Uznesenie – Ostatné ,
Zastavujúce odvolacie konanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. máj 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/102/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5417201745
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5417201745.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Mesto Dolný Kubín, so sídlom
Hviezdoslavovo námestie 1651/2, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 00 314 463, zastúpeného spoločnosťou:
ALTER IURIS, s.r.o., so sídlom Tolstého 9, 811 06 Bratislava, IČO: 36 708 771, proti žalovanému: Y. T.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. L. XXXX/XX, XXX XX H. V., zastúpeného JUDr. Jozefom Polákom,

advokátom, so sídlom C. XXXX, XXX XX H. V., o návrhu žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho
opatrenia, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 5C/13/2017-159 zo
dňa 18. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní žalovaného proti výroku II. uznesenia Okresného súdu Dolný Kubín č. k.
5C/13/2017-159 zo dňa 18. januára 2018 z a s t a v u j e .

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením sudca okresného súdu postupom podľa § 248 a nasl. CSP rozhodol o
sťažnosti žalovaného podanej proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka vydanému podľa § 262 ods.
2 CSP tak, že sťažnosť žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 5C/13/2017-140
zo dňa 29.11.2017 zamietol (výrok I.). Súčasne žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania vzniknutých v súvislosti s rozhodovaním o podanej sťažnosti v rozsahu 100 % (výrok II.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že Okresný súd Dolný Kubín uznesením č. k. 5C/13/2017-53
zo dňa 27.04.2017 rozhodol o návrhu zo dňa 05.04.2017 a ktorým sa žalobca domáhal voči
žalovanému nariadenia zabezpečovacieho opatrenia zriadením záložného práva v prospech žalobcu na
nehnuteľnostizapísanénaLVč.XXXXXk.ú.T.,č.XXXk.ú.L.H.ač.XXXk.ú.L.H.bližšiešpecifikované
v tomto návrhu tak, že mu v plnom rozsahu vyhovel. Zároveň súd žalobcovi priznal voči žalovanému

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uvedené uznesenie v spojení s potvrdzujúcim
uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 6Co/178/2017-112 zo dňa 29.09.2017, ktorý rozhodol o odvolaní
žalovaného, nadobudlo právoplatnosť dňa 10.10.2017. Zároveň odvolací súd rozhodol, že žalobca má
voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
3. V nadväznosti na výroky súdov prvej a druhej inštancie ohľadne nároku na náhradu trov konania,
o výške náhrady trov konania s poukazom na § 262 ods. 2 CSP Okresný súd Dolný Kubín rozhodol

uznesením č. k. 5C/13/2017-140 zo dňa 29.11.2017 vydaným vyšším súdnym úradníkom tak, že
žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 367,58 Eur a náhradu
ostatných trov vo výške 33,00 Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť zástupcovi žalobcu do 3 dní od
doručenia tohto uznesenia. Z odôvodnenia označeného rozhodnutia vyplýva, že dôvodne
vzniknuté a súdom priznané trovy žalobcu v prvoinštančnom konaní pozostávajú v časti z trov právneho
zastúpenia a v časti z ostatných trov a trovy odvolacieho konania pozostávajú v celom rozsahu

z trov právneho zastúpenia. V prvoinštančnom konaní trovy právneho zastúpenia predstavujú 183,79
eura a pozostávajú z odmeny za 2 úkony právnej služby: 1/ prevzatie a príprava zastúpenia a 2/ návrhna nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, počítanej postupom podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátom v aktuálne účinnom znení (ďalej len "vyhláška")
vo výške 136,00 Eur (2 x 68,00 Eur) + režijný paušál 17,16 Eur (2 x 8,58 Eur) + DPH (20 %), ktorá

náhrada zo základu 153,16 Eur, činí 30,63 Eur. Trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške
183,79 Eur pozostávajú z odmeny za 2 úkony právnej služby: 1/ vyjadrenie k odvolaniu žalovaného zo
14.06.2017 a 2/ vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného zo 07.08.2017 vo výške 136,00 Eur (2 x 68,00
Eur) + režijný paušál 17,16 Eur (2 x 8,58 Eur) + 20 % DPH zo základu 153,18 Eur, činiaca 30,63 Eur.
Trovy právneho zastúpenia žalobcu v odvolacom konaní predstavujú 183,79 Eur. Pri ich vyčísľovaní súd

postupoval podľa § 9 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. a), § 13a ods. 1 písm. a/, c/, § 16 ods. 3 § 18 ods.
1 a 3 vyhlášky. Ostatné trovy - 33,00 Eur predstavuje žalobcom zaplatený súdny poplatok za podaný
návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia.
4. Proti tomuto uzneseniu vydanému súdnym úradníkom podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť
žalovaný prostredníctvom zástupcu podaním zo dňa 12.12.2017 domáhajúc sa postupom podľa ust. §
250 ods. 2 CSP jeho zrušenia. Odôvodnil ju tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.

