Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. jún 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/20/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616200054
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7616200054.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr.

Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkýň 1/ H. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. X.
Y., V. X. H. XXXX/XX a 2/ H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. X. Y., V. X. H. XXXX/XX, obe zast. JUDr.
Monikou Marjanovič, advokátkou, so sídlom Košice, Urbánkova 1562/6, proti žalovanému Tatra credit,
a.s., so sídlom Piešťany, Námestie Slobody 10/1718, IČO: 44 975 775, zast. L.I.B. legal s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
4C 2/2016-121 zo 4.9.2017 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok okrem výroku o zastavení konania o vydanie sumy 2.340,- € s prísl.

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyniam
bezdôvodné obohatenie vo výške 9.260 € s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne z tejto sumy od
3.7.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti o vydanie
sumy2.340€prísl.konaniezastavilaposlednýmvýrokomrozhodol,žežalobkynemajúvočižalovanému
právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorú žalobkyne skutkovo odôvodnili tým, že ako dlžníčky, uzavreli dňa
27.3.2013 úverovú zmluvu č. 54/2013 so žalovaným ako veriteľom, na základe ktorej im bol poskytnutý
spotrebiteľský úver vo výške 13.000 €, ktorý mali uhradiť do 6 mesiacov, pričom konečná splatnosť úveru
bola určená na deň 27.9.2013 pri celkových nákladoch 2.600 €. Poplatok za poskytnutie úveru bol vo
výške 260 €, RPMN bola určená na 50,25 %, priemerná RPMN 20,47 %. V súlade s čl. XIX sa žalobkyne
dohodlinasplátkovomkalendári,vzmyslektoréhosazaviazalicelkovúčiastkuvovýške15.340€uhradiť

v 7 mesačných splátkach, a to 6 x 390 € a 1x 13.000 € a to do 27.9.2013. Žalobkyne reálne zaplatili
sumu 12.740 €. Dodatkom č. 1 došlo k zmene čl. I. zmluvy v časti doby splatnosti, ktorá sa zmenila na
12 mesiacov, RPMN sa navýšila na 53,65 %, priemerná RPMN sa znížila na 12,25 %, v časti výšky
úveru sa tento navýšil na sumu 17.680 €, konečná splatnosť úveru sa posunula na dátum 27.3.2014
a celkové náklady sa zvýšili na sumu 4.940 €. V súlade so splátkovým kalendárom k dodatku č. 1 sa
žalobkyne zaviazali celkovú čiastku vo výške 17.680 € uhradiť v 13 mesačných splátkach do 27.9.2013,
pričom 12 splátok malo byť vo výške 390 € a jedna splátka vo výške 13.000 €. Predčasnú splatnosť

úveru žalovaný vyhlásil dňa 2.12.2013 a vyzval žalobkyne k úhrade sumy 17.180 € do 9.12.2013. Podľa
názoru žalobkýň predmetná úverová zmluva je v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s § 11 ods.
1 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z. z., preto úver treba považovať za bezúročný a bezpoplatkový.
Naviac predmetný úver je úžerný, odporuje dobrým mravom, nakoľko je v ňom nesprávne vypočítanáRPMN v neprospech spotrebiteľa, a preto je úver aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný.
Poplatok za poskytnutie úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Preto je žalovaný povinný vydať
im bezdôvodné obohatenie, t.j. sumu presahujúcu poskytnutý úver.

3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože uzavretá zmluva v znení dodatku je
platným právnym úkonom.

4. Súd po vykonaní dokazovania vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 3, 5, § 54 ods. 1,

2, § 39, § 41, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1, § 2 písm. a/, b/ a d/, § 3 ods.
3, § 4 ods. 2 písm. b/, § 9 ods. 2 písm. f/, g/, j/ a k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v
platnom znení. Konštatoval, že úverová zmluva a dodatok k nej je zmluvou o spotrebiteľských úveroch,
jedná sa o formulárovú (typovú) zmluvu pripravenú vopred žalobcom (správne má byť žalovaným,
pozn. odvolacieho súdu), ktorej obsah žalobkyne nemali možnosť reálne ovplyvniť alebo pozmeniť.
Žalobkyniam bol poskytnutý úver vo výške 13.000 €, pričom už pri podpise úverovej zmluvy dňa

