Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. december 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/19/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115207903
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8115207903.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Mareka Kohúta
a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5,
Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: Tomáš Kušnír, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti
žalovaným: 1/ T. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, T.Š., 2/ Y. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, T.,
3/ R. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, J., o zaplatenie 2.038,41 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9C/134/2015-66 zo dňa 29.10.2015, takto

r o z h o d o l :

Ruší rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu. Ďalej vyslovil, že žalobca
nemá právo na náhradu trov konania a žalovaným náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch tohto
rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal proti žalovaným zaplatenia sumy

2.038,41 eur s príslušenstvom spočívajúcom v úroku z omeškania. V žalobe uviedol, že pohľadávku,
ktorú v konaní uplatňuje, nadobudol na základe postúpenia od postupcu Slovenská sporiteľňa dňa
27.06.2013. Malo ísť o pohľadávku zo zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 10.10.2005 medzi Slovenskou
sporiteľňou ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi. Vzhľadom na to, že žalovaní úver riadne
nesplácali, žalobca ako právny nástupca pôvodného veriteľa si uplatňuje nárok na vrátenie dlžnej sumy.
Žalovaní v 1. a 2. rade sa k žalobe nevyjadrili. Žalovaný v 3. rade ako ručiteľ uviedol, že primárne by

dlh mali splácať žalovaní v 1. a 2 rade.

2. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého dňa 10.10.2005 bola
medzi Slovenskou sporiteľňou ako veriteľom a žalovanými v 1. a 2. rade ako dlžníkmi uzatvorená
zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkom úver vo výške 100.000,- Sk,
ktorý mal byť splácaný mesačnými splátkami vo výške 1.513,- Sk od 20.11.2005, pričom konečná

splatnosť úveru bola stanovená na deň 20.09.2015. Žalovaný v 3. rade sa zaručil za splnenie záväzku
žalovaných v 1. a 2 rade. Pohľadávka z predmetného úveru bola na základe zmluvy zo dňa 27.06.2013
o postúpení pohľadávok postúpená zo Slovenskej sporiteľne na žalobcu. Žalobca súdu predložil list zo
dňa 27.04.2011 adresovaný žalovanému v 1. rade s názvom „Výzva,“ ktorým tomuto oznamoval, že je v
omeškaní ku dňu 31.03.2011 so zaplatením sumy 178,36 eur. Z dôvodu obdobnosti prejednávanej veci
s inými vecami vedenými na Okresnom súde Prešov a vzhľadom na námietky vedľajšieho účastníka

vyzval súd žalobcu ako aj Slovenskú sporiteľňu, aby súdu preukázali doručenie výzvy v zmysle § 92 ods.
8 Zákona o bankách žalovanému. Súd považoval za dôležité, že doručenie, resp. zaslanie tohto listu
žalovaným, resp. žalovanému v 1. rade preukázané nebolo. V prejednávanej veci tak súd musel prvotne
riešiť, či žalobca je vo veci aktívne vecne legitimovaný, a či teda na základe postúpenia platne nadobudol
pohľadávku, ktorú uplatňuje v súdnom konaní. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách,
ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako

90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávkuzodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len postupník), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo

pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže

postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
Ďalej súd citoval ust. § 524 ods. 1, ust. § 526 ods. 1, 2 OZ s tým, že v súvislostí s postúpením pohľadávky
sa zvykne postupník odvolávať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo210/01 publikované v
periodiku Zo súdnej praxe pod č. 66/2003, ktorého právna veta znie: „Relevantné oznámenie postupcu
dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie

postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku
skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.“ V tejto súvislosti procesný súd uviedol, že Najvyšší
súd SR v novšom rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/76/2007, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu pod č. 46/2009 uviedol, že: „ Z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť,
že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto

postúpenie dlžníkovi oznámil postupca, ale dlžník by mohol namietať platnosť zmluvy o postúpení
pohľadávky, ak by postúpenie pohľadávky postupca dlžníkovi síce neoznámil, avšak postupník by
postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukázal. Na takéto rozlišovanie v postavení dlžníka nemožno
nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia, ak postúpenie
pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy

o postúpení. Z uvedeného ustanovenia však nemožno činiť záver, že dlžník sa v takomto prípade
nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie; to by mohol len
vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník.“ V ustanovení § 526
a ani na inom mieste Občiansky zákonník nerozlišuje takéto dve postavenia dlžníka z hľadiska jeho
možnosti namietať neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Najvyšší súd ďalej uviedol, že v spore

