Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. jún 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1ObdoV/15/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011200325
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Izakovičová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:2011200325.4

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: BENZ Holíč, s. r. o., v likvidácii, so sídlom
Staničná 785, 908 51 Holíč, IČO: 36 235 601, zastúpeného JUDr. Václavom Sosnom, advokátom, so
sídlom Námestie slobody 2, 909 01 Skalica, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom
Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, o zaplatenie 39 500,76 Eur s príslušenstvom,
vedenom na Krajskom súde v Trnave, pod sp. zn. 19Cb/1/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. marca 2016, č. k. 5Obo/34/2015-513, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a .
II. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd Trnava rozsudkom zo dňa 14. októbra 2011, č. k. 19Cb/1/2011-435, návrh žalobcu na
zaplatenie 39 500,76 Eur zamietol s tým, že uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému na trovách

konania 4 452,38 Eur, a to do troch dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalobca sa v konaní
domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 39 500,76 Eur (1 190 000,-- Sk) s príslušenstvom
ako pohľadávky vzniknutej z bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka.
Žalobca uvedenú pohľadávku nadobudol na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 27.
05. 2005 (č. l. 222 spisu) od pôvodnej žalobkyne Mgr. Z. O., trvale bytom K., narodenej XX. XX.
XXXX, ktorá nadobudla predmetnú pohľadávku od spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ, s. r. o., v likvidácii

(pôvodne ASTRA-KARPATSKÁ, s. r. o.), so sídlom SNP 36, 908 51 Holíč, IČO: 31 446 671 (ďalej
len „spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ“) Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 02. 09. 1997 (č. l. 3
spisu). Argumentácia žalobcu spočívala v tom, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor spoločnosti
ASTRA-KARPATSKÁ plnením bez právneho dôvodu, a to v období odo dňa 25. 05. 1995 do 30. 11.
1995, kedy z jej bežného účtu č. XXXXXXX-XXX/XXXX postupne vykonal inkaso celkovo vo výške 1 190
000,-- Sk, tzn. 39 500,76 Eur. Žalobca v žalobe uviedol, že inkaso bolo vykonané v rozpore so Zmluvou

o bežnom účte bez písomného súhlasu klienta (spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ), ktorého pracovníci
ekonomického úseku sa domnievali, že spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ prevzala záväzky spoločnosti
ASTRA spoločnosť s ručením obmedzeným Tatranská Štrba, so sídlom SNP 79/12, 059 41 Tatranská
Štrba, IČO: 31 652 697 (ďalej len „spoločnosť ASTRA“), a preto neoprávnenosť postupu žalovaného
bola zistená až na základe revízie vykonanej v roku 1997.

2.Súdprvejinštanciepovykonanomdokazovaníasprihliadnutímnaprávnenázorynadriadenýchsúdov
posúdil uplatnený nárok žalobcu ako nárok na náhradu škody, nakoľko existencia písomného súhlasu
(príkazu) majiteľa účtu spoločnosti ASTRA - KARPATSKÁ, ako je to predpokladané v bode 3. Zmluvy
o bežnom účte č. XXXXXXX-XXX/XXXX, podľa ktorého príkazy na disponovanie prostriedkami na účte
dáva klient písomnou formou pobočke, ktorá mu vedie účet, nebola preukázaná a v konečnom dôsledku
žalovaným ani tvrdená. Na druhej strane súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania

mal za preukázané, že Peter Lupták ako konateľ spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ súhlas k odpísaniu
peňažných prostriedkov z bežného účtu tejto spoločnosti žalovanému, hoci iba v ústnej forme, dal.Existencia záväzkov spoločnosti ASTRA voči žalovanému vyplývajúcich z úverových zmlúv, ako aj
existencia obchodno-záväzkových vzťahov medzi žalovaným a spoločnosťami ASTRA a ASTRA-
KARPATSKÁ založených zmluvami o bežnom účte v konaní nevyšla najavo ako sporná. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti a právny názor dovolacieho súdu, súd prvej inštancie skúmal, či sú v danom
prípade splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu podľa ust. § 373
Obchodného zákonníka - porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu, vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi vznikom škody a porušením povinnosti.

