Rozsudok ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce… Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. máj 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/221/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213207116
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4213207116.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej

a sudkýň Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu: CD
Consulting s. r. o., so sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO: 26 429 705
proti žalovanej: F. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XXX/XX, Z., o zaplatenie zmenkovej sumy 192 eur
s príslušenstvom a zmenkovej odmeny 0,64 eura, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Komárno zo dňa 28. februára 2017 č. k. 15C/412/2013-193 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19%
denne zo sumy 192 eur od 27. 01. 2011 do zaplatenia, rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 28. 02.

2017 č. k. 15C/412/2013-193 v tejto časti z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .

Vo zvyšnom napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej
inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej nárok na náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 3 smernice 93/13/

EHS, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 4 písm. k/, l/, § 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka, § 2
písm. b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 25 ods. 5
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čl. I § 77 ods. 1, 2, čl. I § 10, čl. I. § 11 ods.
1, čl. I § 14 ods. 1, čl. I § 17, čl. I § 5 ods. 1, 2, 3, čl. I § 48 ods. 1 bod 2 zákona čl. 191/1950 Zb.
zákona zmenkového a šekového. Uviedol, že žalobca si žalobou voči žalovanej uplatnil pohľadávku
podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 v sume 192 eur
so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 192 eur od 27. 01. 2011 do zaplatenia, s 6

% ročným úrokom zo zmenkovej sumy 192 eur od 12. 04. 2011 do zaplatenia a zmenkovú odmenu vo
výške 1/3% zmenkovej sumy, teda 0,64 eura z dôvodu, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých
práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná dňa 01. 10. 2010 na zmenkovú sumu 192 eur, pričom sa
zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25% denne od 27. 01. 2011 a indosovaná zmenka
je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Indosant
predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľ doposiaľ zo zmenkovej sumy nič nezaplatil. Dňa 01.
10. 2010 žalovaná ako dlžník uzavrela so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s. r. o., Pribinova 25, Bratislava

ako veriteľom Zmluvu o úvere č. 409400063, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 100
eur a žalovaná sa zaviazala zaplatiť veriteľovi úver spolu s poplatkom vo výške 68 eur, t. j. celkovo
čiastku 168 eur, a to v 6 mesačných splátkach po 28 eur, počnúc dňom 22. 10. 2010. V zmluve
bolo uvedené, že finančné prostriedky boli poskytnuté na výkon povolania a zároveň na druhej stranezmluvy o úvere sa nachádzajú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, kde v článku 13 sú uvedené
ustanovenia dohody o vyplnení zmeniek, podľa ktorých na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka
ako vystaviteľa zmeniek vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil

vystaviteľ dve zmenky, v ktorých nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň,
kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas
štyri po sebe idúce splátky prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo
časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa

voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia prvej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia
zmenkovej sumy vyplní na prvej zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4
týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zároveň žalovaná dňa 01. 10. 2010 podpísala veriteľovi zmenku
s tým, že zaplatí za túto zmenku pri predložení na rad POHOTOVOSŤ s. r. o. Bratislava sumu 192
eur a zmenkový úrok 0,25 % denne od 27. 01. 2011, pričom zmenková suma, ako aj dátum začiatku
úročenia boli do zmenky dopísané dodatočne, keď sa stal splatný celý dlh. V zmenke je uvedené,

že je splatná „bez protestu“, „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a že je splatná
pre POHOTOVOSŤ s. r. o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava (zmluva o úvere, všeobecné podmienky
poskytnutiaúveruazmenka).Vexekučnomkonanísúdu13Er/1039/2011saspoločnosťPOHOTOVOSŤ
s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, ako oprávnená domáhala voči žalovanej ako povinnej vymoženia sumy
192 eur s príslušenstvom, pričom k žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doložená

zmluva o úvere č. 409400063 zo dňa 01. 10. 2010 a rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Bratislava
SR 04741/11 zo dňa 08. 11. 2010, ktorý bol vydaný na základe neúplnej zmenky (blankozmenky)
vystavenej dňa 17. 06. 2011. Oprávnený doložil aj uvedenú zmenku, pričom Okresný súd Komárno
svojim uznesením 13Er/1039/2011-15 zo dňa 30. 04. 2012 zamietol žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a uvedené uznesenie sa stalo právoplatným dňa 23. 05. 2012. Následne ďalším

