Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. apríl 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/148/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713208180
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6713208180.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v spore maloletej žalobkyne Y. V., nar. XX. XX.
XXXX, bytom R. U. XXX, XXX XX V., zastúpenej zákonnou zástupkyňou Y. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom
R. U. XXX, XXX XX V., matkou, právne zastúpenou JUDr. Ivom Osvaldom, Advokátska kancelária so
sídlom Trhová 1, 960 01 Zvolen, proti žalovaným 1/ R. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. I. XXX, XXX
XX H., 2/ R. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. II. XXX, XXX XX H., žalovaní 1/ a 2/ právne zastúpení
JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Nám. SNP 70/36, 960 01 Zvolen,
3/ Kooperativa poisťovňa a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava,
IČO: 00 585 441, v konaní o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty a o zaplatenie nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu a žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/102/2013-434
zo dňa 19. 04. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 20.000,- EUR z titulu nemajetkovej ujmy (výrok I.), vo výroku, ktorým vo zvyšujúcej časti žalobu
voči žalovaným 1/ a 2/ zamietol (výrok II.); a v časti výroku, ktorým žalobu voči žalovanému 3/ zamietol
titulom nároku na pozostalostnú úrazovú rentu ( výrok III.); potvrdzuje.

II. Výrok, ktorým okresný súd žalobu voči žalovanému 3/ zamietol z titulu nemajetkovej ujmy (výrok III.)
m e n í tak, že žalovaný 3/ je povinný zaplatiť žalobkyni 20.000,- EUR titulom nemajetkovej ujmy do
30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia k rukám jej zákonnej zástupkyne, matky, s tým, že splnením
povinnosti jedným zo žalovaných 1/, 2/ a 3/ zaniká povinnosť ostatných žalovaných;

a vo zvyšku žalobu voči žalovanému 3/ titulom nemajetkovej ujmy zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobkyni sumu 20.000,- EUR titulom nemajetkovej ujmy do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia k rukám jej zákonnej zástupkyne, matky a vo zvyšujúcej časti žalobu voči žalovaným 1/ a
2/ zamietol. V poradí tretím výrokom žalobu zamietol v celom rozsahu voči žalovanému 3/ a o trovách
konania rozhodol tak, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej do 30 dní.

2. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 25. 04. 2013 domáhala voči žalovaným 1/ až 3/ zaplatenia pozostalostnej
úrazovej renty v sume 42.294,- EUR a zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 50.000,- EUR, ktorú
povinnosť žiadala uložiť spoločne a nerozdielne. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 18. 10. 2010 došlo
k dopravnej nehode, ktorú spôsobil žalovaný 1/ ako vodič motorového vozidla zn. Renault Clio, ktoré
vlastnícky patrilo žalovanému 2/ R. N., ktorý bol jeho prevádzkovateľom. Pri tejto dopravnej nehode
došlo k usmrteniu jej otca C. Q., nar. XX. XX. XXXX. Otec žalobkyne sa do jeho smrti napriek tomu,

že nežil s matkou žalobkyne v spoločnej domácnosti, o ňu riadne staral, navštevoval ju, brával ju von,
venoval sa jej, a taktiež riadne uhrádzal výživné, nakupoval jej veci, ktoré boli potrebné a pod.. Žalobkyňa
pozostalostnú rentu vyčíslila na 42.294,- EUR, a to vo výške 266,- EUR mesačne ako výživné krát
159 mesiacov za obdobie od 18. 10. 2010, (kedy došlo k smrti jej otca) až do jej 18. roku veku, ktorý
dosiahne dňa 05. 12. 2023. Súčasne si žalobou žalobkyňa uplatnila i nárok na nemajetkovú ujmu podľa
§ 11 v spojení s § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a poukázala na to, že súčasťou práva na ochranu
osobnosti je i právo na súkromný a rodinný život, ktorý v sebe zahrňuje právo na spolužitie s ďalšími
osobami predovšetkým s členmi rodiny. Náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- EUR sa domáhala
z titulu zásahu do jej osobnosti usmrtením blízkej osoby - otca, keď konaním žalovaného 1/ došlo k
zásahu do jej osobnostných práv, smrťou jej otca bola narušená celistvosť rodiny, bolo zasiahnuté do
ich súkromného a rodinného života.

3. Žalovaný 3/ sa stal stranou sporu na základe uznesenia Okresného súdu Zvolen č. k.
16C/102/2013-126 zo dňa 24. 03. 2014, ktorým pripustil, aby do konania pristúpil ako žalovaný 3/
spoločnosť Kooperativa poisťovňa, a. s.

4. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd aplikujúc ust. § 448 Občianskeho zákonníka
dospel po vykonanom dokazovaní k právnemu záveru, že maloletá žalobkyňa nesprávne hmotnoprávne
uplatnila nárok na pozostalostnú úrazovú rentu v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia v spojení s §
92 ods. 1 a § 93 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej v texte „zák. č. 461/2003 Z. z.“),
preto v tomto rozsahu žalobu voči všetkým žalovaným zamietol. Poukázal na to, že novelou Občianskeho
zákonníka (zák. č. 404/2004 Z. z.) sa zmenila právna úprava náhrady nárokov na vyživovaciu povinnosť,
ktorá vznikla v dôsledku smrti poškodeného tak, že fyzická osoba, voči ktorej mal zomretý v čase svojho
úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Tento nárok sa posúdi a suma
pozostalostnej úrazovej renty sa určuje zákonom č. 461/2003 Z. z., ktorý upravuje pozostalostnú rentu
v § 92 a v § 93. Zdôraznil, že poškodený nebohý C. Q. voči maloletej žalobkyni v čase svojho úmrtia
nemal vyživovaciu povinnosť určenú súdom, tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, plnil ju len
na základe dohody medzi matkou maloletej žalobkyne a ním, pričom nebola splnená ani druhá zákonná
podmienka pre priznanie tohto nároku, pretože poškodený C. I. nezomrel v dôsledku pracovného úrazu,
ani choroby z povolania. Obe tieto podmienky totiž musia byť splnené kumulatívne. Keďže nebola
splnená žiadna z nich, súd nárok maloletej žalobkyne na pozostalostnú rentu voči žalovaným 1/ až
3/ zamietol a doplnil, že maloletá žalobkyňa nemá nárok ani na prípadné jednorazové odškodnenie
podľa § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z., pretože poškodený C. Q. nezomrel v dôsledku pracovného
úrazu, ani choroby z povolania, čo je základná zákonná podmienka pre priznanie nároku na prípadné
jednorazové odškodnenie podľa tohto zákona. Ak aj matka maloletej žalobkyne v minulosti podala návrh
na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej, tento návrh vzala späť, ktorá skutočnosť
vyplynula i z uznesenia Okresného súdu Zvolen č. k. 5P/121/2009-45 zo dňa 12. 08. 2009. Uvedená
skutková okolnosť podľa okresného súdu len podporne slúži na vyhodnotenie, že maloletá žalobkyňa
nesplnila jednu z dvoch základných zákonných podmienok pre priznanie pozostalostnej úrazovej renty
a na podporu tohto záveru poukázal i na rozhodnutie Krajského súdu Trnava a Krajského súdu Trenčín.