zn. 4Obdo/36/2017 zo dňa 15.11.2017 do rozhodnutia o dovolaní žalovaného v 2. rade
odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 2Cb/16/2012-443 zo dňa 10.02.2016
vo výroku I., ako aj rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 13Cob/214/2016-552 zo dňa 22.02.2017,
čo spôsobuje, že rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 2Cb/16/2012-443 zo dňa 10.02.2016
vo výroku I., ako aj rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 13Cob/214/2016-552 zo dňa 22.02.2017

nie je exekučným titulom, pretože nedisponuje vlastnosťou vykonateľnosti, keďže jeho vykonateľnosť
bola Najvyšším súdom SR odložená. Súd je povinný pri posudzovaní vykonateľnosti exekučného titulu
hľadieť na exekučný titul ako keby na ňom nebola vyznačená doložka vykonateľnosti. Momentom
odloženia ich vykonateľnosti úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného a úkony smerujúce
k vymoženiu nároku stratili svoj zákonný podklad a s prihliadnutím na účinky odkladu vykonateľnosti

je nutné považovať ich za nezákonné. Taktiež bola v danej veci podaná ústavná sťažnosť zo dňa
07.12.2017 na Ústavný súd SR proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/178/2017 zo
dňa 29.09.2017, ktorý potvrdil uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 5C/13/2017-53 zo
dňa 27.04.2017.
5. Žalobca prostredníctvom zástupcu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo dňa 15.01.2018 označil

sťažnosť žalovaného v celom rozsahu za nedôvodnú, označiac za nesprávne tvrdenia žalovaného
v súvislosti s povolením odkladu vykonateľnosti uznesením NS SR sp. zn. 4Obdo/36/2017 zo dňa
15.11.2017 rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2Cb/16/2012-443 Exekučného poriadku
10.02.2016 vo výroku I., ako aj rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 13Cob/214/2016-552 zo
dňa 22.02.2017, čo podľa žalovaného spôsobuje, že rozsudky nie sú exekučným titulom, pretože

nedisponujú vlastnosťou vykonateľnosti, čím úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku žalovaného a
úkony smerujúce k vymoženiu nároku stratili svoj zákonný podklad a s prihliadnutím na účinky odkladu
vykonateľnosti je nutné považovať ich za nezákonné. Odkladom vykonateľnosti rozsudky nestratili
svoj zákonný podklad a nie je pravda, že by nedisponovali vlastnosťou vykonateľnosti. Odkladom
vykonateľnosti rozhodnutie nestráca vlastnosť vykonateľnosti, len nastupuje prekážka, pre ktorú

zatiaľ (dočasne) nie je možné exekúciu vykonať (Števček, Ficová a kol., Civilný sporový poriadok, 2016,
str. 1426). Rozhodnutie o odklade vykonateľnosti je len dočasným rozhodnutím, pretože vykonateľnosť
rozsudkov sa odkladá len do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní žalovaného. Odkladom
vykonateľnosti nie je daný žiadny dôvod na zastavenie prípadnej exekúcie. Zastavením
exekúcie by bol povinný (žalovaný v tomto konaní) neúmerne viac chránený oproti oprávnenému

(žalobcovi v tomto konaní) a jej zastavením by oprávnený (žalobca v tomto konaní) stratil svoje poradie
(napr. pri predaji hnuteľných vecí, pri zrážkach zo mzdy a pod.). (Števček, Ficová a kol., Civilný sporový
poriadok,2016).TaktiežvpublikáciiExekučnýporiadok,Komentár,2.vydanie,2015 odŠtevčeka,
Ficovej a kol. je uvedené, že ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku sa nevzťahuje
na prípad odkladu vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, pretože povolenie odkladu vykonateľnosti

neznamená zastavenie exekúcie, ale len odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Ak je na
podklade rozsudkov, ktorých vykonateľnosť je odložená, možné viesť zákonne exekúciu (ktorá by bola
v tomto prípade odložená), potom aj iné rozhodnutia v iných konaniach súvisiacich s týmito rozsudkami,
nemôžu trpieť nedostatkom zákonnosti. Navyše uznesením Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.
5C/13/2017 zo dňa 29.11.2017 bolo rozhodnuté už len o výške náhrady trov konania, pričom o nároku

na náhradu trov konania už bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Okresného súdu Dolný Kubín
sp. zn. 5C/13/2017 zo dňa 27.04.2017 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/178/2017
zo dňa 29.09.2017. Žalovaný dal v čase nariadenia zabezpečovacieho opatrenia dostatočné dôvody
pre jeho nariadenie. Rozhodnutie o nariadení zabezpečovacieho opatrenia bolo rovnako potvrdenéodvolacím súdom. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd právoplatne priznali žalobcovi nárok na
náhradu trov konania. Právny poriadok pozná iné právne inštitúty, ktorými sa žalovaný môže domáhať
prípadnej nezákonnosti rozsudkov, resp. ich zrušenia. V uvedenom prípade však uplatnené neboli.