uznesením súdu 13Er/1039/2011-27 zo dňa 25. 06. 2014 bolo exekučné konanie zastavené a uznesenie
sa stalo právoplatným dňa 17. 07. 2014. V súdnom konaní tunajšieho súdu 15C/412/2013, v ktorom si
žalobca uplatnil zaplatenie zmenkovej sumy vo výške 192 eur spolu so zmenkovým úrokom, ako aj s
úrokom zo zmenkovej sumy podľa článku 4 ods.1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
861/2007, žalobca predložil zmenku totožnú so zmenkou predloženou spoločnosťou POHOTOVOSŤ

s. r. o. Bratislava v konaní 13Er/1039/2011 s tým, že na druhej strane zmenky je už spoločnosťou
POHOTOVOSŤ s. r. o. Bratislava uvedené, že namiesto nej je na rad CD Consulting s. r. o., K
červenému dvoru 3269/25a, 130 00 Praha, Česká republika, IČO: 26 429 705. Na základe vykonaného
dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. V zmysle ustálenej judikatúry
Európskeho súdneho dvora (ESD) je súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný

z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah, a teda, či sa na
konkrétny právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany
spotrebiteľa. Aj v tomto konaní bol súd povinný z úradnej moci skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský
vzťah a to bez ohľadu na to, že sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky. Z rozhodovacej činnosti
súdu je pritom známe, že pôvodný remitent - spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., v prospech ktorého

žalovaná zmenku vystavila, a ktorý predmetnú zmenku od žalovanej prijal, sa zaoberá aj poskytovaním
spotrebiteľských úverov a tento je taktiež vedený v registri veriteľov a podregistri iných veriteľov, ktorý
vedie Národná banka Slovenska ako iná spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské/iné úvery. Preto si súd
zabezpečil zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bola predmetná zmenka vystavená a
vykonal dôkaz oboznámením tejto zmluvy. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že súd mal postupovať

podľa procesných pravidiel nariadenia, súd uviedol, že toto nariadenie v čl. 9 ods. 1 ustanovuje, že
súd určí spôsob a rozsah vykonávania dôkazov potrebných na rozhodnutie podľa pravidiel, ktoré sa
vzťahujú na prípustnosť dôkazov. Keďže nariadenie žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov neobsahuje,
v súlade s ustanovením čl. 19 nariadenia je potrebné riadiť sa procesným právom Slovenskej republiky.
Povinnosťou súdu je ex offo skúmať, či nejde o spotrebiteľský vzťah a súd vychádzajúc z článku 5 bod

1 nariadenia mal za to, že môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné, čo v danom prípade
je nutné na ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany sporu. Cieľom nariadenia je zjednodušiť a zrýchliť
cezhraničné konania s nízkou hodnotou sporu a na ne nadväzujúce vykonávacie konania, ale v žiadnom
prípade nie vylúčiť v konaniach s nízkou hodnotou sporu ochranu spotrebiteľa, keďže vysoká úroveň
ochrany spotrebiteľov je jedným zo základných princípov Európskej únie a je ustanovená aj v primárnom

práve (Zmluva o fungovaní Európskej únie, Charta základných práv Európskej únie). Vzhľadom na
ustanovenia článku 13 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (dohoda o vyplnení zmenky), ako aj
vzhľadom na zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o úvere, zhodu údajov o vystaviteľovi
a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi v zmluve o úvere a na zhodu dátumuvystavenia zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere súd dospel k jednoznačnému záveru, že zmenka
predložená žalobcom bola vystavená žalovanou ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere, pričom
bola vystavená v súlade s článkom 13 všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako blankozmenka.

Vo všeobecnosti môže mať zmenka vystavená dlžníkom pri podpise úverovej zmluvy resp. pri prevzatí
úveru buď uhradzovaciu alebo zabezpečovaciu funkciu. V danom prípade, keďže ide o spotrebiteľský
úver, je však uhradzovacia funkcia vylúčená, vzhľadom na výslovný zákaz splnenia dlhu zmenkou alebo
šekom ustanovený v § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch, na rozdiel od zabezpečovacej
funkcie zmenky, ktorá bola v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi zakázaná až s účinnosťou od 01.

