Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. február 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/281/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015892112
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015892112.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ulica č. 25, Bratislava, zast. advokátskou
kanceláriou:FridrichPaľko,s.r.o.,IČO:36864421,sosídlomGrösslingova4,Bratislava,protiodporcovi:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava v
konaní o náhradu škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 885,12 eur v konaní 14C 156/2012, o náhradu
škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 995,76 eur v konaní 14C 165/2012, o náhradu škody 175 eur a
nemajetkovej ujmy 995,76 eur v konaní 14C 160/2012, o náhradu škody 175 eur a nemajetkovej ujmy

221,28 eur ,v konaniach spojených pod sp.zn. 14C 156/2012, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V zo dňa 19. februára 2015 č.k. 14C 156/2012-151 a uzneseniu zo dňa 11.
mája 2015 č.k. 14C 156/2012-192 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 11. mája 2015 č.k. 14C156/2012-192 p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n a l náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči
odporcovi náhrady škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 885,12 eur, v konaní 14C 156/2012, náhrady
škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 995,76 eur v konaní 14C 165/2012, náhradu škody 175 eur
a nemajetkovej ujmy 995,76 eur v konaní 14C 160/2012, náhrady škody 175 eur a nemajetkovej
ujmy 221,28 eur v konaní 14C 158/2012., ktoré návrhy odôvodnil nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Bratislava V v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 36 Er 616/07 (EX 42/2007), 37
Er 730/05 (EX 072/05), 37 Er 293/05 (EX 200/2005), 37 Er 6273/2006 (EX 143/06) podľa zákona č.

514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 tým, že v exekučných konaniach vedených podľa procesných
pravidiel Exekučného poriadku je uložená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti;
nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora

v zákonom stanovenom čase. Podľa neho neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
došlo až po veľmi dlhej dobe. Predmetný postup považoval za nesprávny v rozpore so zákonom,
nečinnosť okresného súdu za ničím ospravedlniteľnú, keď nevykonával žiadne úkony, ktoré by smerovalik odstráneniu právnej neistoty. Majetkovú škodu vyčíslil ako náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávok v období, ktoré
zbytočneuplynulomedzidoručenímnávrhunazmenuexekútoraarozhodnutímoňom.Majetkovúškodu

v celkovej sume 175 eur špecifikoval ako: 70 eur- správa pohľadávky- pracovné výkony zamestnancov
pomocou informačného systému, 40 eur udržanie a správa informačného systému, 50 eur administrácia
listín a komunikácia s pôvodným súdnym exekútorom a 15 eur administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním.
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si navrhovateľ uplatnil v sume 885,12 eur v konaní 14C

156/2012, za každý mesiac omeškania činnosti exekučného súdu po 55,32 eur, teda 663,88 eur za
rok: 12 mesiacov = 55,32 eur, v konaní 14C 165/2012 sumu 995,76 eur, v konaní 14C 160/2012 sumu
995,76 eur a v konaní 14C 158/2012 sumu 221,28 eur z tých istých dôvodov. Uviedol, že exekučný
súd bol nečinný v konaní 481 dní v konaní 14C 165/2012, v konaní 14C 165/2012 bol nečinný 541
dní, v konaní 14C 160/2012 bol nečinný 541 dní a v konaní 14C 158/2012 bol nečinný 141 dní. Výšku
nemajetkovej ujmy ako primeranú satisfakciu vyčíslil paušálne s poukazom na v žalobných návrhoch

uvedené Nálezy Ústavného súdu SR sp. zn.: III. ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS
118/06-40, III. ÚS 110/04-55, III. ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36, III.
ÚS 301/05-38, v ktorých veciach bolo ústavným súdom sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie
za zbytočné prieťahy v trvaní viac ako jeden rok v sume 15.000 Sk až 20.000 Sk. Súčasne navrhovateľ
žiadal vydať medzitýmny rozsudok v zmysle § 152 ods. 2 veta druhá O.s.p., že odporca je zodpovedný

za škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu, pretože tento
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom proti povinnému v
lehote určenej zákonom. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Súd prvého stupňa uznesením č. k. 14C 156/2012-44 zo dňa 20.5.2013 spojil vecí č. 14C 156/2012,
14C 165/2012, 14C 160/2012 a 14C 158/2012 na spoločné konanie a je vedené pod č. 14C 156/2012.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 11.6.2013.
K námietke premlčania nároku navrhovateľa vznesenej odporcom, uviedol, že podľa ust. § 19 ods. 1, 2
a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia,

ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa právo na náhradu škody
premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým
mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím
podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Navrhovateľovi bolo,

prostredníctvom jeho právneho zástupcu, rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, doručené dňa
8.6.2011 (36 Er 616/2007), dňa 7.5.2012 (37 Er 730/2005), dňa 27.4.2012 (37 Er 293/2005), 10.3.2010
(37 Er 6273/2006), navrhovateľ sa preto mohol o škode a jej výške dozvedieť najskôr dňa v týchto dňoch
a pokiaľ si návrh na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
podal na súd dňa 27. 09. 2012, z čoho vyvodil, že nie je možné konštatovať premlčanie jeho práva a to

s poukazom na ust. § 19 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z..
Po právnej stránke vychádzal z stanovení § 9 ods. 1,2, § 4, § 11 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
platnom do 31.12.2012.
Vyslovil, že navrhovateľ podľa Sprievodného listu k žiadostiam o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo dňa 30.5.2012 (podľa zoznamu uloženom na Okresnom súde Bratislava V v Spr.

3482/2012), podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 30. 5. 2012, svoj nárok uplatnil
spôsobom podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. a tým splnil podmienku predbežného prerokovania
nároku hromadným podaním žiadostí zo dňa 30.5.2012 na Ministerstve spravodlivosti SR ako orgáne
príslušnom podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z. z.. Odporca v šesťmesačnej lehote, t.j. do 30. 11. 2012
nárokom navrhovateľa nevyhovel, čím má preukázané splnenie procesných podmienok na konanie v

zmysle § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. o nárokoch na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatnených
podľa cit. zákona v znení do 31.12.2012. Skutočnosti uvádzané odporcom vo vyjadrení, týkajúce sa
nečinnosti navrhovateľa pri predbežnom prerokovaní jeho nárokov (vzhľadom na právnu úpravu účinnú
do 31.12.2012) nemá za následok, že k predbežnému prerokovaniu nedošlo a žaloby sú podávané
predčasne.

Návrhu navrhovateľa, ktorým žiadal rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom podľa § 152 ods. 2 O.s.p. ako
nedôvodnému, nevyhovel z dôvodu, že pre tento postup súdu nie je potrebné vydanie zvláštneho
rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľ namietol príslušnosť Okresného súdu Bratislava V ako súdu, ktorý by
malbyťvylúčenýzkonaniaarozhodovaniavovecizdôvodu,žetunajšísúdsvojímnesprávnymúradnýmpostupom/nezákonným rozhodnutím v exekučných konaniach spôsobil navrhovateľovi škodu, ktorú
svojim žalobným návrhom navrhovateľ uplatňuje voči štátu, poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v
Bratislave č.k. 3 NcC/137/2012-18 zo dňa 18.10.2012, 6NcC 130/2012-18, 8NcC 135/2012-18 a 8NcC

137/2012-18 nevylúčil sudcov tunajšieho súdu z konania a rozhodovania predmetnej veci, keďže nezistil
dôvody na ich vylúčenie a delegovanie vecí inému súdu. Zamietol procesný návrh navrhovateľa na
prerušenie konania do skončenia konania vedeného na Ústavnom súde SR z dôvodu podanej sťažnosti
navrhovateľom. O odvolaní navrhovateľa rozhodol Krajský súd v Bratislave a uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdil. Uviedol, že navrhovateľ podal opätovne návrh na prerušenie konania a to z rovnakých

dôvodov ako už bolo právoplatne rozhodnuté. Okrem toho ústavný súd v prejednávaných veciach
rozhodol, sťažnosti pre nedostatok právomoci odmietol, t.j. odpadol aj dôvod uvádzaný samotným
navrhovateľom na prerušenie konania.

Súd prvého stupňa prejednal vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p., v neprítomnosti účastníkov konania, vykonal
dokazovanie oboznámením sa s pripojeným spisom 36Er 616/07, 37 Er 730/05, 37 Er 293/05, 37 Er

6273/2006, v ktorom navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup súdu a uplatnil náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, znalecký posudkom č. 1/2014 a ostatným spisovým materiálom vzťahujúcim sa na
vec. Zistil, že navrhovateľ je podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I odd. Sro
vl. č. 23636/B slovenskou právnickou osobou, obchodnou spoločnosťou, ktorej jedným z predmetom
podnikania je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov.

