Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. apríl 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/317/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5314210013
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5314210013.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu, členov
senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci žalobcov 1/ W. M., rod. B., nar. XX.
XX. XXXX, bytom D. XXX, 2/ X. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom tamtiež, zastúpených JUDr. Michalom
Roštárom, advokátom so sídlom Z., Z. X. XX proti žalovanému Obec Olešná, Olešná 493, IČO: 00 314
161, zastúpenému JUDr. Vlastou Lehutovou, advokátkou so sídlom Čadca, Matičné námestie 2847/3 A,
IČO: 42 351 502, za účasti Okresnej prokuratúry Čadca, Slovenských dobrovoľníkov 2749/12A, Čadca,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Čadca, č.k. 7C/237/2014-183 zo dňa 06. 12. 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcom p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa ust. § 137 CSP, § 132 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2, 3,
4, § 865 ods. 3, § 872 ods. 1, 2, 4 OZ, § 205 ods. 1, 2, § 206 OZ účinného do 31. 12. 1991 určil, že parcely
CKN 437/4 - orná pôda o výmere 275 m2 a CKN 438/7 - orná pôda o výmere 28 m2, nachádzajúce sa
v katastrálnom území D., zapísané na LV č. XXXX, patria do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov,
ktorým vzhľadom na plný úspech vo veci priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1 CSP). Mal za to, že na strane žalobcov je naliehavý právny záujem na
určení vlastníckeho práva k predmetným parcelám, pretože je rozpor medzi hmotnoprávnym stavom
vlastníctva, ktorý svedčí v prospech žalobcov a formálnym stavom vykazovaným na liste vlastníctva č.
XXXX, ktorý svedčí v prospech žalovaného. Ďalej mal za to, že v konaní nebolo sporné, že žalobcovia
uzavreli 04. 03. 1987 s Miestnym národným výborom v D. dohodu o zriadení práva osobného užívania
pozemku č.j. 183/1987, na základe ktorej tento zriadil žalobcom právo osobného užívania pozemku
parcela č. 5087/107 k.ú. D. o výmere 475 m2 pod výstavbu rodinného domu, za čo žalobcovia uhradili 1
900,- Kčs. Právo osobného užívania pozemku vzniklo registráciou dohody na Štátnom notárstve v Čadci
11. 03. 1987 pod č. II 149/87. Žalobcovia na tomto pozemku postavili rodinný dom súp. č. XXX v súlade so
stavebným povolením vydaným Okresným národným výborom - Odbor územného plánovania v Čadci z
28. 08. 1987 a následne bolo 24. 08. 1990 vydané kolaudačné rozhodnutie. Medzi stranami nebolo ďalej
sporné, že v čase, kedy bol žalobcom daný pozemok do osobného užívania, boli už na mieste samom
vytýčené hranice parciel vykonané zatlčením železných kolíkov do zeme. Žalobcovia začali užívať
pozemok v takom rozsahu, v akom bol v prírode vytýčený železnými kolíkmi v čase, kedy im bol daný na
základe dohody osobného užívania a následne, podľa toho, ako boli zatlčené železné kolíky do zeme,
vybudovali oplotenie tohto pozemku. Od roku 1987 žalobcovia pozemok, tak ako bol vytýčený železnými
kolíkmi, až doposiaľ užívajú tak, že na časti pozemku majú postavený rodinný dom a časť pozemku tvorí
záhrada okolo rodinného domu. Neskôr bolo zistené, že pozemok, ktorý bol žalobcom daný do osobného

