Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. máj 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/69/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109219285
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8109219285.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobcu D. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
I. Č.. X, XXX XX E., právne zastúpený JUDr. Františkom Komkom, advokátom so sídlom Hlavná 27,
080 01 Prešov proti žalovaný 1/ J. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. X, XXX XX U. M.., právne zastúpený
Mgr. Adriánom Fabianom, advokátom so sídlom Tkáčska 2, 080 01 Prešov, 2/ Š. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom V. XXX, právne zastúpený JUDr. Martinom Kirňákom, advokátom so sídlom Vajanského 43,
080 01 Prešov 3/ G.P. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. P. X, XXX XX E. o vydanie nehnuteľnosti, o
odvolaní žalovaného 1/ a žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 25C/171/2009-445 zo dňa

06.04.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výrokoch o trovách konania.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému 1/ v plnom rozsahu s
tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdom prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.

Žalovaným 2/ a 3/ vo vzťahu k žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca D. H., nar. XX.XX.XXXX je výlučným
vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva (ďalej len LV) č. XXXX v k.ú. E., parc.KN C
č. XXXX/X-záhrada o výmere 390 m2 a na nej stojacej záhradnej chatky súp.č.XXXX. Žalobu vo
vzťahu žalovaných 2/ a 3/ zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
1/ v rozsahu 100%. Žalovaným 2/ a 3/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v
rozsahu 100%. V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko strán sporu, výsledky vykonaného
dokazovania, obsah pripojených listinných dôkazov, právny záver odvolacieho súdu vyslovený v

uznesení č.k. 4Co/125/2015-368 zo dňa 13.09.2016, ktorým bol zrušený rozsudok vo veci samej č.k.
25C/171/2009-343 zo dňa 02.02.2015. Následne poukázal na doplnenie dokazovania a uviedol, že dňa
26.11.2008 žalobca ako predávajúci a žalovaný 2/ ako kupujúci uzatvorili kúpnopredajnú zmluvu, ktorej
predmetom bola nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, záhradná chatka súp.č.XXXX na parc. KN C
č. XXXX/X s príslušenstvom, t.j. s oplotením, s vonkajšími úpravami, porastmi a parc. KN C č. XXXX/
X-záhrada o výmere 390 m2 v podiele pod B1 v celosti. V čl. 2 predmetnej zmluvy bolo uvedené, že
bola dohodnutá kúpna cena vo výške 150 000.- Sk, teda 4 979,87.- eura, ktorá bola predávajúcemu

vyplatená v hotovosti v celosti pred podpisom zmluvy. Dňa 15.07.2009 žalovaný 2/ uzavrel so žalovaným
3/ kúpnopredajnú zmluvu, ktorej predmetom bola rovnaká nehnuteľnosť za kúpnu cenu 5 000.- eur,
ktorej vklad bol povolený 13.08.2009. Žalovaný 3/ previedol predmetnú nehnuteľnosť na žalovaného 1/,
ktorej vklad zmluvy bol povolený pod V4737/2010. Súd poukázal na stanovisko žalobcu k okolnostiamuzavretia zmluvy, ktorý tvrdil, že žalovaný 2/ mu poskytol pôžičku a následne uzatvorili kúpnopredajnú
zmluvu na záhradnú chatku, ale bola to vlastne zábezpeka tejto pôžičky, lebo mali ústnu dohodu, že
v prípade, že mu tieto peniaze vráti, vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti prevedie naspäť na

neho. Sumu 150 000.- Sk žalovanému 2/ niekoľkokrát ponúkol, ktorý však to odmietol, ako aj previesť
vlastnícke právo k záhradnej chatke na žalobcu. Vo vzťahu k okolnostiam uzavretia zmluvy žalobca
uviedol, že tento právny úkon je absolútne neplatný z dôvodu nedostatku vážnosti vôle. Poukázal na
to, že zmluva nebola uzatvorená vážne a bola len predstieraním kúpnej zmluvy, pretože v skutočnosti
mali vôľu zabezpečiť pohľadávku inej osoby, a to M.. N. H., voči ktorej sa viedli exekučné konania,

ktoré bránili zavkladovaniu záložného práva k 4-izbovému bytu, ktorého bola vlastníčkou. Žalovaný 2/
predávajúcemu - žalobcovi kúpnu cenu vo výške 150 000.- Sk nikdy nevyplatil, ale vyplatil súdnym
exekútoromD..D.E.aG..Z.B.časťtejtosumyakopohľadávkyvexekučnomkonaní.Zdôvoduabsencie
vážnosti vôle následne považoval za neplatné aj ďalšie zmluvy uzatvorené medzi žalovaným 2/ a 3/ a
medzi žalovaným 3/ a 1/. Súd poukázal na stanovisko žalovaného 2/ ktorý uviedol, že poskytol žalobcovi
sumu 150 000.- Sk o ktorú požiadal žalobca za účelom vyplatenia dlhu pre jeho matku. Nebola to pôžička

a zmluva nebola robená pod nátlakom, bola riadne uzatvorená. Potvrdil, že existovala ústna dohoda, že
v prípade, že mu jeho matka vráti všetky podlžnosti, ktoré voči nemu má, odpredá mu predmetnú chatku
späť za 1.- Sk. Zároveň žalovaný 2/ potvrdil, že so žalobcom bol u exekútorov za účelom vyplatenia
zostatku exekúcie, lebo sa o týchto exekúciách dozvedel z dôvodu, že nebolo možné zapísať ho ako
záložného veriteľa nehnuteľnosti do katastra. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedkyne

M.. N. H., ktorá uviedla, že niekedy v septembri 2008 boli voči nej vedené dve exekúcie z dôvodu
neuhradenia pohľadávok Sociálnej poisťovni za jej zamestnancov, pričom bola s exekútormi dohodnutá
na splácaní vzniknutého dlhu v splátkach. V tom čase založila aj byt z dôvodu, že žalovaný 2/ jej mal
vybaviť úver, avšak vzhľadom k existujúcim exekúciám sa nemohol uskutočniť vklad záložného práva
do katastra. Až neskôr sa dozvedela, že jej syn žalobca spolu so žalovaným 2/ vyplatili predmetné

exekúcie v celosti, pričom finančné prostriedky požičal synovi (žalobcovi) žalovaný 2/. Zo žaloby, ako
aj z trestného spisu, súd zistil, že žalovaný 2/ ešte v jeseni roku 1999 uzavrel s otcom žalobcu zmluvu
o pôžičke, ktorej predmetom bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 2 500 000.- Sk s tým,
že sa zmluvne nedohodli na určitej dobe splatnosti a úrokoch, avšak žalovaný 2/ ústne určil dlžníkovi
3% mesačný úrok vo výške 75 000.- Sk. Rodinní príslušníci žalobcu postupne vyplácali žalovanému

2/ úroky z príslušnej pôžičky a neskôr uzatvorili so žalovaným 2/ aj ďalšie zmluvy o pôžičke, pričom
niektoré zmluvy uzatvoril aj samotný žalobca ako konateľ obchodnej spoločnosti, ktorá so žalovaným
2/ uzatvárala zmluvy. Ďalej súd poukázal na exekučné konania vedené u súdneho exekútora G.. Z.
B. pod sp. zn. EX2672/07 v ktorom konaní bolo na základe exekučného príkazu zriadené exekučné
záložné právo na nehnuteľnosť- byt nachádzajúci sa na ul. I. X J. E., z titulu pohľadávky 560 601.-

Sk pre oprávneného - Sociálnu poisťovňu Bratislava s tým, že dňa 26.11.2008 prijal exekútorský úrad
výplatu v hotovosti 41 832.- Sk t.j. 1 388,56.- eura. Ďalej zo správy súdneho exekútora D.. D. E. súd
zistil, že bola vykonávaná exekúcia voči M.. N. H. a na jej byte bolo zriadené exekučné záložné právo
s titulom vymoženia pohľadávky Sociálnej poisťovne Bratislava. Dňa 25.11.2008 bola do pokladne z
exekútorského úradu vykonaná úhrada od povinnej N. H. v sume 1 773,82.- eura t.j. 53 438,10.- Sk.

Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 137 písm. c.) Civilného sporového poriadku, § 37 ods.
1, § 39, § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že považoval za preukázané, že medzi
žalobcom a žalovaným 2/ bola dňa 26.11.2008 uzatvorená kúpna zmluva, o ktorej žalobca tvrdil, že
ju v skutočnosti nechcel uzatvoriť a pre nedostatok zhody vôle s prejavom a pre rozpor s ust. § 37
Občianskeho zákonníka je táto kúpna zmluva neplatná. Súd skúmal, či žalobca je oprávnený na podanie

žaloby o určenie vlastníckeho práva a či na takejto žalobe má naliehavý právny záujem. Uviedol,
že žalobca sa domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti pri ktorej je v katastri nehnuteľnosti
zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto osobe nepochybne naliehavý právny záujem na
požadovanom určení. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti a
jeho právnych účinkov (§ 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych

a iných práv k nehnuteľnostiam, (ďalej len Katastrálny zákon), ako aj s prihliadnutím na skutočnosť,
že súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmeny
zápisu v katastri nehnuteľností (§ 34 ods. 1 Katastrálneho zákona), je žaloba o určenie vlastníckeho
právaspôsobilýmprávnymprostriedkomnaodstránenieneistotyoskutočnýchprávnychvzťahochmedzi
riadne označenými stranami sporu. V konaní bolo nesporné, že práva k predmetnej nehnuteľnosti sa

v čase podania zmeny návrhu žalobcu (dňa 25.03.2014), ako aj v čase rozhodovania dotýkala ďalšia
právna zmena, keď v katastri nehnuteľnosti je zapísaný ako vlastník žalovaný 1/. Z tohto dôvodu
označený žalovaní 2/ a 3/ nemajú v konaní vecnú pasívnu legitimáciu. S poukazom na nesplnenie
hmotnoprávnej podmienky nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 2/ a 3/ k predmetukonania, preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu vo vzťahu k nim zamietol. Neobstojí argumentácia
žalobcu o pasívnej legitimácii žalovaných 2/ a 3/, pretože táto by prichádzala do úvahy v konaní o
neplatnosti kúpnej zmluvy, o čom však v tomto konaní nejde. Len v konaní o neplatnosti kúpnej zmluvy

musia byť účastníkmi všetci, ktorí túto zmluvu uzavreli, prípadne ich právni nástupcovia, a to buď ako
žalobcovia alebo ako žalovaní. Ak v konaní ide o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, predmet konania
sa preto týka tak predávajúceho ako kupujúceho. V danom prípade sa žalobca nedomáhal určenia
neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú otázku súd riešil ako predbežnú, ale určenia vlastníckeho práva. V
konaní o určení vlastníckeho práva žaloba smeruje len proti tomu, kto je ako vlastník nehnuteľnosti