27.3.2013bolipovinnévrozpores§1ods.2zákonač.129/2010Z.z.uhradiťprvúsplátkuvovýške390€
(veriteľ si ešte pred poskytnutím úveru započítava prvú splátku napriek tomu, že úver má byť realizovaný
formou odloženej platby). Súd ako neprijateľnú podmienku, spôsobujúcu neplatnosť úverovej zmluvy
v tejto časti, vyhodnotil poplatok za poskytnutie úveru vo výške 260 € z dôvodu, že žalovaný žiadne
reálne plnenie za tento poplatok neposkytol, navyše táto suma bola zrazená automaticky pri vyplatení

úveru, čo znamená, že žalovaný reálne na úver vyplatil žalobkyniam len sumu 12.740 €. Ako ďalšiu
neprijateľnú podmienku súd vyhodnotil v zmluve, konkrétne v čl. XIX - splátkový kalendár, uvedenú
splatnosť úveru, keď žalobkyne boli povinné zaplatiť celkovú čiastku úveru 15.340 € v 7 mesačných
splátkach (prvá splátka určená na deň 27.3.2013, teda v deň uzavretia zmluvy), pričom posledná splátka
mala byť zaplatená dňa 27.9.2013 vo výške 13.000 €. Súd argumentoval, že v čl. I úverovej zmluvy je

uvedené, že úver je splatný v 6 mesačných splátkach, čo v spotrebiteľovi evokuje predstavu 6 splátok,
pričom výška týchto splátok uvedená v čl. I nie je a podľa čl. XIX zmluvy po uhradení šiestich splátok
nasleduje posledná splátka vo výške 13.000 €, ktorá je pre bežného spotrebiteľa likvidačnou. Takýto
splátkový kalendár, ako aj splátkový kalendár v dodatku č. 1 k predmetnej úverovej zmluve (12 splátok
po 390 €, 13. splátka vo výške 13.000 €) je absolútne nelogický, spôsobujúci pre žalobkyne faktickú

nemožnosť platenia tohto úveru, najmä vo vzťahu k poslednej splátke, ktorá bola v takej výške, v akej
bol žalobkyniam poskytnutý úver pri uzatváraní úverovej zmluvy (navyše skrátený o poplatok 260 €).
Súd vyjadril názor, že z toho, ako bol koncipovaný splátkový kalendár úveru podľa úverovej zmluvy a
aj jej dodatku I je zrejmé, že veriteľ musel pri uzatváraní úverovej zmluvy vedieť, že žalobkyne nebudú
schopné takýmto spôsobom predmetný úver splatiť, a teda jednoznačne bude daný dôvod, aby mohol

pristúpiť k realizácii záložného práva, na základe ktorého získa do vlastníctva nehnuteľnosť zapísanú
na LV č. XXXX a XXXX v kat. území R. X. Y., ktorej bola výlučnou vlastníčkou žalobkyňa 1/ H. H.. Išlo
o byt, v ktorom bývala žalobkyňa, ktorá z dôvodu absolútnej nemožnosti zaplatenia poslednej splátky
bola nútená predmetnú nehnuteľnosť odpredať, aby takto zaplatila predošlé dlžné mesačné splátky po
390 € a aj konečnú splátku vo výške 13.000 €.

5. Súd ďalej konštatoval, že pri uzatváraní zmluvy, akou je aj posudzovaná zmluva (a dodatok k nej),
existuje vážne nebezpečenstvo extrémneho nárastu dlhu a následného postihu nehnuteľného majetku
spotrebiteľa bez súdnej kontroly, a to najmä možnosťou uplatnenia rôznych poplatkov, možnosťou
veriteľavyhlásiťúverzasplatný,možnosťouveriteľauplatniťsirôznezmluvnépokuty,úrokyzomeškania

a podobne. Existencia tohto nebezpečenstva bola zo strany žalovaného aj naplnená, k realizácii výkonu
záložného práva dobrovoľnou dražbou nedošlo len z toho dôvodu, že žalobkyňa odpredala založenú
nehnuteľnosť mimo dražby, čo je vlastne pre žalobkyňu z hľadiska postihu to isté. K tomu, že žalobkyňa
bola nútená odpredať svoj byt, došlo z dôvodu nezákonne dohodnutého splátkového kalendára.

