Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. máj 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/60/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316211300
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316211300.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr.

BranislavaBrezuaJUDr.MartinaFiľakovskéhovsporežalobcuPrvástavebnásporiteľňa,a.s.,sosídlom
Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným 1./ X. X., I.. XX.XX.XXXX, Z. O. K.
XXX, 2./ K. Ž., I.. XX.XX.XXXX, Z. O. K. XXX, o zaplatenie 2.483,88 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 5Csp 205/2016-53 zo dňa 24. augusta 2017,
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách
konania.

Žalobca n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaným sa ich náhrada n e p r
i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu 2280 eur, úrok z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 2280 eur od 18. 9. 2015 do 31. 10. 2016 a úrok z omeškania vo výške 3% ročne zo sumy
2280 od 1. 11. 2016 do zaplatenia, v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením

jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

Žalobcovi priznáva náhradu trov konania v rozsahu 84%.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej

len „Obchodný zákonník“); § 517 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“).

3. Vychádzal zo zistenia, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným v 1./ rade ako dlžníkom a
žalovanou v 2./ rade ako ručiteľom bola uzatvorená zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom
úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému v 1./ rade úver vo výške 4.979,09 Eur. Bolo
preukázané, že žalovaný v 1./ rade porušil podmienky splácať úver riadne a včas a preto ku dňu

17.09.2015 došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, pričom ku tomuto dňu bol dlh žalovaného
vyčíslený na sumu 2.614 Eur. Po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru žalovaný uhradil sumu 334
Eur. Keďže ešte sumu 2.280 Eur žalovaný neuhradil, prvoinštančný súd žalobe v tejto časti vyhovel.
Žalobu v časti požadovaného úroku z úveru po zosplatnení, t.j. vyčísleného za obdobie od 18.09.2015do 31.10.2016 vo výške 124,45 Eur a následne vo výške 4,70 % ročne zo sumy 2.280 Eur za obdobie
od 01.11.2016 do zaplatenia zamietol. Uviedol, že oneskoreným zaplatením úrokov z úveru nevzniká
právonaďalšieúrokyzomeškania.ObčianskyzákonníkaaniObchodnýzákonníkneumožňujúveriteľovi

požadovať od dlžníka príslušenstvo pohľadávky z iného príslušenstva. Z toho dôvodu potom žalobcovi
patria do zosplatnenia úveru úroky z úveru a po zosplatnení už mu patria iba úroky z omeškania.

4. Proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a zaviazal žalovaných na zaplatenie 4,70 % p.a. úroku zo sumy

2.280 Eur od 18.09.2015 do zaplatenia v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku alebo aby rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie. Uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie posúdil zmluvu o úvere ako
zmluvu spotrebiteľskú, tento zmluvný typ nie je upravený v Občianskom zákonníku a preto je nevyhnutné
naň aplikovať aj ustanovenie § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Poukázal na ustanovenie § 502
odsek 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je dlžník od doby poskytnutia peňažných prostriedkov
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom

alebo na základe zákona. Dlžník je teda povinný s vrátením poskytnutého úveru zaplatiť aj dojednané
úroky a to do dňa úplného vrátenia poskytnutých prostriedkov. V prípade, ak by porušením povinnosti
dlžníka, v dôsledku ktorého žalobca pohľadávku zosplatnil, zanikol veriteľov nárok na zaplatenie úrokov
za úver, dlžník by prakticky porušením povinnosti získal pre neho výhodnejšie postavenie, nakoľko by
sa zbavil povinnosti plniť zmluvne dohodnuté plnenie. Tento postup je v súlade aj s ustanovením § 517

odsek 2 Občianskeho zákonníka. Vyhlásením mimoriadnej splatnosti pohľadávky nenastal zánik Zmluvy
o mimoriadnom medziúvere a stavebnom - spotrebiteľskom úvere zo dňa 03.08.2006 a teda povinnosť
žalovaných platiť úroky naďalej trvá. Aj po zosplatnení pohľadávky totiž naďalej trvá absencia požičanej
sumy na strane veriteľa.

5. Žalovaní sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie,
preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel
k záveru, že odvolanie proti rozsudku nie je dôvodné.

7. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

8. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné:

9. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 03.08.2006 bola medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným v 1./ rade
ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere (ďalej len „Zmluva o
úvere“). Žalovaná v 2./ rade na seba prevzala ručiteľský záväzok. Z listinného dôkazu označeného ako
Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 17.09.2015 vyplýva, že žalobca v dôsledku
podstatného porušenia povinnosti splácať úver, vyhlásil ku dňu 17.09.2015 mimoriadnu splatnosť celého

úveru. V konaní nebolo sporné, že ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru predstavoval dlh
žalovaných sumu 2.614 Eur. Spornou nebola ani skutočnosť, že po vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru žalovaní uhradili sumu 334 Eur.

10. Podľa ustanovenia § 517 odsek 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas

nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom,
má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto
podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

Podľa odseku 2, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka

popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku
úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.11. Podľa ustanovenia § 1 odsek 2 Obchodného zákonníka, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa
spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia
sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa

podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

12. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere je
zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalovaných ako dlžníkov z úverovej zmluvy a že je
namieste aplikovať zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).

13. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania so splácaním úveru, žalobca pristúpil k predčasnému
splateniu úveru. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu
17.09.2015.

