Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. apríl 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/149/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413206239
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4413206239.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej

a sudkýň Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu: CD
Consulting, s. r. o., so sídlom Příkop 843/4, Brno- Zábrdovice, Česká republika, IČO: 26 429 705 proti
žalovanej: B. N., nar. 26. XX. XXXX, bytom O., A. XXX/XX, o zaplatenie 344 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 9. novembra 2016 č. k.
13C/196/2013-184 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, konanie v časti o zaplatenie
zmenkového úroku vo výške 0,19% denne zo sumy 344 eur od 20. 05. 2010 do zaplatenia zastavil a
o trovách konania rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie
odôvodnil čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 3 Smernice 93/13/EHS, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 4
písm. k/, l/, § 3 ods. 1, § 39, § 495 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 6
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 265 Obchodného zákonníka, čl. I § 77 ods.

1, 2, § 10, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 5 ods. 1, 2, 3, § 48 ods. 1 bod 2 zákona č. 191/1950
Zb. zákona zmenkového a šekového. Uviedol, že dňa 11. 12. 2009 žalovaná ako dlžníčka uzavrela
so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s. r. o., Pribinova 25, Bratislava ako veriteľom zmluvu o úvere č.
401900173, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 200 eur a žalovaná sa zaviazala zaplatiť
veriteľovi úver spolu s poplatkom vo výške 160 eur, t. j. celkovo čiastku 360 eur, a to v 9 mesačných
splátkach po 40 eur, počnúc dňom 15. 01. 2010. V zmluve bolo uvedené, že finančné prostriedky boli
poskytnuté na výkon povolania a zároveň na druhej strane zmluvy o úvere sa nachádzajú všeobecné

podmienky poskytnutia úveru, kde v článku 14 sú uvedené ustanovenia dohody o vyplnení zmenky,
podľa ktorých na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho
z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil vystaviteľ zmenky, v ktorých nie sú
vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že
zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok
stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky prípadne
uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky. Zmenková

suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi
vzniknú ku dňu vyplnenia prvej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na prvej
zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný
celý dlh. Zároveň žalovaná dňa 11. 12. 2009 podpísala veriteľovi zmenku s tým, že zaplatí za tútozmenku pri predložení na rad POHOTOVOSŤ s. r. o. Bratislava sumu 344 eur a zmenkový úrok 0,25
% denne od 20. 05. 2010, pričom zmenková suma, ako aj dátum začiatku úročenia boli do zmenky
dopísané dodatočne, keď sa stal splatný celý dlh. V zmenke je uvedené, že je splatná „bez protestu“,

„na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a že je splatná pre POHOTOVOSŤ s. r. o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava (zmluva o úvere a zmenka). V exekučnom konaní 9Er/41/2011 sa
spoločnosť POHOTOVOSŤ s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, ako oprávnená domáhala voči žalovanej
ako povinnej vymoženia sumy 344 eur s príslušenstvom, pričom k žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola doložená zmluva o úvere č. 401900173 zo dňa 11. 12. 2009 a rozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu Bratislava SR 09550/10 zo dňa 18. 10. 2010, ktorý bol vydaný na základe
neúplnej zmenky (blankozmenky). Okresný súd Nové Zámky svojim uznesením 9Er/41/2011-9 zo dňa
25. 01. 2011 zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesením 9Er/41/2011-18
zo dňa 17. 05. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26. 06. 2012 súd exekučné konanie zastavil.
Podaním zo dňa 22. 12. 2015 žalobca doručil súdu späťvzatie žaloby v rozsahu zmenkového úroku
vo výške 0,19 % denne bez uvedenia dôvodu a žiadal konanie v tejto časti zastaviť, v dôsledku čoho

súd konanie v tejto časti zastavil podľa § 145 ods. 2 CSP. Na základe vykonaného dokazovania dospel
súd k záveru, že žaloba žalobcu v zostávajúcej časti nie je dôvodná. V zmysle ustálenej judikatúry
Európskeho súdneho dvora (ESD) je súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný
z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah a teda či sa na
konkrétny právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany

spotrebiteľa. Aj v tomto konaní bol súd povinný z úradnej moci skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský
vzťah a to bez ohľadu na to, že sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky. Z rozhodovacej činnosti
súdu je pritom známe, že pôvodný remitent - spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., v prospech ktorého
žalovaná zmenku vystavila a ktorý predmetnú zmenku od žalovanej prijal, sa zaoberá aj poskytovaním
spotrebiteľských úverov a tento je taktiež vedený v registri veriteľov a podregistri iných veriteľov, ktorý

vedie Národná banka Slovenska ako iná spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské /iné úvery. Preto si súd
zabezpečil zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bola predmetná zmenka vystavená a
vykonal dôkaz oboznámením tejto zmluvy. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že súd mal postupovať
podľa procesných pravidiel nariadenia, súd uviedol, že toto nariadenie v čl. 9 ods. 1 ustanovuje, že
súd určí spôsob a rozsah vykonávania dôkazov potrebných na rozhodnutie podľa pravidiel, ktoré sa

vzťahujú na prípustnosť dôkazov. Keďže nariadenie žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov neobsahuje,
v súlade s ustanovením čl. 19 nariadenia je potrebné riadiť sa procesným právom Slovenskej republiky.
Pokiaľ ide o prejednaciu zásadu podľa § 185 CSP, na ktorú odkazoval žalobca, súd zdôraznil, že
povinnosťou súdu je ex offo skúmať, či nejde o spotrebiteľský vzťah. Žiadne ustanovenie nariadenia
nevylučuje takéto skúmanie spotrebiteľského charakteru právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania,

a to aj v prípade, ak je žalovaný prípadne nečinný a nedoručí súdu odpoveď na žalobný návrh. Pre taký
prípad čl. 7 ods. 3 nariadenia ustanovuje len toľko, že súd má aj napriek nečinnosti žalovaného konať
a vydať rozsudok; to však neznamená, že vydaniu rozsudku nesmie predchádzať ex offo preskúmanie,
či nejde o spotrebiteľský vzťah. Cieľom nariadenia je zjednodušiť a zrýchliť cezhraničné konania s
nízkou hodnotou sporu a na ne nadväzujúce vykonávacie konania, ale v žiadnom prípade nie vylúčiť v

konaniach s nízkou hodnotou sporu ochranu spotrebiteľa, keďže vysoká úroveň ochrany spotrebiteľov
je jedným zo základných princípov Európskej únie a je ustanovená aj v primárnom práve (Zmluva o
fungovaní Európskej únie, Charta základných práv Európskej únie). Súd preto dospel k záveru, že aj v
európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné zachovať vysokú úroveň ochrany
spotrebiteľa, a to aj prostredníctvom vykonávania dôkazov ex offo na zistenie, či predmet konania

nesúvisí so spotrebiteľskými vzťahmi, ak to vnútroštátny procesný predpis umožňuje. Aj pri nečinnosti
spotrebiteľa musí súd dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva
a povinnosti oboch strán (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21. 03. 2012).
V zmysle čl. 3 nariadenia sa jedná o cezhraničný spor, keďže žalobca má sídlo v Českej republike,
teda v inom členskom štáte ako v členskom štáte súdu konajúceho vo veci. Právomoc slovenských

súdov na prejednanie a rozhodnutie daného sporu je daná podľa čl. 16 bod 2 Nariadenia Rady ( ES )
č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach,
podľa ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v
ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Vecne príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie danej veci
je v zmysle čl. 25 bod 1 písm. a) nariadenia. Keďže ide o cezhraničný spor, bolo potrebné určiť

rozhodné právo, ktorým sa daný spor má riešiť. Súd dospel k záveru, že bez ohľadu na to, či bude
toto konanie považovať za spor súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou - v takom prípade je potrebné
aplikovať čl. 6 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky - alebo výlučne za spor zo zmenky - a vtedy určí rozhodné právo podľa§ 10 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v
znení neskorších predpisov (keďže nebolo preukázané ani tvrdené, že by si žalobca a žalovaná zvolili
rozhodné právo) - daný právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko

zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto bolo v Slovenskej republike a aj sídlo
pôvodného remitenta bolo v Slovenskej republike. Až indosamentom sa dostal do tohto právneho
vzťahu cudzí prvok, čo však nemôže zmeniť uplatňované rozhodné právo, ktorým bolo od začiatku
právo Slovenskej republiky. Vzhľadom na ustanovenia článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru (dohoda o vyplnení zmenky), ako aj vzhľadom na zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom

zmluvy o úvere, zhodu údajov o vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi
a dlžníkovi v zmluve o úvere a na zhodu dátumu vystavenia zmenky súd dospel k jednoznačnému
záveru, že zmenka predložená žalobcom bola vystavená žalovanou ako zabezpečovacia zmenka k
zmluve o úvere, pričom bola vystavená v súlade s článkom 14 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru ako blankozmenka. Vo všeobecnosti môže mať zmenka vystavená dlžníkom pri podpise úverovej
zmluvy resp. pri prevzatí úveru buď uhradzovaciu alebo zabezpečovaciu funkciu. V danom prípade,

keďže ide o spotrebiteľský úver, je však uhradzovacia funkcia vylúčená vzhľadom na výslovný zákaz
splnenia dlhu zmenkou alebo šekom ustanovený v § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch, na
rozdiel od zabezpečovacej funkcie zmenky, ktorá bola v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi zakázaná
až s účinnosťou od 01. 01. 2011. Preto súd mohol v danom prípade považovať zmenku predloženú
žalobcom, ktorá bola nesporne vystavená v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru žalovanej

len za zabezpečovaciu zmenku, nie za samostatnú a nezávislú zmenku prijatú na uhradenie dlhu
žalovanej.Predmetomtohtokonaniajetedanárokžalobcuvyplývajúcizvlastnejvistazmenkyvystavenej
žalovanou pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o. zo zmluvy o úvere. V prvom rade súd považoval za potrebné posúdiť, či zmluva, na základe
ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená zmenkou, je platná a teda či vôbec vzniklo právo na vyplnenie

blankozmenky. Uvedená Zmluva o úvere č. 401900173 je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa
znaky spotrebiteľskej zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Ide o predtlačenú formulárovú
(typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami
sú POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci svojej
podnikateľskej činnosti, a žalovaná ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v

rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom. Na tomto
nič nemení ani skutočnosť, že v zmluve bolo vyznačené, že finančné prostriedky sa poskytujú na
výkon zamestnania, avšak z rozhodovacej praxe súdu je známe, že tieto úvery neboli poskytované na
výkon zamestnania, pričom údaje do zmluvy zapisoval pracovník spoločnosti, ktorý cielene uvádzal účel
poskytnutia úveru na výkon zamestnania, aby sa zmluva neposudzovala ako spotrebiteľská. Keďže pri

pochybnostiach o obsahu zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, súd musel dospieť k záveru, že
dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol v danom prípade poskytnutý na výkon zamestnania
zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí. Keďže účel vyznačený v zmluve („na výkon zamestnania
“) súdu preukázaný nebol, súd vychádza z toho, že uvedený úver bol poskytnutý na súkromné
účely (teda na iný účel ako na výkon povolania, zamestnania, podnikania). V prípade pochybností

o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského
charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre
dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný spôsobom
nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť - resp. nie je len
všeobecnýúdajouzavretízmluvy(poskytnutíúveru)navýkonzamestnania,povolaniaalebopodnikania,

ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto
povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Po preskúmaní celej
zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd k záveru, že zmluva je
koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, a to najmä (ale nielen) v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (spísanie

notárskej zápisnice prostredníctvom splnomocnenca, uzatvorenie záložnej zmluvy prostredníctvom
splnomocnenca, niekoľkonásobné zmluvné pokuty, blankozmenka) a zároveň sú celá zmluva a
všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti
dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v
takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v

rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom
spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. ako
veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa článku
14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriektomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej
zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Pri konštatovaní nemožnosti vzniku práva na vyplnenie
blankozmenky na základe neplatnosti zmluvy o úvere z vyššie uvedených dôvodov súd vychádzal aj

z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 06. 05. 2008 sp. zn. 4 Obo 161/2007. Právo zo zmenky,
ktoré si uplatnil žalobca v tomto konaní bolo už uplatnené jeho predchodcom na rozhodcovskom súde,
ktorý návrhu v celom rozsahu vyhovel. Rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom mal
nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť a mal sa stať exekučným titulom, pričom na jeho základe bol
podaný návrh na vykonanie exekúcie proti žalovanej na vymoženie priznanej sumy a jej príslušenstva,

avšak exekučný súd žiadosť na vydanie poverenia zamietol, pričom vo svojom rozhodnutí jednoznačne
konštatoval rozpor konania oprávneného s platnými právnymi predpismi. Vzhľadom k tomu, že vzťah,
z ktorého vznikla zmenka, je vzťahom medzi dodávateľom a spotrebiteľom, tak vzniká otázka, či
zmenka a jej indosácia nadmerne nesťažili, ba dokonca neznemožnili spotrebiteľovi presadiť vlastné
spotrebiteľské práva vrátane práva na ex offo súdnu ochranu (rozsudok Súdneho dvora v spojených
prípadoch C-240/98 až C-244/98). Zmenka totiž objektívne znamená výrazné sťaženie práv vystaviteľa

zmenky napr. sťažené uplatňovanie kauzálnych námietok, prísna lehota na námietky a právo veriteľa na
vyplnenie blanko zmenky. Po indosácii zmenky sa právne postavenie vystaviteľa zmenky vzniknutej zo
spotrebiteľskej zmluvy ešte viac sťažuje ak nie je priamo až znemožnené. Žalobca sa striktne pridržiava
práv, ktoré sú vo všeobecnosti priznávané majiteľovi zmenky po jej indosácii a za irelevantné považuje v
predmetnej veci právo spotrebiteľa podľa čl.6 ods.1 smernice Rady 93/13/ES o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého sa členské štáty majú postarať o to, aby bol spotrebiteľ
zbavený účinkov neprijateľných zmluvných podmienok a vo svetle uznesenia Súdneho dvora C-76/10
(POHOTOVOSŤ proti Korčkovská) aj plnenia úrokov a poplatkov pri neuvedení ročnej percentuálnej
miery nákladov. Článok 6 smernice je treba považovať za ustanovenie rovné kogentným ustanoveniam
vnútroštátneho práva a poskytovanie ochrany je treba naplniť v rovine pravidiel verejného poriadku,

teda vždy a za každých okolností. Zmenkové práva žalobcu môžu byť v rozpore so spotrebiteľskými
právami žalovanej, keďže spotrebiteľské právo vnáša osobitosti do tradičného súkromného práva a táto
skutočnosť aj predurčuje jeho prednosť a zákaz jeho zneužitia (nález Ústavného súdu ČR vo veci IV.ÚS
457/10, podľa ktorého je zákaz zneužitia práva silnejší než dovolenie dané právom, a teda výkonu práva,
ktorý je jeho zneužitím nemôžu súdy poskytnúť ochranu, lebo by to bolo v rozpore nielen s § 3 OZ,

ale predovšetkým čl. 36 Listín). Súd preto nevidí najmenší dôvod na presadzovanie iného právneho
názoru a je si vedomý prísnej formálnosti zmenkového práva, no nie je možné akceptovať právnu prax, v
dôsledku ktorej dochádza k využitiu, resp. zneužitiu zmenkových inštitútov v neprospech jednej zmluvnej
strany. Samotná formálnosť zmenkového práva nemôže byť argumentačnou základňou, z ktorej by súdy
mali pri posudzovaní obdobných prípadov vychádzať. Je to práve zmenkové právo, ktorého základné

