Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. november 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21CoE/130/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615203443
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5615203443.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci vedenej pred súdnym exekútorom: Mgr.
Jana Virličová, so sídlom Exekútorského úradu E. XXX/A, XXX XX J., vo veci oprávneného: PRO
CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45869464, právne zastúpený: JUDr.
Veronika Kubriková, PhD., advokátka, korešp. adresa: E. XXX/A, XXX XX J., proti povinnému: C. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B. G. XXX, v štádiu konania o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi

na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.
k. 6Er/374/2015-11 zo dňa 21.07.2015, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom prvostupňový súd zamietol podľa § 44
ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších

právnych predpisov (ďalej iba „Exekučný poriadok“) žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že exekučný titul v predmetnom konaní predstavuje
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s.
sp. zn. IBA0610093 zo dňa 15.07.2011. Právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom
bolo neplnenie si záväzkov povinného zo Zmluvy o úvere zo dňa 16.05.2006 uzatvorenej medzi

právnym predchodcom oprávneného Poštovou bankou, a. s. a povinným. Z predmetnej zmluvy mal
súd prvého stupňa preukázané, že sa s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy a
obsah zmluvy jedná o spotrebiteľský právny vzťah, a to zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Veriteľ
(právny predchodca oprávneného) v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi
(povinný v exekúcii) peňažné prostriedky vo forme úveru. Povinný mal postavenie spotrebiteľa, za
použitia všeobecného interpretačného pravidla týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je namieste pri

pochybnostiach o obsahu zmluvy použiť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa a dôkazné bremeno,
že dlžník koná pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, ťaží toho, kto
tvrdí takúto výnimku. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, t.j.
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán pod
sankciou absolútnej neplatnosti. Ochrana, ktorú poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom umožňuje,
aby aj exekučný súd skúmal spotrebiteľskú zmluvu, či neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.

Preskúmaním zmluvy o úvere a obchodných podmienok poskytnutia úveru prvostupňový súd zistil, že
zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú neprijateľné podmienky. Právomoc rozhodcovského
súdu bola založená rozhodcovskou doložkou dojednanou v bode 9.2 obchodných podmienok pre úver,
ktorétvorianeoddeliteľnúsúčasťZmluvyoúvere,podľaktorejklientprijímanávrhPoštovejbanky,a.s.na
riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere a obchodných
podmienok, vrátané sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy alebo podmienok v rozhodcovskom konaní

pred stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná,
a.s. podľa jej vnútorných predpisov. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.V predmetnej veci založil rozhodcovský súd svoju právomoc na základe doložky, ktorá je
spotrebiteľských právnych vzťahoch neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, a teda je v z
mysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 neplatná. Rozhodcovská

doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Spotrebiteľ
si ju osobitne nevyjednal. Rozhodcovská doložka nesleduje zachovanie rovnováhy medzi zmluvnými
stranami, pričom táto skutočnosť je v neprospech spotrebiteľa. Okresný súd právne argumentoval, že
exekučný súd pri skúmaní platnosti rozhodcovskej doložky sa zaoberá tým, či exekučný titul vydal
orgán na to oprávnený. Predpokladom na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je existencia

vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke. K týmto predpokladom prihliada súd
z úradnej povinnosti. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý v
exekučnom konaní nie je možné vykonať. Okresný súd dospel k záveru o neexistencii platne uzatvorenej
rozhodcovskej zmluvy. Chýbajúca právomoc rozhodcovského súdu má za následok rozpor exekučného
titulusozákonom,apretoexekučnýsúdnávrhnavykonanieexekúciepodľaust.§44ods.2Exekučného
poriadku zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej
lehote odvolanie. Podanie svojho odvolania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2 O.s.p.
a § 221 O.s.p. tým, že
- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ich účastník

bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Podľa jeho názoru uvedených pochybení sa exekučný súd dopustil tým, že
1. prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia, a to skúmaním iných listín než
pripúšťa výslovné znenie zákona (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
2. prekročil zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu (§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z.),
prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky,

3. vylúčil možnosť riešiť spory podľa zákona č. 244/2002 Z.z., a to nesprávnou aplikáciou právnych
predpisov,
4. nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 O.s.p., s tým, že pre právne
závery uvedené v napadnutom rozhodnutí a pre rozhodnutie vo veci absentujú akékoľvek dôkazy,
5. konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom a skutkovému stavu,
6. aplikoval sekundárne právo Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúru Európskeho
súdneho dvora,
7. porušil právnu istotu a legitímne očakávania, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných
veciach poverenie vydávajú aj zamietajú,