5. Ďalší nárok maloletej žalobkyne voči žalovaným 1/ až 3/ na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške
50.000,- EUR okresný súd posúdil ako čiastočne dôvodný, aj to len vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/.
Pokiaľ ide o žalovaného 3/, okresný súd zaujal právny záver, že žalovaný 3/ nie je v tomto konaní
ohľadne uvedeného nároku pasívne legitimovaným, preto voči nemu žalobu zamietol. Rešpektoval
judikatúru Najvyššieho súdu SR v predmetnej veci a dospel k záveru, že do pojmu náhrady škody a
nákladov pri usmrtení v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej v texte „zák. č. 381/2001 Z. z.“) nemožno subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy
pozostalých po obeti dopravnej nehody. V tejto súvislosti poukázal okresný súd najmä na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31. 03. 2016, ktorý pojednával o výklade § 4 ods. 2
písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. po rozhodnutí Súdneho dvora rozsudkom C-22/12 vo veci V. Q. proti C.
T., F. Q.. Najvyšší súd SR v uvedenom rozsudku zaujal stanovisko, že ani po jeho vydaní nie je dôvod
odkloniť sa od záveru, že ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. sa nevzťahuje, resp. toto poistenie
nepokrýva druh nemajetkovej ujmy vyplývajúci z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

6. Žalobu maloletej žalobkyne voči žalovaným 1/ a 2/, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, čo do základu
nároku považoval za dôvodnú a posúdil ho v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s tým, že

zásah do práva na ochranu osobnosti maloletej žalobkyne založil právo domáhať sa ochrany osobnosti a
náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovaným 1/ a 2/ v peniazoch. V danom prípade konštatoval objektívnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, keď je právne bezvýznamné, či k takémuto
zásahu došlo zavinene, alebo nezavinene. Žalovaný 1/ podľa okresného súdu zasiahol do práva na
ochranu osobnosti maloletej žalobkyne tým, že v danom prípade nestačí zadosťučinenie podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný 1/, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania v rozpore s
povinnosťami vodiča, uvedenými v zákone č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, s hladinou 1,8 g/kg
alkoholu krvi bez vodičského oprávnenia viedol motorové vozidlo, keď jeho prevádzkou spôsobil škodu
a pri tejto dopravnej nehode spôsobil zranenia otcovi maloletej žalobkyne, na následky ktorých tento
podľahol. Za tento prečin usmrtenia a prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky bol právoplatne
odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, čo vyplýva i z trestného konania
vedeného pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 1T/6/2012. Konaním žalovaného 1/ bolo zasiahnuté
do osobnostného práva maloletej žalobkyne vyplývajúceho z § 11 Občianskeho zákonníka, medzi ktoré
patrí právo na ochranu na súkromný a rodinný život. Pasívnu legitimáciu žalovaného 1/ vyvodil okresný
súd z ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň uvedenú povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu
v peniazoch uložil i žalovanému 2/, ktorého tiež považoval za pasívne legitimovaného na uspokojenie
tohto nároku ako prevádzkovateľa motorového vozidla, keď tento zodpovedá za tento nárok podľa §
427 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože išlo o zásah proti osobnosti vyvolaný zvláštnou povahou
prevádzky dopravného prostriedku. Pri určení osoby zodpovednej za zásah proti osobnosti je možné
analogicky použiť ust. § 427 Občianskeho zákonníka, preto i žalovaný 2/ zodpovedá za tento nárok v
zmysle tohto zákonného ustanovenia a je pasívne legitimovaným popri žalovanom 1/ na uspokojovanie
tohto nároku.

7. K určeniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch okresný súd poukázal najmä na to, že
maloletá žalobkyňa zo dňa na deň - náhle, nepredvídateľne - prišla o dôležitú osobu zo svojho života
- otca, stratila osobu zabezpečujúcu starostlivosť o ňu, keď sa nemá na mysli len osobná starostlivosť,
pretože rodičia maloletej žalobkyne v čase dopravnej nehody už nežili v spoločnej domácnosti, ale i
starostlivosť finančná a stratila výhľad na hmotné zabezpečenie zo strany svojho otca do budúcnosti,
ktorý naviac zomrel v produktívnom veku, vo veku 28 rokov. Maloletá žalobkyňa v tom čase nemala ani
5 rokov, pričom i keď osobnú starostlivosť jej zabezpečovala matka, táto mala právo na styk s otcom,
ktorý sa s ňou stretával a venoval sa jej. Napriek tomu, že rodičia nežili spolu, naďalej sa maloletá
žalobkyňa s otcom stretávali a vzájomná radosť rodiča a dieťaťa z blízkosti toho druhého je základným
prvkom rodinného života, ktorý je chránený článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Zdôraznil, že následky straty rodiča otca sú u maloletej žalobkyne trvalé a neodstrániteľné,
pričom táto je ochudobnená v citovej oblasti o výchovu a starostlivosť od otca a uvedený stav je
nezvrátiteľný a nenapraviteľný, v dôsledku čoho je dôvodná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z
výpovede svedkov mal okresný súd za preukázané, že vzťahy medzi maloletou žalobkyňou a otcom boli
vytvorené ako vzájomné citové väzby. Otec maloletej žalobkyne bol starostlivý, dokázal sa o maloletú
žalobkyňu postarať ako otec v domácnosti. Otec nebohej žalobkyne si vyživovaciu povinnosť voči nej
plnil i po rozchode rodičov. Z vykonaného dokazovania tak vyplynulo, že rodičia maloletej žalobkyne žili v
spoločnej domácnosti podstatnú časť veku maloletej žalobkyne, i keď pred dopravnou nehodou došlo k
ukončeniu spolužitia rodičov, išlo pomerne o krátku dobu oproti dobe trvania spoločnej domácnosti, teda
je pochopiteľné, ako vyplynulo i z vyššie uvedených svedeckých výpovedí, že tu bol citový vzťah medzi
maloletou žalobkyňou a jej otcom. K pretrhnutiu citových väzieb za tak pomerne krátky čas, kedy došlo k
dopravnej nehode a k tragickej smrti nebohého otca maloletej žalobkyne podľa názoru okresného súdu
nemohlo dôjsť, lebo trvali medzi maloletou žalobkyňou a jej otcom niekoľko rokov.

8. Okresný súd zároveň doplnil, že vzhľadom na závažnosť zásahu do osobnostných práv maloletej
žalobkyne morálne zadosťučinenie nie je dostačujúce, (i keď v konaní žalovaný 1/ a 2/, ktorí boli
priateľmi otca maloletej žalobkyne, prejavili nad škodovou udalosťou a nad tragickou smrťou nebohého
otca maloletej žalobkyne ľútosť), rešpektovanie súkromného života musí zahrňovať do určitej miery i
právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami do budúcnosti, keď súčasťou
súkromného života je tiež život rodiny zahrňujúci i vzťahy medzi blízkymi príbuznými, najmä vzťahy
sociálne a morálne, a to bez ohľadu na skutočnosť, či spolu trvale žijú, či nie a protiprávne narušenie
týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej
osoby (okresný súd poukázal i na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I ÚS 2844/14 zo dňa 22. 12. 2015).

