Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. október 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/348/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213217931
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4213217931.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ
KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: I. C., nar. XX.
XX. XXXX, adresa pre doručovanie: J.-G., T. 1, o zaplatenie 617,40 eura s príslušenstvom, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 16. mája 2017 č. k. 6C/217/2014-128 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 100 ods. 1,

§ 101 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení od 01. 05. 2014, § 5b zák. č.
250/2007 Z. z. a vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 05. 12. 2007 žalovaný ako
dlžník a právny predchodca žalobcu ako veriteľ uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere, na základe
ktorej mu veriteľ poskytol úver v sume (40.000 Sk) 1.327,75 eura. Tento úver žalovaný mal splácať
v mesačných splátkach po 1.240 Sk a mal vykonať 48. Listom zo dňa 17. 09. 2012 pôvodný veriteľ
oznámil dlžníkovi postúpenie predmetnej pohľadávky žalobcovi. Podľa prílohy č. l k zmluve o postúpení

pohľadávok posledná úhrada dlžníkmi bola vykonaná dňa 20. 05. 2009. Je bezpochybné, že zmluvu,
ktorú uzatvoril žalovaný a právny predchodca žalobkyne dňa 05. 12. 2007 treba považovať za
spotrebiteľskú zmluvu, pretože túto uzatvoril dodávateľ a žalovaní ako spotrebitelia. Základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor
na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom žalobkyne
túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou tejto spotrebiteľskej zmluvy sa stali aj všeobecné podmienky

poskytnutia úveru, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký
počet spotrebiteľov. Je bezpochybné, že právny predchodca žalobkyne má v predmete svojej činnosti
poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalobkyňou tvrdené a ani preukázané, že sporný úver
bol poskytnutý žalovaným za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. Táto zmluva
neobsahuje žiadnu zmienku o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania
a ani nič nenasvedčuje na to, aké je povolanie žalovaných ako odberateľov a aký konkrétny súvis

s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie tejto zmluvy má. Na právny
vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy s prihliadnutím na ustanovenie § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 01. 05. 2014 (podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ), sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak
mali použiť normy obchodného práva. Toto ustanovenie OZ nadobudlo účinnosť 1. mája 2014 a právny
predpis, ktorého súčasťou je, nemá prechodné ustanovenia. To znamená, že od jeho účinnosti sa

vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Súd preto predmetný právny vzťah považoval
za spotrebiteľský právny vzťah a posudzoval ho podľa ustanovení OZ a to aj z hľadiska premlčania.Takýto záver o charaktere predmetného právneho vzťahu, ako aj o aplikácii ustanovení OZ o premlčaní
na takýto právny vzťah je v súlade s rozhodnutím NS SR zo dňa 21. 04. 2015 spisová značka
3MCdo 12/2014, ako aj 4 MCdo 17/2014 zo dňa 26. 11. 2015. Žalovaný nevzniesol námietku premlčania

uplatneného práva, napriek tomu, súd plniac si svoju povinnosť podľa § 5b zákon č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa, predovšetkým zisťoval, či sporné právo bolo na súde uplatnené pred uplynutím
zákonom stanovenej premlčacej doby. Súd pri posudzovaní tejto otázky vychádzal z toho, že premlčanie
je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou
premlčania. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká,

iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti,
v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je
pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si
svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným
spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť

námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u
súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za
následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho
zákonníka). Súd teda zisťoval, kedy nastala možnosť vykonania práva po prvý raz, teda od ktorého
dňa začala plynúť premlčacia doba veriteľovi na uplatnenie tohto svojho práva z predmetnej zmluvy.

Začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde
splnenia záväzku. Inými slovami, je to okamih, kedy oprávnený môže po prvýkrát s úspechom podať
žalobu na plnenie záväzku. Občiansky zákonník objektívny vymedzuje začiatok plynutia premlčacej
doby, ktorý nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda od toho, či oprávnený subjekt vie alebo nevie o
svojom práve. Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať

po prvý raz. Ak však veriteľ môže vyvolať splatnosť dlhu sám, potom môže svoje právo i vykonávať.
Z tohto dôvodu súdna prax (R 28/1984) vyvodzuje, že prvá objektívna možnosť vykonania práva je
okamihom, keď veriteľ mohol najskôr o splnenie požiadať. To potom v tomto prípade znamená, že
počiatok plynutia premlčacej doby treba počítať odo dňa nasledujúceho po tom, čo pôvodný veriteľ
mohol prvýkrát požiadať a splnenie, a nie odo dňa nasledujúceho po splatnosti dlhu. Práve takýto záver,

podľa názoru súdu je súladný so zásadou dôvery v právo, že práva nebudú vykonávané v neprimerane
dlhom časovom odstupe od ich vzniku a veritelia budú nútení v záujme zachovania takejto právnej
istoty (dlžníkov) uplatňovať svoje práva včas. Prijatie názoru o viazanosti začiatku plynutia premlčacej
doby na deň splatnosti dlhu (prípadne na deň splatnosti splátok), a nie na deň možnosti prvýkrát
požiadať o plnenie, by tu znamenal neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby (v zrejmom

rozpore s účelom inštitútu premlčania a zásadou všeobecnej ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských
sporoch). Je teda žiaduce, aby vôľa veriteľa určiť splatnosť pohľadávky bola obmedzená práve hrozbou
z oslabenia jeho subjektívneho práva na plnenie. Vzhľadom na vyššie uvedené súd vychádzal z toho,
že všeobecná premlčacia doba teda plynie odo dňa, keď sa právo mohlo - objektívne posudzované -
vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby. Tento okamih je

daný objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom
práve. Je bezpochybné, že vyvolať splatnosť celého úveru je právom veriteľa, a nie jeho povinnosťou.
Na druhej strane však tá skutočnosť, či a kedy veriteľ toto právo vykoná, nemôže mať vplyv na začiatok
plynutiapremlčacejlehoty.Zhľadiskazačiatkuplynutiapremlčacejlehotyje dôležitýokamih,kedyveriteľ
takýto úkon mohol prvýkrát vykonať. V opačnom prípade veriteľ by mohol predlžiť svojou nečinnosťou

premlčaciu dobu, čo však je v rozpore zmyslom inštitútu premlčania. Ak totiž veriteľ chce, aby sa z
jeho práva stal nárok a môže vykonať úkon k tomu smerujúci, preto je len na jeho vôli, či z jeho práva
sa stane nárok. Ak veriteľ nechce takýto úkon vykonať, musí znášať hmotnoprávny dôsledok, ktorým
dôsledkom je, že začne plynúť zákonom stanovená premlčacia doba. Na podporenie správnosti záveru
o tom, kedy sa právo môže prvýkrát vykonať, súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4 MCdo 17/2014 zo dňa 26. 11. 2015. Súd pri rozhodovaní vychádzal z vyše uvedených zásad a dospel
k záveru, že uplatnené právo je premlčané. Podľa tvrdenia žalobcu dátum poslednej úhrady je 20. 05.
2009. Vzhľadom k tomuto údaju pôvodný veriteľ mohol vyvolať splatnosť celého dlhu najneskôr 31. 12.
2009. Prvýkrát pôvodný veriteľ svoje predmetné právo potom mohol uplatniť na súde už 01. 01. 2010,
pretože podľa všeobecných obchodných podmienok pôvodného veriteľa, ten mohol kedykoľvek (aj) bez

uvedenia dôvodu vypovedať predmetnú úverovú zmluvu prípadne mohol odstúpiť od úverovej zmluvy
(keď žalovaný tým, že nezaplatil splatnú splátku podstatným spôsobom porušil ustanovenia zmluvy) a
tým vytvoriť možnosť žiadať od dlžníka celý dlh vyplývajúci zo zmluvy o splátkovom úvere. Vzhľadom
na vyše uvedené súd pri rozhodovaní vychádzal z toho, že veriteľ prvýkrát na súde svoje právo moholuplatniť voči žalovaným už 01. 01. 2010 (pretože po nezaplatení 3. po sebe nasledujúcej splatnej splátky,
mohol vypovedať predmetnú zmluvu podľa bodu 17.1 VOP a tým dosiahnuť zosplatnenie predmetného
dlhu). Súd pri rozhodovaní teda vychádzal z toho, že veriteľ prvýkrát mohol svoje právo na súde uplatniť

už 01. 01. 2010, a preto mu od 01. 01. 2010 začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie
práva na zaplatenie sporného dlhu a uplynula dňa 01. 01. 2013. Žaloba na súd bola podaná dňa 19. 08.
2013, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Na základe vyše uvedeného súd dospel
k záveru, že sporné právo je premlčané, preto ho žalobcovi priznať nemohol a žalobu v celom rozsahu
zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 257 CSP, keď konaní plne úspešnému

žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože mu týmto konaním zo spisu vyplývajúce trovy
nevznikli.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, odôvodniac ho nesprávnymi skutkovými
zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci. Uviedol, že sa nestotožňuje s právnym posúdením
veci súdom ohľadne počiatku plynutia premlčacej doby. Odôvodnenie rozhodnutia považuje za

nepreskúmateľné. Žalobcovi nie je zrejmé, na základe akých zákonných skutočností súd ustálil, že
veriteľ mohol vykonať úkon na zosplatnenie celého úveru najneskôr 31. 12. 2009, a preto premlčacia
doba začala plynúť od 01. 01. 2010. Žalobca zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
je svojvoľné, absolútne nerešpektujúc skutkový stav veci, čím súd odňal žalobcovi možnosť konať
pred súdom a porušil žalobcove práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal pritom na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 17/2014 zo dňa 26. 11. 2015.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto veci rozhodoval o tom, kedy sa právo stáva tzv. actio nata,

teda kedy možno s úspechom podať žalobu na súde v takom skutkovom v prípade, ak medzi stranami
sporu nebola dohodnutá splatnosť dlhu. Toto rozhodnutie podľa názoru žalobcu nemožno aplikovať
na tento prípad, nakoľko v tomto prípade bolo dohodnuté plnenie dlhu v splátkach, a teda ani nie
je možné posudzovať plynutie premlčacej doby podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka,
nakoľko plynutie premlčacej doby v prípade dojednania splácania dlhu v splátkach upravuje Občiansky

zákonník vo svojom ustanovení § 103. Už z uvedeného je zrejmé, že súd vec nesprávne právne
posúdil. V súdenom prípade bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté plnenie v splátkach. Pri takejto
dohode o plnení dlhu môže veriteľ od dlžníka žiadať vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa
stane splatnou. Každá zo splátok tak predstavuje samostatné plnenie, a preto pre každú z nich plynie
trojročná premlčacia doba podľa § 103 Občianskeho zákonníka samostatne. Občiansky zákonník ďalej

v ustanovení § 565 umožňuje, aby sa veriteľ s dlžníkom dohodli, že ak sa nesplní niektorá splátka, stane
sa zročný celý dlh. Veriteľ v takom prípade môže žiadať zaplatenie celého dlhu. Trojročná premlčacia
doba, pokiaľ ide o celý zostávajúci dlh, začína plynúť odo dňa splatnosti splátky, pre nesplnenie, ktorej
došlo k vyhláseniu splatnosti celého dlhu. To však platí len vprípade, keď veriteľ využil svoje právo žiadať
zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorých zo splátok. Ak sa tak nestalo, premlčacia doba

plynie naďalej jednotlivé splátky odo dňa ich splatnosti. Na základe uvedeného sa žalobca nestotožňuje
s názorom súdu, v zmysle ktorého, ak by začiatok plynutia premlčacej doby bol viazaný na deň splatnosti
splátok, potom by došlo k neprípustnému posunutiu začiatku plynutia premlčacej doby v zrejmom
rozpore s účelom inštitútu premlčania a zásadou všeobecnej ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských
sporoch. V tejto súvislosti žalobca poukázal na znenie ustanovenia § 103 Občianskeho zákonníka,

najmä na tú skutočnosť, že podanou žalobou si uplatnil len nepremlčané splátky úveru, teda splátky
splatné od 20. 09. 2010 do konečnej splatnosti úveru 20. 11. 2011. Oprávnenie pristúpiť k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti je oprávnením, nie však povinnosťou veriteľa. Na základe uvedeného žalobca
zastáva názor, že právne posúdenie súdu, v zmysle ktorého si veriteľ prvýkrát na súde mohol svoje
sporné práva uplatniť najneskôr od 01. 01. 2010 a od 01. 01. 2010 tak začala plynúť trojročná premlčacia

