Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. máj 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/824/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713209813
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6713209813.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: Centrálny depozitár
cenných papierov SR, a.s., so sídlom 814 80 Bratislava, Ul. 29. augusta 1/A, IČO: 31 338 976, proti
žalovanému: V.. C. W., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H., G. XXX, zastúpený splnomocnenou
advokátskou kanceláriou Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom 960 01 Zvolen, Námestie SNP 41, IČO:
36 856 517, o zaplatenie 810,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Zvolen číslo konania 6C/99/2014-116 zo dňa 28.05.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/99/2014 - 116 zo dňa 28. 05. 2015 p o t v r d z u j e .

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú po tom,
čo súd prvej inštancie konštatoval premlčanie uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému a to s
poukazom na ustanovenie § 52 a násl., § 101 a § 563 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v
odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobca sa svojim žalobným návrhom domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy pôvodne v sume 810,28 eur na základe faktúry č. 8000013241 zo dňa 31. 12. 2008,

faktúry č. 9000011878 zo dňa 31. 12. 2009 a faktúry č. 1000010595 zo dňa 31. 12. 2010, pričom v
priebehu konania žalobca čiastočne zobral žalobu späť v rozsahu uhradenej istiny vo výške 146,40 eur,
pričom trval naďalej na úhrade faktúry č. 8000013241 za vedenie účtu v roku 2008 vo výške 331,94
eur a úhradu faktúry č. 9000011878 za vedenie účtu majiteľa v roku 2009 vo výške 331,94 eur - spolu
úhrnom 663,88 eur. Žalobca uviedol, že vedie v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov žalovanému účet majiteľa cenných
papierov (§ 99 a § 105 ZoCP). Službu „CD-55-vedenie účtu majiteľa“ poskytuje žalobca žalovanému

v zmysle § 99 ods. 8 ZoCP za odplatu. Odplatu za vedenie účtu majiteľa bol žalobca oprávnený
stanoviť na základe Prevádzkového poriadku schváleného Národnou bankou Slovenska. Prevádzkový
poriadok je v zmysle § 103 ods. 6 ZoCP záväzný tak pre žalobcu, ako aj pre žalovaného. Na základe
uvedeného žalobca fakturoval žalovanému poplatok za vedenie účtu majiteľa za jednotlivé roky 2008
a 2009 v súlade s cenníkom v znení dodatku platnom ku dňu vystavenia faktúry. Súd ďalej uviedol, že
voči žalobe sa bránil žalovaný námietkou premlčania a uviedol, že nárok žalobcu na zaplatenie celej
žalovanej sumy (tak ako bola nakoniec žalobcom upravená a definovaná) vo výške 663,88 eur titulom

neuhradenej faktúry č. 9000011878 vystavenej dňa 31. 12. 2009 na sumu 331,94 eur splatnej 15. 02.
2010 a faktúry č. 8000013241, vystavenej dňa 31 12. 2008 na sumu 331,94 eur splatnej dňa 28. 02.
2009 (teda poplatkov za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za roky 2008 a 2009), je v celom
rozsahu premlčaný. Za zásadnú považoval skutočnosť, že právny vzťah medzi žalovaným a žalobcomsa spravuje ustanoveniami zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v neupravených otázkach ustanoveniami Občianskeho
zákonníka - rozhodne nie ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako to tvrdí žalobca. Žalobca v žalobe

argumentoval, že právny vzťah v súvislosti s vedením účtu majiteľa cenných papierov medzi žalobcom
a žalovaným sa spravuje ZoCP a v otázkach neupravených ZoCP sa tento právny vzťah spravuje
ustanoveniami zákona č. 513/1991 Zb. Obchodným zákonníkom a preto v zmysle § 387 Obchodného
zákonníka je premlčacia doba štvorročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý
raz. Vzhľadom na skutočnosť že vystavená faktúra za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za rok

2008 sa stala splatnou dňa 28. 02. 2009, si žalobca uplatnil svoj nárok pred uplynutím premlčacej
lehoty. Súd ďalej konštatoval argumentáciu žalovaného, ktorý tvrdil, že zo strany žalobcu mu nikdy
žiadne faktúry doručené neboli. Túto skutočnosť žalobca ani nepreukázal. V ďalšom žalovaný uviedol,
že v predmetnom právnom vzťahu medzi ním a žalobcom vystupuje ako spotrebiteľ, pretože nie je
podnikateľom a v predmetnom vzťahu nekoná v rámci obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. S poukazom na zákonné ustanovenie § 52 ods. 1, 2, 4 Občianskeho zákonníka a § 54 ods. 1, 2

Občianskehozákonníkažalovanýtvrdil,ženapredmetnýprávnyvzťahspotrebiteľskejpovahysapoužijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, nakoľko sa jedná o vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom
a ide o typický občianskoprávny vzťah. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že mal za to,
že právna argumentácia žalovaného je opodstatnená a v danom prípade je potrebné posudzovať otázku
premlčania a plynutia premlčacej doby v zmysle Občianskeho zákonníka a nie v zmysle Obchodného

zákonníka tak, ako to mylne uvádza žalobca. Z vykonaného dokazovania mal súd za zrejmé, že druhá
- naposledy vystavená faktúra - z titulu poplatku za vedenie účtu majiteľa za rok 2010 bola splatná
dňa 02. 01. 2010. Žaloba na súd bola doručená dňa 25. 02. 2013, teda 54 dní po uplynutí premlčacej
lehoty, ktorá v uvedenom prípade začala plynúť dňa 02.01.2010 a márne uplynula dňa 02. 01. 2013.
Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že právny vzťah medzi účastníkmi je podriadený Obchodnému