Súd bol povinný rozhodnúť o výške trov konania. Žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil výšku
vyčíslených trov konania. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že v danej veci bola
podaná ústavná sťažnosť zo dňa 07.12.2017 na Ústavný súd SR proti uzneseniu Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 6Co/178/2017 zo dňa 29.09.2017 o potvrdení uznesenia Okresného súdu Dolný
Kubín, č. k. 5C/13/2017-53 zo dňa 27.04.2017. Navyše podanie ústavnej sťažnosti nemá vplyv na

rozhodnutie súdu o výške náhrady trov tohto konania, o výške ktorej bolo rozhodnuté na základe
právoplatného rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania. Poukazujúc na ust. § 444 ods. 1 CSP, §
52 ods. 1 a 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov, konštatoval, že podanie ústavnej sťažnosti ani prebiehajúce dovolacie
konanie v inom konaní nemá vplyv na rozhodnutie súdu o výške náhrady trov tohto
konania. Je možné odložiť vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí v dovolacom konaní alebo konaní o

sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb. Právne predpisy nepoznajú právnu úpravu, ktorá
by umožňovala odložiť rozhodnutie o výške náhrady trov konania do skončenia dovolacieho konania
vedeného na Najvyššom súde SR, sp. zn. 4Obdo/36/2017, a do skončenia konania o sťažnosti
fyzickej osoby podanej na Ústavnom súde SR (žalovaný ani začatie takéhoto konania nepreukázal).
Žiadal, aby súd sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú zamietol a priznal žalobcovi náhradu trov konania.

6. Sudca Okresného súdu Dolný Kubín rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Dolný
Kubín č.k. 5C/13/2017-140 zo dňa 29.11.2017 tak, že sťažnosť žalovaného zamietol. Zároveň podľa
primeraného použitia § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP žalobcovi s ohľadom na nedôvodnosť
žalovaným podanej sťažnosti a tým jeho úspech (aj) v tomto štádiu konania priznal žalobcovi voči

žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške
týchto trov bude po právoplatnosti tohto výroku uznesenia rozhodnuté s poukazom na § 262 ods. 2 CSP
samostatným uznesením.

7. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalovaný, a to proti jeho výroku II., ktorý sa domáhal, aby

odvolací súd v napadnutej časti uznesenie okresného súdu zrušil a aby výrok II. tohto uznesenia zmenil
tak, že žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania vzniknutých v súvislosti s rozhodovaním
o podanej sťažnosti vo výške 0,00 Eur.
8. Uviedol, že prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému
(označenému ako „druhý účastník“), aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, čím sú vo vzťahu k napadnutému uzneseniu dané odvolacie dôvody v zmysle § 365
ods. 1 písm. b/, d/, h/ CSP. Konštatoval, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu, hoci pri rozhodovaní o ich náhrade trov konania nezohľadnil

aplikáciu ust. § 257 CSP vo vzťahu žalovanému, a to napriek tomu, že podľa názoru odvolateľa na
jeho strane existujú dôvody hodné osobitného zreteľa práve v zmysle tohto zákonného ustanovenia.
Poukázal pritom na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/2/2008 zo dňa
25.02.2009, týkajúce sa možnej aplikácie ust. § 150 O.s.p. súdom, ktoré je aplikovateľné aj vo vzťahu k
ust. § 257 CSP. V prípade § 150 O.s.p. ide o zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania

predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie
a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v
konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za
ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie
a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal

právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitných
zreteľa prenepriznanienáhradytrovinakúspešnémuúčastníkoviaexistenciavýnimočnostidaného
prípadu. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo
určitej procesnej situácii. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať sociálnej situácie účastníkov.
V takomto prípade je potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na

osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých) účastníkov, teda nielen toho, koho by
postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale toho, ktorého majetková sféra by bola použitím
výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k
súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní. V danej súvislosti odvolateľakcentoval, že najmä posledný uvedený dôvod možnej aplikácie ust. § 257 CSP
súd prvej inštancie v prejednávanej veci vôbec neskúmal, ktorý žalovaný vidí v okolnostiach súdneho
prípadu a tiež v jeho majetkových a sociálnych pomeroch. Žalovaný tiež zdôraznil, že pri rozhodovaní o

