Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. jún 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/138/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206206376
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1206206376.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej, členov
senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a JUDr. Dariny Kuchtovej, v právnej veci navrhovateľky: O.. I.
K., J. D. X, J., zast. advokátom JUDr. Alojzom Baránikom, so sídlom Gröslingova 4, Bratislava,
proti odporcovi: XEROX LIMITED Bridge House, Oxford Road, Uxbridge Middlesex UB8 1HS, Veľká
Británia zriaďovateľ organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby: XEROX LIMITED, organizačná

zložka podniku zahraničnej právnickej osoby, so sídlom Drieňová 3, Bratislava, IČO: 30 814 677, zast.
advokátom JUDr. Adamom Batunom, so sídlom Panská 6, Praha, Česká republika, o náhradu mzdy, o
odvolaní navrhovateľky proti zamietajúcemu výroku a výroku o trovách konania a o odvolaní odporcu
proti výroku rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30.10.2013, č.k. 52C/76/2006-1028, ktorým
navrhovateľke priznal náhradu mzdy za obdobie od 15.04.2013 do 06.08.2013 s príslušenstvom, proti
výroku o trovách konania a výroku o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok, pomerom hlasov 3:0,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30.10.2013, č. k. 52C/76/2006-1028 vo
výroku, ktorým bola navrhovateľke priznaná náhrada mzdy za obdobie od 15.04.2013 do 06.08.2013 a
v časti úrokov z omeškania z celého priznaného nároku p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti m e n í tak, že odporca je ďalej povinný zaplatiť
navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 34.707,40 eur brutto a úroky z omeškania vo výške :

- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.12.2006 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 30.12.2006 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.02.2007 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.03.2007 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 31.03.2007 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.05.2007 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.06.2007 do zaplatenia,

- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 30.06.2007 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.08.2007 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.09.2007 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 29.09.2007 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.11.2007 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.12.2007 do zaplatenia,

- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.01.2008 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.02.2008 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.03.2008 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.04.2008 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.05.2008 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 31.05.2008 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.07.2008 do zaplatenia,

- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.08.2008 do zaplatenia,- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 29.08.2008 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.10.2008 do zaplatenia,
- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.11.2008 do zaplatenia,

- 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 29.11.2008 do zaplatenia,
- 5 % ročne zo sumy 1.334,90 eur od 01.01.2009 do zaplatenia

všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku zamietajúci výrok rozsudku o náhradu mzdy p o t v r d z u j e .

Výrok o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť súdny poplatok z r u š u j e a v tejto časti vec vracia
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu

mzdy 17.001,20 eur brutto a úroky z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 1.334,90 eur (priemernej
mesačnej mzdy) vždy od začiatku každého bežného mesiaca počnúc od 01.03.2006 do 01.11.2006, vo
výške 5,75 % ročne zo sumy 736,80 eur od 01.06.2013 do zaplatenia, vo výške 5,50 % ročne zo sumy
1.334,90 vždy od začiatku bežného mesiaca počnúc od 01.06.2013 do 01.08.2013 až do zaplatenia
a vo výške 5,50 % ročne zo sumy 245,60 eur od 31.08.2013 do zaplatenia a náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 9.659,84 eur. Vo zvyšku návrh navrhovateľky na náhradu mzdy zamietol. Odporcovi
uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava II súdny poplatok vo výške 1.119,50 eur.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom doručeným súdu dňa 22.03.2006 sa
navrhovateľka domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu dané jej

výpoveďou zo dňa 26.10.2005 podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej len ZP), je neplatné
a domáhala sa aj náhrady mzdy vo výške 1.384,95 eur (41.723,-Sk) mesačne od 17.01.2006 do času,
kedyjejodporcaumožnípokračovaťvpráci.Podanímzodňa05.03.2007navrhovateľkarozšírilažalobný
petit tak, že okrem určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy za obdobie
od 17.01.2006 do času, kedy odporca umožní navrhovateľke pokračovať v práci, za každý mesiac vo

výške 1.384,95 eur, požadovala aj úhradu úrokov z omeškania vo výške 6 % z dlžnej sumy počnúc
dňom 20.01.2006 do zaplatenia. Na základe ďalších návrhov navrhovateľky súd pripustil opakovane
zmenu žalobného petitu, pričom poslednou zmenou sa navrhovateľka domáhala náhrady mzdy vo výške
1.334,90eurbruttomesačneod19.01.2006aždočasu,kedyodporcaumožnínavrhovateľkepokračovať
v práci, spolu s úrokom z omeškania v zákonnej výške, počítaným jednotlivo za každý mesiac vždy od

20. dňa príslušného mesiaca až do zaplatenia náhrady mzdy splatnej v príslušnom mesiaci.

Ďalej súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že rozsudkom č. k. 52C/76/2006-545,
právoplatným dňa 27.04.2010 v časti, v ktorej nebol napadnutý opravným prostriedkom, súd konanie
v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku od 17.01.2006 do

19.01.2006 zastavil. O základe sporu súd prvého stupňa rozhodol medzitýmnym rozsudkom zo dňa
16.03.2012, č. k. 52C/76/2006-712, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.04.2013, v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.02.2013, č. k. 14Co/318/2012-771 tak, že výpoveď
z pracovného pomeru danú navrhovateľke 26.10.2005 určil za neplatnú. Súd teda ďalej konal len
o uplatnených mzdových nárokoch navrhovateľky a o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol v

konečnom rozsudku, ktorý bol čiastočne napadnutý obidvoma účastníkmi konania.

Pri rozhodovaní súd vychádzal z vykonaného dokazovania a nárok navrhovateľky posúdil podľa
ustanovení §§ 79 ods. 1 a 2, 129 ods. 1, 134 ods. 1, 2 a 4, 142 ods. 3 a 252a, a ust. § 36 ods.1 a 2
ZP, ako aj ust. §§ 100 ods. 1, 101, 110 ods. 3 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a

§ 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995.

Súd mal preukázané, že navrhovateľka listom zo dňa 17.01.2006 odporcovi oznámila, že skončenie
pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 26.10.2005 považuje za neplatné a trvá na ďalšom
zamestnávaní. Oznámenie bolo odporcovi doručené dňa 19.01.2006, na ktoré odporca reagoval listom

zo dňa 20.01.2006 tak, že jej žiadosti nemôže vyhovieť. Medzi účastníkmi teda bola sporná otázka,či navrhovateľke vznikol nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru,
nakoľko odporca žiadal, aby jej súd náhradu mzdy vôbec nepriznal z dôvodu, že navrhovateľka bola už
v čase plynutia výpovednej doby zamestnaná a v súčasnosti podniká.

Súd prvého stupňa na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že náhrada mzdy, ktorá patrí
zamestnancovi podľa ust. § 79 ods. 1 ZP nie je ekvivalentom mzdy, ktorú zamestnanec nemohol zarábať
vdôsledkutoho,žemuzamestnávateľznemožnilvykonávaťprácu,kuktorejsazaviazalpodľapracovnej
zmluvy a ktorú bol tiež schopný a ochotný vykonávať, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a

súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k zrušeniu pracovného pomeru.
Zmyslom priznania takejto satisfakcie je zmierniť prípadné negatívne dopady neplatného skončenia
pracovného pomeru zamestnávateľom. Po uplynutí deviatich mesiacov ustupuje sankčná a satisfakčná
povaha náhrady mzdy do úzadia a oproti tomu sa zvýrazňuje jej sociálna funkcia. Ide predovšetkým o
to, či správanie sa zamestnanca pri zabezpečovaní si ďalšieho zárobku je korektné. Súd prvého stup
vyslovil názor, že nepriznanie náhrady mzdy nad zákonom stanovenú minimálnu náhradu za 9 mesiacov

prichádza do úvahy, ak zamestnanec svojím zavineným správaním spôsobil sám, že nemá príjem, ak
aspoňčiastočnesipríjemnahradilalebozarobiltoľko,žežiadnuujmuneutrpel.Vtejtosúvislostipoukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR), sp. zn. 4Cdo/204/2009, zo dňa
28.02.2011.

