Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. júl 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/16/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209204937
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2209204937.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudkýň:
JUDr. Eva Barcajová a JUDr. Katarína Slováčeková, v právnej veci žalobcov: 1/ I. M., bytom E. H. XX,
2/ L. M., bytom R., R. K. XXX/XX, 3/ I. M., bytom E. H. XX, proti žalovaným: 1/ R. J., bytom P., T. P.
XXXX/XX, zastúpený advokátkou: JUDr. Ľubica Bičianová, AK so sídlom Záhradnícka 16/II, Komárno,
2/ ADOS-M&G, s.r.o. so sídlom Svodín, Škovránkova 941/60, IČO: 36 550 256, o náhradu škody, o

odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 30. septembra 2016,
č.k. 4C/81/2009-517 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti r u š í a vec mu v r a
c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť

spoločne a nerozdielne žalobcom 1/ až 3/ sumu 10.010,59 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo výroku II. žalobu voči žalovaným 1/ a 2/ zamietol a vo výroku III. rozhodol, že o výške náhrady trov
konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 420 ods. 1, § 427 ods. 1 OZ, § 262
CSP.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaný 1/ ako vodič motorového vozidla a žalovaný
2/ ako prevádzkovateľ motorového vozidla sa dopustili protiprávneho konania tým, že žalovaný 1/ ako
vodič dňa 30.11.2006 zapríčinil dopravnú nehodu, a poškodený I. M. v dôsledku zrážky utrpel zranenia,
ktorým dňa XX.XX.XXXX podľahol. Ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu - existencia škody
je daná tým, že po smrti neb. I. M. tento už nemal pravidelný príjem a nemohol zabezpečiť do budúcna

ďalšiu svoju vyživovaciu povinnosť voči pozostalej manželke a vtedy ešte nezaopatreným deťom, teda
žalobcom v 1/ až 3/. Táto jeho vyživovacia povinnosť vyplýva z ust. § 62 a § 71 odsek 1 Zákona o
rodine. Škoda vznikla v dôsledku úmrtia neb. I. M.. Škoda predstavuje rozdiel medzi mzdou neb. I.
M. a poskytnutým plnením zo strany sociálnej poisťovne, tak ako to vyplýva zo znaleckého posudku
znalca Ing. Jakuba Kintlera PhD. Výpočet rozdielu medzi mzdou neb. I. M. a vyplatenými dávkami titulom
sirotského a vdovského dôchodku vo výške 10.010,59 Eur znalec uskutočnil na základe porovnania

mzdy na výplatu (čistý príjem) a príjmu pozostalých, ktorý mali mesačne k dispozícii ako platbu zo
sociálnej poisťovne. Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou je daná tým,
že neb. I. M. pri dopravnej nehode, ktorú jednoznačne zavinil žalovaný v 1/ ako vodič nákladného
motorového vozidla v dôsledku zrážky utrpel zranenia, ktorým dňa X.XX.XXXX podľahol. Porušenie
právnej povinnosti bolo žalovaným 1/ preukázané rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.
2T/36/2008 zo dňa 14.05.2008. Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou je daná

tým, že v prípade ak by nedošlo k dopravnej nehode zapríčiňujúcej žalovaným 1/ I. M. ako manžel a otec
dvochnezaopatrenýchdetíbymoholvďalšomobdobíriadnesapostaraťfinančneosvojurodinuariadneplniť svoju vyživovaciu povinnosť voči manželke a dvom deťom ako to vyplýva z ust. §§ 62 a 71 Zákona
o rodine. Poškodený má možnosť uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla jednak voči vodičovi, ako aj voči prevádzateľovi vozidla. V danom prípade to znamená, že

žalovaní 1/ a 2/ ako vodič a prevádzateľ vozidla sú spoločne a nerozdielne zodpovední za vznik tejto
škody pri splnení základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 odsek 1 OZ.
Preto súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ v súlade so závermi vypracovaného
znaleckého posudku z titulu náhrady škody čiastku 10.010,59 Eur v lehote 30 dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku nárok žalobcov na náhradu škody zamietol z dôvodu, že medzičasom neb. I. M. v

dôsledku jeho úmrtia zanikla vyživovacia povinnosť voči pozostalej manželke ako i dvom deťom, ktoré
po ukončení štúdia už boli zaopatrené v zmysle § 62 Zákona o rodine. O náhrade trov konania súd
rozhodol podľa § 262 odsek 2 C.s.p.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 1/ prostredníctvom
svojej právnej zástupkyne a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

vyhovujúcej časti zmenil a návrh žalobcov 1/ až 3/ zamietol v celom rozsahu a to z dôvodu, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva, ďalej že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a taktiež rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v
zmysle § 365 ods. 1, písm. b), f), h) CSP. Vo svojom odvolaní poukázali na skutočnosť, že rozsudok súdu