užívania, je totožný s pozemkom, ktorý žalobcovia skutočne držia v prírode len sčasti, a to čo do parcely
CKN 435/1 k ostatnej časti pozemku, t. j. k parcelám CKN 437/4 a CKN 438/7 svedčí vlastnícke právo
podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX žalovanému. Žalovaný potvrdil, že pri výstavbe rodinných domov
došlo k posunutiu hraníc pozemkov, a to tak, že jednotliví vlastníci pozemkov majú svoje domy postavené
sčasti na svojom a sčasti na susedovom pozemku. Namietal, že u žalobcov nebola splnená jedna z
podmienok vydržania, a to podmienka dobromyseľnosti žalobcov počas vydržacej doby. Podľa súdu však
vydržacia doba začala plynúť dňa 11. 03. 1987, kedy bola dohoda o zriadení práva osobného užívania
pozemku registrovaná bývalým Štátnym notárstvom v Čadci a týmto dňom žalobcovia oprávnene vstúpili
do držby sporných pozemkov. Pri výsluchu žalobcovia zhodne uviedli, že v roku 1999 sa v obci robila
plynofikácia a vtedy žalobca podpisoval susede p. V. papier o vstupe na pozemok, pričom išlo o
listinu označenú ako „povolenie vstupu na pozemok“ zo dňa 27. 08. 1999. Svedkyňa Y. V. potvrdila,
že keď chcela prípojku plynu, potrebovala podpis od žalobcov, že môže kopať prípojku plynu cez ich
pozemok a vtedy zistili žalobcovia, že majú postavený rodinný dom na obecnom pozemku. Vzhľadom
k uvedenému mal súd za to, že žalobcovia sa dozvedeli o tom, že došlo k posunutiu hraníc pozemkov
v roku 1999, keď sa v obci robila plynofikácia, po tom, čo žalobcu suseda poprosila o jeho písomný
súhlas. Pre oprávnenosť držby sa vyžaduje domnelý titul, teda dôvod, od ktorého si odvodzoval držiteľ
nadobudnutie vlastníckeho práva. V danej veci domnelý titul nespočíval v neplatnosti, či neúčinnosti
prevodu (neplatná zmluva), ale v tom, že žalobcom a okolitým vlastníkom (susedom) boli odovzdané
zamerané a vyznačené pozemky, ktorých hranice rešpektovali a užívali. Žalobcovia takto odovzdaný,
zameraný a vyznačený pozemok užívali nerušene až do roku 1999. Odovzdanie vyznačeného pozemku
na mieste samom, ktoré označené hranice rešpektujú žalobcovia, susedia, i žalovaný, je dostatočným
titulom pre to, aby držiteľ bol považovaný za oprávneného držiteľa, ktorý drží vec ako vlastnú, preto
vzhľadom na odovzdanie pozemku do osobného užívania žalobcov, transformáciou osobného užívania
na vlastníctvo a okolnosti držby, považoval žalobcov za dobromyseľných držiteľov od 11. 03. 1987, ktorí
nadobudli vlastnícke právo k pozemku vydržaním 11. 03. 1997, keďže do doby oprávnenej držby treba
započítať aj dobu pred 01. 01. 1992 (R 83/2002). Dobromyseľnosť držby spornej časti zodpovedajúcej
parcelám CKN 437/4 a CKN 438/7 bola objektívna a nie len subjektívnym presvedčením žalobcov.
Ich dobromyseľnosť potvrdili aj vypočutí svedkovia, pričom svedok F. O. (starosta od roku 1990 do
roku 2014) výslovne uviedol, že od samého začiatku, keď ľudia domy stavali, boli uvedení do omylu,
keďže všetci v dobrej viere stavali domy v zmysle geometrických plánov a vytyčovacích plánov, aj
keď v skutočnosti to už bolo posunuté. Taktiež žalobcovia rodinný dom stavali v dobrej viere, že ho
stavajú na svojom. Žalobcov v dobrej viere udržiaval aj žalovaný, ktorý akceptoval ich vlastnícke právo
k sporným pozemkom, nakoľko ich nikdy nežiadal o vypratanie nehnuteľností, vydanie bezdôvodného
obohatenia z titulu neoprávneného užívania, ani o vyplatenie nájomného. Pokiaľ žalovaný poukazoval
na to, že žalobcom bol do osobného užívania daný pozemok o výmere 475 m2 a v prípade vyhovenia
žaloby by vlastnili celkom 777 m2, súd uviedol, že podľa skutočnej držby žalobcov je pozemok tvorený
parcelami CKN 435/1 o výmere 220 m2, CKN 437/4 o výmere 275 m2 a CKN 438/7 o výmere 28 m2, čo
spolu predstavuje 525 m2. Rozdiel vo výmere medzi parcelou, ku ktorej bolo zriadené právo osobného
užívania a parcelami, ktoré žalobcovia skutočne držia, je 50 m2, ktorý rozdiel považoval za nepatrný s
tým, že nemožno od žalobcov ako bežných ľudí očakávať, že by pri bežnej opatrnosti mohli zistiť, že v
skutočnosti držia pozemok vo väčšej výmere v porovnaní s výmerou, ku ktorej im bolo zriadené právo
osobného užívania. Mal za to, že žalobcovia v dobrej viere a dobromyseľne vstúpili do držby pozemku
tak, ako bol v teréne vytýčený železnými kolíkmi na základe geometrického plánu a nie je možné od
nich očakávať, aby postrehli rozdiel vo výmerách, keďže nie sú osobami, ktoré by boli v tomto smere
odborne vzdelané.

2. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP a žiadal ho zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá a priznaný
mu nárok na náhradu trov konania. Poukázal na to, že žalobcovia sú podľa listu vlastníctva č. XXX
bezpodielovými spoluvlastníkmi CKN parc. č. 435/1 o výmere 220 m2 zastavané plochy a nádvoria, CKN
parc. č. 435/2 o výmere 220 m2 zastavané plochy a nádvoria a CKN parc. č. 435/3 o výmere 35 m2
zastavané plochy a nádvoria, t. j. o celkovej výmere 475 m2 (pôvodne EN 5087/107 zastavané plochy
a nádvoria o výmere 475 m2), za ktorú zaplatili a ktorý pozemok začali užívať tak, ako bol vytýčený
železnými kolíkmi, tak ako boli tieto zatlčené v zemi, vybudovali na pozemku dom a oplotenie. Neskôr
bolo zistené, že pozemok, ktorý im bol pridelený do osobného užívania, je totožný s pozemkom, ktorý
žalobcovia držia v prírode len sčasti, a to čo do parcely CKN 435/1, pričom ku zvyšnej ohradenej časti
sa domáhajú určenia vlastníckeho práva. Nestotožnil sa s názorom súdu, že vydržacia doba k obecným
pozemkom, ku ktorým sa domáhajú žalobcovia vlastníckeho práva, začala plynúť 11. 03. 1987, kedy

bola zaregistrovaná dohoda o zriadení práva osobného užíva k pozemku EN 5087/107, keďže vydržacia
doba im mohla začať plynúť najskôr 01. 01. 1992 (zákon č. 509/1991 Zb.). Mal za to, že žalobcovia
nesplnili podmienky pre vydržanie sporných nehnuteľností (spôsobilý predmet vydržania, oprávnená
držba podľa § 130 ods. 1 OZ v trvaní minimálne 10 rokov neprerušená a dobromyseľná po celú dobu,
preukázaný titul nadobudnutia), hoci ich fakticky ovládali (oplotenie, obhospodarovanie), keďže nebol
preukázaný titul ich nadobudnutia a dobromyseľná držba. Samotné zameranie (vytýčenie hraníc) nie
je titulom nadobudnutia oprávneného užívania nehnuteľností. Žalobcovia v dôsledku vytýčenia hraníc
bez dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku a následnej registrácie prihradili k parcele
EN 5087/107 sporné obecné parcely a vstúpili do ich užívania len na základe v prírode vytýčených
hraníc. Takúto držbu nemožno posúdiť ako oprávnenú, keďže dohodou o zriadení práva osobného
užívania pozemku im bol pridelený pozemok EN 5087/107 zastavané plochy a nádvoria o výmere
475 m2. Sporné nehnuteľnosti nikdy neboli pridelené, v dôsledku čoho nebola uzavretá ani dohoda o
zriadení práva osobného užívania, registráciou ktorej by im vzniklo právo tieto nehnuteľnosti užívať.
Poukázal na stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie, v ktorých štátny orgán rešpektoval, že
stavba stojí na pozemku EN 5087/107. Mal za to, že žalobcovia nepreukázali žiadny relevantný titul,
na základe ktorého by sporné nehnuteľnosti užívali tak, aby boli splnené podmienky vydržania, keď
žalobcovia neboli po celú dobu vydržania dobromyseľní a držba nebola po celú dobu nerušená, pričom
dobromyseľnosť sa zakladá na tom, že držiteľ je presvedčený, že vec alebo právo mu patrí a držba
musí byť tiež pokojná bez toho, aby si uplatňoval niekto iný právo na túto vec. Už v roku 1999 mali
žalobcovia vedomosť o tom, že pri výstavbe ich rodinného dvojdomu so susedmi došlo k posunutiu
hraníc pozemkov, a to tak, že jednotliví vlastníci pozemkov majú svoje domy postavené sčasti na
svojom a sčasti na susedovom pozemku. Geometrickým plánom č. 23/1999 zo dňa 12. mája 1999 bol
zameraný dom č.s. XXX vo vlastníctve Y. V., pričom zameraním bolo zistené, že stavba sa nachádza
na parcele CKN č. 434 a CKN č. 435, na základe čoho jej žalobca povolil vstup na pozemok parcela
č. 435 za účelom vybudovania a údržby plynovodnej prípojky. V prípade nadobudnutia právoplatnosti
napadnutého rozsudku by boli žalobcovia okrem parciel na liste vlastníctva č. XXX o celkovej výmere
475 m2 s podielovými spoluvlastníkmi pozemkov, ktorých celková výmera spolu predstavuje 778 m2,
čo nie je v súlade s dobrými mravmi, nakoľko im bola pridelená parcela EN 5087/107 o výmere 475
m2 a nie 778 m2.

3. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadali rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť, keďže tento na základe vykonaného dokazovania (výsledky ohliadky
realizovanej na mieste samom 27. 04. 2016, výsluch svedka S. O., svedkyne D. V., svedkyne Ing.
X. - geodetky a jej odborné vyjadrenie, ako i výsluchy žalobcov a vyjadrenie štatutárneho zástupcu
žalovaného) dospel k správnym skutkovým záverom a následne vec správne právne posúdil. Z odvolania
nie je zrejmé, v čom spočíva iná vada konania namietaná žalovaným, ktoré skutkové zistenia si súd prvej
inštancie osvojil nesprávne, keď neponúka správne skutkové zistenia, opierajúc sa o dôkazy vykonané
pred súdom, ktoré by mali vyznieť v jeho prospech a aj keď konkretizuje, v čom rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, napriek vlastným právnym názorom v odvolaní o
začiatku plynutia vydržacej doby alebo nenaplneniu podmienok vydržania daných zákonom nepripája
akékoľvek ich zdôvodnenie, ktoré by pomohlo objektívne vyhodnotiť správnosť jeho právnych názorov,
či odkaz na konkrétny dôkaz vykonaný v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý by svedčil o správnosti
právnych názorov ním formulovaných. Svedkyňa D. V., bývajúca v druhej, samostatnej časti spoločného
dvojdomu, potvrdila, že jej manžel bol určite ohliadať pozemok na účely uzavretia dohody o zriadení
osobného užívania pozemku, ktorý bol vytýčený železnými rúrkami už vtedy ako začali stavať svoju
časť rodinného dvojdomu, pričom oplotenie sa stavalo tak, ako bol pozemok vytýčený železnými rúrkami
a v čase ohliadky súdu bolo na pôvodnom mieste a nebolo posunuté zo žiadnej strany. Žalobcovia
si voči nej neuplatňovali vlastnícke právo k pozemku pod domom (parcela CKN 435/2 formálne v ich
vlastníctve), nežiadali od nej vypratať nehnuteľnosť, odstránenie stavby, či bezdôvodné obohatenie. Na
záhrade a pozemku pritom hospodári len ona, jej priateľ a tri dcéry, pričom vylúčila, že by žalobcovia
tieto pozemky nejakým spôsobom užívali. Vypočutá svedkyňa R. X. (geodet) zhodnotila, že vonkajšie
hranice sporných parciel sú zhodné s oplotením žalobcov, ktoré sa na mieste samom nachádza, pričom
rodinný dom sa nachádza sčasti na parcele CKN 435/1 a sčasti na parcele CKN č. 437/4. V súvislosti
s vymedzením parcely EN 5087/107 v prírode a akceptovaním tohto vymedzenia z pohľadu zriadenia
práva osobného užívania pozemku vypovedal aj svedok F. O. (ako bývalý starosta Obce D.), ktorý na
ohliadke na mieste samom uviedol, že v minulosti ten, kto vytyčoval hranice pozemkov, vytyčoval ich
od parcely CKN 432/2 a tým pádom došlo k posunutiu všetkých nasledujúcich parciel, pričom sa jedná
o dva dvojdomy, čím sa žalobcovia dostali na obecný pozemok, kde svoj rodinný dom stavali v dobrej