nárokunanáhradutrovjepotrebnévychádzaťzprincípovspravodlivostiahumanity.Zároveňjepotrebné
prihliadať na osobné pomery druhého žalovaného, ktorý je v súčasnosti bez finančných prostriedkov.
Jeho sociálna situácia mu neumožňuje úhradu trov konania, čo jednoznačne predstavuje dôvody
hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 CSP. Naviac, z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 2MCdo/17/2009 zo dňa 28.01.2010 vyplýva, že nepriznanie náhrady trov konania

musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je
aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby
neodporovalo dobrým mravom. Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že ustanovenie § 150
O.s.p. (v súčasnosti § 257 CSP) nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal
jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku

ktorým je potrebné, pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania, výnimočne prihliadnuť. Za dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalobcovi súd nemal priznať nárok na náhradu trov konania,
odvolateľ označil najmä dôvody týkajúce sa samotného uplatnenia nároku na súde, ako aj zjavnú
neprimeranosť nariadeného neodkladného opatrenia a tiež osobnú, majetkovú a nepriaznivú finančnú
situáciu žalovaného. Na podporu svojho tvrdenia poukázal odvolateľ aj na uznesenie Krajského súdu v

Žiline č.k. 11Co/307/2016-900 zo dňa 31.01.2017. Zdôraznil, že prvoinštančný súd v rámci rozhodovania
tieto aspekty neskúmal, nezaobstaral pre svoje rozhodnutie potrebné doklady, čo napĺňa predpoklady
pre zrušenie jeho rozhodnutia v napadnutej časti. Nemenej dôležitou je skutočnosť, že
Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 4Obdo/36/2017 zo dňa 15.11.2017 rozhodol tak, že do
rozhodnutia o dovolaní žalovaného v rade 2/ odkladá vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Dolný

Kubín č.k. 2Cb/16/2012-443 zo dňa 10. 02. 2016 vo výroku I., ako aj rozsudku Krajského súdu v Žiline
č.k. 13Cob/214/2016-552 zo dňa 22. 02. 2017. Podľa názoru odvolateľa táto skutočnosť spôsobuje to,
že rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/16/2012- 443 zo dňa 10. 02. 2016 vo výroku I.,
ako aj rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/214/2016-552 z 22. 02. 2017 nie je exekučným
titulom, pretože nedisponuje vlastnosťou vykonateľnosti, ktorá bola najvyšším súdom odložená. Súd

je povinný pri posudzovaní vykonateľnosti exekučného titulu hľadieť na exekučný titul, ako keby na
ňom nebola vyznačená doložka vykonateľnosti. Momentom odloženia vykonateľnosti predmetných
rozhodnutí, úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného a úkony smerujúce k vymoženiu
nároku, stratili svoj zákonný podklad a s prihliadnutím na účinky odkladu vykonateľnosti je ich potrebné
považovať za nezákonné. Naviac, v danej veci bola podaná sťažnosť zo dňa 07.12.2017 na Ústavný

súd SR proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/178/2017 zo dňa 29.09.2017, ktorý potvrdil
uznesenieOkresnéhosúduDolnýKubínč.k.5C/13/2017-53zodňa27.04.2017.Žalovanýpretonavrhol
odložiť rozhodnutie o trovách v danej veci až pokiaľ nebude rozhodnuté o dovolaní žalovaného, teda,
aby súd rozhodol až po skončení dovolacieho konania vedeného na NS SR pod sp.zn. 4Obdo/36/2017,
ako aj po skončení konania o ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR.

9. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol uznesenie okresného súdu vo výroku
II. ako vecne správne potvrdiť. Zároveň žiadal, aby mu odvolací súd priznal voči žalovanému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.
10. Uviedol, že tvrdenie žalovaného o jeho nepriaznivých majetkových a finančných pomeroch je v

priamom rozpore s jeho tvrdeniami v konaní o tom, že vlastní viacero spoluvlastníckych podielov
na nehnuteľnostiach v katastrálnom území L. H. a že má aj príjem, z ktorého by mohol uhradiť
pohľadávku priznanú exekučným titulom. Taktiež žalobca mal za to, že žalovaný tieto tvrdenia o
nepriaznivých majetkových a finančných pomeroch žiadnym spôsobom nepreukázal. Pokiaľ ide o dôvod
zjavnej neprimeranosti nariadeného zabezpečovacieho opatrenia, tento argument je právne irelevantný,

nakoľko uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení zabezpečovacieho opatrenia bolo už potvrdené
uznesením odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie, ktorý rozhodoval o nariadení zabezpečovacieho
opatrenia, ako aj odvolací súd, ktorý rozhodol o odvolaní proti uzneseniu o nariadení zabezpečovacieho
opatrenia, mali za to, že nariadenie zabezpečovacieho opatrenia je namieste, a teda nejde o zjavne
neprimeraný zásah. V danom štádiu konania sa rozhoduje už len o trovách konania vzniknutých