zapísaný v katastri nehnuteľností (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/144/2010). Vo vzťahu
k žalovanému 1/ súd žalobe vyhovel. Aj keď kúpnopredajná zmluva zo dňa 26.11.2008 spĺňa všetky
formálne náležitosti, aké zákon od kúpnopredajnej zmluvy, ktorej predmetom je nehnuteľnosť vyžaduje,
boli porušené ust. § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Kúpnopredajná zmluva zo dňa 26.11.2008 je
podľa názoru súdu prvej inštancie absolútne neplatná, keďže ju žalobca neuzatvoril slobodne a vážne,
a taktiež súd bol toho názoru, že táto zmluva svojim obsahom odporuje zákonu. Poukázal na to, že v

konaní bolo preukázané a to potvrdeniami od súdnych exekútorov, že matka žalobcu mala pohľadávky
voči Sociálnej poisťovni, ktoré boli vymáhané prostredníctvom exekúcie. Jednotlivé pohľadávky boli
splácané pravidelne, v opakujúcich sa splátkach. Bolo teda jednoznačne v záujme žalovaného 2/
predčasne ukončiť splácanie týchto pohľadávok v rámci exekučného konania, aby tak došlo k výmazu
exekučného záložného práva z listu vlastníctva 4-izbového bytu matky žalobcu, ktoré bolo na základe

exekučných príkazov na nich zriadené. Po výmaze exekučných záložných práv sa žalovaný 2/ ako
záložný veriteľ na základe zápisu záložného práva pod č. V5243/08 z dôvodu postúpenia pohľadávky
z prvého záložného veriteľa - UniCredit Bank, a.s., stal jediným záložným veriteľom predmetného bytu.
Podľa súdu prvej inštancie, nebolo vôľou žalobcu uzatvoriť túto kúpnu zmluvu ani inú zmluvu, keďže
na to nemal dôvod. Bola to vôľa jedine na strane žalovaného 2/. Finančné prostriedky od žalovaného

2/ boli poskytnuté žalobcovi za účelom vyplatenia pohľadávok jeho matky v exekučných konaniach ako
pôžička. Sám žalovaný 2/ odviezol žalobcu k súdnym exekútorom za účelom vyplatenia finančných
prostriedkov. Hoci je v zmluve uvedené, že suma 150 000.- Sk bola vyplatená pred podpisom zmluvy,
z potvrdení od súdnych exekútorov vyplýva, že dňa 26.11.2008 bola na Exekútorskom úrade G.. Z.
B. zaplatená suma 41 832.- Sk a u D.. E. na Exekútorskom úrade v Humennom bola dňa 25.11.2008

uhradená pohľadávka vo výške 1 773,82.- eura t.j. spolu boli uhradené pohľadávky vo výške 3 162,38.-
eura. Nie je teda pravdou, že pred podpisom zmluvy bola vyplatená suma 150 000.- Sk, t.j. 4 979,08.-
eura a už vôbec nie ako kúpna cena, keďže v čase výplaty finančných prostriedkov súdnym exekútorom
žalobca ešte ani nemal vedomosť, že bude nejakú zmluvu uzatvárať. Z výpovede svedkyne M.. N. H.
súd zistil, že nepožiadala ani nedala súhlas s predčasnou výplatou týchto exekúcií. Súd bol toho názor,

že žalobca dňa 26.11.2008 nechcel uzatvoriť kúpnopredajnú zmluvu a dosiahnuť prevod vlastníctva
jeho nehnuteľnosti na žalovaného 2/, ale jeho skutočnou vôľou, po tom ako už mu boli od žalovaného
2/ poskytnuté finančné prostriedky, bolo zabezpečiť pohľadávku, a to poskytnutím týchto finančných
prostriedkov zo strany žalovaného 2/ v prospech jeho matky. Existuje nedostatok vážnosti vôle, čo je
základná okolnosť spôsobujúca neplatnosť zmluvy v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Keďže právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. O
nedostatok vážnosti vôle ide najmä vtedy, ak sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje,
resp. síce existuje, ale v inej kvalite ako je jej prejav. K takýmto právnym úkonom patria aj úkony
urobené s vnútornou výhradou alebo simulované právne úkony. Samotná táto skutočnosť postačuje,
že zmluva je absolútne neplatná a sa zrušuje od začiatku ex tunc. Aj keď je pravdou, že žalobca

podpísal zmluvu bez fyzického donútenia, podľa názoru súdu prvej inštancie, zo strany žalovaného 2/
išlo o psychické donútenie, a to takej intenzity, ktorá vzbudzovala u žalobcu dôvodný strach a za tejto
situácie žalobca zmluvu uzatvoril. Ďalej súd uviedol, že považoval zmluvu za neplatnú aj z dôvodu
rozporusust.§39Občianskehozákonníka,lebozmluvasvojímobsahomaleboúčelomodporujezákonu
alebo ho obchádza. Aj keď zákonu neodporovalo samotné uzatvorenie kúpnej zmluvy, ale pri uzatvorení

išlo o rozpor so zákonom, pretože v danom prípade bol podľa súdu, stranami sporu dohodnutý tzv.
prepadný záloh s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného práva, prípadne zabezpečovací prevod
práva. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu súd posúdil so zreteľom na všetky okolnosti daného
prípadu, za ktorých k právnemu úkonu došlo. Poukázal na rozporné tvrdenia žalobcu a žalovaného 2/,
kedy žalobca uviedol, že žalovaný 2/ mu mal vrátiť nehnuteľnosť, ak mu vráti ním poskytnutú sumu,