Z pripojených spisov v exekučnom konaní: sp. zn. 36Er 616/07 zistil nasledovné skutočnosti:
Navrhovateľ si uplatnil náhradu škody 175 eur - náklady na správu pohľadávky a nemajetkovú ujmu
vypočítanú z paušálne stanovenej sumy 885,12 eur, t.j za navrhovateľom tvrdenú nečinnosť súdu viac
ako 481 dní z dôvodu, že dňa 21.1.2010 podal, postupom podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok - EP) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení účinnom do 31.5. 2010 exekučnému súdu (Okresnému súdu Bratislava V) návrh na
zmenu exekútora v exekučnom konaní vedenom na základe poverenia číslo: 5105 030028 vydaného
Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 36Er 616/2007 súdnemu exekútorovi JUDr. Ivanovi Lutterovi
so sídlom v Bratislave č. EX 42/2007 dňa 23.2.2007 na vykonanie exekúcie, na návrh navrhovateľa
ako oprávneného doručeného exekútorskému úradu dňa 8.2.2007, proti povinnému: Š.H. U., nar.

XX.X.XXXX na základe exekučného titulu, ktorým je vykonateľné rozhodnutie Stáleho rozhodcovského
súdu v Bratislava č. SR 5988/2006 zo dňa 13.11.2006, ktorým bol povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu
37 100 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 36 860 Sk od 20.8.2006 až do
zaplatenia, zo záväzkového vzťahu zmluvy o úvere č. 1570185 zo dňa 15.6.2006. Súd vyhovel návrhu
oprávneného na zmenu exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa

Krutého so sídlom v Bratislave. Návrh na zmenu exekútora podľa exekučného súdneho spisu bol
tunajšiemu súdu doručený dňa 21.1.2010. Okresný súd Bratislava V o návrhu rozhodol uznesením zo
dňa 17.5.2011 č.k. 36Er/616/2007-17, právoplatným dňom 15.8.2011.
Z pripojeného spisu v exekučnom konaní: sp. zn. 37Er 730/05 súd zistil nasledovné skutočnosti:
Navrhovateľ si uplatnil náhradu škody 175 eur - náklady na správu pohľadávky a nemajetkovú ujmu

vypočítanú z paušálne stanovenej sumy 995,76 eur t.j za navrhovateľom tvrdenú nečinnosť súdu viac
ako 541 dní z dôvodu, že dňa 6.10.2010 podal, postupom podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok - EP) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení účinnom do 31.5 2010 exekučnému súdu (Okresnému súdu Bratislava V) návrh na
zmenu exekútora v exekučnom konaní vedenom na základe poverenia číslo: 5105 005404 vydaného

Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 37Er 730/2005 súdnemu exekútorovi JUDr. Vladimírovi
Sucháčekovi, sídlo Kutlíková 17, Bratislava č. EX 072/05 dňa 3.6.2005 na vykonanie exekúcie, na návrh
navrhovateľa ako oprávneného doručeného exekútorskému úradu dňa 30.5.2005, proti povinnému:
A. B., nar. XX.X.XXXX na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica napísaná pred
notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom č. k. N 964/2005, Nz 8584/2005 zo dňa 26.2.2005, ktorým bol

povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 18 733 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od
29.10.2004 až do zaplatenia , zo záväzkového vzťahu zmluvy o úvere č. 1231164 zo dňa 24.8.2004. Súd
vyhovel návrhu oprávneného na zmenu exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave. Návrh na zmenu exekútora podľa exekučného súdneho
spisu bol tunajšiemu súdu doručený dňa 6.10.2010. Okresný súd Bratislava V o návrhu rozhodol

uznesením zo dňa 29.3.2012 č.k. 37 Er/730/2005-13, právoplatným dňom 7.5.2012.
Z pripojeného spisu v exekučnom konaní sp. zn. 37Er 293/05 súd zistil nasledovné skutočnosti:
Navrhovateľ si uplatnil náhradu škody 175 eur - náklady na správu pohľadávky a nemajetkovú ujmu
vypočítanú z paušálne stanovenej sumy 995,76 eur t.j za navrhovateľom tvrdenú nečinnosť súdu viacako 541 dní z dôvodu, že dňa 6.10.2010 podal, postupom podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995
Z z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok - EP) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom do 31. 5. 2010 exekučnému súdu (Okresnému súdu Bratislava V)

návrh na zmenu exekútora v exekučnom konaní vedenom na základe poverenia číslo: 5105 004608
vydaného Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 37Er 293/2005 súdnemu exekútorovi Mgr. Vladimír
Cipár, sídlo Vazovová 9, Bratislava č. EX 200/2005 dňa 4.3.2005 na vykonanie exekúcie, na návrh
navrhovateľa ako oprávneného doručeného exekútorskému úradu dňa 18.2.2005, proti povinnému: G.
Y., nar. XX.XX.XXXX na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica napísaná pred notárom