viere, že ho stavajú na svojom. On ako zástupca obce nevidel dôvod na to, aby sa vlastníckeho práva
domáhal a určite nepožadoval vypratanie nehnuteľnosti, ani aby bola zbúraná chalupa. K vymedzeniu
parcely EN 5087/107 v prírode na účely uzavretia uvádzanej dohody sa vyjadrili aj žalobcovia, ktorí po
tom, čo boli na bývalom MNV D. so žiadosťou o poskytnutie pozemku na výstavbu rodinného domu, si
ho boli ohliadnuť a už vtedy boli jeho hranice vytýčené železnými kolíkmi zabudovanými v zemi a tak
ako boli tieto železné kolíky zabudované v zemi, aj vybudovali na pozemku oplotenie. To, že dom p. V. je
postavený na ich pozemku CKN parc. č. 435/2, považovali len za formálne s tým, že si naň nenárokujú
a užívajú len to, čo dostali, aký je skutočný stav. Keďže mali zmluvu, pozemok bol vykolíkovaný, verili
tomu, že je všetko v poriadku. Pokiaľ bol vyzvaný súčasný štatutárny zástupca žalovaného, aby predložil
výzvy žalobcom na vypratanie nehnuteľnosti, odstránenie stavby, vydanie bezdôvodného obohatenia
alebo zaplatenie nájomného uviedol, že takéto listiny nemajú. Nesúhlasili s tvrdeniami žalovaného,
že v prípade nadobudnutia právoplatnosti rozsudku budú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemkov,
ktorých celková výmera predstavuje 778 m2, čo nie je v súlade s dobrými mravmi, keďže medzi pozemky
v ich faktickej moci nepatrí parcela CKN 435/2, ktorá je podľa vykonaného dokazovania v dlhodobej
držbe susedy D. V. a ani parcela CKN 435/3 a vlastníctvo na LV č. XXX im svedčí len formálne a tieto
nepovažujú za svoje vlastné.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov doplnil, že podľa ust. § 199 Občianskeho zákonníka
zavedeného novelou č. 131/1982 Zb. právo osobného užívania sa môže zriadiť len k pozemkom,
ktoré sú v socialistickom spoločenskom vlastníctve a ktoré sú podľa územných plánov alebo územných
rozhodnutí určené na výstavbu rodinných domčekov, rekreačných chát alebo garáží alebo na
zriaďovanie záhradiek, pričom pôda určená na iné účely, najmä poľnohospodárska pôda, nesmie sa na
zriadenie práv osobného užívania použiť. Vzhľadom k tomu, že sporné pozemky vedené ako orná pôda
neboli určené na výstavbu rodinných domov, nebolo možné k nim zriadiť právo osobného užívania podľa
uvedeného ustanovenia a sú nespôsobilým predmetom vydržania podľa ust. § 134 ods. 2 OZ do 01. 01.
1992, kedy nadobudol účinnosť Občiansky zákonník č. 509/1991 Zb., a preto vychádzajúc aj z ust. §
129, § 130, § 872, § 868 citovaného zákona sa sporné pozemky mohli stať predmetom vydržania najskôr
01. 01. 1992, kedy zanikli všetky obmedzenia týkajúce sa predmetu vydržania, teda začiatok plynutia
vydržacej doby by mohol začať plynúť najskôr od 01. 01. 1992, pričom 10-ročná doba by uplynula 31.
12. 2001.