zatiaľ čo žalovaný 2/ uviedol, že dohoda so žalobcom bola taká, že nehnuteľnosť mu vráti, ak mu
vrátia všetky finančné prostriedky, ktoré poskytol žalobcovi a jeho rodičom. Súd uzavrel, že prvotná
zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 2/ je absolútne neplatná. Následne žalovaný 2/ ako
nevlastník, nemohol platne previesť vlastnícke právo na iný subjekt na žalovaného 3/ a ten následnena žalovaného 1/. Z absolútne neplatnej kúpnej zmluvy preto nemohla vzniknúť ani dobromyseľnosť
nadobudnutia vlastníckeho práva vo vzťahu k žalovaným 3/ a 1/. Žalovaným 1/ a 3/ tak nebolo možné
poskytnúť ochranu ako dobromyseľným nadobúdateľom nehnuteľnosti. Absolútne neplatný právny úkon

nespôsobuje právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti. Vlastnícke právo nemohol nadobudnúť tak žalovaný 3/,
ani žalovaný 1/. Vlastníkom nehnuteľnosti je naďalej žalobca a ako taký, má právo domáhať sa od
niekoho, kto mu neoprávnene zadržuje predmet jeho vlastníctva, aby mu tento vydal. Týmto subjektom
je žalovaný 1/, a preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. V tejto súvislosti poukázal na právny

záver vyplývajúci z uznesenia odvolacieho súdu č.k. 4Co/125/2015-368 zo dňa 13.09.2016, v ktorom v
uznesení odvolací súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/50/2000 z 10.02.2010,
podľa ktorého z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zároveň súd prvej inštancie poukázal vzhľadom na
nové rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/549/2015 zo dňa 16.03.2016, na viazanosť súdu
nižšieho stupňa s právnym názorom súdu vyššieho stupňa a to na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2016 pod R/76/2016, ktorého právna

veta znie: „Postup súdu nižšej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru
vysloveného v zrušujúcom uznesení súdu vyššej inštancie, a to len na základe vlastného uváženia je
neprípustným postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty.“ O nároku na náhradu trov konania súd
rozhodol v zmysle ust. § 262 v spojení s § 255 ods. 1 a § 251 Civilného sporového poriadku tak, že
úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Keďže

žaloba bola voči žalovaným 2/ a 3/ zamietnutá, títo boli v konaní úspešní, preto im súd priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalobcovi, ktorý bol vo vzťahu k nim neúspešný.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie právny zástupca žalovaného 1/.
Namietal vyhovujúci výrok (I.) a výrok o nároku na náhradu trov konania (III.). Poukázal na to, že

súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym záverom. Vôbec sa
nevysporiadal s rozporuplnými tvrdeniami žalobcu uvedenými na pojednávaní 10.06.2010, kedy sám
žalobca raz hovoril o pôžičke a raz o kúpnej cene a následnom predaji. Sám žalobca považoval hlavný
rozpor alebo obchádzanie zákona v existencii ústnej dohody medzi ním a žalovaným 2/ o spätnom
odpredaji v prípade vrátenia peňazí. Zo samotnej výpovede žalobcu je zrejmé, že údajnú pôžičku vo

výške 150 000.- Sk žalovanému 2/ nevrátil, keďže on finančné prostriedky nechcel prijať. Namietal,
že súd prvej inštancie, ani odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s výpoveďou svedka
N. A., ktorý poukázal na to, že niekedy v júni v roku 2009 mu žalovaný 2/ ponúkol na predaj spornú
nehnuteľnosť, pričom on následne kontaktoval žalobcu, ktorý mu potvrdil, že žalovaný 2/ je oprávnený
s nehnuteľnosťou disponovať. Z uvedeného vyplýva, že žalobca v období júna 2009 nespochybňoval

žiadnym spôsobom platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 26.11.2008 a to nielen voči cudzím osobám, ale ani
voči osobám blízkym,vlastnému bratrancovi, lebo neuviedol ani žiadnym spôsobom nenaznačil, že danú
kúpnu zmluvu považuje za neplatnú, lebo nedošlo k zaplateniu kúpnej ceny, ale v skutočnosti došlo len k
pôžičke, a že predmetné nehnuteľnosti nemá kupovať, nakoľko v blízkej budúcnosti sa ich vydania bude
domáhať súdnou cestou. Nesúhlasil s tvrdením súdu, že žalovaný 2/ mal eminentný záujem na vyplatení

záväzkov matky žalobcu vymáhaných v exekučných konaniach, a že on bol jediný ktorý mal vôľu zmluvu
uzavrieť. Poukázal na to, že žalovaný 2/ nadobudol pohľadávku zabezpečenú záložným právom na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej s peňažným ústavom a z uvedeného dôvodu došlo
k univerzálnej sukcesii práv a povinností postupcu a postupníka. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie
neuviedol na základe akých relevantných dôkazov dospel k záveru, že žalovaný 2/ nielenže nezaplatil