JUDr. Jarmilou Kováčovou, č.k. N 3671/04, Nz 77555/04 zo dňa 23.10.2004, ktorým bola povinná
zaplatiťnavrhovateľovisumu12320Skspolusúrokomzomeškaniavovýške0,25%denneod7.7.2004
až do zaplatenia, zo záväzkového vzťahu zmluvy o úvere č. 1440188 zo dňa 29.4.2004. Súd vyhovel
návrhu oprávneného na zmenu exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave. Návrh na zmenu exekútora podľa exekučného súdneho spisu
bol tunajšiemu súdu doručený dňa 6.10.2010. Okresný súd Bratislava V o návrhu rozhodol uznesením

zo dňa 29.3.2012 č.k. 37Er/293/2005-14, právoplatným dňom 28.5.2012.
Z pripojeného spisu v exekučnom konaní: sp. zn. 37Er 6273/2006 súd zistil nasledovné skutočnosti:
Navrhovateľ si uplatnil náhradu škody 175 eur - náklady na správu pohľadávky a nemajetkovú ujmu
vypočítanú z paušálne stanovenej sumy 221,28 eur t.j za navrhovateľom tvrdenú nečinnosť súdu viac
ako 141 dní z dôvodu, že dňa 14.10.2009 podal, postupom podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995

Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok - EP) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom do 31.5.2010 exekučnému súdu (Okresnému súdu Bratislava V)
návrh na zmenu exekútora v exekučnom konaní vedenom na základe poverenia číslo: 5105 020871
vydaného Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 37Er 6273/2006 súdnemu exekútorovi JUDr.
Branislav Plško, sídlo Votrubová 2, Bratislava č. EX 143/06 dňa 12.6.2006 na vykonanie exekúcie, na

návrh navrhovateľa ako oprávneného doručeného exekútorskému úradu dňa 1.6.2006, proti povinnému:
O. Z., nar. XX.X.XXXX na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica spísaná v Bratislave
na Flöglovej ul. č. 8 dňa 12.3.2006, N 593/2006, NZ 9238/2006, NCRLs 9189/2006, ktorým bola povinná
zaplatiť navrhovateľovi sumu 9 780 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne od 6.1.2006
až do zaplatenia, zo záväzkového vzťahu zmluvy o úvere č. 1231559 zo dňa 17.5.2005. Súd vyhovel

návrhu oprávneného na zmenu exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave. Návrh na zmenu exekútora podľa exekučného súdneho spisu
bol súdu doručený dňa 14.10.2009. Okresný súd Bratislava V o návrhu rozhodol uznesením zo dňa
26.2.2010 č. k. 37Er/6273/2006-13, právoplatným dňom 10.3.2010.
Na konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy iniciované navrhovateľom použil hmotnoprávne

ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. v znení v čase zisteného nesprávneho úradného postupu, v
dôsledku ktorého navrhovateľovi podľa jeho tvrdenia vznikla škoda, t.j. znenie platné do 31.12. 2012.
Podľazákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmociaozmene
niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, zodpovednosť podľa tohto zákona sa vzťahuje na
škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa účinnosti zákona, a na škodu spôsobenú

odo dňa účinnosti zákona nesprávnym úradným postupom; zákon nadobudol účinnosť dňom 1. 7. 2004.
Z vykonaného dokazovania mal za preukázaný nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava V
ako orgánu verejnej moci v uvedenom exekučnom konaní v zmysle ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., ku
ktorému došlo tým, že súd v exekučnom konaní na návrh navrhovateľa ako oprávneného, o návrhu na
zmenu súdneho exekútora nerozhodol v primeranej lehote.

Konštatoval, že ustanovenie § 9 zákona zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na
zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok : 1)
nesprávny úradný postup, 2) vznik škody - poškodenému vznikla škoda (majetková ujma vyjadriteľná
v peniazoch) a 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ich
existenciamusíbyťvsúdnomkonaníbezpečnepreukázanáanepostačujelenzáveropravdepodobnosti

splnenia niektorej z nich. Uviedol, že návrhu navrhovateľa nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že tzv.
medzitýmnym rozsudkom súd rozhoduje o základe veci, čím sa rozumie posúdenie všetkých otázok,
ktoré vyplývajú z uplatneného nároku, s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú len výšky nároku. V konaní o
nároku na náhradu škody základ veci zahŕňa posúdenie všetkých podmienok zodpovednosti uvedených
v cit. ustanovení § 9 z. č. 514/2003 Z. z., okrem výšky škody. Medzitýmny rozsudok možno podľa neho

