Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. máj 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/13/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4614207076
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4614207076.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobkyne: N. F., nar. XX. XX. XXXX,
bytom E., B. XXXX/X, podnikajúca pod obchodným menom N. F., s miestom podnikania E., B. XXXX/X,
IČO: 33 678 171, zastúpená: Advokátska kancelária Mihalda, Valach, Kišac, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Gogoľova 18, IČO: 36 663 051, proti žalovanému: KMG TOP, s.r.o., Tovarníky, Odbojárov 560, IČO: 36
289 400, zastúpený: JUDr. Ľubomír Kišac, advokát so sídlom Topoľčany, Škultétyho 1597/7, o zaplatenie
1.823,40 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo
dňa 10. 10. 2017 č. k. 4C/150/2014-138 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala od
žalovaného zaplatenia sumy 1.823,40 eura s úrokom z omeškania a žalobkyňu zaviazal zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v plnej výške. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa
domáhala zaplatenia žalovanej istiny z dôvodu, že so žalovaným uzatvorila dňa 04. 08. 2016 zmluvu
o nájme č. 014/2006, predmetom ktorej bol nájom nebytových priestorov nachádzajúcich sa v budove

na ul. O. C. č. XXXX v E. z dôvodu, že žalovaný nezaplatil nájomné za júl 2013 vo vymáhanej
výške. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba nie je podaná dôvodne.
V konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 8C/126/2013 bolo jednoznačne preukázané, že
podpis prenajímateľa na tejto zmluve nie je podpisom žalobkyne a rovnako sa jej vlastnoručný podpis
nenachádza ani na Dodatku č. 1. Zmluva o nájme nebytových priestorov musí mať písomnú formu a
musí obsahovať náležitosti uvedené v § 3 ods. 3 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových
priestorov, pod následkom absolútnej neplatnosti, pokiaľ zmluva nie je uzavretá písomne a neobsahuje

zákonomstanovenénáležitosti.Nedostatokpísomnejpodmienkyspôsobujejejneplatnosťvzmysle§ 40
ods. 1 OZ. Pokiaľ bolo zámerom žalobkyne, aby ju pri uzatváraní zmluvy o nájme nebytových priestorov
zastupoval jej manžel, a aby takýto právny úkon aj podpisoval, tak v zmysle § 31 ods. 4 OZ bolo
potrebné plnomocenstvo udeliť písomne, čo v tomto prípade zo strany žalobkyne uskutočnené nebolo.
Táto na pojednávaní dňa 01. 10. 2013 vo veci sp. zn. 8C/126/2013 potvrdila, že zmluvu podpisovala
vlastnoručne, čo však bolo vyvrátené znaleckým dokazovaním. Zo strany žalobkyne bolo dodatočne
predloženéplnomcenstvozodňa01.05.2006,ktorévšakzjavnebolovyhotovenéažvpriebehusúdnych

konaní a týmto plnomocenstvom žalobkyňa reagovala na skutkový stav zistený v konaní pod sp. zn.
8C/126/2013. Pokiaľ by plnomocenstvo bolo manželovi žalobkyne udelené dňa 01. 05. 2006 , tak táto
skutočnosť by bola zapracovaná aj do zmluvy o nájme zo dňa 04. 08. 2006. Je preto z vykonaného
dokazovania jednoznačne preukázané, že zmluvu o nájme žalobkyňa vlastnoručne nepodpísala a nauzatváranie takejto zmluvy neudelila písomné plnomocenstvo ani svojmu manželovi, a preto takýto
právny úkon je neplatným právnym úkonom, nakoľko nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon. Na
absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. Žalobkyňa poukazovala

i na ust. § 33 ods. 2 OZ upravujúce tzv. exces splnomocnenca, v tomto prípade však k dodatočnému
schváleniu konania manžela žalobkyne v prípade uzatvorenia zmluvy o nájme zo strany žalobkyne
nedošlo a to bez zbytočného odkladu, keďže zmluva o nájme bola uzatvorená dňa 04. 08. 2006 a ešte na
pojednávaní dňa 01. 10. 2013 v konaní 8C/126/2013 trvala na tom, že predmetnú zmluvu podpisovala
vlastnoručne. Aplikácia ust. § 33 ods. 2 OZ preto neprichádza do úvahy. Tiež sa nemožno stotožniť