kúpnu cenu, ale neposkytol ani údajnú pôžičku vo výške 150 000.- Sk. V konaní nebol predložený
žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval tvrdenie žalobcu v tom, že pohľadávky matky žalobcu
v exekučných konaniach uspokojoval žalovaný 2/. Ďalej namietal, že súd pokiaľ posudzoval absolútnu
neplatnosť právneho úkonu pre nedostatok vážnosti vôle mal túto otázku posudzovať, kedy bol právny
úkon urobený. Nesprávne postupoval keď posudzoval neplatnosť právneho úkonu, kedy sa žalobca

dozvedel, že svoju vôľu vlastne neprejavil vážne. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Cdo/12/2012 zo dňa 14.11.2012, z ktorého okrem iného vyplýva právny záver, že „Ak
ide o neplatnosť právneho úkonu pre nedostatok vážnosti vôle jeho strán, možno o simulácii uvažovať
len v prípade, že vôľu uzavrieť takýto úkon nemá žiadna zo strán. Pokiaľ jedna strana chce právny
úkon uzavrieť a prejaví reálnu vôľu byť takýmto právnym úkonom a jeho obsahom viazaná, zatiaľ čo

druhá strana koná (predstiera vôľu) a táto okolnosť nie je dobromyseľnému účastníkovi známa, jedná
sa zo strany konajúcej v simulácii (nevážne) len o mentálnu rezerváciu, ktorá nespôsobuje neplatnosť
právneho úkonu.“ Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného 1/ žalobca v konaní žiadnym spôsobom
nepreukázal, že žalovaný 2/ nemal vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu. Ďalej spochybnil princíp právnej istoty,s tým že odvolací súd zaviazal súd prvej inštancie vychádzať z uznesenia Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS/50/2000 z 10.02.2010 i napriek nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/549/2015 zo dňa
16.03.2016 podľa ktorého: „Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú

úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidva
ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka. Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv,
treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto

typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho prípadu. Vyššie riziko má niesť
nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o
tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom
správnom (katastrálnom) konaní“. Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného 1/, záver vyplývajúci
z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/50/2000 10.02.2010 na ktorý poukázal odvolací súd
nie je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, lebo už bol prekonaný.

Z vykonaného dokazovania nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že žalovaní 1/ alebo 2/ nenadobudli
nehnuteľnosti v dobrej viere. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Žalovanému 1/ priznať nárok na náhradu trov konania, resp. zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť prvej
inštancie na ďalšie konanie.

3. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie právny zástupca žalobcu. Namietol
výrok o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovaným 2/ a 3/ voči žalobcovi v rozsahu 100%
(IV). Poukázal na to, že súd nevychádzal zo základných princípov Civilného sporového poriadku a to z
článku 2 tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, ako ani nepostupoval v zmysle článku 11, podľa
ktorého pri posudzovaní obsahu úkonov strán sporu sa predpokladá, že každá fyzická osoba konajúca

ako strana sporu alebo za stranu sporu má rozumové schopnosti na úrovni priemerne spôsobilej osoby
schopnej vnímať a posúdiť v styku so súdom zmysel a účel konania, ako aj jazykové vyjadrenie právnych
noriem obsiahnutých v tomto zákone. Poukázal na to, že žalovaný 2/ a 3/ prevádzali nehnuteľnosť s
vlastníckym právom na seba aj keď prejudiciálne bola táto otázka vyriešená tak, že tieto právne úkony
boliabsolútneneplatnézdôvodu,žežalovaný2/a3/včasevykonávaniatýchtoúkonovnebolivlastníkmi

nehnuteľnosti. Súd nevyhodnotil túto skutočnosť v predmetnom spore v zmysle intencií zrušujúceho
uznesenia odvolacieho súdu sp. zn. 4Co/125/2015 zo dňa 13.09.2016, kde žalovaní pasívnu legitimáciu
mali, ktorí zapríčinili bezprávny stav v dôsledku čoho bola podaná žaloba, pretože na strane žalovaných
dochádzalo k opakovaným prevodom spornej nehnuteľnosti zo žalovaného 2/ na žalovaného 3/ a
následne zo žalovaného 3/ na žalovaného 1/. Navrhol zrušiť napadnutý výrok a vec vrátiť na ďalšie

konanie, alternatívne zmeniť a priznať mu nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 2/, 3/ v rozsahu
100 %.

4. Právny zástupca žalovaného 2/, ani žalovaný 3/ sa k doručeným odvolaniam písomne nevyjadrili.

Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu právneho zástupcu žalovaného uviedol,
že napadnuté rozhodnutie je potrebné považovať za správne a zákonné. Dôvody, ktoré žalovaný 1/
uviedol v odvolaní nie sú ničím novým, sú opakovaním jeho doterajších tvrdení, s ktorými sa súd pri
hodnotení dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti náležitým spôsobom vysporiadal. Poukázal na
svoje písomné stanovisko zo dňa 05.04.2017, na ktorého obsahu a odôvodnení trval v plnom rozsahu.

