Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. december 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/281/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213221686
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4213221686.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803 v konaní zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843 proti odporcovi: H. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H., L. XX/XX, občan SR, o zaplatenie 1.126,48 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Komárno č. k. 8C/116/2014-132 zo dňa 09.12.2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol.
Súčasne o trovách konania strán sporu voči sebe navzájom rozhodol tak, že žalovanému nepriznal

právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 2
písm. a), b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení a o
zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v
znení neskorších predpisov, § 52 ods.2, § 100 ods.1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len OZ), § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa (zák. č.250/2007) účinného od 1.6.2014, článok 3
ods. 1 Smernice Rady č.93/13/EHS z 5.apríla 1993 tým, že žaloba žalobcu nebola dôvodne podaná.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 25.9.2013 domáhal, aby súd
zaviazalžalovanéhonazaplateniesumy1126,48Eurspolusúrokomzomeškania9%ročneztejtosumy
od 15.2.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaný s právnym
predchodcom žalobcu VÚB a.s. dňa 14.2.2006 uzavreli Zmluvu o úvere vo výške 18.000,-Sk (597,49
Eur). Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok z 14.2.2011 žalobca nadobudol voči žalovanému
pohľadávku. Žalovaný uviedol, že je nezamestnaný, žije len z príležitostných prác, príjem má necelých

200 Eur, má zverené maloleté dieťa, žijú v podnájme. Súd prvej inštancie mal na základe vykonané
dokazovania za preukázané, že podľa zmluvy o úvere zo dňa 14.2.2006 právny predchodca žalobcu
poskytol žalovanému úver vo výške 18.000,-Sk. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 14.2.2011
postupca postúpil na postupníka pohľadávky so všetkými právami a výhodami. Súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že došlo k riadnemu uzavretiu zmluvy o úvere,
žalovaný túto skutočnosť nenamietal a na svoju obranu žiadne dôkazy neprodukoval. Posudzovaný

právny vzťah účastníkov konania je od svojho vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou
zmluvou, keďže právny predchodca žalobcu bol od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaný
v postavení spotrebiteľa. Ustanovenia § 52 a nasl. OZ účinné v čase uzavretia zmluvy, je potrebné
vykladať v súlade s obsahom a účelom európskej ochrany spotrebiteľov obsiahnutých v príslušných
smerniciach. Spotrebiteľské vzťahy sú vždy vzťahmi občianskoprávnymi, pričom uvedené platí bez
ohľadu na skutočnosť, či základný zmluvný vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom plnenia je

uzavretýpodľaustanoveníObchodnéhozákonníka.UvedenéjepotvrdenéjudikatúrouNajvyššiehosúdu
SR,akoajjudikatúrouÚstavnéhosúdu.Zprílohykzmluveopostúpenípohľadávky(čl.21spisu)vyplýva,že dátum vzniku poslednej evidencie prečerpania bol deň 14.1.2010. Ku dňu postúpenia pohľadávky
bol počet dní omeškania 1139 (viac ako 3 roky). Žalobca mal možnosť si uplatniť pohľadávku do
14.1.2013 (do 3 rokov), teda v čase podania návrhu (25.9.2013) bola pohľadávka premlčaná, pričom

už v čase postúpenia pohľadávky bola táto premlčaná. S poukazom na vyššie uvedené súd žalobu
žalobcuzamietolakonedôvodnepodanú.Otrováchkonaniarozhodolpodľa§142ods.1OSPavkonaní
úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy konania nevznikli.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie

veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu. Uviedol, že súd prvej inštancie pre posúdenie
plynutia premlčacej doby vychádzal z nepreukázaných údajov a to z počtu dní omeškania ku dňu
postúpenia pohľadávky. Žalobca má za to, že súd posúdil ukončenie zmluvy nesprávne, vychádzal z
nepreukázaných tvrdení, resp. odvodzoval začiatok plynutia premlčacej doby od skutočností, s ktorými
nie je možné spájať ukončenie zmluvy, prípadne vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Poukázal na
skutočnosť, že dňa 14.10.2010 došlo k ukončeniu zmluvy jej výpoveďou, preto od uvedeného dátumu