01. 2011. Preto súd mohol v danom prípade považovať zmenku predloženú žalobcom, ktorá bola
nesporne vystavená v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru žalovanej, len za zabezpečovaciu
zmenku, nie za samostatnú a nezávislú zmenku prijatú na uhradenie dlhu žalovaného. Predmetom tohto
konania je teda nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovaným pôvodne vo
forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. zo zmluvy o úvere.
V prvom rade súd považoval za potrebné posúdiť, či zmluva, na základe ktorej vznikla pohľadávka

zabezpečená zmenkou, je platná, a teda, či vôbec vzniklo právo na vyplnenie blankozmenky. Uvedená
Zmluva o úvere č. 406700013 je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy
uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej
spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami sú POHOTOVOSŤ, s. r. o.
ako veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a

žalovaná ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom. Na tomto nič nemení ani skutočnosť,
že v zmluve bolo vyznačené, že finančné prostriedky sa poskytujú na výkon povolania, avšak z
rozhodovacej praxe súdu je známe, že tieto úvery neboli poskytované na výkon zamestnania, pričom
údaje do zmluvy zapisoval pracovník spoločnosti, ktorý cielene uvádzal účel poskytnutia úveru na výkon

zamestnania, aby sa zmluva neposudzovala ako spotrebiteľská. Keďže pri pochybnostiach o obsahu
zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, súd musel dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na
preukázanie toho, že úver bol v danom prípade poskytnutý na výkon zamestnania zaťažuje toho, kto
takúto skutočnosť tvrdí. Keďže účel vyznačený v zmluve („na výkon zamestnania “) súdu preukázaný
nebol, súd vychádza z toho, že uvedený úver bol poskytnutý na súkromné účely (teda na iný účel ako

na výkon povolania, zamestnania, podnikania). V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú
zmluvu,mádôkaznébremenonapreukázanienespotrebiteľskéhocharakteruzmluvydodávateľ(veriteľ).
Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd
k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä (ale nielen) v ustanoveniach o zabezpečovacích

prostriedkoch (spísanie notárskej zápisnice prostredníctvom splnomocnenca, uzatvorenie záložnej
zmluvy prostredníctvom splnomocnenca, niekoľkonásobné zmluvné pokuty, blankozmenka) a zároveň
sú celá zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky
len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov
zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči

dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že sa zmluva
prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie
blankozmenky podľa článku 13 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak
zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa

na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Pri konštatovaní nemožnosti
vzniku práva na vyplnenie blankozmenky na základe neplatnosti zmluvy o úvere z vyššie uvedených
dôvodov súd vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.5.2008 sp. zn. 4 Obo 161/2007.
Právo zo zmenky, ktoré si uplatnil žalobca v tomto konaní na tunajšom súde, bolo už uplatnené
jeho predchodcom na rozhodcovskom súde, ktorý návrhu v celom rozsahu vyhovel. Rozhodcovský

rozsudok vydaný rozhodcovským súdom mal nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť a mal sa stať
exekučným titulom, pričom na jeho základe bol podaný návrh na vykonanie exekúcie proti žalovanej
na vymoženie priznanej sumy a jej príslušenstva, avšak exekučný súd žiadosť na vydanie poverenia
zamietol a následne exekučné konanie právoplatne zastavil, pričom vo svojom rozhodnutí jednoznačne
konštatoval rozpor konania oprávneného s platnými právnymi predpismi. Vzhľadom k tomu, že vzťah,

z ktorého vznikla zmenka, je vzťahom medzi dodávateľom a spotrebiteľom, tak vzniká otázka, či
zmenka a jej indosácia nadmerne nesťažili, ba dokonca neznemožnili spotrebiteľovi presadiť vlastné
spotrebiteľské práva vrátane práva na ex offo súdnu ochranu (rozsudok Súdneho dvora v spojených
prípadoch C-240/98 až C-244/98). Zmenka totiž objektívne znamená výrazné sťaženie práv vystaviteľazmenky napr. sťažené uplatňovanie kauzálnych námietok, prísna lehota na námietky a právo veriteľa na
vyplnenie blanko zmenky. Po indosácii zmenky sa právne postavenie vystaviteľa zmenky vzniknutej zo
spotrebiteľskej zmluvy ešte viac sťažuje ak nie je priamo až znemožnené. Žalobca sa striktne pridržiava

