Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. jún 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1CoE/15/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614201543
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5614201543.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT SLOVAKIA, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátska kancelária
JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, proti povinnej: Y. G., nar. XX.X.XXXX,
bytom Z. H., P. č. XXX/XX, o vymoženie 992,38 Eur s príslušenstvom, ktorá exekúcia je vedená pred
súdnym exekútorom JUDr. Júliou Kubjatkovou, so sídlom Exekútorského úradu L., X.. M. R. Y. XX,

pod EX 138/14, v štádiu konania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.
7Er/192/2014-69 z 20.2.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 7Er/192/2014-69 z 20.2.2015, potvrdzuje.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdLiptovskýMikulášuznesenímč.k.7Er/192/2014-69zo20.2.2015,vcelomrozsahuzamietol
žiadosť súdneho exekútora JUDr. Júlie Kubjatkovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z
18.2.2014.

Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd, poukazujúc najmä na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d)

Exekučného poriadku; § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
„zákon č. 244/2002 Z.z."); čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ( v čase uzavretia zmluvy
čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva); čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 3
Smernice 93/13/EHS; § 39 Občianskeho zákonníka v podstate tým, že podkladom exekúcie je nulitný
exekučný titul (rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Victoria, sp.zn. RK-PC-168/13-LP
z 15.8.2013), nakoľko ho vydal orgán, ktorý na to nemal oprávnenie a taktiež, že exekučný titul priznáva

právo na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi (odplatu za poskytnutie úveru vo výške 70,02 %).

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
oprávnený. Podanie odvolania odôvodnil s poukazom na § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. h), § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p. Uviedol, že exekučný súd opakovane používa
tú istú argumentáciu ako v predchádzajúcom uznesení, pričom vôbec neberie do úvahy uznesenie

tunajšieho krajského súdu sp.zn. 1COE/84/2014 z 26.8.2014 bez toho, aby bez toho, aby sa akokoľvek
zmenil skutkový stav, z ktorého ma prvostupňové rozhodnutie vychádzať. Viazanosť právnym názorom
je právnou povinnosťou súdu nižšieho stupňa, ktorej nerešpektovanie je nezákonnosťou. Tvrdenie súdu,
že sa nestotožňuje so záväzným právnym názorom súdu vyššieho stupňa argumentujúc nezávislosťou
súdu je zjavným nepochopením vertikálnej záväznosti súdu vyššieho stupňa. Postup exekučného súdu
nielen nemá oporu v žiadnom ustanovení právneho poriadku, ale z napadnutého rozhodnutia skôr

vyplýva tendencia nepripustiť výkon rozhodnutia len preto, že exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok. V prvom rade namieta postup súdu, ktorý viedol k posúdeniu predmetnej rozhodcovskejzmluvy ako neplatného úkonu obchádzajúceho zákon. Exekučný súd sa nedôsledne zaoberal povahou
rozhodcovskej zmluvy v tom smere, či ide o individuálne dohodnutú zmluvu alebo nie. Citujúc znenie
ustanovenia § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol, že predmetná rozhodcovská zmluva nebola

nikdy podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere. Z bodu 2 rozhodcovskej zmluvy výslovne
vyplýva, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o
revolvingovom úvere a súčasne, že dlžník nie je povinný prijať návrh danej rozhodcovskej zmluvy. Z
právnych dôsledkov bodu 7 rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že dlžník môže odstúpiť od rozhodcovskej
zmluvy v lehote 14 kalendárnych dní od jej uzatvorenia. Uplatnením tohto práva môže dlžník bez

ohľadu na postoj veriteľa dosiahnuť zánik rozhodcovskej zmluvy, bez toho aby to malo vplyv na
trvanie zmluvy o revolvingovom úvere s rovnakým číslom. Povinný teda mohol nepristúpiť na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy resp. aj jednostranne dosiahnuť zánik takejto dohody, a to v oboch prípadoch bez
vplyvu na uzavretie, resp. existenciu (hlavnej) zmluvy o revolvingovom úvere. Rozhodcovská zmluva
spĺňa preto charakter individuálneho ustanovenia a nemôže byť právnym úkonom obchádzajúcim
zákon. Otázku jednostranného „zrušenia" rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľom už posudzoval Najvyšší

súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 3M Cdo 14/2011 z 22.11.2012 uviedol, že: zo
spisu (č.l. 34 spisu) vyplýva, že bod 4.9.2. všeobecných podmienok ustanovoval, že „klient má právo
odmietnuť rozhodcovskú doložku uvedenú v bode 4.9.1. do 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných
podmienok alebo do 30 dní od uzatvorenia zmluvného vzťahu s bankou." Tento text nasvedčuje tomu,
že rozhodcovskou doložkou bolo síce dohodnuté, že spory z daného právneho vzťahu bude prejednávať

a rozhodovať rozhodcovský súd, spotrebiteľ mal ale podľa všetkého bodom 4.9.2. všeobecných
podmienok založené právo, aby v určenej lehote dodatočne - po uzavretí zmluvy - jednostranne
„odmietol rozhodcovskú doložku" a tým dosiahol akési anulovanie tejto časti dohody zmluvných strán.
Predmetný bod mal zrejme nezanedbateľný vplyv na prípadnú právomoc rozhodcovského súdu na
prejednanie a rozhodnutie sporov z právneho vzťahu založeného spotrebiteľkou zmluvou. Najvyšší

súd SR uvedené dojednanie pripustil v rámci všeobecných podmienok, kde spotrebiteľ mal len dve
možnosti - buď ich odmietne (a teda nevznikne ani hlavný zmluvný vzťah) alebo s nimi súhlasí.
V tejto prejednávanej veci rozhodcovská zmluva ani nie je súčasťou všeobecných podmienok resp.
inej zmluvy, a súčasne povinný pri odmietnutí ju uzavrieť mohol bez akýchkoľvek dôsledkov uzavrieť
zmluvu o revolvingovom úvere. Skutočnosť, že v rozhodcovskej zmluve je zakotvené právo dlžníka od

rozhodcovskej zmluvy odstúpiť do 14 kalendárnych dní odo dňa jej uzatvorenia aj bez uvedenia dôvodu
súčasne neznamená, že dlžník nemal možnosť odmietnuť rozhodcovskú zmluvu. Citujúc ustanovenie
článku 2 predmetnej rozhodcovskej zmluvy poukázal na to, že dlžník mal možnosť od tejto zmluvy
odstúpiť v lehote 14 dní aj bez uvedenia dôvodu, t.j. reálne odo dňa uzatvorenia zmluvy o revolvingovom
úvere (keďže sa uzatvára v ten istý deň ako zmluva) a po poskytnutí celého úveru (poskytnutého v deň

uzatvorenia úverovej zmluvy), jednoznačne preukazuje skutočnosť, že odstúpenie od rozhodcovskej
zmluvy môže dlžník reálne využiť aj po poskytnutí úveru a nemusí byť rozhodcovskou zmluvou viazaný.
Z toho tiež možno prezumovať, že dlžníkovi by boli poskytnuté peňažné prostriedky aj v prípade, že
odmietne uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Ako príklad môže oprávnený uviesť rozhodcovskú zmluvu č.
169106, od ktorej dlžník odstúpil, pričom platnosť zmluvy o revolvingovej pôžičke tým nebola dotknutá.

Ústavnou povinnosťou súdu je vec posúdiť objektívne, nestranne a na základe platných právnych
predpisov. V prejednávanej veci je minimálne sporné, do akej miery bolo uvedené splnené. Exekučný
súdvosvojichúvaháchvychádzazvýkladupojmuspotrebiteľ,ktorýnemáoporuanivovnútroštátnejauž
vôbecnievkomunitárnejúprave.Pojemspotrebiteľzpohľaduuzatváraniajednotlivýchzmlúv,transakcií,
či vykonávania úkonov (v zmysle definície bodu 18 preambuly smernice Európskeho parlamentu a

Rady č. 2005/29) je chápaný ako osoba, ktorá je v rozumnej miere dobre informovaná, vnímavá
a obozretná. Ani európske právo nepribližuje chápanie tohto pojmu na úroveň subjektu zbaveného
či obmedzeného v spôsobilosti na právne úkony, nespôsobilého a neschopného chápať význam a
dôsledky vlastného konania, poučenia daného tretím subjektom a pod. Medzi účastníkmi uzavretá
rozhodcovská zmluva popri tom, že je individuálnym dojednaním, by nespĺňala ani definíciu neprijateľnej