princípy či inštitúty sú zneužívané. Bez existencie legislatívnych mechanizmov umožňujúcich zabrániť
vyššie naznačeným postupom, je dôležité, aby sa v aplikačnej praxi hľadali také východiská, ktoré by
zneužívaniu práv zabránili. V konečnom dôsledku je neprehliadnuteľný aj historický výklad zákonodarcu,
ktorý postupne od obmedzenia zmeniek v spotrebiteľských úveroch (§ 4 ods. 6 zákona č.258/2001
Z. z.) uzákonil ich úplný zákaz (§ 17 ods. 3 zákona č.129/2010 Z. z.). Indosácia zmenky je tiež v

zjavnom rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého si spotrebiteľ ani inak nesmie zhoršiť
svoje postavenie. Z dôvodu blízkosti princípov zmenkového práva je pre rozhodovaciu činnosť súdov
inšpiratívne prelomenie prísnej formálnosti zmenkového práva nemeckou judikatúrou (rozsudok BGH,
25.2.1965 - II. ZHR 191/62 Hamm). Ak dohoda o vypĺňacom práve pri blankozmenke nezohľadňuje
vyššie uvedené práva spotrebiteľa a umožňuje indosáciou zmenky vymôcť od spotrebiteľa plnenie z

neprijateľných podmienok, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Bez platnej dohody o vypĺňacom
práve niet platnej zmenky ( rozsudok NS SR vo veci 4Obo 161/2007). Neplatnosť zmenky potom
determinuje výsledok sporu. V prejednávanom spore je jednoznačné, že medzi stranami sporu ide
o spotrebiteľský vzťah založený zmluvou o úvere č. 401900173 zo dňa 11. 12. 2009, pričom v ten
istý deň žalovaná vystavila veriteľovi zmenku v zmysle čl. 14 všeobecných podmienok poskytnutia

úveru, avšak podľa názoru súdu uvedená zmenka je neplatná, nakoľko bola vystavená v rozpore so
zákonom a spôsob, akým sa pôvodný veriteľ a následne žalobca domáha svojich práv na základe takto
vystavenej zmenky považuje súd za obchádzanie zákona, čo znamená, že právny úkon síce neodporuje
výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon
dodržaný nebol. O nedovolenosť, a teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide tiež v prípade,

keď sa tento prieči dobrým mravom. Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov,
ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho
práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto
správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci(rozsudok NS SR vo veci 4Obo 161/2007). Ustanovenie článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru v zmluve o úvere zo dňa 11. 12. 2009 je jednoznačne v rozpore s § 3 OZ, ako aj s ustanoveniami
Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa (§ 53 a § 54) a spôsobuje značnú nerovnováhu

medzi účastníkmi tohto záväzkového vzťahu, a preto zmenku, ktorá bola vystavená na základe tohto
zmluvného dojednania, je potrebné považovať za neplatnú, keďže samotná dohoda o vyplnení zmenky
je neplatná. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, podľa ktorého bolo potrebné pri rozhodovaní o
uplatnenom nároku vychádzať výlučne z predloženej zmenky, predstavujúcej samostatný abstraktný
záväzok neakcesorickej povahy. Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov,

iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru
síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje, ale podľa čl. 10 tejto smernice
jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak
zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Hlavným rizikovým prvkom potom v danom spore
je z pohľadu ochrany spotrebiteľa abstraktný charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri
uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú

zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Rešpektovanie
výlučne abstraktného charakteru zmenky je, vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ, neprijateľné.
Súdny dvor EÚ už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré
prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu
predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice Rady

č. 93/13/EHS musí byť poskytnutá spotrebiteľovi, čo potvrdzuje aj čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/
EHS. Ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky vnútroštátny súd vôbec nemal možnosť
hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, išlo
by o podstatné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. V
takomto právnom režime je nemožné alebo minimálne neprimerane ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol

ochrany svojich práv, ak by v konaní o vymáhaní pohľadávky nebolo možné skúmať nekalosť zmluvných
podmienok. Napriek abstraktnému charakteru zmenky už ustanovením § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere bolo v súvislosti
s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby zakázané splniť dlh zmenkou alebo šekom.