9. Pokiaľ okresný súd ustálil výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch sumou 20.000,- EUR a vo zvyšku
žalobu zamietol, uviedol, že náhrada nemajetkovej ujmy v takýchto prípadoch plní funkciu satisfakčnú,
funkciu preventívnu a sankčnú, bez ohľadu na to, či konal pôvodca zásahu zavinene, alebo nie. Okolnosti
skúmal tak na strane poškodeného, najmä pokiaľ ide o intenzitu vzťahu žalobkyne so zomrelým, vek
zomrelého a pozostalých, ako aj otázku hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, či prípadné
poskytnutie inej satisfakcie. Dôležitú úlohu pri určení výšky hral i pocit zodpovednosti rodiča za svoje deti,
keď strata osoby, na ktorej je pozostalý existenčne závislý sa prejaví negatívne i v sfére osobnostného
prežívania. Na druhej strane skúmal na strane osoby zodpovednej (pôvodcu zásahu) i okolnosti, akými
sú postoj žalovaného, dopad udalostí do duševnej sféry pôvodcu zásahu fyzickej osoby a jeho majetkové
pomery, ako aj mieru zavinenia, eventuálne mieru spoluzavinenia usmrtenej osoby. Súd pri rozhodovaní
o výške nemajetkovej ujmy vychádzal z vyššie uvedených kritérií, keď z vykonaného dokazovania
nevyplynulo, že by žalovaný 1/ a 2/ maloletej žalobkyni po smrti otca poskytli prípadne nejakú inú
satisfakciu, nevyplynulo, že by okrem ľútosti nad stratou otca maloletej žalobkyne žalobkyni vypomohli
finančne, keď táto po smrti otca zostala odkázaná na výživu jedine na matku. Pokiaľ ide o okolnosti, za
ktorých došlo k zásahu, prihliadal na to, že žalovaný 1/ viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu,
keď z trestného konania vyplynulo, že viedol ako vodič motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu 1,8 g/
kg alkoholu v krvi, jazdil motorovým vozidlom neprimeranou rýchlosťou bez vodičského oprávnenia, čím
závažným spôsobom porušil dôležité povinnosti vyplývajúce zo zák. č. 8/2009 Z. z.. Pokiaľ žalovaný 1/
a 2/ žiadali zohľadniť pri rozhodovaní skutočnosť, že i sám otec maloletej žalobkyne ako spolujazdec
mal v krvi 2,48 g/kg alkoholu, táto okolnosť nie je na prospech žalovaných 1/ a 2/, skutočnosť, ktorú
bolo potrebné zohľadniť pri určovaní miery spoluviny nebohého otca maloletej žalobkyne pri danej
skutkovej okolnosti bola, že tento vstúpil do motorového vozidla s vedomím, že ho riadil žalovaný 1/
pod vplyvom alkoholu. Určitú mieru spoluzavinenia u nebohého otca maloletej žalobkyne súd videl i v
tom, že z trestného konania vyplynulo, že tento nebol pripútaný bezpečnostnými pásmi. Tieto všetky
okolnosti súd zohľadnil pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy a zároveň zohľadnil na strane zodpovednej
osoby i to, že žalovaný 1/ sa dopustil vyššie uvedeného skutku v krátkom čase po dovŕšení 18. roku
veku, čo samozrejme malo vplyv na jeho rozumovú a vôľovú vyspelosť a spôsobilosť, avšak miera jeho
zavinenia je podstatná, pretože vyhasol život mladého človeka, a to pri požití veľkého množstva alkoholu
u žalovaného 1/, keď navyše žalovaný 1/ nebol ani držiteľom vodičského oprávnenia. Zohľadnil teda i
vek žalovaného 1/, i tú skutočnosť, že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život a k trestnému
činu sa riadne priznal a tento úprimne oľutoval. Ľútosť zohľadnil ako kritérium okresný súd i u žalovaného
2/, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaní 1/ a 2/ utrpeli stratu priateľa. Ustanovenie
§ 441 Občianskeho zákonníka o stanovení miery spoluzavinenia poškodeného a ustanovenie § 450
Občianskeho zákonníka ohľadne uplatnenia moderačného práva súdu na zníženie náhrady škody v
danom prípade, podľa okresného súdu, nebolo možné aplikovať, pretože tieto zákonné ustanovenia sa
vzťahujú k osobitnému nároku, a to k nároku na náhradu škody v zmysle § 442 a nasl. Občianskeho
zákonníka, keď v danom prípade právo na náhradu nemajetkovej ujmy takýmto nárokom nie je. K
majetkovým pomerom žalovaných 1/ a 2/ konštatoval, že žalovaní 1/ a 2/ majú zabezpečený pravidelný
príjem, ktorú skutočnosť súd zohľadnil ako kritérium pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy, ktorú
následne ustálil v rozsahu 20.000,- EUR, ktorú sumu žalovaní 1/ a 2/ boli podľa okresného súdu povinní
zaplatiť žalobkyni do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia k rukám zákonnej zástupkyne spoločne a
nerozdielne, nakoľko ide o spoločný záväzok a solidarita u nich je daná § 511 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Dlhšiu lehotu na plnenie súd uložil žalovaným 1/ a 2/ z dôvodu, aby žalovaní mali časový
priestor na zadováženie si daných finančných prostriedkov. V závere okresný súd k výške nemajetkovej
ujmy poukázal na to, že táto je primeraná a je spôsobilá aspoň sčasti zmierniť následky neoprávneného
zásahu do práv na ochranu osobnosti, keď je nepochybné, že ľudský život je neoceniteľný, pretože
každý jeden človek je jedinečný a je zrejmé aj súdu, že strata, ktorú maloletá žalobkyňa utrpela, zostane
navždy nenahradená.

10. K dôkazom vyhodnoteným v konaní súd dodal, že vyhodnocoval len tie, ktoré súviseli po skutkovej
stránke s nárokom maloletej žalobkyne na nemajetkovú ujmu, nevyhodnocoval tie dôkazy, ktoré súviseli
s nárokom na pozostalostnú úrazovú rentu, keďže tento nárok podľa zákona maloletej žalobkyni nepatrí.
Pokiaľ žalovaný 1/ a 2/ navrhli vykonať na pojednávaní dôkaz znalcom z oblasti dopravy na zistenie
skutočností, či nebohý C. Q. bol v motorovom vozidle pripútaný, alebo nie a na skutočnosť, či keby bol
pripútaný, či by došlo k jeho usmrteniu, tento dôkaz súd nevykonal, keď už z trestného konania vyplynulo
najmä z posudkov o pravdepodobnom priebehu škodovej udalosti u C. Q., že tento nebol pripútaný, ktorú
skutočnosť súd zohľadnil pri rozhodovaní o výške nároku na nemajetkovú ujmu v prospech žalovaných
1/ a 2/, a pokiaľ ide o zistenie skutočností, či keby tento bol pripútaný bezpečnostným pásom, či by došlo

k úmrtiu, takéto zistenie podľa názoru súdu je nadbytočné, keď ani z trestného konania nevyvstala otázka
potreby takéhoto zisťovania, pričom výsledky by už nemohli ovplyvniť skutočnosť, že pri dopravnej
nehode zavineným konaním žalovaného 1/ došlo k úmrtiu otca maloletej žalobkyne.

11. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa i žalovaní 1/ a 2/.

12. Žalobkyňa naďalej trvala na tom, že má nárok na zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty v
zmysle § 448 Občianskeho zákonníka a má za to, že v zmysle zák. č. 461/2003 Z. z. je možné
rozhodovať o úrazovej rente len v prípadoch, keď sú splnené v tom zákone stanovené podmienky.
V ostatných prípadoch prislúcha súdu vo veci rozhodovať o pozostalostnej úrazovej rente v zmysle
§ 448 Občianskeho zákonníka. Jej otec jej pravidelne mesačne platil výživné na základe dohody jej
rodičov, a preto jej nárok patrí. Na podporu tvrdení pripojila uznesenie Najvyššieho súdu SR 1 Rks
25/2009, z ktorého vyplýva, že v obdobnom prípade Najvyšší súd rozhodol, že do právomoci Sociálnej
poisťovne patrí priznanie pozostalostnej úrazovej renty len v prípade podľa § 92 zák. č. 461/2003 Z.
z., v ostatných prípadoch rozhodovanie o rente patrí do právomoci okresného súdu v zmysle § 448
Občianskeho zákonníka.

13. Pokiaľ sa jedná o priznanie nemajetkovej ujmy, žalobkyňa zotrváva na tom, že primeranou sumou
bola suma 50.000,- EUR, aj vzhľadom na okolnosti prípadu, ako boli uvedené v samotnej žalobe v rámci
vyjadrenia na pojednávaní, ale hlavne po zohľadnení okolností dopravnej nehody, najmä porušenia
povinností zo strany žalovaného 1/ a 2/. Nestotožnila sa ani s právnym záverom okresného súdu,
podľa ktorého žalovaný 3/ nie je v konaní pasívne legitimovaným, keď poukázala na rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C-22/12, ktorý je skutkovo totožný s jej situáciou, a
na ktorý upozornil aj žalovaný 2/ a zároveň má za to, že právo domáhať sa nemajetkovej ujmy pred
neoprávneným zásahom do osobnosti pozostalých priznáva aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/93/2008. V tejto súvislosti poukázala i na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov SR. Navrhla,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

14. Žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu okresnému súdu vytýkali, že rozhodnutie
nezohľadňuje a odporuje skutkovému a právnemu stavu veci. Naviac súd, podľa nich, reagoval a
zaoberal sa len niektorými ich výhradami a svoj postup v tomto smere ani žiadnym náležitým spôsobom
nezdôvodnil, absencia ktorého riadneho zdôvodnenia znamená okrem iného odňatie práva žalovaného
1/ a 2/ ako účastníka konať a predstavuje zásah do práva žalovaného 1/ a 2/ na spravodlivý proces.
Okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s podstatnými okolnosťami prípadu, keď jeho rozhodnutie
nedáva odpovede na podstatné skutkové a právne otázky prípadu. Súdu vytkli i nepreskúmateľný
a arbitrárny prístup pri právnom posúdení veci, hodnotení dôkazov a samotnom rozhodnutí veci,
vrátane zdôvodnenia rozhodnutia. Konkrétne žalovaní 1/ a 2/ nepopierajú, že vo všeobecnosti otec
môže chýbať každému dieťaťu, ale sú naďalej presvedčení, že medzi maloletou žalobkyňou a jej
nebohým otcom nebol vytvorený žiadny vzťah, a to s prihliadnutím na správanie sa matky dieťaťa.
Vyjadrenia matky maloletej žalobkyne v konaní sú zavádzajúce a nekorešpondujú s reálnym stavom
a možnosťami kontaktu a stretávania sa nebohého C. Q. so svojou dcérou. Otec mal s maloletou
žalobkyňou minimálnu a obmedzenú možnosť stretávania sa, rovnako jeho rodina, vrátane jeho rodičov
nemali s maloletou žalobkyňou umožnený kontakt, ktorý im matka odopierala a zlý vzťah medzi rodičmi
mal vplyv aj na vzťah maloletej žalobkyne a otca. Naviac, rodičia maloletej žalobkyne nežili v spoločnej
domácnosti najneskôr od začiatku roku 2009, s dcérou sa nebohý mohol stretávať len sporadicky
a na veľmi krátky čas, preto maloletá žalobkyňa nemôže a ani nemohla pociťovať smrť nebohého
ako intenzívny zásah do jej osobnostnej sféry a v dôsledku smrti nebohého nemohla pociťovať takú
ujmu, ako uvádza matka maloletej. Pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má ísť do
popredia predovšetkým ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je podmienkou vždy
závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Musia totiž existovať
aj individuálne okolnosti schopné spôsobiť ujmu, ktoré v uvedenom prípade nie sú dané (mladý vek
žalobkyne, ktorá si neuvedomovala smrť otca, narušený vzťah rodičov, nemožnosť otca stretávať sa
s dieťaťom a pod.). Výška súdom určenej nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- EUR je preto podľa
nich neprimeraná, nezodpovedá kritériu závažnosti a okolnostiam prípadu s ohľadom na skutočnosti
uvedené vyššie. Maloletá žalobkyňa nepociťovala túto ujmu ako závažnú a okresný súd nedostatočne
prihliadal i na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, pretože kamaráti, vrátane nebohého a
žalovaných 1/ a 2/ sa spolu zabávali, pili a následne sa rozhodli ísť domov s tým, že na popud hlavne
nebohého si žalovaný 1/ sadol do auta a šoféroval. Nebohý nebol ani pripútaný, čím taktiež porušil

ustanovenia Zákona o cestnej premávke a bol pod vplyvom alkoholických nápojov. Okrem zranení,
ktoré utrpel nebohý, utrpeli zranenia aj žalovaní 1/ a 2/, pričom žalovaný 1/ má zdravotné ťažkosti a
postihnutie dodnes. Sám nebohý tak významnou mierou prispel ku škodlivému následku, keď vedel, že
vodič motorového vozidla nemá vodičské oprávnenie. V neposlednom rade pri určení výšky je potrebné
prihliadnuť aj na finančnú situáciu zodpovedných osôb, ak zodpovedný subjekt nie je uvedenú sumu
schopný zaplatiť.

15. Žalovaní 1/ a 2/ namietali v odvolaní i procesnoprávne nedostatky postupu okresného súdu,
spočívajúce v tom, že v prejednávanej veci si súd nesplnil svoju procesnú povinnosť, nedodržal zákonom
predpísaný postup v zmysle § 118 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného do 30. 06.
2016, ( ďalej v texte aj „OSP“ ), na základe ktorého ustanovenia sa mala zvýšiť predvídateľnosť postupu
súdu a posilniť právo na spravodlivý súdny proces. S prihliadnutím na účel vyššie citovaného zákonného
ustanovenia, na priebeh súdneho konania, povahu, skutkovú a právnu zložitosť prejednávanej veci,
bolo o to viac potrebné, aby súd rešpektoval a dodržal procesný postup podľa § 118 ods. 2 OSP.
V nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2 OSP vzhliadli procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom
na individuálne okolnosti prejednávanej veci viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným
ustanovením. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu voči nim v celom
rozsahu zamietne a prizná im náhradu trov konania, alternatívne navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a
vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Žalovaní 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že jej názory obsiahnuté v
odvolaní sú značne zavádzajúce, účelové a nekorešpondujú so skutkovým a právnym stavom veci.
V časti pasívnej legitimácie sa stotožňujú s argumentáciou a názorom žalobkyne, že povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu kryjú všetky škody, vrátane nemajetkovej ujmy, kedy na uvedené
poukazovali počas celého súdneho konania. K nároku na pozostalostnú úrazovú rentu doplnili, že
rozhodnutie v tejto časti považujú za vecne správne, pretože pre nárok na pozostalostnú úrazovú rentu
neboli splnené kumulatívne zákonné podmienky. Naviac nesúhlasili ani so spôsobom výpočtu výšky
pozostalostnej úrazovej renty, ak ide o čisto hypotetický mechanický výpočet do budúcna, ktorý nie je
ničím podložený. K pasívnej legitimácii žalovaného 3/ navrhli, aby voči rozhodnutiu odvolacieho súdu
bolo pripustené dovolanie, pretože rozdielna rozhodovacia prax súdov spôsobuje výraznú neistotu v
právnom poriadku Slovenskej republiky a obmedzuje tak ich práva.

17. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte
„CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však
platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

18. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesno-právnych
noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.06.2016, a ktorý účinok
zostal zachovaný aj po 30.06.2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej
účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v
plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol
porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto konal na základe dôvery v platný
a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí
Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 36/1995).

19. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne, ako aj žalovaných 1/ a 2/,
preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil
žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 20.000,- EUR z titulu nemajetkovej ujmy (výrok I.),
vo výroku, ktorým vo zvyšujúcej časti žalobu voči žalovaným 1/ a 2/ zamietol (výrok II.); a v časti výroku,
ktorým žalobu voči žalovanému 3/ zamietol titulom nároku na pozostalostnú úrazovú rentu ( časť výroku
III.), podľa § 387 ods. 1 CSP v tomto rozsahu potvrdil ako vecne správny.

20. Okresný súd založil rozhodnutie o čiastočnom priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
na tom skutkovom a právnom závere, že konaním žalovaného 1/ ako vodiča motorového vozidla a

žalovaného 2/ ako prevádzkovateľa tohto motorového vozidla, ktorým došlo k dopravnej nehode, pri
ktorej v dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/ zomrel otec žalobkyne, bolo porušené právo
žalobkyne na ochranu osobnosti, jej práva na súkromný a rodinný život, ktorý v sebe zahrňuje právo
na spolužitie s ďalšími osobami predovšetkým s členmi rodiny, v dôsledku čoho je nárok žalobkyne
na náhradu nemajetkovej ujmy daný. Odvolací súd sa s uvedeným záverom stotožňuje a odkazuje aj
na dôvody uvedené k tejto časti nároku žalobkyne. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že
okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy v tomto rozsahu
(potvrdenom odvolacím súdom), správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie aj
náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, vo vzťahu k
nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovaným 1/ a 2/, vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej.

21. Odvolaním žalobkyne a žalovaných 1/ a 2/ bol spochybnený skutkový aj právny záver o priznaní
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a jej výške. K argumentom uvedeným v odvolaní, dodáva na
zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd nasledovné:

22. Okresný súd dôvodne poukázal na to, že žalovaný 1/, tak ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania
v rozpore s povinnosťami vodiča uvedenými v ust. § 4 ods. 2 písm. a/, písm. c/, v ust. § 16 ods. 1 zák.
č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, s hladinou 1,8 g/kg alkoholu v krvi, bez vodičského oprávnenia
viedol osobné motorové vozidlo, ktorým, resp. prevádzkou ktorého spôsobil škodu a pri dopravnej
nehode takýmto konaním spôsobil zranenia otcovi maloletej žalobkyne, ktorý zraneniam podľahol. Za
uvedený prečin usmrtenia a prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky bol žalovaný 1/ právoplatne
odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov, ako to vyplynulo z trestného
konania vedeného pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 1T/6/2012, v ktorom konaní mu za tento čin
bol uložený právoplatný trest. Žalovaný 1/ tak hoci nedbanlivostným konaním zasiahol do práva na
ochranu osobnosti maloletej žalobkyne s tým, že v danom prípade nepostačuje zadosťučinenie podľa §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, najmä preto, že smrť jej otca je stavom, ktorý nie je možné zvrátiť,
zmeniť a strata, ktorú maloletá žalobkyňa utrpela, zostane navždy nenahradená. Pasívnu legitimáciu
žalovaného 1/ okresný súd správne vyvodil z ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žalovaný 2/
je tiež pasívne legitimovaným na uspokojenie tohto nároku ako prevádzkovateľ uvedeného motorového
vozidla, keď tento zodpovedá za uvedený nárok podľa § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože išlo
o zásah proti osobnosti vyvolaný zvláštnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. V tejto súvislosti
okresný súd dôvodne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo/999/2007, sp.
zn. 30 Cdo/476/2011. Žalovaný 2/ teda zodpovedá za tento nárok v zmysle ust. § 427 Občianskeho
zákonníka analogicky, a teda je tiež pasívne legitimovaný popri žalovanom 1/ na uspokojenie tohto
nároku. S uvedeným právnym záverom okresného súdu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a
poukazuje na dôvody napadnutého rozhodnutia na strane 21 a 22.