podmienky podľa § 53 ods. 1, resp. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 53 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka vyplýva, že rozhodcovská zmluva nikdy nie je neprijateľnou podmienkou.
Neprijateľným môže byť len také ustanovenie, ktoré by spotrebiteľovi nedávalo možnosť na výber pri
podaní jeho žaloby. Predmetná rozhodcovská zmluva žiadnu neprijateľnú podmienku neobsahuje a
ani sama takouto podmienkou nie je. Poukazujúc na uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. 43CoE/372/2013 z 21.11.2013, sp.zn. 1CoE/328/2013 z 10.12.2013, uznesenia tunajšieho
krajského súdu, č.k. 8CoE/4/2014-42 z 31.1.2014 a dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka uviedol, že dôvody uvádzané v napadnutom uznesení neobstoja ani pri výklade
§ 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka založenom na princípe nepriameho účinkusmernice 93/13/EHS. Ustanovenie čl. 3 ods. 3 smernice 93/13/EHS v spojení s ustanovením bodu 1
písm. q) prílohy danej smernice považuje za nekalú podmienku súvisiacu s rozhodcovskou zmluvou
iba takú podmienku, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje riešiť spory, resp. predkladať tieto na riešenie v

rámci takého rozhodcovského, resp. arbitrážneho konania, ktoré nie je upravené (regulované) právnymi
predpismi. V ďalšom vo vzťahu k odplate za poskytnutie úveru vo výške 69,18 % ako aj sankcie za
neplnenie zmluvných povinností vo výške 23,725 % spolu s úrokom z omeškania uviedol, že sú plne
v súlade s Občianskym zákonníkom právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa. Opačný záver súdu
je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Súd svoj zámer žiadnym spôsobom

neodôvodnil, obmedzil sa len na konštatovanie, že bolo priznané plnenie v rozpore s dobrými mravmi.
Zo súhrnných údajov o novoposkytnutých úveroch veriteľmi za 1. štvrťrok 2011 vyplýva, aká mohla byť
výška odplaty v spotrebiteľskom úvere s lehotou splatnosti od 1 do 5 rokov vyjadrenej cez hodnotu
ročnej percentuálnej miery nákladov stanovenú ku dňu najbližšom ku dňu uzavretiu zmluvy. Pre úver
poskytnutý na základe zmluvy bola RPMN vo výške 44,86 %. Nakoľko výška RPMN úveru bola 69,18
% to znamená, že jej výška podstatne neprevýšila obvyklú odplatu požadovanú na finančnom trhu.

Zákonodarca výslovne určil, že pri porovnávaní sa má zobraziť nielen hodnota obvyklej odplaty, ale
aj spôsob a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehotu splatnosti. Súd
uvedenévôbecnerešpektovalprisvojomrozhodovaní,vdôsledkučohojemožnékonštatovaťminimálne
predčasnosť jeho záverov. Namiesto toho, aby súd vo veci aplikoval príslušné zákonné ustanovenie (§
53 ods. 6), vec posudzoval podľa neurčitého právneho pojmu, akým dobré mravy sú. . Ust. § 53 ods.

6 Občianskeho zákonníka je pritom lex specialis vo vzťahu k ust. § 39 Občianskeho zákonníka a teda
malo byť použité aj na princípe aplikačnej prednosti. Maximálna výška odplaty za spotrebiteľské úvery
v období od 10.6.2010 stanovila pre rovnaký typ úveru, ako bol poskytnutý žalovanému, maximálnu
odplatu v hodnote 76,00%. Ak právna úprava pripúšťala maximálnu výšku RPMN (a teda maximálnu
výšku odplaty) vo výške 76% pre spotrebiteľské zmluvy ako je predmetná zmluva o revolvingovom

úvere, pričom v danom prípade podľa zmluvy je RPMN nižšia, t.j. 69,18 %, potom nemožno hovoriť,
že výška odplaty - úrokov (zahrnutá a vyjadrená v RPMN) je v rozpore s dobrými mravmi. Ak by aj po
porovnaní úrokov s úrokovými sadzbami bánk, resp. priemernou RPMN na finančnom trhu bol na mieste
záver o tom, že dohodnutá výška úrokov ich podstatne prevyšuje, ani vtedy nie je možné konštatovať,
že celá odplata (úroky) je neprimeranou. Postup súdu je však nesprávnym aj z dôvodu rozporu s

