu a preto má aj oprávnenia samostatne vystupovať ako strana v trestnom konaní.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd nevyhovel odvolaniu obžalovanej v ňou navrhovanom
rozsahu ale na podklade jej odvolania zrušil napadnutý rozsudok pre pochybenie vo výroku o vine a

následne rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.