práv, ktoré sú vo všeobecnosti priznávané majiteľovi zmenky po jej indosácii a za irelevantné považuje v
predmetnej veci právo spotrebiteľa podľa čl.6 ods.1 smernice Rady 93/13/ES o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého sa členské štáty majú postarať o to, aby bol spotrebiteľ
zbavený účinkov neprijateľných zmluvných podmienok a vo svetle uznesenia súdneho dvora C-76/10
(POHOTOVOSŤ proti Korčkovská) aj plnenia úrokov a poplatkov pri neuvedení ročnej percentuálnej

miery nákladov. Článok 6 smernice je treba považovať za ustanovenie rovné kogentným ustanoveniam
vnútroštátneho práva a poskytovanie ochrany je treba naplniť v rovine pravidiel verejného poriadku,
teda vždy a za každých okolností. Zmenkové práva žalobcu môžu byť v rozpore so spotrebiteľskými
právami žalovanej, keďže spotrebiteľské právo vnáša osobitosti do tradičného súkromného práva a táto
skutočnosť aj predurčuje jeho prednosť a zákaz jeho zneužitia (nález Ústavného súdu ČR vo veci IV.ÚS
457/10, podľa ktorého je zákaz zneužitia práva silnejší než dovolenie dané právom, a teda výkonu práva,

ktorý je jeho zneužitím nemôžu súdy poskytnúť ochranu, lebo by to bolo v rozpore nielen s § 3 OZ,
ale predovšetkým čl. 36 Listín). Súd preto nevidí najmenší dôvod na presadzovanie iného právneho
názoru a je si vedomý prísnej formálnosti zmenkového práva, no nie je možné akceptovať právnu prax, v
dôsledku ktorej dochádza k využitiu, resp. zneužitiu zmenkových inštitútov v neprospech jednej zmluvnej
strany. Samotná formálnosť zmenkového práva nemôže byť argumentačnou základňou, z ktorej by

súdy mali pri posudzovaní obdobných prípadov vychádzať. Je to práve zmenkové právo, ktorého
základné princípy či inštitúty sú zneužívané. Bez existencie legislatívnych mechanizmov umožňujúcich
zabrániť vyššie naznačeným postupom, je dôležité, aby sa v aplikačnej praxi hľadali také východiska,
ktoré by zneužívaniu práv zabránili. V konečnom dôsledku je neprehliadnuteľný aj historický výklad
zákonodarcu, ktorý postupne od obmedzenia zmeniek v spotrebiteľských úveroch (§ 4 ods. 6 zákona

č.258/2001 Z. z.) uzákonil ich úplný zákaz (§ 17 ods. 3 zákona č.129/2010 Z. z.). Indosácia zmenky
je tiež v zjavnom rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého si spotrebiteľ ani inak
nesmie zhoršiť svoje postavenie. Z dôvodu blízkosti princípov zmenkového práva je pre rozhodovaciu
činnosť súdov inšpiratívne prelomenie prísnej formálnosti zmenkového práva nemeckou judikatúrou
(rozsudok BGH, 25.2.1965 - II. ZHR 191/62 Hamm). Ak dohoda o vypĺňacom práve pri blankozmenke

nezohľadňuje vyššie uvedené práva spotrebiteľa a umožňuje indosáciou zmenky vymôcť od spotrebiteľa
plnenie z neprijateľných podmienok, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Bez platnej dohody o
vypĺňacom práve niet platnej zmenky (rozsudok NS SR vo veci 4Obo 161/2007). Neplatnosť zmenky
potom determinuje výsledok sporu. V prejednávanej veci je jednoznačné, že medzi účastníkmi ide o
spotrebiteľský vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa 01. 10. 2010, pričom v ten istý deň žalovaná

vystavila veriteľovi zmenku v zmysle článku 13 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, avšak podľa
názoru súdu uvedená zmenka je neplatná, nakoľko bola vystavená v rozpore so zákonom a spôsob,
akým sa pôvodný veriteľ a následne žalobca domáha svojich práv na základe takto vystavenej zmenky
považuje súd za obchádzanie zákona, čo znamená, že právny úkon síce neodporuje výslovnému
zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol.