ustanovením § 497 a § 502 Obchodného zákonníka, vo vzťahu k čomu uviedol, že zmluvne prejavenej
vôle účastníkov konania by zodpovedalo, aby súd pri pochybnostiach o výške úrokov a teda, čo je už
podstatné prevýšenie - určil aká výška je primeraná, aká už nie a na základe takého posúdenia rozhodol.
Z právnej úpravy nesporne vyplýva, že nie je možné rozhodnúť o nesplatnosti celej odplaty (úrokov
za úver) a prepisovať vôľu zmluvných strán tak, že pôjde o bezúročný úver. Čo sa týka výšky sankcií,

on oprávnený uplatnil sankcie za omeškanie (t.j. zmluvné pokuty a úrok z omeškania) vo výške, ktoré
zodpovedajú právnym predpisom platným v čase vzniku omeškania , t.j. vo výške podľa § 3a ods. 1 a 3
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Oprávnený uplatnil zmluvné pokuty spolu s úrokom z omeškania vo
výške 25,50 % ročne, t.j. v čase kedy právna norma pripúšťala maximálnu výšku sankcií 25,50 % ročne.
Oprávnený aplikoval úrokovú sadzbu ECB v čase vzniku omeškania s úhradou zosplatnených záväzkov,

t.j. k 17.6.2013. Skutočnosť, že uplatnil sankcie v súlade s vyššie citovaným ustanovením právnej
normy vyplýva aj z výroku a odôvodnenia rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ exekučný súd tvrdí rozpor
uplatnených úrokov z omeškania so zákonom, mal uviesť na základe aplikácie akých právnych noriem
k danému záver došiel a na základe čoho aplikoval ustanovenie právnych predpisov upravujúcich úrok
z omeškania na zmluvnú pokutu. V závere s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. II. ÚS 383/06 vytýkal exekučnému súdu opomenutie odôvodniť svoje rozhodnutie. Vzhľadom na
uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a zároveň povinnej uložil zaplatiť mu trovy odvolacieho konania v celkovej výške 20,48
Eur vrátane DPH.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení, odôvodňujúcom prečo odvolaniu podanému proti rozhodnutiu
vyššieho súdneho úradníka nemieni vyhovieť, uviedla nasledovné: „Exekúciu nemožno vykonať
predovšetkým z dôvodu nedostatku formálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Zákon o

rozhodcovskom konaní neumožňuje rozhodcovským súdom rozhodovať v skrátenom konaní, obdobne
ako je to v prípade platobných rozkazov, tak ako tomu bolo v predmetnej veci. Proti doručenému
rozhodcovskému rozsudku zákon nepripúšťa žiadny opravný prostriedok, pričom ide o kogentné
ustanovenie. Rozhodcovský súd tak nemôže pripustiť opravný prostriedok proti svojmu rozhodnutiu, a toani v podobne žalobnej odpovede. Doručený rozhodcovský rozsudok možno zrušiť len postupom podľa
§ 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní".

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúťtýmtoopravnýmprostriedkom,beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.),
preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.)
a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. i keď na základe

iných dôvodov ako v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol okresný súd.

Po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že
rozhodnutie okresného súdu je v samotnej podstate správne avšak primárne aj z iných dôvodov než
ktoré v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol okresný súd. Vzhľadom k tomu, že oprávnenému je
z rozhodovacej činnosti nielen vo veci konajúceho senátu známy právny názor o neprípustnosti vydania

rozhodcovského rozsudku v tzv. „skrátenom" rozhodcovskom konaní, odvolací súd nepovažoval za
potrebné oprávneného vyzývať postupom podľa § 213 ods. 2 O.s.p., o to viac, že i prípadná reakcia
oprávneného by bola totožná s argumentáciou, s ktorou sa i odvolací súd už vysporiadal v iných
exekučných konaniach, v ktorých vystupuje oprávnený.

Exekúciu možno vykonať iba na základe exekučného titulu, ktorý je vykonateľný tak po stránke
materiálnej ako i formálnej. Exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, možno považovať za
vydaný v súlade so zákonom a vykonateľný tak po stránke formálnej ako i materiálnej len vtedy, ak
rozhodcovský súd dodržal pri svojom procesnom postupe základné podmienky uvedené v zákone č.
244/2002 Z.z.

