Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. december 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/264/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213747
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213747.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r. o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému Slovenskej republike, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v
konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Rimavská Sobota č. k. 14C/298/2012-73 zo dňa 26. 01. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal, aby bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť sumu 125 € ako majetkovú škodu a sumu 566,11 € ako
nemajetkovú ujmu, všetko titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Rimavská Sobota.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že Okresný súd Rimavská Sobota, ako
exekučný súd, sa pri svojom rozhodovaní v predmetnej exekučnej veci (sp. zn. 2Er/2995/2010)
nedopustil porušenia §-u 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 06. 2010, pretože
uvedené zákonné ustanovenie žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie neukladá. Zdôraznil, že zákonná lehota v §-e 44 ods. 2 druhá
veta Exekučného poriadku určuje 15 dňovú lehotu len na vydanie písomného poverenia exekútora

(okrem určených výnimiek), aby vykonal exekúciu. Zároveň poznamenal, že v predmetnej exekučnej
veci bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia pre exekútora vydané do 18 dní
od doručenia vyjadrenia oprávneného doplňujúceho túto žiadosť, čo v žiadnom prípade nemožno
považovať za zbytočný prieťah alebo nečinnosť zo strany exekučného súdu. Zároveň uviedol, že
nie je možné považovať tvrdenie žalobcu o rozhodnutí, že o žiadosti na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté po uplynutí zákonom stanovenej doby v omeškaní viac ako
307 dní, za pravdivé. Žalobca naviac nepreukázal o akú konkrétnu hodnotu sa zmenšil jeho majetok

v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti zo strany žalovaného v konkrétnej exekučnej
veci, resp. nepreukázal, akú hodnotu mohol získať, keby ku porušeniu tejto povinnosti nebolo došlo.
Žalobca žiadny spôsobom nekonkretizoval, či si voči žalovanému uplatňuje škodu v podobe skutočnej
škody alebo ušlého zisku. Žalobca nepreukázal dôvodnosť žalovanej výšky škody spočívajúcej vovýdavkoch ,,vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky“ v konkrétnej exekučnej veci a nepreukázal
ani existenciu bezprostredného a priameho vzťahu medzi prípadným porušením právnej povinnosti zo
strany žalovaného a vznikom ním tvrdenej škody. Okresný súd prihliadol aj na tú skutočnosť, že samotný

žalobca v predmetnej exekučnej veci v postavení oprávneného na výzvu súdu vyjadriť sa k určitej
skutočnosti zo dňa 14. 01. 2011, ktorú zástupca oprávneného prevzal dňa
20. 01. 2011, reagoval listom až dňa 20. 05. 2011, teda až po 120 dňoch.

3. S poukazom na to, že v prejednávanej veci ide o sporové konanie, ktoré je ovládané zásadou

prejednacou, ktorú treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je
zásadne vecou strán sporu, aplikujúc ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2,
§ 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (ďalej v texte ,,zákon č. 514/2003 Z. z.“) nepovažoval návrh žalobcu za dôvodný a v celom rozsahu
ho zamietol.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného
do 30. 06. 2016 (ďalej v texte ,,O. s. p.“).

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že v konaní
došlo k vadám, keď sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom

a súčasne vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Vytýkal, že okresný súd nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal,
že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny
spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a
vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Naviac, sám urobil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na
prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že ani objektívne nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Keďže podal i ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva

na nestranný súd, nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, keďže v takomto
konaní už bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad a ústne pojednávanie vo
veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.

6. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej súdom

neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie, pričom v čase podania odvolania
o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Súd sa
taktiež nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho

žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu, pričom v žiadosti zdôrazňoval, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na
pojednávaní. Nemal z tohto dôvodu možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. V konečnom dôsledku tak

súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci, čím
bola porušená kontradiktórnosť súdneho procesu.

7. Naviac žalobca vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, preto

okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal dokazovanie, ktorého obsah
a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise.

8. K majetkovej škode žalobca uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu
a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým
ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutiesúdu za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla.
Namietal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý preukazuje, aký

negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku nesprávny úradný postup okresného
súdu. Okresný súd ale nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom.

9. K nemajetkovej ujme uviedol, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlil, prečo

nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva
azákladnýchslobôdaprávanarozhodnutievzákonomstanovenomčase.Rozhodnutiesúdujevnútorne
rozporné, a keďže je založené na skutkovej a právnej chybe, nie je v právnom štáte udržateľné.

