Uznesenie ,
Zmenené, Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/283/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113226938
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7113226938.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň
JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Jarmily Maximovej v spore žalobcu G. E., s.r.o., C., S. 5, P.: 35 724 803,
zast. advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti
žalovanej: B. S., nar. XX.X.XXXX, bytom E., K. X/XXX, za účasti T. IČO: 42176778, zastúpeného JUDr.
Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom K., H.. K. 7, o zaplatenie 1.486,55 €, o odvolaní žalobcu

proti rozsudku 24C 24/2014-148 z 1.12.2016 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS, so sídlom Prešov, Nám. legionárov 5 tak, že mu nepriznáva náhradu trov konania.

Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.214.84 €
spolusúrokomzomeškaniavovýške9%ročneod11.5.2011aždozaplateniado3dníodprávoplatnosti
rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 64
% a T. ako vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej priznal náhradu trov konania proti žalobcovi
v rozsahu 18 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca od žalovanej domáhal zaplatenia sumy 1.486,55 €,
kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 4,49 € a úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
1.486,55 EUR od 11.5.2011 až do zaplatenia.

3. Žalobca uviedol, že uplatnenú pohľadávku nadobudol od pôvodného veriteľa K. (postupca) na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok z 24.3.2011, že žalovaná uzavrela s postupcom dňa 27.2.2006 zmluvu

o splátkovom úvere, na základe ktorej jej postupca poskytol peňažné prostriedky vo výške 50.000 Sk,
t.j. 1.659,70 €, že žalovaná sa zaviazala splácať úver v pravidelných mesačných splátkach vo výške
689 Sk, t.j. 22,87 € a že žalovaná porušila platobnú disciplínu, preto bola ku dňu 10.5.2011 vyhlásená
predčasná splatnosť úveru.

4. Súd uviedol, že na podporu žalovanej ako spotrebiteľky do konania dňa 22.10.2013 vstúpil vedľajší

účastník, ktorý namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu z dôvodu, že zmluvu o postúpení pohľadávok
pokladal za absolútne neplatnú podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že Slovenská
sporiteľňa, a.s. ako banka je držiteľom bankového povolenia podľa § 7 ods. 1 zákona o bankách a
nemohla postúpiť žalobcovi ako nebanke tzv. živý úver, pretože bankové úvery môže poskytovať a
spravovať iba banka. Predmetom postúpenia teda mohla byť len pohľadávka z ukončeného úverového
vzťahu,resp.splatnésplátkyúveru,čožalobcanepreukázal.Rozsahpohľadávky,ktorýbolpostúpenýna

žalobcu, bol vo výške 2.752,08 € a predstavuje skapitalizovanú dlžnú sumu z celého úverového vzťahu.
Na základe zmluvy o splátkovom úvere bola splatnosť poslednej zmluvne dojednanej splátky dohodnutána 20.2.2016. Žalobca však nadobudol pohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávok už
dňa 24.3.2011, teda ešte počas trvania úverového vzťahu. Na nebanku môže banka bez toho, aby
úver zosplatnila, platne postúpiť len časť svojej pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o

bankách. Z cit. ustanovenia jednoznačne vyplýva, že banka bez zosplatnenia nemôže na nebanku
postúpiť pohľadávku z celého úveru, ale iba pohľadávku zodpovedajúcu aktuálnemu dlhu dlžníka ku
dňu postúpenia pohľadávky. Zámer zákonodarcu umožniť postúpiť len pohľadávku po splatnosti je
obsiahnutý v dôvodovej správe k zákonu o bankách, kde sa v osobitnej časti k § 92 uvádza, že v odseku
7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu

a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Predmetom postúpenia z banky na nebanku tak môže byť len splátka,
resp. splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti. Zároveň musí byť splnená
aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v
omeškaní nepretržite 90 dní. Žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca, Slovenská sporiteľňa,
a.s. vyzvala žalovanú na úhradu dlhu potom, čo bola 90 kalendárnych dní v omeškaní so splácaním
úveru. Ku dňu postúpenia pohľadávky dlh vo výške 2.752,08 € nemohol existovať. Slovenská sporiteľňa

bola oprávnená postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak by musela úverový vzťah lege
artis ukončiť, t.j. vyhlásiť mimoriadnu splatnosť. Žalobca však relevantne nepreukázal, že by jeho právny
predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Okrem vyššie uvedeného vedľajší účastník obranu v
prospech žalovanej založil aj na argumentácii, že poskytnutý úver je potrebné pokladať za bezúročný a
bez poplatkov, pretože RPMN uvedená v zmluve vo výške 5,28 % je nesprávna. Uvedenie nesprávnej

výšky RPMN je klamaním spotrebiteľa na cene úveru, čo predstavuje nekalú obchodnú praktiku.