Nárok navrhovateľky na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vyhodnotil
za dôvodný len v trvaní 9 mesiacov, t.j. v zákonom stanovenej minimálnej dĺžke. Uviedol, že
takto určená náhrada mzdy adekvátne splní tak sankčnú funkciu náhrady mzdy z titulu rozviazania
pracovného pomeru odporcom s navrhovateľkou právne nedovoleným spôsobom, ako aj funkciu
satisfakčnú, nakoľko navrhovateľka bude "odškodnená" za to, že jej odporca v rozpore s uzatvorenou

pracovnou zmluvou prestal prideľovať prácu, v dôsledku čoho stratila príjem, na ktorý mala v zmysle
pracovnej zmluvy a zákona právny nárok. Nebolo pritom možné vyhovieť požiadavke odporcu, aby súd
navrhovateľke náhradu mzdy nepriznal vôbec, nakoľko nárok na náhradu mzdy v trvaní 9 mesiacov
predstavuje zákonný nárok navrhovateľky z titulu neplatného skočenia pracovného pomeru, ktorý
nemožno krátiť. Pri rozhodovaní vo veci súd vzal do úvahy skutočnosť, že navrhovateľka už v čase

plynutia výpovednej doby (6. deň po doručení výpovede), pracovala v spoločnosti SCP PAPIER
a.s., a teda sa do pracovného procesu riadne zapojila. V menovanej spoločnosti bola zamestnaná
od 01.11.2005 do 31.10.2006 a jej priemerný mesačný čistý príjem bol za toto obdobie 23.026,-
Sk. Navrhovateľka dňa 03.03.2006 (cca mesiac potom, čo sa jej pracovný pomer u odporcu mal
skončiť) založila jednoosobovú obchodnú spoločnosť Simply supplies s.r.o. so sídlom v Bratislave, s

rovnakým, resp. podobným predmetom činnosti ako je predmet činnosti odporcu. V tejto spoločnosti sa
zamestnala počnúc dňom 01.11.2006, t.j. po skončení pracovného pomeru v spoločnosti SCP PAPIER
a.s..NavrhovateľkapoberalaodspoločnostiSimplysuppliess.r.o.vroku2006priemernúmesačnúmzdu
vo výške 11.692,- Sk, v roku 2007 vo výške 12.597,33 Sk, v roku 2008 vo výške 14.026,67 Sk, v roku
2009 vo výške 521,96 eur, v roku 2010 vo výške 520,21 eur, v roku 2011 vo výške 611,60 eur, v roku

2012 vo výške 697,42 eur a v roku 2013 vo výške 659,15 eur. Na základe toho ustálil, že navrhovateľka
vykonávala rovnocenný druh práce na rovnakom mieste výkonu práce (J.).

Hoci príjmy navrhovateľky z pracovného pomeru tak v spoločnosti SCP PAPIER a.s. ako aj v spoločnosti
Simplysuppliess.r.o.nedosahovalivýškupríjmovnavrhovateľkyuodporcu,navrhovateľkabola zároveň

od 03.03.2006 jedinou spoločníčkou a konateľkou obchodnej spoločnosti Simply supplies s.r.o.. Ako
to vyplýva z listinných dôkazov, táto spoločnosť dosahovala už v prvom roku svojho pôsobenia kladný
hospodársky výsledok - zisk vo výške 13.165,46 eur, v roku 2007 zisk 15.998,05 eur, v roku 2008 zisk
28.812,32 eur, v roku 2009 zisk 20.904 eur a v roku 2010 zisk 2.288 eur. V roku 2011 dosiahla spoločnosť
navrhovateľky stratu 4.810 eur, pričom v roku 2012 spoločnosť opäť dosiahla zisk 4.684 eur a v roku

2013 k 5. mesiacu účtovného obdobia zisk 27.003 eur. Z uvedeného je zrejmé, že s výnimkou roku
2011 ide o prosperujúcu spoločnosť, ktorá je vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky (navrhovateľka je
vlastníčkou 100% obchodného podielu menovanej spoločnosti).

Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľky, že príjmy spoločnosti nie je možné považovať za príjem

navrhovateľky, nakoľko jej nikdy nebol vyplatený žiadny podiel na zisku, súd napriek tomu považoval
hospodárske výsledky a samotnú existenciu tejto obchodnej spoločnosti, ktorej jedinou spoločníčkou
je navrhovateľka, za právne významnú v tomto konaní. Obchodná spoločnosť Simply supplies
s.r.o. je vo vlastníctve navrhovateľky, a teda majetkové hodnoty ňou vytvárané, hoc aj ponechanév spoločnosti, predstavujú majetkové hodnoty navrhovateľky, ktoré vytvára prostredníctvom tejto
obchodnej spoločnosti. Nakoľko je navrhovateľka nositeľom všetkej rozhodovacej činnosti v spoločnosti
Simply supplies s.r.o., skutočnosť, že jej nebol vyplatený žiadny podiel na zisku, je jej vlastným

rozhodnutím.Nevyplateniepodielunaziskupritomničnemenínafakte,ženerozdelenýzisk,zostávaaje
majetkomspoločnosti,ktorej100%-nýobchodnýpodielvlastnínavrhovateľka.Vsúčasnostinerozdelený
ziskminulýchúčtovnýchobdobíspoločnostiSimplysuppliess.r.o.predstavujesumuvovýške92.608eur
pri neuhradenej strate minulých rokov 4.810 eur. Súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že navrhovateľka ako
jedináspoločníčkaakonateľkauvedenejspoločnostisamarozhodlaovýškesvojhoplatu.Pokiaľsisama

v spoločnosti Simply supplies s.r.o. určila mzdu neprimeranú jej zárobku u odporcu, bolo to jej vlastné
rozhodnutie. Vzhľadom na kladné hospodárske výsledky spoločnosti jej nič nebránilo určiť si mzdu vo
výške zodpovedajúcej ekonomickému stavu spoločnosti a najmä jej vzdelaniu, praxi a schopnostiam.
Pokiaľ sa tak nestalo, možno toto konanie označiť za účelové a nekorektné, na ktorú skutočnosť súd
pri rozhodovaní o priznaní náhrady mzdy nad zákonný rámec (9 mesiacov) prihliadol. Okrem toho
podľa názoru prvostupňového súdu navrhovateľke v prípade, že jej dosahovaný príjem vo vlastnej

spoločnosti nepostačoval na uspokojovanie jej životných potrieb, nič nebránilo, aby si aktívne hľadala
na trhu práce prácu zodpovedajúcu jej kvalifikácii, čo sa však v tomto prípade nestalo, a navrhovateľka
takúto skutočnosť v konaní ani netvrdila. Navrhovateľka sa rozhodla zamestnať vo vlastnej spoločnosti
za mzdu, ktorá podľa názoru súdu nezodpovedá jej schopnostiam a možnostiam a ani faktu, že riadi
prosperujúcu obchodnú spoločnosť, urobila tak z vlastnej vôle a nestalo sa tak z dôvodu objektívnych

okolností na trhu práce, ktoré by jej bránili dosiahnuť príjem dosahovaný u odporcu. Na základe týchto
skutočnostísúdprvéhostupňanepovažovalzadôvodnépriznaťnavrhovateľkenáhradumzdynadrámec
určený v ust. § 79 ods. 2 ZP, účinného v čase dania výpovede navrhovateľke zo strany odporcu.

Podľa názoru súdu tento nárok navrhovateľke vznikol dňom 01.02.2006, a teda jej patrí náhrada mzdy

za obdobie od februára 2006 do októbra 2006 (vrátane). Uviedol, že určenie začiatku doby, počas
ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy je viazaný na oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby
ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba na zamestnávanie
po dni, kedy podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa (v danom prípade výpovede) mal pracovný
pomer skončiť. Nárok na náhradu mzdy totiž vzniká zamestnancovi len za obdobie, počas ktorého ho

zamestnávateľ nebol ochotný zamestnávať a zamestnanec bol ochotný a schopný u zamestnávateľa
pracovať. Nakoľko v čase, kedy navrhovateľka doručila odporcovi oznámenie, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, bola aj podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa u odporcu stále zamestnaná (jej
pracovný pomer mal skončiť uplynutím výpovednej lehoty až dňa 31.01.2006), a hoci reálne prácu
nevykonávala, poberala mzdu (náhradu mzdy). Pokiaľ teda navrhovateľka v tomto konaní požadovala

priznanie náhrady mzdy od 19.01.2006, tomuto nároku za obdobie od 19.01.2006 do 31.01.2006 nebolo
možné vyhovieť, nakoľko v tomto období nebola splnená základná podmienka, t. j. zamestnávateľ v
tomtočasenavrhovateľkuzamestnávalanavrhovateľkeposkytovalmzdu.Skutočnosť,ženavrhovateľke
bola za mesiac január 2006 odporcom vyplatená (hrubá) mzda vo výške 1.971,42 eur (59.391,-
Sk) medzi účastníkmi sporná ani nebola. Nárok navrhovateľky na vyplatenie náhrady mzdy z titulu

neplatnéhoskončeniapracovnéhopomerunemoholnavrhovateľkevzniknúťskôr,neždňom01.02.2006,
odkedy odporca navrhovateľku nebol ochotný zamestnávať, hoci ona bola schopná a ochotná pracovať
a trval do októbra 2006, čo je obdobie 9 mesiacov, za ktoré súd navrhovateľke priznal nárok na náhradu
mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru.