zákonníku a to konkrétne § 261 ods. 6 písm. c), podľa ktorého ustanovenia sa III. časťou Obchodného
zákonníka spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy z burzových obchodov a
ich sprostredkovania (§ 642) a ďalej z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov, pretože v
prejednávanej veci sa o uvádzané záväzkové vzťahy nejedná. Súd ďalej uviedol, že v danom prípade nie
je možné použiť ani podporne ustanovenia Obchodného zákonníka na daný vzťah účastníkov a to ani s

poukazom na § 105 ods. 5 ZoCP, podľa ktorého právne vzťahy medzi členom ktorému bol účet majiteľa
zriadený a Centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom a majiteľom takéhoto účtu sa spravujú
týmto zákonom a Obchodným zákonníkom, pretože v prejednávanej veci nejde o záväzok zo žiadneho
takéhoto vzťahu, ale o záväzok zo vzťahu majiteľa účtu - žalovaného, ktorý vedie žalobca ako centrálny
depozitár. Súd dôvodil, že zákonné ustanovenie § 104 ods. 1 ZoCP vymedzuje, kto môže byť takýmto

členom. Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že tento sa v zásade v prvom rade aplikuje na vzťahy
medzi členom (ktorému bol zriadený účet majiteľa), ktorým v zmysle § 104 ZoCP žalovaný však nie je a
centrálnymdepozitárom(žalobcom).Vdruhomradesatotoustanovenieaplikujenavzťahmedzičlenom,
ktorým v zmysle § 104 ZoCP nie je ani žalobca, a majiteľom účtu. Žalobca nie je uvedený ako člen v §
104 ods. 1 ZoCP, ktorý jednoznačne definuje, koho za člena možno považovať. Súd potom zhrnul, že

ustanovenie § 105 ods.5 ZoCP neurčuje, že vzťah medzi žalovaným ako majiteľom účtu a žalobcom ako
centrálnym depozitárom sa má v otázkach neupravených ZoCP spravovať aj Obchodným zákonníkom.
Súd poznamenal, že predpoklady uvedené v ustanovení § 105 ods. 5 ZoCP, na ktoré sa žalobca
odvolával a ktoré sú potrebné na to, aby sa mohli na daný vzťah aplikovať ustanovenia Obchodného
zákonníka, nie sú v danom prípade splnené, pretože ak by zákonodarca mal v úmysle, aby sa vzťah

medzi žalovaným ako majiteľom účtu a žalobcom - centrálnym depozitárom, spravoval ustanoveniami
Obchodného zákonníka v otázkach neupravených v ZoCP, tak by to v § 105 ods. 5 ZoCP uviedol. Súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku zdôraznil, že zákonodarca explicitne stanovil, na ktoré vzťahy sa
ustanovenia Obchodného zákonníka použijú s tým, že predmetný právny vzťah v prejednávanej veci pod
uvedené nespadá. S poukazom na tieto skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd potom žalobu

zamietol z dôvodu úspešne vznesenej námietky premlčania, pretože žaloba bola na súd doručená po
uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka.
Súd v závere odôvodnenia rozsudku o trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p.
a vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Nesúhlasí
s právnym posúdením uplatneného nároku súdom prvej inštancie. Argumentuje, že žalovaný nie je v
danom záväzkovom vzťahu v postavení spotrebiteľa. Žalobca poukázal na zákonné znenie ustanovenia
§ 2 ods. 1 písm. a) zákona číslo 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného v rozhodnom obdobía zdôraznil, že je potrebné zaoberať sa legálnou definíciu spotrebiteľa, v zmysle ktorej by žalovaný
mohol byť spotrebiteľom len v prípade, pokiaľ by nakupoval výrobky alebo používal služby pre priamu
osobnú potrebu seba alebo členov svojej domácnosti. Žalovaný ako majiteľ cenných papierov nespĺňa

podmienky špecifikované v zákone o ochrane spotrebiteľa a z dôvodu charakteru práv, ktorými disponuje
v dôsledku vlastníctva cenných papierov, z objektívnych príčin ani spĺňať nemôže. V ďalšej argumentácii
žalobcapoukázalnaustanovenie§2ods.1zákonaocennýchpapierochauviedol,žežalovanývdanom
prípade nenadobudol veci bežnej spotreby, ale rozhodol za zhodnocovať svoje finančné prostriedky
investíciou na kapitálovom trhu nadobudnutím cenných papierov. Taktiež je nevyhnutné vychádzať zo

zákonnej definície ustanovenia § 155 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej akcia predstavuje práva
akcionára, ako spoločníka, podieľať sa podľa zákona a stanov obchodnej spoločnosti na jej riadení a
zisku, zúčastňovať sa na valnom zhromaždení spoločnosti a teda rozhodovať v zákonom stanovených
otázkach týkajúcich sa obchodnej spoločnosti. Žalobca argumentuje, že z definície cenného papiera
vyplýva, že s cennými papiermi sú spojené práva akcionára, ako sú podieľať sa predovšetkým na zisku
a na likvidačnom zostatku, pričom nepripadá do úvahy, aby mal akcionár, ako spoločník obchodnej

spoločnosti,postaveniespotrebiteľa,keďžesvojimiprávamivyplývajúcimizcennýchpapierovsapodieľa
na podnikaní spoločnosti, čo samo o sebe vylučuje postavenie spotrebiteľa. Akcionár má v danom
prípade postavenie spoločníka obchodnej spoločnosti a z toho vyplýva, že na daný právny vzťah je
potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, nakoľko aj samotný výkon práv a povinností
súvisiacich s predmetnými cennými papiermi sa riadil Obchodným zákonníkom. V tejto súvislosti žalobca

poukázal na znenie ustanovenia § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka. Žalobca mal za zrejmé, že
žalovaný, ako každý majiteľ cenných papierov, týmito disponoval za účelom dosiahnutia zisku a teda
zvyšovania svojho majetku. Žalovaný, ako majiteľ cenných papierov, je povinný rovnako ako každý iný
subjekt práva, znáša príslušné náklady, ktorými sú predovšetkým poplatky za vedenie účtu majiteľa
cenných papierov. Opätovne v tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že neexistuje iné ako obchodnoprávne

využitie cenných papierov a teda žalovanému v žiadnom prípade nemožno priznať status spotrebiteľa.
Žalobcaďalejargumentuje,žemedzižalobcomažalovanýmnedošlokuzavretiuzmluvy,nakoľkoprávny
vzťah medzi nimi vznikol priamo zo zákona. Pokiaľ neexistuje medzi stranami sporu zmluvný vzťah
tak, ako to predpokladá ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúceho spotrebiteľské
zmluvy, nemožno právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv na daný vzťah aplikovať. Právnu úpravu medzi