prvej inštancie je vecne nesprávny z dôvodu nesprávnej aplikácie a interpretácie právnych predpisov a
nesprávne zisteného skutkového stavu, ako aj z dôvodu, že nesprávnym procesným postupom došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Občiansky zákonník upravuje spôsob a rozsah náhrady škody
v ustanovení § 442 a nasl. OZ a tiež vymedzuje, čo sa pri škode na zdraví a usmrtení odškodňuje.
Pokiaľ ide o nároky nemajetkovej povahy, pri škode na zdraví sa odškodňuje bolesť poškodeného

a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ). Pri strate života sa výživou oprávneným osobám
priznáva pozostalostná úrazová renta (§ 448 OZ) a uhrádzajú sa náklady spojené s pohrebom, prípadne
s liečením (§ 449 ods. 1 a 2 OZ). Všetky vyššie uvedené nároky žalobcov okrem pozostalostnej úrazovej
renty boli žalobcom 1/ až 3/ prostredníctvom poisťovne vyplatené. Vzhľadom k tomu, že žalobcom bolo
vyplatené aj jednorazové odškodnenie, nárok na výživné, ktoré súd subsumoval pod náhradu škody

rovnajúcej sa rozdielu medzi priemernou výškou mzdy nebohého I. M. pred nehodou a sociálnymi
dávkami vyplatenými žalobcom 1/ až 3/ v období od 03.11.2006 do 30.11.2012 podľa názoru žalovaného
1/ už nemajú. Súd prvej inštancie sa v rozsudku s týmito námietkami žalovaného 1/ opätovne vôbec
nevyporiadal. Napriek tomu, že žalobcom priznal nárok na náhradu škody s poukazom na ustanovenie
§ 420 a § 427 OZ z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že tento nárok priznal žalobcom v zmysle § 62

Zákona o rodine titulom výživného a to i napriek tomu, že žalobcovia 1/ až 3/ svoj žalobný nárok právne
takto neuplatnili. Z rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, aká príčinná súvislosť by mala byť medzi
vznikom škody z nehody, následkom ktorej bola smrť poškodeného I. M. a invaliditou žalobkyne 1/, ktorá
podľa vyjadrenia je onkologickou pacientkou a dňom 02.09.2011 jej bol priznaný invalidný dôchodok v
sume 200,80 eur, z ktorého dôvodu jej bola zastavená výplata vdovského dôchodku dňom 22.07.2011.

Súd prvej inštancie nerozlišuje medzi zodpovednosťou podľa § 420 a § 427 OZ a žalovaných 1/ a
2/ oboch zaväzuje nahradiť škodu spoločne a nerozdielne rovnakým právnym titulom s poukazom na
ustanovenie § 62 a § 71 Zákona o rodine, ktoré ustanovenie upravuje vyživovaciu povinnosť rodičov
k deťom a medzi manželmi. Výška výživného sa vypočítava iným spôsobom a rozhodne sa nerovná
škode zodpovedajúcej rozdielu medzi mzdou nebohého I. M. pred nehodou a dávkami vyplácanými

sociálnou poisťovňou žalobcom v žalovanom období. Ďalej odvolateľ poukázali na skutočnosť, že súd
prvej inštancie na pojednávaní dňa 19.08.2016 nepostupoval v súlade s ustanovením § 182 a § 204 CSP
a taktiež nevykonal dôkaz listinou a dokazovanie nevyhlásil za skončené. Zároveň si odvolateľ uplatnili
nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 287,14 eur.

5. K odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ zaslali písomné vyjadrenie žalobcovia 1/ až 3/ prostredníctvom
svojej právnej zástupkyne, v ktorom uviedli, že žiadajú, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. Pred súdom prvej inštancie bolo preukázané a nie
spochybnené, že v dôsledku dopravnej nehody, ktorá bola spôsobená žalovaným 1/ dňa 30.10.2006
došlo dňa XX.XX.XXXX k úmrtiu I. M., manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/ a 3/. V dôsledku

tejto skutočnosti vznikla žalobcom škoda-majetková ujma, ktorú uplatňujú ako nárok na náhradu škody
vykázanej ako rozdiel medzi mzdou nebohého manžela a priznanými dávkami vdovského a sirotského
dôchodku. Medzi protiprávnym konaním žalovaného 1/ a im vzniknutou škodou ako následkom je
príčinný vzťah. Sociálna poisťovňa na základe tejto skutočnosti vyplatila jednorazové odškodnenie dňa29.10.2007 a to žalobkyni 1/ v sume 10.358,99 eur a žalobcom 2/ a 3/ v sume 5.179,49 eur, keď sociálna
poisťovňa plnila zo sociálneho poistenia, v ktorej bol nebohý I. M. poistencom na základe pracovného
pomeru, ktorý mal ako zamestnanec v deň vzniku dopravnej nehody a v deň úmrtia. Ďalej vo svojom

vyjadrení uviedli, že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou, o ktorú opierajú svoj nárok žalobcovia,
nakoľko civilný sporový poriadok je ovládaný zásadou iura novit curia. Z uvedenej zásady vyplýva,
že aj keby účastníci právne vôbec nekvalifikovali svoje uplatnené nároky, súd sa musí vysporiadať so
všetkými do úvahy prichádzajúcimi právnymi kvalifikáciami a v tejto súvislosti poukázali na uznesenie
NS SR zo dňa 22.09.2010 sp. zn. 5 Cdo/196/2009, ako aj ďalšie.