3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že jediné porušenie povinnosti žalovaného spočívalo v tom,
že nevyžadoval v zmysle Zmluvy o bežnom účte písomnú formu pokynu na odpísanie finančných
prostriedkov z účtu spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ. Vznik škody, ktorá majiteľovi účtu (spoločnosti
ASTRA-KARPATSKÁ) takýmto spôsobom vznikla, je potom následkom dohody majiteľa účtu so
žalovaným bez existencie priamej príčinnej súvislosti (bezprostredný vzťah príčiny a následku) medzi
porušením povinnosti a vznikom škody, ktorá ako nutná náležitosť vzniku zodpovednosti za škodu

nemôže byť nahradená iba iným prístupom k nakladaniu s finančnými prostriedkami spoločnosti ASTRA-
KARPATSKÁ po zmene v jej vedení. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie skonštatoval, že v
dôsledku absencie jedného zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu bolo potrebné
žalobu v jej zostávajúcej časti - o zaplatenie 39 500,76 Eur ako nedôvodnú zamietnuť (o príslušenstve
bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. marca 2006, č. k. 19Cb/163/1998-304,

v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 4. októbra 2007, č. k. 6Obo/223/2006-343, v spojení
s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. februára 2010, č. k. 1ObdoV/5/2008-375).

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, na odvolanie žalobcu, napadnutým rozsudkom
zo dňa 24. marca 2016, č. k. 5Obo/34/2015-513, rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 14.

októbra 2011, č. k. 19Cb/1/2011-435 potvrdil s tým, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočne, pričom
jeho právny záver, ktorý z neho vyvodil, považoval odvolací súd po vecnej a právnej stránke za správny.
Zároveňmalodvolacísúdzapreukázané,žekbezdôvodnémuobohateniuzostranyžalovanéhonedošlo
a poznamenal, že postup žalovaného nebol spôsobilý spôsobiť žalobcovi škodu. Odvolacie dôvody

uvádzané žalobcom podľa názoru odvolacieho súdu preukázané neboli a nejednalo sa ani o nové
dôvody,ktorébyneboliuvádzanéužvpriebehukonania.Spoukazomnaargumentáciužalobcuuvedenú
v odvolaní odvolací súd uviedol, že sa s ňou súd prvej inštancie vecne správne vysporiadal už vo svojom
rozhodnutí, a preto dané rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2
O. s. p. potvrdil.

5. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodnil ust. § 238 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné aj proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vyslovenéhovtejtoveci.VtejtosúvislostižalobcapoukázalnarozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskej

republiky zo dňa 24. 02. 2010, č. k. 1ObdoV/5/2008-375, v ktorom je uvedené, že pokiaľ banka
inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez písomného súhlasu (príkazu) majiteľa účtu alebo bez splnenia
podmienok určených v zmluve, porušuje tak povinnosti stanovené v ust. § 709 ods. 1 Obchodného
zákonníka s dôsledkom vzniku povinnosti vzniknutú škodu majiteľovi účtu nahradiť podľa ust. § 373
Obchodného zákonníka. Odvolací súd naopak v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalovaný síce

nemalnavykonanieinkasapísomnýpríkaz,anapriektomudospelknázoru,žepostupžalovanéhonebol
spôsobilý spôsobiť žalobcovi škodu a poukázal na dôvody uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie s
prihliadnutím na ust. § 331 Obchodného zákonníka.

6. Vzhľadom na uvedené dovolateľ konštatoval, že podľa jeho názoru sú v danom prípade splnené

zákonné podmienky vyžadované ust. § 238 ods. 2 O. s. p. pre prípustnosť dovolania. Ako dôvody
dovolania žalobca uviedol, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolateľ namietal nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia pre nedostatočné odôvodnenie, ako aj jeho arbitrárnosť. V dovolaní žalobca zdôraznil

nesprávne zistený skutkový stav veci, ktorého dôsledkom je napadnuté rozhodnutie nesprávne.

7. List Petra Luptáka zo dňa 21. 02. 1995 (č. l. 89 spisu) adresovaný žalovanému považuje dovolateľ za
neformálny a neurčitý (ďalej len „list“). Z obsahu tohto listu podľa žalobcu nie je možné vyvodzovať, že bytýmto listom bol urobený akýkoľvek určitý právny úkon a mal by byť dokladom oprávňujúcim žalovaného
k inkasu určitej sumy z bežného účtu právneho predchodcu žalobcu (spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ).
S názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého list naplňuje znaky ust. § 331 Obchodného zákonníka (Ak

dlžník plní svoj záväzok pomocou inej osoby, zodpovedá tak, akoby záväzok plnil sám, ak tento zákon
neustanovuje inak.) dovolateľ nesúhlasí, nakoľko z jeho znenia nevyplýva, že by zo strany niektorej
spoločnosti malo prísť k plneniu za iného. Dovolateľ považuje za nesprávne vyhodnotenú odvolacím
súdom aj svedeckú výpoveď Petra Luptáka, ktorý podľa jeho názoru v zásade uviedol len, že sa už na
nič nepamätá.