žalobcom a žalovaným priamo ustanovuje zákona o cenných papieroch v ustanovení § 105 ods. 5
a napriek absencii výslovného zákonného určenia rozhodného predpisu, ktorým sa spravujú vzťahy
súvisiace s vedením účtu majiteľa medzi centrálnym depozitárom a klientmi, má žalobca za to, že tieto
právne vzťahy sa spravujú zákonom o cenných papieroch a v neupravených otázkach Obchodným
zákonníkom. Ustanovenie § 104 ods. 1 zákona o cenných papieroch vymedzuje, kto môže byť členom

centrálneho depozitára. Vlastníctvo k cenným papierom možno nadobudnúť či už v rámci podnikateľskej
činnosti,aleboajmimonej.Žalobcaargumentuje,žezákonvuvedenomustanovenínerozlišujemajiteľov
v závislosti s ich výkonu podnikateľskej činnosti a majiteľov účtov - fyzických osoby - nepodnikateľov.
Vzhľadom na uvedené potom argumentuje žalobca, že rovnaký právny vzťah - vedenie účtu majiteľa,
nemožno posudzovať raz podľa Obchodného zákonníka a druhýkrát podľa Občianskeho zákonníka,

pokiaľ by sa v takomto vzťahu vstupovala fyzická osoba - nepodnikateľ. Žalobca uviedol, že v zmysle
právnej úpravy účinnej v čase zriadenia účtu žalovaného sa právny vzťah v súvislosti s vedením účtu
výslovne spravoval ustanoveniami zákona číslo 600/1992 Zb. o cenných papieroch a Obchodným
zákonníkom. Tento právny vzťah sa po zmene právnej úpravy ďalej spravuje ustanoveniami zákona
o cenných papieroch v zmysle ustanovenia § 161 zákona o cenných papieroch a taktiež s poukazom

na ustanovenie § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka. Úprava obchodnoprávnych vzťahov
podľa ustanovenia § 261 Obchodného zákonníka umožňuje, aby za určitých okolností bol účastníkom
obchodnoprávnych vzťahov aj subjekt, ktorý nie je podnikateľom. Z tejto argumentácii potom žalobca
vyvodzuje jednoznačný záver, že predmetný právny vzťah nemá povahu spotrebiteľského vzťahu a
použitie občianskoprávnej premlčacej lehoty v tomto vzťahu nemá oporu v zákone, ani v judikatúre

všeobecných súdov. V tejto súvislosti je taktiež nevyhnutné vziať na zreteľ kogentné ustanovenie §
263 ods. 1 Obchodného zákonníka a pokiaľ v zmysle ustanovenia § 261 a § 263 ods. 1 Obchodného
zákonníka zákonom konštituuje tento vzťah ako absolútny obchodný záväzkový vzťah, v takomto
prípadejeaplikáciaObčianskehozákonníkavylúčená.Žalobcavďalšomnapodporusvojichargumentov
poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3337/2010 zo dňa 24.

7. 2012 ( R135/2012), ktorý dospel k záveru, že ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní
nemožno považovať za ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa. Faktúry pre majiteľov cenných
papierov žalobca ako centrálny depozitár cenných papierov vystavoval v súlade s ustanovením § 103
ods. 1, 3, 5, ods. 6 zákona o cenných papieroch, pri vystavení faktúr žalobca postupoval taktiež v súladeso zákonom číslo 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, pričom v čase vystavenia predmetných
faktúr zákon nestanovoval konkrétnu lehotu pre dátum splatnosti. Žalobca tak určil dátum splatnosti
poplatku za vedenie účtu majiteľa na deň 28. 2. 2009 a 15. 2. 2010, čím zabezpečil dostatočný čas a

priestor na úhradu tohto poplatku, ako aj samotné doručenie faktúry žalovanému. Pri stanovení výšky
poplatku žalobca vychádzal z objemu cenných papierov na účte v jednotlivých mesiacoch a z toho
dôvodu sú faktúry vystavované ku koncu príslušného roka a následne sú začiatkom nasledujúceho roka
zasielané klientom. Skutočnosť, že poplatky sú stanovené k 31. 12. daného roka upravuje aj cenník.
Pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodujúca doba splatnosti. Tvrdenie súdu, podľa ktorého si

mohol žalobca uplatniť nárok na úhradu poplatku za rok 2009 dňa 2. 1. 2010, teda po uplynutí roku
2009, nepovažuje žalobca za správny. Takéto uplatnenie nároku, ktoré by predchádzalo samotnej výzve
žalobcu na plnenie zo strany žalovaného, by bolo považované za nedôvodné. Žalobca síce nepredložil
súdu dôkaz o doručení predmetnej faktúry, avšak zaslaný odpis predstavuje dôkaz o jej vystavení.
Nesplnenie povinnosti zo strany žalovaného, najmä pokiaľ ide o zmenu adresy trvalého bydliska, mohlo
mať zásadný vplyv na riadne doručenie faktúry, pričom v danom prípade nie je žalobcovi známe, kedy