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z., v znení účinnom v čase rozhodovania rozhodcovského súdu
(i uzavretia rozhodcovskej zmluvy), rokovací poriadok stáleho rozhodcovského súdu upravuje
a) postup konania pred stálym rozhodcovským súdom,

b) pravidlá o trovách rozhodcovského konania,

c) pravidlá zmierovacieho konania,

d) ďalšie náležitosti súvisiace s ochranou záujmov účastníkov rozhodcovského konania.

Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o veciach neupravených v rokovacom poriadku alebo
nedohodnutých v rozhodcovskej zmluve postupuje stály rozhodcovský súd podľa ustanovení tohto
zákona.

Podľa § 17 zákona č. 244/2002 Z.z. účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní
rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť
na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa § 18 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z.z. v lehote, na ktorej sa dohodli účastníci rozhodcovského

konania alebo ktorú určil rozhodcovský súd, žalovaný podá žalobnú odpoveď na rozhodcovský súd. Ak
rozhodcovský súd ešte nebol ustanovený, zašle žalobnú odpoveď žalobcovi. V žalobnej odpovedi sa
žalovaný vyjadrí ku všetkým skutočnostiam a návrhom uvedeným v žalobe.

Podľa § 25 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z.z., v znení účinnom v čase rozhodovania rozhodcovského súdu

(i uzavretia rozhodcovskej zmluvy), žaloba a rozhodcovský rozsudok sa doručujú účastníkom vždy do
vlastných rúk; 9a) dohody účastníkov o inom spôsobe doručovania sú neprípustné.

Podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať
podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd rozhoduje uznesením, ak všeobecný predpis o konaní
pred súdmi neustanovuje, že rozhoduje rozsudkom.Zákon č. 244/2002 Z.z. obsahuje v značnej miere dispozitívne ustanovenia - v mnohých je výslovne
zahrnutá možnosť účastníkov dohodnúť sa o procesnom postupe rozhodcovského súdu a § 14 zákona
č. 244/2002 Z.z. oprávňuje stály rozhodcovský súd vydať rokovací poriadok, ktorý jednak podrobnejšie

upraví konanie pred rozhodcovským súdom, jednak môže určité otázky upraviť odchylne od ustanovení
zákona č. 244/2002 Z.z. Ten sa v súlade s § 14 ods. 2 označeného zákona použije vtedy, ak inú právnu
úpravu neobsahuje rokovací poriadok. Napriek tomu, že zákon výslovne oprávňuje rozhodcovský súd
vydať rokovací poriadok a upraviť v ňom niektoré procesné otázky inak než podľa ustanovení zákona č.
244/2002 Z.z., je nepochybné, že sa to týka len tých ustanovení zákona, ktoré majú dispozitívnu povahu.

Ako vyplýva z predmetného rozhodcovského rozsudku, v predmetnej veci rozhodcovský súd v konaní
postupoval podľa čl. 15 Rokovacieho poriadku Victoria rozhodcovského súdu v Žiline, ktorý umožňuje
rozhodcovskému súdu vydať rozhodcovský rozsudok v tzv. zrýchlenom rozhodcovskom konaní. Podľa
čl. 15 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak v prípade, ak žalovaný podá žalobnú odpoveď riadne a včas,
rozhodcovský súd rozhodcovský rozsudok zruší a vykoná rozhodcovské konanie v zmysle ustanovení

rokovacieho poriadku. V opačnom prípade sa rozhodcovský rozsudok vydaný v zrýchlenom konaní
považuje za riadny rozhodcovský rozsudok vydaný v zmysle tretej časti rokovacieho poriadku.

Odvolací súd konštatuje, že takto vedené rozhodcovské konanie je nielen v rozpore so zásadou rovnosti
účastníkov konania, ako s jednou zo základných zásad procesného práva, ale odporuje i niektorým

ustanoveniam zákona č. 244/2002 Z.z., ktoré je potrebné považovať za kogentné.