vydať len vtedy, ak sú vyriešené otázky, či vznikla škoda (majetková ujma), či došlo k nesprávnemu
úradnému postupu a či medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody je vzťah príčiny a
následku (príčinná súvislosť).Vyslovil,ženesprávnymúradnýmpostupomjeporušeniepovinnostiurobiťúkonalebovydaťrozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote. (Rozsudok NS ČR č. 28C do 4512/2011 z 25.04.2012). Nesprávny úradný
postupvzmysleust.§9zákonamožnovykladaťakoporušeniepravidielstanovenýchprávnyminormami

pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to i pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci
činnosti rozhodovacej, avšak neodrážajú sa bezprostredne v obsahu vydaného rozhodnutia. Z tohto
hľadiska za nesprávny úradný postup, vedúci k zodpovednosti štátu, je nutné považovať aj nevydanie,
resp. oneskorené vydanie rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami správne vydané v
stanovenej lehote (§ 44 Exekučného poriadku), prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v

spôsobe vedenia konania, to všetko za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej
súvislosti s uvedeným postupom, teda ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.
V predmetných exekučných konaniach považoval za preukázané z pripojených exekučných spisov
súdu porušenie zásady rýchlosti konania a vydania rozhodnutia po zákonnej lehote. Následne ale,
ani z návrhu, ani inými listinnými dôkazmi navrhovateľ podľa neho nepreukázal (ani znaleckým

posudkom) vznik materiálnej škody v konkrétnej žalovanej veci. Navrhovateľ sa obmedzil len na
všeobecnétvrdenievnávrhuanáhraduškodyuplatňovalakoadministratívnenáklady,ktorýchvyčíslenie
vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva
a dôverných informácii nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a
obchodné zmluvy (ako vyplýva z iných vyjadrení navrhovateľa), pričom sa jednalo o veci, v ktorých

bolo vydané platné poverenie súdnemu exekútorovi na vymoženie pohľadávky, exekúcia prebiehala
u povereného exekútora niekoľko rokov a ako sám navrhovateľ v iných žalobách o náhradu škody
uviedol, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by pretransformované do podoby
trov exekúcie. V exekučných spisoch zistil úradným záznamom zapísané osobné zisťovanie stavu
konania na súde zo strany navrhovateľa. Dospel k záveru, že samotný nesprávny úradný postup,

dĺžka konania posudzovaná izolovane, bez spomenutých súvislostí, neoprávňuje k záveru, resp.
vydaniu medzitýmneho rozsudku o splnení len jednej z podmienok zodpovednosti štátu podľa § 9
zákona. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody pri podaní návrhu, ani v
priebehu konania a na nariadených pojednávaniach, neboli podľa neho splnené podmienky pre vydanie
medzitýmneho rozsudku.

Konštatoval, že škodou zákon rozumie ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére
poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu) a je objektívne vyjadriteľná všeobecným
ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
peniazmi. Za skutočnú škodu je treba považovať takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového
stavupoškodenéhooprotistavupredškodnouudalosťouaktorápredstavujemajetkovéhodnoty,ktoréje

trebavynaložiťnauvedeniedopredošléhostavu.Majetkovýstav,ktorýjepritomvýchodiskomnazistenie
existencie škody a na vyčíslenie jej výšky, je tvorený predovšetkým súhrnom hmotných predmetov
(vecí) v určitej hodnote vyjadrenej v peniazoch a iných hodnôt či práv, ak sú oceniteľné peniazmi;
oproti tomu pasíva sa do hodnoty majetkového stavu premietajú negatívne. K zmenšeniu majetkového
stavu dochádza tým, že sa zmenší hodnota aktív (príp. sa zväčší hodnota pasív) takým spôsobom,

že jeho celkové vyjadrenie v peniazoch sa oproti predchádzajúcemu stavu zníži. Z toho je zrejmé, že
porovnávanie hodnôt majetkového stavu pre účely náhrady škody je možné len prevodom na peniaze,
ktoré plnia úlohu všeobecného ekvivalentu. Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
platnom do 31. 12. 2012 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Uviedol, že okrem náhrady škody, tak ako ju
upravuje Občiansky zákonník, neobsahuje zákon č. 514/2003 Z. z. v znení do 31.12.2012, ani žiadny
iný právny predpis Slovenskej republiky, žiadny zvláštny spôsob odškodnenia za prípadný nesprávny
úradný postup spočívajúci v neodôvodnených prieťahoch konania a ani iný platný predpis právneho
poriadku SR nezakladá možnosť odškodnenia, ktoré by nezávisle na majetkovom stave poškodeného

a bez ohľadu na majetkovú ujmu stanovil určitú satisfakciu, ak bolo preukázané porušenie práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Príčinná súvislosť znamená, že medzi protiprávnymúkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť
v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ v prejednávanej veci nepreukázal existenciu