Veriteľ smel podľa zákona prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru, len ak šlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola
maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne
30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore

s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie
vydať. Ustanovenie tohto odseku platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv
zo zmenky. V tomto prípade právny predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval
a zmenku, napriek výslovnému zákazu, prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka bola teda
vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a aj v rozpore s právom Európskej únie.

Vystavenímzmenkyvrozsahunadzákonompovolenýlimit,vzhľadomnapovahutohtocennéhopapiera,
bolo zhoršené postavenie žalovanej. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy na
ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a preto na podklade
takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná. Na takomto
závere nič nemení ani skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava, platná do 31. 12. 2010, umožňovala

používaťzmenkyajvspotrebiteľskomvzťahu,pretožekeďžezmenkovéprávoakotakévsúdnomkonaní
znevýhodňuje žalovanú ako zmenkového dlžníka, a keďže podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna právna úprava, ktorá
umožnila za istých okolností do 31. 12. 2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských vzťahoch, je
nepoužiteľná. Z uvedených skutočností súd dospel k záveru, že z takejto zmenky nemohol vzniknúť

platný zmenkový záväzok. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, avšak procesne
úspešnej strane sporu, t.j. žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne zo
spisu nevyplývajú.

2. Proti tomuto rozsudku, v jeho zamietajúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

žalobca, odôvodniac ho tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, strane sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd vo veci vykonal dokazovanie
s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi, aj keď to strany nenavrhli.Podľa § 120 OSP dokazovanie v sporom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená,
že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré navrhli.
Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou jasne dokázal svoje právo

na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovanej
žiadnych námietok nebolo, a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších
dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Iné dôkazy, ako tie, ktoré navrhli účastníci konania
môže súd využiť len výnimočne. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samostatného
doterajšieho dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej

sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní
bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 nariadenia
vzniesť námietky voči zmenke, ak tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté a
to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy,
bez návrhu žalovanej a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré
údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany žiadnym spôsobom

nedovolávala, uplatnenú pohľadávku nerozporovala, svojím konaním ju prakticky uznala. Súd iniciatívne
rozširoval okruh dotazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad
pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec
navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil žalovanú v tomto
konaní. Takéto správanie súdu je neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý

súdny proces. Súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných skutočností.
Za nesporné považoval to, že žalovaná so spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere,
ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou, a že žalovaná
uzatvorila zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jednej zo
strán. Súd tieto nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Takéto skutočnosti

nemožno považovať za nesporné. Žalovaná, ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili,
preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Ak súd svoje
rozhodnutie založil na týchto nesporných skutočnostiach, toto rozhodnutie je postihnuté vadou, ktorá
má za následok jeho nesprávnosť. Prvoinštančný súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie
nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii príslušných právnych predpisov práva

Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek
spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy. Nie
je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvoinštančný súd
sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zák. č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal
a ignoroval predmet sporu. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah.

Súd však vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Žalovaná vo
všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú
z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaná, tým
menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. Z uvedeného vyplýva, že je síce prípustné

za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť
vznesená zo strany žalovanej a predovšetkým žalovaná v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na
preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu aj iniciatívu na seba prevzal súd a
suploval aktivitu žalovanej. V danom prípade následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci - súd
porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 OSP, súd porušil ustanovenia

o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré
nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia vykonané
bez návrhu. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22. 08. 2002 sp. zn.
25Cdo 1839/2000. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku,
nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa Zákona spotrebných úveroch a že tomuto