žalovaný zmenil adresu trvalého bydliska, pretože tieto zmeny neohlásil. V závere odvolania žalobca
poukázal na právne závery obsiahnuté v uznesení Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 4. 2015, ktorý
v skutkovo a právne obdobnej veci sp. zn. 2Cbo/72/2014 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil
vec okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení sa vyslovil aj ohľadom určenia splatnosti
poplatku za vedenie účtu. Na základe uvedeného potom žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 663,88
eur a nahradiť trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania. Alternatívne odvolateľ navrhuje, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu do prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu (replike) uviedol, že nesúhlasí s dôvodmi uvedenými v
odvolaní a argumenty uvádzané žalobcom považuje za absolútne svojvoľné a nesprávne. Tvrdenia
žalobcuohľadomnutnostiaplikácieObchodnéhozákonníkanapredmetnýprávnyvzťahmedzižalobcom
a žalovaným sú nesprávne a zavádzajúce. Zákon o cenných papieroch č. 566/2001 Z.z. vo svojom
ustanovení § 105 ods. 5 podrobne vymedzuje, kedy zákonodarca ustanovuje aplikáciu Obchodného

zákonníka na vzťahy špecifikované v tomto zákonnom ustanovení a teda nie na všetky vzťahy, ako
to mylne uvádza žalobca. Taktiež žalovaný uvádza, že vzťah medzi ním, ako akcionárom obchodnej
spoločnosti, je úplne odlišný a nesúvisiaci s jeho vzťahom k žalobcovi, týkajúcim sa vedenia účtu
majiteľa cenných papierov a tak tvrdenia žalobcu ohľadom použitia Obchodného zákonníka vzhľadom
na túto skutočnosť považuje žalovaný za irelevantnú. Taktiež pokiaľ žalobca argumentuje ustanovením

§ 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka, tieto tvrdenia sú nesprávne, nakoľko sa nejedná o vzťah
z burzového obchod a jeho sprostredkovania, ani o odplatnú zmluvu týkajúcu sa cenných papierov,
ale ide o vzťah vyplývajúci z vedenia účtu majiteľa cenných papierov a tento právny vzťah medzi
žalobcom a žalovaným vznikol priamo zo zákona, pričom nebola uzatvorená odplatná zmluva týkajúca
sa cenných papierov. Žalovaný tvrdí, že vystupuje v danom právnom vzťahu ako spotrebiteľ, nakoľko

nie je podnikateľom a v predmetnom vzťahu nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti a preto použite Obchodného zákonníka je vylúčené. Neexistuje žiadny dôvod, aby sa na
predmetnúvecmalapoužiťprávnaúpravaObchodnéhozákonníkaavylúčiťtakpôsobnosťObčianskeho
zákonníka. Žalovaný taktiež uviedol, že iba z dôvodu právnej istoty v konaní uviedol, že ak by aj konajúci
súd mal za to, že sa jedná o obchodnoprávny vzťah, slovenská súdna prax aplikáciu občianskoprávnej

premlčacia doby aj v obchodnoprávnych vzťahoch vyhodnotila kladne, pričom použitie občianskoprávnej
premlčacej doby aj v absolútnych obchodnoprávnych vzťahoch a zmluvách majúcich spotrebiteľský
charakter nepriamo odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 19. 6. 2013
sp. zn. I. ÚS 402/2013 - 10. Žalovaný opätovne zdôraznil, že nikdy mu žiadne faktúry zo strany žalobcu
doručené neboli, žalobca napokon v konaní nepredložil ani jeden dôkaz, ktorým by túto skutočnosť

preukázal (nakoľko sa tak ani nestalo). Medzi žalobcom a žalovaným určite nebola dohodnutá splatnosť,
s čím zákon v zmysle ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka spája určenie času v prospech
veriteľa (žalobcu), pričom dlžník je povinný splniť dlh 1. dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiada.
Pokiaľ mu tak žalobca nikdy nedoručil faktúry s výzvou na zaplatenie, teda nikdy neurčil čas plnenia v
zmysle ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka, podľa názoru žalovaného všeobecná premlčacia

doba začala plynúť 02.01.2009, respektíve 02.01.2010 a márne uplynula dňa 02.01.2012, respektíve
02.01.2013.Pokiaľbolažalobapodanánasúdeaždňa25.2.2013,bolapodanápotrojročnejpremlčacej
doby v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka a celý nárok žalobcu je tak premlčaný. Taktiež
z dôvodu právnej istoty žalovaný poznamenal, že ak by sa aj začiatok premlčacej doby počítal odnasledujúceho dňa po splatnosti uvedenej na predmetných faktúrach vystavených žalobcom, teda od
01.03.2009, respektíve 16.02.2010, premlčacia doba ohľadom neskoršie vystavenej faktúry by uplynula
dňa 16.02.2013 a nárok by bol aj tak premlčaný. V závere vyjadrenia žalovaný poznamenal, že jeho

tvrdenia potvrdzuje aj súdna prax a poukázal na rozsudok predložený v konaní, konkrétne rozsudok
Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 12.03.2014 sp. zn. 5C/13/2014, ktorý bol potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Žiline zo dňa 13.11.2014 p. zn. 9Co/474/2014. Na základe uvedeného potom žalovaný
navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného súdu ako vecne správne potvrdil a uložil
žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému aj trovy odvolacieho konania.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu (duplike) považuje
argumenty v ňom uvádzané za neopodstatnené. Občiansky zákonník predstavuje súkromnoprávny
kódex, ktorý všeobecne upravuje základné súkromnoprávne inštitúty. Naproti tomu zákona o ochrane
spotrebiteľa je špeciálnym právnym predpisom, pričom v čase vzniku a trvania právneho vzťahu medzi
stranami sporu definoval spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby

pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svoje domácnosti. Žalobca uviedol, že žiadny
subjekt nemá zriadený účet majiteľa cenných papierov za účelom priamej osobnej spotreby pre seba
či príslušníkov svoje domácnosti a teda nemôže napĺňať pojmové znaky spotrebiteľa. V žiadnom
ustanovení Občianskeho zákonníka nie je osobitne riešený právny vzťah týkajúci sa vedenia účtu
majiteľa cenných papierov. Naproti tomu tento právny vzťah je osobitne právne upravený v zákone

o cenných papieroch a to v zmysle ustanovenia § 105 zákona o cenných papieroch v spojení s
ustanovením § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k posudzovaniu právneho
režimu zmluvného vzťahu týkajúceho sa vedenia účtu majiteľa cenných papierov je potrebné Občiansky
zákonník považovať za všeobecný právny predpis (lex generalis) a zákon o cenných papieroch a
Obchodný zákonník za špeciálne právne predpisy (lex specialis). V prípade, ak existuje nekonzistentná

právna úprava vo všeobecne záväzných právnych predpisoch s rovnakou právnou silou, je potrebné
aplikovať interpretačné pravidlo, v zmysle ktorého je nutné uprednostniť aplikáciu špeciálnej právnej
úpravy. Žalobca taktiež nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného, že nakoľko nie je podnikateľom a v
predmetnom vzťahu nekoná v rámci obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, použitie
Obchodného zákonníka je vylúčené. Úprava obchodnoprávnych vzťahov podľa ustanovenia § 261

Obchodného zákonníka umožňuje, aby za určitých okolnosti boli účastníkmi obchodnoprávnych vzťahov
aj subjekty, ktoré nie sú podnikateľmi. Taktiež žalobca argumentuje, že skutočnosť, či bola žalovanému
fyzicky doručená faktúra, nie je v danej veci právne podstatná. Splatnosť záväzku za neodvíja od
doručenia faktúry, ale od žiadosti veriteľa na zaplatenie (§ 340 ods. 2 Obchodného zákonníka). V
opačnom prípade by sa dlžníci mohli úplne vyhnúť svojim povinnostiam tým, že by nepreberali faktúry

vystavené veriteľmi. Vystavená faktúra je len účtovným dokladom, nemá povahu zmluvy a teda na jej
podklade nemôže vznikol záväzkový právny vzťah. V závere vyjadrenia žalobca zdôraznil, že záväzok
žalovaného vznikol nie na základe faktúry, ale na základe zákona (§ 99 ods. 8 zákona číslo 566/2001
Z.z.). V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31. 5. 2012 sp. zn. 3 Obo 14/2011 a taktiež sp. zn. 3 Obo 43/2012, kedy Najvyšší súd Slovenskej

republiky poukázal na skutočnosť, že za písomnú výzvu na plnenie sa podľa ustálenej súdnej praxe
považuje aj žaloba podaná proti dlžníkovi. Vzhľadom na tieto skutočnosti potom žalobca naďalej trvá
na svojom odvolaní.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14Co/824/2015-148 zo dňa 05.06.2017 odvolacie

konanie prerušil aj bez osobitného návrhu strany sporu postupom podľa ustanovenia § 164 CSP do
skončenia konania o ústavnej sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa Centrálny
depozitár cenných papierov SR, a.s., 29. Augusta 1/A, Bratislava, ktoré bolo vedené pred Ústavným
súdom SR pod sp. zn. Rvp 13230/2015. Odvolací súd zistil, že rozhodovacia prax aj judikatúra
všeobecných súdov a to tak prvoinštančných, ako aj druhoinštančných, v skutkovo i právne obdobných

veciach, nie je doposiaľ konštantná. Odvolací súd mal preukázané, že žalobca podal na Ústavný
súd Slovenskej republiky sťažnosti (vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp
13230/2015, RvP 16023/2015 a sp. zn. Rvp 16024/2015 ) vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací

súd mal preukázané, že uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. PLs. ÚS 4/2016-6
zo dňa 3. februára 2016 a uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky PLs. ÚS 27/2016 - 7
zo dňa 9. novembra 2016 boli všetky veci vedené pod uvedenými spisovými značkami spojené na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13230/2015. Z obsahu predmetnýchuznesení Ústavného súdu SR mal odvolací súd preukázané, že podstatou argumentácie sťažovateľa
v uvedených veciach je tvrdenie o porušení označených práv z dôvodu, že prvoinštančné, ako aj
odvolacie súdy zúčastnené na rozhodovaní o jeho návrhoch, ktorými sa proti žalovaným - fyzickým

osobám - domáhal zaplatenia poplatku za vedenie účtu majiteľa cenných papierov v súlade s cenníkom
Centrálneho depozitára cenných papierov SR, a.s., nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia tým,
že sa nevysporiadali s relevantnými argumentmi sťažovateľa, ktoré uplatnil aj ako odvolacie dôvody v
predmetnej veci, pretože v dôsledku žalovanými vznesenej námietky premlčania rozdielne súdy posúdili
nielen samotný charakter právneho vzťahu medzi sťažovateľom a žalovanými, ale aj trvanie (dĺžku) a

začiatok plynutia premlčacej doby (v niektorých prípadoch podľa obchodnoprávnej, v iných prípadoch
podľa občianskoprávnej úpravy). Vzhľadom na strany sporu, predmet konania, s ohľadom na všetky
tvrdené a preukázané skutočnosti, v nadväznosti na odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie, mal tak odvolací súd za to, že sú v danom prípade dané dôvody na prerušenie
konania, nakoľko je nevyhnutné, aby mal odvolací súd pred tým, ako o odvolaní žalobcu meritórne
rozhodne, vyriešenú otázku, ktorá je predmetom prebiehajúceho konania na Ústavnom súde SR pod

sp. zn. Rvp 13230/2015. Vyriešenie aplikácie obchodprávnej či občianskoprávnej právnej úpravy aj
na právny vzťah založený medzi žalobcom a žalovaným má tak priamy vplyv aj na právne posúdenie
plynutia premlčacej doby z hľadiska posúdenia účinnosti vznesenej námietky premlčania uplatneného
nároku žalobcu.