podmienok pre úspešné uplatnenie svojho nároku na náhradu škody, ktorá mu podľa jeho tvrdenia v
žalobe vznikla nesprávnym úradným postupom, ktorý bol v predmetnej veci preukázaný, a to vznik škody
a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, v tomto smere navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno. Uviedol, že z obsahu žaloby síce vyplýva tvrdenie navrhovateľa, že
mu vznikla škoda v príčinnej súvislosti s tým, že súd nerozhodol o zmene súdneho exekútora v

zákonomstanovenejlehote,alenavrhovateľžiadnymspôsobomnepreukázalskutočnosť,žebypôvodný
exekútor (aj napriek navrhovateľom tvrdenej strate dôvery k súdnemu exekútorovi a nutnosti aktívneho
usmerňovania súdneho exekútora navrhovateľom) objektívne nemohol, do rozhodnutia súdu o zmene
súdneho exekútora na návrh oprávneného/navrhovateľa, pokračovať vo vymáhaní pohľadávok. Preto
návrh navrhovateľa na základe vyššie uvedených skutkových zistení a s poukazom na citované právne
predpisyakonepreukázaný zamietol.Otrováchkonaniarozhodolpodľa§142ods.1O.s.p.aodporcovi,

úspešnému v konaní, nepriznal náhradu trov konania s odôvodnením, že mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie dôvodiac tým, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody

doložené listinami tieto preukazujúce, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa podľa neho nemohol
postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, čím mu odňal právo na
konanie pred súdom. Uviedol, že vo svojom návrhu upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená, na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť
a okolnosť že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič

nemení na tom, že v jeho očiach a v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu a
nesprávneaplikovalust.§101ods.2O.s.p.,viedolpojednávanieavovecirozhodolvjehoneprítomnosti.
Z tohto dôvodu tak nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, ktoré vykonal a založil na nich svoje

rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu,
ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Mal za to, že koncepcia spravodlivého súdneho
procesu konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť
nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť
so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa
k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa podľa neho vzťahuje aj na rovnakú oprávnenie voči
dôkazom, ktoré získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, tieto skutočnosti boli známe iba
jednej strane alebo žiadnej z nich. Bol toho názoru, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie

bez zbytočných prieťahov a bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je potrebné skúmať
nielen samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie
doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby
predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ust.§ 114 ods. 3 O.s.p., mal podľa neho
rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namietal, že konečné rozhodnutie

vo veci neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd prvého stupňa rozhodol v rovnakom rozhodnutí aj
o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Namietal aj zamietnutie jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2
písm. c/ O.s.p. a z tohto dôvodu považoval aj meritórne rozhodnutie veci za predčasné majúc za to,
že prebiehalo konanie o tejto prejudiciálnej otázke, ktorou bolo rozhodnutie o porušení jeho práva

na zákonného sudcu a na spravodlivý súdny proces. Poukázal na to, že predložil ako dôkaz vzniku
škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom
Ekonomickej univerzity v Bratislave, a ktorým je podľa neho jednoznačne preukázané, že nesprávny
postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej
výške. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s týmto

znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli ním vynaložené v
súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Namietal, že súd prvého stupňa bol povinný rozhodnúť
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o jeho návrhu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha
konanie o ústavnej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky. V konaní mal tak za preukázanévšetky zákonné podmienky pre vznik jeho nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existenciu
nesprávneho úradného postupu a príčinnú súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa, odvolanie nepodal.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.,
bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny právny záver a svoje

rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Súd prvého stupňa neporušil ani právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v
hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd
prvéhostupňaichnáležitýmspôsobomposúdila vyhodnotil.Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožňuje
s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Keďže v takomto

prípade ich nie je potrebné opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím
námietkam navrhovateľa.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,

je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu (§ 120 ods. 1 O.s.p.). K
splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ s poukazom na ust.
§ 101 ods. 2 O.s.p. namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie

bez jeho prítomnosti resp. jeho právneho zástupcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa
postupoval správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keď na tento postup boli splnené podmienky.
Predmetné ustanovenie predpokladá pre prejednanie veci v neprítomnosti účastníka skutočnosť, že
sa účastník nedostaví na pojednávanie, a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Odvolací
súd zo spisu zistil, že súd prvého stupňa vo veci stanovil termín pojednávania na deň 18.3.2014, ktoré

pojednávanie odročil za účelom rozhodnutia o návrhu navrhovateľa o prerušení konania a po zamietnutí
tohto návrhu na prerušenie konania uznesením zo dňa 1.4.2014 č.k. 14C 156/2014-82, ktoré bolo
potvrdené aj uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.11.2014 č.k. 14Co 251/2014-106, vytýčil
pojednávanie na deň 19.2.2015, na ktoré pojednávanie mal predvolanie doručené právny zástupca
navrhovateľa dňa 14.1.2015 sa odporca dňa 14.1.2015, pričom navrhovateľ bol poučený v zmysle §

