Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. máj 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/456/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113206024
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6113206024.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu V. W., nar. XX.
XX. XXXX, s trvalým pobytom G. M. XX, XXX XX Z. Z., proti žalovanému W. N., podnikajúcemu pod
obchodným menom W. N., s miestom podnikania XX. F. XXXX/XX, XXX XX Z. Z., IČO: 40 597 504,
o vydanie veci a o zaplatenie sumy 3.600 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 17C/58/2013-146 zo dňa 28. 05. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica p o t v r d z u j e.
Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event.

„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 28. 05. 2015 žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol (prvý
výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov
konania (druhý výrok).
1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca sa žalobou
domáhal vydania predajného stánku typu S. na ulici XX F. v Z. Z., umiestneného na časti pozemku
parc. č. EN XXXX v kat. území Z. Z. (ďalej aj „predajný stánok“, resp. „stránok“) a zaplatenia ušlého
nájomného z jeho prenájmu za dobu od 01. 02. 2010 do 28. 02. 2013 vo výške 3.600 Eur spolu s

8,75 %-ným úrokom z omeškania ročne od 01. 04. 2013 až do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že
je vlastníkom dočasnej stavby - predajného stánku. Tento predajný stánok prenajímal iným osobám na
podnikanie a začiatkom roku 2005 ho prenajal žalovanému za dohodnuté nájomné 6.000,-- Sk mesačne.
Žalovaný s platením nájomného meškal, čo žalovanému toleroval a nakoniec sa dohodli na nájomnom
1.000,-- Sk mesačne, čo fungovalo až do konca roku 2009. Pred Vianocami roku 2009 mu dal žalovaný v
drobných peniazoch sumu 564 Eur v obálke s tým, že je to dlžné nájomné za 1,5 roka a dal mu podpísať
doklad o prevzatí peňazí. On doklad podpísal bez toho, aby si ho prečítal. Žalovaný mu na nájomnom

za celú dobu zaplatil 60.000,-- Sk. Doma však zistil, že podpísal prevzatie 2.655,50 Eur (80 000,-- Sk)
s uvedením účelu „kúpa stánku kiosk na ulici XX. F.“. V roku XXXX mu náhle umrela manželka a po
jej smrti sa nájomná zmluva so žalovaným stratila a našiel Zmluvu zo dňa 31. 03. 2005, v ktorej je
ako prenajímateľ kiosku uvedená jeho dcéra X. U. a jej podpis je znázornený rukopisom jeho bývalej
manželky. Taktiež našiel kópiu kúpnej zmluvy na stánok s predávajúcim X. U. a kupujúcim žalovaným,
bez podpisu predávajúcej, ktorá na vytvorenie dojmu hodnovernosti bola podpísaná osobou prítomnou
pri podpise a to S. W., ktorej pravosť podpisu bola notársky osvedčená dňa 19. 05. 2005. Žalovaný nie

je, ani nemôže byť vlastníkom predajného stánku, pretože ho kupoval od nevlastníka a po celú dobu
ho užíval len ako nájomca a od januára 2010 žiadne nájomné neplatí. Jemu (žalobcovi) je zrejmé, že
išlo o podvodný predaj, či prenájom stánku, ktorý zorganizovala jeho bývalá, dnes už nebohá manželka.
Nechcel nikoho vystaviť riziku možného trestného stíhania a preto s podaním žaloby čakal.1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenia strán sporu
(pôvodne - účastníkov konania), na svedecké výpovede svedkyne X. U. (dcéry žalobcu), svedka V.
W. (syna žalobcu), svedkyne V. W. (dcéry žalobcu) a na ďalšie konkrétne dôkazné prostriedky (listinné

dôkazy).
1. 4. Po uvedení relevantných zákonných ustanovení (§ 46 ods. 1, § 126 ods. 1 a § 132 ods. 1
Občianskeho zákonníka), ktoré na prejednávaný spor aplikoval, prvoinštančný súd uviedol: „V danom
prípade sa žalobca podanou žalobou domáhal v prvom rade vydania predajného stánku typu S. na
ulici XX. F. v Z. Z.. Žaloba na vydanie veci predpokladá, že iná osoba neoprávnene, t.j. bez právneho

dôvodu zadržiava vec patriacu vlastníkovi a súčasne mu ju odmieta vydať. Aktívna legitimácia patrí
vlastníkovi a pasívna legitimácia prislúcha osobe, ktorá má vec fakticky u seba, avšak nemá na to žiadny,
právom aprobovaný dôvod. Základnou podmienkou úspechu všetkých žalôb vo veciach vlastníckych je
preukázanie vlastníckeho práva žalobcu. Bez preukázania svojho vlastníckeho práva nie je totiž žalobca
aktívne legitimovaný a nemôže sa domáhať ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi prislúcha.“ Následne
prvoinštančný súd uviedol, že „v danom prípade po vykonanom dokazovaní návrhu žalobcu nevyhovel a

návrh na vydanie predmetného predajného stánku (...) zamietol, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal
vlastnícke právo k predmetnému stánku. V konaní mal súd preukázané a to najmä výpoveďami svedkov
X. U., V. W. a V. W., t.j. detí žalobcu, že predmetný stánok vybudoval žalobca, avšak následne kvôli
finančným problémom vlastnícke právo k tomuto stánku previedol na dcéru X. U., ktorá následne kúpno-
predajnou zmluvou zo dňa 19. 05. 2005 vlastnícke právo previedla na žalovaného. Súd sa nestotožnil s

tvrdením žalobcu, že predmetnú kúpno-predajnú zmluvu je potrebné považovať za neplatnú z dôvodu,
že ju nepodpísala X. U.. V konaní síce nebolo jednoznačne preukázané, že podpis na tejto zmluve je
X. U., avšak predmetný predajný stánok má povahu hnuteľnej veci a u hnuteľnej veci ustanovenie § 46
ods. 1 Občianskeho zákonníka pri prevode vlastníckeho práva nevyžaduje písomnú formu. Na základe
výpovede svedkov, t.j. detí žalobcu, mal súd v konaní preukázané, že zo strany žalovaného došlo aj k