5. Žalobcovia vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrvali na svojich
predchádzajúcich vyjadreniach, pričom k tvrdeniu žalovaného, že sporné nehnuteľnosti vedené ako
orná pôda a neboli určené na výstavbu rodinných domov, a preto k nim nebolo možné podľa ust. §
199 OZ v znení ku dňu 11. 03. 1987 zriadiť právo osobného užívania z dôvodu, že neboli spôsobilým
predmetom užívania a spôsobilým predmetom vydržania sa mohli stať najskôr od 01. 01. 1992,
uviedli, že dokazovanie súdu z dôvodu absencie označenej námietky žalovaného nebolo zamerané
na zisťovanie, či pozemok vytýčený v prírode bol určený podľa územných plánov alebo územného
rozhodnutia na výstavbu rodinných domčekov podľa ust. § 199 OZ v znení ku dňu 11. 03. 1987, avšak v
konaní bola predložená dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku, z ktorej obsahu vyplýva,
že právo osobného užívania bolo zriadené za účelom výstavby rodinného domu a odovzdaný pozemok
mal byť na základe tejto dohody zastavaný do dvoch rokov odo dňa vydania stavebného povolenia k
pozemku, bolo riadne vystavené stavebné povolenie i kolaudačné rozhodnutie, na základe čoho niet
pochybností o tom, že odovzdaný pozemok bol podľa územného plánu na zastavanie určený, keď
uvedenú námietku vzniesol žalovaný až vo svojom písomnom vyjadrení, t. j. nie v odvolaní, keď všetky
odvolacie dôvody bol povinný uviesť do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP), ak
túto námietku neuplatnil ani v konaní pred súdom prvej inštancie, hoci mu v tom objektívne nič nebránilo,
a preto sa ňou nie je odvolací súd oprávnený zaoberať (§ 366 CSP).

6. Okresná prokuratúra v Čadci sa k odvolaniu žalovaného, ani k vyjadreniam nevyjadrila.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní
(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

8. Preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo
uviedol v rámci odvolacieho konania žalovaný, krajský súd konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci
samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal dokazovanie

a následne dospel k správnym skutkovým a vyčerpávajúcim právnym záverom. V tomto smere sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade
nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne
skutočnosti, s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť
zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej.

9. Na tvrdenie žalovaného vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov, že sporné pozemky nie sú spôsobilým
predmetom vydržania, odvolací súd neprihliadol z dôvodu, že tento prostriedok procesnej obrany nebolo
možné v odvolacom konaní použiť, keďže nebol uplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie a
odvolateľ netvrdil, že ho vtedy nemohol uplatniť vez svojej viny (§ 366 písm. d/ CSP). Napriek uvedenému
krajský súd uvádza, že z rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania, dohody o zriadení
práva osobného užívania, zápisnice zo šetrenia na mieste samom zo 06. mája 1987, stavebného
povolenia vydaného na podklade územného rozhodnutia, ako aj kolaudačného rozhodnutia jednoznačne
vyplýva, že sa jednalo o pozemok určený na výstavbu rodinného domu a nie na iný účel s využitím ako
poľnohospodárska pôda (§ 199 ods. 1 OZ č. 131/1982 Zb. účinného od 01. 04. 1983 do 01. 01. 1992, a
preto skutočnosti uvádzané žalovaným zostali v pozícii ničím nepreukázaných tvrdení, keďže sám iné
dôkazy na ich preukázanie nepredložil ani neoznačil.