bolo potrebné posúdiť plynutie premlčacej doby. Následne možno konštatovať, že ku dňu podania
žalobného návrhu 25.09.2013 premlčacia doba neuplynula. S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove zo dňa 21.05.2015 sp. zn. 16Co/7/2015 uviedol, že žalobca si nemohol uplatniť svoj nárok
skôr, nakoľko by bol posúdený ako predčasne uplatnený s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
zo dňa 31.07.2008 sp. zn. 4Cdo/146/2008. Zároveň poukázal na nesprávne určenie dátumu prečerpania

súdom v rozsudku, ktorý poukazuje na dátum 14.01.2010 uvedený v prílohe k Zmluve o postúpení
pohľadávok. Žalobca zastáva názor, že na strane súdu došlo k omylu, keďže dátum 14.01.2010 v
prílohe k Zmluve o postúpení pohľadávok nie je uvedený. V prílohe k Zmluve o postúpení pohľadávok sa
uvádza len dátum 14.10.2010 ako dátum vypovedania zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že súd zároveň
vychádzalznesprávnychúdajov.PokiaľideoaplikáciuustanoveníObčianskehozákonníkatýkajúcichsa

premlčania na daný prípad, žalobca nemôže súhlasiť s týmto názorom, nakoľko bolo potrebné aplikovať
ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o bežnom účte a teda absolútny obchodno-
záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Predmetná úverová
zmluva bola uzavretá dňa 16.11.2005, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia §
52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na

zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku, v dôsledku toho sa na
účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods.
3 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008
a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. To znamená, že pokiaľ
pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá Zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom tak, ako v danom

prípade, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa §
52 až 54 OZ. Právne vzťahy zo Zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa spravujú ustanoveniami
Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia,
na ktoré poukazoval už počas konania na súde prvej inštancie, avšak súd prvej inštancie sa s nimi nijako
nevysporiadal a to na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/9/2014 zo dňa 24.03.2015,

2MCdo/3/2011 zo dňa 28.04.2011, 6MCdo/4/2012 zo dňa 27.03.2013, rozhodnutia Krajského súdu v
Banskej Bystrici, sp. zn. 15Co/132/2013 zo dňa 21.11.2013, zo dňa 30.10.2013 sp. zn. 15Co/28/2013,
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 20.02.2014 sp. zn. 9Co/138/2013, rozhodnutie Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 9Co/157/2013 zo dňa 12.09.2013, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa
30.09.2014 sp. zn. 9Co/64/2013. Uviedol, že súd na daný prípad aplikoval ustanovenie § 5b zák. č.

250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov, žalobca nemôže súhlasiť s tým, aby v danom prípade súd postupoval v zmysle
vyššie uvedeného ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014 s poukazom na článok 1.
odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, Nález Ústavného súdu SR z 24.05.1995 PL.ÚS 16/95, Nález
Ústavného súdu SR z 03.03.1996 PL.ÚS 36/95, čl. 125 ods. 1 písm. a/, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR,

Nález ÚS z 08.03.2011 III.ÚS 348/06. Uviedol, že zastáva názor, že aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS
dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa článku 1 ods. 1, článku 1 ods. 2
Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a článku 3 ods. 1
Listinyzákladnýchprávaslobôd,kporušeniuochranypredsvojvoľnýmzásahomštátnejmocizakotvenej
v článku 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa

článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 1 Dodatkového
protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a
nestrannému súdu podľa § 46 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkovsúdneho konania garantovanej článkom 47 ods. 3 Ústavy SR a článku 37 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd. Právna úprava platná v Slovenskej republike do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť
sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom

zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada SR § 5b, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim
o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy vrátane súdov ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva,
na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku a
to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili
plynulý prechod z až doposiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu.