v súvislosti s rozhodovaním o podanej sťažnosti, ktorú žalovaný podal proti uzneseniu súdu prvej
inštancie, v ktorom súd prvej inštancie vyčíslil trovy konania. V súčasnosti sa teda už nerozhoduje o
tom, či nariadenie zabezpečovacieho opatrenia predstavuje neprimeraný zásah. O tejto otázke už bolo
právoplatne rozhodnuté. Uvedená skutočnosť nemôže mať preto vplyv na priznanie nároku na náhradutrov konania o sťažnosti. Pokiaľ žalovaný ako posledný dôvod na uplatnenie § 257 CSP uvádza dôvody
samotného uplatnenia nároku na súde s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o odložení
vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/16/2012-443 zo dňa 10.02.2016 vo

výroku I., ako aj rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/214/2016-552 zo dňa 22.02.2017, a to
uznesením sp.zn. 4Obdo/36/2017 zo dňa 15.11.2011, v dôsledku čoho podľa jeho názoru tieto rozsudky,
ako aj úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku a úkony smerujúce k vymoženiu nároku stratili svoj
zákonný podklad a je nutné ich považovať za nezákonné, tieto žalobca označil za nesprávne. Odkladom
vykonateľnosti rozsudky nestratili svoj zákonný podklad a nie je pravda, že by nedisponovali vlastnosťou

vykonateľnosti. Odkladom vykonateľnosti rozhodnutie nestráca vlastnosť vykonateľnosti, len nastupuje
prekážka, pre ktorú zatiaľ (dočasne) nie je možné exekúciu vykonať (k tomu pozri Števček, Ficová a
kol., Civilný sporový poriadok, 2016, str. 1426). Rozhodnutie o odklade vykonateľnosti je len dočasným
rozhodnutím, pretože vykonateľnosť rozsudkov sa odkladá len do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
o dovolaní žalovaného. Odkladom vykonateľnosti nie je dokonca daný žiadny dôvod na zastavenie
prípadnej exekúcie. Zastavením exekúcie by bol povinný (žalovaný) v tomto konaní neúmerne viac

chránený oproti oprávnenému (žalobcovi v tomto konaní). Zastavením exekúcie by oprávnený (žalobca
v tomto konaní) stratil svoje poradie, napr. pri predaji hnuteľných vecí, pri zrážkach zo mzdy a podobne.
Taktiež v publikácii Exekučný poriadok - komentár, druhé vydanie, 2016, od autorov Števček, Ficová a
kol. je uvedené, že ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku sa nevzťahuje na prípad
odkladu vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, pretože povolenie odkladu vykonateľnosti neznamená

zastavenie exekúcie, ale len odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Ak je na podklade
rozsudkov, ktorých vykonateľnosť je odložená, možné viesť exekúciu (ktorá by bola v tomto prípade
však odložená), potom aj iné rozhodnutia v iných konaniach, ktoré súvisia s týmito rozsudkami, nemôžu
trpieť nedostatkom zákonnosti. Žalobca dal v čase nariadenia zabezpečovacieho opatrenia dostatočné
dôvody pre jeho nariadenie. Rozhodnutie o nariadení zabezpečovacieho opatrenia bolo potvrdené

odvolacím súdom. Právny poriadok pozná iné právne inštitúty, ktorými sa žalovaný môže domáhať
prípadnej nezákonnosti, ktoré však v danom prípade neboli uplatnené. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že v
danej veci bola podaná ústavná sťažnosť zo dňa 07.12.2017 na Ústavný súd SR proti uzneseniu
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/178/2017 zo dňa 29.09.2017, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nepreukázal. Naviac, podanie ústavnej sťažnosti nemá vplyv na rozhodnutie súdu o nároku na náhradu

trov konania o sťažnosti v tomto konaní. Žalovaný tiež navrhuje odložiť rozhodnutie o trovách v danej
veci do času, kým nebude rozhodnuté o dovolaní žalovaného a po skončení dovolacieho konania
vedeného na Najvyššom súdu SR sp.zn. 4Obdo/36/2017. V danej súvislosti však žalobca poukázal
na znenie ust. § 444 ods. 1 CSP, ako aj ust. § 52 ods. 1 a 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. Z ust. § 52 ods. 1

citovaného zákona vyplýva, že podanie sťažnosti nemá odkladný účinok. Podmienky, kedy súd môže na
návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, upravuje ust. § 52 ods. 2 citovaného zákona. Je teda
zrejmé, že podanie ústavnej sťažnosti, ani prebiehajúce dovolacie konanie v inom konaní, nemá
vplyv na rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania o sťažnosti v tomto konaní. Nemožno

odložiť vykonateľnosť napadnutých rozsudkov v dovolacom konaní alebo v konaní o sťažnostiach
fyzických alebo právnických osôb. Právne predpisy nepoznajú právnu úpravu, ktorá by umožňovala
odložiť rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, alebo odložiť vykonateľnosť rozhodnutia o výške
náhrady trov konania do skončenia dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde SR sp.zn.
4Obdo/36/2017 a do skončenia konania o sťažnosti fyzickej osoby podanej na ústavnom súde, ktorej

podanie naviac žalovaný nepreukázal.