5. Súd posúdil námietky združenia podľa § 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 1, § 526 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase postúpenia
pohľadávky a dospel k záveru, že v prejednávanej veci došlo k platnému postúpeniu pohľadávky na

žalobcu, preto je tento aktívne legitimovaný v spore.

6. Nárok žalobcu súd posudzoval podľa § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2 písm. g/, §
4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a uzavrel, že vzhľadom na to, že úverová
zmluva neobsahuje základnú náležitosť predpísanú zákonom v ustanovení § 4 ods. 2 písm. g/, t.j. ročnú

percentuálnu mieru nákladov, je predmetný úver potrebné hodnotiť ako bezúročný a bezpoplatkový.
Žalovaná bola preto povinná zaplatiť žalobcovi len skutočne poskytnutý úver, t.j. 1.659,70 €, a pretože
na úver zaplatila sumu 444,86 €, súd ju zaviazal na zaplatenie prevyšujúcej sumy 1.214,84 € s prísl. a
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

7. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods.1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

8. Súd konštatoval, že žalobca mal v konaní čiastočný úspech, v percentuálnom vyjadrení v rozsahu 82
%. Neúspech mal v rozsahu 18 %. Pomer úspechu a neúspechu predstavuje 64 %. Preto súd žalobcovi

priznal náhradu trov konania v rozsahu 64 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP.

9. Súd zároveň rozhodoval aj o náhrade trov vo vzťahu k združeniu (vedľajšiemu účastníkovi), ktorý v

konaní do 30.6.2016 (t.j. do účinnosti CSP) vystupoval na podporu žalovanej. Súd argumentoval, že sa
nestotožnil s obranou vedľajšieho účastníka, že žalobca v konaní nie je vecne aktívne legitimovaný, ale
stotožnil sa s obranou, založenou na argumentácii, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov.
Preto podľa súdu vedľajší účastník založil úspech žalovanej v percentuálnom vyjadrení v rozsahu 18 %.
Súd mu preto priznal náhradu trov konania v rozsahu 18 %.

10. Rozsudok vo výroku o priznaní náhrady trov združeniu (vedľajšiemu účastníkovi) napadol včas
podaným odvolaním žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol, aby odvolací
súd rozsudok v napadnutom výroku zmenil tak, že združeniu náhradu trov konania neprizná, resp.
zrušil rozsudok v napadnutom výroku a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Argumentoval, že vedľajšie účastníctvo ako také
účinnosťou CSP zaniklo, teda nie je účastníkom konania a už vôbec nie stranou konania. Preto mu nie
je možné priznať náhradu trov konania. Zároveň poukázal na skutočnosť, že CSP neumožňuje priznať
náhradu trov konania ani združeniu ako bývalému vedľajšiemu účastníkovi, resp. osobitnému subjektu.Citoval ust. § 255 ods. 1, § 60 CSP, § 95 ods. 1, § 470 ods. 1, 2CSP a zdôraznil, že § 255 ods. 1 CSP
jednoznačne vymedzuje, že súd prizná nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci
len stranám sporu, ktorými sú len žalobca a žalovaný a aj v prípade súhlasu žalovanej podľa § 95 ods. 1

CSP by združenie bolo osobitným subjektom a nie stranou sporu. Združenie nebolo v súdenom prípade
stranou sporu a preto v zmysle § 255 ods. 1 CSP nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko tento
súd prizná len strane sporu a to bez ohľadu na to, kedy združenie vstúpilo do konania. Ďalej uviedol, že
priznanie náhrady trov nemožno podložiť ani ustanovením § 470 ods. 2 CSP, ktoré vôbec nepojednáva
o trovách konania. Žalobca preto zastáva názor, že súd svoje rozhodnutie, ktorým priznal právo na

náhradu trov konania nemá ani ako právne zdôvodniť a oprieť o príslušné zákonné ustanovenie. Z tohto
hľadiska sa rozhodnutie súdu javí ako nepreskúmateľné a v rozpore so súčasnou právnou úpravou.
Naviac žalobca považuje postup súdu za zmätočný, keď síce v prípade žalobcu vychádzal pri určení
nárokunanáhradutrovkonaniazpomeruúspechu,avšakvprípadezdruženiatútoskutočnosťprehliadol
a priznal mu trovy vo výške 18 % bez toho, aby zohľadnil skutočnosť, že združenie je v podstate vo
väčšej časti neúspešným účastníkom. Argumentoval, že aj keby súd náhradu trov posudzoval podľa

O.s.p., vedľajší účastník - združenie, vystupoval na strane žalovanej, a preto sleduje úspech, prípadne
neúspech žalovanej, a tým sa od úspechu alebo neúspechu žalovanej odvíja aj úspešnosť združenia. Aj
v prípade združenia mal preto súd postupovať tak, že úspech strany konania, ktorej vzniká povinnosť na
náhradu trov, sa odpočíta od úspechu strany, ktorej vzniká právo na náhradu trov konania, a výsledok
zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva,

čím by združeniu nevznikol nárok na náhradu trov konania.