23. Okresný súd podrobne poukázal i na to, akým spôsobom, za akých okolností došlo k porušeniu
práva a pri určení výšky náhrady podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka prihliadol tak na závažnosť
vzniknutej ujmy ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Zdôraznil samotný účel a
funkciu inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pri ochrane osobnosti v zmysle § 13 ods.
2, 3 Občianskeho zákonníka, keď v danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť za neoprávnený
zásah do osobnostných práv a je právne bezvýznamné, či k takémuto zásahu došlo zavinene, alebo
nezavinene. K akému zásahu na strane maloletej žalobkyne došlo, podrobne odôvodnil okresný súd v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia na strane 25 až 28, na ktoré odôvodnenie odvolací súd odkazuje
a s uvedenými skutkovými a právnymi závermi sa stotožňuje.

24. Námietka žalovaných 1/ a 2/, že medzi maloletou žalobkyňou a jej otcom nebol vytvorený žiadny
vzťah, a to aj s prihliadnutím na správanie matky maloletej v konaní nebolo preukázané. Odvolací súd
uznáva, že medzi maloletou žalobkyňou a nebohým neboli tak silné a intenzívne väzby a vzťahy, ako v
prípade, ak by rodina žila spoločne, nekonfliktne a bez akýchkoľvek narušených vzťahov medzi rodičmi
navzájom, avšak konaním nebolo preukázané, že by napriek tomu, že rodičia maloletej žalobkyne nežili
spolu, došlo k pretrhnutiu emocionálnych väzieb maloletej žalobkyne voči otcovi po tom, čo rodičia
ukončili spolužitie. Naviac nebolo žiadnym spôsobom preukázané ani to, že by sa nebohý nemohol
stretávať so svojou dcérou a okresný súd sa dôsledne intenzitou vzťahu maloletej žalobkyne s jej
otcom v priebehu konania zaoberal. Len svedok T. Q. spochybnil tento vzťah, avšak jeho svedecká

výpoveď vyznela nehodnoverne v porovnaní s ostatnými svedeckými výpoveďami, a naviac svedok
potvrdil narušenosť vzťahov medzi ním a bratom ( nebohým ) od roku 2007, kedy prestal domácnosť
brata navštevovať, a preto okresný súd na základe posúdenia každého jednotlivého dôkazu, vrátane
vyhodnotenia dôkazov vo vzájomnej súvislosti dôvodne vychádzal z ďalších výpovedí svedkov -
blízkych príbuzných, a to tak na strane matky maloletej žalobkyne, ako i otca maloletej žalobkyne, z
ktorých vyplynulo, že medzi maloletou žalobkyňou a jej otcom boli emocionálne väzby dcéry a otca, preto
dôvodne prihliadal na práva maloletej žalobkyne vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťaťa spočívajúce
v práve na starostlivosť zo strany otca a právo na zachovanie rodinných zväzkov v súlade so Zákonom
o rodine. Zo samotného Dohovoru vyplýva, že tento priznáva obom rodičom spoločnú zodpovednosť za
výchovu a vývoj dieťaťa napriek tomu, že dôjde k rozpadu rodiny.

25. Tvrdenia žalovaných 1/ a 2/ o tom, že medzi maloletou žalobkyňou a nebohým otcom maloletej
žalobkyne neboli vytvorené žiadne vzťahy otca a dcéry, a preto maloletá žalobkyňa nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy nemá, náhrada je neprimeraná, sú len účelovým bagatelizovaním toho, že konaním
žalovaného 1/ a žalovaného 2/ bola maloletej žalobkyni spôsobená ujma, ktorá jej úplne zabránila naplno
rozvíjať jej citové potreby, teda došlo k postihnutiu osobnostnej sféry maloletej žalobkyni smrťou jedného
z členov rodinného vzťahu, otca. Nemožno vylúčiť ani to, že aj v prípade, že rodičia maloletej nežili spolu,
by sa do budúcna vzťah dcéry a otca s pribúdajúcim vekom maloletej prehĺbil. Je nespochybniteľné,
že na strane maloletej žalobkyne došlo k citovej ujme zo straty otca, a teda aj spoločenstva (vzťahu) s
blízkou osobou, ktorá je nezvratná. Medzi maloletou žalobkyňou a jej otcom boli na základe vykonaného
dokazovania existujúce sociálne, citové vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života
a uvedené nie je možné spochybniť ani tým, že vzťahy medzi rodičmi navzájom neboli dobré, ktorú
skutočnosť okresný, ani odvolací súd nespochybňuje. Maloletá žalobkyňa nielenže stratila v útlom veku
svojho otca, ale zároveň jej bolo úplne zabránené nielen v udržiavaní vzťahu s otcom bez ohľadu na
tú skutočnosť, že rodičia maloletej nežili spolu, ale bolo jej zabránené i v rozvíjaní týchto vzájomných
citových, morálnych a sociálnych väzieb, ktoré rozvíjanie bolo spôsobené násilným pretrhnutím týchto
väzieb stratou otca maloletej žalobkyne, ktoré násilné pretrhnutie týchto väzieb je nepochybne konaním
nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalej dcéry, ktorá
skutočnosť vyplýva i z judikatúry Najvyššieho súdu SR, na ktorú už v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia poukázal aj okresný súd. Okresný súd naviac poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp.
zn. I ÚS 2844/14 zo dňa 22. 12. 2015, v ktorom bolo zdôraznené, že rodinný život zahrňuje okrem
iného vzťahy medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi, a to bez ohľadu a skutočnosť, či spolu trvalo
žijú, či nie a protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje taktiež neoprávnený zásah do
práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. Okolnosti, na ktoré poukazovali žalovaní 1/ a 2/ v
odvolaní, týkajúce sa vzájomného vzťahu medzi maloletou žalobkyňou a otcom boli preto dôvodné len
pre posúdenie ustálenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú okolnosť okresný súd v danej veci i
dôsledne zohľadnil.

26. Žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní ďalej namietali, že súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy
nezodpovedá nielen dôsledkom spôsobeným maloletej žalobkyni, ktorá s otcom nemala vytvorený citový
vzťah, avšak ani okolnostiam prípadu, za ktorých k porušeniu práva došlo. V tejto súvislosti mali za
to, že kamaráti, vrátane nebohého a žalovaní 1/ a 2/ sa spolu zabávali, pili a následne sa rozhodli ísť
domov a práve na popud hlavne nebohého si žalovaný 1/ sadol do auta a šoféroval, samotní žalovaní
1/ a 2/ mali zdravotné ťažkosti po uvedenej dopravnej nehode a postihnutie dodnes. Naviac nebohý
otec maloletej žalobkyne nebol pripútaný, čím porušil i on ustanovenia Zákona o cestnej premávke,
preto i nebohý má niesť zodpovednosť za to, že si dobrovoľne sadol do motorového vozidla, ktoré
viedol žalovaný 1/ a sám nebohý významnou mierou prispel k škodlivému následku. Žalovaní 1/ a 2/
však v odvolaní opätovne poukázali len na niektoré okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Predovšetkým treba zohľadniť, že žalovaný 1/ viedol motorové vozidlo pod vplyvom 1,8 g/kg alkoholu
v krvi, jazdil neprimeranou rýchlosťou bez vodičského oprávnenia, a teda závažným spôsobom porušil
povinnosti vyplývajúce z ustanovenia Zákona o cestnej premávke. Žalovaný 1/ bol v trestnom konaní
uznaný za vinného z dvoch prečinov, čo i trestný súd vyhodnotil ako priťažujúcu okolnosť u žalovaného
1/ a v tejto súvislosti považoval za potrebné uložiť úhrnný trest. Tieto skutočnosti sú pre posúdenie
výšky nemajetkovej ujmy tak závažné, že na ne musel okresný súd dôvodne prihliadať a zároveň sa
vysporiadal i s námietkou žalovaných 1/ a 2/ ohľadne toho, že i sám otec maloletej žalobkyne mal
alkohol v krvi. Táto okolnosť však správne podľa okresného súdu nie je na prospech žalovaných 1/
a 2/, ale uvedená skutočnosť bola zohľadnená pri určovaní miery spoluviny nebohého otca maloletej
žalobkyne v tom, že tento vstúpil do motorového vozidla s vedomím, že ho ide riadiť žalovaný 1/ pod