10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia krajský súd dopĺňa, že Občiansky zákonník č.
131/1982 Zb. opätovne zaviedol inštitút vydržania (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. ho neupravoval),
pričom možnosť vydržania obmedzil len na občanov, t. j. fyzické osoby (právnickým osobám toto právo
nepriznal) a výrazne zúžil okruh vecí, ku ktorým bolo možné vydržať vlastnícke právo. Nadobudnutie v
prospech fyzických osôb sa vylučovalo vo vzťahu k veciam v súkromnom vlastníctve, vrátane pozemkov,
k veciam z majetku v socialistickom vlastníctve alebo k veciam, ku ktorým mala socialistická organizácia
právo užívania podľa osobitných predpisov.

11. Podľa § 135a ods. 2 cit. zákona nepretržitou desaťročnou držbou pozemku (§ 132a ods. 1) vydržala
fyzická osoba vlastnícke právo k pozemku alebo jeho časti pre štát a sama nadobudla právo na uzavretie
dohody o užívaní pozemku, ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania, pričom podľa
§ 199 ods. 1 sa uvedené právo mohlo zriadiť k pozemku v socialistickom spoločenskom vlastníctve
určenému podľa územných plánov alebo územných rozhodnutí na výstavbu rodinných domčekov,
rekreačných chát alebo garáží alebo zriadenie záhradiek.
Až súčasná právna úprava vydržania zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. obnovila od 01. 01. 1992
tradičné dôsledky spojené s vydržaním, zrušila obmedzenie jeho použitia, najmä obmedzenie predmetov
spôsobilých na vydržanie fyzickou osobou a vylúčenie vydržania právnickou osobou. Do doby, počas
ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, umožnila započítať aj dobu pred 01. 01. 1992, pretože už
držba na základe ust. § 132a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek
obmedzenia, aj keď súčasťou skutkovej podstaty vydržania bola len, ako už bolo uvedené, obmedzene
(nevzťahovala sa na právnické osoby a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve),
pričom súčasná právna úprava držbu uskutočňovanú do 31. 12. 1991 nekvalifikuje odlišne a započítava
ju do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby (§ 868, § 872 ods. 6 OZ). Vlastnícke právo k pozemku tak
vydržaním nadobúda osoba, ktorá splní podmienky ustanovené v súčasnosti v platnom ust. § 134 OZ,
keďže za držbu práva vzhľadom na uvedené treba preto považovať aj držbu práva osobného užívania
pozemku.
Oprávnený držiteľ sa tak stáva vlastníkom nehnuteľnej veci, ak ju má v držbe nepretržite desať rokov,
pričom oprávneným držiteľom je ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný o tom, že mu
vec alebo právo patrí (§ 131 ods. 1 OZ). Posúdenie toho, či držiteľ je držiteľom oprávneným, nemôže
vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na
okolnosti, za ktorých mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý mohol mať za
následok vznik práva. Pri posúdení otázky, či bol držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, je potrebné vychádzať z toho, či pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu pri každom subjekte oprávnene požadovať, mal alebo
mohol mať pochybnosti, že mu vec alebo právo patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s
ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že
toto presvedčenie držiteľa po celú vydržaciu dobu bolo dôvodné. Oprávnená držba sa nemusí nutne
opierať o už existujúci právny dôvod; postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus).

Všetky uvedené skutočnosti boli vykonaným dokazovaním vo vzťahu k žalobcom preukázané (naopak
nebolo preukázané tvrdenie žalovaného o neoprávnenom prihradení sporných parciel), a preto neobstojí
odvolacia námietka o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie (vrátane výmery, ktorú
by mali vlastniť, keďže nedržanú, neužívanú, neohradenú časť nadobudli zrejme na základe rovnakých
skutočností susedia), takisto ani o nesprávnom právnom posúdení, keďže na základe náležite zisteného
skutkového stavu vec vyčerpávajúco správne právne posúdil. Vadu konania žalovaný nekonkretizoval
a krajský súd ju nezistil.

12. Vychádzajúc aj z týchto skutočností, vyporiadajúc sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými žalovaným
v odvolaní, krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, vrátane nároku na
náhradu trov prvostupňového konania vzhľadom na ich plný úspech vo veci.

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a žalobcom priznal nárok na ich náhradu taktiež v plnom rozsahu, keďže aj v odvolacom
konaní mali plný úspech vo veci.

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 7. 2. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.