Uplatnený nárok navrhovateľky na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, a
to až do času, kým jej odporca umožnil pokračovať v práci, t.j. do 07.08.2013, súd prvého stupňa posúdil
ako nárok na náhradu mzdy z titulu prekážok na strane zamestnávateľa. Dňa 15.04.2013 nadobudol
právoplatnosť medzitýmny rozsudok, ktorým bolo určené, že výpoveď daná navrhovateľke odporcom
dňa 26.10.2005 je neplatná. Nakoľko odporca po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku navrhovateľku

nevyzval na nástup do práce, k vykonávaniu práce navrhovateľkou nedochádzalo z titulu prekážok
na strane zamestnávateľa. Zamestnávateľ (odporca) navrhovateľke umožnil znovu pracovať až dňa
07.08.2013, čo odporca nijako nespochybnil. Preto súd navrhovateľke priznal náhradu mzdy titulom
prekážok na strane zamestnávateľa (odporcu) za obdobie od 15.04.2013 do 06.08.2013 v celej výške,
teda v sume 4.987,10 eur brutto, spolu s príslušenstvom, t.j. úrokmi z omeškania v zákonnej výške,

nakoľko súd túto náhradu nemôže znížiť, poprípade nepriznať, aj keď o to zamestnávateľ (odporca)
žiadal. Pri zisťovaní výšky priemerného zárobku navrhovateľky vychádzal súd z jej hrubej mzdy v období
október až december 2005. Výpočtami v súlade s právnou úpravou dospel k záveru, že navrhovateľkepatrí náhrada mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 12.014,10 eur brutto a
náhrady mzdy titulom prekážok na strane zamestnávateľa (odporcu) vo výške 4.987,10 eur brutto.

V súvislosti s námietkou premlčania, ktorú v konaní vzniesol odporca súd prvého stupňa uviedol, že
jednotlivé náhrady mzdy za daný mesiac sa premlčujú podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť.
Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru
teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za daný mesiac, za ktorý sa požaduje
(Uznesenie NS SR, sp. zn. 1Cdo 180/2009). Náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná mesačne

pozadu za mesačné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa
poskytuje.

Nakoľkosinavrhovateľkauplatnilanároknanáhradumzdypodanímnávrhudňa22.03.2006,jejnárokna
náhradumzdynebolvzmysleust.§101a§110ods.3OZpremlčaný.Premlčacialehotazačalaplynúťod
splatnosti každej jednotlivej mesačnej mzdy, pričom splatnosť mzdy bola v pracovnej zmluve dohodnutá

najneskôr v posledný pracovný deň v každom mesiaci. Nakoľko mzda zameškaná za prvý mesiac po
neplatnom skončení pracovného pomeru bola splatná dňa 28.02.2006, pričom nárok na náhradu mzdy
bol uplatnený dňa 22.03.2006, je zrejmé, že tento nárok nebol premlčaný a teda nemohli byť premlčané
ani neskoršie splatné mzdy za jednotlivé mesiace. Je pritom právne bez významu námietka odporcu, že
nakoľko si navrhovateľka v návrhu neuplatnila jednotlivé nároky na náhradu mzdy, sú tieto premlčané.

Ako to vyplýva z návrhu na začatie konania, navrhovateľka si uplatnila náhradu mzdy vo výške 41.723,-
Sk mesačne od 17.01.2006 až do času, kedy jej odporca umožní pokračovať v práci, čo súd považuje
za dostatočne presnú špecifikáciu jej nárokov. Uvedené právne závery je potrebné aplikovať aj na
úrok z omeškania prislúchajúci k náhrade mzdy, nakoľko sa jedná o jej príslušenstvo, ktoré zdieľa
právny osud pohľadávky. Nakoľko mzda zameškaná za prvý mesiac po neplatnom skončení pracovného

pomeru bola splatná dňa 28.02.2006, navrhovateľke vznikol nárok požadovať úrok z omeškania už od
01.03.2006. Nakoľko si navrhovateľka uplatnila nárok na úrok z omeškania už dňa 05.03.2007, tento
nárok nebol premlčaný v zákonnej 3-ročnej premlčacej lehote. Navrhovateľka si v návrhu uplatnila úroky
z omeškania vo výške 6 % ročne, teda v nižšej ako zákonnej výške. Petit svojho návrhu zmenila až
podaním doručeným súdu dňa 30.11.2011 tak, že žiadala priznať úroky v zákonnej výške. V tomto čase

boli úroky z omeškania z náhrady mzdy titulom neplatného skočenia pracovného pomeru vo výške
presahujúcej 6 % už premlčané. Trojročná premlčacia doba pri úroku z omeškania v časti presahujúcej
navrhovateľkou pôvodne požadovaných 6 % zo súdom priznanej náhrady mzdy splatnej 01.11.2006
uplynula 01.11.2009. Je teda zrejmé, že úroky z omeškania v časti presahujúcej 6 % aj zo všetkých skôr
splatných náhrad mzdy sú premlčané. Z tohto dôvodu súd priznal navrhovateľke úroky z omeškania

len vo výške 6 % ročne tak, ako je to uvedené vo výroku rozhodnutia. Pokiaľ ide o úroky z omeškania
priznané za obdobie od 15.04.2013 do 06.08.2013, súd navrhovateľke priznal úrok z omeškania v
zákonnej výške, nakoľko navrhovateľka zmenou petitu, ktorú súd pripustil dňa 19.04.2012, žiadala
priznať úroky z omeškania v zákonnej výške. Zákonná výška úrokov z omeškania pri náhrade mzdy
splatnej 01.05.2013 predstavovala 5,75 % ročne, pri neskoršie splatných náhradách mzdy 5,5 % ročne.

Ako to vyplýva z obsahu pracovnej zmluvy, mzda navrhovateľky bola splatná najneskôr v posledný
pracovný deň v každom mesiaci. Navrhovateľke preto nepatrí úrok z omeškania už od 20. dňa v
príslušnom mesiaci. Z uvedeného dôvodu súd navrhovateľke priznal úrok z omeškania k náhrade mzdy
za ten ktorý mesiac vždy až odo dňa nasledujúceho po poslednom pracovnom dni v príslušnom mesiaci
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a čiastočne úspešnej
navrhovateľke priznal náhradu trov konania vychádzajúc z hodnoty plnenia priznanej súdom. Priznané
trovy tvoria náhradu trov právneho zastúpenia navrhovateľky podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z..
Trovy právneho zastúpenia priznal súd za 28 úkonov právnej služby (9.436,78 eur) a 28 režijných

paušálov (223,06 eur), spolu 9.659,84 eur, vrátane DPH.

Spoukazomnaust.§2zák.č.71/1992Zb.osúdnych poplatkochuložilsúdodporcovipovinnosťzaplatiť
súdny poplatok za návrh, nakoľko navrhovateľka je od poplatku oslobodená.

Proti rozsudku podala včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhovateľka odvolanie
podaním zo dňa 13.11.2013. Ako dôvod uviedla, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221
ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a žerozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie smeruje
proti zamietajúcemu výroku ňou uplatnených nárokov na náhradu mzdy za obdobie od 01.11.2006 do
14.04.2013 a proti výroku o trovách konania s tým, že vo zvyšnej časti je rozhodnutie okresného súdu

jej odvolaním nedotknuté.
Závery súdu prvého stupňa, na ktorých postavil svoje rozhodnutie považuje za nesprávne.
Predovšetkým namietla, že nie je pravdou, že po tom, ako jej bola doručená výpoveď z pracovného
pomeru, začala vykonávať v spoločnosti SCP PAPIER, a.s. druh práce rovnocenný tomu, ktorý
vykonávala u odporcu. V tejto súvislosti poukázala na platnú judikatúru, v zmysle ktorej pri posudzovaní

rovnocennosti či výhodnosti pracovné miesta je potrebné prihliadať najmä ku kvalifikácii potrebnej pre
výkon „obdobnej“ práce, k tomu, či sa skutočne jedná o prácu „obdobnú“, k jej dostupnosti, spoločenskej
prestíži a nepochybne aj k jej finančnému ohodnoteniu (rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo/1788/2009).
Okresný súd sa však pri posudzovaní rovnocennosti jej pracovnej pozície v spoločnosti SCP PAPIER,
a.s. s pracovnou pozíciou, na ktorej pracovala u odporcu, obmedzil iba na konštatovanie, že túto
prácu vykonávala na rovnakom mieste výkonu práce, t.j. v J., a že ju začala vykonávať už v čase

plynutia výpovednej doby. Táto práca však z hľadiska kvalifikácie a spoločenskej prestíže nedosahovala
úroveň práce, ktorú vykonávala u odporcu a predovšetkým v nej dosahovala podstatne nižšie finančné
ohodnotenie ako predtým u odporcu. Preto tieto práce nemôžu byť považované za rovnocenné. Jediným
dôvodom, prečo sa rozhodla v spoločnosti SCP PAPIER, a.s. zamestnať bola skutočnosť, že ako
samoživiteľka rodiny nemala dostatok finančných prostriedkov na to, aby mohla zostať bez príjmu až do

skončenia sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru.
V spoločnosti Simply supplies s.r.o., ktorú sama založila, sa rozhodla zamestnať z dôvodu, že finančný
príjem v spoločnosti SCP PAPIER, a.s. bol podstatne nižší, ako ten, ktorý dosahovala u odporcu.
Namietla, že príjem tejto spoločnosti nie je možné bez ďalšieho považovať za jej príjem. Súd prvého
stupňa však vôbec neprihliadol na skutočnosť, že navrhovateľka v spoločnosti Simply supplies s.r.o.

poberala podstatne nižšie mesačné príjmy ako u odporcu, a vychádzal z toho, že mohla sama rozhodnúť
o tom, aký podiel na zisku jej má byť vyplácaný, a že si aj mohla sama zvýšiť vyplácanú mzdu na
výšku, ktorá by zodpovedala jej predstavám. Súd však vôbec neskúmal dôvody, prečo zisk spoločnosti
nebol rozdelený vo väčšom rozsahu a vychádzal len z nepodloženého podkladu, že navrhovateľke
nič nebránilo v tom, aby zisk spoločnosti, ktorej bola jediným spoločníkom, rozdelila v plnej výške.