O nedovolenosť, a teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide tiež v prípade, keď sa tento prieči
dobrým mravom. Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe
nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako
nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale
tak,abyzámernedosiaholvýsledokprávnounormounepredvídanýanežiaduci(rozsudokNSSRvoveci

4Obo161/2007).Ustanoveniečlánku13všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveruvzmluveoúverezo
dňa 01. 10. 2010 je jednoznačne v rozpore s § 3 OZ, ako aj s ustanoveniami Občianskeho zákonníka na
ochranuspotrebiteľa§53a§54)aspôsobujeznačnúnerovnováhumedziúčastníkmitohtozáväzkového
vzťahu, a preto zmenku, ktorá bola vystavená na základe tohto zmluvného dojednania je potrebné
považovať za neplatnú, keďže samotná dohoda o vyplnení zmenky je neplatná. Súd sa nestotožnil

s názorom žalobcu, podľa ktorého bolo potrebné pri rozhodovaní o uplatnenom nároku vychádzať
výlučne z predloženej zmenky, predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru síce používanie zmeniek
v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje, ale podľa čl. 10 tejto smernice jednoznačne členské štáty

môžu povoliť používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú
ochranu spotrebiteľa. Hlavným rizikovým prvkom potom v danej veci je z pohľadu ochrany spotrebiteľa
abstraktný charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal
na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t. j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere askúmal, či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru
zmenky je, vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ, neprijateľné. Súdny dvor EÚ už totiž vyslovil
všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho

právamedzipredajcomalebododávateľomaspotrebiteľom,nemôžupredstavovaťskutočnosťspôsobilú
ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS musí byť poskytnutá
spotrebiteľovi, čo potvrdzuje aj čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak by pri vymáhaní dlžnej sumy
z indosovanej zmenky vnútroštátny súd vôbec nemal možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a
rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, išlo by o podstatné zníženie právnej ochrany

prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je nemožné
alebo minimálne neprimerane ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, ak by v konaní
o vymáhaní pohľadávky nebolo možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Napriek abstraktnému
charakteru zmenky už ustanovením § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere bolo v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa

alebo inej osoby zakázané splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smel podľa zákona prijať od
dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak šlo o
zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola maximálne vo výške aktuálnej výšky
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30% istiny poskytnutého spotrebiteľského

úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať
a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platilo aj v prípade
zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. V tomto prípade právny predchodca žalobcu
zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a následne
ju previedol na žalobcu. Zmenka bola teda vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom

a aj v rozpore s právom Európskej únie. Vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený
limit, vzhľadom na povahu tohto cenného papiera, bolo zhoršené postavenie žalovanej. Dojednanie o
zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka, a preto na podklade takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne
vystavená a ani platne indosovaná. Z uvedených skutočností súd dospel k záveru, že z takejto zmenky

nemohol vzniknúť platný zmenkový záväzok. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa §
262 k § 255 CSP a žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech, nárok na náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko jej v konaní žiadne trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, odôvodniac ho tým,

že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, strane sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd vo veci vykonal dokazovanie s úverovou zmluvou a ďalšími
listinnými dôkazmi, aj keď to strany nenavrhli. Podľa § 120 OSP dokazovanie v sporom konaní je
ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi

a vykonáva len tie dôkazy, ktoré navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú
zmenku, ktorou jasne dokázal svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme
a obsahu zmenky zo strany žalovanej žiadnych námietok nebolo, a preto neexistovala okolnosť, ktorá
by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Iné dôkazy, ako
tie, ktoré navrhli účastníci konania môže súd využiť len výnimočne. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí

vyplynúťzosamostatnéhodoterajšiehodokazovania.Vdanejvecisúdmoholamalrozhodnúťoprávena
úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Predpokladom vydania rozsudku
v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a
ods. 6 nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky
odmietnuté a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej nariadením. Súd z vlastnej