Aplikáciou ustanovenia § 5b na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého stavu došlo
k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie
konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou
je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových
právveriteľa.Odhliadnucodskutočnosti,žemožnosťzbaviťsadlhovvznesenímnámietkypremlčaniauž
samé osebe znamená zásah do majetkových práv a zásad dobrých mravov, prijatím § 5b zákonodarca

zašiel ešte ďalej a uložil súdom a iným orgánom povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré by mohol
nárok veriteľa zamietnuť, či pre ktoré by nemusel priznať veriteľom uplatnený nárok v plnej výške a
skúmať dôkazy v tom svetle, čím zákonodarca de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta
dlžníka. Porušil tým Ústavu SR a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému
súdu, narušil tým zásadu rovnosti účastníkov konania a nestrannosti súdu, ktorá v civilnom procese sa

prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých
právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Mal za to, že priamym aplikovaním § 5b
súd taktiež porušil zásadu stanovenú v § 52 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s Ústavou SR. Navyše vzniká reálna hrozba, že by súd tak spôsobil žalobcovi škodu. Poukázal v

tomto smere na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.09.2014 sp. zn. 9Co/64/2013, zo dňa
22.10.2014 sp. zn. 9Co/105/2013. Vzhľadom na vyššie uvedené poukázal na to, že žalobca si v konaní
uplatnil svoj nárok žalobou zo dňa 25.09.2013, pričom predmetné ustanovenie § 5b nadobudlo účinnosť
až 01.05.2014, preto nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci súdom prvej
inštancie. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 17.07.2015 sp.

zn. 36C/117/2014, ktorým súd prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania na Ústavnom
súde SR, nakoľko podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o určenie, že ustanovenie § 5b
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je v nesúlade s ustanoveniami článku 1 ods. 1 a článku
46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. (Ústava Slovenskej republiky). S poukazom na článok 1 ods. 1, článok
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uviedol, že navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe v celom rozsahu, resp. ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

3. Vyjadrenie žalovanej strany k podanému odvolaniu podané nebolo.

4. Podľa § 470 ods.1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Podľa § 470 ods.2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

6. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP),

ktorý zákon zrušil OSP a ustanovil, že platí aj pre (dovtedy) začaté konania (princíp okamžitej
aplikovateľnosti), keď účinky úkonov dovtedy učinených podľa OSP zostávajú zachované.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a dospel k záveru,

že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ustanovenia § 389 ods.1 písm. b) CSP
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa § 391 ods.1 CSP.8. V danej právnej veci odvolanie žalobcu bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Z vyššie citovaných zákonných
ustanovení vyplýva, že odvolací súd posudzuje prípustnosť odvolania v zmysle Občianskeho súdneho

poriadku, účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, avšak dôvodnosť odvolania už posudzuje
podľa Civilného sporového poriadku v zmysle citovaného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP.

9. Podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca, a

ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutie spravodlivosti). Povinnosť súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s vyššie citovaným
ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a
nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
stranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázky

nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

11. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v
danej právnej veci neriadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu. Právo na spravodlivý proces
vyžaduje,abyrozhodnutiesúdubolizdôvodnenéapresvedčivé.Prihliadajúcnavyššieuvedenéodvolací

súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňa vyššie uvedené kritériá
pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle 220 CSP (absentuje stručné a jasné objasnenie skutkového
a právneho základu súdneho rozhodnutia, teda odôvodnenie nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany) a preto ho
možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného za nepreskúmateľné v takej miere, že došlo k porušeniu

práva strán sporu na spravodlivý proces. Naviac prijaté skutkové a právne závery súdu prvej inštancie
sú predčasné, nezodpovedajú doposiaľ vykonanému dokazovaniu. Je tomu tak z nižšie uvedených
dôvodov.

12. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia veci vychádzajúc z rozsahu

vykonaného dokazovania zaujal názor, že právny vzťah založený medzi žalobcom a žalovaným dňa
14.2.2006 je vzťahom spotrebiteľským. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok z 14.2.2011 žalobca
nadobudol voči žalovanému pohľadávku Právny vzťah účastníkov konania je od svojho vzniku právnym
vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, keďže právny predchodca žalobcu bol od uzavretia
zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaný v postavení spotrebiteľa. Ustanovenia § 52 a nasl. OZ