10. Na záver namietal procesný postup súdu, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, a napriek tomu súd pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne nerozhodol. Navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

11. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

12.Okresnýsúdvovecisamejrozhodoldňa26.01.2015.Odvolanievočijehorozhodnutiupodalžalobca

dňa 12. 03. 2015 s tým, že vec bola predložená odvolaciemu súdu dňa 09. 05. 2016. Dňom 01. 07. 2016
nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v
zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však platí, že právne
účinky úkonov, ktoré

v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zohľadňujúc
vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová
právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale
procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.06.2016, a ktorý účinok zostal zachovaný aj
po 30.06.2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01.07.2016)

účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v
plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol
porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto konal na základe dôvery v platný
a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/1995).

13. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania
v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

14. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP
a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného
súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo strany sporu na spravodlivý súdny

proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil
(nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).

15. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho

odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi. V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého množstva typových
podaní žalobcom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.16. Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn.

41NcC/142/2012-8 zo dňa 12. 10. 2012, že zákonná sudkyňa JUDr. Viera Kvetková nie je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania tejto veci (sp. zn. 14C/298/2012). Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom
nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného
zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na
nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd touto námietkou zaoberal, ak z Civilného

sporového poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval vo veci vylúčený sudca, ide
o odvolací dôvod a žalobca tento dôvod v odvolaní uplatnil v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm.
g) Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 ( ďalej v texte aj „O. s. p.“ ).
Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné:

17. Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,

ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa
k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup,
nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny
úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci,
teda dôvod pre jeho vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska

zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá
právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu.
Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej
moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v
ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto

skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a
súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne

predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo,
bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2
zákona č. 385/2000 Z. z.). Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na
ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre
vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr. Viery Kvetkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Už

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41NcC/142/2012-8 zo dňa 12. 10. 2012 nebola
zákonná sudkyňa JUDr. Viera Kvetková vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 14C/298/2012, pretože nebola zákonnou sudkyňou v
exekučnej veci, resp. v konaní exekučného súdu,
z ktorého postupu mala žalobcovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený názor,
že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania
arozhodovaniavecionáhraduškodylentáskutočnosť,žepostupomsudcuvinejvecimalabyťžalobcovi
spôsobená škoda (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Cdo 102/2013). Aj keď žalobca podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie

základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
a ktorá sa mala týkať práve uznesenia Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 41NcC/142/2012, napriek tomu otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený
sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a

mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní
o sťažnosti žalobcu. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej
veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa
13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti
uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh žalobcu odmietol pre

nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné
dôvody, pre ktoré by mal byť sudca, ktorý vo veci rozhodol, vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, ako sú už posúdené Krajským súdomv Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, žalobca v odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci
rozhodoval zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania tvrdenej žalobcom zo stany okresného
súdu nedošlo.

18. Neobstojí ani ďalšia námietka žalobcu, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho právo
na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním meritórneho
rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke
nestrannosti sudcu. Okresný súd uznesením č. k. 14C/298/2012-71 zo dňa 26. 01. 2015 rozhodol tak, že

návrhy žalobcu na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia aplikujúc ust.
§ 109 ods. 1 písm. b) prvá veta, ods. 2 písm. c) O. s. p. nepovažoval návrhy žalobcu zo dňa 23. 01. 2015
za dôvodné, ak o jeho námietke zaujatosti rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa
12.10.2012podč.k.41NcC/142/2012-8tak,žezákonnásudkyňaprejednávajúcaveczprejednávaniaa
rozhodnutia veci vylúčená nebola. Samotná skutočnosť, že žalobca s týmto rozhodnutím nie je spokojný,
a podal preto sťažnosť na Ústavný súd SR, nie je dôvodom na prerušenie konania, keď v tejto súvislosti

poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 Cdo 102/2013 zo dňa 11. 03. 2013 v obdobnej veci týkajúcej sa tých istých účastníkov. Zároveň
okresný súd konštatoval, že ak žalobca navrhol konanie prerušiť z dôvodu, že na Okresnom súde Prešov
prebieha konanie pod sp. zn. 7C/6/2010, v ktorom zodpovedanie prejudiciálnych otázok má zásadný
význam pre terajšie konanie, v tejto veci žiadny podnet na súdne alebo iné konanie, v ktorom by sa