iniciatívy,beznávrhužalovanejabezlegitímnehopodnetunaťarchužalobcuvykonaldokazovanie,ktoré
údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany žiadnym spôsobom
nedovolávala, uplatnenú pohľadávku nerozporovala, svojím konaním ju prakticky uznala. Súd iniciatívne
rozširoval okruh dotazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad
pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec

navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil žalovanú v tomto
konaní. Takéto správanie súdu je neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý
súdny proces. Súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných skutočností.
Za nesporné považoval to, že žalovaná so spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere,ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou, a že žalovaná
uzatvorila zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jednej zo
strán. Súd tieto nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Takéto skutočnosti

nemožno považovať za nesporné. Žalovaná, ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili,
preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Ak súd svoje
rozhodnutie založil na týchto nesporných skutočnostiach, toto rozhodnutie je postihnuté vadou, ktorá
má za následok jeho nesprávnosť. Prvoinštančný súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie
nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii príslušných právnych predpisov práva

Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek
spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy. Nie
je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvoinštančný súd
sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zák. č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a
ignoroval predmet sporu. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Súd
však vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Žalovaná vo všeobecnosti

nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov
s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaná, tým menej tak
môže činiť sám súd. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. Z uvedeného vyplýva, že je síce prípustné za určitých
okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany

žalovanej a predovšetkým žalovaná v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich
tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu aj iniciatívu na seba prevzal súd a suploval aktivitu žalovanej.
V danom prípade následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu povinnosť
súdu prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 OSP, súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť,

pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22. 08. 2002 sp. zn. 25Cdo 1839/2000. Vzhľadom
na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom,
že zmenka je zmenkou podľa Zákona spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka
uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku.

Uplatnený nárok žalobcu je tak v celom rozsahu dôvodný. Súd poukázal na ustanovenie § 79 ods.
3 OSP v aktuálnom znení, na ktoré viaže založenie povinnosti zastupovaného žalobcu premietané
na prebiehajúce konanie, na ktoré sa tento paragraf vôbec neaplikuje. Logickým dôsledkom je potom
neexistencia premietanej povinnosti pre žalobcu. Konaním, ktoré vedie súd v záujme ochrany práv
žalobcu je konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu upravené Nariadením Európskeho parlamentu

a rady č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu. Európske konanie obsahuje špeciálne procesné ustanovenia regulujúce priebeh
konania. Podľa čl. 19 nariadenia Európske konanie sa riadi procesným právom členského štátu len
pokiaľ nariadenie neustanovuje inak. Priebeh a začatie Európskeho konania nariadenie ustanovuje
inak. Nariadenie je prameňom úniového práva, Prednosť úniového práva pred právom vnútroštátnym je

jednou zo základných zásad právneho poriadku EÚ. Poukázal na to, že ak by predmetné ustanovenie §
79 ods. 3 malo pôsobiť spätne aj na návrhy podané pred účinnosťou novely, tak zákonodarca by musel
postupovať rovnako ako pri novele Exekučného poriadku a musel by stanoviť povinnosť doplniť návrh.
Zákonodarca opomenul vyriešiť zosúladenie zák. č. 99/1963 Zb. s novelou č. 438/2015 spôsobom, ako
to urobil pri novele Exekučného poriadku, a preto súd svojim výkladom nemôže dotvárať nedostatky

účinku procesného predpisu, vzhľadom na absenciu výslovného zákonného príkazu doplniť návrh na
začatie konania v prechodných ustanoveniach. Na základe uvedeného sa povinnosť vyplývajúca s §
79 ods. 3 OSP nemôže aplikovať na podania podané pred účinnosťou novely č. 438/2015. Žalobca
teda poskytol súdu dostatočne jasné a primerané informácie o uplatnenej pohľadávke, ktorá je založená
na zmenkových nárokoch vyplývajúcich z platnej zmenky. Žalobca predložil súdu originál zmenky.