6. Ústavný súd SR rozhodol o ústavnej sťažnosti spoločnosti Centrálny depozitár cenných papierov SR,
a.s. so sídlom v Bratislave pre porušenie základných práv a slobôd uznesením č.k. II. ÚS 677/2017-25
zo dňa 10.11.2017 a sťažnosť žalobcu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 14Co/824/2015-155 zo dňa 18.04.2018 rozhodol o

pokračovaní v odvolacom konaní vzhľadom na právoplatnosť uznesenia Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS
677/2017-25 zo dňa 10.11.2017, nakoľko odpadol dôvod prerušenia odvolacieho konania v danej veci.

8. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez

nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

9. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento
zákonpoužijenakonaniazačatépredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,nemožnouplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a

sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

11. Podľa ustanovenia § 470 ods. 4 CSP konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a
funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie
začalo.

12. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016
nadobudol účinnosť nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
„CSP“). V zmysle intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového
poriadku aplikujú aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, pričom

odvolacie konanie v danej veci začalo dňom 22.07.2015 (podaním odvolania).

13. Žalobca si návrhom na vydanie platobného rozkazu/žalobou datovanou dňa 22.02,2013 uplatnil voči
žalovanému nárok na zaplatenie sumy 331,94 eur (v zmysle pôvodného petitu) na základe faktúry č.
8000013241 zo dňa 31. 12. 2008, neskôr aj na základe faktúry č. 9000011878 zo dňa 31. 12. 2009 na

sumu 331,94 eur a faktúry č. 1000010595 zo dňa 31. 12. 2010 na sumu 146,40 eur, pričom v priebehu
konania žalobca čiastočne zobral žalobu späť v rozsahu uhradenej istiny vo výške 146,40 eur a trval
naďalej na úhrade faktúry č. 8000013241 za vedenie účtu v roku 2008 vo výške 331,94 eur a úhrade
faktúry č. 9000011878 za vedenie účtu majiteľa v roku 2009 vo výške 331,94 eur - teda na nároku v sume663,88 eur. V návrhu/žalobe žalobca uviedol, že právny vzťah medzi ním a žalovaným vyplýva priamo zo
zákona č. 566/2001 Z. z o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov na základe žalobcom vedenej evidencie cenných papierov na

účte majiteľa cenných papierov - žalovaného. Činnosti Centrálneho depozitára cenných papierov SR
uvedené v povolení na vznik a činnosť centrálneho depozitára vykonáva za odplatu v zmysle § 99 ods.
8 ZoCP. Činnosti CDCP sú definované v ustanovení § 99 ods. 3 a 4 ZoCP, pričom jednou z platených
činností je vedenie účtu majiteľa (§ 99 ods. 4 písm. h/ ZoCP). S poukazom na uvedené potom žalobca
tvrdil, že právo na odplatu za vedenie účtu majiteľa vyplýva žalobcovi priamo zo ZoCP a na základe toho

aj dôvodne vyfakturoval uvedené faktúry žalovanému, ako majiteľovi cenných papierov za vedenie účtu.
Žalovaný v konaní nespochybnil právny základ uplatneného nároku, ani čo do výšky, ani dôvodnosti,
namietol však, že mu nikdy žiadne faktúry zo strany žalobcu doručené neboli a navyše žalobca si voči
nemu nárok uplatnil po uplynutí premlčacej doby a vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu.

14. Podľa ustanovenia § 57 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch (v znení platnom a účinnom

do 31.12.2001 - ďalej „ZoCP“)), evidenciu zaknihovaných cenných papierov vedie stredisko na účtoch
majiteľov cenných papierov (ďalej len "účet") a v registri emitentov cenných papierov (ďalej len
"register").

15. Podľa ustanovenia § 58 ods. 5 ZoCP právny vzťah medzi majiteľom účtu a strediskom sa spravuje

týmto zákonom a Obchodným zákonníkom.

16. Podľa ustanovenia § 99 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných
službách (v znení platnom a účinnom od 01.01.2002 - ďalej „ZoCPaIS“), Centrálny depozitár je akciovou
spoločnosťou so sídlom na území Slovenskej republiky, pre ktorú platia ustanovenia Obchodného

zákonníka, ak tento zákon neustanovuje inak. Premena formy centrálneho depozitára sa zakazuje.

17. Podľa ustanovenia § 99 ods. 8 ZoCPaIS v znení novely účinnej od 01.05.2007, činnosti uvedené v
povolení na vznik a činnosť centrálneho depozitára vykonáva centrálny depozitár za odplatu, ak tento
zákon neustanovuje inak.

18. Podľa ustanovenia § 104 ods. 1 ZoCPaIS „členom“ môže byť
a) obchodník s cennými papiermi, ktorý je oprávnený poskytovať investičné služby podľa § 6 ods. 2 písm.
a), b) alebo d) a pri ich poskytovaní je oprávnený nakladať s peňažnými prostriedkami alebo finančnými
nástrojmi klienta,

b) zahraničný obchodník s cennými papiermi s povolením podľa § 54, ktorý je oprávnený poskytovať
investičné služby na území Slovenskej republiky v rozsahu podľa § 6 ods. 2 písm. a), b) alebo d) a pri
ich poskytovaní je oprávnený nakladať s peňažnými prostriedkami alebo finančnými nástrojmi klienta,
c) zahraničný obchodník s cennými papiermi so sídlom v členskom štáte za rovnakých podmienok ako
obchodník s cennými papiermi so sídlom v Slovenskej republike,

d) Národná banka Slovenska,
e) iný centrálny depozitár,
f) zahraničná právnická osoba s obdobným predmetom činnosti ako centrálny depozitár.