mala riešiť otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci nebola podaná a už v
prebiehajúcom konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie o prejudiciálnych otázkach položených v
konaní vedenom na Okresnom súde Prešov sp. zn. 7C/6/2010 sa neriešia žiadne také otázky, ktoré
by mali význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci, resp. sa nerieši žiadna taká otázka, ktorú
by si súd v prebiehajúcom konaní nevedel vyriešiť sám. Zároveň odvolací súd konštatuje, že pred

rozhodnutím vo veci samej skúmal vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu, ktorým boli návrhy
žalobcu na prerušenie konania zamietnuté (sp. zn. 14C/298/2012-71 zo dňa 26. 01. 2015) a keďže
nezistil žiadne procesnoprávne ani hmotnoprávne pochybenie okresného súdu, napadnuté uznesenie
potvrdil ako vecne správne uznesením č. k. 16Co/263/2016 dňa 24. 11. 2016. Rozhodnutie okresného
súdu o návrhu na prerušenie konania ako aj o návrhu vo veci samej na jednom pojednávaní je aj v

súlade s požiadavkou hospodárnosti konania.

19. Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo strany sporu
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým strana sporu realizuje svoje procesné
práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom o možnosť
ich uplatnenia sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní. V
prípade pojednávania bez prítomnosti strany za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť
k odňatiu jej práva konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

20. Podľa § 101 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.06.2016 boli strany
sporu povinné prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Súd pokračoval

v konaní, aj keď boli strany nečinné. Ak sa riadne predvolaná strana nedostavila na pojednávanie ani
nepožiadala z dôležitého dôvodu
o odročenie, mohol súd vec prejednať v jej neprítomnosti; prihliadal pritom na obsah spisu
a dosiaľ vykonané dôkazy.

21. Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 26. 01. 2015
v neprítomnosti žalobcu, považoval žalobca za rozporný s vyššie uvedeným
§ 101 ods. 2 O. s. p. majúci za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide
vtedy, ak súd postupoval v konaní tak, že znemožnil strane realizáciu tých procesných práv, ktoré jej
poskytoval Občiansky súdny poriadok platný a účinný do

30. 06. 2016. Takým procesným právom strany sporu bolo aj právo majúce pôvod v samotnej Ústave
Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola prejednaná v jej prítomnosti. To ale neznamená, že by
súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti strany. Súd je ale vždy povinný takúto možnosť strane
poskytnúť. Dôležitý dôvod, pre ktorý sa strana nemohla zúčastniť pojednávania a žiada z tohto dôvoduo jeho odročenie, musí byť závažný z hľadísk objektívnych a subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie
pojednávania zisťuje, či stranou tvrdený dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý,
neumožňujúci mu zúčastniť sa pojednávania a či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená.

Žalobca však Okresnému súdu Rimavská Sobota doručil návrh na zrušenie nariadeného pojednávania
len z dôvodu, že nesúhlasil s rozhodnutím nadriadeného súdu o tom, či sú sudcovia Okresného súdu
Rimavská Sobota vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Netvrdil žiadny dôležitý dôvod, ktorý
by mu bránil zúčastniť sa pojednávania nariadeného na
26. 01. 2015, na ktoré mu bolo doručené predvolanie dňa 29. 12. 2014 (viď doručenka na č. l. 19 spisu).

Žalobcom tvrdený dôvod, pre ktorý by nemal okresný súd pojednávať, správne okresný súd vyhodnotil
ako nebrániaci pojednávaniu veci vzhľadom na to, že o námietke zaujatosti proti sudcom Okresného
súdu Rimavská Sobota už v tom čase nadriadený súd právoplatne rozhodol. Vzhľadom na tieto zistenia
odvolací súd dospel k záveru, že postup okresného súdu, ktorý prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti
žalobcu, bol v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. platného a účinného do 30. 06. 2016 a nie je možné ho
hodnotiť ako nesprávny, t. j. taký, ktorým by sa žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom.

22. V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie žalobcu, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol žalobca riadne a včas
predvolaný. Žalobcovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa

verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami
žalovaného a podobne (viď aj ust. § 44 ods. 1 O. s. p. platné a účinné do 30. 06. 2016).

23. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne
oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 2Er/2995/2010, ktorý

ako jediný dôkaz výslovne žiadal aj žalobca, a ktorý spis bol i v rámci exekučného konania k dispozícii
žalobcu ako oprávnenému. Žalobca práve vychádzajúc
z obsahu tohto exekučného spisu vychádzal aj pri podaní návrhu na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy. Odvolací súd preto opätovne zdôrazňuje, že v prípade, ak by žalobca využil svoje
vyššie uvedené práva, mal by možnosť oboznámiť sa s vyššie uvedeným exekučným spisom, ako

aj s písomným podaním žalovaného, adekvátne naň včas reagovať pred rozhodnutím vo veci samej.
Okresný súd neporušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces.

24. Ak naviac žalobca v odvolaní poukazuje na to, že nebol oboznámený s vyjadrením žalovaného, čím
došlo k porušeniu § 114 ods. 2 O. s. p., pokiaľ práve v tomto vyjadrení

k návrhu žalovaný vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nemal možnosť žalobca reagovať,
odvolací súd poznamenáva, že uvedené skutkové tvrdenia sa nezakladajú na pravde, nakoľko k
zamietnutiu návrhu nedošlo v dôsledku dôvodne vznesenej námietky premlčania, naopak, okresný súd
nepovažoval uplatňovaný nárok za premlčaný a k jeho zamietnutiu došlo pre jeho zrejmú nedôvodnosť.
Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného, odvolací súd poznamenáva, že uvedené vyjadrenie bolo obsahovo

zhodné s jeho vyjadrením v nespočetnom množstve prebiehajúcich konaní, ktoré boli žalobcovi
doručené a s argumentáciou žalovaného v čase rozhodovania ako už aj v čase, kedy mu bolo doručené
predvolanie na verejné pojednávanie, bol nepochybne oboznámený. Argumentácia žalovaného vo
všetkých prebiehajúcich ako aj už ukončených konaniach vo veci nároku žalobcu proti žalovanému na
plnenie o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, sa nemenilo, preto ani z tohto dôvodu nie je

možné vyhodnotiť, že bol akýmkoľvek spôsobom porušený princíp kontradiktórnosti konania. Nejde o
vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Vyjadrenie žalovaného
bolo doručené žalobcovi dňa 29. 12. 2014 (viď doručenka na č. l. 18 spisu).

25. I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

v texte len „dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre
prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne
upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov,
ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý

rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).26. Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 30.06.2016 ukladal stranám povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie
je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o

tom, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s.
p.), a nie strán sporu. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo
strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa

riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

27. Keďže odvolací súd má za to, že žalobcovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom,resp.jehoprávonakontradiktórnysúdnyprocesasúčasnevovecirozhodolzákonnýanestranný
sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.

28. Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný
postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia

v exekučnom konaní a súčasne vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci k prieťahom nedošlo, nemal
za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci považoval
za nadbytočné.

29.Právnyzáverokresnéhosúduspočívajúcivtom,žeexekučnýsúdnebolzákonnou15dňovoulehotou
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku viazaný v prípade, ak bola žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá, v zmysle Exekučného poriadku v znení účinnom
v čase začatia exekúcie (účinného od 01. 06. 2010), považuje odvolací súd za vecne správny.

30. Žalobca v návrhu na začatie konania za nesprávny úradný postup okresného súdu označil nevydanie
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a
súčasne namietal vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok - nelegálneho
postupu vykonaním opätovného posúdenia práv navrhovateľa. V prejednávanej veci bolo zistené, že k

vydaniu rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia exekútora na vykonanie exekúcie došlo
po6-ichmesiacochodpodaniažiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,
ktorábolaOkresnémusúduRimavskáSobotadoručenádňa10.12.2010.Kvydaniurozhodnutia,ktorým
exekučný súd vyššie uvedenú žiadosť zamietol, došlo dňa 07. 06. 2011. V zmysle Exekučného poriadku
účinného v čase začatia predmetnej exekúcie, lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora

na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie podľa
§ 44 ods. 2 neplatí, ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo v návrhu, alebo exekučného titulu zo zákonom
a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012, v ktorom sa
uvádza, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v relevantnom čase, lehota