vplyvom alkoholu. Určitú mieru spoluzavinenia u nebohého otca maloletej žalobkyne súd videl i v tom,
že z trestného konania vyplynulo, že tento nebol pripútaný bezpečnostnými pásmi. Naopak okresný
súd na strane zodpovednej osoby zohľadnil i to, že sa skutku dopustil žalovaný 1/ v krátkom čase po
dovŕšení 18. roku veku, čo zrejme malo vplyv na jeho rozumovú a vôľovú vyspelosť a spôsobilosť,
napriek tomu dospel k záveru, že miera jeho zavinenia je podstatná, pretože vyhasol život mladého
človeka, a to pri požití veľkého množstva alkoholu u žalovaného 1/, keď navyše žalovaný 1/ nebol ani
držiteľom vodičského oprávnenia. Okresný súd prihliadal i na to, že žalovaní 1/ a 2/ pri dopravnej nehode
utrpeli poškodenie zdravia, ale aj tú skutočnosť, že žalovaný 1/ viedol pred spáchaním činu riadny život
a k trestnému činu sa priznal a tento úprimne oľutoval. Ľútosť zohľadnil ako kritérium súd i u žalovaného
2/, keď i žalovaní 1/ a 2/ utrpeli stratu priateľa.

27. Okresný súd sa vysporiadal i s ďalšou námietkou žalovaných 1/ a 2/, a to, že žalovaný 1/ bol na jazdu
prehovorený majiteľom vozidla, teda žalovaným 2/ a nebohým otcom maloletej žalobkyne. Uvedenú
skutočnosť ale správne okresný súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy nezohľadnil z toho
dôvodu, že bolo len na žalovanom 1/, či sa rozhodne riadiť motorové vozidlo, alebo ho nebude riadiť.
Rozhodnutie žalovaného 1/ nemôže ísť na ťarchu nebohého otca maloletej žalobkyne.

28. Okresný súd doplnil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia aj tým, že skúmal majetkové pomery
žalovaných 1/ a 2/, skúmal teda okolnosti týkajúce sa postoja žalovaného, jeho ľútosť, či ospravedlnenie,
ale aj dopad udalostí do duševnej sféry pôvodcu fyzickej osoby. Okresnému súdu preto niet čo vytknúť,
pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu a jeho následné právne posúdenie, ktoré je dôsledné vo vzťahu
ku všetkým námietkam uvádzaným žalovanými 1/ a 2/ v odvolaní, preto odvolací súd konštatuje, že
rozhodnutie okresného súdu je nielen vecne správne, ale je i dostatočným spôsobom pokiaľ ide o výšku
náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnené. Zo strany okresného súdu tak nedošlo k porušeniu práva konať
pred súdom a jeho postup nepredstavuje zásah do práva žalovaných 1/ a 2/ na spravodlivý proces. Treba
dodať aj to, že podľa judikatúry Ústavného súdu SR nepatrí do obsahu základného práva podľa článku
46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd právo strany, aby súdy preberali, alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktoré predkladá strana v konaní (II ÚS 3/97, II ÚS 251/03).

29. Pokiaľ ide o námietku žalovaných 1/ a 2/, ktorí poukázali na nesprávny procesný postup okresného
súdu v konaní, keď okresný súd nerešpektoval a nedodržal procesný postup podľa § 118 ods. 2 OSP,
ktorá okolnosť podľa nich viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením, ani
uvedenú námietku nepovažuje odvolací súd za spôsobilú spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia v rozsahu, v ktorom bolo jeho rozhodnutie potvrdené. Striktné nedodržanie postupu podľa §
118 ods. 2 OSP možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, avšak existencia tejto vady sama osebe
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a v žiadnom prípade nespochybňuje vecne správne rozhodnutie
súdu. Uvedenú vadu je možné naviac napraviť v odvolacom konaní. Ust. § 118 ods. 2 OSP pravuje len
postup súdu pri vedení pojednávania a týka sa skutkových okolností, resp. potreby ďalšieho dokazovania
a jeho zamerania. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 16/2012 konštatoval,
že právny názor a hodnotiace úsudky súdu sú vlastné až samotnému rozhodnutiu vo veci, nie však
postupu súdu v zmysle § 118 ods. 2 OSP. Porušenie tohto ustanovenia žiadnym spôsobom nelimituje
stranu pri realizácii jej procesných práv (napríklad v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,
navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje
návrhy). Uvedené konštatuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 3
Cdo 3/2016, sp. zn. 4 Cdo 167/2012.

30. Okresný súd teda podrobne uviedol, prečo má za to, že nárok maloletej žalobkyne voči žalovaným
1/ a 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy je daný a zároveň podrobne odôvodnil, prečo ustálil výšku tejto
náhrady sumou 20.000,- EUR, ktorá je primeraná a vo zvyšku (nad sumu 20.000,- EUR) žalobu zamietol,
s ktorým skutkovým a právnym posúdením veci sa odvolací súd stotožňuje, keď odvolaním žalovaných
1/ a 2/ nebola žiadnym spôsobom spochybnená vecná správnosť napadnutého rozhodnutia v tomto
rozsahu, a preto aj v tomto rozsahu odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil.

31. Okresný súd v poradí druhým výrokom zamietol žalobu maloletej žalobkyne voči žalovaným 1/
a 2/ vo vzťahu k nároku na pozostalostnú úrazovú rentu aplikujúc ust. § 448 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Aj v tomto rozsahu je rozhodnutie okresného súdu vecne správne a odvolací súd poukazuje

na jeho odôvodnenie na strane 16 až 18. Teraz platná právna úprava nepovažuje za oprávnené osoby
tie, ktorým poškodený plnil výživné dobrovoľne. Podstatou zmeny je aj to, že pozostalostná renta je
naviazaná na pozostalostnú úrazovú rentu v zmysle zák. č. 461/2003 Z. z.. Teraz platné znenie ust.
§ 448 Občianskeho zákonníka v porovnaní s teraz platným znením ust. § 446 a § 447 Občianskeho
zákonníka je všeobecnejšej povahy, nakoľko neodkazuje na právnu úpravu sociálneho poistenia, iba
pokiaľ ide o určenie sumy náhrady, ale odkazuje aj na posúdenie samotného nároku podľa ustanovení
sociálneho poistenia. Zákon č. 461/2003 Z. z. upravuje pozostalostnú úrazovú rentu v ust. § 92 a
§ 93 uvedeného zákona. Pre priznanie pozostalostnej úrazovej renty v zmysle § 92 ods. 1 zák. č.
461/2003 Z. z. je nevyhnutné kumulatívne splnenie dvoch predpokladov, a to, že v čase úmrtia musela
byť vyživovacia povinnosť zo strany nebohého otca maloletej žalobkyne určená súdom a súčasne,
že k úmrtiu poškodeného malo dôjsť v dôsledku pracovného úrazu, alebo choroby z povolania. V
prejednávanej veci nebolo o výživnom rozhodnuté a poškodený - nebohý otec maloletej žalobkyne
nezomrel v dôsledku pracovného úrazu, ani choroby z povolania, preto nárok maloletej žalobkyne
nevznikol. Ak aj maloletá žalobkyňa poukázala v odvolaní na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. I Rks 25/2009 zo dňa 14. 10. 2009, z uvedeného rozhodnutia vyplýva len to, že na prejednanie
a rozhodnutie veci je daná právomoc súdu. O uvedenom nároku v tomto konaní súd rozhodol, avšak
po posúdení zákonných ustanovení mal za to, že nárok nie je daný. Zo strany okresného súdu tak v
tomto konkrétnom prípade nešlo o zastavenie konania tak, ako na to bolo poukazované v uznesení
Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 10. 2009, ale okresný súd vec meritórne prejednal a o nároku i rozhodol,
avšak takým spôsobom, že tento maloletej žalobkyni nepriznal. Ust. § 488 Občianskeho zákonníka
hovorí o tom, že samotný nárok maloletej žalobkyne, ale aj jeho vznik, musí súd posúdiť v zmysle zák.
č. 461/2003 Z. z., len v intenciách všeobecných predpisov o sociálnom poistení, ktorý pozostalostnú
úrazovú rentu upravuje práve v § 92 a § 94 zák. č. 461/2003 Z. z.. Maloletá žalobkyňa tak nesprávne
hmotnoprávne uplatnila nárok na pozostalostnú úrazovú rentu, v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok
okresného súdu aj vo výroku, ktorým bola žaloba voči žalovaným 1/ a 2/ v prevyšujúcej časti zamietnutá,
potvrdil ako vecne správny. Uvedený záver sa tak vzťahuje i na tú časť rozhodnutia okresného súdu,
ktorý zamietol nárok žalobkyne na pozostalostnú úrazovú rentu aj vo vzťahu k žalovanému III..

32. Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého žalovaný
3/ nie je v konaní pasívne vecne legitimovaným vo vzťahu k nároku maloletej žalobkyne na náhradu
nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka v spojení so zák. č. 381/2001 Z. z.,
preto v tomto rozsahu, teda vo výroku, ktorým bola žaloba voči žalovanému 3/ ohľadne nároku žalobkyne
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietnutá, podľa § 388 CSP zmenil a žalovaného 3/ v
rovnakom rozsahu ako žalovaných 1/ a 2/, (keď výšku z dôvodov uvedených vyššie ustálil okresný súd
vecne správne), na náhradu tejto ujmy zaviazal.

33. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Odvolací súd nepristúpil k doplneniu, ani zopakovaniu
dokazovania, ku ktorému došlo pred súdom prvej inštancie, nakoľko okresný súd dostatočne zistil
skutkový stav, ktorý tvorí dostatočný podklad pre rozhodnutie odvolacieho súdu v danej veci. Právo
odvolacieho súdu vykonávať dokazovanie slúži odvolaciemu súdu na to, aby mohol preveriť správnosti
skutkových zistení a skutkového záveru súdu prvej inštancie, ktorú správnosť v prejednávanej veci
nebolo potrebné zopakovať, ani doplniť, nakoľko odvolací súd sa od správnosti skutkových zistení a
skutkových záverov v prejednávanej veci neodkláňa. Odvolací súd len pre úplnosť konštatuje, že zo
skutkového stavu zisteného okresným súdom vychádza a bol ním i pri svojom rozhodovaní viazaný.
Keďže odvolací súd sa od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie neodchýlil, nebolo potrebné
vo veci nariadiť pojednávanie, resp. doplniť a zopakovať dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie.

34. Odvolací súd v súvislosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy voči poisťovni uznáva odkaz
okresného súdu na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. v rozhodnutí sp.
zn. 4Cdo/168/2009, z ktorého rozhodnutia vyplýva záver o nedostatku pasívnej legitimácie poisťovne
s poukazom na výklad ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z., prípadne i v rozhodnutí sp.
zn. 3Cdo /301/2012 zo dňa 31. 03. 2016, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky nezohľadnil ani
rozhodnutie Súdneho dvora rozsudkom C-22/12 s tým, že ani po jeho vydaní nie je dôvod odkloniť sa
od záveru, že ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. sa nevzťahuje, teda toto poistenie nepokrýva
druh nemajetkovej ujmy, vyplývajúci z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

35. Aj odvolaciemu súdu je známa nejednotnosť rozhodovania všeobecných súdov SR v otázke
priznávania nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode,
ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012, v zmysle ktorého rozhodnutia
nemajetková ujma nie je krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla v zmysle zák. č. 381/2001 Z. z.. Nemožno však neprihliadať na
rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 206/2015, III. ÚS 645/2015, III. ÚS 646/2015, a najmä sp. zn.
III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11. 10. 2016, v ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na
nutnosť eurokonformného výkladu zákonov. Ústavný súd zdôraznil, že každý orgán aplikujúci právo v
individuálnych veciach musí v zložitých prípadoch prisúdiť pri výkladových a aplikačných postupoch
ťažiskový význam práve vôli zákonodarcu, a nemožno opomenúť ani ústavnoprávne súvislosti integrácie
Slovenskej republiky do Európskej únie. Za určitých okolností slovenské orgány aplikujúce právo (aj
súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu unijného tvorcu zodpovedajúcej právnej
regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch
postavená niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. Povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu nie je len
ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov. Ústavný súd Slovenskej republiky v
rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 666/2016 poskytol napriek vyššie uvedeným rozhodnutiam Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky výklad pojmu „škoda“ v slovenskej civilistike, pričom nespochybnil, že koncept
súčasnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku pri svojom vzniku skutočne vychádzal
z pojmu škody ako materiálneho, a tým aj presne kvantifikovaného postihnutia poškodeného. Lenže
aj v tomto prípade je fakt vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie zásadným prelomom v
procese kontinuálneho vývoja právneho poriadku, jeho interpretácie, pretože okrem vnútroštátneho
zákonodarcu, ktorý vytvoril koncept materiálneho poňatia škody v čase, keď integráciu do Európskej únie
nebolo možné ani len predpokladať, je doň oprávnený svoju vôľu presadzovať aj unijný normotvorca.
Ďalej Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom rozhodnutí uviedol: „pre aplikačnú prax
vnútroštátnych orgánov verejnej moci nadaných právomocou rozhodovať v individuálnych prípadoch,
to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna istota dôvodne vyžadujú hoci aj zotrvať na
právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom do Európskej únie, ale ak ide o sféru regulácie unijným
normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu
a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne
záväzných aktoch Európskej únie“. Vo vyššie uvedenom rozhodnutí Ústavný súd Slovenskej republiky
vec posudzoval aj z hľadiska teórie priameho a nepriameho účinku smerníc vychádzal zo zásady,
že smernice sú typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým a právnickým osobám v
jednotlivých členských štátoch, a teda pre posudzovaný prípad (Ústavným súdom posudzovaný prípad)
priamy účinok dotknutých smerníc neprichádza do úvahy. Ústavný súd tak v súdenej veci uvažoval o
nepriamom účinku smerníc, ktorý zakladá rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Marleasing SA (C-106/89)
s odvolaním sa na judikatúru vo veci Von Colson a Kamann (C-14/83). Podľa tohto rozhodnutia pri
aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia boli schválené pred, alebo po
Smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho nakoľko
je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu Smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný Smernicou,
a tým zabezpečuje súlad s tretím odsekom článku 189 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho
spoločenstva (čl. 288 odsek 3 Zmluvy o fungovaní EÚ). Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v
súlade s právom únie vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a
posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici
(C-397/01 až 403/01 vo veci Pfeiffer a ďalší, bod 115).

36. Ďalej Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 666/2016 poukázal na rozsudok
C-22/12, v ktorom Súdny dvor zaujal jednoznačný názor, podľa ktorého článok III odsek 1 Smernice
Rady 72/166/EHS z 24. 04. 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti
plnenia tejto zodpovednosti, článok I odsek 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30. 12. 1983
o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. 05. 2005 a článok I 1. odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14.
05. 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy, spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poistného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci

samej. Ak teda slovenský zákonodarca do zákonného pojmu „škoda“ použitého v zmysle uvedeného
zákona nezahrnul ani majetkovú ujmu, a jej poistné krytie, dostáva sa vzhľadom na záväzný výklad
zodpovedajúcich smerníc do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie identifikovaným
Súdnym dvorom. Súd prvej inštancie bol preto v súdenej veci povinný skúmať možnosť implementácie
eurokonformného výkladu prostredníctvom tzv. nepriameho účinku relevantnej únijnej regulácie. Súdny
dvor totiž požaduje od vnútroštátnych súdov, aby práve v prípade nesplnenia povinnosti riadnej
transpozície smernice členským štátom vykladali ustanovenia vnútroštátneho práva „v čo najvyššej
možnej miere tak, aby mohli byť použité s cieľmi tejto smernice“ (napr. rozsudok z 13. 07. 2000 vo veci
Centrosteel, C-456/98).