6. K vyjadreniu žalobcov 1/ až 3/ zaslal písomné vyjadrenie žalovaný 1/ prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne, v ktorom uviedol, že žalobcovia 1/ až 3/ sa k jeho odvolaniu vôbec nevyjadrili, len zopakovali
svoje doterajšie tvrdenia. Pokiaľ žalobcovia 1/ až 3/ vo svojom vyjadrení poukázali na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 196/2009, žalovaný 1/ poukazuje na ustanovenie § 193 ods. 1 CSP,
z ktorého vyplýva, ktorými inými rozhodnutiami je súd viazaný. Žalovaný 1/ má aj napriek uvedenému za

to,ženárokžalobcovnemožnosubsumovaťpodžiadneustanoveniaObčianskehozákonníkazdôvodov,
ktoré podrobne uviedol vo svojich doterajších podaniach, ako aj v samotnom odvolaní.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v

ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 ods. 1 písm.

c) Civilného sporového poriadku v spojení s ust. § 438 ods. 1 O.z.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného 1/ je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

8. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorým uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcom 1/až 3/ sumu

10.010,59 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku v zmysle ustanovenia § 420 a § 427 OZ s poukazom
na ustanovenie § 62 a § 71 Zákona o rodine.

9. Vzhľadom na odvolaciu námietku žalovaného 1/ týkajúcu sa procesného postupu súdu prvej inštancie
a jeho pochybenia v tom, že z jeho strany nebolo dodržané ustanovenie § 182 CSP a § 204 CSP, sa

odvolací súd najprv vysporiadal s týmito procesnými námietkami odvolateľa ku ktorým uvádza, že hoci
zodpovedá priebehu pojednávania zo dňa 19.08.2016 to, že súd prvej inštancie nevyhlásil uznesenie,
ktorým by formálne vyhlásil dokazovanie za skončené, predmetná nedôslednosť nie je nesprávnym
procesným postupom, ktorý by znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej
miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z písomnej verzie zápisnice o pojednávaní

je nepochybné, že súd umožnil sporovým stranám predniesť záverečné vyjadrenie a s doručením
predvolania na toto pojednávanie bolo sporovým stranám dané aj poučenie o ich procesných právach
a povinnostiach v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 OSP (v tom čase platné a účinné). Predmetným
postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k odňatiu žiadnych procesných práv na strane žalovaných
1/ a 2/. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že sporové strany v odvolacom konaní žiadne

ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania z ich strany neuviedli.

10. Vo vzťahu k namietanému procesnému pochybeniu v zmysle ustanovenia § 204 CSP je potrebné
uviesť, že zo strany sporových strán neboli uvádzané ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, keď
aj v samotnej záverečnej reči realizovanej na pojednávaní dňa 19.08.2016 nebolo zo strany právnych

zástupcov sporových strán uvedené, že je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie a taktiež nebolo
namietané že zo strany súdu nebol vykonaný niektorý nimi navrhovaný dôkaz. Právo vyjadriť sa k
vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s možnosťou účastníkov na záver pojednávania zhrnúť svoje
návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a právnej stránke veci, pretože obsah a účel týchto procesných právúčastníka je rozdielny. Procesnú možnosť strany vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu napríklad z
hľadiska vierohodnosti svedka vo vzťahu k prejednávanej veci alebo pravosti listiny a podobne, musí súd
vytvoriť sporovej strane už v rámci dokazovania. Naopak, procesnú možnosť zhrnúť návrhy a vyjadriť sa

k dokazovaniu a k právnej stránke veci je súd povinný vytvoriť sporovej strane až na záver pojednávania
(pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.10.2010 sp. zn. 2 Cdo 154/2009). Pod odňatím možnosti
konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožnil realizáciu tých procesných práv,
ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia
spravodlivej ochrany ich práva právom chránených záujmov. Z obsahu záverečného prednesu právnych

zástupcov sporových strán na pojednávaní 19.08.2016 nevyplýva, žeby obsahom tohto prednesu boli
akékoľvek nové skutkové zistenia či dôkazné prostriedky, ktoré v konaní neboli vykonané a mohli mať
tak vplyv na vykonané dokazovanie, resp. rozhodnutie súdu. Preto odvolací súd má za to, že týmto
procesným postupom súdu prvej inštancie nedošlo k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle ust. §
365 ods. 1 písm. b) CSP.