6. Súd preto uzavrel, že predmetná úverová zmluva spolu s dodatkom č. 1 je neplatná v celom
rozsahu, pretože jednotlivé ustanovenia zmluvy, ktoré súd považuje za neplatné, nemožno oddeliť od
ostatného obsahu zmluvy. Ide o absolútne neplatný právny úkon v rozpore s dobrými mravmi. Dojednaný
spôsob vrátenia poskytnutého úveru v čl. XIX a následne XX v dodatku k zmluve je v rozpore so
zákonom o spotrebiteľských úveroch, resp. ho obchádza. Cieľom úpravy zákona č. 129/2010 Z. z. bolo

vrátenie poskytnutých peňazí v pravidelných, rovnomerne rozložených splátkach tak, aby časť splátky
sa započítala na istinu, časť na úroky a časť na poplatky. Ak žalovaný v predtlači formulárovej úverovej
zmluvy určil 6 splátok po 390 € a 7. splátku vo výške 13.000 €, konal v rozpore so zákonom, resp. ho
obchádzal. Spotrebiteľky, teda žalobkyne, si požičiavali peňažné prostriedky preto, lebo neboli schopnéjednorazovo zaplatiť pôvodné dlhy z vlastných prostriedkov, nemali teda k dispozícií naraz vyššiu sumu
peňazí. Je teda logické, že následne po získaní úveru môžu za svojej finančnej situácie (či už zo svojich
príjmov a podobne) vrátiť požičané peniaze len takým spôsobom, že dlh môžu splácať postupne, len

z časti svojho príjmu, ktorá im zostane po zaplatení nevyhnutných životných nákladov. U spotrebiteľa,
ktorý je už zaťažený dlhmi, nie je predpoklad, aby popri splácaní úveru v takej výške, ako bol dojednaný
a zároveň platení svojich životných nákladov ušetril toľko, aby bol schopný naraz zaplatiť 13.000 €.

7. S poukazom na vyššie uvedené, po vyhodnotení predmetnej úverovej zmluvy ako absolútne

neplatného právneho úkonu, súd žalobe v celom rozsahu vyhovel s poukazom na ustanovenie §
451 OZ, t.j. že plnením z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká bezdôvodné obohatenie, ktoré
žalovaný musí vydať. Keďže žalobkyne z titulu úverovej zmluvy preukázateľne zaplatili žalovanému
sumu 22.000 € a reálne im bol poskytnutý úver vo výške 12.740 €, súd zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobkyni rozdiel medzi reálne poskytnutým úverom a žalobkyňami zaplatenou sumou z titulu úveru
(22.000 mínus 12.740) v sume 9.260 € s prísl.

8. V časti o zaplatenie 2.340 € súd po čiastočnom späťvzatí žalobkyňami konanie v tejto časti zastavil
podľa § 145 ods. 2 CSP-

9. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny

poplatok rozhodol súd podľa § 2 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Zb.

10. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný vo výroku o svojej povinnosti plniť žalovaným
a v súvisiacom výroku o trovách konania z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP,
t.j. súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam

a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobkýň v celom rozsahu zamietne a súčasne prizná
žalovanému náhradu trov celého konania, alternatívne zruší napadnuté rozhodnutie a vráti vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že úverová zmluva v znení prijatého dodatku je platným
právnym úkonom, bola uzavretá v súlade so zákonom a nie je daný žiadny dôvod na spochybňovanie jej

ustanovení. Pri jej uzatváraní boli dodržané všetky zákonné podmienky a povinnosti, ktoré žalovanému
vyplývali v čase jej uzatvorenia zo zákona č. 129/2010 Z.z. Úverová zmluva obsahuje všetky podstatné
náležitosti, ktoré požaduje zákon o spotrebiteľských úveroch, všetky zmluvné podmienky sú v zmluve
vyjadrené určito, jasne, zrozumiteľne, a preto nie je dôvod ich spochybňovať, či označovať za
neprijateľné. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením súdu, že v prípade úveru poskytnutého žalobkyniam malo