Z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva, že vo veci činný rozhodca rozhodol v tzv. zrýchlenom
konaní postupujúc podľa článku 15 označeného rokovacieho poriadku. Rozhodcovský súd vykonal
dokazovanielennazákladeskutočností tvrdenýchžalobcomapovinnej(žalovanej)zaslalrozhodcovský

rozsudok v jednej zásielkou spolu s výzvou na podanie žalobnej odpovede, v ktorej ju zároveň poučil,
že proti vydanému rozhodcovskému rozsudku má možnosť podať do 10 dní odo dňa doručenia
výzvy písomnú žalobnú odpoveď. Hoci vo veci činný rozhodca v rozsudku povinnú poučil o tom, že
môže do desiatich dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podať žalobnú odpoveď s tým, že je
zároveň povinná zaplatiť za túto žalobnú odpoveď poplatok, predmetné poučenie nezodpovedá právnej

úprave rozhodcovského konania, nakoľko žiadne ustanovenie zákona č. 244/2002 Z.z. neumožňuje
rozhodcovskému súdu rozhodnúť o tom, či pripustí opravný prostriedok proti svojmu rozhodnutiu alebo
nie. Doručovanie rozhodcovského rozsudku spolu s výzvou na žalobnú odpoveď je v rozpore so
zákonom č. 244/2002 Z.z. Pokiaľ zákon jednoznačne stanovuje, že účinky rozhodcovského rozsudku
nastávajú ex lege okamihom doručenia rozhodcovského rozsudku, nemožno výkladom rozhodcovského

súdu svojvoľne zmeniť toto kogentné ustanovenie a preto rozhodca nemôže považovať žalobnú
odpoveď za opravný prostriedok proti vydanému rozhodcovskému rozsudku, na základe ktorého dôjde
k zrušeniu tohto rozhodnutia. Doručený rozhodcovský možno zrušiť len postupom podľa § 40 a nasl.
zákona č. 244/2002 Z.z.

Interný predpis rozhodcovského súdu, ktorým je rokovací poriadok, nemôže byť v rozpore so
zákonom č. 244/2002 Z.z., ani ho nemôže obchádzať. Pokiaľ by zákonodarca mienil udeliť právomoc
rozhodcovským súdom rozhodovať v tzv. skrátenom konaní, premietol by to do textu zákona.
Vychádzajúc z doslovného výkladu príslušného právneho predpisu a s prihliadnutím na účel a zmysel
zákona je postup rozhodcu v priamom rozpore s nasledujúcimi ustanoveniami zákona č. 244/2002 Z.z.,

a to § 18 ods. 4, § 19 ods. 2, § 20 ods. 1, § 21 ods. 2, § 30 ods. 2, § 31 ods. 2, § 33, § 34, § 35, § 40 a §
51 ods. 2. Rozhodcovský súd nemôže zrušiť svoj rozhodcovský rozsudok. Po tom ako je rozhodcovský
rozsudok doručený účastníkom konania, má pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Za
takejto situácie, pokiaľ by povinný podal v lehote 10 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku žalobnú
odpoveď a rozhodcovský rozsudok by opätovne rozhodoval vo veci, v konaní by de facto vydal dve

právoplatné rozhodnutia vo veci samej. Takáto situácia je v rozpore s princípom právnej istoty a reálne
by mohla vzniknúť aj situácia, že v prípade úspešnej obrany povinného by druhým rozsudkom mohol
súd žalobu zamietnuť. Odhliadnuc od prekážky res iudiacatae by tak v tej istej veci boli vydané dve
právoplatné protichodné rozhodnutia.

Vo veci konajúci exekučný súd už v mnohých obdobných prípadoch týkajúcich sa aj oprávneného
vystupujúceho v predmetnom konaní judikoval, že rozhodcovský súd nie je oprávnený rozhodovať veci
v tzv. zrýchlenom, či skrátenom, resp. rozkaznom konaní, pričom odvolací súd takéto jeho rozhodnutia
potvrdzoval, pričom v súčasnosti je jeho rozhodovacia prax v týchto prípadoch jednotná. Vydanierozhodnutia formou platobného rozkazu patrí do výlučnej právomoci všeobecných súdov a je upravené
v príslušných ustanoveniach O.s.p. Takéto rozhodovanie nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č.
244/2002 Z.z. a rozhodcovský súd nemôže sám takúto právomoc, a to ani v rokovacom poriadku, ani

na základe dohody účastníkov konania.

V zmysle konštantnej judikatúry (napr. uznesenia sp.zn. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 342/2010) odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní.

Na základe vyššie vysloveného právneho názoru krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdtak,žeúčastníkomichnáhradunepriznal.Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p.nemáprávonaichnáhradu.Naprotitomupovinnásináhradutrovodvolaciehokonanianeuplatnila

(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky jej ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.