11. Odvolací súd sa však stotožnil s odvolacou námietkou žalovaného 1/, že súd prvej inštancie
neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, ktorým procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie tak, ako to
uvádzal odvolateľ, sa nevysporiadal s jeho námietkami v priebehu celého konania, ktorými argumentoval

nedôvodnosť podaného uplatneného nároku zo strany žalobcov 1/ až 3/ a teda, že Občiansky zákonník,
ktorý upravuje spôsob a rozsah náhrady škody v ustanovení § 442 a nasl. OZ presne vymedzuje, čo sa
pri škode na zdraví a usmrtení odškodňuje a v danom prípade sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom
nevysporiadalstým,prečoprávetentonárokuplatnenýzostranyžalobcov1/až3/jemožnésubsumovať
pod túto náhradu škody v zmysle ustanovenia § 442 a nasl. OZ, keď Občiansky zákonník pri strate života

výživou oprávneným osobám priznáva pozostalostnú rentu v zmysle ustanovenia § 448 OZ a uhrádzajú
sa náklady spojené s pohrebom, prípadne liečením (§ 449 ods. 1 a 2 OZ).

12. Odvolací súd dospel k záveru, že postupom súdu prvého stupňa došlo k odňatiu možnosti účastníkov
konať pred súdom, keď odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné, keď z neho nie je

zrejmé, na základe čoho dospel súd k svojim skutkovým zisteniam, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil.

13. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

15. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

16. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

17. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania / strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného
rozhodnutia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie), pričom účastníkovi konania / strane musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky

a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka / strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou
náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu
aj z hľadiska práv účastníka konania / strany na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,

a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára
1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí
uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania /
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti
Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok
Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a

rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo

svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže
obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti
Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

18. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch
s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch relevantné myšlienkové postupy a úvahy,

ktoré viedli súd prvej inštancie k uloženiu povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť spoločne a nerozdielne
žalobcom 1/ až 3/ sumu 10.010,59 eur. V odôvodnení rozsudku nie sú uvedené komplexne skutkové
zistenia v spojitosti s čiastkovými zisteniami, ktoré by mali mať logickú nadväznosť, aby v súhrne
umožnili vytvoriť záver o celkovom skutkovom stave, nie je uvedené, ktoré z rozhodných skutkových
okolností boli preukázané a ktoré nie. Vo vzťahu k vyhodnoteniu dôkaznej situácie je nepostačujúco

zhrnutý len obsah znaleckého posudku zo dňa 10.11.2013, pričom nie je uvedené, ktoré z navrhovaných
dôkazov boli vykonané a ktoré skutkové zistenia strán boli nimi potvrdené alebo vyvrátené. Obsahom
hodnotenia dôkazov je taktiež opísanie úvahy súdu prvej inštancie o tom, ktorý z vykonaných dôkazov
považuje za hodnoverný a ktorý nie, aké zistenia vyvodil z dôkazov, ktoré si odporujú alebo sa vylučujú.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. V odôvodnení súd odcituje právnu normu a v ďalšej
časti odôvodnenia vysvetlí, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve tejto normy. Táto
náležitosť odôvodnenia rozsudku úplne absentuje, keďže súd prvej inštancie sa vôbec nevyjadril k
interpretácii právnych noriem aplikovaných na daný prípad. Pokiaľ nie je zrejmé, aký právny záver oskutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci, teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil
právnejkvalifikácii,keďodôvodneniejehorozsudkuobsahujeibazoznamčiastkovýchskutkovýchzistení
a konštatovanie, že „vychádzajúc z obsahu znaleckého posudku znalec ustálil rozdiel medzi čistou

mzdou neb. I. M. a poskytnutým plnením dávok zo strany sociálnej poisťovne žalobcom 1/ až 3/ bez
odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a
právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

19.Odvolacísúdsastotožňujesodvolacounámietkoužalovaného1/,ževdanomprípadejerozhodnutie
súdu prvého stupňa nepreskúmateľné a zmätočné, pretože z rozhodnutia súdu nie je zrejmé, na základe
čoho zaviazal žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 10.010,59 eur, ktorú sumu
priznal s poukazom na ust. § 62 a § 71 zák. o rodine ako rozdiel medzi čistým príjmom neb. I. M.
a dávkami sociálnej poisťovne, vyplatené pozostalým a to žalobcom v 1/ až 3/ bez toho, aby sa súd
vysporiadal s týmto uplatneným nárokom v zmysle ust. § 442 a nasl. Občianskeho zákonníka.

20. Z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po
skutkovej a právnej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu
petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú.
Napriek tomu, že znenie zákona to neuvádza, bude nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom

bude vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa účastníci domáhali. Súd musí
rešpektovať predmet konania vymedzeným žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať
ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Naopak
však nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol
predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia, preto ani

právna kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby.

21. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia je § 132 CSP, podľa ktorého strany sporu sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

22. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia.
Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Strana sporu, ktorá
nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, spravidla
ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom
neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre

neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;
potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotno-právnej normy, ktorá
upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného
bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodne preukázané, jednak nositeľa dôkazného
bremena. Spravidla je bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno rozdelené medzi stranami v spore v

závislostinatom,akovymedzujeprávnanormaprávaapovinnostiúčastníkovprávnehovzťahu.Obvykle
platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo
vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

23. Z návrhu žalobcov vyplýva, že predmetom žaloby je nárok titulom náhrady škody, ktorá im bola

spôsobená žalovaným 1/, ktorý dňa 30.10.2006 pri obci Štvrtok na Ostrove spôsobil dopravnú nehodu
ako vodič nákladného motorového vozidla EČ: KN 594 BZ, pretože nedal prednosť po Hlavnej ceste
prichádzajúcemu motorovému vozidlu EČ: DS-350 BA, ktoré viedol neb. I. M., manžel a otec žalobcov,
ktorý na následky zranenia dňa XX.XX.XXXX podľahol. Žalovaného 1/ Okresný súd v Dunajskej
Strede v konaní č. k 2T/36/2008 uznal vinným zo spáchania prečinu usmrtením, pretože inému z

nedbanlivosti spôsobil smrť a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania, porušením dôležitej
povinnosti uloženej mu podľa zákona a preto ho súd odsúdil na podmienečný trest odňatia slobody dva
roky so skúšobnou dobou štyri roky. Rozsudok sa stal právoplatným 03.07.2008. U žalovaného 1/, ako
aj u usmrtenej osoby išlo o pracovný úraz. Zamestnávateľom žalovaného 1/ bol žalovaný 2/. V dôsledku
úmrtia manžela bol žalobkyni 1/ rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava zo dňa 22.12.2006

pod č. 7051156453 priznaný vdovský dôchodok počnúc dňom 03.11.2006 v sume 4.170,- Sk, žalobkyni
2/ bol priznaný sirotský dôchodok, počnúc dňom 03.11.2006 v sume 2.781,- Sk, žalobcovi 3/ bol
priznaný sirotský dôchodok v sume 2.781,- Sk, ktoré dôchodky boli následne valorizované. Žalobcovia sipredmetným návrhom uplatňujú náhradu škody, ktorú vyčíslujú ako rozdiel medzi priznaným vdovským
a sirotským dôchodkom a dosahovanou mzdou neb. I. M..

24. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobcovia sa domáhajú náhrady škody v
zmysle ustanovení § 420 a § 427 O.z., ktorá škoda spočíva v tom, že žalovaný 1/ svojim protiprávnym
konaním zapríčinil smrť neb. I. M., za čo bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu v
Dunajskej Strede, sp. zn. 2T/36/2008 a v zmysle Zákonníka práce išlo pracovný úraz na strane neb. I.
M., čím došlo v príčinnej súvislosti k vzniku škody na strane žalobcov 1/ až 3/, ktorá škoda spočíva v

rozdiele medzi vyplácanými vdovskými, sirotskými a invalidnými dôchodkami na strane žalobcov 1/ až
3/ a priemerným čistým zárobkom neb. I. M. a to s poukazom na ust. § 62 a nasl. Zák. o rodine.

25. Odvolací súd vo svojom ostatnom rozhodnutí zo dňa 17.02.2016 okrem iného uviedol, že je potrebné
zo strany súdu prvej inštancie sa riadne vysporiadať s týmto uplatneným nárokom žalobcov v zmysle
zákonného ustanovenia § 420 a § 427 O.z. a teda je potrebné posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky

na priznanie takéhoto nároku žalobcom 1/ až 3/ vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ a teda či sa žalovaní 1/ a
2/ dopustili protiprávneho konania v súvislosti s ktorým by vznikla na strane žalobcov 1/ až 3/ táto škoda
a či existuje medzi vznikom takejto škody a protiprávnym konaním žalovaných 1/ až 2/ príčinná súvislosť,
teda kauzálny nexus a taktiež je potrebné sa vysporiadať s tým, či uplatnená suma, predstavujúca
rozdiel medzi čistým príjmom neb. I. M. a vyplácanými sociálnymi dávkami zo strany Sociálnej poisťovne

žalobcom 1/ až 3/ je škodou v zmysle ust. Občianskeho zákonníka, či bol neb. I. M. povinný za svojho
života odovzdávať svoj čistý príjem žalobcom 1/ až 3, alebo im vznikol len nárok na výživné, tak ako
to predpokladá ust. 448 O.z.

26. Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávny úkon, spôsobenie

škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. V niektorých prípadoch sa vyžaduje aj
zavinenie. V prípade, keď sa vyžaduje aj zavinenie škodcu, ide o subjektívnu zodpovednosť, v prípade,
keď sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu zodpovednosť. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa
§ 420 spočíva v zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia
zavinenia). Jednotlivé prípady osobitnej zodpovednosti za škodu zväčša nevyžadujú zavinenie ako

predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak je
medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku
škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“
pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a
vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je

iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe
skutočností prichádzajúcich do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon
spája zodpovednosť za škodu ( Pozri rozhodnutie NS SR z 28.10.2010, sp.zn. 3 Cdo 130/2010).

27. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.

28. Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou
osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za
škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych

predpisov nie je tým dotknutá.