8. neprimerane zvýhodnil povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia a
9. svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.
Citujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uviedol,
že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na exekúciu nie je vecne príslušný vo

veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale
práve len ako tzv. exekučný súd. Je v rozpore s elementárnou logikou zákonnej úpravy, aby súd konajúci
o zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 zákona č. 244/2002 Z.z.) smel tento preskúmavať z hľadiska
jeho súladu so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, ale exekučný
súd smel preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska jeho súladu so všetkými všeobecne

záväznými predpismi. Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej
preskúmavacejpôsobnosti,nežakouvprospechuvedenejinterpretácienesvedčialenjazykové,logické,
axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Súd svojim konaním išiel nad
rámeczákona,pretosavcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnálezuÚstavnéhosúdusp.zn.II.ÚS499/2012.Uviedol,žedoručenýrozhodcovskýrozsudokužnemožnopreskúmavaťpodľa§37zákona č.
244/2002 Z. z. vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok
všeobecného súdu. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súdu, a preto prekážka

veci rozsúdenej bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Z § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom
konaní vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie na rozhodcovskú doložku. V
rámci skúmania exekučného titulu pred vydaním poverenia exekučný súd nie je oprávnený posudzovať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, keďže doručený
rozhodcovský rozsudok už nemožno preskúmavať a má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok a je

záväzný pre účastníkov a všetky orgány.
V ďalšom uviedol, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a.s. bol povinný postupovať v
súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných
obchodných podmienok, Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý
jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode
je daná klientovi možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol je prejavom

jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v
rozhodcovskom konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi
ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách,
avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej
povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.

rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej
zmluve nevylúčia. Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, on oprávnený nemal inú možnosť ako podať
žalobu na rozhodcovskom súde v zmysle dohodnutej rozhodcovskej doložky Poštovou bankou, a.s.
v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.. Rozhodcovská doložka dohodnutá vo Všeobecných
obchodných podmienkach a v Obchodných podmienkach bola dohodnutá riadne a v súlade so

zákonom. Podľa jeho názoru exekučný súd nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Vytýkal prvostupňovému súdu nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spočívajúcu
v tom, že neuviedol, v čom má spočívať údajná nerovnováha v právach a povinnostiach spôsobená
rozhodcovskou doložkou. Exekučný súd neskúmal vôľu povinného, nebol preukázaný jej nedostatok
pri uzatváraní rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka bola označená za neplatnú per se, bez

dôkladného skúmania skutkového stavu. Exekučný súd sa nevyjadril, akú inú kvalitu či kvantitu by mali
procesnéprávaslabšejstranynaštátnomsúde.OprávnenýdaldopozornostiRokovacíporiadokStáleho
rozhodcovského súdu, z ktorého vyplýva, že rozhodcami sú odborne spôsobilé a bezúhonné osoby s
právnickým vzdelaním. Oprávnený sa v tejto súvislosti plne stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012, ktorý rieši obdobnú skutkovú a právnu situáciu.

V ďalšom s poukazom na článok 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o
fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 249 ZES) oprávnený namietal aplikáciu sekundárneho práva
EurópskejúnieajudikatúryEurópskehosúdnehodvora.Pokiaľbyajsúdzvažovalrozhodcovskúdoložku
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o
smernicu č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je

aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je
výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko táto judikatúra vzťahujúca
sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách,
nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná. Dokonca

judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky zdôrazňuje hranice absolútnej ochrany spotrebiteľa, ako
aj odmietnutie poskytnutia právnej ochrany ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti (rozsudok zo dňa
29.06.2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie zo dňa 28.04.2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2009).
Teóriu o tzv. euro konformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v
medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra interpretačný priestor

a spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku. Zákonodarstvo de lege
lata žiadny takýto interpretačný priestor nedáva. Oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia iných
krajských či okresných súdov, ktoré v predmetnej veci udelili súdnemu exekútorovi poverenie, resp.
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti bolo krajským súdom zrušené (napr. uznesenie Krajského súdu v
Bratislave č. k. 18CoE/635/2011-36 zo dňa 30.11.2012, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. 2CoE/292/2012-59).V závere svojho odvolania zdôraznil, že exekučný súd mu svojim postupom
znemožnil uplatniť jeho právo priznané mu exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s
účinkami právoplatného rozsudku. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcievyhovie, alternatívne aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sudca podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nevyhovel, a preto vec podľa
§ 374 ods. 4 O.s.p. predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Exekučným titulom je v danej veci
rozhodcovský rozsudok. Podkladom bola spotrebiteľská zmluva o úvere, ale bola obsiahnutá iba vo
Všeobecných obchodných podmienkach Poštovej banky, a.s., obsah ktorých spotrebiteľ nemal možnosť
ovplyvniť. Navyše nebola dodržaná ani písomná forma rozhodcovskej zmluvy, nakoľko takto nebola

obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Pri absencii platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy nebola daná právomoc rozhodcovského sudu a potom ani vydaný rozhodcovsky rozsudok je
nulitným aktom, na základe ktorého nie je možné viesť exekúciu.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 58 ods. 5 Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov
uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto
uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. Odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožňuje s náležitým a presvedčivým odôvodnením napadnutého rozhodnutia a

len na zdôraznenie jeho správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami dopĺňa ďalšie dôvody.