19. V nadväznosti na uvedené, podľa ustanovenia § 105 ods. 5 ZoCPaIS, právne vzťahy medzi členom,

ktorému bol účet majiteľa zriadený, a centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom a majiteľom
takéhoto účtu sa spravujú týmto zákonom a Obchodným zákonníkom.

20. Podľa ustanovenia § 261 ods. 6 písm. c/ Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú
bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy z burzových obchodov a ich sprostredkovania (§

642) a ďalej z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov.

21. Podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené
inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

22. Súd prvej inštancie sa správne v odôvodnení rozsudku zameral predovšetkým na právne
posúdenie základného vzťahu, z ktorého uplatnený nárok vzišiel medzi žalobcom, ako depozitárom
cenných papierov a žalovaným, ako majiteľom účtu cenných papierov a to z hľadiska posúdenia
charakteru vzťahu ako obchodnoprávneho alebo občianskoprávneho a následne potom zvoleniaaplikácie občianskoprávnej alebo obchodnoprávnej úpravy pri posúdení dôvodnosti vznesenej námietky
premlčania uplatneného nároku žalobcu. Predmetom a rámcom odvolacieho konania bolo naďalej
zodpovedanie otázky, či je z hľadiska právneho posúdenia námietky premlčania možné a nutné

aplikovať na daný zmluvný vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka,
oba upravujúce komplexným spôsobom premlčanie, vzhľadom na právnu úpravu ustanovenia § 52 ods.
2 vety poslednej Občianskeho zákonníka a vzhľadom na ustanovenie § 104 a § 105 ods. 5 zákona
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, podľa ktorého právne vzťahy medzi členom, ktorému bol účet
majiteľa zriadený, a centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom a majiteľom takéhoto účtu

sa spravujú týmto zákonom a Obchodným zákonníkom, v spojení s ustanovením § 261 ods. 6 písm.
c/ Obchodného zákonníka, upravujúceho aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka bez ohľadu na
povahu účastníkov na záväzkové vzťahy z burzových obchodov a ich sprostredkovania (§ 642) a ďalej z
odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov. Aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka alebo
Obchodného zákonníka má potom zásadný vplyv na posúdenie premlčania nároku z hľadiska dĺžky
premlčacej doby a jej uplynutia.

23. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že právny vzťah medzi účastníkmi je
podriadený Obchodnému zákonníku podľa ustanovenia § 261 ods. 6 písm. c), pričom súd prvej inštancie
uviedol, že v danom prípade nie je možné použiť ustanovenia Obchodného zákonníka na daný vzťah a
to ani s poukazom na ustanovenie § 105 ods. 5 ZoCPaIS, podľa ktorého právne vzťahy medzi členom

ktorému bol účet majiteľa zriadený a Centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom a majiteľom
takéhoto účtu sa spravujú týmto zákonom a Obchodným zákonníkom, pretože v prejednávanej veci
nejde o záväzok zo žiadneho takéhoto vzťahu, ale o záväzok zo vzťahu majiteľa účtu - žalovaného,
ktorý vedie žalobca ako centrálny depozitár. Súd dôvodil, že zákonné ustanovenie § 104 ods. 1 ZoCPaIS
vymedzuje, kto môže byť „členom“ v zmysle dikcie zákona, pričom z tohto ustanovenia nevyplýva, že

žalovaný by do tejto zákonnej definície spadal, pričom súd prvej inštancie správne poukázal na to, že
„členom“ v zmysle § 104 ZoCPaIS nie je ani žalobca. Žalobca ani žalovaný nie sú uvedení ako „členovia“
podľa § 104 ods. 1 ZoCPaIS, ktorý jednoznačne definuje, koho za člena možno považovať. Súd prvej
inštancie správne poznamenal, že predpoklady uvedené v ustanovení § 105 ods. 5 ZoCPaIS, na ktoré
sa žalobca odvolával a ktoré sú potrebné na to, aby sa mohli na daný vzťah aplikovať ustanovenia

Obchodného zákonníka, nie sú v danom prípade splnené; navyše, ak by zákonodarca mal v úmysle,
aby sa vzťah medzi žalovaným ako majiteľom účtu a žalobcom - centrálnym depozitárom, spravoval
ustanoveniami Obchodného zákonníka v otázkach neupravených v ZoCPaIS, tak by to v § 105 ods.
5 ZoCPaIS uviedol. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku zdôraznil, že zákonodarca explicitne
stanovil, na ktoré vzťahy sa ustanovenia Obchodného zákonníka použijú s tým, že predmetný právny

vzťah v prejednávanej veci pod uvedené nespadá. S poukazom na tieto skutočnosti a citované zákonné
ustanovenia súd potom žalobu zamietol z dôvodu úspešne vznesenej námietky premlčania, pretože
žaloba bola na súd doručená po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia
§ 101 Občianskeho zákonníka.

24. Odvolací súd považuje takýto záver a právne posúdenie danej veci za vecne správne a aplikujúc
ustanovenie § 387 ods. 2 CSP sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením obsiahnutým v rozsudku
súdu prvej inštancie. Nad rámec odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza
nasledovné :

25. Odvolací súd konštatuje, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný sa stal majiteľom zaknihovaných
cenných papierov na základe kupónovej privatizácie v roku 1993, v dôsledku čoho vznikla v zmysle
ustanovenia § 56 ods. 1 písm. a/, v spojení s ustanovením § 57 a § 58 ods. 1 zákona číslo 600/1992
Zb. o cenných papieroch (účinného do 31. 12. 2001) žalobcovi (v tom čase Stredisko cenných papierov
SR) povinnosť zriadiť žalovanému, ako majiteľovi cenných papierov osobitný účet majiteľa cenných

papierov. Vedenie účtu SCP bolo do 01.05.2007 pre majiteľov cenných papierov bezplatné. Poplatky
za vedenie účtu neboli zavedené ani po nadobudnutí účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných
papieroch a investičných službách, ktorý zrušil a nahradil pôvodný zákon č. 600/1992 Zb. o cenných
papieroch a aj podľa ktorého viedol naďalej žalobca žalovanému účet majiteľa cenných papierov podľa
ustanovenia § 105 a § 99 ods. 3 písm. b/ tohto zákona. Až na základe novely zákona č. 566/2001