29. Podľa § 427 ods. 1 OZ, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu
vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

30. Ustanovenie § 420 O.z. je úvodným ustanovením druhej hlavy o zodpovednosti za škodu. Je v ňom
upravená všeobecná zodpovednosť fyzických a právnických osôb za škodu, ktorá prichádza do úvahy
vždy vtedy, keď nejde o niektorý z prípadov osobitnej zodpovednosti za škodu, ktoré sú upravené v §
421 až 437, resp. v ďalších ustanoveniach Občianskeho zákonníka (pozri napr. § 769 až 771).

31. V ust. § 420 ods.1 O.z. je vyjadrená zásada, že každý, t.j. tak fyzická, ako aj právnická
osoba, zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku tejto
zodpovednosti je, že niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť
vyplývajúcu z určitého záväzkovoprávneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) aporušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť
medzi protiprávnym konaním (porušením povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami
vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia. V súvislosti s odsekom 3 tohto

ustanovenia však treba konštatovať, že ďalšou podmienkou vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu
je aj zavinené konanie škodcu, aj keď zavinenie škodcu sa podľa odseku 3 predpokladá.

32. V ustanovení § 420 ods.2 O.z. je vyjadrená zásada, že pokiaľ niekto spôsobí škodu pri vykonávaní
činnosti, ktorú vykonával pre inú osobu, nezodpovedá za túto škodu sám, ale za ňu zodpovedá ten,

za koho túto činnosť vykonával. Vzťahuje sa to najmä na prípady, keď zamestnanec pri vykonávaní
činnosti v rámci svojich pracovnoprávnych povinností spôsobí škodu tretej osobe. V takomto prípade
za škodu zodpovedá jeho zamestnávateľ, a to bez ohľadu na to, či je zamestnávateľ právnickou alebo
fyzickou osobou. Použitie týchto osôb sa uskutočňuje spravidla na základe pracovnoprávneho pomeru.
Formulácia Občianskeho zákonníka je však taká široká, že postihuje aj prípady, keď niekto koná v
prospech právnickej alebo fyzickej osoby na základe iného právneho pomeru než pracovnoprávneho,

hoci najčastejšie ide o vykonávanie činnosti na základe pracovnoprávneho pomeru. Skutočnosť, že
zodpovednou osobou za spôsobenie škody vo vzťahu k poškodenému je právnická osoba alebo fyzická
osoba, ak bola spôsobená škoda pri ich činnosti, ešte neznamená, že osoby, ktoré túto činnosť za
právnickú alebo fyzickú osobu vykonávali a pritom tretej osobe spôsobili škodu, vyjdú z tejto konštrukcie
bez akýchkoľvek právnych následkov. Tieto osoby však nezodpovedajú priamo poškodenému, ale ich

zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov tým nie je dotknutá. To znamená, že zodpovedajú
svojmu zamestnávateľovi, ktorý môže voči nim uplatniť pracovnoprávny regres podľa § 179 ods. 1 ZP,
ktorého rozsah závisí od toho, či pracovník spôsobil škodu z nedbanlivosti alebo úmyselne (pozri § 186
ZP).

33. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov podľa § 427 až 431
Občianskeho zákonníka je založená na princípe objektívnej zodpovednosti (zodpovednosti bez
ohľadu na zavinenie). Poškodený pri uplatňovaní nárokov na náhradu škody spôsobenej prevádzkou
dopravných prostriedkov nemusí preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu, ale len to, že škoda
bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov.

34. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že rozsudkom Okresného súdu Dunajská
Streda pod sp. zn. 2T/36/2008 bol žalovaný 1/ uznaný vinným, že dňa 30.10.2006 pri obci Štvrtok na
Ostrove spôsobil dopravnú nehodu ako vodič nákladného motorového vozidla EČ: KN 594 BZ, pretože
nedal prednosť po Hlavnej ceste prichádzajúcemu motorovému vozidlu EČ: DS-350 BA, ktoré viedol

neb. I. M., manžel a otec žalobcov, ktorý na následky zranenia dňa XX.XX.XXXX podľahol. Žalovaný
1/ teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším spôsobom konania, porušením
dôležitej povinnosti vyplývajúcej z jeho zamestnania, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1
a 2 písm. a) TZ s poukazom na § 138 písm. h) TZ.

35. Nárokom, ktorý si uplatnili žalobcovia v tomto konaní, je náhrada škody spôsobená usmrtením
I. M., neb. manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/ a 3/ v dôsledku prevádzky motorového vozidla
EČ: KN 594 BZ, ktorého vodičom bol žalovaný 1/ a žalovaný 2/ ako jeho prevádzkovateľ bol zároveň
zamestnávateľom žalovaného 1/.

36. V prvom rade aj vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v jeho ostatnom rozhodnutí
je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nedostatočne zaoberal
jednotlivými atribútmi vzniku zodpovednosti za škodu. Základným predpokladom zodpovednosti za
škodu je existencia oprávneného a zodpovedného subjektu. Oprávneným subjektom je osoba, ktorej
vznikla škoda, u povinnej osoby zákon predpokladá, že škodu môže spôsobiť právnická aj fyzická osoba,

avšak osobitnú pozornosť je treba venovať otázke, kedy ide o škodu spôsobenú právnickou osobou a
to vzhľadom na ust. § 420 ods. 2 O.z.

37. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí len stroho konštatoval solidárnu zodpovednosť žalovaného
1/ a žalovaného 2/ s konštatovaním zodpovednosti žalovaného 1/ ako vodiča predmetného dopravného

prostriedku v zmysle ust. § 420 ods. 1 O.z. a u žalovaného 2/ ako prevádzateľa tohto dopravného
prostriedku v zmysle ust. § 427 O.z., bez toho aby sa riadne vysporiadal, či žalovaný 1/ ako zamestnanec
žalovaného 2/ v čase dopravnej nehody nevykonával činnosť pre žalovaného 2/.38. Poškodený sa môže domáhať náhrady škody voči prevádzateľovi dopravného prostriedku podľa §
427 na základe objektívneho princípu a proti vodičovi dopravného prostriedku podľa § 420 na základe
zodpovednosti založenej na predpokladanom zavinení. Zodpovednosť prevádzateľa dopravného

prostriedku za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa § 427 a nasl. OZ nevylučuje súbežnú
(solidárnu) zodpovednosť vodiča tohto dopravného prostriedku podľa ustanovenia § 420 ods. 1 OZ,
ktorý škodu spôsobil pri tej istej škodovej udalosti zavineným porušením právnej povinnosti, ak nejde o
prípad uvedený v ustanovení § 420 ods. 2 OZ. (R 3/1984, R 29/1979).

39.Spoukazomnauvedenéjepotrebnéuviesť,žesúdprvejinštanciesámexoffoskúmaotázkuaktívnej
a pasívnej legitimácie sporových strán v konaní. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného
práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho
oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný), a účastník na opačnej strane (žalovaný)
jesubjektomhmotno-právnejpovinnosti(pasívnevecnelegitimovaný).V danomprípadesasúdžiadnym
spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, či žalovaný 1/ vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný 2/ je

jeho zamestnávateľ a zároveň prevádzateľ dopravného prostriedku, ktorým došlo k usmrteniu neb. I. M.
je v tomto konaní pasívne legitimovaný a to vzhľadom na ust. § 420 ods.2 O.z. a teda nebolo v konaní
zisťované a preukázané, či žalovaný 1/ pri dopravnej nehode ktorú zavinil dňa 30.10.2016 nevykonával
pracovné činnosti pre žalovaného 2/, ktorá skutočnosť má podstatný vplyv na ustálenie zodpovednosti
pri uplatnenom nároku na náhradu škody ( pozri R 3/1984).

40. Pri škode na zdraví sa poškodenému uhrádzajú bolesti (§ 444 OZ), sťaženie spoločenského
uplatnenia (§ 444 OZ), strata na zárobku (§ 445 až § 447 OZ), strata na dôchodku (§ 447a OZ), účelne
vynaložené náklady spojené s liečením (§ 449 OZ), a jednorazové vyrovnanie(§ 447b OZ). V prípade
usmrtenia poškodeného majú pozostalí, príp. ďalšie osoby, právo na pozostalostnú úrazovú rentu(§ 448

OZ), účelne vynaložené náklady spojené s liečením (§ 449 OZ) a primerané náklady na pohreb (§ 449
OZ).

41. Podľa § 448 OZ, fyzická osoba, voči ktorej mal zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť,
má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Tento nárok sa posúdi a suma pozostalostnej úrazovej renty

sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.

42. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v platnom znení, fyzická osoba,
voči ktorej mal poškodený, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, v čase
úmrtia vyživovaciu povinnosť určenú súdom a v čase úmrtia nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol

priznaný predčasný starobný dôchodok, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu.

43. Podľa § 92 ods. 2 cit. zákona, pozostalostná úrazová renta sa vypláca v období, počas ktorého mala
trvať vyživovacia povinnosť uvedená v odseku 1.

44. Podľa § 92 ods. 3 cit. zákona, nárok na pozostalostnú úrazovú rentu nevzniká fyzickej osobe, ktorej
z dôvodu smrti poškodeného vznikol nárok na jednorazové odškodnenie.

45. Podľa § 92 ods. 4 cit. zákona, nárok na pozostalostnú úrazovú rentu zaniká dňom, v ktorom by
poškodený dovŕšil dôchodkový vek.

46. Podľa § 93 ods. 1 cit. zákona, mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí vo výške
výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol poškodený povinný platiť ku dňu svojej smrti.

47. Podľa § 93 ods. 2 cit. zákona, suma pozostalostnej úrazovej renty alebo úhrn súm pozostalostných

úrazových rent po tom istom poškodenom nesmie presiahnuť sumu úrazovej renty, na ktorú mal alebo
by mal poškodený nárok pri 100-percentnej strate pracovnej schopnosti. To platí aj vtedy, ak poškodený
bol poberateľ úrazovej renty z dôvodu nižšieho percentuálneho poklesu pracovnej schopnosti.