Zdôraznila, že aj keby si mohla každoročne vyplatiť podiel na zisku spoločnosti Simply supplies s.r.o. v
jeho plnej výške, jej takto vyplatený príjem by aj tak pri jeho rozpočítaní na 12 mesiacov nedosahoval
taký príjem, ktorý dosahovala u odporcu. Okrem toho zisky spoločnosti boli v jednotlivých rokoch rôzne,
v roku 2011 napr. spoločnosť skončila so stratou vo výške vo výške 4.810,- eur. Preto podľa jej názoru ani
výkon práce v spoločnosti Simply supplies s.r.o. nie je možné z vyššie uvedených dôvodov považovať

za druh práce rovnocenný tomu, aký vykonávala u odporcu.
Zdôraznila, že je v rozpore s platným právom tvrdenie, že protiprávna výpoveď daná zamestnancovi
vytvára u takého zamestnanca záväzok sa zamestnať v akomkoľvek zamestnaní tak, aby
zamestnávateľ, ktorý porušil práva takého zamestnanca bol ochránený pred negatívnymi dôsledkami
takého svojho porušenia platného práva.

V čase, kedy sa rozhodla nastúpiť do pracovného pomeru v spoločnosti SCP PAPIER, a.s., nenašla
na trhu práce také pracovné miesto, ktoré by zodpovedalo jej kvalifikácii a znalostiam a predovšetkým
také pracovné miesto, z ktorého by dosiahla príjem vo výške rovnakej alebo väčšej ako u odporcu.
Preto napriek skutočnosti, že vedela, že práca v tejto spoločnosti nie je rovnocenná tej, ktorú vykonávala
u odporcu, sa rozhodla v uvedenej spoločnosti zamestnať. Toto však nemôže byť dôvodom pre

nepriznanie požadovanej náhrady mzdy, pretože podľa ustálenej judikatúry aj zamestnanec, ktorý sa
domnieva, že jeho pracovný pomer skončil neplatne, má právo sa zamestnať u iného zamestnávateľa,
aj keď o neplatnosti výpovede ešte nie je rozhodnuté. Za absolútne nepodložený a nepravdivý označila
záver okresného súdu o tom, že sa vo vlastnej spoločnosti zamestnala z vlastnej vôle a nie z dôvodu
objektívnych okolností na trhu práce. Okrem toho zdôraznila, že dôkazné bremeno k preukázaniu

okolností o tom, že sa navrhovateľka mohla zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v
zásade rovnocenných alebo výhodnejších, ako by mala u odporcu pri výkone práce podľa pracovnej
zmluvy, má len odporca. Tento má procesnú povinnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti o tom, že sú
splnené predpoklady uvedené v ust. § 79 ods. 2 ZP.
Namietla,žepostupomsúduprvéhostupňabolavkonaníporušenájednazhlavnýchzásadobčianskeho

súdnehoprocesu,atozásadarovnostistrán(čl.47ods.3ÚstavySR)atýmtopochybenímboloporušené
aj jej právo na spravodlivý súdny proces. Okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a pri svojom rozhodovaní sa zaoberal viacerými skutočnosťami, naktorých potom založil svoje rozhodnutie o nepriznaní mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov, hoci ich
odporca počas konania nikdy nepreukázal a ani ich nenamietal.
Zdôraznila, že podľa ustálenej judikatúry súdov, ako aj ust. čl. 2 ods. 3 Ústavy, každý môže konať,

čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo čo zákon neukladá. V tejto
súvislosti poukázala na uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/157/2010. Z neho vyplýva, že hodnotová zmena
v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu obsiahnutého v ust. § 79
ods. 2 ZP, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas
presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch,

ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ust. § 79
ods. 1 ZP, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP. Ustanovenie § 79 ods. 2 ZP nemôže
byť aplikované takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi
vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. Vzhľadom na uvedený
judikátjezrejmé,žeakbynebolavyvinulažiadnuaktivitusmerujúcuktomu,abysazamestnala,nemohla
by byť táto skutočnosť dôvodom pre rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní náhrady mzdy nad

zákonom stanovenú minimálnu dobu, pretože všeobecná povinnosť zapojiť sa do práce už neexistuje
a nepriznanie náhrady mzdy nad zákonom stanovený rozsah prichádza do úvahy iba vo výnimočných
prípadoch. Ak sa po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru do práce u iného zamestnávateľa
zapojila, hoci nešlo o rovnocenný druh práce, nemôže to viesť k záveru, že má byť ňou požadovaná
náhrada mzdy znížená alebo dokonca nepriznaná (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/204/2009). Podľa jej

názoru jej patrí náhrada mzdy v plnom rozsahu za celé obdobie od 01.03.2006 do 07.08.2013.
Ďalej namieta, že okresný súd si tiež nesprávne vyložil účel inštitútu priznania náhrady mzdy z titulu
neplatného rozviazania pracovného pomeru, keď v rozsudku uvádza, že náhrada mzdy podľa § 79
ods. 1 ZP nie je ekvivalentom mzdy, ktorú zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu
zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, ale má povahu satisfakcie voči

zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k zrušeniu
pracovného pomeru. Takýto záver je v rozpore s ust. § 79 ods. 1 ZP, čo potvrdzuje aj rozsudok NS ČR
sp. zn. 21Cdo/1511/2011. Na základe takéhoto nesprávneho záveru súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie a na základe neho dospel k záveru, že navrhovateľka bola „odškodnená“ za to, že jej
žalovaný v rozpore s uzatvorenou pracovnou zmluvou prestal prideľovať prácu, v dôsledku čoho stratila

príjem, na ktorý mala v zmysle pracovnej zmluvy a zákona právny nárok. Otázka správneho pochopenia
funkcie inštitútu náhrady mzdy súdom je pritom pre posúdenie celého prípadu rozhodujúce, pretože
na ňom závisí aj jeho rozhodnutie, za aké obdobie a v akej výške bude navrhovateľke náhrada mzdy
priznaná.
V súvislosti s výškou priznaných úrokov z omeškania uviedla, že okresný súd sa s otázkou premlčania

úrokov z omeškania v časti presahujúcej 6% zaoberal napriek tomu, že odporca počas konania nikdy
nevzniesol námietku premlčania ohľadne tejto časti úrokov. Pokiaľ sa dlžník premlčania nedovolá,
existuje medzi ním a veriteľom právny pomer bez zmeny. Z vyjadrení odporcu urobených počas konania
nijak nevyplýva, že by tento vzniesol námietku premlčania časti úrokov. Je teda zrejmé, že aj pri
posudzovaní dôležitej otázky úrokov z omeškania porušil okresný súd zásadu rovnosti strán.

Vzhľadom na to, že na výške priznaného plnenia je závislý aj výrok súdu o trovách právneho zastúpenia
navrhovateľky a tiež jeho výrok o zaplatení súdneho poplatku, navrhla, aby odvolací súd zmenil tiež
tieto výroku prvostupňového rozsudku, pretože ich výpočet je nesprávny. Odvolaním sa domáha, aby
jej odvolací súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia aj za písomné vyjadrenia k podaniam a
prednesom odporcu zo 07.12.2006, 05.02.2007 a 20.03.2007, ktorú jej okresný súd odmietol priznať. Je

totižjejprávomvyjadrovaťsakuvšetkýmpodaniamatvrdeniamodporcu,aktopovažujezapotrebné.Vo
vyjadrení zo dňa 07.12.2006 reagovala na tvrdenia odporcu uvedené na pojednávaní zo dňa 03.11.2006
a takisto k jeho stanovisku zo dňa 24.11.2006. Vo vyjadrení zo dňa 05.02.2007 sa vyjadrila k dôkazom,
ktoré na výzvu súdu odporca založil do súdneho spisu, pretože podľa nej pravdivo neodzrkadľujú
rozhodné skutočnosti a vyjadrila sa aj k ďalším skutočnostiam podstatným pre rozhodnutie vo veci. Aj v

podaní zo dňa 20.03.2007 reagovala na skutočnosti uvedené vo vyjadrení odporcu zo dňa 05.03.2007
a predložila ním súdu aj nové dôkazy. Preto tieto vyjadrenia nie je možné považovať za nadbytočné a
nehospodárne.
Vzhľadom na už uvedené skutočnosti súd prvého stupňa porušil aj princíp predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí a princíp právnej istoty, ktorý sa prejavuje aj v tom, že súdy nižších stupňov sú povinné

rozhodovať v súlade s konštantnou judikatúrou. Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutom rozsahu a odporcovi uloží povinnosť zaplatiť jej 103.339,90 eur brutto a úroky z
omeškania, a to tak, že za obdobie od 01.03.2006 do 31.05.2006 už priznané úroky z omeškania zo
sumy 1.334,90 eur zvýši o 1% ročne, za obdobie od 01.06. do 31.07.2006 o 2 % ročne, za obdobie od01.08. do 29.09.2006 o 3% ročne a od 30.09.2006 do 30.11.2006 o 3,50 % ročne. Náhradu mzdy vo
výške 1.334,90 eur mesačne požaduje priznať aj za obdobie od 01.11.2006 až do 15.04.2013 (v tejto
časti bol návrh zamietnutý), a to aj spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,50 % ročne za obdobie od