s názorom právneho zástupcu žalobkyne, podľa ktorého, právny vzťah medzi sporovými stranami nie
je možné posudzovať podľa zák. č. 116/1990 Z. z., pretože z obsahu zmluvy o nájme jednoznačne
vyplýva, že jej predmetom bol nájom nebytových priestorov špecifikovaných v čl. 1 zmluvy a nie aj súbor
ostatných vecí, ako parkovacie miesto, reklamy a garáž za budovou. Takéto tvrdenie právneho zástupcu
treba považovať iba za účelové, v snahe odvrátiť pre žalobkyňu nepriaznivé rozhodnutie vo veci. Súd
si preto ako predbežnú otázku riešil otázku platnosti Zmluvy o nájme č. 014/2006 a dokazovaním

bolo jednoznačne preukázané, že tento právny úkon je absolútne neplatný, tak nárok žalobkyne bolo
možné posúdiť len ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 1, 2 OZ, ktoré
by žalovanému vzniklo v prípade, ak by nebytové priestory užíval v júli 2013 aj bez platnej nájomnej
zmluvy, avšak v konaní bolo nesporne preukázané, že v uvedenom období už predmetné priestory
neužíval, ktorú skutočnosť potvrdila aj sama žalobkyňa vo svojej výpovedi, a preto na strane žalovaného

v uvedenom období žiadne bezdôvodné obohatenie nevzniklo, a z toho dôvodu žalobu v celom rozsahu
ako neopodstatnenú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP, s poukazom
na § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalobkyňa a domáhala sa jeho
zmeny tak, že žalobe bude v plnom rozsahu vyhovené. V dôvodoch odvolania uviedla, že odvolanie
podáva z dôvodu ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Je toho názoru, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie v rozpore
s vykonaným dokazovaním dospel k skutkovým zisteniam, že predmetom nájmu nebol súbor vecí

tvoriacich nebytové priestory, časť pozemku pred budovou, t. j. parkovacie miesta a vonkajšia budovy, t.
j . reklamy zavesené na budove a to napriek výpovedi bývalého konateľa žalovaného, ktorý jednoznačne
uviedol, že mal dohodu so žalobkyňou o užívaní všetkých týchto vecí. Skutočnosť, že predmetom nájmu
medzi žalobkyňou a žalovaným bol súbor vecí a nielen nebytové priestory potvrdil vo svojej výpovedi
aj svedok Ing. M. F.. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32

Odo/1263/2006, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo /51/2002. Je preto toho názoru,
že zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným, predmetom ktorého bol súbor vecí, nie je možné
posudzovať podľa ustanovení Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, ale podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve, ktoré pre platné uzatvorenie nájomnej zmluvy nevyžadujú
písomnú formu. K nesprávnym skutkovým zisteniam dospel i v prípade, keď posudzoval predložené

plnomocenstvo zo dňa 01. 05. 2006, ktoré podľa názoru súdu bolo vyhotovené až počas súdneho
konania, pričom v odôvodnení rozsudku neuvádza žiadny dôkaz, z ktorého by sa takéto zistenie dalo
vyvodiť, nakoľko žiadny taký dôkaz ani neexistuje. V prípade, ak by aj mal súd za to, že nájomný vzťah
medzi žalobkyňou a žalovaným bol uzatvorený zo strany žalobkyne jej manželom, a to bez písomného
plnomocenstva, je toho názoru, že ani táto skutočnosť by nebola dôvodom absolútnej neplatnosti

tohto nájomného vzťahu, nakoľko uzatvorenie tohto nájomného vzťahu svojim následným konaním, t. j.
bezodkladným umožnením žalovanej 7 rokov nerušene užívať celý predmet nájmu zo strany žalobkyne
bol ratihabíciou dodatočne schválené samou žalobkyňou a to v súlade s § 33 OZ. Keďže žalobkyňa
nikdy neoznámila žalovanému svoj nesúhlas s uzatvorením nájomnej zmluvy a Dodatku č. 1 platí, že
tento právny úkon schválila. Zastáva názor, že zmluva, ktorej uzatvorenie potvrdili aj svedkovia, a to