11. Žalovaná a združenie boli v odvolacom konaní nečinní.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

385 ods. 1 CSP a contrario) prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380
ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutom výroku o trovách združenia je potrebné
zmeniť (§ 388 CSP).

13. Odvolací súd je v odvolacom konaní viazaný tak rozsahom, ako aj dôvodmi odvolania (§ 379, § 380

ods. 1 CSP). Keďže žalobca podal odvolanie proti rozsudku (iba) vo výroku o jeho povinnosti nahradiť
trovy konania združeniu, odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok vo veci samej iba v tomto rozsahu
(pokiaľ ide o tento výrok). Rozsudok v ostatnej (odvolaním nenapadnutej) časti nadobudol právoplatnosť
(§ 367 ods. 3 CSP), preto nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

14. Občiansky súdny poriadok účinný do 30.6.2016 upravoval aj inštitút vedľajšieho účastníka -
právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti bola ochrana práv podľa osobitného zákona (§ 93 ods. 2
O.s.p.) a tento vedľajší účastník mal v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník (§ 93 ods. 4
O.s.p.), teda v prípade úspechu účastníka, na strane ktorého vystupoval, mal aj nárok na náhradu trov
konania.

15. Prejednávanýsporzačaldo30.6.2016,tedavčaseúčinnostitohtoprocesnéhopredpisuaobčianske
združeniedo30.6.2016vňomvystupovaloakovedľajšíúčastníknastranežalovanej,ktorábolavkonaní
v prevyšujúcej časti neúspešná, keď súd ju zaviazal na zaplatenie 1.214,84 € s prísl. (uplatnený nárok
bol 1.486,55 €).

16.VčaserozhodovaniasúduprvejinštanciebolvšakužúčinnýCivilnýsporovýporiadok(ktorýnepozná
inštitút vedľajšieho účastníka) a v súlade s citovaným ustanovením § 470 ods. 1 CSP súd bol povinný
aplikovať jeho ustanovenia aj na konanie začaté pred 1.7.2016. Súd prvej inštancie preto výrok o
náhrade trov odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP.

17. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

18. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

19. Žaloba znela na sumu 1.486,55 € s prísl., žalobcom vysúdená suma je 1.214,84 € s prís., teda
žalobca mal úspech 82 % a v 18 % bol neúspešný (žalovaná bola úspešná v 18 %). Pomer úspechuje teda 64 % (82 % - 18 %). Žalovaná je preto povinná nahradiť trovy konania čiastočne úspešnému
žalobcovi vo výške 64 %.

20. Podľa čl. 4 ods. 1 základných princípov CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na
základe výslovného ustanovenia tohto alebo iného zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia
tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej
právnej veci.

21. Aj keď občianske združenie bolo v konaní pred súdom prvej inštancie vedľajším účastníkom, toto
svoje postavenie stratilo účinnosťou Civilného sporového poriadku, ktorý od 1.7.2016, ktorý upravuje
inštitút intervenienta v ust. § 81 a nasl. Intervenientom môže byť iba ten, kto má právny záujem
na výsledku konania, pričom splnenie tejto povinnosti sa vzťahuje aj na právnické osoby, ktorých
predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

22. S poukazom aj na vyššie uvedené občianske združenie v čase rozhodovania odvolacieho súdu
nemá postavenie intervenienta v zmysle Civilného sporového poriadku a jeho práva preto nemožno
posudzovať podľa ustanovení vzťahujúcich sa na intervenienta.

23. Keďže v odvolacom konaní sa rozhoduje o jeho právach a vzhľadom na neexistenciu výslovnej

úpravy náhrady trov konania takéhoto subjektu (odlišného od strán sporu, ktorý zároveň nie je
intervenientom a ani osobou zúčastnenou na konaní), odvolací súd s poukazom na čl. 4 ods. 1
základných princípov posudzoval otázku nároku na náhradu trov konania tohto subjektu v zmysle
citovaného ust. § 255 ods. 2 CSP.

24. V prejednávanom spore žalobcovi súd prvej inštancie priznal proti žalovanej náhradu trov konania
v rozsahu 64 %. V konaní združenie vystupovalo na strane žalovanej, preto zdieľa jej osud. Ak teda
žalovanej nebola priznaná náhrada trov konania, naopak, bola na ich náhradu zaviazaná, nemožno
združeniu na jej strane priznať náhradu trov konania.

25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolací súd v súlade s ust. § 388 CSP zmenil rozsudok vo
výroku napadnutom žalobcom, že združeniu nepriznal náhradu trov konania.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, má preto nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu proti žalovanej strane.

27. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.