120 ods. 4 O.s.p., ktorí neúčasť na pojednávaní ospravedlnili a nežiadali o odročenie pojednávania.
Právny zástupca navrhovateľa sa na pojednávanie, hoci bol riadne a včas predvolaný, nedostavil, o
odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu nepožiadal, Prípadný dôvod na odročenie pojednávania,
ako aj na prerušenie konania preto nebol daný, keďže už v čase doručenia predvolania na nariadené
pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa tiež zrejmé, že jeho ústavná sťažnosť bola

odmietnutá. Vzhľadom na to súd prvého stupňa nepochybil, keď pojednával a rozhodol v neprítomnosti
navrhovateľa (§ 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.).
Odvolací súd dospel tiež k záveru, že ani právo navrhovateľa na kontradiktórne konanie nebolo
porušené. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje
inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,

ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času
na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Táto podmienka
vykonania pojednávania bola splnená. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a
v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný
umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou

občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.
Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie
tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok
neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu
nazačatiekonania,vovyjadreníknemu,mimotýchtoprocesnýchúkonov,vrámciprípravypojednávania

pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné
bremenospočívanaúčastníkovikonaniabezohľadunajehoprocesnépostavenie.Zadôkazmôžuslúžiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a
vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust.§ 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p.
súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez

ústneho pojednávania. V danej veci bolo nariadené pojednávanie, pričom právny zástupca navrhovateľa
bol na toto pojednávanie riadne predvolaný, tento sa nedostavil. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť,
že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd
je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné
úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na

dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.s.p., byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na
pojednávaní súd prvého stupňa riadne oboznámil s obsahom spisu. Pokiaľ teda na pojednávaní vykonal
dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania,
čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
tak týmto jeho postupom nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako
základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť

sakuvšetkýmvykonávanýmdôkazomzodpovedáajpovinnosťsúduumožniťúčastníkovi,abysavyjadril
ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal, a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie
súdu. Tento postup bol zo strany súdu prvého stupňa postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123
O.s.p. dodržaný. Súd prvého stupňa dodržal i zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako
jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2),

ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé
prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením
zásady kontradiktórnosti sporového konania. Dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom zo strany súdu prvého stupňa je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj
ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti,

v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za
nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým
dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti
zbraní, ktorý bol súdom prvého stupňa dodržaný, bola poskytnutá obom účastníkom konania primeraná
možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ súd prvého stupňa v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril

procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k
nim, tak neodňal navrhovateľovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval
judikatúru Ústavného súdu SR a ESĽP. Jeho postupom nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku
každémuzvykonanýchdôkazovvzmyslečl.48ods.2ÚstavySR,kporušeniuzásadpriamostiaústnosti
vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných

ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá Ústavný súd SR a ESĽP. Odvolací
súd navyše v tejto súvislosti poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny
orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7.
mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej

činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny
orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (napr. I. ÚS 86/02). Odvolací súd

sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik ani
výšku majetkovej škody. Paušálne vyčíslenie nákladov na správu a udržateľnosť pohľadávky bez
ďalšieho dôkazom o vzniku a výške škody nie je. Napokon navrhovateľ ich vynaloženie v konkrétnom
prípade rovnako nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v konaní. Napokon neobstojí argument
navrhovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok je podľa odvolacieho

súdu preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu, pre ktoré súd prvého stupňa dospel
k záveru o nedôvodnosti návrhu, rovnako obsahuje ustanovenia právnych prepisov, ktoré aplikoval na
zistený skutkový stav veci a tieto aj správne interpretoval. Súd prvého stupňa teda venoval náležitú
pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností, ale aj vec správne právne posúdil
a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Námietka navrhovateľa, že konečné rozhodnutie vo veci

neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd prvého stupňa rozhodol v rovnakom rozhodnutí aj o zamietnutí
jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie,
nebola dôvodná, nakoľko ušlo pozornosti navrhovateľa vzhľadom na paušálne podávané odvolania, že
o jeho návrhu na prerušenie konania bolo právoplatne rozhodnuté ešte pred vynesením rozhodnutia voveci samej, keď súd prvého stupňa o jeho návrhu na prerušenie konania rozhodnuté dňa 1.4.2014 č.k.
14C 156/2014-82, ktoré bolo potvrdené aj uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.11.2014
č.k. 14Co 251/2014-106. Z jeho návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia

nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom
by navrhovateľ síce mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na ním uvedený
dôvodprezrušeniepojednávanianiejemožnétentodôvodvyhodnotiťakodôležitý,keďžeonestrannosti
súdu už v predmetnom konaní bolo rozhodnuté. uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.
Októbra 2012 č.k. 13NcC 137/2012 o námietke zaujatosti, vznesenej navrhovateľom, a to tak, že sudcov