ísť o úver vo forme odloženej platby. Takýmto úverom sa totižto rozumie napr. nákup alebo predaj
tovaru na splátky, alebo tiež platba platobnou či kreditnou kartou bez možnosti úveru. Úver v zmysle
úverovejzmluvybolžalobkyniamposkytnutývoformepeňažnejpôžičky,tedaišlooposkytnutiepeňažnej
hotovosti veriteľom spotrebiteľom a to ešte v deň uzavretia úverovej zmluvy, pričom podľa listinných
dôkazov žalobkyne čerpali úver v celom rozsahu 13.000 €, s tým, že suma 3.675,24 € im bola veriteľom

prevedená na bankový účet žalobkyne 1/ a zvyšok bol na základe žiadosti žalobkýň prevedený na
účet iných veriteľov žalobkýň. Nie je preto pravdou tvrdenie súdu, že žalovaný si mal pred poskytnutím
úveru započítať prvú splátku úveru vo výške 390 €, nakoľko žalobkyne čerpali úver v celej výške
13.000 € a žalovaný im žiadne pohľadávky nezapočítaval a rovnako z poskytnutého úveru nezrážal
žiadne ďalšie poplatky. Nestotožnil sa s právnym záverom súdu, že poplatok za poskytnutie úveru je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože samotné banky bežne žiadajú poplatok za poskytnutie
úveru vo výške 2 % - 4 % z poskytnutého úveru, čo zodpovedá aj výške poplatku v posudzovanej
úverovej zmluve. Pokiaľ by aj záver súdu o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky bol správny a
predmetné dojednanie o poplatku za poskytnutie úveru by sa považovalo za neprijateľné, toto zmluvné
dojednanie je oddeliteľné od ostatného obsahu zmluvy a zásadne nemôže byť dôvodom vyslovenia

absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy. Pokiaľ ide o splátkový kalendár a jednorazovo splatnú poslednú
siedmu splátku vo výške 13.000 €, žalobkyne s tým súhlasili, a teda túto zmluvnú podmienku nemožno
považovať za podmienku, ktorá by nebola dohodnutá individuálne v zmysle § 53 ods. 1, 2 OZ. Žalovaný
vyjadril názor, že je nevyhnutné, aby súd pri posudzovaní otázky ne/platnosti úverovej zmluvy ako celku
prihliadal na skutočnosť, že žalobkyne ako spotrebiteľky v zmysle uzavretej úverovej zmluvy čerpali úver

v plnej výške, tento po dlhšiu dobu aj splácali, preto určenie absolútnej neplatnosti takejto zmluvy, ktorú
strany plnili a jej platnosť vôbec nespochybňovali, nie je aj vzhľadom na prejavenú vôľu strán zmluvy
dôvodné. Pokiaľ by aj boli niektoré ustanovenia úverovej zmluvy neplatné, všeobecne platí, že z hľadiska
neplatnosti niektorej neprijateľnej podmienky uvedenej v § 53 ods. 4 OZ v spotrebiteľskej zmluve, jepotrebné aplikovať ust. § 41 OZ o čiastočnej neplatnosti právneho úkonu. Pokiaľ by spotrebiteľská
zmluva mohla naďalej existovať bez vytknutého nekalého dojednania, je potrebné použiť na zmluvu
ako celok citované ustanovenie o čiastočnej neplatnosti právneho úkonu. Všetky ustanovenia úverovej

zmluvy, na ktoré poukazuje súd prvej inštancie, sú jednoznačne oddeliteľné od ostatného obsahu
úverovej zmluvy a pri ich prípadnom vyhlásení za neprijateľné a teda neplatné, je ostatný obsah úverovej
zmluvy udržateľný, keďže žiadne z týchto ustanovení zmluvy nepatrí medzi podstatné náležitosti zmluvy
o úvere. Okrem toho je v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nezrozumiteľný a nedostačujúci.
Namietal aj proti výroku o trovách konania, keď žalobkyne vzali v časti 2.340 € žalobu späť po vznesení

námietky premlčania zo strany žalovaného. Preto nesprávne súd priznal žalobkyniam náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