účinné v čase uzavretia zmluvy, je potrebné vykladať v súlade s obsahom a účelom európskej
ochrany spotrebiteľov obsiahnutých v príslušných smerniciach. Spotrebiteľské vzťahy sú vždy vzťahmi
občianskoprávnymi, pričom uvedené platí bez ohľadu na skutočnosť, či základný zmluvný vzťah medzi
spotrebiteľom a dodávateľom plnenia je uzavretý podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Z prílohy k
zmluve o postúpení pohľadávky (čl. 21 spisu) vyplýva, že dátum vzniku poslednej evidencie prečerpania

bol deň 14.1.2010. Ku dňu postúpenia pohľadávky bol počet dní omeškania 1139 (viac ako 3 roky).
Žalobca mal možnosť si uplatniť pohľadávku do 14.1.2013 (do 3 rokov), teda v čase podania návrhu
(25.9.2013) bola pohľadávka premlčaná, pričom už v čase postúpenia pohľadávky bola táto premlčaná(§ 100 ods.1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 5b zákona č.250/2007o ochrane
spotrebiteľa účinného od 1.6.2014).

13. Podľa § 52 ods.1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

14. Podľa 52 ods.2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech

zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

15. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej

rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

16. Za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. V súvislosti s implementáciou smernice č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách treba odlišovať problematiku a inštitút ochrany spotrebiteľa,
ktorý sa vzťahuje na akýkoľvek zmluvný vzťah (zmluvu), ktorý sa uzavrie medzi spotrebiteľom a

dodávateľom, od osobitného druhu spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa spravidla uzaviera tak, že obsahuje
zmluvné podmienky, ktoré spotrebiteľ nebol schopný ovplyvniť. Uvedená smernica za spotrebiteľskú
zmluvu považuje iba takú zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Ustanovenia
§ 52 a nasl. sa vzťahujú práve na tento druh zmlúv. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa.
Zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, pričom rozlišuje, či

boli individuálne dohodnuté, alebo nie. Pre spotrebiteľskú zmluvu vymedzenú v tomto ustanovení sú
dôležité tie podmienky, s ktorými sa síce spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
ale nemohol ich ovplyvniť. Za neprijateľné podmienky sa však považujú aj tie, s ktorými sa spotrebiteľ
nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy [§ 53 ods. 4 písm. a)]. Preto pojem spotrebiteľská
zmluva možno vymedziť v širšom a užšom zmysle. V širšom zmysle to bude každá zmluva uzavieraná

medzi spotrebiteľom a dodávateľom. V užšom zmysle pôjde o tie spotrebiteľské zmluvy, ktorým treba
venovať osobitnú pozornosť a ktorých podmienky na uzavieranie sú všeobecne zakotvené v § 52 a
nasl. Ide o osobitný spôsob ochrany spotrebiteľa pri uzavieraní tých zmlúv, pri ktorých sa zmluvné
podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť ich obsah. Praktická
aplikácia ustanovení § 52 a nasl. prichádza do úvahy práve pri týchto spotrebiteľských zmluvách.

Tieto závery potvrdzuje aj znenie § 53 ods. 1 posledná veta, podľa ktorého dojednanie neprijateľných
podmienok neplatí, ak ide o podstatný predmet plnenia, primeranú cenu plnenia, alebo (a to je dôležité),
ak neprijateľné podmienky boli dojednané individuálne. Za spotrebiteľské zmluvy sa nepokladajú iba
tie odplatné zmluvy, ktoré sa uzavierajú podľa ôsmej časti Občianskeho zákonníka, resp. ktoré sa
uzavierajú podľa § 55 a nasl. OZ. V každom prípade uzavierania zmlúv treba chrániť spotrebiteľa. Ide o

súkromnoprávne, ako aj o verejnoprávne prostriedky ochrany. Preto problematika ochrany spotrebiteľa
sa nemôže stotožňovať so spotrebiteľskou zmluvou upravenou v § 52 a nasl., ktorá je osobitným
druhom zmluvy. Teda ochranu spotrebiteľa zabezpečuje jednak úprava spotrebiteľskej zmluvy a jednak
aj ostatná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku a v ďalších zákonoch . Z hľadiska
ochrany spotrebiteľa má každá zmluva o predaji v obchode charakter spotrebiteľskej zmluvy (v širšom

zmysle). To sa však týka akejkoľvek zmluvy, ktorou sa spotrebiteľovi poskytuje určité plnenie (vec, výkon,
služba). V odseku 2 ustanovenia § 52 OZ je zakotvená absolútna neplatnosť takých dojednaní alebo
dohôd, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Podľa
§ 53 ods. 5 absolútnu neplatnosť spôsobujú aj neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách. Je potrebné pre zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy,