ústnym určením predmetu nájmu a písomnou dohodou o ostatných právach a povinnostiach, bola medzi
žalobkyňou a žalovaným uzatvorená platne, a preto aj nároky žalovanej z titulu úplného neuhradenia
nájomného sú oprávnené. Okrem platnosti zmluvy o nájme sa stala spornou aj otázka spôsobu určenia
nájomného. Žalobkyňa so žalovaným sa v čl. IV bod 6 písomného dokumentu zo dňa 04. 08. 2006
odlišne od bodov 5 a 7 toho istého článku dohodli, že výška nájomného bude upravená 1x ročne,

ku dňu 1. júlu kalendárneho roka percentom miery inflácie za predchádzajúci kalendárny rok, ktoré
zverejňuje Štatistický úrad SR. Nájomné sa upravovalo a teda aj menilo automaticky, vždy o konkrétne
percento miery inflácie, preto nebolo potrebné dohodnúť medzi zmluvnými stranami, aby túto skutočnosť
žalobkyňa ako prenajímateľ oznamovala žalovanému ako nájomcovi. Žalovaný začal od 01. 07. 2008platiťnájomnézvýšenéomieruinfláciezarok 2007vyhlásenúŠtatistickýmúradomSRbezdodatočného
jednostranného právneho úkonu žalobkyne, a preto nevidí dôvod, prečo v nasledujúcich rokoch už tak
neučinil a vyjadril nejasnosť a nepochopenie ustanovení čl. IV bod 6.

3. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Vo svojom vyjadrení uviedol, že s odvolaním žalobkyne a tvrdeniami v ňom uvedenými
nesúhlasí, odvolanie považuje za nedôvodné po skutkovej i právnej stránke. Pokiaľ ide o právny vzťah
medzi žalobkyňou a žalovaným, tento začala žalobkyňa spochybňovať až na pojednávaní dňa 19.

09. 2017, teda že tento sa neriadi podľa Zákona o nájme č. 116/1990 Zb. a že nie je podstatné, či
existovalo písomné plnomocenstvo, a že je tiež bez právneho významu, kto podpísal zmluvu o nájme
a jej dodatok, keďže zmluva mohla byť uzatvorená aj konkludentne a teda nebolo potrebné dodržať
písomnú formu. S touto argumentáciou nesúhlasí, pokladá ju za účelovú zo strany žalobkyne prispôsobiť
sa situácii (keď znalecký posudok potvrdil neplatnosť nájomnej zmluvy zo dňa 04. 08. 2006). Sama
žalobkyňa v návrhu na vydanie platobnému rozkazu v čl. 2 tvrdí, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným

zmluvu o nájme, predmetom ktorej bol nájom nebytových priestorov nachádzajúcich sa v bude na ul.
O. C. č. XXXX v E. a táto sa riadi podľa zák. č. 116/1990 Zb. I samotná zmluva o nájme a podnájme
nebytových priestorov bola uzatvorená podľa citovaného zákona. Vzťah medzi sporovými stranami je
preto potrebné posudzovať podľa zák. č. 116/1990 Zb. tak, ako to uvádzala už aj samotná žalobkyňa
v žalobe, keďže predmetom nájmu boli nebytové priestory. Treba prisvedčiť, že plnomocenstvo zo dňa

01. 05. 2006 je nevierohodné, keďže na pojednávaní dňa 01. 10. 2013 vo veci sp. zn. 8C/126/2013
ani žalobkyňa, ani svedok Ing. M. F. vôbec neuvádzali, že by v čase uzatvárania nájomnej zmluvy
existovalapísomnáplnámoc.NaopaksvedokIng.M.F.najednoznačnúotázku,čidisponovalpísomným
plnomocenstvom od žalobkyne na zastupovanie uviedol, že bol ústne poverený manželkou, teda
písomné plnomocenstvo v čase, kedy sa uzatvárala nájomná zmluva neexistovalo. Keďže podpisy na

uvedenomplnomocenstveniesúoverené,niejemožnéobjektívneurčiťdátumvyhotoveniaapodpísania
uvedeného plnomocenstva. Znaleckým dokazovaním sa preukázalo, že žalobkyňa nepodpísala zmluva
o nájme zo dňa 04. 08. 2006, ako aj jej Dodatok č. 1 zo dňa 01. 03. 2007, táto skutočnosť spôsobuje
neplatnosť predmetnej zmluvy. Je pritom nesporné, že zmluva o nájme nebytových priestorov podľa
§ 3 ods. 3 zák. č. 116/1990 Zb. vyžadovala písomnú formu. Žiadal preto, aby na uvedené písomné