Zmenkové informácie preniesol žalobca presne do návrhu na uplatnenie pohľadávky, a preto neostáva
z jeho strany čo doplniť alebo opraviť. Žalobca uplatňuje v konaní majetkové práva zo zmenky, a nie
z pohľadávky. Žalobca na záver uviedol, že samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.
z. pripúšťa, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka.
Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase vyplnenia. Zmenka

preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Z uvedeného vyplýva, že prípustné
sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň je blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky
v dohode o vyplňovacom práve. Zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po
vystavení, pretože inak by použil spojenie v čase vystavenia, resp. by vylúčil vyplňovanie zo stranyveriteľa. Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla
byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava
explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. V ďalšom poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v

Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu na uplatnenie
pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov odvolacieho konania.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§

379a§380ods.1CSP)prejednalvecbeznariadeniaodvolaciehopojednávania,sverejnýmvyhlásením
rozsudku a vzhľadom k čiastočnému späťvzatiu žaloby žalobcom a žalovanou nevyjadreného nesúhlasu
z vážnych dôvodov s čiastočným späťvzatím žaloby, späťvzatie žaloby v časti zaplatenia zmenkového
úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 192 eur od 27. 01. 2011 do zaplatenia pripustil, rozsudok súdu
prvej inštancie zo dňa 28. 02. 2017 č. k. 15C/412/2013-193 v tejto časti zrušil a konanie zastavil a vo
zvyšnej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387

ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a
vec aj správne právne posúdil.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia zmenkovej sumy 192 eur spolu so
zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 192 eur od 27. 01. 2011 do zaplatenia a 6% ročným

úrokom zo zmenkovej sumy 192 eur od 12. 04. 2011 do zaplatenia, zmenkovej odmeny 0,64 eura a
náhrady trov konania. Podaním zo dňa 21. 12. 2015 vzal žalobca žalobu v časti zaplatenia zmenkového
úroku 0,19% denne späť. Žalovaná k čiastočnému späťvzatiu žaloby nevyjadrila nesúhlas z vážnych
dôvodov.
5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 370 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr,
ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.

7. Podľa § 370 ods. 2 CSP súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie
a konanie zastaví.

8. Pretože žalobca písomným podaním zo dňa 21. 12. 2015 vzal svoju žalobu čiastočne späť, a to

v časti zmenkového úroku vo výške 0,19% denne a žiadal v tejto časti konanie zastaviť a žalovaná
nevyjadrila nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov v zmysle ustanovenia § 370
ods. 2CSP, odvolací súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky stanovené v § 370 CSP na to, aby
pripustil čiastočné späťvzatie žaloby v časti zaplatenia zmenkového úroku vo výške 0,19% denne zo
sumy 192 eur od 27. 01. 2011 do zaplatenia, rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 28. 02. 2017 č. k.

15C/412/2013-193 v tejto časti zrušil a konanie zastavil.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd podľa § 379 a § 380 CSP viazaný ako rozsahom
odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia

odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen
rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje
výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích

dôvodoch uplatnené.
11. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní dospel
k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pretoodvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnom zamietajúcom výroku podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.

12. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní
žalobcu odvolací súd uvádza, že žalobca sa v odvolaní zameral predovšetkým na zdôraznenie
platnosti príslušnej zmenky a jeho námietky boli prejavom snahy o nepripustenie akéhokoľvek súdneho
prieskumu okolností vzniku zmenky a vykonania dokazovania v tomto smere. Odvolací súd sa s
argumentáciou žalobcu, spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov, nestotožnil. Predmetom

konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej republike, ktorý
si svoje právo vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom Slovenskej republiky v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného nariadením. Článok 4 nariadenia upravuje
zjednodušenýavzásadepísomnýspôsobvedeniakonaniavoveciachsnízkouhodnotousporuscieľom
zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Odvolací súd však dospel k záveru, že cieľom nariadenia nie je
obmedziť súdy pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie

technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a
najmenej zaťažujúcim spôsobom. Znenie článku 4 nariadenia nemožno preto vykladať tak, že by na
základe neho nemal súd k dispozícií iné dôkazné prostriedky než príslušné tlačivá a nemal by ani
možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi. Z čl. 8 a 9 tohto nariadenia jednoznačne vyplýva, že
ajvkonaniachsmalouhodnotousporujezachovanámožnosťsudcuvykonávaťpotrebnédokazovaniea

nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa nariadenia
je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na
nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu sa riadi, ak nie je ustanovené inak, procesným právom členského štátu, v ktorom sa
konanie vedie, čo priamo vyplýva z čl. 19 nariadenia.