14. Obchodný zákonník účinný v čase uzatvorenia zmluvy úpravu neprijateľných podmienok
spotrebiteľských zmlúv neobsahoval. Tento právny predpis v širšom rámci súkromnoprávnej úpravy,
ktorej základným všeobecným predpisom je Občiansky zákonník, má postavenie predpisu špeciálneho.
Ustanovenie § 1 odsek 2 Obchodného zákonníka priamo ukladá riešiť otázky Obchodným zákonníkom

neupravené podľa predpisov občianskeho práva. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie §
853 odsek 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie. Vychádzajúc z uvedeného v dôsledku nedostatku inej právnej úpravy
neprijateľných podmienok pri zmluvách o úvere, ktoré síce boli uzatvorené podľa príslušných ustanovení

Obchodného zákonníka, avšak majú spotrebiteľský charakter v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, je
potrebné vychádzať z ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka upravujúceho analogický prípad. Inak
by sa minula účinkom do nášho právneho poriadku implementovaná Smernica Rady č. 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

15. Odvolací súd nijako nepopiera aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka na úverové vzťahy
vzniknuté pred 01.04.2015. Predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného
spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom
zákonníku(§52anasl.).Ideovzťahmedziobchodníkomaspotrebiteľom,ktorýprijímaúvernaspotrebu.
Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľov -

žalovaných vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo.

16. Odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu sa zároveň vzťahuje Zákon o spotrebiteľských
úveroch. Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť Zákona o spotrebiteľských úveroch,
ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na všetky zmluvy spĺňajúce

definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku netvoria ani zmluvy uzavreté
podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo vzťahu k Obchodnému
zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení Obchodného
zákonníka.

17. Odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie týkajúci sa nepriznania úroku za obdobie po
zosplatnení za vecne správny. Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho
predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na
dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr.
nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet pritom zákonného kogentného

pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri
úrokoch z omeškania a takým ustanovením nie je ani ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka.
Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§
657, či § 658).

18.Akúverniejesplatenýposplatnosti,zákonpriznávazazadržiavaniefinančnýchprostriedkovsankcie
či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná
pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (náhradaškody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace
cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva.

19. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4
Obo 143/98) vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do
splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania v
zmysle § 369 Obchodného zákonníka. Takýto záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je logický,
pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to

jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo
vzťahoch medzi účastníkmi. Nič to však nemení na situácii, že pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca)
pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru. Správne túto situáciu rozanalyzoval súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia a v závislosti od toho upravil sumy, ktoré je možné priznať žalobcovi
a správne uzavrel, že nie je možné priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, pokiaľ tu

nastupuje režim platenia úrokov z omeškania

20. Z dôvodov vysvetlených a uvedených vyššie, dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z
omeškania prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do
splatenia úveru spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie

postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred
nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru. Je nepravdepodobné, že by spotrebiteľ takúto dohodu
individuálne vyjednal s dodávateľom, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne. (Pozri
C-415/2011 Mohamed Aziz proti Caixa d'Estalvis de Catalunya)

21. Čo sa týka otázky úroku z omeškania pri omeškaní s platbou príslušenstva pohľadávky, túto
opakovane riešil Najvyšší súd Českej republiky, napr. v rozhodnutiach sp. zn. 29Odo/689/2006,
sp. zn. 31Cdo/2036/2009 a sp. zn. 35Odo/101/2002. Z uvedených rozhodnutí je možné ustáliť, že
„Dohoda o platení úrokov z omeškania zo zmluvných úrokov je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatná pre rozpor so zákonom“. Ani Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník však neumožňujú

veriteľovi požadovať od dlžníkov príslušenstvo, t.j. úrok z omeškania, pre prípad omeškania s platením
príslušenstva pohľadávky. Tým však nie je dotknuté právo účastníka dohodnúť sa, že dohodnuté úroky
sa stanú súčasťou istiny. Odvolací súd pritom uvádza k možnosti dohody, že dohodnuté úroky sa stanú
súčasťou istiny, že v prípade spotrebiteľských vzťahov je nutné vyhodnotiť platnosť resp. neplatnosť
takejtodohodyvprospechspotrebiteľa,apretoanitakátoprípadnádohodabynemohlabyťvyhodnotená

inak, ako neplatný právny úkon. Preto by žalobcovi ani v tomto prípade nemohli byť priznané úroky z
omeškania z dohodnutých úrokov.

22. Ak odvolateľ poukazuje vo svojom odvolaní na názor vyslovený v inom rozhodnutí krajského súdu,
odvolací súd uvádza, že v predmetnej veci nie je názor vyslovený v inom rozhodnutí záväzný. Navyše

žalobca väčšinou poukazoval na konania pod sp. zn. Cob, do registra ktorého sa zapisujú spory vedené
medzi podnikateľmi, resp. obchodnými spoločnosťami, pritom spor v predmetnom konaní je sporom
spotrebiteľským, na ktorý nie je možné aplikovať závery z obchodných sporov. Pritom bolo potrebné
prikloniť sa k názoru vyslovenému vyššou inštitúciou, a to Najvyšším súdom tak, ako to je uvedené
vyššie.

23. Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách
konania.

24. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol

právne dôvody, pre ktoré časti žaloby nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06)25. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil
jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie
žalobcu za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok v napadnutom

rozsahu potvrdzuje ako vecne správny (§ 387 C.s.p.).

26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek
1 C.s.p. tak, že žalovaným, ktorí by mali s poukazom na úspech v odvolacom konaní nárok na náhradu
trov odvolacieho konania, ich náhradu nepriznal, pretože im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).