Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. apríl 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/60/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112211259
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8112211259.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Petra Straku a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: Q. R., N.. XX.XX.XXXX, S. XX,
W., zastúpeného JUDr. Sergejom Romžom, advokátom so sídlom v Košiciach, Hrnčiarska 5, proti
žalovanému: B. Š. W., K. XX, W., zastúpený JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom so sídlom v
Prešove, Hlavná 17, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č. k. 12C/73/2012 - 236 zo dňa 14.3.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 15 000 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a náhradu trov konania stranám nepriznal.
V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobca sa voči žalovaným domáhal náhrady
spôsobenej ujmy aj vo forme primeraného zadosťučinenia v peniazoch v zmysle ustanovení § 11 a
nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Odvolací súd konštatoval (v rozsudku č.k. 20Co/209/2014 - 221
zo dňa 28.4.2016), že základ nároku v danej právnej veci je daný a súd prvej inštancie je týmto viazaný.
V plnom rozsahu v tomto poukazuje na argumentáciu uvedenú v rozhodnutí odvolacieho súdu.
V danom prípade súd dospel k záveru, že ospravedlnenie žalovaného by skutočne nebolo primeraným
zadosťučinením za zásah do osobnostných práv žalobcu, a to práva na zdravie. Nie sú dostatočne
jasne ustálené pravidlá, v rámci ktorých by sa mala pohybovať výška peňažnej náhrady. Súd
vychádzal preto z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, konkrétne v prípade Kontrová proti
Slovenskej republike. Náhrada nemajetkovej ujmy priznaná ESĽP v uvedenom prípade za zásah do
práva na súkromie, zahŕňajúci právo na rodinný život, predstavovala sumu 25.000 eur. Išlo pritom o
zásah spočívajúci v absolútnom rozvrátení rodinného života poškodenej, nakoľko došlo k súčasnému
usmrteniu oboch (jediných) detí. Súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v tejto právnej veci
prihliadol, že žalobca má ešte iné možnosti naplnenia svojho súkromného či pracovného života, aj keď
limitované jeho zdravím. Na vyhľadanie týchto iných možností, ktoré mu pomôžu prekonať spomínanú
ujmu, súd ustálil výšku nemajetkovej ujmy na sumou 15.000 eur, považujúc ju aj za primeranú. Na druhej
strane rozsudok nemôže byť likvidačný pre žalovaného, ktorý je školou, a jeho príjem je viazaný na
štátny rozpočet. Dôležitá je aj skutočnosť, že sa nejednalo o úmyselné porušenie povinností žalovaného.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 257 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku, čo do výroku o povinnosti zaplatiť žalobcovi 15.000 Eur a proti výroku o
trovách konania, podal včas odvolanie žalovaný. Za nesprávny považuje výklad prvoinštančného súdu

spočívajúci v tom, že žalovaný použil Q.. V. E. na realizáciu svojej činnosti. Namietal pasívnu legitimáciu
v konaní a neprimeranosť výšky náhrady ujmy. Na základe uvedeného navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že argumentáciu žalovaného vo vzťahu k základu
uplatneného nároku považuje za právne bezvýznamnú, pretože odvolací súd v skoršom rozhodnutí
vyslovil, že základ nároku je daný. Pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy, pridržiava sa svojej
argumentácie na ostatnom pojednávaní. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) na základe odvolania žalovaného preskúmal
rozsudok v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.
§ 379 a § 380 CSP v spojení s ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel
k záveru, že rozsudok je v napadnutej časti vecne správny. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom
rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani
v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací
súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom
rozsahu odkazuje, a len pre zdôraznenie správnosti a v nadväznosti na odvolacie námietky dopĺňa.
5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

6. Neobstojí odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa základu nároku a nedostatku pasívnej
legitimácie v konaní. Týmito skutočnosťami sa odvolací súd zaoberal a svoj právny názor vyslovil v
rozsudku č.k 20Co/209/2014 - 221 zo dňa 28.4.2016, v ktorom okrem iného uviedol, že: „Je nepochybné,
že žalovaný v 1/ rade použil Q.. E. k realizácii jej činnosti, a preto postihujú občianskoprávne sankcie
podľa § 13 OZ samotného žalovaného v 1/ rade. ... Je teda nepochybné, že za náhradu nemajetkovej
ujmy bez akýchkoľvek pochybností zodpovedá žalovaný v 1/ rade tak, ako to aj vyplýva z rozsudku
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 3. 10. 2011 sp. zn. 30Cdo 1509/2011. Žalovaný v 1/ rade totiž nezabezpečil
praktické vyučovanie tak, aby nedochádzalo ku škodám a jeho povinnosťou bolo zabezpečiť prítomnosť
učiteľa (dozoru) na praktickom vyučovaní aj na individuálnych pracoviskách praktického vyučovania, či
už u právnických alebo fyzických osôb. ... Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť vo veci
v intenciách uvedených v tomto rozsudku, pričom základ nároku žalobcu je vo vzťahu k žalovanému v
1/ rade daný. Otázkou ostáva výška náhrady nemajetkovej ujmy...“.
Preto sa odvolací súd touto námietkou žalovaného ďalej nezaoberal.

7. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vykonal dostatočne skutkové dokazovanie, ktoré
dalo spoľahlivý základ pre jeho rozhodnutie. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd
rovnako ako súd prvej inštancie považoval za primerané zadosťučinenie. Stotožnil sa so súdom prvej
inštancie aj s výškou poskytnutej náhrady. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady správne zohľadnil
rozhodujúce faktory.

8. Súd prvej inštancie aj vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy
zistil v dostatočnom rozsahu skutočnosti rozhodné pre meritórne posúdenie veci a prihliadal na zákonom
stanovené kritériá priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výška peňažnej náhrady
je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie
nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za
ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia
za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na
neprípustné obohacovanie. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je
atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel

kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať
ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality,
výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu
likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Výška náhrady
nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Judikatúra
súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru
náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže
nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá
odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť).
Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu
obete" podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva v prípade
Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6.3.2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková v.
Slovenská republika v rozhodnutí z 9.10.2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva
uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal
v porovnateľných prípadoch. Nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri
posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to,
či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ
domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo
svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre
ľudské práva).

9. Súd prvej inštancie správne zohľadnil žalobcom utrpenú citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty
možnosti pracovať pri spracovaní dreva, citovej bolesti pri narušení rodinných vzťahov a priateľstiev
po úraze, skutočnosť, že žalobca si nemôže naplniť svoje životné ciele pre zdravotný stav spôsobený
úrazom, za ktorý je zodpovedný žalovaný, čo mu spôsobuje citové strádanie.
Na druhej strane žalovaný ako škola nesie viac ako ktorýkoľvek iný subjekt zodpovednosť za žiakov,
mnohokrát neplnoletých, ktorí sú mu zverení.

10. Žalovaný v odvolaní poukazuje na to, že žalobca je mladý a má čas prispôsobiť sa zmenám,
ktoré v dôsledku úrazu nastali. S týmto tvrdením odvolací súd nesúhlasí a konštatuje, že práve mladý
vek žalobcu je jedným z priťažujúcich dôvodov na strane žalovaného. Žalobca mal v čase nehody iba
17 rokov, bol neplnoletý a žalovaný mal za neho počas vyučovacích hodín či praxe zodpovednosť.
Práve vzhľadom na svoj mladý vek žalobca prežije väčšiu časť svojho života ako čiastočný invalid
s obmedzenými pracovnými možnosťami, a možno aj istými nepriaznivými následkami v súkromnom
živote.

11. Odvolací súd konštatuje, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nepôsobí na žalovaného
likvidačne, ale predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobcu v prípade,
kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Náhrada nemajetkovej ujmy žalobcovi, v
zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou
spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie.

12. Majúc na zreteli uvedené, odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil rozsudok v jeho
napadnutej vyhovujúcej časti.

13. Taktiež za vecne správny považoval odvolací súd aj napadnutý výrok o trovách konania. Pri
rozhodovaní o náhrade trov konania súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 257 CSP a prihliadol
na majetkové pomery žalobcu a jeho zdravotný stav, najmä za situácie, ak za zdravotný stav a možnosť
obmedzeného uplatnenia sa na trhu práce a na to nadväzujúce majetkové pomery žalobcu a jeho
schopnosť nahradiť trovy konania, zodpovedá žalovaný.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 257 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, celkovo bol však
v konaní úspešnejší žalovaný, pričom odvolací súd prihliadal aj na to, že priznaná výška nemajetkovej
ujmy závisela od úvahy súdu. Odvolací súd má za to, že pre spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi
stranami je opodstatnené, aby každá zo strán sama znášala trovy, ktoré jej v konaní vznikli.

15. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 5. 5. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.