o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. o jej splnenie, kedy postúpená pohľadávka nie
je ešte uhradená, je však súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú
za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ak vyjdú v konaní najavo. Absolútna neplatnosť
právneho úkonu znamená, že priamo zo zákona a od počiatku sa na dotknutý právny úkon hľadí, ako
keby nebol urobený. Odlišný prístup by znamenal obchádzanie ustanovení o absolútnej neplatnosti

právnych úkonov. Súd mal za to, že výzva, ktorá je uvedená v § 92 ods. 8 Zákona o bankách vo vete
prvej, nie je právnym úkonom. Znamená to toľko, že platnosti alebo neplatnosti tejto výzvy sa nemožno
domáhať v konaní pred súdom. Ide o tzv. faktický úkon, ktorý je však nevyhnutnou podmienkou možnosti
ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany banky. V prípade, ak tento faktický
úkon vykonaný nebol, neplatným bude následný právny úkon. Podľa § 45 ods.1 Občianskeho zákonníka

prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Analogicky uvedené ustanovenie
treba využiť aj pri doručovaní faktického úkonu banky, pre ktorý je stanovená písomná forma, a ktorý
môžemaťprávnurelevanciupreposúdenienáslednejplatnostialeboneplatnostipostúpeniapohľadávky
bankou iba v prípade, ak sa dostane do dispozičnej sféry dlžníka, ktorému bol zasielaný. V danom
prípade preukázanie doručenia písomnosti, z ktorej žalobca odvodzuje pre seba priaznivé účinky je

práve na tomto žalobcovi. Žalobca však nepreukázal, že by sa takáto listina do dispozičnej sféry dlžníka
dostala (bez ohľadu na to, či sa s touto výzvou oboznámil, alebo nie), a preto súd musí vychádzať
z toho, že nebola splnená podmienka nevyhnutná pre platnosť postúpenia pohľadávky bankou. Na
základe uvedeného súd konštatoval, že v prejednávanej veci žalobca žalobou uplatnenú pohľadávku
nenadobudol, a nie je teda na jej uplatňovanie v súdnom konaní aktívne vecne legitimovaný. Na základe

uvedeného musel súd žalobu bez ďalšieho zamietnuť. Na tomto závere nič nemení ani zvyčajné
odvolávanie sa žalobcu na bod 10.3. Všeobecných obchodných podmienok - pri doručovaní písomnosti
v poštovom styku sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po jej odoslaní ..., nakoľko
žalobca nepreukázal ani odoslanie „Výzvy“. Pokiaľ ide o názor žalobcu, že účelom § 92 ods. 8 Zákona
o bankách nie je obmedzenie možnosti postúpiť bankovú pohľadávku, ale prelomenie bankového

tajomstva, ide o názor prezentovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015. S uvedeným názorom sa
procesný súd nestotožnil, ale naopak mal za to, že postúpením bankovej pohľadávky dochádza aj k
prelomeniu bankového tajomstva, a preto musia byť na platné postúpenie splnené podmienky uvedené v
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách. Takto chápe toto ustanovenie aj Národná banka SR (napr. stanovisko zn.ODB-8651/2014 zo dňa 20.08.2014 zaslané OS Prešov). Pokiaľ sa týka náhrady trov konania, žalobca
v konaní bol neúspešný, právo na jej náhradu nemá (§ 142 ods.1 Os.p.) a žalovaným súd túto náhradu
nepriznal pre nedostatok návrhu z ich strany (§ 151 ods.1 O.s.p.).

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol tento zmeniť a jeho návrhu
vyhovieť, prípadne ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil náhradu trov
konania. Odvolanie podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia
skutkového stavu. Žalobca zastával názor, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s

jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava
výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale
iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa
dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva
a neobmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v
predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca v tejto

súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.4.2014 sp. zn. 19C/34/2012,
rozhodnutie Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.10.2015 sp. zn. 8C/67/2013 s tým, že porušenie
povinnosti vyplývajúce z § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov
nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže
norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov

nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale
administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona č.
483/2001Z.z.obankáchvzneníneskoršíchpredpisov.Inakpovedanéporušenieadministratívnoprávnej
povinnosti v súvislosti s uzavieraním zmluvy o postúpení pohľadávky alebo plnením zo zmluvy -
postúpením pohľadávky nezakladá neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky alebo to, že by nedošlo

k platnému plneniu zo zmluvy spočívajúcemu v postúpení pohľadávky. Takéto protiprávne konanie zo
strany banky zakladá výlučne zodpovednosť banky podľa § 50 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
v znení neskorších predpisov. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že oznámenie postupcu
žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti
žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej

pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku
skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 11.6.2003 sp. zn. 4Obo/210/01 a uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013.