zákonu odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda
ide o platnú zmenku. Uplatnený nárok žalobcu je tak v celom rozsahu dôvodný. Ďalej uviedol, že
pôvod informácie prvoinštančného súdu o existencii pripomienky Európskej komisie k veci C-558/13
je pochybný. Prvoinštančný súd nie je a nebol účastníkom označeného prejudiciálneho konania.
Prvoinštančný súd odôvodnenie svojho rozhodnutia založil na argumentácii, ktorú získal z neznámeho

a neverejného zdroja, čo je v právnom štáte neprípustné. K obsahu pripomienky Európskej komisie
k veci C-558/13 uviedol, že ide len o jeden z názorov jedného z účastníkov prejudiciálneho konania.
Prvoinštančný súd si osvojil pripomienky Európskej komisie vo veci C-558/13, avšak z neznámych príčin
sa vôbec nezaoberal inými vyjadreniami a pripomienkami iných účastníkov prejudiciálneho konania.Ďalej uviedol, že nikto v konaní netvrdil, že žalovanej bol poskytnutý spotrebiteľský úver, teda nie
úver v súvislosti s jej podnikateľskou činnosťou a nikto túto skutočnosť v konaní ani nepreukázal.
Napriek tomu z tejto skutočnosti súd pri rozhodovaní vychádzal. Napadnuté rozhodnutie súdu je

prekvapivé, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. Poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013.
Žalobca na záver uviedol, že samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťa,
aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná
bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase vyplnenia. Zmenka preto aj

v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Z uvedeného vyplýva, že prípustné sú
akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň je blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v
dohode o vyplňovacom práve. Zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po
vystavení, pretože inak by použil spojenie v čase vystavenia, resp. by vylúčil vyplňovanie zo strany
veriteľa. Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla
byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava

explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná mu
náhradu trov odvolacieho konania.

3.KrajskýsúdvNitreakosúdodvolací(§34CSP)preskúmalrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutej

časti bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov
konania ako vecne správny potvrdiť.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia zmenkovej sumy 344 eur spolu so

zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 344 eur od 20. 05. 2010 do zaplatenia a úrokom
vo výške 6% ročne zo zmenkovej sumy 344 eur od 03. 08. 2010 do zaplatenia, zmenkovou odmenou vo
výške 1/3% zmenkovej sumy, a teda 1,15 eura a náhradou trov konania. Podaním zo dňa 21. 12. 2015
vzal žalobca žalobu v časti zaplatenia zmenkového úroku 0,19% denne späť. Napadnutým rozsudkom
súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19% denne v časti

uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zastavil, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a o
trovách konania rozhodol tak, že žalovanej nárok na ich náhradu nepriznal. Predmetom prejednania
odvolacím súdom, v dôsledku žalobcom podaného odvolania, bola zamietajúca časť napadnutého
rozhodnutia, vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadu, ak
a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi s stranami vyplýva z osobitného predpisu.

9. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľv podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

11. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní dospel
k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pričom
v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné
skutočnosti a to i tie, ktoré žalobca uvádzal v odvolaní, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 387 ods. 1 CSP v jeho napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil, a keďže s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

12. Žalobca sa v odvolaní zameral predovšetkým na zdôraznenie platnosti príslušnej zmenky a jeho
námietkyboliprejavomsnahyonepripustenieakéhokoľveksúdnehoprieskumuokolnostívznikuzmenky
a vykonania dokazovania v tomto smere. Odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu, spochybňujúcou
postup súdu pri vykonávaní dôkazov nestotožnil. Predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky

indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej republike, ktorý si svoje právo vyplývajúce zo zmenky
uplatňuje pred súdom Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou
sporu upraveného nariadením. Článok 4 nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade písomný spôsob
vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti.
Odvolací súd však dospel k záveru, že cieľom nariadenia nie je obmedziť súdy pri zadovážení si dôkazov

potrebnýchprerozhodnutievoveci,aleumožniťimvyužívanietechnickýchainýchprostriedkovvzáujme
toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Znenie článku
4 nariadenia nemožno preto vykladať tak, že by na základe neho nemal súd k dispozícií iné dôkazné
prostriedky než príslušné tlačivá a nemal by ani možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi. Z
čl. 8 a 9 tohto nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná

možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné. Zjednodušená forma konania podľa nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho
dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi, ak nie je ustanovené inak,
procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z čl. 19 nariadenia.