11. Žalovaný nepodal vo veci odvolaciu repliku.

12. Skôr než odvolací súd pristúpil k vecnému preskúmaniu odvolaním napadnutého rozhodnutia,

zaoberal sa v tejto odvolacej veci skúmaním procesných podmienok konania, pričom dospel k záveru o
nedostatku funkčnej príslušnosti na jej prejednanie a rozhodnutie.

13.Vdanomprípadeodvolaniežalovanéhosmerujeprotirozhodnutiu,ktorýmsudcasúduprvejinštancie
postupom podľa § 248 a nasl. CSP rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom

podľa§262ods.2CSPazároveň(výrokomII.)rozhodolajonárokunanáhradutrovkonaniaosťažnosti.
V napadnutom uznesení boli strany sporu súdom prvej inštancie poučené o možnosti podať proti jeho
výroku II. odvolanie (§ 357 písm. m/ CSP).14. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

15. V zmysle ust. § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť,
súd konanie zastaví.

16. Podľa § 34 CSP o odvolaní rozhoduje krajský súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

17. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 355
ods. 2 CSP).

18. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že proti tejto forme súdneho rozhodnutia vo svojej
podstate odvolanie nie je prípustné. Zákon ho pripúšťa len v tých prípadoch, ktoré taxatívne vypočítava
v § 357 CSP, v ktorom (okrem iných) pod písm. m/ uvádza, že odvolanie je prípustné proti uzneseniu

súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. V prípade rozhodnutia sudcu o sťažnosti strany
podanej proti uzneseniu vydaného súdnym úradníkom je však potrebné prípustnosť odvolania upravenú
v ust. § 357 písm. m) CSP vykladať v súlade s článkom 3 ods. 1 a 2 základných princípov CSP.

19. V tomto smere odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 1/2014, z ktorého

vyplýva: „V súvislosti s výkladom tohto ustanovenia ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné
poukázať na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už uviedol, že k výkladu právnych predpisov a ich
inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže
javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže
totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu

právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti
výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na
roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného
výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu
obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS

351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010). Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné
práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony,
prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti,
napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 192/08, IV. ÚS
69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky

napr. III. ÚS 150/99).“

20. Z ust. § 262 ods. 1 CSP vyplýva, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Pod rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, treba
rozumieť len také rozhodnutie, ktorým sa končí konanie vo veci samej (k tomu pozri argumentáciu

Najvyššieho súdu SR v uznesení sp.zn. 6Cdo/105/2017 zo dňa 31. júla 2017). Je však potrebné dodať,
že za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí treba považovať aj rozhodnutie, ktorým sa konanie zastavuje
(teda sa končí bez meritórneho rozhodnutia).

21. Civilný sporový poriadok vo svojom ust. § 262 ods. 2 uvádza, že o výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym
úradníkom, ktoré je treba doručiť, je prípustná sťažnosť (§ 239 ods. 1 CSP). V danom prípade je teda
sťažnosť prostriedkom procesnej obrany proti uzneseniam vydaným súdnym úradníkom, a to vtedy, ak
sa takéto uznesenie doručuje v zmysle § 235 ods. 2 CSP. Sťažnosť pritom nemá devolutívny účinok

a rozhodovať o ňom bude vždy súd tej istej inštancie. Sťažnosť je z hľadiska systematiky Civilného
sporového poriadku zaradená v druhom diele piatej hlavy druhej časti zákona, čo znamená, že ide o
inštitút základného konania v prvej inštancii. Z hľadiska systematického výkladu inštitútu sťažnosti to
zároveň znamená, že jeho umiestnenie v systematike a štruktúre zákona umožňuje spoľahlivo ustáliť
záver, že nejde o opravný prostriedok. Opravné prostriedky normuje Civilný sporový poriadok vo svojej

štvrtej časti, pričom možno konštatovať, že naše civilné procesné právo operuje s tzv. numerus clausus,
čo do počtu opravných prostriedkov - výpočet opravných prostriedkov upravených v štvrtej časti CSP je
uzavretý taxatívnym výpočtom, ktorý nemožno analogicky rozširovať. Z doktrinálneho hľadiska ide teda
o osobitný prostriedok procesnej obrany voči definovaným uzneseniam (t.j. voči uzneseniam súdu prvejinštancie vydaným súdnym úradníkom - pozri § 239 ods. 1 CSP). Tento záver subsidiárne podporuje i
dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku. Vyplýva z nej, že z dôvodu zabezpečenia procesnej
ekonómie bude rozhodnutie súdu o sťažnosti „rozhodnutím konečným bez možnosti

proti nemu podať akýkoľvek ďalší opravný prostriedok“. Je potrebné zdôrazniť, že účelom sťažnosti
je predovšetkým zrýchlenie súdneho konania a odbremenenie odvolacích súdov od rozhodovania v
jednoduchších veciach.