Zdôraznil, že spor vedený na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17C/149/2010, že suma, ktorá bola
vyplatenážalovaným2/aktorávrámcisimulovanéhoprávnehoúkonumalatvoriťvyplateniekúpnejceny
vopred za prevádzanú nehnuteľnosť v zmysle kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným
2/ dňa 26.11.2008, bola zo strany matky žalobcu M.. N. H. započítaná vo výške 95 270.- Sk spolu s
ďalšou sumou 566 151,29.- Sk, ktorú znova iba zo zištných dôvodov vyplatil žalovaný 2/ v rámci realizácii

záložného práva UniCredit Banka Bratislava, od ktorej M.. N. H. čerpala úver v sume 800 000.- Sk,
ktoré boli vyplatené bez akéhokoľvek právneho dôvodu práve žalovanému 2/. Žalovaný 2/ voči žalobkyni
M.. N. H. protinávrhom uplatňoval zaplatenie sumy 15 508,38.- eura v konaní vedenom na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 29C/84/2009, ktoré sa skončilo zastavením z dôvodu späťvzatia protinávrhu zo
strany žalovaného 2/ v tomto konaní, len preto, že si uvedomil výsledky a dôkaznú situáciu právoplatne

skončeného konania vedeného pod sp. zn. 17C/149/2010. O nečestnosti a nepoctivosti nadobudnutia
vlastníckehoprávaspornejnehnuteľnostisvedčíajjehoďalšíšpekulatívnypostup,atonáslednéprevody
na žalovaného 3/ a následne žalovaného 1/, s ktorým je v blízkom priateľskom vzťahu.Právny zástupca žalovaného 1/, 2/, ani žalovaný 3/ sa v rámci odvolacej repliky, doručenému vyjadreniu
právneho zástupcu žalobcu k odvolaniu žalovaného 1/ písomne nevyjadrili.

5. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016 v znení neskorších predpisov (ďalej len CSP), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

Citované ustanovenie je vyjadrením princípu okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového
poriadku na všetky začaté aj prebiehajúce konania v súlade s princípom justifikácie účinkov procesných
úkonov, ktorý znamená zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, ktorých následky úkonu sa uznávajú aj
vtedy ak novšia procesná úprava už s týmto následkom nepočíta.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
vzhľadom na včas podané odvolania osobami oprávnenými (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP)
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich
z ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného vyhlásenia
rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke dňa 10.05.2018 (§

378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu, ani žalovaného
1/ nie je dôvodné.

Podľa § 390 CSP, odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už
raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, b) odvolací súd

koná a rozhoduje o odvolací proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdom prvej inštancie, ako
aj právnym posúdením uplatneného nároku a následne odvolacími námietkami žalovaného 1/ vo veci
samej odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne

právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej
inštancie.

7. K odvolaniu žalovaného 1/ uvádza, že namietané nesprávne skutkové zistenia, ktoré by mali za
následok nesprávne právne posúdenie neboli dôvodné. Súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti

uplatneného nároku žalobcu o určenie vlastníckeho práva skúmal preukázanie existencie naliehavého
právneho záujmu na takomto určení s tým, že prejudiciálne posudzoval otázku absolútnej neplatnosti
právneho úkonu - kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 2/ z hľadiska nedostatku
náležitosti vôle, ako aj rozporu so zákonom v zmysle ust. § 37, § 39 Občianskeho zákonníka.

Právny zástupca žalovaného 1/ namietal, že súd prvej inštancie je viazaný vysloveným právnym
názorom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesením, vo veci rozhodol v prospech žalobcu, i napriek
nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016, z ktorého právnej vety
vyplýva, že i napriek absencii zákonnej úpravy, možnosti nadobudnúť nehnuteľnosť aj od nevlastníka
na základe dobromyseľnosti alebo dobrej viery vyslovil, že: „samotná absencia vlastníckeho práva

prevodcu (dominum auctoris) nemôže automaticky viesť k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho
práva. Doterajšia judikatúra v riešení otázky „nemo plus iuris“ sa musí posunúť vo svetle nových
interpretačných záverov, najmä vo svetle ochrany dobromyseľného nadobúdateľa, ktorý robil právny
úkon s dôverou v určitý, pôvodným vlastníkom prezentovaný skutkový stav, navyše aprobovaný aj
príslušným orgánom verejnej moci (katastrom nehnuteľnosti)“. V tejto súvislosti právny zástupca

žalovaného 1/ poukázal na princíp právnej istoty, ako princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka. Odvolací súd v tejto súvislosti však poukazuje na obsah predmetného nálezu ústavného
súdu sp. zn. I ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016 v časti týkajúcej sa poskytnutia ústavnoprávnej ochrany
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým
nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery, z ktorej vyplýva, že „v prípade vzájomnej kolízie princípu

ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty
v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp
nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac
práv, než koľko má sám), pokiaľ nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, trebaprihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto
typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu“. Z
uvedenéhovyplýva,žeprikolíziiprincípuochranydobrejvieryďalšiehonadobúdateľaaprincípuochrany

vlastníckeho práva pôvodného vlastníka je vždy povinnosťou súdu zohľadňovať konkrétne skutkové
okolnosti danej veci. Z obsahu spisu je nesporné, že žalovaný 1/ nadobudol spornú nehnuteľnosť
na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 2/, na ktorú
skutočnosť nebolo možné neprihliadať. Súd prvej inštancie správne poukázal na skutkové okolností, na
základe ktorých došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným 2/, najmä vo vzťahu k

uspokojovaniupohľadávokvymáhanýchvexekučnýchkonaniachvedenýchnaM..N.H.,matkužalobcu,
ako aj na záujem žalovaného 2/ o zápis záložného práva v jeho prospech k nehnuteľnosti vo vlastníctve
matky žalobcu, ako aj na vzájomné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným 2/ ohľadne ďalších požičiavaní
finančných prostriedkov a ich následného vymáhania žalovaným 2/. Práve v týchto okolnostiach danej
veci súd prvej inštancie správne poskytol ochranu vlastníckeho práva pôvodnému vlastníkovi. Uplatnená
námietka týkajúca sa nesprávnych skutkových zistení, ktoré by mali za následok nesprávne právne