13. V danom prípade predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu spojených so
spotrebiteľskou úverovou zmluvou. S ohľadom na výnimočnosť spotrebiteľského vzťahu a potreby
súdnej ochrany spotrebiteľa súd prvej inštancie správne skúmal charakter tohto vzťahu. Špeciálna

úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy o úvere bola obsiahnutá v Zákone o
spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere v danej veci bol preukázaný bez
akýchkoľvek pochybností. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je, že sú väčšinou pre spotrebiteľa
vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver
poskytnutý právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa, pričom súčasťou zmluvy o úvere

boli všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaná nemohla ovplyvniť, lebo boli vopred pripravené
pre veľký počet spotrebiteľov. Dodávateľ mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v
priebehu konania nebolo preukázané, že úver bol poskytnutý žalovanej na výkon zamestnania. V
prípade pochybnosti účelu poskytnutia spotrebiteľského úveru, a teda dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ, resp. jeho právny nástupca. Dôkaznú povinnosť

si žalobca v danej veci nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou rovnaký vplyv, ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený
nebol. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, podľa ktorého bolo potrebné pri rozhodovaní
o uplatnenom nároku vychádzať výlučne z predloženej zmenky, predstavujúcej samostatný abstraktný
záväzok neakcesorickej povahy. Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov,

iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru
síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje, ale podľa čl. 10 tejto smernice
jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy,
ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Hlavným rizikovým prvkom potom v danej veci
je z pohľadu ochrany spotrebiteľa abstraktný charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri

uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Rešpektovanie
výlučne abstraktného charakteru zmenky je, vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ neprijateľné.
Súdny dvor EÚ už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej špecifiká súdneho konania, ktoréprebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu
predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice Rady
č. 93/13/EHS musí byť poskytnutá spotrebiteľovi, čo potvrdzuje aj čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/

EHS. Ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky vnútroštátny súd vôbec nemal možnosť
hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, išlo
by o podstatné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. V
takomto právnom režime je nemožné alebo minimálne neprimerane ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol
ochrany svojich práv, ak by v konaní o vymáhaní pohľadávky nebolo možné skúmať nekalosť zmluvných

podmienok. Napriek abstraktnému charakteru zmenky už ustanovením § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere bolo v súvislosti
s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby zakázané splniť dlh zmenkou alebo šekom.
Veriteľ smel podľa zákona prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru, len ak šlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola

maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne
30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore
s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie
vydať. Ustanovenie tohto odseku platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv

zo zmenky. V tomto prípade právny predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval
a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka bola teda
vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a aj v rozpore s právom Európskej únie.
Vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto cenného
papiera bolo zhoršené postavenie žalovanej. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy

na ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a preto na
podklade takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná. Na
takomto závere nič nemení ani skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava platná do 31. 12. 2010
umožňovala používať zmenky aj v spotrebiteľskom vzťahu, pretože keďže zmenkové právo ako také
v súdnom konaní znevýhodňuje žalovanú ako zmenkového dlžníka, a keďže podľa článku 7 ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna
právna úprava, ktorá umožnila za istých okolností do 31. 12. 2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských
vzťahoch, je nepoužiteľná. Z uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že z takejto zmenky
nemohol vzniknúť platný zmenkový záväzok, preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom
zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne

správny potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, avšak keďže jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že

žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia
§ 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade
by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2
CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanej
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a

rozhodnutávzmyslečl.17CSProzhodol,žežalovanejsanáhradatrovodvolaciehokonanianepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).