37. Odvolací súd tak dospel k záveru o nutnosti extenzívneho výkladu pojmu „škoda“ použitého v
zák. č. 381/2001 Z. z., keď zároveň zdôrazňuje, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu
škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel nemôžu odňať smernici
potrebný účinok. Odvolací súd tiež dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn.
III. ÚS 666/2016 sa vysporiadal aj s dôvodmi rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 31. 03. 2016 vo veci sp. zn. 3Cdo/301/2012 a poukázal na to, že Krajský súd v Žiline výrokom
svojho odvolacieho rozsudku určil dve otázky zásadného právneho významu. Prvá otázka mierila na
danosť pasívnej legitimácie žalovaného (poisťovňa realizujúca povinné zmluvné poistenie) v spore o
zaplatenie nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých po osobe, ktorá zomrela
pri dopravnej nehode a druhá nastolená otázka si v prípade zápornej odpovede na prvú kládla za
cieľ odpovedať „či súd o uplatnenom nároku môže rozhodnúť podľa článku VII odsek 3 Ústavy SR
priamou aplikáciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/303/ES zo dňa 16. 09. 2009 v
spojení s rozhodovacou činnosťou súdneho dvora“. Ústavný súd Slovenskej republiky zhrnul, že ani
jedna z položených otázok sa priamo nedotýkala eventuality nepriameho účinku dotknutej smernice
prostredníctvom eurokonformného výkladu.

38. Odvolací súd mal taktiež za to, že s použitím eurokonformného výkladu (Smernica EP a Rady
2009/103/ES zo dňa 16. 09. 2009) pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ v ust. § 4 ods. 1, 2, 4 a §
15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia,
z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou
motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým
po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 Občianskeho
zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm.
a/ zák. č. 381/2001 Z. z.. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu
povinného zmluvného poistenia. Zákon č. 381/2001 Z. z. v § 15 ods. 1 zaviedol všeobecný priamy
nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby tak, ako to poznajú
všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto si poškodený môže vybrať, či svoj nárok na náhradu
škody uplatní voči škodcovi (poistenému), alebo voči poisťovateľovi, alebo voči obom súčasne. Z
uvedeného vyplýva, že žalovaný 3/ je v danej veci pasívne legitimovaný. Zodpovednosť poisteného,
ktorá podľa vnútroštátnych predpisov vyplýva z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka vznikla na základe
dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu a nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa
nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazuje Smernica Rady
72/166/EHS, 84/5/EHS a 90/232/EHS. Odvolací súd len dopĺňa, že prihliadal i na odlišné stanovisko
uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20. 4.
2011, vydané pred rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. 666/2016 zo dňa 11.
10. 2016, podľa ktorého pre účely zák. č. 381/2001 Z. z. treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom
zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný
život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia
za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo
v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri
dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri
dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda, vychádzajúci z textu zákona č. 381/2001 Z.
z. (gramatický výklad) resp. vychádzajúci z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za
škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia,
mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu,

ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť až k ich finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo
znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá,
resp. riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto
dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. tak, že
doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj
táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade aplikácie právnych predpisov totiž nemožno
opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale
sa od neho smie a musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť
a pod.. Rozširujúci výklad pojmu škody pre účely zák. č. 381/2001 Z. z. je podľa uvedeného názoru
aj ústavne konformný, pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým
poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za
škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu
zamestnanca, zakladá zákon č. 461/2003 Z. z. v § 94 tohto zákona pozostalým, ktorými sú manžel,
alebo manželka a nezaopatrené dieťa nárok na jednorazové odškodnenie, a toto odškodnenie, i keď je
limitované nie je nič iné, ako náhrada nemajetkovej ujmy, poskytovaná z úrazového poistenia. Niet preto
podľa tohto názoru rozumného dôvodu, prečo by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení
ich blízkeho pri dopravnej nehode ako zamestnanca, mala byť predmetom poistného krytia, zatiaľ čo v
prípadoch, ak by nešlo o zamestnanca, by tomu tak nemalo byť. Zároveň zdôraznil, že výklad pojmu
„škoda“ pre účely zák. č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať aj z chápania tohto pojmu v komunitárnom
práve. Poukázal práve na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. 09. 2009
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia
povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je
zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie
utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“, alebo „akákoľvek škoda“.
Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú ujmu, tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje
majetkovú škodu, aj škodu nemajetkovú (viď napr. aj rozsudok Súdneho dvora zo 06. 05. 2010 vo veci
C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA).

39. Vzhľadom na vyššie uvedené preto okresný súd pristúpil k zmene výroku rozhodnutia okresného
súdu, ktorým okresný súd žalobu voči žalovanému 3/ v celom rozsahu zamietol a uložil žalovanému
3/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 20.000,- EUR titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú je žalovaný 3/
povinný zaplatiť k rukám jej zákonnej zástupkyne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia s tým, že
pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, túto dostatočným a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil
a vecne správne ustálil okresný súd, na ktoré dôvody odvolací súd odkazuje. Zároveň odvolací súd
vyslovil, že splnením povinnosti jedným zo žalovaných 1/, 2/ a 3/ zaniká povinnosť ostatných žalovaných.
V prejednávanej veci ide o jeden nárok maloletej žalobkyne voči žalovaným 1/, 2/ a 3/. Na strane
žalovaného 3/ nejde o nerozlučné spoločenstvom so žalovanými 1/ a 2/, pretože pasívna solidarita bez
ďalšieho nezakladá nerozlučné spoločenstvo. I keď sú zaviazaní viacerí žalovaní k povinnosti plniť,
voči každému z nich môže nárok vyplývať z iného právneho dôvodu. K otázke charakteru spoločenstva
medzi solidárne zaviazanými dlžníkmi už Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal stanovisko, napr.
v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/203/2005 uviedol, že žalovaní solidárni dlžníci sú zásadne samostatnými a
nie nerozlučnými spoločníkmi v konaní. Vysvetlil, že právny základ záväzku každého z nich a prípadné
námietky proti nemu môžu byť u každého spoločníka posúdené nezávisle. Samotná povaha solidarity sa
vyznačuje mnohosťou právnych vzťahov spätých iba totožnosťou plnenia, či predmetu plnenia. Solidárny
záväzok sa ale nemusí vyznačovať totožným obsahom, rôznosť práv a povinností k tomu istému plneniu
je tu prípustná. Ak teda ide o samostatné záväzky, ktoré nemusia byť ani obsahovo totožné, potom
už táto skutočnosť vylučuje, že by mohlo ísť medzi solidárnymi dlžníkmi o také spoločné práva, aby
sa rozsudok musel vzťahovať na všetkých. Rozsudok sa nemusí vzťahovať na všetkých žalovaných
solidárnych dlžníkov a o nerozlučné spoločenstvo nepôjde tiež preto, že veriteľ si môže zvoliť, či bude o
celé plnenie žalovať všetkých, alebo len niektorých spoludlžníkov. Z hmotného práva, podľa ktorého je
len na úvahe veriteľa, či bude celé plnenie, alebo jeho časť žiadať len od niektorého, alebo od všetkých
solidárnych dlžníkov, totiž vyplýva, že pasívne vecne legitimovaný je ktorýkoľvek solidárny dlžník sám o
sebe. Už z toho, že o založení procesného spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa
veriteľa, vyplýva záver o samostatnosti spoločníkov.

40. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola žaloba voči žalovanému
3/ v celom rozsahu zamietnutá, a to tak, že žalovaného 3/ ako pasívne vecne legitimovaného vo vzťahu
k nároku maloletej žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy zaviazal na jej náhradu vo výške 20.000,-

EUR (v zhode so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu), vo zvyšku, teda v rozsahu nad sumu
20.000,- EUR, žalobu zamietol.

41. Pokiaľ ide o rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania, okresný súd v zmysle Občianskeho
súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 rozhodol, že o trovách konania rozhodne
do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, aplikujúc ustanovenie § 151 ods. 3 OSP s
odôvodnením, že ide o zložitý prípad, v konaní vystupuje viacej účastníkov konania a v konaní bolo
uplatnených i viacej nárokov. Keďže okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom do 30. 06. 2016,
aplikujúc ust. § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že okresný súd rozhodne o náhrade trov konania
až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, a to vrátane trov odvolacieho konania.

42. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 31. 7. 2018. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.