Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. apríl 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/135/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316200470
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316200470.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela

Ilavského a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobkyne: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom
Karadžičova 8, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom
Karadžičova 8, Bratislava, proti žalovanej: N. W., nar. XX. V. XXXX, bytom G. XXX, XXX XX G., o
zaplatenie472,41eurspríslušenstvom,naodvolaniežalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduGalanta
z 5. októbra 2016 č. k. 35C/15/2016-29, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 197,06 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 197,06 eur od 18. februára
2013 až do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, II. výrokom vo zvyšku
žalobu zamietol, III. žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie súd prvej inštancie
právne odôvodnil aplikáciou ust. § 52 ods. 1 až 4, §53 ods. 1 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1, § 657,
§ 658 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy,
ďalej len „O.z.“), § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1, ods. 2 a ods. 6, § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona o

spotrebiteľských úveroch (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu uzavretia
zmluvy, ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), aj na procesné ust. § 297, § 219 ods. 3, § 255
ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení účinnom od
1. júla 2015, ďalej len „C.s.p.“).

2. Vecne mal preukázané, že žalobkyňa a žalovaná uzavreli zmluvu o poskytnutí pôžičky, na základe
ktorej žalobkyňa poskytla žalovanej pôžičku na nákup tovaru v sume 648 eur a žalovaná sa zaviazala

pôžičku splatiť v 48 mesačných splátkach vo výške 21,06 eur, t.j. celkovo sumu 1.010,88 eur. Súd
dospel k záveru, že medzi žalobkyňou a žalovanou bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere,
teda spotrebiteľská zmluva. Na jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ, ktorá pri uzatváraní
a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a na
strane druhej právnická osoba - dodávateľ, ktorá pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti. Po preskúmaní zmluvy o pôžičke z pohľadu či obsahuje náležitosti uvedené
v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného k 12.12.2011 súd zistil, že

zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm.
k/ citovaného zákona). Zmluva obsahuje len údaj o počte splátok 48, výšku mesačnej splátky 21,06
eur s poistením, splátku bez poistenia vo výške 19,70 eur. Zo zmluvy preto nie je zrejmé aká časť
splátky je určená na splátku istiny a aká na splátku úroku. Táto skutočnosť nevyplýva ani z ďalšíchlistinných dôkazov predložených žalobkyňou. Podľa názoru súdu táto zákonná náležitosť nemôže
byť v spotrebiteľskej zmluve naplnená len uvedením súhrnnej výšky mesačnej splátky. Z uvedeného
údaju nie je spotrebiteľ schopný vyvodiť aké bude navýšenie sumy, ktorú si v skutočnosti požičiava

a z akých konkrétnych zložiek sa skladá celková suma, ktorú bude napokon povinný veriteľovi vrátiť.
Zmluva neobsahuje ani termíny splatnosti jednotlivých splátok. Zmluva ďalej neobsahuje údaj o termíne
konečnej splatnosti úveru (náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f/ citovaného zákona). Konkrétny dátum
splatnosti poslednej splátky nie je v zmluve uvedený a jednoznačne ho nemožno určiť ani odkazom
na dohodnuté termíny splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaná mala podľa zmluvy zaplatiť 53 splátok,

pričom začiatok splácania nebol v zmluve jednoznačne určený, v dôsledku čoho nemožno zo zmluvy
vyvodiť ani konečnú splatnosť úveru. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený
presne a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú
splatnosť. Žalobkyňa súdu žiadny splátkový kalendár ako súčasť zmluvy nepredložila. Vzhľadom na
uvedené nedostatky súd síce považoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere za platne uzavretú, v dôsledku
chýbajúcich náležitostí je však poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov. Súd žalobkyni nepriznal ani

nárok na zaplatenie poistného, nakoľko žalobkyňa v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno, keď súdu
nepreukázala, že by žalovanú v požadovanom rozsahu do poistenia prihlásila. Súd mal za preukázané,
že žalovanej bola ako úver poskytnutá čiastka 648 eur, pričom podľa prehľadu splátok a úhrad a podľa
údajuuvedenéhožalobcomv návrhužalovanáuhradilanajehosplateniesumu450,94eur(akontáciavo
výške 72 eur sa výšky finančného plnenia - pôžičky uvedeného v zmluve nezapočítavala). Dlh žalovanej