posúdenie, nebola dôvodná. Napadnuté rozhodnutie je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít v súlade s čl. 2 ods. 2 CSP. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej
inštancie sa náležite zaoberal otázkou dobrej viery (dobromyseľnosti) nadobúdateľa vlastníckeho práva
na strane žalovaného 1/ od žalovaného 3/, ktorý predmetnú nehnuteľnosť nadobudol od žalovaného
2/, ďalej všeobecnými súvislosťami kolízie základných práv (vlastníckeho práva pôvodného vlastníka

a vlastníckeho práva nadobúdateľa), ako aj individuálnymi okolnosťami danej veci, ktoré správne v
kontexte zistených skutkových okolností rozhodných pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku
žalobcu správne posúdil.

8. Vo vzťahu k uplatnenej námietke týkajúcej sa nevyhodnotenia svedeckej výpovede N. A., odvolací

súd uvádza, že táto namietaná okolnosť nemohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Je
nesporné, že svedok A. bol v konaní vypočutý, a to na pojednávaní dňa 16.09.2010 (v spise na č.l. 67),
ktorý sa len vyjadril k ponuke pôvodne žalovaného na odpredanie bytu a záhrady v júni v roku 2009, až
neskôr sa dozvedel o akú záhradu sa jednalo. Keď zistil, že sa jedná o záhradu žalobcu, kontaktoval
ho s tým, že žalobca mu povedal, že pôvodne žalovaný je oprávnený so záhradou disponovať, lebo

vyplatil Sociálnu poisťovňu. Svedok nemal žiadne vedomosti ohľadne okolností, za akých bola zmluva
uzatvorená medzi žalobcom a pôvodne žalovaným. Nevyhodnotenie tejto svedeckej výpovede súdom
prvej inštancie nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci z dôvodu, že súd prvej inštancie
po zrušení rozhodnutia vo veci samej následne v odôvodnení rozhodnutia správne vychádzal zo
zisteného a najmä doplneného skutkového stavu v rámci doplnenia dokazovania. Ak kúpna zmluva

uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 2/ zo dňa 26.11.2018 je absolútne neplatná pre nedostatok
náležitosti vôle v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalovaný 1/ nemohol platne nadobudnúť
vlastnícke právo ako právny nástupca od žalovaného 3/, ktorý toto právo nikdy nenadobudol, a preto
ho nemohol ani previesť. Neplatný právny úkon nemá právne následky ako úkon platný. Na základe
absolútne neplatného právneho úkonu preto nemohlo dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva zo

žalovaného 3/ na žalovaného 1/ a tomu predchádzajúcej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným
2/ a žalovaným 3/ dňa 15.07.2009 registrovanej Správou katastra pod V 3356/2009 dňa 13.09.2009 (č.l.
52 spisu), (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/144/2010 zo dňa 30.03.2011).

9. Vo vzťahu k posúdeniu neplatnosti právneho úkonu pre nedostatok vážnosti vôle, na ktorý právny

záver poukázal právny zástupca žalovaného 1/ vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Cdo/12/2012 zo dňa 14.11.2012, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa posúdením namietanej
neplatnosti právneho úkonu z titulu nedostatku vôle náležite zaoberal. Poukázal na výpovede účastníkov
zmluvy, t.j. žalobcu a žalovaného 2/, z ktorých na základe vyhodnotenia dospel k správnemu skutkovému
záveru,žežalobcakúpnopredajnúzmluvuzodňa26.11.2008,ktorejvkladbolpovolenýpodV7697/2008

(č.l. 12 spisu) neuzavrel slobodne a vážne, lebo jeho záujmom bolo uspokojiť pohľadávky vymáhané v
exekučných konaniach vedených voči M.. N. H. s tým, že dojednaná kúpna cena vo výške 150.000,-
Sk t.j. 4.979,08 eura nebola žalovaným 2/ vyplatená i napriek jej deklarácii, že bola vyplatená pred
podpisom zmluvy. Súd poukázal na informácie, ktoré vyplývajú z vyšetrovacieho spisu, z obžaloby
Okresného súdu Prešov, z ktorého vyplýva a je preukázaný dlhodobý psychický nátlak vyvíjaný na

rodinu žalobcu zo strany žalovaného 2/, a preto na základe týchto skutočností dospel k záveru, že
sloboda vôle žalobcu uzavrieť kúpnopredajnú zmluvu zo dňa 26.11.2008 absentovala. Navyše zmluvu
súd považoval za rozpornú so zákonom v zmysle ut. § 39 Občianskeho zákonníka, lebo v danom
prípade bol dohodnutý tzv. prepadný záloh s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného práva, prípadnezabezpečovací prevod práva. V tejto súvislosti súd právne vyhodnotil tvrdenia žalobcu aj žalovaného
2/, ktorý sa mal vyjadriť, že mu predmet kúpy - nehnuteľnosť vráti, ak mu zaplatia všetky finančné
prostriedky, ktoré poskytol žalobcovi a jeho rodičom. Napríklad z uznesenia o začatí trestného stíhania