Na doplnenie, vo vzťahu k námietke oprávneného o nedostatku právomoci exekučného súdu rozhodnúť
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu
absencie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je

v exekučnom konaní oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk spĺňania formálnych i
materiálnych predpokladov, za ktorých možno vykonať exekúciu. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného
titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne
náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie

sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu.
Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter - môže ísť o ustanovenia paušálne
vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne ustanovenia ustanovujúce tzv. exekučné
imunity a pod. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú povinnosť exekučného súdu
skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok priznaný exekučným titulom

je v súlade s právom.

Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 zákona rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje
exekučnémusúduskúmaťmateriálnusprávnosťrozhodcovskéhorozsudkuzhľadískuvedenýchvtomto
ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 zákona rozhodcovskom konaní preto možno

vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť
rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom
konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) zákona rozhodcovskom konaní, a
nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým
mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky

predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Súlad rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom
vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody
neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zákona rozhodcovskom
konaní. Exekučný súd teda môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 zákona rozhodcovskom konaní aj bez

návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívnenemožné,právomnedovolené,aleboakodporujedobrýmmravom.Nedovolenosťpriznaného
plnenia nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok
vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť
pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor

s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu
má exekučný súd plné oprávnenie "vstúpiť" do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.Krajský súd uvádza, že v danom prípade prvostupňový súd nevykonal prieskum právoplatného
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, t.j.
neučinil právny záver, že právoplatný rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského

konania plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom,
t. j. neposudzoval rozhodcovský rozsudok v jeho merite (hoci by tak mohol učiniť za predpokladu,
že rozhodcovská doložka je platná). K zamietnutiu žiadosti na vydanie poverenia došlo čisto z
procesného dôvodu, a to že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve ako neprijateľná podmienka v
spotrebiteľskej zmluve je absolútne neplatná, a teda pre nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

vôbec rozhodcovský rozsudok vydať.

Oprávnený v odvolaní namietal nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Základnými
normami vzťahujúcimi sa na ochranu spotrebiteľa boli v čase uzavretia zmluvy najmä zákon č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a Občiansky zákonník, konkrétne ustanovenia §§ 52 až 60,
ktoré boli do slovenského súkromného práva zavedené novelou Občianskeho zákonníka prijatou

zákonom č. 150/2004 Z.z, účinnou od 01.04.2004. Ustanovenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb.
definovalo spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých
prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Nepochybne
zmluva uzavretá medzi účastníkmi ako tzv. typová zmluva je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle

zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany
spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú
zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. V zmysle ust. § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné pri aplikácii ust. § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ boli splnené podmienky pre charakteristiku úverového vzťahu
medzi subjektmi ako spotrebiteľského úveru, nemožno vylúčiť uplatnenie ustanovenia Občianskeho
zákonníkaospotrebiteľskýchzmluváchoznačenímzmluvyakozmluvyoúverepodľa§497Obchodného

zákonníka. Výpočet neprijateľných podmienok bol obsiahnutý v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka
demonštratívne, súd teda môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku, ktorá by spôsobovala
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takouto
je aj ustanovenie v spotrebiteľskej zmluve (doložke), ktoré vyžaduje od spotrebiteľa riešenie sporov
s dodávateľmi výlučne v rozhodcovskom konaní. S účinnosťou od 01.01.2008 bola táto zmluvná

podmienka označená za neprijateľnú aj výslovne v ust. § 53 ods. 4 písm. q/ Občianskeho zákonníka.
Súd preskúmal povahu rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky zmluvy uzavretej medzi
oprávneným a povinným uvedenú v čl. 9.2 obchodných podmienok pre úver a dospel k záveru, že
okresný súd správne túto doložku posúdil ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Veriteľ
si vynútil od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky jej včlenením do všeobecných obchodných

podmienok a nadobudol tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže určiť, kto
s konečnou platnosťou rozhodne spor (veriteľ v zásade podáva žalobu prvý). Absentuje poučenie
spotrebiteľa o rozdieloch medzi rozhodcovským a súdnym konaním. Význam rozhodcovskej zmluvy je
osobitný, pretože v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených
záujmoch. Okolnosti jej uzatvorenia (nevýrazná súčasť všeobecných obchodných podmienok) a jej

znenie (tzv. výlučná rozhodcovská doložka) jednoznačne spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach spotrebiteľa, a teda v danom prípade je rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou
podmienkou priečiacou sa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto je neplatná.