tak predstavuje sumu 197,06 eur. V uplatnenej časti istiny 197,06 eur súd návrhu vyhovel a žalovanú
zároveň zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške 8,75% ročne zo sumy 197,06 eur od
18.2.2013, t.j. po dni nasledujúcom po uplynutí lehoty na dodatočné splnenie dlhu po zosplatnení celého
dlhu. Vo zvyšnej časti súd žalobu z vyššie uvedených dôvodov zamietol. Celková výška uplatneného
nároku bola 472,41 eur. Žalobkyňa bola úspešná v časti uplatnenej istiny 197,06 eur (42%) a žalovaná

v časti 275,35 eur (58%), ktorá pozostáva zo zamietnutej časti nároku a časti, v ktorej súd na základe
čiastočného späťvzatia konanie zastavil. Na základe toho žalovanej vzniklo právo na pomernú náhradu
trov konania v rozsahu 16%. Nakoľko však žalovanej do dnešného dňa žiadne trovy nevznikli, súd jej
ich náhradu nepriznal.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho
zmenu tak, že žalovanú zaviaže zaplatiť žalobkyni sumu 200,10 eur, úrok z omeškania vo výške 8,75%
p.a. zo sumy 200,10 eur od 18. februára 2013 do zaplatenia. Namietal, že súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu právnemu názoru o bezúročnosti úveru. Právny názor
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru neuvedením presného termínu konečnej splatnosti úveru

a nerozloženia úverových splátok na jednotlivé položky považuje žalobkyňa za názor v rozpore z
Rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci c-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a
Klára Bíróová, ktorým súd slovenské súdy viazané. Tvrdí, že uvedenie konečnej splatnosti úveru tak ako
to bolo v prejednávanej veci je dostatočne zrozumiteľné a určité, plne v súlade s právnymi predpismi.
Pokiaľ ide o splatnosť jednotlivých splátok, poukazuje na čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48/ES,

podľa ktorého nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Tiež termín konečnej splatnosti úveru je v úverovej zmluve
určený jasne a zrozumiteľne.

4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej C.s.p.),
ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa C.s.p..

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127

a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2
C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovaťalebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k

záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v
odvolaním napadnutej zamietajúcej časti ako aj v časti rozhodnutia o trovách konania vo výroku vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..

6. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17. apríla 2018 (§ 219 ods. 1, 3 C.s.p. v spojení

s § 378 ods. 1 C.s.p.).

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 35C/15/2016 je zaplatenie 472,41
eur s príslušenstvom.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu, ktorým bola

žaloba žalobkyne v časti 275,35 eur zamietnutá.

9. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým

záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre

ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

10. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že úverová zmluva neobsahuje
povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

a úver je bezúročný a bez poplatkov s poukazom. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobkyne,
odvolací súd považuje za podstatné uviesť nasledovné.

11. Právna predchodkyňa žalobkyne ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa 29.11.2011 a
žalovaná 12.12.2011, kde predmetom financovania bol nákup tovaru - lôžkoviny. V zmluve bola uvedená

suma kúpna cena 720 eur, celková suma pôžičky 1.010,88 eur, celková suma pôžičky bez poistenia
945,60 eur, akontácia 72 eur, pôžička (finančné plnenie) 648 eur, výška mesačnej splátky 19,70 eur,
výška mesačnej splátky s poistením 21,06 eur, celkové náklady spotrebiteľa 297,60 eur, počet splátok
48, termín konečnej splatnosti 11/2015. V zmluve bola ďalej uvedená ročná úroková sadzba 21,87%,
RPMN 21,87% a priemerná RPMN vo výške 45,66%.

12. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi
žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľkou, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje
všetkynáležitostivyžadovanézákonomospotrebiteľskýchúveroch.Výkladaaplikáciaust.§11zákonao
spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné
dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou,
robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma

musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy
vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré
sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 písm.
a) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí vymenovaných v
ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto

náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Prvoinštančný súd teda správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11 ods.
1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základeuvedeného správne priznal žalobkyni sumu 197,06 eur s príslušenstvom ako rozdiel poskytnutého úveru
648 eur a žalovanou uhradenou sumou 450,94 eur, keď zároveň správne žalobu v sume 275,35 eur s
príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol.