22. Civilný sporový poriadok teda výslovne upravuje niektoré právomoci súdnych úradníkov, a to v § 262

ods. 2 CSP - povinnosť súdneho úradníka rozhodnúť o výške náhrady trov konania po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Hoci to Civilný sporový poriadok výslovne nezakotvuje, sťažnosť
niejeprípustnáprotirozhodnutiusudcuanisenátu,atoanivtedy,aksudcanazákladesťažnostirozhodol
o nároku na náhradu trov konania, či ich výške. Sťažnosť nie je prípustná ani proti uzneseniam, proti
ktorým je prípustné odvolanie (§ 357 a contrario).

23. Akceptovanie prípustnosti odvolania proti rozhodnutiu sudcu o trovách sťažnostného konania, ktoré
by prenášalo rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku na odvolací súd popiera princíp procesnej
ekonómie zamýšľaný zákonodarcom i samotný charakter tzv. „porozsudkovej agendy“ zverenej na
rozhodovanie súdu prvej inštancie v § 262 ods. 2 CSP (súdnemu úradníkovi) a v prípade podania
sťažnosti proti jeho rozhodnutiu sudcovi tohto istého súdu (§ 248 až § 250 CSP). Rozhodnutie sudcu

súdu prvej inštancie o sťažnosti, vrátane rozhodovania o nároku i výške trov sťažnostného konania treba
preto považovať za rozhodnutie opravného súdu. Formálne síce o sťažnosti rozhoduje
sudca okresného súdu, teda súdu prvej inštancie, ale v danom prípade sudca pri tomto rozhodovaní plní
funkciu opravného súdu. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade nemôže zakladať prípustnosť
odvolania ani ust. § 357 písm. m/ CSP. Uvedené zákonné ustanovenie totiž pripúšťa odvolanie proti

rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, len vo väzbe na rozhodnutie, ktorým
sa konanie končí (§ 261 ods. 1 CSP).

24. V danej súvislosti netreba opomínať, že v zmysle článku 142 ods. 2 Ústavy SR proti rozhodnutiu
zamestnanca súdu povereného sudcom je vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje

vždy sudca. Takouto úpravou je práve rozhodnutie sudcu o sťažnosti proti uzneseniu vydanému
súdnym úradníkom v zmysle vyššie citovanej právnej úpravy. O sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie
uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania (§ 248 až § 249 CSP). Spôsoby rozhodnutia
sudcu o sťažnosti upravuje ust. § 250 CSP.

25. O sťažnosti teda nerozhoduje krajský súd ako odvolací súd (§ 34 CSP), ale rozhodne o nej sudca
súdu, ktorého súdny úradník napadnuté rozhodnutie vydal (§ 248 CSP). Práve tým je naplnený článok
142 ods. 2 Ústavy SR.

26. Žiada sa dodať, že v zmysle ustálenej judikatúry skutočnosť nesprávneho poučenia účastníkov

konania (teraz strán sporu) o prípustnosti opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu zo strany
súdu nezakladá ich procesnú legitimáciu jeho uplatnenia, keďže jeho prípustnosť je ex lege vylúčená
(napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf 47/2010).

27. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že proti analogickému použitiu úpravy odvolania možno postaviť

pomerne zásadné výhrady spočívajúce na fakte, že zo systematického výkladu môžeme spoľahlivo
ustáliť ten záver, že sťažnosť nie je opravným prostriedkom, ale prostriedkom procesnej obrany.
Túto interpretáciu subsidiárne dopĺňa ich zákonodarca v dôvodovej správe, kde je táto skutočnosť
konštatovaná expressis verbis. Sťažnosť ako prostriedok procesnej obrany nemožno stotožňovať s
opravným prostriedkom, akokoľvek z pohľadu ústavnoprávneho ide v oboch o dostupné prostriedky

nápravy. Z tohto dôvodu nemožno analogicky aplikovať pri rozhodovaní sudcu o sťažnosti ustanovenia
o odvolaní.