48. V zmysle § 448 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka pri usmrtení sa uhrádzajú peňažným

dôchodkom náklady na výživu pozostalým, voči ktorým mal zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu
povinnosť. Náhrada nákladov na výživu patrí pozostalým pokiaľ sa tieto náklady neuhrádzajú dávkami
dôchodkového zabezpečenia poskytovanými z toho istého dôvodu. Pri výpočte náhrady sa vychádza
z priemerného zárobku zomretého; náhrada nákladov na výživu všetkých pozostalých nesmie všakdovedna prevýšiť sumu, do ktorej by zomrelému patrila náhrada nákladov na stratu na zárobku podľa
ust. § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Citovaným ustanovením zákonodarca vymedzil okruh
oprávnených osôb, ktorým sa v prípade úmrtia poškodeného uhrádzajú náklady na výživu. Ide pritom o

pozostalých, ktorých nárok nie je závislý od skutočnosti, či sú dedičmi poškodeného.

49. Z vety druhej ods. 1 cit. § 448 Občianskeho zákonníka vyplýva, že náhrada nákladov na
výživu pozostalým patrí len vtedy, pokiaľ tieto náklady nie sú uhradzované dávkami dôchodkového
zabezpečenia poskytovanými z toho istého titulu. Za takúto dávku poskytovanú z titulu úmrtia živiteľa je

potom nevyhnutné považovať vdovský a sirotský dôchodok.

50.Prevznikarozsahtohtonárokupozostalýchjerozhodujúcistavvčasesmrtiosoby,ktoráposkytovala
výživu pozostalým, alebo im túto výživu bola povinná poskytovať. Nejde tu o spoločný nárok všetkých
pozostalých, ale o individuálny nárok každého jednotlivého pozostalého (preto aj podmienky pre jeho
vznik a trvanie treba posudzovať u každého z nich zvlášť).

51. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia ako aj zistený skutkový stav odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie, sa opakovane dostatočne nevysporiadal s uplatneným nárokom
žalobcov v zmysle ust. § 442 a nasl. Občianskeho zákonníka, v ktorých ustanoveniach je upravený
rozsah a spôsob náhrady škody, t.j. čo sa odškodňuje pri škode na zdraví a usmrtení. Súd prvej inštancie

sa vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal s tým, prečo práve tento nárok uplatnený
zo strany žalobcov 1/ až 3/ je možné subsumovať pod túto náhradu škody v zmysle ustanovenia § 442
a nasl. OZ. Pri strate života sa výživou oprávneným osobám priznáva pozostalostná renta v zmysle
ustanovenia § 448 OZ a uhrádzajú sa náklady spojené s pohrebom, prípadne liečením (§ 449 ods. 1 a 2
OZ). Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí pri právnom posúdení atribútu vzniku škody poukázal len

na zákonné ust. § 62 a § 71 Zákona o rodine, ktoré ustanovenie upravuje vyživovaciu povinnosť rodičov
k deťom a medzi manželmi, avšak neuviedol o akú škodu ide v zmysle ust. § 442 a nasl. Občianskeho
zákonníka, v ktorých ustanoveniach je upravený rozsah a spôsob náhrady škody.

52. Odvolací súd tak dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v žiadnom

prípade nenapĺňa sledovaný účel, ktorým je opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť záverečného
úsudku súdu. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť,
že nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí
byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b)
Civilného sporového poriadku); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej

inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu
dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré
odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie
(§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia,

čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť. Odvolací súd
považuje za potrebné uviesť, že nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity
súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko
úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej
náročnýmdoplnenímalebozopakovanímdokazovania,čovylučovaloprípadnérozhodnutieodvolacieho

súdu s konečnou platnosťou.

53. S poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom
výroku vrátane závislého výroku o náhrade trov konania zrušil s použitím ustanovenia § 389 ods. 1
písm. b) Civilného sporového poriadku a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

54. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§
391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne vec prejednať za stavu dodržania postupu
opísaného vyššie, znova posúdiť žalobou uplatnený nárok vychádzajúc z výsledkov vykonaného

dokazovania a potom vo veci znova rozhodnúť o celom predmete konania, pričom výsledky vykonaného
dokazovania je nevyhnutné vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia
dôkazov zakotveného v čl. 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení §
191 ods. 1 Civilného sporového poriadku a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako ajodvolacie argumenty odvolateľov, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných
ustanovení. V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych
noriem (nielen ustanovení právneho predpisu o zodpovednosti za škodu ale aj ustanovení právneho

predpisu o porušení konkrétnej povinnosti každého subjektu zodpovednosti zvlášť), vysvetlenie, ktoré
zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich
výklade a vysporiadať sa aj s uplatnenou námietkou premlčania zo strany žalovaného 1/ na pojednávaní
dňa 19.08.2016 (str. 497 v spise). Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods.
2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.

55. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

56. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).