01.12.2006 až do 30.03.2007, vo výške 9 % ročne od 31.03.2007 do zaplatenia, vo výške 8,50 % ročne
od 01.05.2007 až do 31.10.2008, vo výške 7,50 % ročne od 01.11.2008 do zaplatenia, vo výške 6,50
% ročne od 29.11.2008 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne od 01.01.2009 do zaplatenia, vo výške 10 %
ročne za obdobie od 31.01.2009 do 31.03.2009, vo výške 9,50 % ročne od 01.04.2009 do zaplatenia,
vo výške 9,25 % ročne od 01.05.2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne ta obdobie od 30.05.2009 do

29.04.2011, vo výške 9,25 % ročne za obdobie od 30.04.2011 do 29.07.2011, vo výške 9,50 % ročne za
obdobie od 30.07.2011 do 30.12.2011, vo výške 9 % ročne za obdobie od 31.12.2011 do 31.07.2012, vo
výške8,75%zaobdobieod01.08.2012do31.01.2013,vovýške5,75%ročnezaobdobieod01.02.2013
až 30.04.2013, a napokon zo sumy 552,60 eur od 01.05.2013 do zaplatenia s tým, že úroky z náhrady
každej mesačnej mzdy si uplatňuje odo dňa uvedeného pri konkrétnej náhrade až do jej zaplatenia.
Aj odporca napadol rozsudok včas odvolaním, ktoré doplnil podaním zo dňa 21.12.2013. Z obsahu tohto

podania vyplýva, že rozsudok napáda vo výroku o trovách konania, vo výroku, ktorým mu bola uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh, ako aj vo výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť
navrhovateľke náhradu mzdy za obdobie od 15.04.2013 do 07.08.2013 vrátane príslušenstva.
Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, napáda ho z dôvodu, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o
trovách konania postupoval podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p., ktorý v danom prípade nemal aplikovať.

Podľa názoru odporcu, súd mal pri rozhodovaní o trovách konania postupovať podľa ust. § 142 ods. 2
O.s.p., pretože tu neabsentovali exaktné kritériá pre určenie výšky nároku (nález Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 82/09 z 19.05.2009, rozhodovacia prax iných súdov). Aplikácia ust. § 142 ods. 3 O.s.p.
prichádza do úvahy len výnimočne.
Odvolanie proti výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za návrh

(v odôvodnení rozsudku uvedené, že navrhovateľka je oslobodená od súdneho poplatku), napáda z
dôvodu, že z odôvodnenia samotného rozsudku vyplýva, že navrhovateľka úspešne podnikala, a preto
podľa jeho názoru neexistujú dôvody, aby bola ďalej oslobodená od súdnych poplatkov. Navrhol, aby
jej bolo oslobodenie odňaté a v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
267/2012 zo dňa 19.06.2012.

Odvolanie odporcu smeruje aj proti tej časti výroku, ktorou súd prvého stupňa odporcu zaviazal zaplatiť
navrhovateľke náhradu mzdy za obdobie od 15.04.2013 do 06.08.2013, vrátane príslušenstva, pretože
sa domnieva, že v tomto smere súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, keďže nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospelknesprávnymskutkovýmzisteniama rozhodnutie vychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia

veci.
Uviedol, že v priebehu konania pred súdom prvého stupňa opakovane žiadal navrhovateľke náhradu
mzdy za obdobie od 15.04.2013 do 06.08.2013 vôbec nepriznať, a to z dôvodu, že neboli naplnené
zákonom stanovené predpoklady pre priznanie náhrady mzdy. Argumentoval rovnakými skutočnosťami
ako pred súdom prvého stupňa, a to, že navrhovateľka v priebehu súdneho konania založila spoločnosť

Simply supplies s.r.o., kde pôsobí ako jediná spoločníčka a konateľka spoločnosti. V rámci svojej
podnikateľskej činnosti dlhodobo spolupracuje s odporcom ako obchodným partnerom a odporca tak má
prehľad o úspešnosti jej podnikania. Je presvedčený o tom, že navrhovateľka nemá a nemala záujem
na ďalšom pokračovaní v práci u odporcu a túto prácu nebola ochotná a ani pripravená vykonávať.
Navrhovateľkakonalaúčelovo,očomsvedčíjejkonaniepotom,akojejzostranyodporcuboloumožnené

pokračovať v práci. Po výzve zo strany odporcu, aby nastúpila do práce, pracovala u odporcu len
niekoľko dní a pracovný pomer sama ukončila okamžitým zrušením z dôvodu omeškania odporcu s
vyplatením mzdy, pričom nárok na odmenu bol v rozhodnej dobe medzi stranami sporný. Podľa ustálenej
judikatúry je takéto jednanie možné posúdiť ako obchádzanie zákona, ale je z neho možné aj dovodiť, že
účelom konania navrhovateľky nebolo a nie je získať pracovné miesto u odporcu späť, ale od odporcu

získať čo najvyššiu náhradu mzdy. Pokiaľ zamestnanec nie je pripravený a ochotný vykonávať prácu,
tak mu náhrada mzdy nenáleží, a takéto konanie je v rozpore s dobrými mravmi. Inštitút náhrady mzdy
mal navrhovateľke slúžiť v časti presahujúcej 9 mesiacov na zmiernenie dôsledkov neplatne udelenej
výpovede,avšakjepresvedčený,ženavrhovateľkavtomtoobdobínielenžeopracovnýpomeruodporcu
nestála, ale dokonca pracovala za výhodnejších podmienok. Preto nie je na mieste navrhovateľke

priznať náhradu mzdy ani za obdobie presahujúce 9 mesiacov a ani za obdobie po právoplatnosti
medzitýmneho rozsudku.
Vyslovil nesúhlas so záverom okresného súdu, že zamestnancovi po dobu, po ktorú mu zamestnávateľ
neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku atúto náhradu nemožno znížiť, prípadne nepriznať, aj keby o to zamestnávateľ žiadal. Podľa platnej
judikatúry v prípade, že zamestnanec nie je pripravený, schopný a ochotný prácu v súlade s pracovnou
zmluvou vykonávať, nárok na náhradu mzdy mu nepatrí (rozsudok NS ČR zo dňa 15.05.2012, sp.

zn. 21Cdo/1511/2011). S ohľadom na uvedené považuje rozsudok okresného súdu v časti, ktorá sa
týka náhrady mzdy navrhovateľke za obdobie od 15.04.2013 do 06.08.2013 za nepreskúmateľný,
pretože okresný súd sa nevysporiadal s tvrdením odporcu o tom, že navrhovateľka nebola pripravená
a ochotná prácu pre odporcu v súlade s pracovnou zmluvou vykonávať. Za týmto účelom prvostupňový
súd nevykonal žiadne dokazovanie, svoje rozhodnutie žiadnym spôsobom neodôvodnil, a jeho záver,

že náhradu mzdy nie je možné za žiadnych okolností zamestnancovi po právoplatnosti rozsudku o
neplatnostivýpovedepriznaťprávnenezdôvodnil, apretototorozhodnutiestojínanesprávnomprávnom
posúdení veci.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II v ním napadnutých častiach
(trovy konania, súdny poplatok a náhrada mzdy za obdobie od 15.04.2013 do 07.08.2013 vrátane
príslušenstva) zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil aj náhradu trov

odvolacieho konania.
Odporca sa vyjadril aj k odvolaniu navrhovateľky podaním zo dňa 12.12.2013. Uviedol v ňom,
že nesúhlasí s jej argumentáciou, ktorou odôvodňuje opodstatnenosť priznania náhrady mzdy nad
základných 9 mesiacov, a to z dôvodov, ktoré uvádzal v celom konaní (už počas výpovednej doby
pracovala v inej spoločnosti; v období od 01.11.2005 do 31.01.2006 poberala mzdu od odporcu a aj od

nového zamestnávateľa; 03.03.2006 si založila vlastnú spoločnosť, v ktorej bola jedinou spoločníčkou a
jedinou konateľkou a od 01.11.2006 samu seba v spoločnosti zamestnala - mala príjem zo zamestnania,
ale aj zisk zo spoločnosti). Vykonanými dôkazmi mal prvostupňový súd preukázané, že navrhovateľka
v rozhodnom období pracovala za výhodnejších podmienok ako u odporcu. Vyslovil presvedčenie, že
navrhovateľka si účelovo vyplácala odmenu nižšiu, akú by dosahovala v zrovnateľnej pozícii v obdobne