4. Žalovaní v 1. a 2. rade vo svojom vyjadrení na odvolanie žalobcu navrhli potvrdiť rozsudok súdu

prvého stupňa.

5. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku a to s ohľadom na ust. § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto
dátumom, preto mu vzniklo právo na prejednanie odvolania podľa doterajších právnych predpisov. So
zreteľom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty odvolací súd prejednal odvolanie
žalobcu podľa právnych predpisov účinných v čase, kedy odvolanie bolo podané. Ďalej zdôrazňuje, že
v podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti.

Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl.
I ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj
zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval
na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný
spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis

nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho
predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva
už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie nadobudnuté v minulosti.

6. Na základe týchto dôvodov odvolací súd prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k

záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.7. Súd prvej inštancie žalobe nevyhovel z toho dôvodu, že došlo k neplatnému postúpeniu pohľadávky
na žalobcu, a teda nie je vo veci aktívne legitimovaný. K tomuto záveru súd prvej inštancie dospel z toho
dôvodu, že žalobca nevedel preukázať výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

8. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje na Všeobecné obchodné podmienky pripojené v
spise a na bod 19.16., podľa ktorého klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek
postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené
alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či

banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči klientovi na
tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Súčasne s poukazom na ust.
§ 89 ods. 1 Zákona o bankách je takáto dohoda medzi bankou a žalovanými možná v súlade so
zákonom. Podľa § 89 ods. 1 Zákona o bankách banka a pobočka zahraničnej banky pri vykonávaní
bankových činností na území Slovenskej republiky uzatvárajú a vykonávajú obchody so svojimi klientmi
na zmluvnom základe v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Klient má právo na uzavretie

zmluvy o obchode v slovenskom jazyku, ako aj na poskytovanie informácií od banky a pobočky
zahraničnej banky, na predkladanie podaní banky a pobočky zahraničnej banky a na uskutočňovanie
inej komunikácie s bankou a pobočkou zahraničnej banky v slovenskom jazyku; tým nie je dotknutá
možnosť súbežného používania iných jazykov, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo ak sa na tom
banka alebo pobočka zahraničnej banky so svojim klientom písomne dohodnú, pričom klient má právo

vybrať si rozhodujúci jazyk pre znenie zmluvy, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Banka alebo
pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov
odchýlne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje
aleboakzpovahyustanovenínevyplýva,žesaodnichnemožnoodchýliť.Takátozmluvamusímaťformu
a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka alebo pobočka zahraničnej

banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu
najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovanie a ochranu podľa § 42 ods. 1. Ďalej odvolací súd
poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu ČR II. ÚS 87/04, v ktorom sa konštatuje, že záver, že určitý
právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom alebo pre to, že zákon obchádza, sa musí opierať
o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia, nestačí vystačiť len s gramatickým výkladom.

Významnú úlohu tu zohráva predovšetkým výklad teologický. Je pritom nutné sa vždy pýtať na účel
zákonného príkazu, či zákazu. Ústavný súd zdôraznil, že v súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor
so zákonom má automaticky za následok neplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v
súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu, ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych
vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady pacta sunt servanda (zmluvy

sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené,
preto každý zákonný zásah do tejto sféry je treba vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je
nutné vykladať ustanovenie o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie
extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny, podľa ktorého pri používaní ustanovenia
o medziach základných práv a slobôd musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia

nesmú byť zneužívané iným účelom, než pre ktoré boli stanovené. Podobne Ústavný súd ČR II. ÚS
165/2011 sa zaoberal otázkou dobrej viery a právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv pochopiteľne
lentých,ktorébolinadobudnutévdobrejviere,kedydobrávieravystupujeakokorektívvšeobecneplatný
pre občianske právo. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje práve na túto dobrú vieru pri nadobúdaní
právzozmluvyopostúpenípohľadávky,ktorúvtomtokonaníbolotrebaskúmať.VrozhodnutíÚstavného

súdu SR I. ÚS 242/2007 sa zdôrazňuje, že základným princípom výkladu zmluvy je priorita výkladu,
ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú
možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha
súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má
byť teda výnimkou a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho

štátu vyplývajúcimi z čl. I. Ústavy SR, ak je taká prax, že všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu
uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúci.

9. So zreteľom na tieto dôvody odvolací súd musel podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušiť rozsudok
súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

10. Súd prvej inštancie v ďalšom postupe bude vychádzať z právneho názoru odvolacieho súdu
uvedeného vyššie s tým, že na základe navrhnutého vykonaného dokazovania potom vo veci znova
rozhodne.11. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).