plnomocenstvo zo dňa 01. 05. 2006 súd neprihliadal, keďže sa jedná o nevierohodný dôkaz, ktorého
existencia v čase podpisovania nájomnej zmluvy bola vyvrátená i výpoveďami žalobkyne ako aj svedka
Ing. F. na pojednávaní dňa 01. 10. 2013 vo veci 8C/126/2013. Tiež nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že
nájomné sa upravovalo a menilo automaticky. Prenajímateľ, pokiaľ chcel upravovať výšku nájomného
v zmysle čl. IV bod 6 mal tak urobiť vždy k 1. júlu s tým, že mal písomne doložiť a preukázať zvýšenie

nájomného,urobiťpísomnýdodatokozvýšenínájomnéhoanáslednetaktozvýšenénájomnéfakturovať.
Nič z toho však žalobkyňa neurobila. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobný návrh
žalobkyne voči žalovanému je nedôvodný, keďže žalovaný riadne a včas uhradil žalobkyni všetko to, čo
mu bolo vyfakturované. Znaleckým posudkom bolo preukázané, že nájomnú zmluvu, vrátane jej dodatku
nepodpísala žalobkyňa a teda nájomná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú je

súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti a žaloba je od základu nedôvodná.

4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá zotrvala na svojom stanovisku vyjadrenom
v odvolaní a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobnému návrhu
v plnom rozsahu vyhovel. Nie je podstatné, že ona v samotnej žalobe uviedla, že sporný vzťah je

potrebné posudzovať podľa Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, pretože súd nie je
viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré
na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Opätovne poukázala na výpoveď p. Z. W.,
konateľa žalovaného, ktorý potvrdil, že užíval aj parkovacie miesta, ako aj časť budovy na reklamné
účely. Žalovaný nepopiera právnu argumentáciu žalobkyne, že ak nájomný vzťah medzi žalobkyňou a

žalovaným, predmetom ktorého bol súbor vecí nie je možné posudzovať podľa ustanovení Zákona o
nájme a podnájme nebytových priestorov, ale podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o nájomnej
zmluve, ktoré pre platné uzatvorenie nájomnej zmluvy nevyžaduje písomnú formu. Žalovaný nepopiera
skutočnosť, že žalobkyňa v prípade, že by neuzatvorila zmluvu so žalovaným, konanie svojho manžela,
ktorý predmetný dokument dňa 04. 08. 2006 podpísal, konkludentne schválila. Je toho názoru, že

zmluva, ktorej uzatvorenie potvrdili svedkovia v tomto konaní bola urobená vo forme, ktorú vyžaduje §
3 ods. 3 zákona a to písomným určením nebytových priestorov ako predmetu nájmu a ústnym určením
zvyšného predmetu nájmu a písomnou dohodou o ostatných právach a povinnostiach, a preto zmluva
bola medzi žalobkyňou a žalovanou uzatvorená platne. V závere opätovne zastala názor, že v zmyslečl. IV bod 6 sa nájomné menilo automaticky, vždy o konkrétne percento miery inflácie, a pri tomto
spôsobe zmeny výšky nájomného sa žalobkyňa ako prenajímateľ nezaviazala k žiadnemu dodatočnému
právnemu úkonu, resp. k preukazovaniu výšky konkrétnej zmeny nájomného.

5. Prijatím zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) s účinnosťou od 01. 07.
2016 došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 CSP). Podľa prechodného
ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Znamená to, že nová
právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, a teda sa
použije na všetky konania a to i na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku
s výnimkami z tohto základného pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou

osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP) a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP)
prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti
upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne správne. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa

§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalobkyňou v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúce, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá požiadavkám ust. § 393 CSP, kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva
jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorábybolapopretímichúčelu,podstatyazmyslu.Samotnýfakt,žežalobkyňasasdôvodmiuvedenými
v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožnila neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá
požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie citované ust. § 393 CSP. Súd prvej inštancie totiž
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel.

9. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia a stotožnenie sa
s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku súdom prvej inštancie, krajský súd podľa § 387
ods. 2 CSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Z
titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 350/09 a
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je

potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozhodnutia
okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu a
odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a tým je postačujúce len
odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu.
V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

10. Žalobkyňa vo svojom odvolaní namietala opätovne tie isté dôvody, ako namietala pred súdom prvej
inštancie, s ktorými sa súd vo svojom rozhodnutí náležite vyporiadal, a preto odvolací súd odkazuje
na odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie bez toho, aby bolo potrebné na zdôraznenie jeho
správnostiuvádzaťnovédôvody.Zuvedenýchdôvodovpretoodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancie

ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil i v časti náhrady trov konania.11. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).