28. Nakoľko zákon výslovne zveruje rozhodovanie o sťažnosti súdu prvej inštancie, proti ktorému Civilný
sporový poriadok nepripúšťa možnosť podať odvolanie, nie je v prejednávanej veci dané oprávnenie

odvolacieho súdu rozhodovať o odvolaní žalovaného proti výroku II. napadnutého uznesenia, ktorým
sudca/sudkyňa pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom podľa
§ 262 ods. 2 CSP zároveň priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vzniknutých
v súvislosti s rozhodovaním o podanej sťažnosti v rozsahu 100 % v plnom rozsahu s tým, že o výškenáhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia (§ 262
ods. 2 CSP).

29. Je nepochybné, že v súvislosti s podaním sťažnosti proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom
môžu vzniknúť niektorej zo strán sporu trovy. Podľa názoru odvolacieho súdu je však súd prvej inštancie
(v danom prípade sudca) povinný rozhodnúť tak o nároku, ako aj výške trov vzniknutých v súvislosti s
konaním o sťažnosti. S prihliadnutím na argumentáciu uvedenú vyššie však nemožno vyvodiť záver, že
o výroku sudcu, ktorým bolo rozhodnuté o nároku, alebo aj výške trov vzniknutých v súvislosti s podanou

sťažnosťou,jeprípustnéodvolanie.Vkonaníosťažnostiskonečnouplatnosťoutotižrozhodujesúdprvej
inštancie. Zákon proti uzneseniu súdu prvej inštancie v takom prípade už žiadny opravný prostriedok
nepripúšťa.

30. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade opätovné dvojfázové rozhodovanie súdu o trovách
konania, (t.j. keď sudca v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti najprv rozhodne o nároku na ich náhradu

a následne by mal o výške týchto trov rozhodnúť súdny úradník, proti rozhodnutiu ktorého je vždy
prípustný opravný prostriedok), je v rozpore s princípom hospodárnosti konania upraveného v článku
17 základných zásad Civilného sporového poriadku a tiež v rozpore s účelom konania súdu o sťažnosti.
Práve v tomto prípade je však daný priestor pre analógiu iuris, keď konajúci súd má možnosť postupom
podľa článku 4 ods. 2 základných zásad Civilného sporového poriadku vysloviť: „Ak sudca rozhoduje

o sťažnosti proti uzneseniu súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne v tomto rozhodnutí
zároveň o nároku na náhradu a o výške trov konania o sťažnosti.“

31. Uvedenej argumentácii nasvedčuje i úprava týkajúca sa rozhodovania súdu o trovách konania pri
vydaní platobného rozkazu (§ 265 CSP). Výrok o trovách konania v platobnom rozkaze je síce výrokom

o výške náhrady trov konania, ktorý však v sebe zákonite konzumuje aj rozhodnutie súdu o nároku
(žalobcu) na ich náhradu. Takéto rozhodnutie o trovách konania je konečným rozhodnutím súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa.

32. Možno teda uzavrieť, že na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu vydanému sudcom súdu prvej

inštancie, ktorý v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom
(postupom podľa § 248 a nasl. CSP), rozhodol o nároku na náhradu trov konania o sťažnosti, nie je daná
funkčná príslušnosť Krajského súdu v Žiline, ale ani iného odvolacieho súdu (§ 34 CSP).

33. Vzhľadom k tomu, že nedostatok funkčnej príslušnosti súdu je neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania, Krajský súd v Žiline konanie o odvolaní žalovaného zastavil (§ 161 ods. 2 CSP v
spojení s § 378 ods. 1 CSP).

34.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdpodľa§262ods.2CSPvspojení
s § 256 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na ich náhradu v

rozsahu 100 %. Žalovaný totiž procesne zavinil zastavenie odvolacieho konania, keďže v danom prípade
nie je daná funkčná príslušnosť odvolacieho súdu rozhodovať o jeho opravnom prostriedku. Zásada
procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to,
z akého dôvodu a v akom štádiu bolo konanie zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi
súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Z uvedených dôvodov je žalovaný

povinný nahradiť žalobcovi trovy, ktoré mu v súvislosti s týmto štádiom konania vznikli.

35. Zároveň odvolací súd konštatuje, že v danej veci nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré by v zmysle ust. § 257 CSP nemal žalobcovi priznať náhradu trov tohto štádia konania.
Žalovaný sám v konaní o zabezpečovacom opatrení prezentoval svoju dobrú majetkovú situáciu.

Podanie ústavnej sťažnosti nie je dôvodom pre rozhodnutie súdu o nepriznaní trov konania; rovnako
tak ani samotný odklad vykonateľnosti rozhodnutí, na ktoré poukazoval odvolateľ vo
svojom opravnom prostriedku. V danej súvislosti sa krajský súd plne stotožnil s argumentáciou žalobcu
uvedenou v bode 10. tohto rozhodnutia. Napokon samotné ust. § 257 CSP uvádza, že sa jedná o
výnimočnú situáciu, kedy súd môže uvedeným spôsobom rozhodnúť o trovách konania.

36. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).