15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí,
ak súd zisťuje rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o
zamietnutí žiadosti
o vykonanie exekúcie. Aj Ústavný súd SR konštatoval, že okresný súd zákonnou 15-dňovou lehotou z
tohto dôvodu nebol viazaný. Ak teda okresný súd touto lehotou v prípade, ak žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, nie je viazaný, nemohlo z jeho strany dôjsť k
jej porušeniu, a nemožno hovoriť o tom, že súd nerozhodol v zákonnej lehote. Odvolací súd teda na
podporu tvrdení uvedených v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu poznamenáva, že zo slovného
a logického výkladu ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania vyplýva, že lehota 15

dní sa vzťahuje len na vydanie poverenia; pokiaľ súd zamietol návrh na vydanie poverenia, táto lehota
neplatí, čo je dané zrejme tým, že súd pre posúdenie žiadosti o vydanie poverenia a podkladov na
vykonanie exekúcie potrebuje dlhší čas, než na vydanie poverenia.31. Iné je však posúdenie, či je možné vyhodnotiť, že ak k vydaniu tohto rozhodnutia došlo po 6-tich
mesiacoch od podania žiadosti, či konal okresný súd neprimerane dlho
a spôsobil tým prieťahy v konaní. Aj odvolací súd poznamenáva, že doba rozhodovania

o žiadosti súdneho exekútora v trvaní 6 mesiacov nie je neprimeraná, najmä s prihliadnutím na
okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému ako aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti
známe, že žalobca podával žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v
rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom na čo musel počítať s určitým
technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti

bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú lehotu je možné
považovať za akceptovateľnú. Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí poukazuje na svoju
dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vyslovil, že ojedinelá nečinnosť

súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o sebe ešte nemusí zakladať porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy SR (napr. I. ÚS 42/01). V prejednávanom prípade nedošlo k žiadnym prieťahom v konaní
zo strany exekučného súdu a vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia po 6-tich mesiacoch od doručenia tejto žiadosti na exekučný súd je

v súlade s právom žalobcu na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov. Naviac aj odvolací
súd poukazuje na to, že v predmetnej exekučnej veci bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie
poverenia pre exekútora vydané do 18 dní od doručenia vyjadrenia oprávneného doplňujúceho túto
žiadosť, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za zbytočný prieťah alebo nečinnosť zo strany
exekučného súdu.

32. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať ani postup okresného súdu, ktorý po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudkupristúpilkriešeniuotázky,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretej,resp.platnej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie

označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj
povinnýriešiťotázku,čiprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženáplatneuzavretourozhodcovskou
zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Takýto právny záver vyplýva
z nespočetného množstva rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, napr. 3Cdo 385/2012,
6 Cdo 228/2011, 6 Cdo 105/2011, 5 Cdo 230/2011, 1 Cdo 54/2013 a iné.

33. Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí
s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo

vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho
nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je
v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu
zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez

zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti
je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne
splnenie všetkých troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a

to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či
nemajetkovej ujmy,
resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden
z predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v
konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom

konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá
by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom. Keďže aj odvolací súd mal za preukázané, že nebol preukázaný predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. , a to nesprávny úradný postup súdu, sprioritou na hospodárnosť konania, neboli ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti odvolacím súdom
skúmané. Na základe uvedeného nebol preto daný dôvod nie len na odročenie pojednávania z dôvodu
doplnenia dokazovania o výške škody, ale doplnenie dokazovania v tomto rozsahu je nutné vyhodnotiť

ako nadbytočné a nedôvodné.

34. Žalobca však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom

a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil
stranám realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak ich procesnú
aktivitu, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v
potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. §
157 ods. 2 O. s. p. platného a účinného do 30.06.2016 aj správne a presvedčivo odôvodnil.

35. Ak žalobca v odvolaní okresnému súdu vytýka, že tento nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, je nevyhnutné zdôrazniť, že okresný súd
zamietol návrh žalobcu, nakoľko nemal za preukázaný jeden z kumulatívne vyžadovaných zákonných
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupným
postupom. V dôsledku toho nevznikla potreba sa otázkou vzniku škody zaoberať, a vykonanie

dokazovania ohľadne výšky tejto škody znaleckým posudkom bolo nadbytočné, nehospodárne a
neúčelné. Odvolací súd nepovažoval ani túto námietku žalobcu za dôvodnú.

36. Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd stručne
a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že nárok
žalobcu nie je dôvodný.

37. Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvej inštancie,
a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, a to vrátane
súvisiaceho výroku o náhrade trov konania (§ 367 ods. 2 CSP). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade
trov konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1

O. s. p., teda podľa úspechu v konaní v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy do
30. 06. 2016.

38. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 296 ods. 2 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, teda podľa pomeru úspechu v odvolacom konaní. Žalobca nebol v odvolacom

konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému, ktorý úspešný
v odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené, a ktoré by
predstavovali účelne vynaložené výdavky žalovaného ( § 251 CSP ), nevznikli. Na základe uvedeného
odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

39. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).