použiťustanoveniaObčianskehozákonníkaanieObchodnéhozákonníka.Znamenáto,žeaksizmluvné
strany písomne dohodli v zmysle § 262 OBZ, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre
spotrebiteľské zmluvy to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené
v § 261 ods. 6 OBZ. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže vObčianskom zákonníku upravená nie je, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných
náležitostí sa na všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník. Ak sa podľa § 262 OBZ dohodne
uzavretie spotrebiteľskej zmluvy takého typu, aký upravuje Občiansky zákonník, tak rovnako okrem

pojmového vymedzenia a podstatných náležitostí sa bude spravovať Občianskym zákonníkom. Podľa
Občianskeho zákonníka (§ 101) je všeobecná premlčacia doba trojročná, podľa Obchodného zákonníka
štvorročná (§ 397 OBZ). Na uplatnenie práv zo spotrebiteľských zmlúv bude potrebné aplikovať úpravu
v Občianskom zákonníku, teda trojročnú premlčaciu dobu. V zmysle novely zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od l. mája 2014 v zmysle § 5b

orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho
voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Toto
ustanovenie ukladá povinnosť najmä súdom z úradnej povinnosti (ex offo) skúmať, či v súvislosti so
spotrebiteľskými zmluvami nedošlo k premlčaniu. Táto úprava je odlišná od úpravy v § 100 ods. 1 OZ,

podľa ktorého súd prihliadne na premlčanie len na námietku dlžníka. Vzhľadom na skutočnosť, že k tejto
novej úprave v zákone o ochrane spotrebiteľa niet prechodného ustanovenia, musia túto otázku súdy
skúmať aj pri návrhoch, ktoré došli pred l. májom 2014, teda pri všetkých sporoch v čase rozhodovania.
Dodávateľ je subjekt, ktorý pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa týka každého

dodávateľa, ktorý je podnikateľským subjektom (bez ohľadu na to, či ide o súkromných dodávateľov,
alebo o štátne podniky). Vzhľadom na rozsah uzavierania zmlúv, vždy pôjde o podnikateľské subjekty
oprávnené na túto podnikateľskú činnosť (napr. na základe živnostenského oprávnenia). Za spotrebiteľa
sa považuje iba fyzická osoba. Pojem spotrebiteľská zmluva je potrebné vnímať v užšom a širšom
zmysle,atonajmäpokiaľideouplatňovanieprávnejúpravyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľských

zmluvách. Má to význam aj z hľadiska práv právnických osôb ako spotrebiteľov, okrem práva na ochranu
pred neprijateľnými podmienkami. Právnické osoby nemožno totiž vo všeobecnosti vylúčiť z ochrany
spotrebiteľa. Aj právnická osoba môže uzavierať zmluvy podľa Občianskeho zákonníka a napríklad
uplatňovať zodpovednosť za vady podľa občianskoprávnej úpravy. V súvislosti s problematikou ochrany
spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv treba teda rozlišovať -spotrebiteľské zmluvy v užšom zmysle ako

osobitný druh zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať ich obsah, bez ohľadu na to,
podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela, a na ktoré treba aplikovať predovšetkým úpravu
o neprijateľných podmienkach, ako aj príslušnú osobitnú úpravu podľa toho, o aký typ zmluvy ide.
Pri týchto zmluvách teda platí aj všeobecná zásada uvedená v § 53 ods. 4 písm. a) OZ, a to že za
neprijateľné podmienky treba považovať tie, s ktorými sa spotrebiteľ nemal možnosť oboznámiť pred

uzavretímzmluvy,-spotrebiteľskézmluvyvširšomzmysle,zaktorémožnopovažovaťakékoľvekzmluvy
uzavierané medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pri ktorých spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť obsah
zmlúv, na ktoré treba aplikovať príslušnú osobitnú úpravu podľa toho, o aký typ zmluvy ide.