doba na uplatnenie toho práva na súde, nemá žiadnu oporu v zákone. Žalobca v tejto súvislosti poukázal
na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak v ďalších ustanoveniach nie
je uvedené inak, premlčacia doba je trojročná plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý
raz. Na toto ustanovenie nadväzuje ustanovenie § 103 Občianskeho zákonníka, ktoré stanovuje, že
ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, tak ako v súdenom prípade, začína plynúť premlčacia doba

jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Prihliadnuc k uvedenému má žalobca za to, že uplatnený
nárok žalobcu nie je premlčaný ani len čiastočne. V predmetnej veci bolo dohodnuté plnenie v splátkach,
a teda v prípade aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka mal súd pri posudzovaní premlčania
na vec aplikovať ustanovenie § 103 Občianskeho zákonníka. Žalobcovi nie je zrejmé, na základeakých zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že pohľadávka bola splatná najneskôr dňa 31.
12. 2009. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná na 20. 11. 2011 a žalobca si v konaní uplatnil
len nepremlčané splátky úveru, teda splátky splatné od 20. 09. 2010 do konečnej splatnosti úveru

20. 11. 2011. Uviedol, že takýmto prístupom vo veci konajúceho súdu dochádza k úplnému popretiu
procesnej zásady rovnosti strán sporu a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k úplnému
zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu
vyplývajú. Účelom ochrany spotrebiteľa nemôže byť zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za
záväzkové vzťahy, do ktorých vstupuje. Vzhľadom na uvedené žalobca zastáva názor, že mu vznikol

nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo
dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia, nakoľko nárok uplatnený žalobou
nemožno považovať za premlčaný. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok v
napadnutomrozsahupreskúmalazmenilhotak,žezaviažežalovanéhokzaplateniusumy617,40euras
príslušenstvom žalobcovi prizná nárok na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) preskúmal
vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 617,40 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 33,31 eura a ročným úrokom z omeškania vo výške 9% ročne
zo sumy 617,40 eura od 21. 11. 2011 do zaplatenia a náhradu trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým,

že žalovaný s právnym predchodcom žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a. s. dňa 05. 12. 2007 uzavreli
zmluvu č. 189673267. Na základe tejto zmluvy boli žalovaným poskytnuté peňažné prostriedky. Na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 09. 2012 žalobca nadobudol voči žalovanému
pohľadávku, ktorá ku dňu postúpenia predstavovala sumu 2.135,52 eura. Žalobca si uplatnil podanou
žalobou pohľadávku len v časti dlžnej istiny vo výške 617,40 eura. Zároveň si uplatnil na zaplatenie

úrok z omeškania vo výške 33,31 eura a ročný úrok z omeškania 9% z dlžnej sumy istiny od 21. 11.
2011 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku a trov právneho
zastúpenia.

5. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu a žalovaní

uzatvorili dňa 05. 12. 2007 zmluvu o splátkovom úvere č. 0189673267. Na základe tejto zmluvy bol
žalovanému poskytnutý úver vo výške 40.000 Sk (1.327,76 eura), ktorý sa žalovaní zaviazali uhradiť
právnemu predchodcovi žalobcu spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 18,40% ročne v
pravidelných mesačných splátkach vo výške 1.240 Sk (41,16 eura) v období od 20. 12. 2007 do 20. 11.
2011 (v mesačných splátkach splatných vždy k 20. dňu v mesiaci). Súd prvej inštancie žalobu žalobcu

zamietol pre premlčanie, keď vychádzal z toho, že žalovaný naposledy uhradil splátku úveru dňa 20.
05. 2009, preto mal za to, že najneskôr od 31. 12. 2009 mohol pôvodný veriteľ vyvolať splatnosť
celého dlhu a prvýkrát mohol svoje právo na súd uplatniť už 01. 01. 2010, pretože po nezaplatení tretej
po sebe nasledujúcej splatnej splátky, mohol vypovedať predmetnú zmluvu podľa bodu 17.1 VOP a
tým dosiahnuť zosplatnenie predmetného dlhu. Súd pri rozhodovaní teda vychádzal z toho, že veriteľ

prvýkrát mohol svoje právo na súde uplatniť už 01. 01. 2010, a preto mu od 01. 01. 2010 začala plynúť
trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na zaplatenie sporného dlhu a uplynula dňa 01. 01. 2013.
Žaloba na súd bola podaná dňa 19. 08. 2013, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty.
Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že sporné právo je premlčané, preto ho žalobcovi
priznať nemohol a žalobu v celom rozsahu zamietol.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo o k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

9. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a

použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
právanaspravodlivýproces.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl.
6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne
vyhodnotiťdôkazyasvojerozhodnutianáležiteodôvodniť(§191a§220ods.1CSP,m.m.I.ÚS243/07),
pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež
na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí

súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS
332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s
výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z

29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v
§ 220 ods. 2 CSP. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 378 CSP).