8. K vyjadreniu Ing. Kavického o tom, že do začiatku roka 2007 nepochyboval o správnosti postupu
žalovaného, dovolateľ dáva do pozornosti, že tento v čase vykonania predmetných inkás (t. j. v čase od
mája do novembra 1995) vôbec nebol v pracovnom pomere v spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ, ktorú
skutočnosť odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil.

9. Podľa názoru dovolateľa sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí významne odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v danej veci v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 24. 02. 2010, č. k. 1ObdoV/5/2008-375, pričom odvolací súd ani nevysvetlil, prečo nepostupoval
v zmysle právneho názoru dovolacieho súdu, keď v konaní neboli medzičasom vykonané žiadne nové
dôkazy. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by prípadne

mohli vylučovať zodpovednosť žalovanej banky.

10. Žalobca najmä poukázal na nesprávnosť názoru odvolacieho súdu, ktorého opodstatnenosť
absentuje, že žalovaný nespôsobil žalobcovi (resp. jeho právnemu predchodcovi - spoločnosti ASTRA-
KARPATSKÁ) škodu napriek tomu, že sa dopustil porušenia zmluvnej povinnosti. Dovolateľ považuje

vznikškody,porušeniepovinnosti,akoajpríčinnúsúvislosťmedzivznikomškodyaporušenímpovinnosti
za nesporné. Vzhľadom na uvedené sa dovolateľ domnieva, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. Domnienku odvolacieho súdu, že spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ vedome plnila za iného, teda

za spoločnosť ASTRA hodnotí ako neopodstatnenú, nakoľko spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ nedala
aktívne a preukázateľne príkaz na vykonanie úhrady z jej účtu v prospech tretej osoby. Z uvedeného
dôvodu žalobca trvá na tom, že žalovaný zneužil svoje postavenie a uskutočnil svojvoľné a neoprávnené
inkaso, ktoré bolo v priamom rozpore s výslovným zákazom inkasa uvedenom v Zmluve o zriadení
bežného účtu, nakoľko absentoval výslovný písomný príkaz spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ. Odvolací

súd na uvedené skutočnosti podľa žalobcu neprihliadal. Dovolateľ sa snažil upriamiť pozornosť na to, že
v prospech tretej osoby nikdy neplnila spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ, ale žalovaný. V závere žalobca
ešte poznamenal, že ak peňažný ústav bez príkazu majiteľa účtu vykoná inkaso z tohto účtu a takto
získané prostriedky peňažný ústav použije na uspokojenie svojej pohľadávky voči tretej osobe, nemôže
sa na strane majiteľa účtu jednať o plnenie za iného v zmysle ust. § 454 OZ. Dôraz žalobca kládol

aj na nepravdivosť tvrdení žalovaného, že spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ mala u neho úver, a teda
finančné záväzky.

12. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý dovolanie považuje za neprípustné a nesúhlasí s
dôvodmi v ňom uvedenými. Žalovaný trvá na svojich doterajších vyjadreniach v priebehu konania a v

plnom rozsahu sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ako aj s napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu. Existenciu súhlasu majiteľa účtu (spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ) s vykonanými
inkasami, žalovaný preukazuje svedeckou výpoveďou svojej zamestnankyne T. B., vyjadrením pána
Ing. B. C., ako aj skutočnosťou, že vykonávanie predmetných inkás v priebehu 7 mesiacov zo strany
spoločnosti ASTRA - KARPATSKÁ namietané nebolo. Okrem iného žalovaný poukázal na to, že v

rozhodnom čase neexistoval právny predpis, z ktorého by vyplývala povinnosť vydania príkazu na
uskutočňovanie inkasa v písomnej forme. Žalovaný zdôraznil, že medzi ním a spoločnosťou ASTRA
bola uzavretá v ústnej forme zmluva o inkase, ktorou spoločnosťou ASTRA dala žalovanému príkaz,
aby zabezpečil prijatie určitej sumy peňažných prostriedkov od spoločnosti ASTRA - KARPATSKÁ a
pripísal ich v prospech úveru č. 95120-0, pričom spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ dala žalovanému