Z.z. o cenných papieroch účinnej od 1. 5. 2007 zákonodarca zaviedol spoplatnenie vedenia účtu
majiteľa zaknihovaných cenných papierov v zmysle ustanovenia § 99 ods. 8 ZoCPaIS, pričom odplata
bola určená cenníkom žalobcu, v súlade s ktorým následne aj žalobca vyfakturoval žalovanému, ako
majiteľovi cenných papierov, faktúry za rok 2008 v sume 331,94 eur so splatnosťou 28.02.2009 a zarok 2009 v sume 331,94 eur so splatnosťou dňa 15.02.2010, ktoré nároky boli predmetom sporu (po
zohľadnení čiastočného späťvztaia žaloby ohľadom faktúry za rok 2010).

26. Odvolací súd po oboznámení sa s dôvodmi odvolania, s právnymi argumentami tak žalobcu, ako
aj žalovaného, v nadväznosti na odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku poznamenáva, že je
nutné pripustiť, že doterajšia početná judikatúra prvoinštančných aj druhoinštančných súdov v danej
otázke právneho posúdenia povahy vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a z toho plynúce posúdenie
premlčania tohto nároku, je vzhľadom na celkom osobitné špecifiká, vyplývajúce z historických a

spoločenských okolností, za ktorých právny základ tohto vzťahu, ako právneho vzťah sui generis,
vznikol (kupónová privatizácia), značne rozdielna a vo svojich záveroch nejednotná. Aj práve z tohto
dôvodu bola podaná ústavná sťažnosť žalobcu, ktorý inicioval konanie pred Ústavným súdom SR,
kde podstatou argumentácie sťažovateľa bolo tvrdenie o porušení jeho ústavných práv z dôvodu, že
prvoinštančné, ako aj odvolacie súdy zúčastnené na rozhodovaní o jeho návrhoch, ktorými sa proti
žalovaným - fyzickým osobám - domáhal zaplatenia poplatku za vedenie účtu majiteľa cenných papierov

v súlade s cenníkom Centrálneho depozitára cenných papierov SR, a.s., nedostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia tým, že sa nevysporiadali s relevantnými argumentmi sťažovateľa, pretože v dôsledku
žalovanými vznesenej námietky premlčania rozdielne súdy posúdili nielen samotný charakter právneho
vzťahu medzi sťažovateľom a žalovanými, ale aj trvanie (dĺžku) a začiatok plynutia premlčacej doby (v
niektorých prípadoch podľa obchodnoprávnej, v iných prípadoch podľa občianskoprávnej úpravy).

27. Pokiaľ sa odvolací súd, ako už vyššie uviedol, v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu
prvej inštancie, ktorý daný vzťah, vzniknutý ex lege právne posúdil ako občianskoprávny a následne aj
plynutie a dĺžku premlčacej dobu vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania posúdil podľa
ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, odvolací súd práve s poukazom na závery a právny názor

Ústavného súdu SR v uznesení č.k. II. ÚS 677/2017-25 zo dňa 10.11.2017 má za to, že tieto závery nie
sú protiústavné a ústavne nekonformné a v ďalšom odôvodnení poukazuje na jeho obsah.

28. Ústavný súd SR hoci uznesením č.k. II. ÚS 677/2017-25 zo dňa 10.11.2017 odmietol sťažnosti
spoločnosti Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s. ako zjavne neopodstatnené, napriek tomu,

ako uviedol ÚS SR , „v duchu meteriálnej ochrany ústavných práv sťažovateľa však ústavný súd
sťažnosti preskúmal“, pričom ÚS SR vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že „Skutkové alebo právne závery
všeobecnéhosúdumôžubyťpredmetomkontrolyzostranyústavnéhosúduzásadnelenvtedy,akbyboli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody“.

29. V ďalšom texte odôvodnenia uznesenia ÚS SR konštatoval:
Sťažovateľ od roku 2008 výrazne zvýšil poplatok za vedenie účtu, majiteľom nedoporučene rozoslal
faktúry, a neskôr, spravidla „na hrane“ premlčacích lehôt žaloval majiteľov o úhradu poplatku za
vedenie účtu s príslušenstvom. Tieto žaloby sú odrazom zložitej ekonomickej transformácie, keď

množstvomajiteľovtýchtoúčtovdrží„pozabudnuté“cennépapierezkupónovejprivatizácie.Vprípadoch
sa tak prelínajú starý (zákon č. 600/1992 <.. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 3337/2010 zo dňa 24. 07. 2012, v ktorom je konštatované, že

ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní nemožno považovať za ustanovenia smerujúce k
ochrane spotrebiteľa, okrem poznamenania, že vo všeobecnosti rozhodnutia súdov iných členských
štátov nie sú pre slovenské súdy právne záväzné je nutné doplniť, že okresný súd svoje rozhodnutie
nezaložil na tom (a ani súd odvolací), že k aplikácii ustanovení o premlčaní v Občianskom zákonníku
pristúpil na základe ochrany žalovaného ako spotrebiteľa. Okresný, ako aj odvolací súd považuje
vzťah medzi stranami sporu za občianskoprávny, na základe čoho je preto nutné aplikovať ustanovenia

Občianskeho zákonníka. Uvedené rozhodnutie sa preto na prejednávaný prípad nevzťahuje.

34. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne
rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení
všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2

CSP ako vecne správny potvrdil.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP) a
vyslovil,žežalobca,akoprocesneneúspešnástranasporujepovinný zaplatiťžalovanémunáhradutrov

odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej
inštancie rozhodne o ich výške v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).