veľkej spoločnosti s cieľom dosiahnuť u odporcu náhradu mzdy za čo najdlhšie obdobie presahujúce 9
mesiacov.Uviedol,žesúdprvéhostupňapodrobneodôvodnilsvojzáver,zakýchdôvodovnavrhovateľke
nepriznal náhradu mzdy za dobu presahujúcu 9 mesiacov, pričom postupoval v súlade s ust. § 79
ods. 2 ZP. Zdôraznil, že zamestnanec má nárok na náhradu mzdy len ak bol pripravený, schopný a
ochotný prácu v súlade s pracovnou zmluvou vykonávať, čo v predmetnom konaní splnené zo strany

navrhovateľky nebolo.
K otázke premlčania nárokov uplatnených navrhovateľkou uviedol, že námietku premlčania vzniesol v
podaní zo dňa 14.02.2012, a preto má za to, že v tomto ohľade sa premlčania riadne domáhal a na svojej
námietke premlčania vo vzťahu k nárokom uplatneným navrhovateľkou dňa 30.11.2011 spočívajúcich v
uplatnení úrokov v zákonnej výške i spätne za dobu od 01.03.2006 do 30.10.2006, trvá.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa ust. § 212 ods.
1 O.s.p. na odvolacom pojednávaní, a po zopakovaní a doplnení dokazovania dospel k záveru, že
sú dané dôvody na zmenu napadnutého rozsudku. Dokazovanie doplnil výsluchom navrhovateľky a
sčasti ho zopakoval čítaním listinných dôkazov preukazujúcich príjem navrhovateľky počas pracovného
pomeru u odporcu, v spoločnosti SCP PAPIER, a.s. (potvrdenie zo dňa 26.02.2007), mzdovým listom

navrhovateľky u odporcu za obdobie od februára do decembra 2005, potvrdením o hrubej mzde
navrhovateľky za mesiace november a december 2005 a január 2006, ku ktorým účastníci nemali žiadne
pripomienky.
Na odvolacom pojednávaní navrhovateľka vo svojej výpovedi uviedla, že po rozhodnutí súdu o
neplatnosti výpovede danej jej odporcom napísala odporcovi list, v ktorom mu oznámila, že je pripravená

nastúpiť do práce. Až po štyroch mesiacoch prišiel za ňou osobne riaditeľ odporcu a pracovníčka z
oddelenia ľudských zdrojov, ktorí jej odovzdali písomné oznámenie o tom, že môže znova nastúpiť do
práce, čo aj hneď na druhý deň urobila. Posadili ju do zasadačky, a keď sa domáhala pridelenia práce,
oznámili jej, že má absolvovať lekársku prehliadku a preštudovať si určité materiály. Ani na druhý deň
jej práca nebola pridelená a celý deň presedela v zasadačke. Následne 3 alebo 4 dni len balila poštu a

bolo jej oznámené, že keď skončia dohody s brigádnikmi, bude nahadzovať určité údaje do počítača. U
riaditeľa sa domáhala prideľovania práce v zmysle jej pracovnej zmluvy, na čo jej povedal, že pokiaľ má
firmu s rovnakým zameraním, ide o konflikt záujmov, a preto už nebude vykonávať tú prácu, čo robila
pred výpoveďou. Vzhľadom na vzniknutú situáciu sa poradila so svojim právnym zástupcom a dohodli
sa, že skončí pracovný pomer s odporcom z dôvodu nevyplatenia mzdy po právoplatnom rozhodnutí

súdu o neplatnosti výpovede. Je pravdou, že tento dôvod výpovede existoval už niekoľko mesiacov pred
tým, ale ona mala záujem u odporcu pracovať a záležalo jej na tom, aby získala svoje pracovné miesto
späť. Až keď bolo zrejmé, že nebude vykonávať svoju pôvodnú prácu, rozhodla sa využiť uvedený dôvod
na skončenie pracovného pomeru.Ďalej uviedla, že v spoločnosti SCP PAPIER, a.s. mohla začať pracovať už počas plynutia výpovednej
doby, nakoľko odporca jej oznámil, že pre ňu nemá žiadnu prácu. O voľnom mieste v tejto spoločnosti
sa dozvedela od svojich známych. V začiatkoch pôsobenia v uvedenej spoločnosti začala rozbiehať

aj vlastnú firmu, v ktorej mala zo začiatku príjmy 2.000,- až 3.000,- Sk mesačne. Keď sa vo svojej
firme zamestnala, zo začiatku si mohla určiť len nižší plat z dôvodu, že mala záujem firmu rozširovať
a prijímať aj ďalších potrebných pracovníkov. Jej plat sa postupne vyvíjal k lepšiemu. Až niekedy
v roku 2008 okrem seba zamestnala ďalších dvoch zamestnancov (pracovníka, ktorý zabezpečoval
sklad a rozvoz tovaru a účtovníčku). Do roku 2009 mala jej spoločnosť sídlo v mieste jej trvalého

bydliska (v jej byte) a od uvedeného roka mala prenajatú unimobunku na P. A. a garáž, ktorá slúžila
ako sklad. Asi v roku 2012 sa firma presťahovala na K. A.. do budovy W., čo bolo obdobie, kedy
jej spoločnosť začala lepšie prosperovať a začala aj rozširovať predmet podnikania. V roku 2013 bol
otvorený Copyshop a vtedy musela prijať aj ďalších pracovníkov, ktorí v ňom pracovali. Toho času má
firma 9 pracovníkov a jej činnosť sa výrazne rozšírila. Poukázala aj na to, že v r. 2008 jej bolo zo
strany odporcu ponúknuté autorizované partnerstvo, čiže medzi jej spoločnosťou a odporcom vznikla

úzka spolupráca. Hoci odporca mal záujem o spoluprácu s ňou, pokiaľ ona mala nejaké požiadavky na
odporcu, nebola z jeho strany veľká ochota a splnenie niektorých bolo podmieňované tým, aby stiahla
žalobu. Vyslovila názor, že odporca mal záujem o spoluprácu s ňou zrejme preto, aby kopírovacie stroje
XEROX nekupovala od iného predajcu, ale priamo od odporcu.
V súvislosti s jej pripravenosťou na zvládnutie pracovných úloh u odporcu popri pracovných úlohách v

jej vlastnej firme uviedla, že ak by jej bolo umožnené sa vrátiť na jej pôvodné pracovné miesto, určite by
dala prednosť práci u odporcu, u ktorého pracovala 10 rokov. Svoju prácu mala rada a je pohodlnejšie
mať zamestnanie so slušným príjmom, ako realizovať podnikanie. Ak by sa rozhodla ďalej podnikať,
bola by zamestnala zodpovedného pracovníka, ktorý by zastával funkciu riaditeľa, ale možno by zvážila
aj prípadný predaj firmy.

V súvislosti s ukončením pracovného pomeru so spoločnosťou SCP PAPIER, a.s. predložila
odvolaciemu súdu pracovnú zmluvu uzatvorenú a touto spoločnosťou, ktorú mala uzatvorenú na dobu
určitú do 31.10.2006.
Právny zástupca odporcu na odvolacom pojednávaní namietol tvrdenie navrhovateľky, že jej po nástupe
do práce u odporcu v auguste 2013 nebola prideľovaná práce v súlade s jej pracovnou zmluvou, keďže

aj naďalej do jej pracovnej náplne patrila oblasť logistiky a servisu. Zo strany navrhovateľky v tom
čase neboli v tomto smere vznesené žiadne námietky. Za účelom objasnenia týchto skutočností navrhol
vypočuť svedkov B. Y., G. D. S. G. T.. Podľa jeho názoru navrhovateľka ukončila s odporcom pracovný
pomer hlavne z dôvodu, že nebola schopná pracovať u odporcu a zároveň plniť úlohy konateľky
vo svojej vlastnej spoločnosti, výkon ktorej funkcie je časovo náročný. Preto jej ani nepatrí náhrada

mzdy za obdobie, kedy po právoplatnosti rozsudku o neplatnosti výpovede nepracovala pre prekážky
na strane zamestnávateľa. Zdôraznil, že spoločnosť navrhovateľky bola jedným z najvýznamnejších
obchodných partnerov odporcu v Slovenskej republike, a je preto nepochopiteľné, že zisky tejto
spoločnosti dosahovali v rozhodnom období pomerne nízku úroveň. Poukázal aj na úzku spoluprácu
spoločnosti Simply supplies s.r.o. so spoločnosťou COPYPRINT Bratislava, s.r.o., ktoré sú úzko

prepojené aj cez osobné vzťahy ich majiteľov a konateľov. Aj keď je nesporné, že odporca pochybil,
keď dal navrhovateľke neplatnú výpoveď, nemôže niesť zodpovednosť za podnikateľské výsledky
navrhovateľky. Podľa jeho názoru pri posudzovaní rovnocennosti pracovných miest treba brať do úvahy
popri finančných podmienkach aj spoločenskú prestíž. Je nesporné, že navrhovateľkine postavenie sa
počas jej pôsobenia vo vlastnej firme veľmi zmenilo. V porovnaní s postom administratívnej pracovníčky

na úseku logistiky u odporcu sa posunula na šéfa firmy, ktorá od prvého roka svojej existencie
dosahovala zisky, a bolo len na navrhovateľke, akú výšku platu si určí a ako naloží so ziskom spoločnosti
Právny zástupca odporcu tiež namietol, že navrhovateľka v odvolacom konaní argumentuje novými
skutočnosťami, ktoré sú v rozpore s jej doterajšími vyjadreniami, a to hlavne v tom smere, že so
spoločnosťou SCP PAPIER, a.s. mala uzatvorenú pracovnú zmluvu len na dobu určitú. V priebehu

doterajšieho konania tvrdila, že pracovný pomer v tejto spoločnosti ukončila dohodou.
Obidvaja právni zástupcovia účastníkov žiadali rozhodnúť v zmysle ich petitov uvedených v odvolaní.
Podľa ust. § 79 ods. 2 ZP, platného v čase neplatného skončenia pracovného pomeru, ak celkový
čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 9 mesiacov, môže súd na
žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 9 mesiacov primerane znížiť,

prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä
na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával
a aký zárobok dosiahol, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.Podľa § 142 ods. 3 ZP ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane
zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume
jeho priemerného zárobku.