17. Z obsahu spisu v danej právnej veci vyplýva, že žalobca v pokuse o zmier zo dňa 22.8.2013 (č. l. 23

spisu) uviedol, že dňa 14.10.2010 bola pôvodným veriteľom (VÚB, a.s.) vyhlásená mimoriadna splatnosť
poskytnutého úveru, avšak žalobcom tvrdené vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti poskytnutého úveru
zo strany pôvodného veriteľa nie je obsahom spisu. Všeobecná úverová banka, a.s. dňa 19.12.2007
upozornila žalovaného na nepovolené prečerpanie na bežnom účte vo výške 650,74 Sk a vyzvala
žalovaného na okamžité splatenie nepovoleného prečerpania s tým, že ak uvedené prečerpanie

neuhradí v lehote 15 dní od doručenia tejto upomienky, pristúpi k zrušenia nastaveného limitu
povoleného prečerpania a následnému vymáhaniu pohľadávky, zároveň ho upozornila na právo banky
vypovedať zmluvu o bežnom účte s tým, že v prípade neuhradenia uvedeného záväzku, budú platobné
karty vydané žalovanému k bežnému účtu zrušené (č. l. 123 spisu). V podanom odvolaní žalobca tvrdí,
že dňa 14.10.2010 došlo k ukončeniu zmluvy jej výpoveďou, avšak žalobcom tvrdená výpoveď nie je

obsahom spisu. Z prílohy k Zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 14.2.2011 vyplývajú okrem iného
údaje: - dátum vzniku posledného evidovaného prečerpania 31.10.2007, - dátum zaslania výpovede
14.10.2010, dátum odpisu 5.1.2011, - dni omeškania 1139.

18. Súd prvej inštancie v rozpore s vyššie uvedeným prijal ten nesprávny skutkový záver, že z prílohy k

zmluve o postúpení pohľadávky mal za preukázané, že dátum vzniku poslednej evidencie prečerpania
bol deň 14.1.2010, z ktorého potom vyvodil ten právny záver, že žalobca mal možnosť si uplatniť
pohľadávku do 14.1.2013 (do 3 rokov), teda v čase podania návrhu (25.9.2013) bola pohľadávka
premlčaná.19. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že v odôvodnení napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie absentuje stručné a jasné objasnenie skutkového a právneho základu súdneho

rozhodnutia v tom smere, že z neho nevyplýva o aký konkrétny právny vzťah (právne vzťahy) sa medzi
stranami sporu jedná, aká zmluva, resp. zmluvy boli medzi nimi uzatvorené, či došlo k ich zániku, k
akému dátumu aj s poukazom na vyjadrenie žalobcu zo dňa 1.7.2014, v ktorom vyjadrení uvádza, že
dňa 16.11.2005 žalobca a žalovaný uzatvorili Zmluvu o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb
flexiúčtu a na základe žiadosti žalovaného zo dňa 14.2.2006 mu bolo dňa 15.2.2006 poskytnuté na

bežnom účet povolebné prečerpanie až do výšky 597,49 eur. Súd prvej inštancie sa musí vysporiadať
so splatnosťou žalovanej istiny s poukazom na obsah spisu, i s prihliadnutím na obsah Všeobecných
obchodnýchpodmienokVÚB,a.s.(č.l.4až9spisu),tedasúdprvejinštanciesamusívďalšomkonanívo
vecivysporiadaťsvyššieuvedenouzákladnouotázkoupreprávneposúdenievecizhľadiskaprípadného
premlčania uplatneného právneho nároku. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany v danej veci a preto ho možno
považovať z pohľadu vyššie uvedeného za nepreskúmateľné v takej miere, že došlo k porušeniu práva
strán sporu na spravodlivý proces. Naviac prijaté skutkové a právne závery súdu prvej inštancie sú
predčasné, nezodpovedajú doposiaľ vykonanému dokazovaniu.

20. V prípade, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní na základe vykonaného dokazovania dospeje
k tomu právnemu záveru, že medzi stranami sporu bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva, odvolací
súd v právnom posúdení veci poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo 87/2017 zo dňa 14.9.2017 a pri aplikácii zákonných ustanovení § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v

znení neskorších predpisov (účinné od 1. mája 2014) a § 52 ods. 2 OZ (účinné od 1. apríla 2015) na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 12/2014 zo dňa 21. apríla 2015.

21. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie s tým, že právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí

je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods.2 CSP). V ďalšom konaní súd prvej inštancie bude postupovať
tak, ako je vyššie uvedené odvolacím súdom.

22. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).