súhlas s inkasom. Ďalej žalovaný doplnil, že sa bezdôvodne neobohatil, nakoľko u neho nedošlo k
rozmnoženiu aktív alebo k zníženiu pasív. V úverovej zmluve zo dňa 13. 09. 1993 (ďalej len „úverová
zmluva“), ktorou bol žalovaným poskytnutý úver č. 95120-0 (č. l. 57 spisu), síce bola v záhlaví uvedená
spoločnosť ASTRA v postavení dlžníka, avšak pri podpise dlžníka sa nachádzal podpis konateľa PetraLuptáka a zároveň pečiatka spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ, pričom z listu vyplýva, že rovnaký konateľ
v oboch spoločnostiach Peter Lupták žiadal, aby bola vo všetkých zmluvách uvedená spoločnosť
ASTRA-KARPATSKÁ. Žalovaný zastáva názor, že z uvedeného, ako aj z písomnej žiadosti spoločnosti

ASTRA - KARPATSKÁ o predĺženie splatnosti úveru č. 95120-0, vyplýva jednoznačná snaha konateľa
o dosiahnutie stavu, kedy spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ je dlžníkom z úverovej zmluvy. Vzhľadom
na uvedené žalovaný považuje predmetný list ako písomný a jasný prejav vôle spoločnosti ASTRA-
KARPATSKÁ vstúpiť do záväzkov spoločnosti ASTRA.

13. V prípade, ak by práve táto spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ vystupovala ako úverový dlžník z
predmetnej úverovej zmluvy, ďalším dôvodom svedčiacim o oprávnenosti na odpisovanie peňažných
prostriedkov z účtu č. XXXXXXX-XXX/XXXX bolo znenie bodu 5 Zmluvy o bežnom účte č. XXXXXXX-
XXX/XXXX, v zmysle ktorého je „sporiteľňa oprávnená aj bez príkazu (resp. súhlasu) klienta účtovať si
svoje pohľadávky (vyrovnanie splatných úverov)".

14. Žalovaný zdôraznil, že okrem toho, že sa odpísanie jednotlivých finančných čiastok uskutočnilo
so súhlasom a v súlade s pokynom majiteľa účtu, žalovaný v zmysle Zmluvy obežnom účte č.
XXXXXXX-XXX/XXXX zasielal priebežne výpisy z účtu s informáciou a potvrdením o vykonaných
platbách. Na základe uvedeného sa podľa žalovaného možno dôvodne domnievať, že spoločnosť
ASTRA-KARPATSKÁ o vykonaní inkás vedela prostredníctvom svojho konateľa, ako aj svojich

zamestnancov, ktorí uskutočňovali vedenie účtovníctva. Na doplnenie žalovaný uviedol, že zo žiadneho
žalobcompredloženéhodôkazunevyplýva,žebyodpisovaniepeňažnýchprostriedkovžalovanýmzúčtu
spoločnosti ASTRA -KARPATSKÁ bolo realizované bez súhlasu majiteľa účtu a porušením povinností
zo zmluvy uzatvorenej medzi majiteľom účtu a žalovaným.

15. Podľa názoru žalovaného vyjadrenie pána Kavického má pre dané konanie význam, a to bez ohľadu
na skutočnosť, že v čase vykonávania inkás nebol v spoločnosti ASTRA - KARPATSKÁ v pracovnom
pomere, nakoľko z neho vyplýva, že všetci predstavitelia spoločnosti pôsobiaci v spoločnosti ASTRA -
KARPATSKÁ v čase vykonávania platieb mali možnosť a právomoc takéto platby schváliť, pričom boli
uzrozumení s tým, že inkasovanie platieb na úver spoločnosti ASTRA bolo oprávnené. Oprávnenosť

týchto platieb nikdy nebola z ich strany namietaná, naopak s odvolaním sa na výpoveď zamestnankyne
pani Jakešovej k odpisovaniu platieb dochádzalo vedome, vždy po súhlase konateľa spoločnosti Petra
Luptáka.

16. V závere žalovaný zdôraznil, že porušil povinnosť iba v tom, že súhlas na inkaso nebol daný v

písomnej forme, tzn., že banka neporušila svoju povinnosť v tom smere, že by súhlas obstaraný nebol
- naopak súhlas na inkaso zo strany majiteľa účtu udelený bol, avšak nie v písomnej forme. Pričom
samotný nedostatok formy súhlasu s inkasom nebol spôsobilý privodiť a spôsobiť majiteľovi účtu škodu
(v zmysle ust. § 10 vyhlášky Národnej banky Slovenska č. 275/1994 Z. z. o zásadách platobného styku
medzi bankami dokonca súhlas nie je obligatórne písomný). Z uvedeného je potom podľa žalovaného

zrejmé, že neexistuje príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti mať súhlas s inkasom v písomnej
forme a škodou, ktorá majiteľovi účtu vznikla odpisom.

17. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj ako „dovolací súd“) [(ust. § 35 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], po zistení, že dovolanie podal včas

žalobca zastúpený v súlade s ust. § 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust.
§ 443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, pretože
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (ust. § 447 písm. c/ C. s. p.).

18. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č.

99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), dovolací súd
postupoval v zmysle ust. § 470 ods. 2 C. s. p. (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v
konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované) a prípustnosť dovolania
posudzoval v zmysle ust. § 236, § 237 ods. 1 a ust. § 238 O. s. p.

19. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu.
Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním
možnonapadnúťprávoplatnérozhodnutieodvolaciehosúdulenvprípadoch,vktorýchhopripúšťazákon
(§ 236 ods. 1 O. s. p.).20. Podľa ust. § 237 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vtedy, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

21. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ust. § 237 ods. 1 O. s.
p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa ust. § 241 ods.
1 O. s. p. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád,
zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje
rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.

22. Dovolací súd ďalej skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 ods. 1 O. s. p.
Žalovaný procesné vady konania v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietal, pričom
existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.

23. So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá
možnosť pred ním konať (ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), pričom treba zdôrazniť, že prípustnosť
dovolania v zmysle ust. § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z

uvedených procesných vád; určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

24. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti konať pred
súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred
súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo

svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti
konaťpredsúdomjepotrebnévovšeobecnostirozumieťtakýpostupsúdu,ktorýznemožňujeúčastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

25. Právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej dohovor) a čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II ÚS 383/06).

26. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu.

27. Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija c. Španielsko zo

dňa 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko zo dňa 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko zo dňa 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko zo dňa
19. februára 1998).

28. Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP stabilne judikuje,

že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú
odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
zastáva názor, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a
rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť

analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu.

29. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda

aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

30. Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

31. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma
sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (ust. § 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na

tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS
78/05).

32. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení,
a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné.

33. Dovolací súd preskúmal dodržanie ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia
súdu prvej inštancie, nakoľko odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil a v súlade s ustanovením § 219 ods.

1 O. s. p. v podrobnostiach poukázal na jeho odôvodnenie, čím sa skutkové zistenia a právne závery
súdu prvej inštancie obsiahnuté v jeho odôvodnení, stali imanentnou súčasťou rozhodnutia odvolacieho
súdu.

34. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia

rozhodnutia. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí
prijal záver, podľa ktorého list konateľa spoločností ASTRA, s. r. o., Tatranská Štrba a ASTRA-
KARPATSKÁ, s. r. o., Skalica, z 21. februára 1995 naplňuje znaky ustanovenia § 331 Obchodného

zákonníka a dohoda medzi dlžníkom a inej osoby, pomocou ktorej dlžník plní svoj záväzok nemusí mať
písomnú formu, a tento zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

35. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a
právne závery súdu prvej inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a
že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (ust. § 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalovaného.

36. Dovolací súd preto dospel k záveru, že v konaní nedošlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred
súdom v zmysle ust. § 237 ods. písm. f/ O. s. p.

37. Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov

odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený, resp. v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a tiež v prípade,
ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.38. Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je

prípustné, ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa ust. § 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z
ust. § 238 ods. 1 O. s. p. ani z ust. § 238 ods. 3 O. s. p.

39. Žalobca odôvodnil prípustnosť dovolania tým, že sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ust. § 238 ods. 2 O. s. p.), a to konkrétne v tom, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 24. 02. 2010, č. k. 1ObdoV/5/2008-375 uviedol,
že „Ak banka inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez písomného súhlasu (príkazu) majiteľa účtu alebo
splnení podmienok určených v zmluve, porušuje povinnosti stanovené v ust. § 709 ods. 1 Obchodného
zákonníka. ... Ak postupom banky, ktorý je porušením jej povinností, vznikla majiteľovi majetková ujma,
spočívajúca v zmenšení stavu peňažných prostriedkov na jeho účte (škoda), je banka povinná mu podľa

§ 373 Obch. zákonníka škodu nahradiť.“

40. So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že sa odvolací súd bez opodstatnenia odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ust. § 238 ods. 2 O. s. p.).