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích námietok obidvoch účastníkov konania a po vyhodnotení
vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, ako aj na základe doplneného dokazovania v
odvolacom konaní dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je v časti náhrady mzdy nad rozsah
základnej zákonom určenej doby 9 mesiacov čiastočne dôvodné.
Podľa ustálenej judikatúry základným hľadiskom pre rozhodnutie súdu o tom, či na žiadosť

zamestnávateľa zníži, poprípade neprizná zamestnancovi náhradu mzdy za dobu presahujúcu 9,
aktuálne 12 mesiacov, je skutočnosť, či zamestnanec bol po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru
zamestnaný u iného zamestnávateľa, prípadne, že sa do práce u iného zamestnávateľa nezapojil z
vážnych dôvodov. Významnými skutočnosťami pri tom, či ide o prácu v mieste zjednanom v pracovnej
zmluve pre výkon práce, alebo v mieste, ktoré z hľadiska daného účelu možno považovať za takéto
miesto, či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať prácu, ktorá zodpovedá druhu práce

dojednanej v pracovnej zmluve, alebo prácu, ktorá je zjednanému druhu práce rovnocenná, alebo prácu,
výkon ktorej je pre zamestnanca výhodnejší, ako v pracovnej zmluve zjednaný druh práce. Ďalším
rozhodujúcim faktorom je, akú mzdu za vykonanú prácu zamestnanec získal, alebo mohol získať.
K primeranému zníženiu, prípadne nepriznaniu náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 2 ZP môže súd podľa
týchto hľadísk pristúpiť len vtedy, ak je možné po zhodnotení všetkých okolností prípadu vyvodiť, že

zamestnanecsazapojilalebomoholzapojiťdopráceuinéhozamestnávateľavzásadezarovnocenných
alebo výhodnejších podmienok, ako by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy za predpokladu,
že mu ju zamestnávateľ riadne prideľuje. Ak by sa zamestnanec zapojil, alebo mohol zapojiť do
práce u iného zamestnávateľa za podmienok horších, ako mal pri výkone práce u zamestnávateľa za
predpokladu, že by mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou, nebolo by z hľadiska daného

účelu možné po zamestnancovi spravodlivo požadovať, aby po neplatnom rozviazaní pracovného
pomeru na takúto prácu nastúpil. Ak tak napriek tomu urobil, nemôže to byť dôvodom, že má byť ním
požadovaná náhrada mzdy znížená alebo dokonca nepriznaná. Tieto zásady platia aj v prípade, že
zamestnanec po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru začal vykonávať podnikateľskú činnosť. Aj v
takomto prípade je rozhodujúce, či zamestnanec vykonával svoju podnikateľskú činnosť za podmienok

v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, ako boli podmienky pri výkone práce podľa
pracovnej zmluvy, keby mu bola zamestnávateľom prideľovaná. Aby bol zamestnávateľ v spore
úspešný musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať, že sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť u iného
zamestnávateľa za podmienok rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, ako by mal pri výkone práce
podľa pracovnej zmluvy, ak by mu bola prideľovaná (rozsudky NS ČR zo dňa 15.05.2012, sp. zn.

21Cdo/1511/2011, zo dňa 07.06.2011, sp. zn. 21Cdo/1064/2010).
Interpretácia ust. § 79 ods. 2 ZP je po spoločensko-ekonomických zmenách, ku ktorým došlo po roku
1989 odlišná od jeho interpretácie v období pred uvedeným rokom, kedy platila všeobecná pracovná
povinnosť. Z týchto dôvodov sa stáva staršia judikatúra nepoužiteľná (viď napr. uzn. NS SR zo dňa
14.09.2011, sp. zn. 6Cdo/157/2010).

Medzitýmnym rozsudkom vo veci bolo rozhodnuté, že odporca s navrhovateľkou neplatne skončil
pracovný pomer výpoveďou zo dňa 26.10.2005 a už počas výpovednej doby jej prestal prideľovať prácu
v zmysle pracovnej zmluvy s tým, že nemala chodiť do práce. Navrhovateľka tak mala podmienky
na to, aby sa už počas výpovednej doby zamestnala. Dňa 01.11.2005 uzatvorila pracovnú zmluvu
so spoločnosťou SCP PAPIER, a.s., Ružomberok a nastúpila pracovať na pracovnú pozíciu „referent

nákupu“, s miestom výkonu práce v J.. V tejto spoločnosti dosahovala priemerný čistý mesačný
príjem vo výške 23.026,- Sk, čo je príjem nižší v porovnaní s jej príjmom u odporcu. Až v priebehu
odvolacieho konania navrhovateľka uviedla, že pracovnú zmluvu mala so spoločnosťou SCP PAPIER,
a.s. uzatvorenú na dobu určitú, a to na obdobie jedného roka (do 31.10.2006). Predloženie a vykonanie
dôkazu oboznámením uvedenej pracovnej zmluvy právny zástupca namietal z dôvodu, že tento dôkaz

nebolpredloženývkonanípredsúdomprvéhostupňa,predktorýmnavrhovateľkauvádzala,žepracovný
pomer so spoločnosťou SCP PAPIER, a.s. ukončila dohodou. Uvedenú skutočnosť však odvolací súd
považuje za právne bezvýznamnú, nakoľko v danom prípade v dôsledku prebiehajúceho súdneho
sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru navrhovateľka ani nemala možnosť uzatvoriť so
spoločnosťou SCP PAPIER, a.s. pracovný pomer na dobu neurčitú. V konaní nebolo sporné, že

navrhovateľka dňom 03.03.2006, t.j. ešte v čase trvania pracovného pomeru v spoločnosti SCP PAPIER,
a.s. založila svoju vlastnú spoločnosť Simply supplies s.r.o., v ktorej bola jedinou spoločníčkou a
konateľkouavktorejsaod01.11.2006(poskončenípracovnéhopomeru sospoločnosťouSCPPAPIER,
a.s.) zamestnala.Súdprvéhostupňapriznalnavrhovateľkenáhradumzdyvrozsahu9mesiacovzaobdobieod01.02.2006
do 31.10.2006 spolu s úrokmi z omeškania v zákonnej výške. Na základe odvolania navrhovateľky v
súlade s uvedenou judikatúrou posúdil odvolací súd splnenie podmienok na priznanie, resp. nepriznanie

(krátenie) náhrady mzdy navrhovateľke nad rozsah 9 mesiacov určených zákonom. Nakoľko posudzoval
nárok navrhovateľky za obdobie, kedy už pracovala len vo svojej spoločnosti Simply supplies s.r.o.,
posudzoval rovnocennosť jej pracovného miesta s podmienkami, ktoré mala u odporcu.
Podľa ustálenej judikatúry náhrada mzdy poskytovaná podľa ust. § 79 ods. 2 ZP je dôsledkom neplnenia
povinností zamestnávateľa, ktorý je povinný prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho ďalej

zamestnával, prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Zamestnanec má nárok na náhradu mzdy len za
predpokladu, že je pripravený a schopný prácu vykonávať. Ak ju vykonávať nemôže (napr. pre chorobu,
alebo iné prekážky v práci), nie je mu možné za dobu, počas ktorej prácu vykonávať nemôže, priznať
náhradu mzdy. Nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 79 ods. 2 ZP potom nemá sankčný charakter,
ako to mylne konštatoval súd prvého stupňa (aj tento názor vyplýva z už neaktuálnej judikatúry),
ale má charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu

zamestnávateľ v rozpore s § 47 ods. 1 písm. a) ZP neumožnil vykonávať prácu, ku ktorej sa zaviazal v
pracovnej zmluve (viď rozhodnutie NS SR sp. z. 1Cdo/180/2009).
Na základe odvolania navrhovateľky odvolací súd teda posudzoval nárok navrhovateľky uplatnený za
obdobie presahujúce zákonom určenú 9 mesačnú dobu, t. j za obdobie od 01.11.2006 až do 15.04.2013
(do právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru navrhovateľky). Vychádzal