11. V písomnom vyjadrení k odvolaniu sa žalobkyne stotožnili s právnym názorom súdu prvej inštancie,
že úverová zmluva je neplatná ako celok. Navrhli potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny a uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania. Zdôraznili, že pri uzavretí zmluvy, akou

je aj posudzovaná zmluva o úvere, existuje vážne nebezpečenstvo extrémneho nárastu dlhu a
postihu nehnuteľného majetku spotrebiteľa bez súdnej kontroly. Žalovaný sa pokúsil realizovať výkon
záložného práva dobrovoľnou dražbou, ku ktorej nedošlo, nakoľko žalobkyne nehnuteľnosť, v ktorej mali
obydlie predali a z kúpnej ceny uhradili žalovanému 22.000 €. Takúto situáciu žalovanému umožnili
nezákonne dohodnuté sankcie a jeho snaha obísť dôležitý prvok unijného práva bez možnosti súdnej

kontroly vymôcť plnenie z absolútne neplatného právneho úkonu, resp. neprijateľných zmluvných
podmienok. Zdôraznili, že najmä dojednaný spôsob vrátenia úveru v čl. XIX je v rozpore so zákonom
o spotrebiteľských úveroch, resp. ho obchádza. Ak žalovaný v predtlači formulárovej úverovej zmluvy
určil 6 splátok po 390 € a 7 splátku na istinu 13.000 €, konal v rozpore so zákonom, resp. ho obchádzal.
Spotrebiteľ si požičiava peňažné prostriedky preto, lebo nemôže za službu alebo tovar, ktoré potrebuje,

zaplatiť z vlastných prostriedkov. Následne, po získaní úveru, môže zo svojho príjmu vrátiť požičané
peniaze len takým spôsobom, že dlh spláca časťou svojho príjmu, ktorá mu zostáva po zaplatení
nevyhnutných životných nákladov. U spotrebiteľa, ktorý je odkázaný na úver 13.000 € väčšinou nie
je predpoklad, aby popri splácaní úveru (a platení životných nákladov) ušetril toľko, aby bol schopný
naraz zaplatiť 13.000 €. Takúto situáciu využívajú nebankové subjekty a neprimerane sankcionujú

neschopnosť spotrebiteľa vrátiť požičané peniaze. S poukazom na ust. § 4 ods. 8 zákona, § 7 ods. 2
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa uviedli, že takýto veriteľom určený spôsob vrátenia dlžnej sumy
je nekalou obchodnou praktikou. Priemerný spotrebiteľ nie je schopný takúto dohodu splniť a veriteľ ho
neustále sankcionuje, jeho dlh napriek tomu, že ho čiastočne splnil neustále narastá až tak, že môže
prísť o nehnuteľnosť, o svoje obydlie. Spôsob vrátenia úveru je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere

a ak táto časť zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi, resp. v rozpore so zákonom alebo ho obchádza,
potom je celý právny úkon absolútne neplatný. Predmetná úverová zmluva je neplatná ako celok, lebo
sa prieči dobrým mravom podľa ust. § 39 OZ. Zmluva vykazuje závažné vady aj čo do podstatných
náležitostí. Preto za stavu, že sa vady predmetnej úverovej zmluvy dotýkajú esenciálnych náležitostí
a zo splátkového kalendára je problematické zistiť, aké sú vlastne splátky po zohľadnení neplatných

klauzúl týkajúcich sa príslušenstva pohľadávky vrátane dôležitej časti o odplate za úver a v podstate niet
bezvadného článku zmluvy, dospel súd správne k neplatnosti zmluvy ako celku. Predmetná zmluva je
mimoriadne nebezpečná pre spotrebiteľov a v spoločnosti nie je udržateľná, pretože umožňuje zbavovať
spotrebiteľov ich majetku s využitím inštitútu zakázaných neprijateľných zmluvných podmienok. Plošné
používanie takejto mimoriadne nebezpečnej zmluvy ako štandardnej typovej zmluvy, evidentne zakladá

nekalú obchodnú praktiku, ktorá je zakázaná (§ 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z.).

12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od
1.7.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas, oprávnenou osobou proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.