Ohľadom námietky oprávneného, že text doložky je v súlade s ustanoveniami zákona o bankách v

znení ku dňu uzatvorenia zmluvy odvolací súd dodáva, že povinnosť ponúknuť nedovolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej doložky sa nedá stotožniť s jeho jednostranným nanútením klientovi
(spotrebiteľovi).

K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10.07.2013, z

odôvodnenia ktorého odvolateľ na viacerých miestach cituje, krajský súd poznamenáva, že mu je
označený nález z jeho rozhodovacej činnosti známy, nakoľko sa naň odvoláva aj spoločnosť, ktorej
sa tento nález konkrétne týka a ktorá vystupuje v pozícii oprávneného v exekučných konaniach
s obdobným skutkovým stavom. Odhliadnuc od skutočnosti, že nález Ústavného súdu Slovenskejrepubliky predstavuje individuálne rozhodnutie, ktoré sa dotýka konkrétneho (individuálneho) konania a
zaväzuje teda len účastníkov tohto konania, teda nemá všeobecnú platnosť a všeobecné súdy nie sú
ním viazané, krajský súd podotýka, že sa jedná o ojedinelé rozhodnutie jedného senátu Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ktorého väčšina aj naďalej „odobruje“ také rozhodnutia súdov ako je i posudzované
rozhodnutie. Iné senáty Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž identické sťažnosti obchodnej
spoločnosti, v prospech ktorej rozhodol len jediný senát ústavného súdu označeným nálezom, naďalej
odmietajú (ako zjavne neopodstatnenú) /viď napr. uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k.
I. ÚS 332/2012-12 zo dňa 27.06.2012, I. ÚS 359/2012-14 zo dňa 22.08.2012, III. ÚS

264/2012-19 zo dňa 19.06.2012, III. ÚS 181/2012-14 zo dňa 24.04.2012, III. ÚS 455/2013-16 zo dňa
26.09.2013, III. ÚS 433/2013-23 zo dňa 10.09.2013, III. ÚS 595/2012-15 zo dňa 11.12.2012/.

Námietky oprávneného o rozdielnom posúdení obdobnej exekučnej veci vyhodnotil súd ako
neopodstatnené. Čo sa týka rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici nejde o rovnakú či obdobnú
vec. V tejto veci mohol klient (podľa pasáže uvedenej oprávneným v odvolaní) uzatvoriť zmluvu o úvere s

doložkou alebo bez nej, v prejednávanej veci tomu tak nebolo, keďže zmluvu klient bez doložky uzatvoriť
nemohol. Ohľadom rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave tunajší súd dodáva, že sa jedná o ojedinelé
rozhodnutia jedného senátu tohto súdu, ktorým v žiadnom prípade nemožno pripisovať „precedenčný“
charakter.
Tunajší súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6 Cdo/105/2011, publikované v Zb.NS

pod č. 66/2013, podľa ktorého už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex
offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd
zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je

oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná
strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.

K odvolacej námietke, že okresný súd rozhodol bez jeho účasti a odňal mu možnosť vyjadriť sa k
vykonaným dôkazom a skutkovému stavu, krajský súd poznamenáva, že postupom okresného súdu

nedošlo k porušeniu jeho ústavou garantovaných práv. Oprávnený má možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiu
a záverom exekučného súdu v predmetnom odvolacom konaní, ktoré právo v celom rozsahu uplatnil
práve podaním odvolania. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi
súdu prvého stupňa v napadnutom uznesení, nemôže sama o sebe viesť krajský súd k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. V tejto súvislosti

krajský súd poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej
do obsahu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 vety
prvej Ústavy Slovenskej republiky nepatrí nielen povinnosť súdu vykonať účastníkom (stranou) konania
navrhnuté dôkazy, ale ani právo účastníka (strany) konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu
ním navrhnutých dôkazom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (napr. I. ÚS 98/97).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že v

dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa. Krajský súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere primárne namieta právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa a predkladá krajskému súdu vlastné právne posúdenie a vlastné
predstavy záverov, ku ktorým by mal súd dospieť v predmetnej exekučnej veci.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou

navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov. (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04)Krajský súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky odvolateľa ako nedôvodné. Odvolací súd uzatvára,
že exekučný súd správne rozhodol o zamietnutí udelenia poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu
neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovský rozsudok vydal orgán, ktorý naň nemal právomoc,

a teda nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by mohla prebehnúť exekúcia.

O náhrade trov odvolacieho konania krajský súd potom nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné
rozhodnutie, ale je len podkladom pre následné zastavenie exekúcie s povinnosťou vyporiadania sa s
otázkou trov až v takomto rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku). Práve absencia

rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom dôvodom, pre ktorý je súd
prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§
224 ods. 4 O.s.p. per analogiam).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.