pritom z kritérií uvedených v platnej judikatúre a dospel k záveru, že je daný dôvod na priznanie náhrady
mzdy navrhovateľke za určité obdobie presahujúce 9 mesiacov. Pri rozhodovaní predovšetkým zohľadnil
fakt, že do v tom čase danej situácie sa navrhovateľka dostala v dôsledku nezákonného postupu
odporcu, ktorý s ňou neplatne skončil pracovný pomer. Je nesporné, že navrhovateľka u odporcu
pracovalanapracovnejpozícii„Administrativelogistic/servicesupport“,pričomišlozfinančnéhohľadiska

o lukratívne pracovné miesto. Pri porovnaní platových podmienok či už v spoločnosti SCP PAPIER a.s.,
alebo v jej vlastnej spoločnosti je zrejmé, že nejde o rovnocenné pracovné miesto.
Aj keď je pravdou, že navrhovateľka si v rozhodnom období ako konateľka vo vlastnej spoločnosti
sama určovala výšku mzdy, nemožno jej vyčítať, že si mzdu v čase budovania a rozbiehania činnosti
novozaloženej spoločnosti určila na nižšej úrovni (nie však pod hranicou minimálnej mzdy). Takýto

postup v období, keď nebolo ešte zrejmé, ako sa jej bude v podnikaní dariť, odvolací súd považuje za
korektný, rovnako ako aj jej snahu o tvorbu rezerv spoločnosti tým, že si nevyplatila zisk spoločnosti v
danom roku a nevyrovnala si tak stratu na zárobku, v porovnaní s platom, ktorý dosahovala u odporcu.
Za predpokladu, že by za každých okolností chcela dosiahnuť plat, ktorý mala u odporcu, nemohla by v
spoločnosti vytvárať finančné zdroje, ktoré by mohla použiť na ďalšie obchody a rozširovanie predmetu

činnosti svojej spoločnosti, nakoľko celý zisk by musela použiť na svoj plat. Takýto jej postup preto nie
je možné označiť za špekulatívny, a to aj s prihliadnutím na to, že viac ako tri roky jej spoločnosť mala
sídlo v jej byte, a že ako sama uviedla, prvých dvoch pracovníkov (skladníka a účtovníčku) zamestnala
až niekedy v priebehu roka 2008, pričom všetky práce spojené s podnikaním dovtedy vykonávala sama.
Na základe týchto skutočností a za podmienok, že navrhovateľka robila v začiatkoch činnosti svojej

spoločnosti zásobovača, skladníka, rozvozcu a aj účtovníka, odvolací súd nepovažoval jej prácu vo
vlastnej spoločnosti v prvých rokoch za rovnocennú s prácou, ktorú vykonávala predtým u odporcu.
V konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné v rozhodnom
čase dospieť k záveru, že navrhovateľka nebola pripravená, schopná alebo ochotná prácu v súlade
s pracovnou zmluvou u odporcu vykonávať. Rovnako odporca nepreukázal, že navrhovateľka mala

možnosť u iného zamestnávateľa získať rovnocenné, alebo výhodnejšie pracovné miesto, hoci práve
on má procesnú povinnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti o tom, že sú splnené predpoklady na zníženie
alebo nepriznanie náhrady mzdy nad rozsah určený zákonom.
Pretoodvolacísúddospelkzáveru,žesúsplnenépodmienkyprepriznanienáhradymzdynavrhovateľke
za obdobie od 01.11.2006 do 31.12.2008. Prvý deň tohto obdobia nadväzuje na posledný deň deviateho

mesiaca v období, za ktoré jej bola priznaná náhrada mzdy súdom prvého stupňa a pri určení
konca rozhodného obdobia odvolací súd zohľadnil to, že v roku 2008 podľa jej vlastného vyjadrenia
navrhovateľka prijala do pracovného pomeru dvoch pracovníkov a čistý zisk spoločnosti v tomto roku
dosiahol sumu 28.812,32 eur. Začiatkom roka 2009 tak spoločnosť navrhovateľky už mala nerozdelený
zisk v celkovej sume 57.975,83 eur, ktorý navrhovateľke poskytoval určité garancie v podnikaní a

tiež jej umožňoval určiť si aj plat, ktorý by zodpovedal jej postaveniu v spoločnosti Simply supplies
s.r.o., zohľadňoval by jej vzdelanie a prax. Pokiaľ tak neurobila, táto skutočnosť sa nemôže pripísať
na ťarchu odporcu. Okrem toho vzrástla aj spoločenská prestíž navrhovateľky, keď sa stala vedúcou
pracovníčkou (mala už vlastných zamestnancov) a vlastníčkou prosperujúcej spoločnosti. Na základetýchto skutočností tak možno ustáliť, že od roku 2009 navrhovateľka mala vo svojej spoločnosti
minimálne rovnocenný druh práce, ak nie výhodnejší, ako by mala u odporcu, ak by jej bol umožnil
vykonávať prácu podľa jej pracovnej zmluvy. Preto od 2009 už neboli dané dôvody na priznanie ďalšej

náhrady mzdy navrhovateľke.
Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 220 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcom
výroku z časti zmenil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vo zvyšku zamietajúcej
časti rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
V súvislosti s odvolacou námietkou navrhovateľky, že odporca nikdy v priebehu konania pred súdom

prvého stupňa neuplatnil námietku premlčania úrokov z omeškania, odvolací súd uvádza, že táto
námietka nie je dôvodná. Odporca vzniesol námietku premlčania uplatnených nárokov v podaní zo
dňa 14.02.2012, a preto súd prvého stupňa musel na námietku premlčania prihliadať. Odvolací súd
v súvislosti s touto otázkou poukazuje na správne závery súdu prvého stupňa, ako aj presvedčivé
odôvodneniepremlčaniaúrokovzomeškanianadhranicu6%.Pretoajvtejtočastirozsudoksúduprvého
stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. V tejto súvislosti tiež poukazuje na to, že

odporca opakovanie vo vyjadrení k odvolaniu vzniesol námietku premlčania úrokov z omeškania.
Odvolací súd vyhodnotil aj odvolaciu námietku odporcu ohľadne priznania náhrady mzdy navrhovateľke
za obdobie, kedy nemohla vykonávať prácu pre prekážky na strane zamestnávateľa (od 15.04.2013
do 06.08.2013). Celá jeho argumentácia týkajúca sa tohto priznaného nároku je založená len na
domnienkach a špekuláciách, keďže odporca súdu nepredložil žiaden konkrétny dôkaz, ktorým by

preukázal, že navrhovateľka skutočne nebola pripravená a že nemala záujem u odporcu ako svojho
zamestnávateľa ďalej pracovať a vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Jeho tvrdenia nevyvrátili
argumentáciu navrhovateľky, že mala skutočný záujem o svoju pôvodnú prácu, ktorej by dala prednosť
pred podnikaním. Súdu uviedla možné riešenia situácie v prípade, ak by získala svoje pracovné miesto
späť (možnosť predaja spoločnosti, možnosť zamestnať zodpovedného pracovníka). Podľa názoru

odvolacieho súdu v konaní nebolo preukázané, že by neboli splnené podmienky na priznanie uvedeného
zákonnéhonárokunavrhovateľke,keďžeokremužuvedenéhonebolipreukázanéžiadneskutočnosti,na
základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že navrhovateľka konala v rozpore s dobrými mravmi.
Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správny aj výrok rozsudku,
ktorým bola navrhovateľke priznaná náhrada mzdy v období od 15.04.2013 do 06.08.2013 pre prekážky

v práci na strane navrhovateľa.
Obidvaja účastníci v odvolaniach namietali aj výrok o trovách konania, pričom odporca namietal použitie
ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľka namietala nepriznanie náhrady právneho zastúpenia za všetky
úkony právnej služby. Keďže ide o výrok, ktorý je závislý od výroku vo veci samej, je priamo dotknutý
zmenou rozhodnutia vo veci samej.

O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodne odvolací súd samostatným rozhodnutím.
Odvolací súd výrok o zaplatení súdneho poplatku podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil s poukazom
na čiastočnú zmenu zamietajúcej časti výroku o náhrade mzdy, ako aj vzhľadom na požiadavku odporcu
o prehodnotenie, či naďalej trvajú dôvody pre oslobodenie navrhovateľky od platenia súdnych poplatkov.
Bude potrebné, aby súd prvého stupňa preskúmal podľa § 138 ods. 5 O.s.p., či pomery navrhovateľky

naďalej odôvodňujú jej oslobodenie od súdneho poplatku, alebo sú splnené podmienky na jeho odňatie.
Touto otázkou sa pred rozhodnutím napriek časovému odstupu vydania konečného rozhodnutia od
rozhodnutia o oslobodení navrhovateľky od súdnych poplatkov vôbec nezaoberal.

O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodne odvolací súd samostatným rozhodnutím.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.