úhrade dohodnutej kúpnej ceny. Súd preto návrh žalobcu na vydanie predmetného stánku nepovažoval
za dôvodne podaný a nebolo možné mu vyhovieť.“ V súvislosti s ďalšou časťou uplatňovaného nároku
žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia nájomného za obdobie od 01.0 2. 2010 do 28. 02. 2013 vo výške
3.600 Eur s príslušenstvom prvoinštančný súd uviedol, že „ani v tejto časti návrhu žalobcu nevyhovel,
nakoľkosúdvkonanínemalpreukázané,ževtomtoobdobímalžalobcasožalovanýmuzavretúnájomnú

zmluvu a taktiež v konaní nebolo preukázané, že v tomto období bol žalobca vlastníkom predmetného
stánku, nakoľko tak, ako to vyplynulo z výpovede žalovaného, ako aj svedkov, žalobca vlastnícke právo
previedol na dcéru X. U., ktorá následne vlastnícke právo kúpnou zmluvou zo dňa 19. 05. 2005, t.j. ešte
pred dátumom 01. 02. 2010 previedla na žalovaného. Súd preto aj v tejto časti návrh žalobcu zamietol.“
1. 5. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou v tej dobe platného a

účinného ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vzhľadom na skutočnosť, že
žalobca v konaní nebol úspešný a preto mu právo na náhradu trov konania nevzniklo a žalovaný, ako
úspešná strana sporu si právo na náhradu trov konania neuplatnil, rozhodol tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo náhradu trov konania.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (prostredníctvom pôvodného právneho zástupcu)
v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a jeho
žalobe vyhovel, eventuálne, aby v prípade ak na takýto postup nie sú splnené zákonné podmienky, aby
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancii na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2. 2. V odôvodnení odvolania namietal, že prvoinštančný súd pri rozhodnutí vychádzal z často

protichodných a zmätočných výpovedí svedkov (jeho detí) a jeho tvrdeniam hodnovernosť nepriznal.
Ďalej namietal, že v konaní sa neosvedčilo, akým spôsobom mal previezť stránok do vlastníctva dcéry X.
U.. Záverom poukázal na to, že okolnosti predpisu predajného stánku, tak ako ich opísala X. U. vylučujú,
že by reálne mohlo dôjsť k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní. Keďže k prevodu predmetného
stánku nemohlo dôjsť spôsobom popísaným dcérou X. U., nemohla ani ona platne previesť stránok na

žalovaného. Žalovaný preto nie je a ani nemôže byť vlastníkom predajného stránku, ak ho kupoval od
nevlastníka. Naopak, on bol po celú dobu v tom, že svoj stránok prenajal žalovanému.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že je toho názoru, že súd prvej inštancie
riadne zistil skutkový stav veci a tento správne právne vyhodnotil. Uviedol, že on predmetný stánok

riadne odkúpil, zaplatil zaň dohodnutú kúpnu cenu a od vtedy ho v dobrej viere užíva a do neho investuje.
Tieto okolnosti boli v konaní riadne preukázané. Z uvedených dôvodov preto žiadal, aby odvolací súd
rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdil.4. Odvolanie žalobcu bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „O.s.p“), ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný
sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z
citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha
už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s
poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého „právne účinky úkonov, ktoré

v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.“

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP, a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. 1 Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
6. 2 Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného
súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s
vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením

jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým
spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a
teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

8. 1. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo

argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný
súd náležite nevysporiadal.
8. 2. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, de facto namietal nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov zo
strany prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383

CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie
zopakuje alebo doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom konaní skúma (okrem splnenia
procesných podmienok odvolacieho konania), či súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie a či
skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel, majú v prevedenom dokazovaní oporu.
Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie (kde možno zaradiť i nevykonanie stranou sporu

navrhovaného relevantného dôkazu), alebo ak zistí, že prvoinštančným súdom konštatovaný skutkový
stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva z prevedených dôkazov) prípadne, ak má za
to, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 384 ods. 1 CSP)
8. 3. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, z

neho získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 132 O.s.p., aktuálne § 191 ods. 1 CSP) a na
základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov
zo strany prvoinštančného súdu nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými
procesnými pravidlami a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať, alebo
doplniť.

8.4.Lenpreúplnosťodvolacísúduvádza,žedefactovšeobecnéspochybňovaniesvedeckýchvýpovedí
svedkov (detí žalobcu) je zo strany žalobcu účelové a tendenčné, pretože tieto výpovede sa v zásadných
okolnostiach zhodujú a v žiadnom prípade ich nemožno označiť za „protichodné a zmätočné“ len preto,
že sú v rozpore s tvrdeniami žalobcu.

9. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387
ods. 1, 2 CSP potvrdil.
10. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný a preto podľa § 396 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP by
mal (potenciálny) nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný si však žiadne trovy odvolaciehokonania neuplatnil a keďže existenciu účelne vynaložených trov odvolacieho konania žalovaného nemal
odvolací súd preukázanú ani zo spisu, odvolací súd mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).