13. V danom prípade predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu spojených so
spotrebiteľskou úverovou zmluvou. S ohľadom na výnimočnosť spotrebiteľského vzťahu a potreby
súdnej ochrany spotrebiteľa súd prvej inštancie správne skúmal charakter tohto vzťahu. Špeciálna

úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy o úvere bola obsiahnutá v Zákone o
spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere v danej veci bol preukázaný bez
akýchkoľvek pochybností. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je, že sú väčšinou pre spotrebiteľa
vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver
poskytnutý právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa, pričom súčasťou zmluvy o úvere

boli všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaná nemohla ovplyvniť, lebo boli vopred pripravené
pre veľký počet spotrebiteľov. Dodávateľ mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v
priebehu konania nebolo preukázané, že úver bol poskytnutý žalovanému na výkon zamestnania. V
prípade pochybnosti účelu poskytnutia spotrebiteľského úveru, a teda dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ, resp. jeho právny nástupca. Dôkaznú povinnosť

si žalobca v danej veci nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou rovnaký vplyv, ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, podľa ktorého bolo potrebné pri rozhodovaní o
uplatnenom nároku vychádzať výlučne z predloženej zmenky, predstavujúcej samostatný abstraktný
záväzok neakcesorickej povahy. Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov,

iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru
síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje, ale podľa čl. 10 tejto smernice
jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy,
ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Hlavným rizikovým prvkom potom v danej veci
je z pohľadu ochrany spotrebiteľa abstraktný charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri

uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Rešpektovanie
výlučne abstraktného charakteru zmenky je, vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ, neprijateľné.
Súdny dvor EÚ už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré
prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu

predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice Rady
č. 93/13/EHS musí byť poskytnutá spotrebiteľovi, čo potvrdzuje aj čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/
EHS. Ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky vnútroštátny súd vôbec nemal možnosť
hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, išloby o podstatné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. V
takomto právnom režime je nemožné alebo minimálne neprimerane ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol
ochrany svojich práv, ak by v konaní o vymáhaní pohľadávky nebolo možné skúmať nekalosť zmluvných

podmienok. Napriek abstraktnému charakteru zmenky už ustanovením § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere bolo v súvislosti
s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby zakázané splniť dlh zmenkou alebo šekom.
Veriteľ smel podľa zákona prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo

spotrebiteľského úveru, len ak šlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola
maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne
30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore
s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie
vydať. Ustanovenie tohto odseku platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv

zo zmenky. V tomto prípade právny predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval
a zmenku, napriek výslovnému zákazu, prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka bola teda
vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a aj v rozpore s právom Európskej únie.
Vystavenímzmenkyvrozsahunadzákonompovolenýlimit,vzhľadomnapovahutohtocennéhopapiera,
bolo zhoršené postavenie žalovaného. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy

na ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a preto na
podklade takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná. Na
takomto závere nič nemení ani skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava platná do 31. 12. 2010
umožňovala používať zmenky aj v spotrebiteľskom vzťahu, pretože keďže zmenkové právo ako také
v súdnom konaní znevýhodňuje žalovaného ako zmenkového dlžníka, a keďže podľa článku 7 ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna
právna úprava, ktorá umožnila za istých okolností do 31. 12. 2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských
vzťahoch, je nepoužiteľná. Z uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že z takejto zmenky
nemohol vzniknúť platný zmenkový záväzok, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP v jeho zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil. K odvolacej

námietke žalobcu v podanom odvolaní k aplikácii ustanovenia § 79 ods. 3, 4 OSP a ustanovenia §
372y ods. 1 OSP na danú vec odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na danú právnu vec uvedené
ustanovenia neaplikoval a zamietajúci výrok svojho rozhodnutia o tieto zákonné ustanovenia neoprel.
14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

plnom rozsahu, avšak keďže jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia
§ 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade
by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2
CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanej

žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a
rozhodnutávzmyslečl.17CSProzhodol,žežalovanejsanáhradatrovodvolaciehokonanianepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).