Okresného súdu Bratislava V vrátane sudkyne O.. S. O. nevylúčil z prejednávania a rozhodovania
tejto veci, návrhu navrhovateľa na prikázanie veci inému súdu nebolo vyhovené. Nie je preto dôvodná
ani námietka navrhovateľa v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Keďže ústavná
sťažnosť navrhovateľa bola už v čase podania návrhu navrhovateľa na prerušenie konania a teda
aj v čase rozhodovania súdu prvého stupňa Ústavným súdom Slovenskej republiky odmietnutá pre
nedostatokprávomociÚstavnéhosúduSRnajejprerokovaniearozhodnutieuznesenímII.ÚS556/2013

zo dňa 30.10.2013, na prerušenie konania nebol dôvod.
So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Napadnutým uznesením zo dňa 11.5.2015 č.k. 156/2012-192 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi

povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 80 Eur za ním podané odvolania v spojených veciach podľa
položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb., o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ včas odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa zrušiť. Namietal, že napadnuté uznesenie nie je odôvodnené, a tiež, že mu bola

uložená poplatková povinnosť, hoci mu vzhľadom na vecné oslobodenie konania od poplatku nevznikla.
Argumentoval tým, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, pričom ako vyplýva z tejto definície, spoplatneniu podlieha len
podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú

odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Zdôraznil, že
podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu, a súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal na to, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a
jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, z čoho

vyvodil, že mu bola v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju
nemal. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007 mal za to, že za súdne
konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zák. č. 71/1992 Zb. sa súdne poplatky nevyberajú, v takomto
prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do
úvahy. Argumentoval tiež, že podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. z úkonov navrhnutých alebo za

konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred
1.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákonč.145/1995Z.z.osprávnychpoplatkochvzneníneskoršíchpredpisov,apretojenutnévsúvislosti
s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.9.2012. Do 30.9.2012 bolo podľa ust. § 4 ods.

l písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a

dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.
Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,

odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012)

z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo
výške 20 eur.
Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa

platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa napadnutým uznesením, ktorým uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny
predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej

súdny poplatok vyrúbil, a súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrúbený aj v správnej výške. Odôvodnenie
napadnutého uznesenia považoval odvolací súd za dostatočné a samotné uznesenie za preskúmateľné,
pretože z neho všetky vyššie uvedené skutočnosti jednoznačne vyplývajú. Ak súd prvého stupňa
rozhodol o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol jeho postup správny.
Odvolacie námietky navrhovateľa preto nepovažoval odvolací súd za dôvodné. V prvom rade považuje

za potrebné poukázať na skutočnosť, že z vyššie citovaných ustanovení zák. č. 71/1992 Zb. a jeho
prílohy nevyplýva, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako tvrdí navrhovateľ
v odvolaní, a zo strany súdu prvého stupňa nedošlo ani k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku. Závery z navrhovateľom v tejto súvislosti citovaného rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 39/2007 nie sú na posudzovanú vec aplikovateľné,

keďžetietosatýkajúsúdnychkonaní,zaktoréniesúvSadzobníkusúdnychpoplatkovuvedenépoplatky,
pričom v posudzovanej veci o takýto prípad nejde. Súdny poplatok pre konanie o návrhu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve v položke č. 7a. Položka
7aSadzobníkasúdnychpoplatkov,ktorýtvoríprílohuzákonač.71/1992Zb.,boladosadzobníkavložená

novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa
1.10.2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z.z. nebolo do 30.9..2012 uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov, od 1.10.2012 je však

spoplatnené. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 4.5.2011„ tak ako
poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z
odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok
vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2
ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa

vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľovi poplatková
povinnosť za podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok
za odvolanie (i s poukazom na § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie
podal pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podal dňa 28.1.2015, z čoho vyplýva, že odvolacie
konanie sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd

prvého stupňa správne, ak napadnutým uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za
odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti,
pričom poplatok vyrúbil aj v správnej výške, nakoľko išlo o spojené veci. Ani námietku navrhovateľa, že
v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, nakoľko k
použitiu analógie zo strany súdu prvého stupňa nedošlo.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.v spojení s
§ 151 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní, nepriznal, pretože si ich
neuplatnil a v odvolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.