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd
prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a jeho záver o počiatku plynutia premlčacej

doby je nepreskúmateľný a je tiež v rozpore so zisteným skutkovým stavom (bod 17.1 VOP nehovorí o
vypovedaní zmluvy po nezaplatení troch po sebe nasledujúcich splátok). Súd prvej inštancie uviedol, že
dátum poslednej úhrady je 20. 05. 2009, vzhľadom k tomuto mohol pôvodný veriteľ vyvolať splatnosť
celého dlhu najneskôr 31. 12. 2009 a prvýkrát pôvodný veriteľ svoje predmetné právo potom mohol
uplatniť na súde už 01. 01. 2010, pretože po nezaplatení 3. po sebe nasledujúcej splatnej splátky, mohol

vypovedať predmetnú zmluvu podľa bodu 17.1 VOP a tým dosiahnuť zosplatnenie predmetného dlhu.
Premlčacia doba potom začala plynúť od 01. 01. 2010 a uplynula dňa 01. 01. 2013, teda žaloba
bola na súde podaná až po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. S takýmto záverom súdu
prvej inštancie sa odvolací súd nestotožňuje.

11. Zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0189673267 zo dňa 05. 12. 2007 vyplýva, že jej súčasťou
sú všeobecné obchodné podmienky a úverové podmienky, ktorými sa riadia všetky právne vzťahy
neupravené v úverovej zmluve. Zo všeobecných obchodných podmienok bodu 7.6.1. je banka
oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o
úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení

o mimoriadnej splatnosti, ak je klient v omeškaní so platením jednej splátky istiny alebo úrokov,
ktoré trvá viac ako 10 dní. Z bodu 17.2 písm. b) všeobecných obchodných podmienok tiež vyplýva,
že banka je oprávnená odstúpiť od zmluvy, najmä ak klient porušil ustanovenia zmluvy podstatným
spôsobom. Uvedené body všeobecných obchodných podmienok tak upravujú oprávnenia banky využiť
uvedené právne možnosti v prípade neplnenia si povinností klientom z úverovej zmluvy, avšak uvedené

oprávnenia nie sú povinnosťou banky, to znamená, že banka ich môže využiť, ale nemusí, a teda nie je
možné jej tieto oprávnenia dať za povinnosť. Ak teda aj žalovaný zaplatil poslednú splátku v máji 2009,
právnemu predchodcovi žalobcu, počnúc mesiacom jún 2009 vzniklo v zmysle bodu 7.6.1. všeobecných
obchodných podmienok právo požadovať celú poskytnutú sumu úveru s príslušenstvom pred dátumomsplatnosti dohodnutým v úverovej zmluve, a to v písomnej výzve žalovanému. Ak však žalobca toto
svoje oprávnenie nevyužil a nevyužil ani svoje oprávnenie na odstúpenie od zmluvy, nemožno plynutie
premlčacej doby posúdiť tak, ako to urobil súd prvej inštancie, preto je tento jeho záver nesprávny.

Žalobca k splatnosti v odvolaní uviedol, že právny predchodca žalobcu nevyužil svoje právo pristúpiť
k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, avšak v žalobe uviedol, že pri splátkach, ktorých splatnosť mala
vzniknúť po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru si žalobca uplatňuje úrok z omeškania od tohto dňa.
Z uvedených dôvodov bude potrebné opätovne sa zaoberať posúdením otázky splatnosti jednotlivých
splátok úveru, zistiť, či v danej veci bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, následne vo veci

rozhodnúť a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, pričom právnym názorom odvolacieho súdu je súd
prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).

12. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danej veci nesprávne
určil počiatok plynutia premlčacej doby a v tejto časti je jeho rozhodnutie aj nepreskúmateľné, preto
napadnuté rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).