13. Odvolací súd má za to, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere je možné považovať za platnú a
obsahujúcu všetky zákonom predpísané náležitosti v prípade, ak podmienky úverovej zmluvy umožňuje
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou ich identifikovať. Obligatórna náležitosť „doba trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“ v zmysle § 9 ods. 2 písm.

f) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch obsiahnutá podľa žalobkyne v zmluve určito a zrozumiteľne,
aj podľa názoru odvolacieho nespĺňa.

14. V súvislosti s konečnou splatnosťou úveru sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu,
že termín (konečnej splatnosti) nie je možné vykladať inak ako dátum ukončenia zmluvy, ktorý má
byť podľa odvolacieho súdu zásadne vyjadrený ako deň, mesiac, rok a pod. a že nie je možné ho

nahradiť ani výpočtom podľa počtu splátok, resp. uvedením dňa po uzavretí zmluvy. Dikcia zákona o
spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby termín konečnej splatnosti úveru bol vyjadrený určito, jasne,
zrozumiteľne. Faktom je, že priamo v danej zmluve o spotrebiteľskom úvere sa v texte úverovej zmluvy
pojem „doba trvania úveru ani konečná splatnosť úveru“ vôbec neuvádza. Určenie konečnej splatnosti
úveru spotrebiteľom z takto uvedených podmienok je spojené s neprimeranými ťažkosťami a zároveň

bez záruky istoty ním „identifikovanej“ konečnej splatnosti, teda či termín konečnej splatnosti úveru, čo
je jednou z podstatných náležitostí zmluvy o úvere, ku ktorému spotrebiteľ dospeje svojím vlastným
úsudkom, je správny.

15. Odvolací súd sa s argumentáciou žalobkyne, ktorá sa nestotožnila so záverom súdu prvej

inštancie, že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona
o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15
(Klára Bíroová) zo dňa 9.11.2015, ako aj na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.
apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS s ohľadom na
uvedené v odseku 14 a 15 nestotožnil.

16. Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíroová) zo dňa 9.11.2015 (na
ktorý poukázal v odvolaní žalobca) podľa odvolacieho súdu poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne
článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva
poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. Nemožno celkom súhlasiiť s odkazom žalobkyne na rozsudok

Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej. V tomto rozsudku
sa totiž Súdny dvor EÚ zaoberal výkladom smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES
z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS,
ktorá bola do slovenského právneho poriadku implementovaná práve zákonom č. 129/2010 Z. z. s
účinnosťou od 11. júna 2010. Čl. 22 ods. 1 tejto smernice ustanovuje, že keďže smernica obsahuje

harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Z toho vyplýva, že táto smernica
sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od ktorej sa členské štáty
nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa. V prerokúvanej veci sa však zmluva medzi žalobkyňou
a žalovaným spravuje zákonom č. 258/2001 Z. z., ktorým bola do právneho poriadku Slovenskej

republiky prebratá smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných
právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru.
Táto smernica podľa jej čl. 15 nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie
ustanovenia na ochranu spotrebiteľov konzistentné s ich záväzkami zo zmluvy (o založení Európskeho
hospodárskeho spoločenstva). Uvedená smernica teda sledovala tzv. minimálnu harmonizáciu, ktorá

umožňovala členským štátom prijímať a teda aj vykladať národné právo prísnejšie než sú požiadavky
vyplývajúce z citovanej smernice. Vzhľadom na to by nebolo možné vytknúť súdu prvej inštancie, že
ustanovenie § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. vykladá prísnejšie než obdobné ustanovenie
čl. 10 písm. h) smernice 2008/48/ES vyložil Súdny dvor EÚ.

17. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobkyne na Smernicu a rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej náležitosti, ako to ustanovuje § 9 ods.2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval prvionštančný súd je úver potrebné považovať za
bezúročný a bez poplatkov.

18. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti
žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými
tvrdeniami odvolateľa s použitím § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti (II.
výrok), včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (III. výrok), ktorý nebol odvolaním
napadnutý(čímodvolaciemusúduodvolateľneumožnilsastýmtovýrokomkonkrétnezaoberať)potvrdil.

19. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je

však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na
ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvého stupňa v
napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

20. Plne úspešnej žalovanej odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. priznal aj
nárok na náhradu trov odvolacieho konania (výrok II tohto rozsudku).

21. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná

veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435

C.s.p.).