1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích
dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 6.6.2018 o 10.00 hod., v
pojednávacej miestnosti č. dv. 215/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia

bolo zverejnené dňa 31.5.2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1,
3 a § 378 ods. 1 CSP.14. Žaloba vo veci bola podaná dňa 5.1.2016. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý platí aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho
účinnosti, ak nie je ustanovené inak (§ 470 ods. 1 CSP). Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta CSP).

15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať (§ 379 ods. 1 CSP).

16. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolaním nebol napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bolo konanie
v prevyšujúcej časti o vydanie sumy 2.340 € s prísl. zastavené. Preto rozsudok v tejto (odvolaním
nenapadnutej) časti nadobudol právoplatnosť a nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

17. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

18. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i s
dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie
nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol
logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový
stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne
vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

19. V konaní neboli zistené ani žiadne vady v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/ CSP, ktoré by mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

20. Správne, presvedčivé, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s

ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

21. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho ako žalobcu
privodili priaznivé rozhodnutie vo veci samej. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi.

22. Súd prvej inštancie stupňa vychádzajúc zo skutočnosti, že medzi stranami sporu bola uzavretá
typizovaná, formulárová zmluva o spotrebiteľskom úvere, podrobil súdnej kontrole jej jednotlivé zmluvné
ustanovenia (veriteľom, t.j. žalovanou vopred pripravenými) nielen podľa v čase uzavretia účinného
zákona o spotrebiteľských úveroch ale aj podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o

vadnosti právneho úkonu a po vykonaní dokazovania dospel k správnemu záveru, že zmluva obsahuje
neprijateľnépodmienky,ktoréšpecifikovalajednakajzdôvodu,žezmluvaoúvereakocelokjeabsolútne
neplatným právnym úkonom z dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia a na ktoré
odvolací súd v podrobnostiach poukazuje. Odvolací súd je rovnako ako súd prvej inštancie zastáva
názor, že dohodnutý spôsob vrátenia poskytnutého úveru (v znení dodatku) je v rozpore so zákonom o

spotrebiteľských úveroch, resp. ho obchádza a možno ho považovať aj za nekalú obchodnú praktiku,
vyvíjajúcu neprimeraný a nežiadúci tlak na dlžníkov, vedúci k ich ďalšiemu zadlžovaniu spôsobenému
nemožnosťou takúto dohodu splniť a zaplatiť naraz poslednú splátku, prípadne aj k strate nehnuteľnosti
(ako v tomto prípade, keď dlžníčky boli nútené svoj byt predať).

23. Spôsob vrátenia úveru je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, pokiaľ je táto časť v rozpore s
dobrými mravmi, resp. obchádza zákon, potom celý právny úkon je absolútne neplatným, keďže túto
časť zmluvy nemožno oddeliť od zostávajúcej časti.24. Na neplatnej zmluve žalobkyne zaplatili žalovanému 22.000 €, preto je žalovaný povinný zaplatiť im
rozdiel medzi rozsahom finančných prostriedkov, ktoré im reálne poskytol a sumou, ktorú mu žalobkyne
na úvere zaplatili, t.j. sumu 9.260 € (22.000 € - 12.740 €) z titulu bezdôvodného obohatenia.

25. Odvolací súd zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava
obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005,
v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v

odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa
stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden
celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP
na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

26. Z odôvodnenia vo veci samej napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv žalobcu. Súd vnútorne komplexne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, ako aj po stránke skutkovej, tak

aj po právnej stránke. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje a rozsudok vo výroku vo veci samej ako vecne správny
potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

27.Niesúvšakdôvodyprepotvrdenierozsudkuanijehozmenuvnapadnutomvýrokuotrováchkonania,

v ktorom súd vyslovil, že žalobkyne majú voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

28. Po tom, čo súd pripustil zmenu žaloby - jej rozšírenie na sumu 11.600 € s prísl. uznesením 4C
2/2016-46 z 2.3.2016, a po následnom čiastočnom späťvzatí žalobkyňami o sumu 2.340 €, súd sa

opomenul vo svojom rozhodnutí vyporiadať so skutočnosťou, z akého dôvodu došlo k čiastočnému
späťvzatiu, t.j. ktorá strana procesne zastavila konanie v tejto časti (§ 256 ods. 1 CSP).

29. Odvolací súd preto zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania a v tejto časti vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov

odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 poslednej vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).