41. Zo spisu je zrejmé, že dovolací súd „v tejto veci“ už rozhodoval, avšak v rozhodnutí č. k.
1ObdoV/5/2008-375, na ktoré dovolateľ poukazuje, sa dovolací súd primárne zaoberal premlčaním
žalobcovho nároku a uviedol, že „k prvému (najstaršiemu) prípadu inkasa došlo podľa žaloby 25. mája
1995.Štvorročnápremlčacialehotanauplatnenieprávauplynula25.mája1999.Žalobabolapodaná20.

mája 1998, teda pred uplynutím uvedenej lehoty, preto nemohlo dôjsť k premlčaniu práva“. Z uvedeného
je zrejmé, že dovolací súd vyslovil, v rozhodnutí (sp. zn. 1 ObdoV/5/2008) záväzný právny názor
týkajúci sa otázky premlčania uplatneného práva, ktoré právo bolo aj predmetom predchádzajúceho
rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 4. októbra 2007, č. k. 6Obo/223/2006, v ktorom rozhodnutí sa
odvolací súd nestotožnil s názorom prvostupňového súdu v otázke počiatku plynutia premlčacej doby

a z tohto dôvodu rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol (v časti uplatnenej istiny).
V ďalšom konaní súdy tento vyslovený právny názor dovolacieho súdu rešpektovali. Taktiež v súvislosti
s posúdením plynutia premlčacej doby dovolací súd vyslovil, že: „Podľa názoru dovolacieho súdu
právo majiteľa účtu na zaplatenie neoprávnene inkasovaných peňažných prostriedkov, nie je právom
na vydanie bezdôvodného obohatenia. V rámci zodpovednosti za neoprávnený prospech nemožno

riešiť prípad, keď povinnosť plniť je daná na základe osobitného ustanovenia zákona alebo inej právnej
povinnosti.“ V ďalšom skonštatoval, za akých okolností môže dôjsť k porušeniu povinnosti zo strany
bankyavprípade,akvznikne škoda,jebankapovinnátútonahradiť.Inýmislovami,dovolacísúdvyslovil
návod na ďalší postup súdov, ktoré v konaní budú musieť skúmať, či došlo k porušeniu povinnosti zo
zákona alebo zmluvy a následne skúmať, či došlo k vzniku škody s príčinnou súvislosťou k porušeniu

povinnosti. Tomuto zodpovedá aj formulácia odôvodnenia dovolacieho súdu „ak banka inkasuje z
účtu peňažné prostriedky bez písomného súhlasu ...., ak postupom banky, ktorý je porušením jej
povinností,vzniklamajiteľovimajetkováujma,spočívajúcavzmenšenístavu.....“Úmyslomodôvodnenia
uvedenej časti rozhodnutia bolo, aby súd prvej inštancie, resp. odvolací súd preskúmal všetky atribúty
zodpovednosti za škodu. Súdy nižších stupňov v ďalšom konaní, na ktoré im bola vec vrátená, závery

dovolacieho súdu rešpektovali (posudzovali nepremlčané právo na náhradu škody a skúmali podmienky
vzniku nároku na náhradu škody inkasovaných peňažných prostriedkov z účtu jeho majiteľa), odstránili
dovolacím súdom vyčítané nedostatky a v neskoršom rozhodnutí sa nedopustili opakovane vady,
ktorá sa im v zrušujúcich rozhodnutiach vytýkala (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), (Nález ÚS SR
sp. zn. II. ÚS 18/2005 z 8. júna 2005, Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 186/2008 z 4. novembra 2010,

rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/104/2001). Neobstojí teda námietka, že sa súdy nižších stupňov
dopustili nerešpektovania právneho názoru dovolacieho súdu, vyslovený v jeho rozsudku z 24. februára
2010, č. k. 1ObdoV/5/2008-375.

42. Vzhľadom na uvedené dovolanie podľa ust. § 238 ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.

43. Námietky žalovaného, ktorými vytýka súdu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a nesprávne právne
posúdenie veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., však sami osebe prípustnosť dovolanianezakladajú. Skutočnosť, že by v konaní došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci zo strany
odvolacieho súdu, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však
dôvodom jeho prípustnosti podľa ust. § 236 a nasl. O. s. p.

44. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomyl
súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne

interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vadách konania podľa ust. § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali, alebo či zo
správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy,
keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

45. So zreteľom na vyššie uvedené preto dovolací súd dovolanie žalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu podľa ust. § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesne neprípustné odmietol bez toho, aby sa mohol
zaoberať dôvodnosťou dovolania.

46. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (ust. § 451
ods. 3 veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (ust.
§ 262 ods. 2 C. s. p.).

47. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 5:0 (ust. § 3

ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.