pre obzvlášť závažný zločin vydieranie podľa § 189 ods. 1, 4 písm. b) Trestného zákona vydaného
Krajským riaditeľstvom Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Prešov ČVS: KRP-60/
OVK-PO-2009 zo dňa 24.05.2009 (v spise na č.l. 60) vyplýva, že medzi žalovaným 2/ a žalobcom, jeho
otcomM..D.H.,M..N.H.,matkoužalobcu,akoajmedziprávnickouosobou,ktorýchkonateľomjerodina
žalobcu, boli uzavreté viaceré zmluvy o pôžičkách, ktoré sú špecifikované v predmetnom uznesením

s tým, že aj z ďalších listinných dôkazov týkajúcich sa nehnuteľnosti, a to záhradnej chatky ktorá bola
predmetom kúpnej zmluvy vyplýva, že táto záhradná chatka sa nachádza v záhradkárskej osade, ktorá
je súčasnosti asi 10 rokov neobývaná, a to od roku 2009. V minulosti patrila k najkrajším záhradkárskym
chatkám nachádzajúcim sa v priestore E. Q. - hôrkou. V súčasnosti je chatka absolútne schátraná, sú
na nej rozkopané vchodové dvere, ktoré sú po celú dobu otvorené, všetky okrasné kríky vyrástli do 3-
metrovej výšky a dlaždený chodník je zarastený tak, že ho nie je vidieť, splýva sa s neudržiavaným

trávnikom, zadná kovová bránka na nehnuteľnosti je ukradnutá a taktiež na záhradku je voľný prístup,
navyše do zadnej časti záhrady je navezený stavebný odpad. Stav týkajúci sa predmetnej nehnuteľnosti
je aj preukázaný pripojenými listinnými dôkazmi, a to fotodokumentáciou (č.l. 432 až 439 spisu). Sám
žalovaný 1/ na pojednávaní na súde prvej inštancie dňa 06.04.2017 (v spise na č.l. 442 - 444) uviedol,
že na záhradnú chatku chodil len kosiť, robil tam určitý orez kríkov a stromov, ktoré presahovali do cesty.

Priemerne tam chodil 3 krát ročne, niekedy pozbieral jablká. I napriek tomu, že žalovaný 1/ sa vyjadril v
konaní pred súdom prvej inštancie, že nemal vedomosť za akých okolností došlo k uzatvoreniu kúpnej
zmluvy medzi žalobcom a žalovaným 2/, tieto skutkové okolnosti, ako aj samotné tvrdenie žalovaného
2/, že v prípade vrátenia všetkých podlžností rodiny žalobcu bude predmet kúpy vrátený za 1,- Sk,
spochybňujú náležitosť právneho úkonu, a to vážnosť vôle uzavrieť takúto zmluvu. Ani táto odvolacia

námietka preto nebola opodstatnená.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaného 1/ za dôvodné, a preto napadnutý
rozsudok potvrdil ako vecne správny vo vyhovujúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania vo
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

10. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu proti výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovaným
2/ a 3/ v rozsahu 100 % voči žalobcovi odvolací súd uvádza, že uplatnená námietka týkajúca sa
nesprávneho rozhodnutia o trovách konania nebola dôvodná. Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania vo vzťahu medzi týmito stranami sporu vychádzal zo zásady úspechu strany sporu v konaní

v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP. Je nesporné, že žalovaní 2/ a 3/ v spore pasívne legitimovaní neboli,
žaloba voči nim bola zamietnutá právoplatne, a preto žalovaným 2/ a 3/ vznikol nárok na náhradu
trov konania. Odvolací súd nepovažoval za pravdivé tvrdenie, že v čase rozhodovania odvolacieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/73/2013, 4Co/74/2013, ako aj v konaní 4Co/125/2015 boli
žalovaní 2/ a 3/ pasívne legitimovaní, lebo pokiaľ súd prvej inštancie konal o vydanie nehnuteľnosti, túto

povinnosť dôvodne ukladal len subjektu, ktorý v čase rozhodovania súdu nehnuteľnosť mal zapísanú v
katastri nehnuteľnosti. V priebehu celého konania žalovaní 2/ a 3/ namietali pasívnu legitimáciu v spore
v žalobe o vydanie veci. V priebehu konania však došlo k zmene petitu žaloby, ktorá bola pripustená
uznesením súdu prvej inštancie č.k. 25C/171/2009-268 zo dňa 25.03.2014, ktorým sa žalobca domáhal
určenia vlastníckeho práva nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz. E., parc. č. KN C XXXX/

X záhrady o výmere 390 m2 a na nej stojacej záhradnej chatky súp. č. XXXX. I napriek tejto zmene
petitu žaloby vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ nedošlo k späťvzatiu žaloby, a preto súd prvej inštancie
napadnutým rozhodnutím správne z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaných 2/ a 3/ vo veci
samej žalobu voči týmto stranám sporu zamietol. Z tohto dôvodu preto odvolací súd nepovažoval za
dôvodné odvolanie žalobcu proti výroku o priznanom nároku na náhradu trov konania žalovaným 2/ a 3/,

lebo boli v konaní úspešní. Aj v tejto časti preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ odvolací
súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s 378 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a zásadou

úspechu žalobcu v odvolacom konaní, ktorému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanému 1/ v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením vydaným súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 262 ods. 2
CSP).12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu žalobcom a žalovanými 2/ a 3/ odvolací
súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešným

žalovaným 2/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi nepriznal, lebo z
obsahu spisu im trovy odvolacieho konania nevyplývajú, ani návrh na priznanie náhrady trov konania
predložený nebol. Právny zástupca žalovaného 2/, ani žalovaný 3/ sa k doručenému odvolaniu písomne
nevyjadrili.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý' rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.